Tomáš Čačko

Nie je všetko tak ako sa môže zdať.

2014-02-27T14:46:49Z

Dnes ráno som vstal ako obvykle. Šesť dvadsať. Každý zautomaizovaný phyb bol prepočítaný s presnosťou na sekundy – rýchla ranná konverzácia s Bohom, umyť zuby, sprcha, prezliecť sa, prichystať si jedlo do práce, obuť topánky, obliecť si kabát, zobrať kľúče od domu, zobrať kľúče od môjho auta, zamknúť byt, zbehnúť schody... POČKAŤ POČKAŤ! Kde sú kľúče od môjho auta!? Stále ich večer dávam na poličku pri vchodových dverách a beriem ich ráno z toho istého miesta o šesť štyridsať. Aaaach! Zrazu prišiel stres, panika, vykoľajenie zo všednosti a pobehovanie po byte s intenzívnym premýšľaním kde som tie kľúče asi tak strčil... Šmátram opakovane po všetých vreckách kabátu ktorý som včera mal na sebe... Nič, nenašiel som ich. Šesť štiridsaťpäť som už mal byť u kolegu a spolu sme mali ísť 25 km do práce. „Zobral ich otec? Vypadli mi včera v pube? Zavrel som ich v aute? Nechal som ich vo vaku? A fakt, kde mám vak? A veci zo včerajšieho futbalu?“

Medzitým telefonujem s kolegom. Oznamujem mu, že dnes s ním neidem, lebo som som niekde odfajčil kľúče od auta. „A ako sa teda dostaneš do práce?“ znela jeho otázka... „Nič neboj, nejako sa už len dostanem.“ Rozmýšľaj Tomáš, rozmýšľaj! Vak aj veci z futbalu som naisto nechal v aute! Živo si na to pamätám. Sú v kufri. Prvýkrát odkedy mám auto som nechal nejaké veci v kufri, takže tým som si stopercentne istý! Je dosť pravdepodobné, že som nechal auto otvorené a kľúče sú vo vaku v kufri. Beriem si rezervný kľúč a zbehnem rýchlo schody. Prichádzam k autu a... auto je zatvorené. Do kelu, keď je teda auto zatvorené, kľúče nemôžu byť vo vaku v kufri. Potom by som ho nemal čím zamknúť. Celé zle! Niečo tu nie je v poriadku. Pamäť vynecháva a namiesto toho aby sa celá situácia rozmotávala sa naopak zamotáva ešte viac. To som ešte netušil, že keď otvorím kufor žiaden vak ani taška s vecami na futbal tam nebude. To nie je možné hovorím si! Stratil som kľúče a navyše mi niekto z auta čorkol vak v ktorom som mal zošit s mojími (niekedy až veľmi) dôvernými úvahami, myšlienkami a autentickými “vylievačkami srdca“ pred Bohom. „Tak nič, keď sa ten dostane na verejnosť, svätorečený už nebudem...“ ale to ma ráno nijako neštvalo. „Čo keď mi miekto vybral auto a potom zamkol? Ale niééé to by som tam nemal ani rádio a dotyčný by pobral čo by videl, ak nie rovno celé auto. Tak ja fakt neviem ako sa to vlastne celé zomlelo... „

Vytočený do absurdna sadám do auta, šomrem, štartujem auto náhradným kľúčom, hundrem, snažím sa potlačiť vnútorný hnev na... Proste na všetko a všetkých. Krásny začiatok dňa, vravím si... čo ma dnes ešte čaká!? Nie dosť starostí v živote mám a ešte toto... čerešnička na moju aktuálnu životnú situáciu laborujúcu na hrane beznádeje, maximálneho citového vypätia a zatrpknutosti. Som rozhodnutý zavolať do pubu, kde som si včera večer dal s kámošmi zo spoločenstva pivo a vybavujem si ako som mal prehodený kabát cez stoličku. „Vtedy mi museli tie kľúče vypadnúť. Našiel ich niekto? Ak ich našiel, vrátil ich?“ To boli otázky, ktoré mi hmýrili hlavou. Cestu do práce sfúknem relatívne rýchlo. Naložím hubovú polievku pár menej zdatným šoférom a už parkujem na firemnom parkovisku.

Prichádzam do práce. Idem si označiť príchod, no uvedomujem si, že som bez karty (lebo tá je vo vaku). Skvelé! Musím otravovať managera aby mi uznal príchod aj odchod... Budem musieť vysvetľovať, že neviem kde som dal kartu, neviem kde mám vak a kľúče od auta, celé to zvalím na zlodeja, ktorý kradne vaky s osobnými zápiskami, bibliou a troma perami. A na prilešenie potiahne aj tašku s okopanými halovými kopačkami, futbalkou a prepoteným tričkom. Dočista budem vyzerať ako blbec!

Keďže nemám kartu od vchodových dverí, poprosím jednu zo zamestnankýň aby ma pustila dovnútra. Sadám obalený zatrpknutosťou a naplnený hnevom (na všetkých a všetko) do každodenného kresla, rozbehujem všetky programy, s ktorými strávim najbližších osem hodín a ostávam ticho. Bez slova si žijem vo svojej nepeknej bublinke s všakovakými, len nie Sväými duchmi. Uvedomujem si, že by bolo dobré začať komunikovať s kolegyňou, no nejako sa neviem štartnúť a tak ďalej vysedávam bez slov, keď tu zrazu... Tomáš Ty truľo!

...všetko do seba zapadlo a ja to zrazu vidím komplexne a všetko chápem! Na jednej strane sa teším, že sa to vyriešilo a konečne viem kde sú kľúče. Na druhej strane nakladám sám sebe čo som to za tvora, keď som zabudol na takú jednoduchú a pritom podstatnú vec!

„Áno! Išiel si včera na futbal autom!“

„Áno! Nechal si predtým než si šiel na pivo vak a tašku v kufri!“

„Áno! Nechal si kľúče od auta vo vaku!“

„ÁNO! IŠIEL SI NA FUTBAL OTCOVÝM AUTOM!“

Všetky veci čo som hľadal sú v kufri otcovho auta! Po tom čo som si urobil dostatočnú sebareflexiu (to je tá pasáž s truľom) ma pochytili výčitky svedomia za to, že som premárnil drahocenný čas šomraním na všetko a všetkých, ktorých som v to ráno stretol. Za zatrpknutosť plynúcu z toho, že mi svet znova stúpil na nohu. Za za hubovú polievku pre všetkých tých menej zručných vodičov, ktorých som po ceste do práce stretol. Za to, že sa starám a znepokojujem pre mnohé hlúposti ako Marta v Lk 10,41.

A čo som sa touto skúsenosťou naučil? Uvedomujem si, že veci sa často javia divne, nezapadajú do seba, často nedávajú zmysel a my im nerozumieme. Dosť pravedpodobne je to preto, že nemáme všetky relevantné informácie na to aby sme mohli robiť definitívne závery a ako ľudia ich mať ani nemôžeme. No je tu Niekto väčší ako sme my ľudia. On vidí viac než vidíme my. Vidí všetko, chápe a pozná každú súvislosť. Vie kde sú tie originálne kľúče od naších áut. Nezabúda, pamätá, povzbudzuje, prijíma, lebo chápe súvislosti. Vidí aj to čo nám ľuďom nie je možné vidieť. A to je skvelé! Mať Niekoho takého poruke. Už len sa mu naučiť dôverovať.

Skrytý neskrytý idem

2014-01-12T12:38:52Z

Často sa s Bohom hráme na schovávačku. Priam každý deň. Kedy to začalo? No už v raji... A pritom sme takí smiešni ako malé deti. Napríklad ako tieto:

http://najky.sk/foto-pozri-si-roztomile-fotky-deti-ktore-sa-nevedia-hrat-na-schovky/

P.S.: Môj favorit je skrytý za krokodílom ;)

Čítam knihu. Volá sa Uzdravenie z dedičného hriechu a je od Benedicta J. Groschela. Benedict je iný frajer... Ale o ňom možno niekedy inokedy.

Na 37. strane píše o Adamovi a Eve po tom, čo v rajskej záhrade neuposlúchli Boha: "Namiesto toho aby dôverovali Jeho láske, báli sa Jeho hnevu." Zastavil som sa pri nej a spomenul si na všetky svoje schovávačky pred zrakom Božím stále, keď som zhrešil - išiel si vlastnou cestou a nie Božou. Taký sme my, ľudia. Všetci sa po tom, keď sa vydáme vlastnou a nie Božou cestou, pred ním skrývame. Presne toto je ten dedičný hriech aj s jeho následkom.

Benedict ďalej píše: "Dôležitou zásadou katolíckej viery je, že pokiaľ človek neprekročí konečnú hranicu smrti, ešte stále má nádej na spásu." Povedzme si na rovinu - koľko formálnych kresťanov alebo veriacich-neveriacich sa spolieha práve na to milostivé obrátenie v hodine svojej smrti!? Poznám ich mraky! Sú to ľudia z môjho okolia, bývalí spolužiaci, priatelia, členovia širšej aj užšej rodiny. Nielen, že spôsob ich života o tejto ich "filozofii" svedčí, ale oni sa tým ani netaja a povedia to na plnú hubu. Či sa nám to páči alebo nepáči, Božie milosrdenstvo je tak obrovské a nepochopiteľné, že aj takáto milosť pre akéhokoľvek hriešnika je možná.

Sám Ježiš nám to vysvetľuje v podobenstve o robotníkoch vo vinici: “Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: "Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé." A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: "Čo tu nečinne stojíte celý deň?" Vraveli mu: "Nik nás nenajal." Povedal im: "Choďte aj vy do mojej vinice!" Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: "Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!" Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: "Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť." Ale on jednému z nich odpovedal: "Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý. Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“ (Mt 20, 1-16)

Boh nikoho nepredurčil pre peklo. Boh si neželá záhubu hriešnikov ale ich spásu.

Pre mňa osobne je veľkou a zároveň nezodpovedanou otázkou, či človek, ktorý prežil život “akoby Boha nebolo“, respektíve sa s ním vedome hral na schovávačku, bude schopný v hodine svojej smrti požiadať o milosrdenstvo a teda priznať, že jeho život nebol celkom kóšer.

Práve preto nás Boh aj skrze svojho Syna Ježiša Krista neustále vyzýva. Rob pokánie a ver evanjeliu už teraz. To v preklade znamená – Milujem Ťa Janko, Ďuri, Peter, Igor... Hanka, Andrea, Zuzka... Uver mi už dnes, že môžeš žiť lepšie! Uver mi už dnes, že pre Teba chcem to najlepšie! Už dnes... teraz!!!

Či nehovorí sám Boh skrze Pavla, že: „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“? 1 Kor 2,9

Milovať Boha znamená byť autentický k nemu, k ľuďom a k sebe. Je teda potrebné prestať sa skrývať (to je práve tá autentickosť). Je čas vyjsť spoza plyšového krokodíla alebo spoza žalúzii, pribehnúť k Otcovi a zakričať čik-čik dom.

Môžeš to urobiť aj takto stručne: Otec, často som sa pred Tebou skrýval a zámerne som sa Ti vyhýbal. Bolo to stále potom, keď som sa neriadil podľa svedomia - toho tichého hlásku v mojom srdci. Potom som sa bál prísť za Tebou a priznať sa Ti, čo som vyviedol. Bál som sa, že sa na mňa hneváš. Prepáč, že som nezmyselne staval hradby Tvojej bezhraničnej láske, Tvojej dobrote. Vyznávam, že Ježiš je môj spasiteľ a ďakujem Ti, že si ho poslal ku mne, aby ma svojim životom každý deň presviedčal, že ma miluješ do krajnosti a chceš pre mňa to najlepšie. Verím tomu a vyznávam, že na to, čo máš pre mňa pripravené, už nechcem čakať. Už dnes sa Ti dávam k dispozícii a prosím Ťa, aby si sa oslávil na mojom živote tak, ako si sa oslávil na živote svojho syna Ježiša.

Drahí moji, Boh je dobrý! A chce sa o svoje dobrá deliť s nami. Chce, aby sme aj my prežívali pokoj a radosť v rodinách, vo vzťahoch, v našom podnikaní, v našej práci. V našom každodennom živote.

Stačí tomu len uveriť :)

Prebuď sa, ty, čo spíš... a bude ti svietiť Kristus! Ef 5,14 (reakcia na poprask okolo pastierskeho listu)

2013-12-06T10:42:51Z

Ježiša chceli zabiť Mk 11,18 / Mk 14,1 / Lk 13,31 / Lk 19,47 / Lk 22,2 / Jn 5,18 / Jn 7,1,19,20,25 / Jn 8,37,40 a na mnoho iných miestach. Nakoniec sa im to podarilo. A poňom priišli na rad všetci ostatní jeho nasledovníci. Proste zbavili sa všetkých, proti ktorým už nemali žiadne ďalšie argumenty...

Uvedomujem si, že hlavný prúd tu už svoje názory písal pred týždňom. Tak teda ospravedlnťe mojú opozdenosť.

Mne osobne vadí, keď si ľudia myslia, že kresťan je ten "nekonfliktný tip" čo všetkých (najivne) slepo miluje a nechá so sebou utierať zadky... To nie je kresťanstvo. To je najivita! Biskupi otvorene pomenovali čo sa deje v našej spoločnosti (nazvali to kultúrou smrti) a išli do konfliktu. Prečo nie? Veď Ježiš bol konfliktný tip jak šíp (Lk 12,51) Celý historický vývoj ľudstva je o presadzovaní záujmov určitých skupín ľudí a o tom ako to dokázali. Konieckoncov aj my -Cirkev sme "záujmová skupina" so svojimi cieľmi a hodnotami.

Momentálne prebieha boj o to, ktorá záujmová skupina sa presadí a ako bude vyzerať (aj naša) budúcnosť. A popravde ja v tomto stojím na strane Cirkvi radšej ako by som sa mal postaviť na stranu "mŕtvych chrobákov" oháňajúcich sa termínami ako demagógia, "sloboda" a inými kvázi hodnotami. Totižto nerád by som sa dožil tohoto: http://www.lifesitenews.com/news/horror-mob-of-topless-pro-abort-feminists-attacks-rosary-praying-men-defend (toto je pre mňa sodomský paškviľ) Takto si predstavujem ranných kresťanov v Koloseu. A tieto časy sa znova blížia... Od slobody a akejkoľvek normálnej hodnoty to má namíle ďaleko.

Tak sa teda zobuď! A rozhodni sa na čijej strane si (Jak 5,12) a akú budúcnosť chceš. Buď horúci alebo studený, no nie vlažný (Zj 3,16)

Kresťanstvo je konfliktné a vždy bolo...

INFORMÁCIA

2013-03-28T17:54:09Z

INFORMÁCIA

Žijeme v informačnej dobe. Informácie lietajú úplne všade.Denne ich prijímame milióny, či už v masovokomunikačných prostriedkoch alebo v bežných rozhovoroch s príbuznými, priateľmi, kolegami v práci.

Čo to vlastne je ta informácia?

Je to správa, ktorá vstupuje do nášho vnútra (IN) a utvára (FORMUJE) naše nálady, postoje, hodnoty a nakoniec aj správanie.

· „Ak Messi skóruje v sobotu, vytvorí niečo fantastické.“ Sport.sk

· „Sme veľmi vďační za prácu ktorú tu odvádzaš, no je kríza a firma nemá peniaze na to aby ti zvýšili plat.“ Nadriadený

· „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3,16)

· „Z teba nikdy nič nebude.“ otec, mama

· „Americký Obelix sa dobýjal do obchodu: Zabudol si dať masku!“ Nový čas (aj s tou ukrutnou hrúbkou)

· „Si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem.“ Boh (Iz 43,4)

· „Krize je stále tu.Nizozemská vláda musela znárodnit čtvrtou největší banku." Hospodářske noviny

· „Počuli ste čo sa stalo?...bla, bla, bla...“ kolegovia v práci

· „Si veľmi šikovný, mám z teba radosť“ otec, mama

· ...

Nachádzame sa vo Veľkom týždni. Dnes ťa pozývam aby si sa nechal IN-FORMOVAŤ (vnútorne premeniť) Ježišom Kristom, ktorý chce umyť nohy TEBE. Chce Ti osobitne dať najavo, že „si drahý Jeho očiam, VZÁCNY a On Ťa miluje. Uver správe o tom, že Boh sa ponížil a prišiel na svet aby sme my mohli žiť krásne večný život. Dovoľ mu IN-FORMOVAŤ Ťa.

Vlčia taktika 2

2012-09-25T07:08:04Z

V mojom poslednom blogu som rozobral diablovu taktiku na príklade vlka ktorý rozháňa a oddeľuje slabšie kusy zo stáda aby ich mohol uloviť a zožrať. (odkaz: http://mojakomunita.sk/web/cackotomas/blog/-/blogs/vlcia-taktika-1)

Dnes budem pokračovať ďalšou súčasťou vlčej taktiky a to vytrvalosťou.

Svorka vlkov musí pri získavaní potravy vynaložiť určitú dávku úsilia. Málokedy sa im stane, že nájdu potravu len tak. Zväčša si ju musia usilovne vybojovať - vypátrať, uštvať a až tak sa môžu hostiť na svojom úlovku. Vlk dobre vie, že nie každý lov skončí úspešne a predsa loví. Loví aby sa nasýtil, aby prežil. Ak by nelovil vôbec, nemal by čo jesť a. Vytrvalo beží za korisťou a stále sa pokúša dobiedzať. Vie, že korisť nestrhne na prvý raz. Bolo by to pre neho nebezpečné, veď korisť má ešte dostatok sily a mohla by mu uštedriť smrteľný kopanec (áno jeleň dokáže kopancom usmrtiť vlka) Každým útokom ju vytrvalo oslabuje a každým útokom je bližšie k tomu poslednému - rozhodujúcemu.

Inak tomu nie je ani v prípade diabla. Pekne to vidíme na stati Svätého písma “pokúšanie na púšti“ - Lk 4,1-13. Diabol útoči na Ježiša, ktorý vyhladol a práve toto odkryté miesto sa diabol pokúša využiť: „Ak si Boží sysn, povedz tomuto kameňu nech sa stane chlebom.“ Ježiš útok odvracia a tak to diabol skúša z inej strany, po druhý raz. Znova neúspešne. No diabol sa nevzdáva a vytrvalo ho pokúša dotretice: „Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu...“ Zase nič z toho! Cvakol naprázdno! A tak, čuduj sa svete diabol odchádza. Nie však natrvalo ale NA ČAS: “Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho doišiel.“ Veď on to skúsi znova – aj on je hladný! A tak sa aj stalo. Ježiš ho stretával na ďalšej svojej ceste v posadnutých, v Getsemanskej záhrade a nakoniec aj keď bol na kríži: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Lk 23,35 Diabol bol, je a bude vytrvalý! Aj tento prvok je súčasťou jeho taktiky.

Neverím, že ktokoľvek z nás, ktorí sme padli, sa jednoducho jedného dňa ráno zobudil a Z NIČOHO NIČ sa rozhodol, že zhreší. Viem si však živo predstaviť, že tomuto pádu predchádzalo dlhé vyčerpávajúce, odporne vytrvalé a taktické uštvatie. A tak sme vyčerpaní bojom, oddelení od nášho Boha podľahli presile “ vlčej svorky“ . Organizovanej a vytrvalej.

A tak nazáver blogu nám, ktorí cítime, že nám „idú po krku“ vytrvalí vlci, vyprosujem milosť u nášho Boha aby sme stále keď nás čokoľvek od Neho oddelí, sa dokázali k Nemu vrátiť a on sa už postará.

„Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.“ Ž 42,2

Vlčia taktika 1

2012-09-17T19:31:25Z

Rozdelenie

„...ako vlky, ktoré kmášu korisť, chcú vylievať krv, ničiť životy, aby sa mohli zmocniť koristi“ Ez 22,27

„...a vlk ich rozháňa a trhá (ovce)“ Jn 10,12

„...po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo“ Sk 20,29

Videli ste niekdy loviť vlka? Vlk je silná, odhodlaná ale hlavne vytrvalá šelma väčšinou loviaca vo svorke. Jeho lovecká taktika je jasná: nájde stopu koristi a začne ju prenasledovať. Po čase sledovania sa k nej priblíži čo vyvolá zmätok. Ak naháňa čriedu, tak potrebuje aby sa črieda rozbila, porozháňala. Potrebuje oddeliť najslabšieho jedinca. Nie aby sa s ním hral alebo sa spolu iba tak naháňali ale aby ho zožral. Nasýtil samého seba. Najslabšími väčšinou bývajú mláďatá alebo staršie kusy, ktoré už „nestíhajú“ držať s čriedou krok.

Obdobne je tomu aj v živote akéhokoľvek spoločenstva (od 2 do 7 mld ľudí – vzťah, rodina, partia, pracovný kolektív, kresťanské spoločenstvo, národ, cirkev, svet ). Diabol si najprv vysleduje spoločenstvo – korisť. Chvíľu ho sleduje a vytipuje si jeho najzranitelnejšie časti. Potom do neho vnesie paniku – rozdelenie. Na to aby sa mohol nažrať potrebuje jedincov oddeliť. Vtedy má väčšiu šancu na úlovok. Nasleduje fáza uštvania, ukončená zožratím.

Mnohí z vlastných skúseností poznáte, že aj jednotlivec sa dá rozdeliť. Vnútorne! A ďalej to ide zasa klasicky ako som to opísal už vo vyššom odstavci (stopovania, rozdelenie, uštvanie, žranica) Vnútorné rozdelenie je stav kedy nevieš čo máš robiť. Raz je to tak a inokedy onak. Len aby si nebol jednotný. Aby si náhodou nezaujal určité stanovisko, neurobil rozhodnutie. Stále počuješ vyčítajúci hlas, že si „to“ len predsa mohol urobiť inak.

Pozrite si prosím nasledujúce video. Je v ňom krásne vidieť ako loví vlk.

https://www.youtube.com/watch?v=A0E6geAq1k8

P.S.: Diabol fakt nič iné nerobí, lebo nič iné nevie!

Stopovať, oddeliť, uštvať, zožrať. Stopovať, oddeliť, uštvať, zožrať. Stopovať, oddeliť, uštvať, zožrať... a dookola

Vlčia taktika 2 bude o vytrvalosti ale to až nabudúce.

Vykĺbený

2012-09-02T19:48:58Z

Minulého roku som si v lete pri športe zranil ruku. Prasklo mi v ľavom ramene. Navštívil som lekára a ten mi doporučil 2-3 mesačný oddych kým mi rameno zosilnie a šľachy sa zhoja. Nerešpektoval som to. Aj keď ma v ramene raz za čas pichlo neprikladal som tomu dôležitosť. Veď bolo leto, najlepšie obdobie na futbal, pohyb a šport. A mimochodom čo sa lekár rozumie do mojej situácie, veď to je moje telo, ja sa poznám čo znesiem a čo si môžem dovoliť… Prišla zima a ja som stále “nemal čas” to zranenie doliečiť, nechať ruku oddychovať. Stále sa našla nejaká aktivita, niečo čo bolo dôležitejšie ako oddych. Potom nastalo ťažké obdobie v mojom živote a ja som potreboval fyzicky ventilovať boľačky na duši. Prepínal som svoje telo a bez tréningov, bez rozcvičky som športoval 4x za týždeň 3-4 hodiny v kuse.

Proste bolo otázkou času kedy to príde. A prišlo. V marci počas volejbalu som si pri smečovaní vykĺbil spomínané ľavé rameno. To, ktoré som nenechal oddýchnuť, ktoré som ”nemal čas” doliečiť a nenechal si poradiť od odborníka.

Poviem vám teda, že je to nič moc pocit, ak “veci” nie sú na správnom mieste - tam kde majú byť. Človek si túto frázu podstatnejšie uvedomí až vtedy, ak sa jedná o jeho vlastné končatiny. Uplynula takmer hodina kým sa moje rameno dostalo tam kde malo…

Po 3 mesačnej rehabilitácii a rekonvalescencii som sa začal pomaly osmeľovať a znova som začal športovať. Kým som nezapájal ruky, šlo to ľahko a bez problémov. Až prišiel jeden augustový víkend a ja som si znova sám naordinoval, že môžem hrať volejbal. Hovoril som si, že nepôjdem na 100% čo sa mi dlho darilo. Celý čas som si dával pozor a kontroloval svoje pohyby no posledný som neustrážil. Neodolal som vysokej lopte, ktorá letela ponad mňa a inštinktívne som po nej natiahol obe ruky. A bol som znova vykĺbený.

Teraz stojím pred viacerými možnosťami:

1. Prvou možnosťou je ísť na operáciu. A aj keď viem, že to už nikdy nebude také ako pred zranením, bude to určite lepšie ako teraz.

2. Ostanem bez operácie a moja ruka bude fungovať obmedzene – na 60% čo sa samozrejme prenesie aj do iných častí môjho života

3. Alebo sa nebudem šetriť čím akurát dosiahnem pravidelné vykĺbovanie. To sa mi stane rutinou a ja si budem vedieť rameno nahadzovať „na počkanie“. Stanem sa sám sebe „opravárom“.

Takto to funguje aj v duchovnom živote, v ktorom prichádzajú zranenia či už si ich zapríčinime tým, ako sa sami k sebe správame alebo nás zrania iní. S tým nič neurobíme. Tak to je. Čo ale môžeme ovplivniť je naše rozhodnutie, akú formu liečby si zvolíme. Či budeme žiť obmedzene, alebo si na ranu predpíšeme vlastnú ozdravnú kúru alebo si necháme poradiť od Odborníka.

Prajem vám teda aby ste sa rozhodovali vedome a podľa vášho najlepšieho svedomia. Ja sám správnu odpoveď nemám no viem, že s každým jedným rozhodnutím sa dá žiť. Ale každé to rozhodnutie prinesie iné následky a iný život.

O sprche a odpustení

2012-07-30T18:05:54Z

Minulý týždeň som po úspešnej poľovačke strávil hodinu na daždi ošetrovaním diviny . Kým som pracoval, celý som premokol. Voda mi vsiakla do šiat, ktoré som mal na sebe oblečené. Nestalo sa to naraz ale postupne, kvapka po kvapke, takže zimu som si počas práce vôbec neuvedomoval.

Chlad som ucítil až po práci - keď už nebolo čo robiť a moje telo sa prestalo hýbať a tak produkovať teplo. Vošiel som do kuchyne kde ma čakala babka s už pripraveným uterákom a prísnym pohľadom.

„No ale hybaj hneď do sprchy!!!“

Úsmevom som nalomil jej prísnosť , zobral uterák a vydal sa smerom do kúpeľne.

„Musíš si odpustiť“ povedala mi.

Skamenel som – „musíš si odpustiť, musíš si odpustiť...“ znelo mi v hlave a ja som nechápal.

Stál som a v duchu si hovoril „ale babi, veď ja som si už dávno odpustil, čo to nevidno?“

„Odpustiť?“ vyslovil som otázku s mierne zvrašteným nechápavým výrazom v tvári.

„No hej.“ odvetila babka „... dlhšie odpustiť“

„Dlhšie odpustiť!?!?“ Rezignovane som zvýšil hlas. Už som tomu nerozumel vôbec

„...vodu zo sprchy. Dlhšie to trvá kým začne tiecť teplá“

S úsmevom na tvári som si na ceste do sprchy sám pre seba mumlal popod nos „Dlhšie odpustiť, dlhšie odpustiť...“ Taká blbosť! A taká pravda!

Tak som si v ten deň dlhšie odpúšťal...

Nakoniec prišlo teplo na uzimené zmoknuté plecia a ja som sa znovu cítil sviežo občerstvený. Nielen teplom z vody ale aj touto pre mňa nezabudnuteľnou príhodou o dlhšom odpúšťaní

Keď ti je ťažko, tak vedz že...

2012-06-29T21:02:51Z

V živote niekedy prichádzajú situácie, ktoré nás valcujú. Absolútne ich nezvládame, nemáme ich vo vlastných rukách a nemôžeme ich ovplyvniť. Proste prídu. Sú tu a gniavia nás. Premýšľame prečo sa to stalo, hľadáme dôvody, obviňujeme seba a iných no nenachádzame odpovede a nebo mlčí. Maximálna odpoveď na naše modlitby je jednoduchá veta: „čakaj a dôveruj mi“.

Je tak ťažké nemať situáciu pod kontrolou, je tak ťažké čakať, je tak ťažké dôverovať keď sa zdá že život stráca zmysel, keď sa zdá že dobre už bolo a teraz nás čaká už len nejako vydržať. So zaťatými zubami, s horkosťou v srdci nejako ten život dožiť.

Ak sa nachádzaš v takejto situácii tak ti chcem ponúknuť iný pohľad. Pred viac ako 2000 rokmi v živote jedného muža z Nazaretu to tiež vyzeralo beznádejne. Tí čo Ho videli visieť na kríži v smrteľných mukách si hovorili, že Jemu už dobre bolo, že skončil a niet pre Neho viac nádeje.

No práve tam, v najväčšej opustenosti, temnote, zjavnej beznádeji a nemohúcnosti sa Boh oslávil najviac v dejinách ľudstva.

Boh na nás dopúšťa biedu nie preto aby nás zgniavil ale aby sa na nej oslávil, tak ako sa oslávil na smrti a hlavne zmŕtvychvstaní svojho milovaného syna Ježiša Krista.

Prajem nám teda aby sa Boh oslávil aj na našich biedach. No k tomu potrebuje naše rozhodnutie, naše áno. Nemusí byť ani rezolútne. Úplne postačí v hĺbke duše najbiednejšie áno aké si kedy vyslovil. Možno to ti pomôže objaviť radosť ktorá preskakuje všetky smútky: http://www.youtube.com/watch?v=3Q-yM4QCIek

"Ak je Boh za nás, kto je proti nám?" (Rim 8, 31)

Všetko čo dýcha nech chváli teba Pane!

2012-06-26T19:11:06Z

!!!Aj ty vrabčiačik!!!

Foto: ja

hubový blog

2012-06-25T20:29:48Z

Cez víkend som išiel do Juskovej Voli na Bárkafest. Rozhodol som sa, že návštevu tejto malebnej dedinky pod Slanskými Vrchmi spojím s hubačkou. Plán bol jasný – od 8:00 do 11:00 pôjdem na huby a ostatok dňa až do polnoci venujem programu na Bárke. Obliekol som sa tak ako sa do lesa patrí, celý do zelena. No na festival som mal pripravené úplne iné oblečenie – nové shortky, košeľa, topánky, slnečné okuliare a klobúk plus všetky potrebné veci na dobrý imidž – gél na vlasy a voňavku. Proste aby som dobre vyzeral, veď idem na festival!

Na huby som sa veľmi tešil. Mal som informácie, že huby „rastú ako huby po daždi“ J A veru že tomu tak aj bolo. Za pol hodinu sme s ocom našli toľko húb, čo by sa zmestilo do jedného košíka. Krásne mladé, voňavé, dobre vyzerajúce hríby! Lenže iba vyzerajúce. Ináč boli nanič. Zvnútra celkom červivé. Vôbec sa nedali použiť na to na čo boli určené.

Ďalej snáď ani nemusím pokračovať... O 11 som naklusal na Bárku, vyhľadal som kňaza a festival som začal “odčervením“ aby som mohol byť použitý na to na čo som bol určený. Klobúk aj s okuliarmi ostali po väčšine festivalu na stole a predsa to bol jeden z tých krajších dní a nie preto, že som dobre vyzeral.

Článok zakončím frázou v cudzom jazyku ako je to v tejto dobe moderné:

„To ňe ľen šumňe vypatrac! Aľe i šumny byc!“

Ako môžeš veriť?

2012-06-17T19:12:46Z

Máte niekto skúsenosti s tým, že ste niekomu verili? Zamýšľali ste sa nad tým aké sú dôvody prečo mu veríte? Ja áno :)

Osobne verím tomu, korho POZNÁM. Moja viera a dôvera v neho rastie priamoúmerne tomu ako dobre ho POZNÁM. No ako môžem niekoho POZNAŤ iba trochu a iného viac? Odpoveď je jednoduchá (milujem jednoduché veci).

Rozdiel v tom či niekoho POZNÁM viac alebo menej je v čase, ktorý s ním trávim. Čím viac času s niekým trávim, tým viac zisťujem aký je a aký nie je, čo od neho môžem očakávať a čo nie. Čo on očakáva odo mňa. Či je taký ako sa o ňom hovorí alebo nie. Čoho je schopný/neschopný a ako reaguje na rôzne situácie.

Mám Jedného, ktorému verím viac ako ostatným. No najprv som zisťoval aký Je. Postupne som s Ním trávil viac a viac času. Musel som si Ho najprv oklepnúť. Overiť ako reaguje na rôzne situácie nie len v našom vzťahu. Či už radostné alebo bolestné. Zisťoval som, či sa na Neho dá spoľahnúť, či Je schopný, či Mu môžem veriť... Proste som Ho sPOZNÁVAL a stále sPOZNÁVAM. Bol som, a som s Ním. Trávime spolu čas a je nám spolu dobre.

A komu/čomu veríš ty? Koho/čo sPOZNÁVAŠ? S kým/čím tráviš čas?