Marián Feledi

Worship 2013

2013-08-02T15:05:44Z

https://docs.google.com/document/d/1MooSHkvMedTmsfwlNKaOe1qf6uWSkh1UT7kwiiYA7Z4/pub

Homo-zvieratá?

2013-06-21T09:04:47Z

HOMOSEXUALITA U ZVIERAT JE MÝTUS

V úsilí prezentovať homosexualitu ako normálnu, argumentácia homosexuálnych aktivistov poškuľuje po vede a pokúša sa implementovať tri základné „mantry“:

1. Homosexualita je daná geneticky;

2. Homosexualita je nezvratná;

3. Keďže aj u zvierat nachádzame homosexuálny model, homosexuálne správanie je prirodzené, a teda je dané prirodzeným inštinktom.

Nevediac dokázať prvé dva body, upínajú sa na tretí, z nejakého zvláštneho dôvodu sa tešiac zo svojho vlastného predobrazu v ríši primátov.

Aj zvieratá...

Argumentácia návykmi zo zvieracej ríše je úplne scestná. Bolo by potom aj zabíjanie neduživých mláďat, či vzájomné požieranie niečím, čo je v súlade s prírodou a možno ho praktizovať aj medzi ľuďmi? Aj najpovrchnejší pozorovateľ prírody zbadá, že „kanibalizmus“ či „homosexualita“ sú výnimky, ktoré absolútne nezodpovedajú bežnému správaniu zvierat. Takže nemôžu byť nazývané inštinktami.

Všetky živé bytosti sa prispôsobujú podmienkam, v ktorých sa nachádzajú. Odpovedajú na vonkajšie stimuly.

Ďalej zvieratá postrádajú jasnosť ľudského intelektu. Často si teda zamieňajú vnemy alebo objekty. Zvieratá tiež vonkajšie stimuly oveľa ľahšie doženú do správania, ktoré sa vymyká norme, keďže nie sú zviazané žiadnymi normami tak ako ľudia – ako napr. verejná mienka, svedomie a pod.

Mačky napríklad prepínajú medzi hracím a loveckým modusom. Mačka pri hre s mačiatkami vyburcovaná hracím modusom tak môže náhle prepnúť do loveckého a mačiatka usmrtiť. Nastane akési „zmiešanie signálov“, zmätenie inštinktov. To sa ľuďom nestáva.

Iran Nature and Wildlife Magazine poznamenáva ku kanibalizmu: vyskytuje sa preto, lebo živočích si pomýli vlastný druh s obeťou. Výnimočné situácie u zvierat nastávajú aj z nedostatku iných výrazových prostriedkov ako je napr. reč. Ich absenciu si nahrádzajú afektívnymi stavmi. Vyjadria tak agresivitu, strach či družnosť.

"Homosexualita" u zvierat

U niektorých typov živočíchov je napríklad zdanlivo sexuálne správanie prejavom akceptácie. Frans B. M. de Waal, strávil stovky hodín pozorovaním šimpanzov a hovorí: „Sexuálna aktivita je odpoveď na vyhnutie sa konfliktu.“

Príčiny sú však rôzne. Cesar Ades, profesor psychológie na University of Sao Paulo, Brazília, vysvetľuje: „Pes napríklad používa sexualitu na vyjadrenie dominancie. Uvidieť spolu dvoch psov rovnakého pohlavia znamená demonštráciu sily, nie sexuality. Iné zvieratá zase jednoducho zlyhajú v identifikácii svojho protipólu. Najmä menšie zvieratá mávajú problémy s rozpoznávaním.“

Homosexuálne zvieratá neexistujú

V roku 1996 pripustil homosexuálny vedec Simon LeVay, že dôkazy poukazujú na izolované akty, nie na homosexualitu ako takú. Dr. Antonio Pardo, profesor bioetiky na University of Navarra, Španielsko, dodáva: „Medzi zvieratami homosexualita neexistuje. Z dôvodov prežitia je táto vždy zameraná na opačné pohlavie, to je dané inštinktom. Preto zviera nemôže byť homosexuálne. Homosexuálne správanie sa vyskytuje často, nie je však vyjadrením sexuality, ale napríklad dominancie. To však nijako nesúvisí so sexualitou.“

Pokusy naznačovať, že homosexuálne správanie je v súlade s prírodou na základe toho, že sa vyskytuje medzi zvieratami sú teda len fabuláciou. Biológovia a psychológovia sa týmto názorom nestotožňujú.

Autor: Luis Solimeo "The Animal Homosexuality Myth," Natural Association for Research & Therapy of Homosexuality (NARTH) website, accessed on Feb. 13, 2007

Ako ľahko vám ukradnú dieťa...

2013-05-12T18:40:58Z

Toto sa deje u nás a dnes!!!

Otázky, ktoré spôsobujú bolesť a rodia lásku.

2013-04-13T21:46:13Z

„Miluješ ma?“ (Ján 21,17)

Petrova odpoveď na túto prenikavú otázku sa líši od odvážneho vzdoru, ktorý prejavil pár dní predtým. „Aj keby som mal zomrieť s Tebou, nikdy Ťa nezapriem!" (Matúš26,35 pozri tiež Matúš 26,33-34) Naša prirodzená osobnosť, naše prirodzené ja, odvážne hovorí a prejavuje svoje pocity. Ale pravú lásku v našej vnútornej duchovnej osobe môžeme objaviť iba vtedy, keď prežijeme bolesť z tejto Ježišovej otázky. Peter miloval Ježiša tak, ako prirodzený človek miluje dobrého človeka. A to je iba citová láska. Môže sa nás hlboko dotknúť, ale nikdy sa nedostane k duchu človeka. Pravá láska sa nikdy ľahko nevyznáva. Ježiš povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi (t.j. vyzná svoju lásku všetkým, čo robí, nielen slovami), toho aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi." (Lukáš 12,8)

Ak nezažívame bolesť z poznania svojho sebaklamu, bránime dielu Božieho Ducha v našich životoch. Božie slovo nám spôsobuje väčšiu bolesť ako hriech, pretože hriech otupuje naše zmysly. Ale táto Ježišova otázka znásobuje našu citlivosť tak, že táto bolesť, ktorú nám Ježiš spôsobuje, je tou najväčšou bolesťou. Nebolí len na povrchu, ale aj na duchovnej rovine. „Lebo Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha..." - až kým nezostane žiadny klam (Hebrejom 4,12).Keď nám Pán položí túto otázku, nedokážeme poriadne myslieť ani odpovedať, pretože bolesť je príliš intenzívna. Zraňuje tak hlboko, že každá oblasť nášho života, ktorá nie je v súlade s Jeho vôľou, túto bolesť pocíti. Božie deti si bolesť Jeho slova nikdy nepomýlia, ale keď ju pocítime, vtedy nám Boh zjavuje svoju pravdu. Pocítil si bolesť,ktorú spôsobil Pán?

„Pýtal sa ho tretí raz... máš ma rád?“(Jn 21,17)

Spôsobil Ti Pán bolesť na tom najcitlivejšom mieste? Diabol vám tam bolesť nikdy nespôsobí, ani hriech, ani ľudské emócie. Okrem Božieho slova sa cez toto miesto nič nedostane. „Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz spýtal: máš ma rád?" Prežil pritom hlboko vo svojom vnútri, že jeho život naozaj patrí Ježišovi. A potom uvidel, kam mierilo Ježišovo trpezlivé dopytovanie. V Petrovej mysli nezostala ani štipka pochybnosti, už nikdy sa nenechá oklamať. A nebolo treba vášnivo reagovať, nečakala sa okamžitá reakcia ani emocionálne prejavy. Bolo to pre neho ako zjavenie, keď si uvedomil, ako miluje Pána a s úžasom len povedal: „Pane, Ty vieš všetko..." Peter začal vidieť a vedel, že nemusí povedať: „Pozri, tu je dôkaz mojej lásky." Peter začínal v sebe objavovať, ako veľmi Pána miluje. Zistil, že okrem Ježiša nevidel hore na nebi ani dolu na zemi nikoho iného. Ale zistil to, až keď sa ho Ježiš pýtal bolestivé otázky. Pánove otázky mi vždy zjavujú pravdu o mne.

S úžasom pozorujeme Ježišovu trpezlivú priamosť a schopnosť pri zaobchádzaní s Petrom. Náš Pán kladie otázky len v správny čas. Zriedka, možno raz za život, nás zatlačí do kúta, kde nás zraní svojimi prenikavými otázkami. Potom si uvedomíme, že Ho milujeme hlbšie, ako by sme vedeli slovami vyjadriť.

„Pas moje ovce!“ (Jn 21,17)

Toto je rodiaca sa láska. Božia láska sa netvorí - je to Jeho prirodzenosť. Keď prijmeme nový život skrze Svätého Ducha, sme spojení s Bohom a Jeho láska sa na nás dá vidieť. Svätý Duch nás nemá len zjednotiť s Bohom, ale má to robiť takým spôsobom, aby sme boli jedno s Otcom presne tak, ako Ježiš. Akú jednotu mal Ježiš s Otcom? Poslúchol Ho, keď Ho poslal dolu na zem, aby sa za nás obetoval. A On nám hovorí: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás."(Ján 20,21)

Peter si už vďaka Ježišovým prenikavým otázkam uvedomuje, že Ho miluje. Pánov ďalší bod je: „Obetuj sa! Nesvedč o tom, ako veľmi ma miluješ a nehovor o úžasnom zjavení, ktoré si mal, ale pas moje ovečky." Ježiš má nesmierne zvláštne ovečky: niektoré sú neudržiavané a špinavé, niektoré sa ťažko ovládajú, niektoré sú ctižiadostivé a ďalšie kdesi zablúdili! Je však nemožné vyčerpať Božiu lásku a je nemožné vyčerpať moju lásku, ak má svoj zdroj v Božom Duchu, ktorý je vo mne. Božia láska si nevšíma predsudky spôsobené mojou osobnosťou. Ak milujem svojho Pána, nemajú ma prečo viesť prirodzené emócie. Z Jeho poverenia nebudeme nikdy prepustení.

Vyvarujme sa toho, aby sme Božiu lásku napodobňovali tak, že budeme nasledovať vlastné ľudské emócie, sympatie či chápania. Tým len očiernime a zneužijeme pravú Božiu lásku.

Provokácia

2013-04-08T12:49:14Z

Kresťanstvo je umenie strácať. Veci, vzťahy, priviazanosti, závislosti všetkého druhu. To všetko pre budovanie vzťahu s Ježišom (por. Mk 8,35 kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho). Nie, neznamená to, že On nám všetko nahradí: On nezastúpi zosnulého milovaného manžela, či nešťastne stratenú manželku pri autohavárii, ani nenahradí rodičov vojnovým sirotám, dokonca ani nevynahradí nešťastnú lásku... Keď totiž ruka Božieho skalpela urobí rez v našom srdci, duši, jednoducho v našom živote; keď v jedinej chvíli strácame niekoho, či niečo, kvôli čomu sme boli ochotní aj umrieť, je čas prepnúť na „iný pohon“, iný zdroj. Je čas pozrieť sa na všetko z Božej perspektívy.

Ja som cesta pravda i život, hovorí Pán (Jn 14,6) a myslí to doslovne. On chce byť zdrojom, prostriedkom aj cieľom; nevyčerpateľným, neustále príťažlivým a všetko prevyšujúcim svojou sviežosťou. Aj tie najlepšie ľudské úmysly a zámery sú silne pokazené našim egoizmom, podotýkajú mnohí svätí. Snaha nášho „ja“ prihriať si polievočku na Božej sláve je mnohokrát príčinou krachu tých najkrajších snažení, dokonca aj tých, o ktorých sme presvedčení, že vznikli inšpiráciou samotného Pána.

Veľkonočný charakter kresťanského života (por. Rim 6,4 Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.) znamená neustále prežívanie bezmocnosti Veľkého Piatku, nádeje a zároveň neistoty Bielej soboty a triumfu Veľkonočného rána, avšak je nemožné bez viery (por. Hebr 11,6 Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.) Len viera v Ježiša nás privedie k odvahe strácať, k trpezlivosti vydržať neistotu, ale a najmä: k schopnosti stretnúť sa s Ježišom Kristom vzkrieseným: Pánom, Záchrancom, Lekárom, Príhovorcom u Otca...

Predsa však Pán Ježiš pri poslednej večeri odhalil učeníkom jedno veľké tajomstvo: že je totiž potrebné dokonca stratiť akoby aj jeho samého; kvôli niekomu, kto už s nami zostane navždy.

Tým tajomným „Navždyprítomným“ nie je nik iný ako Duch svätý! (por. Jn 16,7+ Jn 14,16 Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám... aby zostal s vami naveky.)

Práve On, ktorého meno je Tešiteľ, má priamo v „popise práce“ „nahrádzať“ fyzickú neprítomnosť samotného Božieho Syna tu na zemi, a to až do Jeho Druhého, slávneho príchodu! Je to práve On, ktorý nás skrze vodu krstu robí údmi Kristovho Tela, tj. Cirkvi. Je to práve on, ktorý skrze slová kňaza sprostredkúva odpustenie hriechov vo sviatosti zmierenia, mení podstatu chleba a vína vo svätej omši na Ježišovo telo a krv - prameň večného života, pomáha svojou milosťou chorým vo sviatostnom pomazaní, dáva nezmazateľnú pečať kňazstva Božím vyvolencom a spája v nerozlučný zväzok manželstva muža a ženu, aby boli obrazom lásky Krista a Cirkvi. A je to práve on, ktorý sa dáva všetkým veriacim bez rozdielu ako Dar a prisľúbenie Otcovo vo sviatosti birmovania a robí nás svedkami všetko premáhajúcej moci Božej lásky (por. Rim 5,5 Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.)!

Len a jedine On, dokáže zaplniť „prázdne miesta“ v našich životoch: v temnote dať žiaru svetla pravého, v únave sladké občerstvenie, v plači potešenie. On uzdravuje zranené, napravuje zblúdené, a predovšetkým: garantuje radosť trvalú!!! (Por. JKS 217)

Je na nás, či máme odvahu dovoliť mu to! Nuž, nechajme sa vyprovokovať!