Дневники

« Назад

Keď sa nám dejú veci nedobré

Keď sa nám dejú veci nedobré

Sú v živote veci, ktoré sú podľa nášho názoru zlé... Až neskôr však zistíme, na čo boli dobré.

Mám takých nedobrých vecí, situácií za sebou toľko, že ich nemôžem spočítať. Sú uložené dakde ďaleko v podvedomí, oľutované, oplakané, odpustené a zabudnuté.Mnohé boli ľahšej závažnosti, mnohé boli  kľúčové nedobré situácie, závažné, s konsekvenciami, veľmi bolestné. Jedna z nich, z posledných rokov, bola veľmi ťažká, doslova ma  zložila na zem. Bola som vybavená, ako človek, ktorý stratil pôdu pod nohami. Veľké nič, nerozumiem, niet žiadneho človeka, ktorý by aspoň troška rozumel tej mojej katastrofálnej situácii. Som tu  len ja a Boh. Premýšľanie, bezsenné noci, hrozné sny, posledné skutky akejsi snahy o sebazáchovu v tej veci a napokon definitívny koniec. Nedá sa tu nič viac "zachraňovať", všetky moje pokusy zlyhali a prešla som konečným NIE. Nevyriešim, nezvládnem, neobnovím to, nedá sa, nejde to, je koniec. Stratila som veľa. Hmotné zabezpečenie pravidelného mesačného príjmu, istotu, ktorú mi poskytovala moja práca, veľa sily, ktoré mi zobrala, dôveru v ľudí,  ktorým som verila, dôveru sebe, ktorá nebola nejak mimoriadna, neopísateľné sklamanie z toho, zostala som sama ako prst. Len ja a Boh. To stačí. Viac, než to. To je najdôležitejšie! Boh!

Prichádza prázdno, kedy už nič nebolí, a vidím iba to, čo sa práve skončilo. Ešte je tu ľútosť, že som nedokázala pre to niečo urobiť. Prichádzajú myšlienky na to, čo ďalej. Duša ako vymetená, slabá a neschopná čohokoľvek. Teraz vstaň a choď! Je treba ísť ďalej... Ako ísť ďalej, keď je človek ako bez duše a ani necíti váhu svojho tela pre samú bolesť, lebo je celý zoslabnutý z toho boja, ktorý nezvládol? Oči sú vyplakané, duša boľavá, srdce akomŕtve, nohy sa podlamujú a aj strach je mŕtvy, cítim ho iba na diaľku. Je treba vstať a ísť.

Postavila som sa. S trasúcimi rukami aj kolenami, bez myšlienok,lebo žiadne tu neboli, s chabým výrazom tváre, ktorý som prinútila k úsmevu a s tlčúcim srdcom, ktoré som cítila v hrdle, som šla. Vzala som zbytok síl, modlitby a začala som zoraďovať potrebné materiály a išla som dopredu. Do dverí, ktoré mi otvárala nová ponuka. Nie, nemala som vtedy veľkú vieru, ako v "dobrých časoch". Mala som iba tú, ako horčičné zrniečko... Stačila. Dostala som novú príležitosť začať odznova. Inde, ako som vôbec mohla snívať, bolo to najkrajšie miesto, ktoré som si nehľadala sama, našliel mi ho Boh... Viem s istotou, že to je jeho dar. Nepoznala som viac, ako jediný krok... Urobila som ten JEDEN KROK. Ostatné šlo ako samo od seba. Nie bez námahy ale klíčil život v tej veci a všetko sa pohlo sa dopredu. Bola tu nová úloha, o ktorú som nežiadala. prijala som ju skepticky. Kto vie, čo prinesie.

Priniesla mi záchranu v poslednom momente. Vyniesla ma z beztiažového stavu ničoho k niečomu, čo zasa dalo zmysel, nový pohľad na svet, na seba aj na ľudí. Pommaly sa začali obnovovať sily. Pomaly rástla dôvera v seba,aj v to nové, čo som nechcela, z čoho sa  vykľula veľmi dobrá vec. Iná, ako by sa mi len mohlo snívať ale je tu nový začiatok. Nové možnosti, noví ľudia, nový svet. Pomaly, veľmi pomaly  sa stráca spomienka na prežité. pomaly sa tvorí nové.

+

Dnes za tú situáciu ďakujem. Viem, že poslúžila na dobré. Boh mi ukázal, že je nikdy nie je všetko stratené, že vždy  je možný nový začiatok, že mám rezervu síl, ktorá a dvíha hore, že nikdy nie som sama, že On  je vždy so mnou, nech by sa dialo čokoľvek. Ukázal mi aj to, že človek, že ja dokážem začať znova z ničoho, ak len verím a nestratím dôveru v Boha. Tú som nestratila. Bolo to to jediné, čo mi zostalo - modlitba, sviatosti a Boh.

On mi dával všetko späť. Jedno za druhým. Dal mi oveľa viac, než to, čo som nedobrovoľne  opustila, stratila. Neuveriteľné, nepochopiteľné.

Neviem, či ešte raz prežijem toľké skľúčenie, neistotu, bolesť zo zrady. Viem však, že sa nemusím báť. Boh sa stará a nie len to. Drží ma pevne, nesie ma v náručí. Dnes ďakujem aj za tú bolesť a za tie skúsenosti z toho obdobia. Naučili ma, nespoliehať sa na to, čo vidím očami a zmyslami, nespoliehať sa na to, čo  "vyzerá" isté ale ním nie je. Naučil ma, že ľudia vždy môžu sklamať ale Boh nikdy nesklame a pošle iných ľudí. Že spevní aj sebadôveru a rozmnoží nádej, a ja neprestanem dúfať, že dosiahnem to, čo nevidím.

+


Bolo to už dávno, kedy som prešla tou skúškou. Zistila som,  že som nedávala pozor na "sprievodné signály"... Neprišlo to zrazu, ale pomaly sa plichtilo a ja som tomu nevenovala pozornosť... Mohla som tomu predísť...? Neviem. Tak som však rozmýšľala až dávno po tej udalosti. V "tom čase" som bola ako slepá a hluchá... Boh mi otvoril zrak aj sluch, naučil ma byť pozornou, naučil ma načúvať. Naučil ma zaobchádzať s bolesťou, naučil ma, že sú v živote človeka aj cesty krížové, aj Boží syn takou prechádzal... Na ceste krížovej ho môžeme stretnúť... Veľmi ma to povzbudilo. Teraz, keď prichádzajú ťažké momenty, idem k Ježišovi a pozerám na Neho, hľadám, na ktorom sme z tých jeho zastavení...

 

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Majka, je to vyznanie, úprimné, jasné, a o to viac to vo mne "spieva", že cítim, že je to o mne. Z celého srdca ti ďakujem. Vyjadrila som sa v skratke v básni, ale zľakla som sa, že nedokážem s tým urobiť čo treba, odovzdať sa cele svojmu Bohu. Vďaka Bohu, poznala som pravdu vo svojom osude a prijala som ju, takú, aká je.
Отправлено в 01.09.13 7:29.
Milá Anička, je to nás... o mne, o tebe, o mnohých z nás, je to o každom jednom človeku. Písala som o Božej vôli. Boh nikdy nechce, aby sme trpeli a vôbec nikdy by nás On náš najvyšší, Láska nepoložil na zem...do prachu ničoho, keby to nebolo na spásu našich duší. Po mnohých rôčkoch som prišla na to, že som nevedela "čítať" Jeho vôľu... Toľkokrát som sa ho pýtala, aká je... žila som, ako som najlepšie vedela a dokázala, mnohokrát som nepočula... prehliadla životne dôležité veci. len On vševediaci to vždy vedel...a nikdy ma neopustil. A svätá Panna tiež nie, hoci som ju tu nespomenula. Ona vždy napovedala, naznačila... viedla ma bez toho, aby som to vedela .... až neskôr...som VEDELA, že TO bola ONA...Som vďačná za to všetko, nedá sa to slovami vyjadriť, ako som vďačná... Teraz, pomnohých rokoch to Boh naplnil hĺbkou, dal zmysel tým veciam, situáciám, ktorým som v tom čase, keď sa diali, nerozumela... Naučil ma, ako ich prijať, dal mi v nich seba...jeho pokoj, ktorý prevyšuje všetko ľudské rozumenie a chápanie...Ďakujem za krásu tohoto naplnenia...je to viac, ako majetky a úspechy sveta, je to viac, ako každé krásne ľudské priateľstvo, ktoré mi vždy veľmi chýbalo...Dnes viem, že je to pre našu veľkú slabosť a nemohúcnosť, ktorú musí posvätiť a premeniť Boh, aby nás skrášlil a očistil od malosti...potom sú skutočné vzťahy, potom sú priateľstvá, ktoré už nikdy nezradia, potom je láska, ktorá je skutočná, hlboká, zakorenená, liečivá moc, pokojná a hlboká ako more jeho milosrdenstva, láska pravá - to je tá Jeho láska, On v nás.
Отправлено в 01.09.13 12:31 в ответ на Anna Václavová.
Krásne si to napísala, milá Majka, je to tak, Pán premení všetko zlé na dobré, ak sa necháme ním viesť, ak nerepceme, nebúrime sa, nesťažujeme. Lebo On dáva v hojnosti!
Отправлено в 01.09.13 12:47 в ответ на Mária Künzl.
Môžeme sa sťažovať...plakať, dokonca aj kričať... (len nezúfať! to by bola nevera...) a volať jedine k Bohu a ak sa dá, s láskou:o) ja som sa topila v slzách, plakala som bez konca a on zbieral všetky moje slzy do nádoby jeho milostí a milosrdenstva... aby ma zalial svojou milosťou až po okraj môjho srdca a celej mojej bytosti... a Boh daroval mi nový, krásny, vzácny a plný život v plnosti... Deo Gracias!
Отправлено в 01.09.13 13:50 в ответ на Eva Vráblová.