Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

Z dnešného evanjelia - Zelený štvrtok

Miloval ich do krajnosti /18. 4. 2019/

Iste nepochybujete, že dnešný večer možno nazvať historickým. Jeho počiatok v dejinách vyvoleného národa siaha ďaleko. Židia si spomínajú na udalosť, keď Boh prejavil svoju moc a lásku k prenasledovaným a utláčaným Židom v Egypte. Vtedy Boh dal príkaz cez Mojžiša každému Židovi, aby sa pripravil na odchod z prostredia, kde žili v otroctve a neslobode. V noci anjel smrti prešiel Egyptom a v domoch, kde na verajách dverí nebola krv barančeka, vykonal na všetkom prvorodenom akt smrti. Židovký národ a Židia vôbec na túto noc spomínajú s veľkou úctou a láskou voči Bohu. Pre kresťanov je tento večer rovnako historickým. Spomíname si na Poslednú večeru Pána Ježiša s učeníkmi pred jeho umučením a smrťou. My kresťania si uvedomujeme, že týmto večerom až do konca čias si budeme pripomínať veľku lásku Pána Ježiša ku všetkým ľuďom. Historickú udalosť Poslednej večere nám pripomína aj evanjelium svätého Jána slovami: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Ježiš v historický večer zanechal nám dôkaz svojej lásky vo viacerých daroch, testamente svojej lásky. Ustanovil svojich Jedenástich za kňazov. Poveril ich vykonávať Eucharistiu. Dal učeníkom príklad pokory. Pripomenul im svoju vôľu, aby boli jednotní. Pre našu spásu sú to veľmi dôležité udalosti. Preto si ich rok čo rok pripomíname a uvedomujeme si ich význam. Dnešná slávnosť je bohatá na množstvo myšlienok. Pripomína radostné, ale i smutné udalosti. Spomína na príjemné i tvrdé chvíle zo života Pána Ježiša. Liturgia pripomína začiatok utrpenia, ale aj nádej na víťazstvo. V Ježišových rukách sa víno po prvýkrát v dejinách mení na krv. A víno sa mieša s krvou, keď jeden z Dvanástich, ktorých Ježiš si zvlášť vyvolil pre svoje dielo, po večeri odchádza zradiť svojho Majstra. V dnešný večer dáva Pán Ježiš dôkaz svojej lásky: „Miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Slová „do krajnosti“ chápeme tak, že Ježiš miluje všetkých ľudí a miluje ich takou láskou, ako môže milovať len Boh. V láske k ľuďom do konca čias chce ostať pod spôsobom chleba a vína prítomný, celý a celkom pravý Boh–Ježiš. Chlieb a víno na našich oltároch pri každej svätej omši menia svoju podstatu. Pod spôsobom chleba a vína je Ježiš medzi nami prítomný. Pri Poslednej večeri začala dráma nášho vykúpenia. Najprv nekrvavým spôsobom, keď Ježiš premenil chlieb a víno na svoje telo a krv, a potom odchod do Getsemanskej záhrady a následné udalosti, ktoré končia na druhý deň večer – pochovaním. Začalo sa všetko radostným stolovaním a končí uložením Ježišovho tela do hrobu. Je to dráma, ktorá nemá v dejinách obdoby. O ustanovení Eucharistie rozprávajú štyria apoštoli. Apoštoli Matúš (26,26–29), Marek (14,22–25) a Lukáš (22,15–20), apoštol Pavol v Liste Korinťanom (1 Kor 1,23 a n.). Sú to historické fakty. Podľa ich výpovedí jednalo sa o večeru nazývanú pascha (por. Mk 14,12–16). Je pravdou, že Židia túto večeru slávili nie vo štvrtok, ale v piatok večer. Ozvali sa hlasy, ktoré chceli spochybniť túto večeru. Je pravdepodobné, že Ježiš si sám preložil ten večer z piatka na štvrtok, pretože vedel, že na druhý deň už jeho telo bude pochované. A pretože on chcel dať novú náplň veľkonočnej slávnosti, urýchlil stolovanie o deň skôr. Starému ceremoniálu chce dať novú náplň. Takéto správanie Pána Ježiša zodpovedá chronológii Evanjelia svätého Jána. Večera s apoštolmi viac poukazuje na ustanovenie Eucharistie ako na starozákonnú tradíciu u Židov. Je pravdou, že Ježiš časť starozákonného obradu ponechal pri Poslednej večeri, ako je chlieb na začiatku a tretie upitie z kalicha na konci, upustiac od toho, čo bolo v strede, o čom svedčia slová „po večeri“ (1 Kor 11,25). Je známe, že apoštol Pavol nebol účastníkom Poslednej večere. Učenie o Eucharistii apoštol neprijal z nejakého osobného zjavenia od Pána Ježiša, ale cez svedectvá a rozprávanie svedkov. Apoštol Pavol je jedným ohnivkom reťaze svedkov z čias prvého slávenia Poslednej večere. K začiatku obsahu novej tradície dajú sa použiť tieto pravdy: eucharistickú úctu začal Pán Ježiš pri Poslednej večeri, po ktorej nasledovalo zajatie Ježiša. V tom spôsobe vidieť súvis medzi Eucharistiou a smrťou Pána Ježiša. Tak to od začiatku chápali stúpenci Pána Ježiša. Slová „lámal chlieb“ sa stali po čase technickým vyjadrením eucharistickej hostiny v živote prvých kresťanov. Eucharistické hostiny u stúpencov majú byť spomienkou na Poslednú večeru a tiež spomienkou na smrť Pána Ježiša. Za takýto výklad sa prihovára aj správa o kalichu zmluvy, ktorý kedysi Mojžiš vzal z krvi zabitých zvierat a vyhlásil: „ Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami, na základe všetkých týchto slov!“ (Ex 24,8). Tak sa napĺňa Ježišom nová zmluva potvrdená kalichom krvi Pána Ježiša. Keď sa na tomto mieste používa grécke slovo „diatheke“, to znamená nie iba zmluva, ale tiež posledná vôľa, testament. Táto zmluva je zároveň vôľa Pána Ježiša, aby sa táto slávnosť slávila na jeho pamiatku ako obeta Ježiša na kríži. Preto apoštol Pavol píše: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku. A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11,25–26). Veríme, že celý život Pána Ježiša je veľký prejav jeho lásky k nám (por. 1 Jn 3,16). A tak chápeme a prijímame aj historické fakty Poslednej večere. Keď Ježiš nás miloval až do krajnosti, je správne, že chceme aj my reagovať na jeho lásku našou láskou. Symbol kríža je pre nás oslovením Ježišovej lásky. Tak chápeme aj Ježišove správanie pri Poslednej večeri, keď umyl učeníkom nohy. To je dôkaz, že Ježiš učeníkov „miloval do krajnosti“ (Jn 13,1). Správanie Petra – keď porozumie počínaniu Ježiša – je správne a dá si umyť nohy Majstrovi. Opravdivá láska totiž vždy takto postupuje. Opravdivý veľký človek sa nikdy nehanbí robiť jednoduché, ponížené služby blížnym. Tak chápeme pravdu, že najbližšie k ľudstvu stoja tí, čo sú najbližší k Bohu, svätí. Pán Ježiš vedel, že ho Judáš zradí. Zrada u Ježiša vyvolala ešte väčšiu lásku. Čím viac ho ľudia urážajú, tým viac ich Ježiš miluje. Veď vieme, že aj pri Poslednej večeri sa stŕhla hádka medzi apoštolmi, kto z nich je najväčší (por. Lk 22,24). Aj v tejto chvíli Ježiš ich povzbudzuje, aby ho nasledovali v láske, ktorá sa má prejaviť skutkami (por. Jn 13,15). Kto pochopil Eucharistiu, sviatosť kňazstva, obetu svätej omše a kríža, ten cíti potrebu milovať až do krajnosti. Dať sa celý do služby Ježišovi. Slúžiť znamená milovať. Kto skutočne miluje, zabúda na seba. Koľko sa musíme ešte učiť z tejto historickej udalosti! Z vlastného života by sme vedeli povedať, že naša láska ešte nie je na takom stupni, ako by už mala byť. Kto si prečíta Wolkrovu Baladu z nemocnice, pochopí. Vo veľkej nemocničnej izbe je dvadsať postelí. Medzi dvadsiatimi pacientami leží aj jeden veľký objaviteľ. Leží celkom v kúte, kde slnko nezasvieti, a preto hovorí lekárom: – Mám v hlave veľký vynález, preto musím žiť, ale tu v kúte umriem! Dajte ma k obloku, na vzduch, na slnko! – Lekár ho upokojuje: – Dáme vás tam, len čo zomrie ten pacient, pretože s ním to ide už dole kopcom. – Lenže prejde deň, druhý, tretí. Sok sleduje soka a ten, ktorý má už zomrieť, nezomiera. Objaviteľ veľmi túži po posteli pri okne, po mieste svojho soka. Počas siedmej noci to nevydrží. Keď celá izba spí, objaviteľ ticho vstáva a kráča ku posteli, na ktorej leží sok. Skloní sa nad pacientom, ruky mu priloží na hrdlo a prsty tlačí zo všetkých síl, pritom vraví: – Ja musím žiť, kamarát! Preto som ťa uškrtil. – Ráno vynesú mŕtveho a lekár povie: – Poďte už na slnko. – Ale slnko nevyšlo a celý deň bol súmrak. Slnko nevyšlo ani na druhý deň a keď prešiel tretí deň, slniečko vyšlo, ale objaviteľ ho už neuvidel. Vyniesli ho do márnice. – To je tragédia, s ktorou nikto z nás sa nestotožňuje. A predsa. Je tak potrebné, aby sme pri častom svätom prijímaní rástli v láske k Bohu a k blížnemu, ako aj k sebe samým. Pod krížom sa učme pravej láske. Náš život má byť nefalšovaným kresťanským životom. Taký život rozhoduje o našej večnej spáse. Dnešná slávnosť nás k tomu vyzýva, znova učí a pripomína. Je správne, že dozrievame v pravej láske. Povzbudiť sa môžeme aj na dozrievaní v pravej láske, ako Albert Reinecke píše o jednom svojom hrdinovi Ambrózovi. Bol maliarom s veľkým talentom. Zamiloval sa do jednej ženy, namaľoval jej portrét a obrazu dal názov Pravá láska. Na výstave obraz získal veľké uznanie. Ešte pred ukončením výstavy sa maliar presvedčil o falošnom správaní svojej milovanej. Rozrušený prišiel na výstavu, vzal obraz a zničil ho. Utiahol sa z verejného života. Zmenil aj námety svojej práce. Po mnohých rokoch, keď zomrel, našiel sa obraz, ktorý predstavoval trpiaceho Ježiša v čiernej farbe a pod ním ten istý názov: Pravá láska. Dnešný večer je skutočne historický. Je správne, že sme ochotní túto históriu prijať. Prosme o túto milosť tak pre seba, ako aj pre všetkých nám zverených, drahých, pre Cirkev. Amen. Zdroj:www.homily-service.sk

Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations