Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

Z dnešného evanjelia - 29. nedeľa v Cezročnom období

Syn človeka prišiel, aby položil svoj život ako výkupné za mnohých /21. 10. 2018/

Denno-denne môžeme čítať alebo počúvať o rozličných nehodách, nešťastiach a tragédiách, ktoré postihujú ľudí. Zistíme, že vo svete behom pár krátkych minút, zahynú tisíce ľudí. Rodičia strácajú deti, deti rodičov, manžel manželku... Hoci ľudia nemajú radi bolesť a protiví sa im, my sme si akosi zvykli, že život človeka je presiaknutý utrpením. Aby sme videli, že utrpenie sa nevyhlo ani Ježišovi, hovorí nám o ňom v dnešnú nedeľu: Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých. Ježiš veľmi dobre vedel, čo pre človeka znamená utrpenie. Je to Božia skúška, ktorá nás môže ešte bližšie k nemu primknúť a urobiť nás závislejšími na ňom. Práve v chorobe si človek uvedomí svoju hriešnosť, zlo, ktorého sa dopúšťal, chybný život, ktorý viedol, a preto sa rozhodne vykročiť na novú cestu – cestu za Kristom. Dokiaľ však nájde túto cestu, prejde niekedy veľmi dlhý čas. Aby v bolesti nereptal, ale ju využil pre svoje dobro, zanechal nám Ježiš sviatosť, ktorá nám má pomôcť chorobu uľahčiť a má nás posilniť. Je to sviatosť pomazania chorých. Čo vieme o tejto sviatosti? KKC v bode 1499 hovorí: Svätým pomazaním nemocných a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil. Ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti. O založení tejto sviatosti Ježišom a o jej vysluhovaní hovorí apoštol Jakub vo svojom liste: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Každá sviatosť má svoju matériu a formu. Matériou pomazania chorých je olivový olej, požehnaný biskupom počas Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok. Cirkvi veľmi záleží na chorých, a preto povoľuje kňazovi, ak nemá pri sebe olej požehnaný biskupom, požehnať každý rastlinný olej a ním chorého pomazať. Formou pomazania sú slová, ktoré sa kňaz pri pomazaní nad chorým modlí, pričom ho značí na čelo a na dlane rúk. V prvotnej Cirkvi sa pomazanie udeľovalo tým, ktorí trpeli vážnou chorobou a starobou, tak ako si to prial Ježiš. V časoch Karola Veľkého sa pomazanie začalo udeľovať tesne pred smrťou a skladalo sa z posypania popolom, oblečenia kajúceho rúcha, recitovania kajúcich žalmov, pomazania a odprevádzania duše na večnosť. Ak však chorý vyzdravel, musel do smrti nosiť kajúce rúcho, postiť sa, zdržiavať sa manželského života, zanechať predošlé zamestnanie… Pre tento svet bol už vlastne mŕtvy. A práve v týchto dobách sa sviatosť pomazania chorých začala ľudovo nazývať posledným pomazaním a kňaz vtákom smrti, nositeľom smrti. My však vieme, že takýto pohľad na sviatosť pomazania chorých je nesprávny. Cirkev ju ponúka ľuďom, ktorí splnia jednu zo štyroch podmienok: – staroba (vysoký vek) – chronická a vlečúca sa choroba – psychosomatické poruchy – vážna operácia Brat, sestra, máš vysoký vek, alebo trpíš dajakou vážnou chorobou? Popros kňaza o sviatosť chorých. Neboj sa, ona nie je lístkom do stanice smrť, ale lístkom do stanice život. Veď čo myslíte, ustanovil by ju Ježiš, keby bola zlá, alebo keby bola človekovi na škodu? Ustanovil by ju, keby každý človek po jej prijatí hneď zomrel? Spytujme si v dnešnú nedeľu svedomie, ako sme sa my doteraz pozerali na sviatosť pomazania chorých a zaujmime k nej správne stanovisko. Istý kňaz rozprával, ako chodieval pravidelne spovedať muža. Bol to dobrý a pracovitý človek – roľník. Nemal žiadne školy, ale bol veľmi čestný a spravodlivý. Viackrát mu udelil sviatosť pre chorých, a keď sa jeho život začal chýliť ku koncu, hovorí mu: Už bude konečne teplo a vy budete môcť chodiť do záhradky. Vtedy mu tento obdivuhodný muž povedal: Podstatná je Božia vôľa. On ma udržiava pri živote. Ak to bude jeho vôľa, dožijem sa jari a pôjdem aj do záhradky. Myslíte, že bez neustáleho kontaktu s Bohom, aj cez sviatosť pomazania chorých, by tento muž, ktorý už cítil smrť, mohol povedať tieto slová? On nereptal, nekričal, nenadával, on trpel s Kristom. Preto skúsme aj my, ktorí trpíme, znášať bolesti a ťažkosti s láskou a využime Ježišovu pomoc a posilnenie, ktoré chorým ponúka vo sviatosti ustanovenej pre nich. On pomôže a uľaví duši aj telu. Veď aj Syn človeka prišiel trpieť, aby sme mali život. Naše utrpenie je cestou k novému životu, ktorú nám chce Ježiš uľahčiť cez sviatosť. Využime jeho ponuku! Zdroj:www.trojica.sk
Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations