Monika HricakovaMonika HricakovaPrečo má Cirkev rada homosexuálov...Monika Hricakovahttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/monika-hricakova/blog/-/blogs/preco-ma-cirkev-rada-homosexualov2012-06-03T06:33:40Z2012-06-03T06:33:40Z<p>
<span style="font-size:14px;">Dúfam, že teraz sa zvýšil tlak a pulz mnohým ... odporcom KC (=Katolícka Cirkev). Ono je to ale skutočnosť, že KC nikdy neodsúdila ľudí. Takých či onakých. Problém je v tom, že KC vždy chce poukazovať na pravdu, nech je akokoľvek nepohodlná a nemódna. A v tomto prípade je teda vrcholne nemódna.</span></p>
<p>
<span style="font-size:14px;">Cirkev, a myslím, že sa za ňu v istom spôsobe môžem vyjadriť, keďže sa považujem za jej časť a súčasť, sa vždy vyjadrovala rozdielne k chovaniu a rozdielne k človeku. Tak ako aj Ježiš rozlišuje hriech a hriešnika, problém a nositeľa problému. Homosexualita bytostne zraňuje aj mnoho kresťanov. Bojujú s tým, že prirodzené tiahnutie k láske, je považované za neprirodzené a aj chápu, že je to iné. Môžu vnímať, že chovanie je hriechom, napriek tomu takým adekvátnym k citom, ktoré cítia. KC to vyjadruje veľmi citlivo v katechizme, (2358) <em>„Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:14px;">KC si uvedomuje tento veľmi náročný vnútorný boj, preto nikdy týchto ľudí neodsudzuje. Nie je však žiadny dôvod snažiť sa presadiť ako normálne to, čo je neprirodzené. Strata zmyslu pre to čo je prirodzené, je pre túto dobu typická. Rovnako je typická rozličná tabuizácia, keď sa sexualita úplne odtabuizovala, zatiaľ čo náboženstvo sa stále viac stáva tabu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:14px;">Tak sa stretli tieto dve „tabu“ na bojovom poli ľudskej spoločnosti, kde teraz vyskočila viac téma homosexuality, nabudúce možno niečo iné... Otázkou zostáva, nakoľko budeme vedieť my veriaci (či už laici alebo hierarchia) bojovať za to, čo je prirodzené.</span></p>
<p>
<span style="font-size:14px;">P.S: odporúčam http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120531001</span></p>Monika Hricakova2012-06-03T06:33:40ZModlitba ako iniciatíva ...o viere, modlitbe a verejnom životeMonika Hricakovahttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/monika-hricakova/blog/-/blogs/modlitba-ako-iniciativa-o-viere-modlitbe-a-verejnom-zivote2012-05-16T06:37:33Z2012-05-16T06:37:33Z<p>
<span style="font-size:12px;">Stále častejšie začína zaznievať hlas kresťanov na verejných fórach. Po vystúpení Škripeka a Vašečku s modlitbou v parlamente je opäť nástojčivejšia otázka, patria verejné prejavy viery do verejného života?</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong>Viera</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Táto otázka však nemôže zostať len povrchná, dôležitejšie je, čo vlastne viera je. Mnohí ju mnohorako definujú, pre mňa však zostáva vždy v prvom rade vzťahom so živou osobou. Ako každý vzťah si vyžaduje čas, poznanie a celý vnútorný svet pocitov a vonkajší svet vnemov.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Preto nemôže byť viera rozumová, ako nemôže byť nerozumná. Vo viere je vždy istá časť prijatia neznáma – ktoré však je láskou, ktorá túži byť poznávaná. A tak stále láka k bližšiemu spoznaniu, hoci sa pritom aj tajomstvo ukazuje stále väčším.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong>Prejavy </strong></span></p>
<p>
<span style="font-size: 12px;">Jedným z prejavov viery je modlitba vlastnými slovami, ktorú Braňo Škripek použil. Tých prejavov modlitby je takmer toľko, koľko je ľudí v kresťanstve. Ale nikdy by nemali byť prejavmi ich vlastného ega – ale mali by prejavovať vzťah s Bohom, ktorý je jedinou celou pravdou. Prejavy viery sa môžu zdať niekedy mimo rozumového pochopenia, alebo neadekvátne, ale sila modlitby v akomkoľvek prejave nestráca na svojej sile, ak je </span><span style="font-size:12px;">myslená úprimne a v Božom duchu. Na druhej strane viera v akejkoľvek forme nepotláča racio, ani proti nemu nebojuje, ale s ním spolupracuje, kultivuje ho a spolupracuje. Ako píše Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio: <a href="http://kbs.sk/?cid=1117285764"><cite>"VIERA A ROZUM sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde."</cite></a> <span>Preto je vždy potrebné rozlišovať prejavy viery a ich používanie.</span></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Pri prejavoch viery ide aj o cvičenie srdca pri stretnutí s Bohom, ktoré vie povedať či sa modliť nahlas, či potichu, či svedčiť životom, čítať Písmo ... . Modlitba je základňa, na ktorej sa buduje vzťah viery. Preto je možno niekedy šokujúce, keď človek odhalí niečo také základné pred ľuďmi, ktorí majú úplne iný základ. Viera však hovorí, že všetci ľudia sú stvorení na ten istý obraz – aj keď už je obraz takmer neviditeľný pod všetkými nánosmi. Obraz Boha je jednotiacim prvkom ľudstva naprieč dejinami a národmi, nezávisle od množstva hriechov, ktoré bránia vnímaniu dobra vo vlastnom srdci a rozume.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Nikdy mi nepripadá zbytočné riskovať aj nepochopenie, keď je možné zasievať dobro. Je nevyhnutné dosvedčiť to, čo človek koná, svojím každodenným životom.</span></p>Monika Hricakova2012-05-16T06:37:33ZBoh si hľadá podnájomMonika Hricakovahttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/monika-hricakova/blog/-/blogs/boh-si-hlada-podnajom2012-05-16T06:20:34Z2012-05-16T06:20:34Z<p>
<span style="font-size:12px;">V kresťanských kruhoch sa často stretávam s mnohosťou združení, laických zoskupení, spoločenstiev, stretiek, reholí, tretích radov... a mnohých iných prejavov chariziem.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Opätovné sa pýtam, je toto všetko potrebné? Ako študentka teológie denného štúdia som sa tiež denne stretávala s mnohými úžasnými rehoľníkmi a členmi spoločenstiev. Myslím, že táto mnohosť je, aj nie je potrebná.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong>Rôznosť spoločenstiev ako pozitívum</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">V Cirkvi je mnoho povolaní k rôznym konkrétnym aspektom života, ktorý je viac špecifický pre jednotlivé laické spoločenstvá, konkregácie a zoskupenia. Je dobré, keď majú jednotlivci priestor vyšpecifikovať sa v danom rozmere, v svojej skupine. Keď prolife aktivisti majú svoje prolife zoskupenia, keď ľudia pracujúci s mládežou majú svoje komunity, rehole atď...</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong>Druhá strana</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Na druhej strane však pôsobí často chaosom, keď rehoľnici prestávajú byť rehoľníkmi, lebo sú opäť v nejakej novej vetve – kde už nie je napr. dôležitá vonkajšia forma (veď dôležité je vnútro), kde vznikajú z jednej spirituality ďalšie a ďalšie odvetvia. Takisto keď laici prestávajú byť laikmi.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Nie je práve v tomto svete aj vonkajšia forma (napr. habit) dôležitá? Píše sa, že žijeme vo vizuálnej dobe. Práve svedectvo toho, čo je vonkajšie, je svedectvom pre svet, aj keď je to iste ťažké niesť, ako je ťažké niesť kríž... ako aj ten na krku u laikov. Toto nepotláča, ani nenahrádza vnútorný rozmer a hĺbku spirituality, ale aká je, keď ju nie je vidno? Keď ju nie je cítiť? </span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Je dôležité mať toľko rozličných hnutí, skupiniek a podskupiniek? Nebolo by práve dôležitejšie a omnoho potrebnejšie spájať sa – aby vznikla jednota v rôznosti a zároveň sile jednoty? Nebolo by rozumné a múdre zároveň zlúčiť mnohé aktivity? Nie je prílišný aktivizmus pre Boha už fakt len na „preboha“ ? Nechcem tvrdiť, že majú ľudia so zameraním pre mládež zmeniť svoju charizmu na starostlivosť o starých ľudí, alebo na politicky aktivizmus. Ale keď z každej strany vidno, ako sú jednotliví členovia skupiniek vyčerpaní, lebo robia časť veci, čo možno ich susedia ani nevediac o nich robia tiež, z posledných síl – prečo sa nespojiť?</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong>Boh si hľadá podnájom</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Tým sa dostávame aj k tomu, prečo si „Boh hľadá podnájom“. Niekedy sa mi zdá, akoby Boh bol len podnájomník v našich radoch, v našich životoch. Akoby tam nebol doma, ale keď už máme svoju charizmu- nepotrebujeme tam Boha – a potom sa často ta charizma začne štiepiť na ďalšie a ďalšie... a sily aj Ducha ubúda...</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Preto je dôležité, aby boli všetci jedno ... ako povedal niekto múdry: „jednota v dôležitom, sloboda v menej dôležitom a nad všetkým láska.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Ako píše <a href="http://mjos.sweb.cz/citadela/kapitola109.html">Exupéry v Citadelle (CLXXIII)</a>: „Pripútaj ma, Pane, k stromu, z ktorého pochádzam. Samotný nemám zmysel. Učiň, aby som bol druhému oporou. Aby bol druhý oporou mne. Aby som bol pevne včlenený do tvojich hierarchií. Som tuto rozložený a dočasný. Potrebujem byť.“</span></p>Monika Hricakova2012-05-16T06:20:34ZŽivot bez silných frázMonika Hricakovahttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/monika-hricakova/blog/-/blogs/zivot-bez-silnych-fraz2012-04-17T08:08:10Z2012-04-17T08:07:28Z<p>
Zo všetkých strán sa k nám skláňajú veľké „myšlienky“ a niekedy si na tomto veľtrhu fráz, kde je každá krajšia ako tá ďalšia, človek nevie vybrať. K čomu to vedie? K slovám.</p>
<p>
</p>
<p>
Stretávam sa so skepsou, ktorú nelieči ani viac modlitby, ani viac informácií, ani viac čohokoľvek... Pocit nedostatočnej rýchlosti, sústredenosti, nadšenia, či prílišnej aktivity a jasnozrivosti, ktorá chce mať štatút absolútna. Prečo je to tak? Dostaneme sa k slovám.</p>
<p>
</p>
<p>
Zážitok skúsenosti slabosti však dáva pohľad k prijatiu vlastnej ľudskosti, na ktorú treba často väčšiu odvahu ako k frázovaniu. Vždy ma opäť prekvapí, keď kráčam od svojej telesne postihnutej kamarátky (na elektrickom invalidnom vozíku), opäť o stupeň šťastnejšia poznaním skutočnej sily. A pritom nie sú potrebné žiadne veľké slová.</p>
<p>
</p>
<p>
Slová, ktoré sľubujú istoty, prácu... alebo iné, ktoré človek aj sám hovorí pre zaobalenie názoru do krajšieho obalu. Fráza ako poistka budúcnosti a útek z prítomnosti.</p>
<p>
</p>
<p>
Ticho, ktoré obsahuje všetko veľké sa nedá obsiahnuť slovami. Dá sa len tak trošku popísať, ale o to viac žiť. A práve to je život v pravde, zároveň aj skúšobný kameň reality. Pretože na pravde sa realita dokáže pevne zakoreniť a nielen rozbiť na prázdny rozptyl ideí, ktoré tu už často boli a zrejme, aj ešte často budú. Poznanie bolí, ale nedá sa ničím iným vykúpiť.</p>
<p>
</p>
<p>
Pokiaľ sa človek nenaučí pokorne v tichu stavať na pravde, myslím si, že bude stále znovu klamaný a sklamaný... či už z Cirkvi, politiky, alebo dennodenných vzťahov.</p>
<p>
Pochopenie Slova, ktoré sa stalo telom môže byť východiskom. Potom sa dá vykročiť a vkročiť do dejín.</p>
<p>
</p>
<p>
P.S:</p>
<p>
na inšpiráciu</p>
<p>
http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&NR=1&v=9QdvP55HUyI</p>Monika Hricakova2012-04-17T08:07:28Z