Ľudovit Gambaľ

Naozaj (ne)mám čas?!

2015-08-17T09:52:33Z

Zamyslel som sa neraz nad touto frázou. A neraz som hľadal kľúč k jej pochopeniu. Fráza, ktorá sa snaží ospravedlniť len dva nedostatky: slabú vôľu a zlú, či nedostatočnú motiváciu. Možno budete oponovať, že slabý a nedostatočný je temer totožný pojem, ale s istotou poviem, že nie je. I len malé významové zafarbenie týchto dvoch slov dokáže od základu zmeniť ich význam.

Aký je teda rozdiel medzi nedostatočným a slabým? A prečo vôľa nemôže byť nedostatočná? A prečo motivácia nie je nikdy slabá? Pokúsim sa to vysvetliť následovne. Predstavme si vzťah dvoch ľudí. Vôľa v tomto vzťahu je tým najpodstatnejším putom. Nedostatočné puto nemôže nikdy vzniknúť, t. j. ani takýto vzťah dvoch ľudí. Ale zo zdravého puta sa môže stať slabé. Ak je toto puto slabé, pretrhne sa, ľudia sa odcudzia, rozídu. Motivácia je však ako bezpečnostný pás na autosedačke dieťaťa. Pás na autosedačke nemôže byť slabý, ale môže byť zlý, t. j. nedostatočný a preto neplní svoju funkciu. Ak nebude plniť svoju funkciu, zabije nevinného človeka.

A toto rozdelenie je ich najprirodzenejšou pozíciou. Vôľa - puto, motivácia - bezpečnostný pás.

Povedzme, že sa chceme naučiť dva alebo tri svetové jazyky, aby sme si mohli napríklad nájsť lepšie platenú prácu, alebo odísť do zahraničia žiť, spoznávať nové kultúry, atď. Vôľa v tomto prípade nám jasne preukáže možnosti a rezervy, ktoré máme napríklad aj v ťažkozískateľnom čase. Motiváciou bude už samotná konkrétna zmena znamenajúca cestu vpred.

Pamatajme však, že ak príde kríza a rozplynie sa motivácia, vôľa nájde iné riešenie. Ak však stratíme vôľu a motivácia bude oslabená, celá snaha narazí na dno.

Silnou stránkou vôle je "železný zvyk" - posilňovanie, schopnosť samej seba obnovovať sa a sila rozhodnutia. Silu rozhodnutia poznajú azda najlepšie manželia, keď každý deň sa rozhodujú za toho svojho partnera/ku, i napriek jeho/jej nedostatkom. I vďaka tomuto rozhodnutiu puto pretrváva. Schopnosť obnovovania vôle úzko súvisí s posilňovaním vôle. A toto zas poznajú najlepšie matky, či rodičia všeobecne, keď v noci vstanú a idú k svojmu malému plačúcemu dieťaťu prebaliť ho, tíšiť, dať mu najesť, čím sa puto posilňuje a prehĺbuje. K posilneniu vôle majú zas najbližšie vrcholní športovci, hudobníci, atď. Ak má mať vôľa na náš život nejaký pozitivný vplyv, musíme ju posilňovať. Stačí malé každodenné pravidlo na začiatok.

SIlnou stránkou motivácie je zas schopnosť posúvať hranice, konať najefektívnejšie, sústrediť sa na jednu konkrétnu vec/problém, kým ho nevyriešíme. No jej najsilnejšou stránkou je kooperácia.

Kde je poriadok, tam vôľa preukáže svoju silu a motivácia najlepší výkon.

V našom príklade nám výhovorky zavelia, že nemáme dostatok času, ak aj nejaký máme, lebo sme dlho v práci, lebo sa musíme starať o deti, o rodinu, lebo musíme to alebo ono ešte vybaviť, urobiť.

Pamätajme, že začiatky sú vždy ťažké.

Spočiatku prídu najmä krízy atakujúce motiváciu, tak aby sme nepodali žiaden výkon, a pokiaľ je to možné, znenávideli novú činnosť/schopnosť, ktorú sa snažíme si osvojiť. Preto si nenaložíme veľa na začiatok, dbáme skôr na jej pravidelnosť.

Jedna japonská múdrosť hovorí o tom, že ak sa naučíme na niečo myslieť pravidelne 1 minútu denne, po čase sa nám ani 30 minút práce na zveľaďovaní novej schopnosti nebude zdať priveľa a budeme sa navyše na túto činnosť tešiť.

Po čase prídu krízy atakujúce vôľu. Kým na začiatku na pomoc oslabenej motivácii prichádza pravidelnosť zvyku - vôľa, neskôr dychberúcej vôli pomáha nestagnovať a nájsť spôsoby ako posunúť hranice a nový kyslík do pľúc motivácia.

Po zrelej úvahe tak musím v konečnom rade dodať, že vždy sa dá nájsť riešenie. Otázkou je v akej kondícií je tvoja myseľ, a čo si ochotný/á obetovať nato, aby si prekročil/a svoje hranice.

VIanočný čas

2014-11-19T22:07:11Z

Pozerám sa do prázdna,
ako strácame svoj smer.
Chcem veriť, že sa z nás vytratia
nenávisť a hnev.

Chcem veriť a dúfať snáď,
že ten vianočný svet
raz nahradí všetky pozlátka
a utíši náš smäd.

Chcem veriť a dúfať snáď
že budeme si dobro priať,
že v prostote detí svet zakričí:
Maranna tha, príď!

A nieže len v detských snoch
sa narodí môj mocný Boh.
Ale v Jeho kráse, v úžase a vo viere
nájde každý z nás svoj mier.

Chcem veriť a dúfať tiež
keď teraz rútime sa tmou,
že narodí sa Spasiteľ
do sŕdc, do ich domovov.

Chcem veriť, že isto raz...

Nech sa prebudí - Poď von!

2014-01-14T16:12:36Z

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“(Jn 11, 39-43)

Písmo nám hovorí príbeh, v ktorom Ježiš povolal Lazára späť k životu. Už so samotného textu je zrejme, že išlo o fyzickú smrť. Ak človek zomrie, biológia hovorí, že začne proces rozkladu tela. A práve ten sa odohráva za účasti väčšieho množstva baktérii. Výsledkom je veľmi nepríjemný zápach. To bol aj dôvod námietky Marty. Všimnime si, že Marta nenamieta voči tomu, aby Ježiš urobil zázrak. Vadí jej len spôsobom, akým to koná. Lebo povedzme si otvorene, ešte stále pochybuje o tom, že by jej brat mohol ožiť. Nechce zažiť možno fiasko, alebo byť ponížená pred príbuznými. Veď zišlo sa tam veľké množstvo ľudí. A tak namieta. Ježiš veľmi citlivo vyrieši situáciu a upokojí Martu. Po odvalení kameňa zaznieva opäť Ježišov výrazný hlas: „Poď von!"

Dôvod, prečo sa dívame na tento text, je ten, že v dnešnej dobe máme veľa "tradičných kresťanov", papierovo verných, no duchovne mŕtvych. A nielen o nich, ale aj o nás sa dá povedať, že sme duchovne mŕtvi vždy, keď kráčame ústrety hriechu a odmietame Boha. Sme mŕtvi a páchneme, lebo naša duša sa rozkladá. Pochovávame v sebe to, čo malo žiť, prinášať pokoj, radosť, lásku, či to, čo malo prebúdzať aj iných k životu.

Aj my potrebujeme počuť Ježišov hlas. A dovolím si povedať, že dnes omnoho viac ako kedykoľvek inokedy. Len sa pozrime nato, koľko zla sme napáchali na nás samotných už len tým, že nežijeme tak, ako by sme mali žiť. Tým, že ubližujeme a neodpúšťame a sami súdime a trestáme iných. Sme nielenže nezrelí, ba dokonca nedotkliví. Nepotrebujeme ani estrelu, ani homoloby a podobné zverstvá. My sami sa ničíme. A k tomu celkom dobrovoľne.

Nemáte teda pocit, že tento národ, tak veľmi milovaný Bohom a tak často skúšaný, potrebuje „duchovnú facku“, aby sa konečne prebral k životu? Ako však môže nastať vnútorná očista? Ako môžeme povstať k duchovnému životu? Ako sa znovu zrodiť a prinášať dobré, trvalé ovocie? Veď dobrý strom nemôže prinášať zlé a aj dobré ovocie, rovnako ako zlý strom nemôže prinášať to dobré. Tak, na ktorej strane chceme stáť? Budete možno namietať, že ešte stále si môžeme povedať, že je čas vybrať si. Áno, ale dokedy?

Boh nám predsa aj skrze proroka Jeremiáša hovorí, že si máme obrezať svoje srdce (porov. Jer 4, 4). Ba dokonca hovorí, že ak to nespravíme, budeme horieť v ohni. Dôvod k tak veľmi tvrdému gestu môžeme nájsť vo veľmi jednoduchom príbehu o skutočných lovcoch niektorých druhov opíc.

Lovec, vedomý si toho, že ho opica sleduje, vloží trblietavé kryštály skla a iné kúsky do nádoby s úzkym hrdlom a zatrasie ňou. Takýmto veľmi účinným spôsobom vábi a láka opicu. Potom však nádobu položí a odíde. Počká, kým opica nepríde. Vsunie ruku do nádoby a chce z nej vybrať svoju korisť. Netuší, že tou korisťou sa od tohto momentu stala práve ona. Zavretú päsť nevytiahne a prázdnu vybrať nechce. Je väzňom svojej chamtivosti. Potom už len lovec začne svoj lov na opicu.

Pre nás teraz už nie je podstatné či tu opicu chytil, alebo nie. Veď písmo nás pred týmto nabáda, aby sme neprepadli hriechu tak, ako tá opica svojmu lákadlu. Máme si nechať obrezať srdce. Otvoriť a vyliať si ho pred Otcom. Nechať ho uzdraviť a čo je podstatné, nechať si ho zmeniť. Až keď otvoríme svoje srdce pred Bohom a dovolíme mu konať, príde a povie: „Odvaľte kameň!“ A až keď je kameň odvalený, povie: „(meno), poď von!“

Vieme, že nik nemôže vyhlásiť: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom (porov. 1 Kor 12, 3). Aj preto vo svojej encyklike Lumen fidei (svetlo viery) pápež František opakuje slová samotného Krista, keď vraví: „kto verí, vidí.“ Je preto naliehavé volať do sveta práve dnes, kedy sa viera vníma skôr ako spiatočníctvo a niečo, čo je na príťaž. V čase, kedy viera je násilne stavaná do neprirodzenej pozície protikladu voči pravému poznaniu a hľadaniu pravdy, že kým sa tešíme v malom svetle a iskričkách svetla, opúšťame práve svetlo sveta - Krista. Ono nové svetlo empirických poznaní nemá tú silu ukázať správny smer. A keď svetlo nemá tú vitalitu, potom všetko zdá sa zmätené, a nie je možné rozlišovať dobro od zla. A práve preto, že svetlo viery má osobitný charakter, je schopné osvetliť celú existenciu človeka. Aby však viera mala takéto svetlo, musí pochádzať z pôvodného zdroja - Boha. Iba viera splodená zo stretnutia sa so živým Bohom, má moc nám dať nový zrak. Vtedy nám Boh odhaľuje svoju lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme oprieť. Takéto svetlo viery nám otvára pohľad do budúcnosti a otvára nesmierne horizonty, kedy prenáša naše izolované „ja“ do plnosti spoločenstva. A my odrazu chápeme, že viera neprebýva v tme. (porov. Lumen Fidei 2.-4. bod)

A tak na záver: Nech sa prebudí tento národ! Nech sa prebudí každý Boží ctiteľ! Nech sa prebudí a povstane každý národ, jazyk i hlas uctievajúc Boha neprestajne v duchu a v pravde! Nech Boh vzbudí uprostred nás nových prorokov, evanjelistov, apoštolov a učiteľov! Nových Jeremiášov, Danielov, Nehemiášov a iných Bohu veľmi blízkych priateľov, akým mu bol aj Mojžiš! Ľudí zlomených pre Jeho vec! Ľudí, ktorí sa nebudú báť niesť Jeho jarmo, o ktorom hovorí, že je príjemné a ľahké (porov. Mt 11, 30)! Ľudí šíriacich svetlo jeho lásky, svetlo viery, evanjelium radosti a pokoja!

Nech sa prebudí!

Bozk od Judáša

2014-09-23T10:33:48Z

Stvorili sme výčitky a zlobu,
prázdno, smútok a samotu
a tak veľkú hlbočinu emócií,
ktoré robia z nás otrokov
len tak zo zvyku.

A potom i ten hluchý
priestor na lásku
zapredali sme len tak
za trblietavé pozlátka
našej doby.

Vraj mať je viac ako chcieť
a kradnúť je lepšie
ako byť okradnutý.
Zabúdať len tak na oko
a nie nehou a láskou živý byť,
lež pocitom krivdy
umlčať každý prejav lásky.

Tak, drahý priateľu,
rozhodli tento boj za nás.
Musíme zabudnúť na staré zločiny
a nesmieme hľadieť
a premýšľať viac do diaľav,
lebo vraj naše skutky,
sa stanú horšími,
akých by sa len mohli dopustiť
naše srdcia a naše ruky.

Tak pozri sa drahý priateľu
a veď, že jedného dňa táto zloba,
ktorej sme svedkami,
poníži aj tie skrachované rodiny
a premení ich na trpkú priepasť
ľudskej chudoby.

A keď už sme zrodili
toho zákerného draka,
pahltného požierača
a zlodeja našich sŕdc,
len ťažko by sme mohli nájsť
jediný dôvod ostávať
na tomto mieste zrady.

A stále nám akosi nedochádza,
že dali sme si bozk od Judáša
a zabíjaním každej nehy
zapierame vlastne seba.
A potom to všetko okolo nás
je len logickým dôsledkom
našich previnení.

Tak teda nech znie radostná salva
a mohutné zvolanie z našich úst.
Zavreli sme si srdcia pred boľševikmi,
aby sme ich nechali otvorené
pre (ne)priateľa satana.

Možno sa raz niekto prebudí
a zazrie pravdu tvárou v tvár
a potom nám poľutovaniahodným
ukáže Koho sa naše ruky pustili.

So slzami v očiach

2014-09-23T10:39:22Z

Tak často sa bojíme strát
tak často mlčíme,
keď chceme rozprávať.
Tak často sa bojíme vyjsť
s vlastnou kožou na trh,
že nakoniec uviazneme
v chronickom strachu
popretkávanom únavou
z nás samotných,
že nie sme tými,
za ktorých sa pokladáme
a učíme sa umlčať vlastné srdce.

Tak často sa dívame do minulosti
a spomíname na tie dni,
kedy sme mohli niečo zmeniť,
ale nespravili sme to
pre milión dôvodov,
pre milióny racionálne
zdajúcich sa vecí.
A potom, keď desí nás tma
a prázdnota nášho srdca
vidíme, že sme uviazli v niečom
čomu sme sa chceli vyhnúť.
Prázdni cynici so slzami v očiach.

Načo je nám potom ľudská zloba
a všetko to zlo, ktoré páchame?
Celkom si postačujeme sami,
keď nekonáme dobro, ktoré chceme.
A že neveríme na splnenie snov?
Aj tak ich snívame po nociach
a plačeme nad skutkami,
ktoré sme stvorili.

Nie! netreba nám žiadnej zloby,
netreba nám žiaden trest.
My sami sme sa potrestali
a vymerali si odmenu
za smrť a nie za život.
A napokon je ťažké neustrnúť
v predstavách, že všetko je márne,
keď svoj svet zmeniť nevieme,
lebo nechceme zmeniť
svoje vlastné ja.

Schizofrénia moderného človeka - alebo ako sa žije dnes bez Boha

2014-09-14T16:04:45Z

Viete, čo je schizofrénia? Choroba, kedy pacient ma rozdvojenú osobnosť, a preto si nepamätá to, že niekedy koná "nenormálne". Musí sa liečiť. Paradoxom však ostáva fakt, že schizofrenik sa môže dostať zo svojej choroby rozhovorom. A čo robí moderný človek? Moderný človek nemá čas na priateľov, lebo je sebec. Moderný človek sa egocentricky. t. j. zahľadene do seba, snaží napĺňať svoje túžby, potreby, či sny. A spoločenstvo priateľov? Ide jednoducho bokom.

To však nie je až takou katastrofou. Moderný človek ide ďalej. Zabúda aj na rodinu. Ísť si po radu k rodičom? Veď to sa nenosí. Má vlastný rozum. Nech mu teda nik do toho nehovorí. Prejaviť lásku voči starým? Načo? Nato máme predsa hospice. A kým som mladý a pri sile, niečo také ma netrápi.

To však stále nie je to najhoršie. Moderný človek sa stáva schizofrenikom. Potrebuje Boha, ale odmieta ho. Potrebuje jeho prítomnosť, ale pohŕda ňou. V domnení, že pozná Boha, "stavia sa na zadné" a dúfa, že s Bohom zatočí. Načo mi Boha, ktorý ma komanduje? Takého nechcem. Načo mi Boha, ktorý ma bude strašiť peklom a zatratením? Takého umlčím. A veď načo mi vlastne taký Boh bude?

Nevidí však, že v peniazoch šťastie nenájde. Nevidí, že naplnenie prirodzených túžob, ho robí prázdnejším, ako bol predtým. Všetky naplnené potreby, budú upozorňovať na nezvratné fakty: niekto mu chýba. A tak moderný človek kúpi si rybky, mačku, psa, či iné zvieratko, aby dostal aspoň trošku lásky. Na rohoch podivných ulíc si kupuje trochu nežnosti, ale cíti, že je prázdny. Siaha po drogách, cigaretách, či alkohole, ktorý ho tiež nevie urobiť šťastným. Stáva sa každým dňom depresívnejší, a tak jedného dňa sa vyberie k psychiatrovi, aby mu predpísal lieky. To však túto situáciu vôbec nerieši. Prestáva si vážiť seba, aj vlastný život.

Je rozhodnutý urobiť čokoľvek, len jednú vec neurobí. Nepôjde za Bohom, ktorý je pravým pokojom pre jeho dušu, pravým naplnením, ktoré mu chýba, láskou a nehou, ktorú potrebuje. Nie! Niečo sa v jeho vnútri zlomí, ale aj tak radšej pohrdne Bohom, ako by uznal, že sa v Bohu zmýlil.

Nevidíme sa v tom aj my? Nepohŕdame Bohom každý deň? Namiesto toho, aby sa on stal centrom nášho života, našich dní, odtláčame ho na zadné miesta. Bože, 10 min. modliť sa za deň? To je až až. Tebe to netreba a mne toľko stačí tváriť sa ako dobrý syn. V horšom prípade, sme ochotní venovať aj hodinu na svoje výlevy, ale počúvať Boha, čo na to hovorí? To nie, Bože. Ja som svoje urobil, a ty? Urob toto, alebo tomuto zabráň, toto zmeň. A ak to Boh nespraví? Zákonite Boh musí byť zlý. Vnímame to ako trest, či nejaký sadizmus páchaný na svojej osobe. Ale Boh nás miluje. On nás netrestá, to my sami. My sami si vyjeme bič na seba svojím správaním. Boh nie je bábka! Je náš stvoriteľ, ale prvom rade otec, ktorý nás miluje.

A že Boh nás opustil? Vari nepamätáš, že kto sa pustil čiej ruky? Boh tvojej, či ty, majster sveta, vymkol si sa z jeho dlaní? Ak chceš niekoho viniť za to, že si nešťastný, že sa ti nedarí, že si sám a nikto ťa nechápe, viň láskavo seba. Ty si zato môžeš sám. Že to nevieš prijať? Ťažko sa prijíma pravda vrhnutá ako žeravý uhlík do tváre.

A teraz, ak máš trošku súdnosti v sebe. Nebuď nadutý, ako bol Lucifer. Nepochybuj o Božom milosrdenstve ako Judáš. Nezapieraj Boha vo svojom živote pred inými ako Peter. Buď ako Lót, ktorý žil uprostred zlých ľudí v Sodome a Gomore a nesklátil sa. Buď ako Abrahám, ktorý veril Bohu. Aj keď sa musel zrieknuť aj toho najcennejšieho čo mal, predsa v dôvere čakal, že Pán mu to nahradí, lebo nepochyboval o tom, že jeho Boh je dobrým Bohom. Buď ako Mojžiš, a nájdi horiaci ker. Miesto, kde Boh k tebe prehovorí a učiň, čo Boh ti hovorí. A napokon buď ako dvanásti. Choď do celého sveta a hovor o tom, čo v tvojom živote Boh urobil, robí a ešte urobí. Lebo toto je evanjelium nádeje a pokoja. Boh sa sklonil k nám, aby nás zachránil. Nemusel to robiť, ale tak veľmi nás miloval. Viac ako si to len vieš predstaviť. Viac ako si to schopný prijať a pochopiť. Pros o jeho lásku a budeš vidieť v novom svetle. Nechaj nech si ťa použije, zmení a naplní tvoj život plnou otrasenou mierou svojich darov a milostí.

Alebo môžeš sa obzrieť späť ako Lótova žena za "dobrom", ktoré si mal. Môžeš smútiť a ľutovať to, o čo musíš prísť. Môžeš žiť život podľa vlastných predstáv, kde nikto ti do toho nebude hovoriť. Pamätaj však. Tam ťa nečaká nič horšie, ako tvoja smrť a široká cesta smerom k zatrateným.

Tak čo? Chceš ostať schizofrenikom modernej doby, alebo radšej bláznom pre ľudí, no však s istotou, ktorú máš v Bohu a s nádejou, že raz prídeš do nebeskej vlasti, kde budeš žiť naveky?

Chceš byť svätý?

2014-09-14T16:57:16Z

Raz som sa opýtal Boha: Čo mam robiť Pane?

a On mi odvetil: Čakaj!

-Ale veď čakám už celú večnosť. namietal som...

On však pošepol: Ver a čakaj ďalej!

Ja som ihneď pochopil, že je napísané: Láska je trpezlivá...

-Pane ja neviem čakať. Potom neviem ani milovať?... a zosmutnel som...

Vykríkol som: Pane nauč ma, čo je to láska!"

-A chceš byt svätý? spýtal sa ma...

-Ale, čo ma láska spoločne so svätosťou? zadivil som sa...

Tu mi ukázal slova: Láska je dobrotivá!...i zmäkol som...

-Dobrotivá je dobrá, však? pýtal som sa...

-Dobrotivá je tá, ktorá nezávidí, ktorá sa nevypína, ktorá sa nevystatuje, ktorá nie je nehanebná, ktorá nie je sebecká, ktorá sa nerozčuľuje a nemyslí na zlé, ktorá sa raduje z pravdy, nie z neprávosti. Láska, tá jediná všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.

-Potom Pane ja lásku vôbec nepoznám... Potom Pane ja neviem ľúbiť... so smutným hlasom som zastonal...

Veď Pane, to ja závidím! Ja zo seba robím majstra a vyvyšujem sa nad iných! Ja sa urážam a ohováram pri prvej príležitosti! To ja hreším, a žijem necudný, hriešny život! Ja som sebec! Ja sa hnevám a svojím hnevom naplňujem celý dom! Ja huckám druhých na hriech a spôsobujem sváry! Neteší ma neprávosť páchaná proti blízkym a ľuďom, ktorých mám rád, ale nič nerobím proti tomu keď krivdia iným, a tak vlastne súhlasím s tým, nie?! Pane, veď ja vonkoncom neviem zniesť len polovicu tých zlých vecí, kde tak by som ešte zniesol všetko?! Ja som ten, čo pochybuje o Tebe! A keď sa mi prestane dariť, tak aj dúfať prestanem.

-A miluješ ma?

-Ty Pane vieš, že chcem...

-A čo urobíš pre mňa?

-Pane, chcel by som Ti sľúbiť, všetko, ale bojím sa, že to nezvládnem...

-A vieš, čo som urobil ja pre teba? Nevieš? Zomrel som, aby si vedel, že ťa milujem. Zomrel som, aby ty si mohol žiť. Zomrel som, aby tvoj hriech bol zmytý. Nechal som sa potupiť najhoršou smrťou, aby si vedel, že o teba stojím. Ale vstal som zmŕtvych...

-Pane, ale ja toto viem.

-Potom ak chceš byť svätý, tak máš všetko potrebné nato, aby si vedel milovať. Lebo len svätý môže žiť so mnou v raji, novom Jeruzaleme, meste pokoja.

-Pane vieš, že ja nechcem byť skeptický, ale poznáš ma a ja poznám sám seba a obaja vieme, že znova a znova spadnem. Ty sám vieš, že sa sklátim, a že sa opäť poddám hriechu a zapriem Teba - Lásku!

-Budem pri Tebe stáť! Tak sa neboj vetra, ani búrok, ani veľkých vĺn mora. Ver mi! Ja sa postarám! Či ti nestačí fakt, že ťa milujem? Že ja hoc by som ťa mohol odvrhnúť ako zlá matka, neurobím to, lebo si mi vzácny?

-Pane, prosím Ťa, nauč ma milovať! V Tvojich dlaniach chcem sa poddať a nechať sa viesť!

-A chceš byť svätý?

-Áno, chcem!

-Poď! Teraz je čas, vzdať mi chválu!