V súčasnej situácií pandémie a s tým súvisiacich príkazov a obmedzení sa v spoločnosti objavil, alebo možno demaskoval, problém autority a jej rešpektovania v občianskej tak aj cirkevnej oblasti. Ako výsledok tejto reality je rozdelenie, nejednota a spoločenský nepokoj. Chcem sa preto krátko zamyslieť nad príčinami a možnými riešeniami tohto problému.
Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila, pretože autorita má svoj základ priamo v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej aj cirkevnej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti. (KKC1898)
Zdá sa však, že v dnešnej spoločnosti je najvyššou hodnotou sloboda, možnosť usporiadať si svoj život, ako sa komu páči a neobmedzovať uspokojovanie svojich potrieb ničím, ani dobrom iných ľudí ani žiadnou autoritou, či už cirkevnou alebou vedeckou.
Podľa môjho názoru to má niekoľko príčin. V prvom rade to súvisí so stratou zmyslu pre spoločné dobro, ku ktorému ho má viesť autorita. Spoločnosť sa atomizovala, individualizovala a najvyššou autoritou sa stal človek sám sebe. Externú autoritu odmietol. Za druhú príčinu považujem nedostatok učenlivosti (lat. docilitas), ktorú chápem ako otvorenosť k novému poznaniu, ako uvedomenie si, že mnohé veci človek nevie, že potrebuje pomoc iných, múdrejších na to, aby poznal väčšinu vecí. A ako tretí významný dôvod vidím náš "digitálny maximalizmus". Už Platón pri svojej kritike demokracie predpovedá prirodzené oslabovanie autorít a postupné získavanie moci skupinou demagógov. Myslím si, že práve tento proces výrazne urýchľuje technologický priestor a sociálne siete, ktoré umožňujú ľuďom žiť takmer výlučne len vo svojej ideologickej bubline a po špirále sa dostávať k stále extrémnejším názorom.
V poslednej dobe sa tento jav premieta do dvoch oblastí. Prvá je cirkevná, ktorá sa zvlášť prejavila pri posledných kontroverziách ohľadom podávania eucharistie do rúk a morálnej prípustnosti vakcín. Vytvorila sa celá komunita veriacich, ktorí verejne odmietali oficiálne vyhlásenia KBS alebo Nótu o morálnosti použitia niektorých vakcín proti COVID-19 od samotnej Kongregácie pre náuku viery, ktorá, vidiac rôznorodosť názorov v tejto záležitosti, jednoznačne rozhodla. Tieto odmietnutia však môžu byť prvým začiatkom odchýlenia sa od pevného bodu, od skaly, ktorou je Peter. Začína sa malým neuposlúchnutím, nedostatkom poddajnosti voči cirkevnej autorite a pokračuje sa stále ďalej. Preto sa dnes čoraz častejšie stretávame či už s vlastnou laickou interpretáciou Tradície, odmietaním ekumenického koncilu alebo tvrdením o nelegitimite pápeža.
Nad príčinou týchto rozdelení medzi katolíkmi sa zamýšľal aj pápežský kazateľ kard. Cantalamessa vo svojej veľkopiatkovej homílii. Tvrdil, že ňou nie je dogma, ani sviatosti či služobné úrady. Ale je to "politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou, úplne zabúdajúc na hodnotu a povinnosť poslušnosti v Cirkvi. Toto je v určitých častiach sveta tým skutočným faktorom rozdelenia, hoci zamlčaným či rozhorčene popieraným. Toto je hriech, v tom najužšom zmysle slova. Znamená to, že ,kráľovstvo tohto sveta' sa stalo vo vlastnom srdci dôležitejším než Božie kráľovstvo. (...) Toto je vyložene dielom toho, ktorého meno je 'diabolos', teda rozdeľovač, nepriateľ, ktorý zasieva kúkoľ..."
Podobnou optikou sa môžeme pozrieť aj na odbornú vedeckú oblasť. Problém nastáva, ak sa nedostatočné vzdelanie, nízka intelektuálna poddajnosť a úzka paradigma spojí s ideológiou, ktorá ma odpovede na komplexné vedecké otázky pripravené už dopredu. Kedy z princípu falošnej rovnosti sa anekdotický dôkaz dožaduje rovnakej váhy ako odborne interpretované závery "evidence-based medicine".
Takýmto spôsobom sa narúšajú horizontálne aj vertikálne putá dôvery existujúce medzi ľuďmi, od ktorých závisí vitalita, ale aj fragilita cirkevnej a občianskej spoločnosti.
Čo teda môžeme robiť? Myslím si, že od nás sa očakáva postoj úcty a láskavej poslušnosti, ktorá napĺňa pokojom a nie postoj upodozrievania, ktorý vnáša nepokoj a rozdelenie. Mali by sme mať otvorenú myseľ a s intelektuálnou pokorou si uvedomovať, nakoľko máme vzdelanie, autoritu a poverenie vydávať konečné súdy v cirkevnej alebo vedeckej oblasti. Mali by sme preskúmať, akým zdrojom dovoľujeme nás formovať a či takto strávený čas je tým najlepším využitím tohto daru. A v neposlednom rade by sme sa mali modliť, aby ten, ktorý je darcom všetkého dobra, nám podľa svojej vôle milostivo daroval pokoj a jednotu.
