Zuzana Guričanová

Kráľovstvo {2}

2014-08-16T12:07:20Z

{2}

Izabele jej myseľ v akýchsi ozvenách dookola opakovala Kráľove slová. Chce, aby bola jeho dcérou. Prečo to chce?

„Ak by si s mojou ponukou súhlasila, zoznámim ťa s Miriam. Miriam je už dlhšie mojou dcérou a všetko ti tu poukazuje,“ pokračoval pokojným hlasom, zatiaľ čo Izabela naňho zízala, civela, nežmurkala. Mohol to byť žart, ale výraz jeho tváre jej navrával čosi iné; myslel to až príliš vážne.

„Ja...“ hlas sa jej zatriasol, čo jej vôbec nedodalo odvahu. „Môj Kráľ.“ Na viac sa nezmohla, tak radšej sklonila hlavu. Prečo by ju mal chcieť, keď sa s ním vôbec nepozná?

„Pokojne si to premysli,“ vzal jej ruku do svojej a odviedol ju k veľkým oknám tiahnúcim sa od podlahy až po strop. Nezakrývali ich žiadne závesy ani záclony. „Poď sa zatiaľ poobzerať.“

Izabela uprela zrak pred seba, to sklo bolo krištáľovo čisté, až sa jej zdalo, že medzi ňou a vonkajším svetom nestojí vôbec nič a ona môže kedykoľvek vypadnúť. No Kráľova dlaň, teplá a vrúcna, ju upokojovala a dodávala jej pocit bezpečia.

„Prezraď mi, čo vidíš,“ požiadal ju. Z jeho hlasu jasne vyplývalo, že to nie je rozkaz.

Izabela sa zhlboka nadýchla, zelenými očami pomaly prechádzajúc po svete, ktorý ešte nikdy neuzrela – po svete za Palácom. „Mäkké kopce,“ šepla, „na nich riečky a potôčiky, nad nimi azúrovú oblohu a žiarivé slnko.“

„To všetko je ďaleko na obzore a nad ním. Čo vidíš bližšie?“

„Rozľahlý les, kde sa miešajú ihličnany i listnaté stromy. Poletujú nad nimi pestrofarebné vtáky, všetky stromy sú také mocné a vysoké, pevné.“

„A ešte bližšie?“

„Rieku. Tú, ponad ktorú som prechádzala, keď som vstupovala do Paláca.“

Pokýval hlavou. „A ešte bližšie?“

„Záhradu, plnú voňavých kvetov.“

„Voňavých?“ zamyslene na ňu pozrel.

„Určite musia krásne voňať,“ nadýchla sa, celkom akoby jej do pľúc aj cez sklo mohla preniknúť kvetinová aróma. Dokonca sa jej zazdalo, že sa to skutočne stalo, že pocítila zmyselnosť ruží a sladkosť ľalií, výraznosť levandúľ a jemnosť fialiek. „A sú tam fontány a lavičky, kopa lavičiek a altánkov. A smaragdová tráva, ktorá vyzerá mäkučko ako páperie.“

„A čo vidíš ešte bližšie?“

„Vnútorné nádvorie Paláca. Jarmok plný obchodníkov a veselých ľudí, nad ktorými poletujú hrdličky a holuby. Je tam ruch, taký príjemný a nevtieravý.“

Kráľ chvíľu mlčal, tak naňho Izabela neisto pozrela, zbadajúc ďalší krásny úsmev. „Je úžasné, aká si vnímavá,“ povedal po niekoľkých sekundách pokojne. „Páči sa ti, čo vidíš?“

„Veľmi,“ pokývala hlavou. Takto vyzerala aj väčšina Kráľovstva, takže sa tu hneď cítila ako doma.

„To som rád. Už si sa rozhodla?“

Zmätene mu opätovala pohľad. Tak rýchlo? „Kráľ môj.“

Jemne ju pohladil po chrbte, ucítila len čosi ako jemnučký vánok. „Máš čas.“

Izabela sa opäť pozrela do okna, zadívajúc sa na vzdialenú oblohu, ktorá sa zároveň zdala tak blízko. Musela prižmúriť oči, lebo jas slnka ju oslepoval, no i tak tam hľadela, vytrvalo, ponoriac sa do vlastných myšlienok. Nové miesto, neznáme, cudzí muž vedľa nej, ale predsa akoby sem patrila. Ale ona predsa nemala urodzený pôvod, nedávalo zmysel, aby chcel Kráľ za dcéru práve ju...

„Uvažujem, že možno by bolo lepšie, keby som ťa s Miriam zoznámil hneď. Čo povieš?“

Pootvorila ústa. „Bude mi cťou,“ náznakom sa uklonila.

Kráľ ju opäť láskavo pohladil a zamieril ku dverám, ktorými sem Izabela vstúpila. O chvíľu už k nej privádzal dievčinu s motýľovou čelenkou v rubínových vlasoch. Tiež sa usmievala, ba vyzerala doslova nadšene, a len čo zbadala Izabelu, rozbehla sa k nej a pevne, silno ju objala, až Izabele takmer vyrazilo dych.

„Vitaj! Ty si Izabela?“

„Áno,“ sklopila pohľad.

Miriam žiarila, žiarila podobne ako Kráľova tvár, v ktorej bolo voľačo, čo by Izabela nedokázala opísať. Červenovláska sa do nej zavesila. „Povodím ťa tu, chceš? Všetko ti poukazujem!“

Izabela neisto blysla očami po Kráľovi, ktorý vyzeral tak šťastne. „Pokojne choďte.“

Čoskoro sa dievčatá ocitli na chodbe, pričom Miriam si Izabelu radostne prezerala. „Och, som taká rada, že prišiel niekto nový! Že si prišla práve ty. Vždy sa všetci tak veľmi tešíme z každého ďalšieho súrodenca.“

„Všetci?“ prekvapila sa Izabela.

„Samozrejme, všetci do jedného.“

„Ty vieš, prečo si ma Kráľ chce adoptovať?“ opýtala sa po chvíľke zmätene.

Žiarivo sa usmiala. „Lebo si ťa vyvolil.“

„Ale... prečo? Prečo práve mňa?“

Miriam sa rozosmiala. „Och, niekedy zabúdam, že niektorí ľudia zvonku nepoznajú svoju hodnotu. On ťa predsa stvoril, aby si sa stala jeho dcérou.“

„Č-čože?“

„Od tvojho narodenia sa tešil na ten deň, keď ťa konečne uzrie, keď k nemu prídeš a budeš s ním hovoriť. Nemohol sa dočkať, rozprával mi o tebe už niekoľkokrát. Takmer som začala žiarliť!“ zasmiala sa zvonivo. „Ale on nikdy nikomu z nás nedal dôvod na žiarlivosť. I keď, sám vie byť poriadne žiarlivý.“

„Koľko... koľko vás tu je?“

„Hromady a kopy,“ žmurkla na ňu Miriam. „A vieš, kto sa teší na teba úplne najviac spomedzi nás?“

„Na mňa sa niekto teší?“ Prečo by sa na ňu mali tešiť ľudia, ktorých nepozná, ktorí ju nikdy nestretli? A Kráľ o nej hovoril? Poznal ju už dlhšie?

„Jeho Syn. On je taký úžasný...“ zasnívane sa usmievala pred seba. „Poď, vezmem ťa najprv do záhrad, Palác počká,“ zaumienila si a smerovala k bočným dverám, ktoré ich vyviedli na vnútorné nádvorie. Preplietali sa pomedzi ľudí, pričom každý z nich venoval Izabele úsmev, ako keby bola tou najznámejšou osobnosťou v Kráľovstve; bola rada, že Miriam ju drží za ruku, lebo inak by sa zrejme stratila.

„Kto sú títo ľudia?“

„Predsa naši súrodenci!“ odvetila Miriam so samozrejmosťou.

„Všetci?“

„Všetci do jedného.“

Izabela ticho vzdychla. Vôbec nerozumela, bola ešte zmätenejšia než na začiatku. Všetci títo ľudia, čo sa nachádzajú za múrmi Paláca, sú adoptívnymi synmi a dcérami Kráľa? Ako to, že o tom nikdy nepočula? Že nikdy nepočula, že v Paláci žijú toľkí poddaní a chudobní? Tu však nik nevyzeral chudobne ani otrhane.

„Aha, tamto je! Poď!“ potiahla ju Miriam nedočkavo za ruku.

„Kto?“ s určitým strachom sa spýtala Izabela.

„On! Jeho Syn!“ zvolala naradostene a rozbehla sa smerom k jednej z fontán.

Kráľovstvo {1}

2014-08-10T13:54:07Z

{1}

Stála pred zrkadlom a obzerala si vlastnú postavu. Mysľou sa jej mihali pochybnosti, vzrušenie, možno i náznak strachu, obava. Ako naňho zapôsobí? Predstúpiť pred Kráľa je veľká vec, a Izabelu to čakalo prvý raz v živote. Dosiaľ si ani nepomyslela, že je to vôbec možné, že by sa to mohlo stať... No zrazu sa všetko zvrtlo a v jej rukách sa objavila pozvánka.

Osobitné pozvanie len a len pre ňu. Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. O Kráľovi už mnoho počula, no zatiaľ ho nikdy nestretla. Tým, čo žili v jeho ríši, ostatní závideli, až kým nezistili, že aj oni sami sú srdečne vítaní. Kráľ svoj ľud zbožňoval a všade vládol blahobyt, každý mal dostatok, ba aj nadbytok všetkého, čo potreboval.

Izabela to nepoznala, tiež patrila k tým, čo o tom len počúvali. Až zrazu... až zrazu prišiel ten deň. Dnešok. Mala pred neho predstúpiť, ukázať sa mu, uvidieť ho. Bude s ňou hovoriť? Osloví ju po mene? Bude si myslieť, že nie je hodna jeho prítomnosti a blízkosti?

Bála sa. Bála sa odmietnutia, vždy sa ho bála.

Zdobili ju brokátové šaty, obopnuté okolo pása, so širokou suknicou, v ktorých si pripadala takmer ako princezná – ako princezná, ktorou v skutočnosti nebola.

Čo od nej mohol Kráľ chcieť?

Odpovede nepoznala, hoci hlavou sa jej sťa divoké býky a kone preháňali stovky otázok, hlasno dupotali a neponechali priestor na ozajstné premýšľanie. A možno to tak i bolo lepšie, aspoň sa mohla sústrediť výlučne na svoj vzhľad, dokonale sa pripraviť. Šaty si do poslednej chvíle uhladzovala, takú drahú látku si nezaslúžila a bála sa, že ju zašpiní, pokrčí alebo inak pokazí. No ona bola stále rovnako dokonalá, stále sa rovnako krásne ligotala na jej tele.

Izabela sa zhlboka nadýchla a pozrela do svojich zelených očí. Žiarili na jej pehavej tvári, lemovanej zlatistými kučerami, ktoré jej padali po celej dĺžke chrbta. Jemne sa na seba usmiala, aby si dodala odvahu. U Kráľa ju mohlo čakať čokoľvek: možno jej oznámi, že sa stane jeho služobnicou; možno ju zo svojej ríše vyhostí, lebo sa dopustila dajakého zločinu, o ktorom sama nemá ani potuchy; možno ju uvrhne do temnice.

Všetci vedeli, že Kráľ vie všetko. Vždy vedel, čo sa v jeho Kráľovstve deje, aj keď mnohí sa snažili svoje skutky utajiť. On to vedel. Kto však raz vstúpil do Paláca, nevyšiel viac von.

Izabela sa bála. Bála sa, že za tou maskou štedrosti a prepychu sa skrýva ktosi krutý, kto chce byť ľuďmi zbožňovaný, ale zároveň ich vôbec nemá rád. Bála sa, že bude z Kráľa sklamaná. Čo ak zistí, že je to chladný, nekompromisný sudca? V jeho Kráľovstve sa predsa dialo i zlo, nezastavil to. Kradlo sa, zabíjalo, týralo, ničilo. Izabela si síce nebola istá, či vie, čo je spravodlivý trest, no nezdalo sa, že by ho Kráľ niekedy niekomu odpustil.

Možno bol Palác nádherný iba zvonku. Možno mal na sebe toľko pozlátka, až takmer skrylo tú čiernotu dnu – lenže ona ju čoskoro uzrie na vlastné oči. Mimovoľne sa striasla; skutočne sa mohlo stať úplne čokoľvek. Jedno však vedela: dnes sa jej život navždy zmení. Už nevyjde z Paláca, neopustí ho.

Na dvere ktosi tichučko zaklopal a ona k nim zvrtla hlavu. „Si pripravená, Izabela?“ opýtala sa staršia žena, jej sprievodkyňa. Odkedy prišla na kráľovský dvor, starala sa o ňu ako o vlastnú a Izabela si ju nesmierne obľúbila. „Kráľ ťa už očakáva.“

Ďalší hlboký nádych, chvíľka napätia, posledný pohľad na vlastnú tvár. „Som pripravená, idem.“

Vykročila spolu s ňou a rýchlo opustili neveľký kaštieľ, kde sa pre Kráľa pripravovali všetci, ktorých si vyžiadal. Nachádzali sa tam miestnosti s horúcimi voňavými kúpeľmi, miestnosti s nespočetným množstvom šiat, miestnosti s pohodlnými otomanmi určené na rozhovory. Jednu z nich, izbu s baldachýnovou posteľou, dostala dočasne aj ona, Izabela. Teraz ju už nebude potrebovať.

Smerovali do Paláca, ich kroky sa ozývali na kamennej dlažbe, pričom vôkol znel ruch z trhoviska a klopot kopýt koňa, čo prevážal voz naložený remeselným tovarom. Izabela si všimla, že sa na ňu upiera čoraz viac zvedavých pohľadov; muži, ženy, deti, starci, stareny, mladíci, devy. Všetci na ňu zízali, pretože vedeli, že ona je dnes tou vyvolenou, ktorá predstúpi pred Kráľa. Ona je dnes tou jedinou, ktorú si vyžiadal a chcel vidieť, s ktorou chcel hovoriť.

Otvorila sa pred nimi oblúková drevená brána a chodník-most zrazu začal stúpať dohora. Z oboch strán obklopený mramorovými balustrádami ich previedol ponad rieku, ktorej voda penila pri brehu i v spodnej časti menšieho vodopádu, odkiaľ sa vinula vôkol celého mesta.

Izabeline zelené oči sa však už v tej chvíli upierali na vysokánske dvojkrídlové dvere, ešte vždy zatvorené, ktorými mala čochvíľa prejsť. Palác sa pred ňou týčil až k bielym nadýchaným oblakom, nespočty vežičiek s cimburím a cibuľovitými strechami. Takto zblízka sa jej zdalo, že tá gigantická stavba by mohla byť mestom sama o sebe; a možno ním aj bola.

Kým sa ocitli dnu, prestala vnímať. Na toľké krásy, čo ju zrazu obklopovali, ju, chudobnú dievčinu odnikiaľ, sa prosto nedokázala sústrediť. Už len ten koberec, po ktorom kráčala, ručne tkaný a tak nádherne žiarivý, sa jej videl taký drahý a vzácny, až sa hanbila položiť naň svoje chodidlá. Vďaka ľahučkým svetlým črieviciam, čo dostala, sa však cítila o čosi lepšie. Všade žiarili fakle spočívajúce v strieborných stojanoch, schodištia pokryté ďalšími kobercami lemovali mramorové zábradlia, všetko prekypovalo hojnosťou a bohatstvom.

Izabela z toho začala byť nesvoja a až teraz si uvedomila, že ju nik nenaučil, ako by sa pred Kráľom mala správať. Čo ak ho svojím jednoduchým správaním urazí? Čo ak...? Čo ak všetko pokazí?

Už-už sa chcela otočiť k svojej drahej sprievodkyni a spýtať sa, získať niekoľko posledných rád, avšak ona zrazu pred ňou otvorila posledné dvere a Izabela sa bez varovania ocitla dnu.

Ohromne veľká sieň so stenami pokrytými drevom, do ktorého umelci vyrezali prekrásne ornamenty, so stropom lesknúcim sa vrstvou zlata, ju privítala nehybným tichom. Uprostred nej stál trón, drevený a vysoký, spočíval na vyvýšenom miestečku, ku ktorému viedla trojica schodov takých vysokých, že Izabela ihneď vytušila, že by po nich nedokázala vyjsť bez pomoci. A dúfala, že nebude musieť.

„Vitaj,“ ozval sa hlas, pri ktorom sa mykla, avšak ktorý do nej zároveň okamžite vniesol medový pokoj. Znel tak rázne a nežne zároveň.

„Môj Kráľ,“ hlboko sa uklonila, aj keď z tej diaľky naňho zatiaľ poriadne nedovidela, a zastala na mieste.

„Poď bližšie,“ povedal jej a ona začula, že trón zavŕzgal, pretože on sám sa postavil. Jeho svetlohnedé rúcho, omnoho jednoduchšie než jej vycibrené brokátové šaty, ju prekvapilo, až začudovane zažmurkala. Na tvári mu pohrával úsmev, čudesne vrúcny, a sám zišiel dolu schodmi, takže zrazu kráčal na tej istej úrovni ako ona, a blížil sa k nej s otvorenou náručou.

Izabela si ho neisto prezerala a srdce jej v krku tĺklo čoraz rozrušenejšie. Čo sa teraz stane? pýtala sa bez akejkoľvek odozvy; odpoveď jej neposkytla ani myseľ, ani Kráľ. Uvedomila si, že v sieni sa nenachádzajú žiadne stráže.

„Vitaj,“ zopakoval, keď prišiel celkom k nej, a objal ju.

Izabela sa ešte nikdy necítila tak bezpečne, tak skryto, akoby mal namiesto rúk mohutné orlie krídla, ktorými ju zahalil pred celým svetom, pred každým zlom. Zavrela oči, do ktorých jej vkĺzli slzy, a hoci bol pre ňu stále neznámym cudzincom, privinula sa k nemu, odhodlaná spočívať v jeho objatí po zvyšok svojho života.

„Veľmi rád ťa vidím,“ usmial sa na ňu, keď sa trošku odtiahol, no stále ju držal okolo pása. A usmieval sa, v jeho očiach – v očiach neopísateľnej farby, ba vlastne možno zmesi farieb, v dúhových očiach – žiarila radosť a hlboká láskavosť.

„Môj Kráľ,“ vyriekla to isté čo pred chvíľou. Na pery sa jej tlačila tá otázka, ale nedokázala ju vyriecť, bála sa v jeho prítomnosti prehovoriť, netušila, čo si smie dovoliť, a naozaj to nechcela pokaziť. Nezdalo sa, že by jej chcel ublížiť či trestať ju; naopak, správal sa, akoby sa jej už dlhší čas nevedel dočkať, akoby na ňu vyčkával, akoby ju už veľmi dlho poznal.

„Iste ťa zaujíma, prečo som si ťa zavolal, Izabela.“

Tak predsa pozná jej meno... Prekvapilo ju to a potešilo, zahrialo pri srdci.

Jeho úsmev sa zrazu stal ešte láskavejším, ak to vôbec bolo možné. „Chcel by som totiž, aby si sa stala mojou dcérou. Rád by som si ťa adoptoval a vyhlásil i prijal ťa za svoju.“

Prečo milujem VIETOR

2014-07-21T11:22:01Z

LÁSKA...

je ako VIETOR...

Dokáže zhodiť z nôh,

aj nežne pohladiť,

rozstrapatiť vlasy

a rozhádzať celý svet...

Dokáže dať nový vzhľad

a dokáže narušiť ustálené...

Dokáže obaliť celú bytosť

a PRINÁŠA

NOVÝ VZDUCH...

Milujem vietor. Zväčša taký ten jemný vánok v teplom letnom dni. Osvieži. Poteší. Odvanie vlasy. A privanie úsmev.

Vo vetre cítim Boha. Jeho pohladenie, jemnú dlaň a láskavý dotyk. Nežný, pre ženu.

Kráčajúc prírodou, keď zavrieš oči a ucítiš vánok, dokáže ťa obaliť. Pohltiť, naplniť. Odviať všetky myšlienky a vyprázdniť hlavu, otvoriť uši pre Hlas. Jeho hlas v ňom znie, možno nejasne, možno zrejme. A možno zakaždým inak.

Vietor je mocný, má v sebe silu, ktorej sa ťažko vzpiera. Dokáže aj ničiť. Vie byť nevyspytateľný, prekvapí ťa vtedy, keď ho nečakáš, keď v neho možno ani nedúfaš a topíš sa v tej horúčave, pred ktorou sa nedá utiecť. No on príde, prichádza, vytrvalo, jemne, ako to vie len On.

Keď cítim ten vietor, chcem sa stať básnikom, chcem vedieť spievať o tej kráse, no nemusím nahlas. Veď On vie, čo mám v srdci, vie, že moja duša i duch spievajú, každým dňom, každou sekundou.

Vietor môže premeniť. Môže odviať staré a priniesť nové. Môže odstrániť rany, osviežiť ubolené a obschnuté. Môže všetko. Ak sa mu poddáš.

Preto ho milujem. Lebo On síce je ako vietor, no nie ako ničivé tornádo, pred ktorým sa treba skryť. Nie. Je presne taký, ako treba. Úžasný, osviežujúci, mocný, veľkolepý, premieňajúci.

Vietor.

(Yasamin) 2 Krn 28, 10-11

2014-04-09T16:32:49Z

„Zamýšľate podrobiť si Júdovcov a Jeruzalemčanov za otrokov a otrokyne. Tým ste sa sami previnili proti Hospodinovi, svojmu Bohu. Poslúchnite ma teda a prepustite svojich zajatcov, ktorých ste vzali svojim bratom, inak pocítite páľavu Hospodinovho hnevu.“

(Druhá kniha kroník – kapitola 28, verše 10-11)

Ten najdesivejší zážitok napokon priniesol do môjho života to najväčšie požehnanie, prečítala si Yasamin v Iryniných očiach, kým jej Krymčanka rozprávala svoj životný príbeh. Dačo podobné sa stalo aj Mariane, ktorá sa vybrala do sveta za dobrodružstvom a nakoniec získala manžela a rodinu, za čo bola nesmierne vďačná. Na požehnanie však Yasamin myslieť nedokázala, kým bežala chodbami, stískajúc Marianinu horúcu ruku, až takmer nevládala, až strácala dych a ledva prepletala nohami.

Viedol ich Aetius, ktorý pribehol do kuchyne v okamihu, ako sa chodbami rozniesla zvesť o vtrhnutí anglického kráľa do Limassolu, a hoci Sýrčanka vôbec nechápala, prečo utekajú, v dôvere Rimana nasledovala. Marianu rýchlo opustili sily a jej ruka sa Yasamininej vzdialila; Sýrčanka sa však okamžite zvrtla, aby ju počkala. Rimanka, podopierajúca si dlaňami brucho, zmohla sa už len na rýchlu, celkom svižnú chôdzu – nie však na beh.

„Aetius!“ zvolala Yasamin. „Stoj!“

Strážnik zastal a otočil sa, rozbehnúc sa naspäť k nim. Objal svoju manželku okolo ramien. „Musíme sa ponáhľať.“

„Kam nás vedieš?“ dožadovala sa Sýrčanka, preskakujúc popri nich z nohy na nohu. „A prečo vlastne?“

„Vtrhli sem ako zvery! Tí ľudia si prišli po to, čo im patrí. Neradno sa im dostať na oči. Treba sa skryť!“

„Môžeme im vôbec utiecť?“

„Prehľadajú celú pevnosť, len aby našli princeznú a voľakedajšiu kráľovnú. Dievča, nevieš, čoho sú schopní, tak nás nezdržiavaj a nevypytuj sa!“

Po týchto slovách sklopila zrak a hľadela si pod nohy, aby nezakopla. Všetky chodby sa jej videli prázdne, nezvyčajne tiché a priam opustené, no nebolo času, aby si všímala krásne opracované, chladné kamenné múry, fakle v držiakoch vyrezávaných zo železa či hrubé masívne dvere. Prenikal ju strach, srdce jej rýchlo búšilo a ešte väčšmi ju sužovali obavy o Marianu a bezpečie dieťatka v jej lone. Nemohla však ani dohliadať na Rimanku, pretože tej sa zhostil Aetius, takže Yasamin vlastne zaostávala, keďže chodby boli dosť úzke.

Dvihla hlavu, aby si overila, že ich nestratila z dohľadu, a vtedy sa jej zvrtla noha. Tvrdo dopadla na neprívetivý kameň, udrúc si bradu a oškrúc si dlane i kolená. Zrejme si aj roztrhla šaty, no slzy jej do očí vohnala bolesť, nie ľútosť nad látkou. „Aetius!“ začula Marianin hlas. „Kde je...? Počkajme ju! Yasamin!“

Jej oči sa stretli s Rimankinými; vtom ju prenikol des a naplnila hrôza, pretože za sebou začula dupot. „Bežte!“ zvolala vydesene. „Bežte, nečakajte ma! Bežte!“

„Mariana, poďme!“ naliehal Aetius a čoskoro Sýrčanke obaja zmizli z dohľadu. Stačila sa sotva posadiť, stále matne vnímajúc Marianin nešťastný hlas, opakovane zvolávajúci jej meno, keď ju ktosi schmatol za plecia a vytiahol na nohy.

„Pozrimeže, čo to tu máme! Ukáž sa poriadne,“ skrútil ju k sebe, podvihujúc jej bradu dohora. „No teda...“

Keď sa v nej nazbieral dostatok odvahy, aby mu pohliadla do očí, uzrela bradatého muža, hnedovlasého, so škaredými zubami a s okom podliatym krvou. Hruď sa jej prudko dvíhala a netušila, čo s ňou bude, ibaže aj tak sa jej zmysly dokázali sústrediť na nezvyčajné rúcho toho muža, ktoré pozostávalo z vysokých čižiem a krúžkovej košele siahajúcej takmer po kolená, spod tých vytŕčal kúsok tmavých nohavíc, na hlave mu spočívala kovová prilbica.

„Ty pôjdeš so mnou,“ schytil ju za vlasy a ťahal za sebou, Yasamin sa len márne načahovala za jeho rukou, aby sa zbavila toho bolestivého zovretia. Šla by aj dobrovoľne, veď čo iné jej zostávalo? Nemusel jej tak ubližovať, ale zrejme sa nazdával, že by sa mu bránila. Nepoznal ju, nevedel o nej nič – a ona nemala ani poňatia, čo s ňou môže chcieť. „Našli ste dačo?!“ vybafol zrazu na štyroch mužov, podobne oblečených, na ktorých natrafili v jednej z chodieb. „Hľa, čo vediem ja! To je ale peknučká tvárička, čo, chlapi?“

„Moslimka, kapitán!“ zamračil sa jeden z nich.

„Ako vieš?!“ okríkol ho vojak, ktorý Yasamin zvieral pred sebou, teraz jej výhražne stískajúc krk.

„Čo iné by bola – taká tmavá? Pfuj!“ odpľul si.

„Myslíš, že moslimky majú iné telá než kresťanky?“ nadvihol obočie. „Bez šiat sa ti bude páčiť rovnako, Gilbert.“

Ostatní mu odpovedali rehotom, ale Gilberta takéto slová nepotešili, skôr rozzúrili. Namiesto toho, aby sa pomstil kapitánovi, zahnal sa na Yasamin a tá utržila zaucho, ktoré jej takmer zrazilo hlavu z krku. Oprela sa lícom o kapitánovu hruď, splašene žmurkajúc.

„Čo to robíš, Gilbert?!“ okríkol ho kapitán a zovrel Sýrčankin pás, aby mu neochabla v náručí. „Prečo ju mlátiš?“

„Je to špinavá moslimka; čo to na nej nevidno, kapitán?! No tak, chlapi!“ obzrel sa, hľadajúc podporu u ostatných vojakov.

„Kapitán, načo ste ju sem ťahali?“ vystúpil do popredia ďalší z nich. „Hľadáme predsa jej výsosť Johanu a princeznú Berengariu! Čo nás po nejakej otrokyni?“

„Sama sa mi priplietla pod nohy,“ uškrnul sa kapitán. „Tak prečo ju nevziať do zajatia? Aspoň budeme mať niečo na Komnenosa...“

„Otrokyňou chcete vydierať kráľa Cypru? Ozaj?“ spýtal sa hlbokým hlasom muž, ktorý k nim rázne kráčal chodbou. Bol viditeľne starší a vojakom sa na tvárach zjavil rešpekt, keď ho zbadali. „Kapitán, namiesto plnenia povinností si hľadáte zábavku do postele?! Dajte sa do práce! A vy ostatní tiež! Okamžite!“ zhúkol na nich, až kapitán Sýrčanku pustil a tá dopadla na zem.

„Áno, generál!“ odpovedali viacerí.

Vojaci sa rozpŕchli kamsi preč, pričom Yasamin nehybne ležala na chladnom kameni, zízajúc na topánky staršieho muža, ktorý ju, takpovediac, zachránil. Nerozumela im síce ani slovko a nemala poňatia, čo sa medzi nimi udialo, no dúfala, že tento človek, z ktorého cítila spravodlivosť a rozhodnosť, nezneužije, že je s ňou v opustenej chodbe sám. Tí mladší mali zaiste iné úmysly, ľahko to z nich vybadala, a jasne si uvedomovala, že najväčšmi sa páčila práve tomu, ktorý na ňu najviac gánil i nadával, ktorý ju udrel. Čo vraveli, netušila.

„Tak vstaň,“ generál Edvin sa k nej zohol, natiahnuc k nej ruku. S váhaním mu podala tú svoju, opatrne sa postaviac, a pohľad svojich studní zabárala do zeme, ku svojim chodidlám a k roztrhnutej sukni. „Nestihli ti ublížiť, však? Vlastne, ty mi nerozumieš... Ako sa...?“ prstom ukázal na jej hruď.

„Yasamin,“ zamrmlala, blúdiac zrakom po jeho tvári. Bola zarastená takmer bielou bradou a jeho oči, v ktorých sa miešala zelenosť sviežej trávy, modrota nebeskej oblohy i šedosť ťažkých mračien, stali sa pre Sýrčanku prísľubom spravodlivosti a miernosti, pričom v celom Edvinovom výraze i postoji badala stálu, pevnú povahu.

„Pustiť ťa nemôžem,“ zamyslel sa, „teraz si našou zajatkyňou. Vynasnažím sa ale zaistiť, aby sa ti nič nestalo. Jedinou úlohou, čo tu máme, je nájsť kráľovu sestru a snúbenicu, nič viac; potom sa odoberieme. Načo ti to však všetko vravím, keď mi nerozumieš? Povedz...“ siahol si na krk a spod kovového brnenia, ktoré mu v jednotlivých lesklých plátoch pokrývalo celé telo, vytiahol na hrudi retiazku, „poznáš toto? Poznáš kríž?“ Keď zbadala dva tenké kusy drievka, čo sa pretínali, ústami jej preletel úsmev a pritisla na kríž pery, stúpnuc si na špičky. Generál sa pousmial. „A oni na teba pľuli ako na špinavú moslimku! Komnenos je predsa na strane kresťanov. Musí byť, hoci... prečo potom zajal ich výsosti? No nič,“ vzdychol, „ty mi nič neprezradíš. Poďme!“ zastrčil si kríž späť za brnenie a potiahol ju chodbou. Pred jednou zákrutou Yasamin zastala a ukázala vpravo, načo sa Edvin zadumal. „Čo tým chceš...?“ zamýšľal sa, ale predsa vykročil smerom, ktorý mu naznačila. „Tu? Za týmito dverami?“ otočil sa k nej a ona prikývla.

Verila, že niekdajšia sicílska kráľovná aj navarrská princezná patria Richardovi Prvému, veď boli jeho rodinou – jedna sestrou, druhá nastávajúcou manželkou –, a v ich odhalení videla aj svoje vyslobodenie: možno ju generál za odmenu prepustí a ona vyhľadá Marianu, aby sa neskôr mohla postarať o jej piate bábätko.

Edvin buchol do dverí a tie sa pred ním otvorili; z miestnosti vyšiel potláčaný ženský krik.

„Vaše výsosti!“ oslovil ich a princezná i bývalá kráľovná stíchli, vzápätí sa hlasno a kvetnato rozhovoriac o tom, čo všetko zažili. „Poďte; prišli sme po vás. Jeho výsosť práve jedná s cisárom. Poďte, vaše výsosti...“ uklonil sa im a Yasamin prvýkrát pohliadla na dve ženy, ktoré už dlhšie obsluhovala, ale nikdy poriadne neuzrela.

Johana bola mladá žena s ryšavými brčkami, jej chôdza vypovedala o kráľovskej hrdosti, a Richardovej snúbenici Berengarii, ešte o čosi mladšej, sa po dlhom splývavom rúchu znášali na chrbát čierne rovné pramene. Obe spočinuli pohľadom na Yasamin a zvedavo sa generála spytovali, kto to je; Sýrčanka postrehla, že sa kŕčovito držia za ruky.

„Otrokyňa, ktorá ma k vám doviedla, vaše výsosti. Mali by sme sa poponáhľať, výsosti, aby sme...“

„Dobre, dobre, poďme už!“ zavelila Johana nedočkavo, tak sa spoločne náhlili chodbami, nasledovaní vyplašenou Yasamin.

Ešte nikdy sa nedostala do týchto kútov pevnosti a obávala sa, že ak stretnú dajaké stráže, voľakto jej zaručene veľmi kruto vynadá a vyhreší ju, že zradila svojho pána Izáka Komnenosa. Necítila to však ako zradu, pretože považovala za správne, aby sa ženy vrátili k Richardovi Prvému, než už to bol ktokoľvek.

Zrazu sa pred nimi otvorili dvere a vyšla z nich horda vojakov, v strede ktorej rázne kráčal vysoký ryšavý muž s bradou a korunou na hlave. Zbadal svojho generála a ženy, ktoré Edvin sprevádzal, a pohľad mu zmäkol. Vojaci okolo neho sa rozostúpili a anglický kráľ Richard Prvý pristúpil ku svojej sestre i snúbenici, s Johanou sa pozdravil bozkom na obe líca, Berengarii zas pobozkal iba chrbát dlane, čo mu podala. Zavelil, aby sa odtiaľ čo najrýchlejšie vzdialili, vôbec si nevšimnúc Yasamin, a tá nemala odvahu upozorňovať na seba, takže kráčala za nimi, zúfalo sa obzerajúc ponad plece.

Čo sa so mnou deje? pýtala sa v duchu vyplašene. Nohy akoby ju viedli samy, akoby sa nemohla len tak zvrtnúť a vrátiť sa späť. Poriadne nevedela, koľko času v pevnosti Izáka Komnenosa slúžila, ale nechcela odtiaľ odísť, hoci často jej bolo ťažko, najmä pod Zenobiinými a Xantheinými všetečnými, sem-tam i výsmešnými pohľadmi a pod tvrdou rukou kuchárky Ambrosie, no mala tam milú Marianu, možno by sa časom spriatelila aj s jemnou Lucillou.

CHOĎ ZA SVOJÍM NOVÝM OSUDOM, povzbudil ju Boží hlas a ona šokovane zavrávorala, no podarilo sa jej nadobudnúť rovnováhu. Berengaria sa k nej obzrela, keďže Johana, sústredene sa zhovárajúca s kráľom, jej nevenovala pozornosť, a pousmiala sa. Yasamin neodvážne zažmurkala a sklonila hlavu, načo jej ktosi stisol ruku a natisol sa na ňu zboku.

„Yasamin! Kde sa tu berieš?“

Dvihla zrak; kráčala popri nej mladá hrdzavá Rimanka s pehami na nose. „Lucilla? Ako to, že si tu?“

„Aj teba zajali? Och...“

„Vieš, kam nás vedú?“

Zavrtela hlavou. „Ale jeden vojak je Riman a povedal mi... povedal mi, že ich výsosti budú potrebovať služobné, kým sú v týchto cudzích krajoch.“

„Takže sme ich zajatkyne? Uniesli nás a už sa... nevrátime späť?“

Lucilla nešťastne potiahla nosom. „Zrejme nie...“

Sýrčanka sa zhlboka nadýchla a pohladila Rimankinu ruku palcom, šepnúc: „To nič.“

„Odvedú nás až do Anglie? Nemám ani poňatia, kde to je, ale tí ľudia vravia inou rečou, sú úplne iní, sú svetlí, nie ako Cyperčania.“

„Aj ty si dosť bledá,“ podotkla Yasamin ustarostene. „Je ti zle?“

„Ak teraz neomdliem, tak už zvládnem všetko,“ vzdychla Lucilla. „Vari sa vrátime až na pevninu? Anglia musí byť oveľa ďalej než Rím... Och, ako môžeme slúžiť niekomu, komu nerozumieme ani slovko?“

„Veď sme ich obsluhovali aj doteraz.“

„Lenže nie z očí do očí! Podať jedlo strážnikom, čo ich držali v tej cele, nebolo až také ťažké, ale postaviť sa im tvárou v tvár, počúvať ich rozkazy a báť sa úderov biča, pretože nebudeme vedieť, čo vlastne od nás chcú...“

„Úderov biča?“ po chrbte jej prešiel mráz.

„Yasamin,“ ešte pevnejšie jej zovrela päsť, „ľudia z pevniny nazývajú ostrovanov divochmi, ale v skutočnosti dokážu byť ešte krutejší. Obzvlášť takéto bohaté panie!“

„Neboj sa, všetko bude dobré. Všetko... bude dobré.“

„Naozaj tomu veríš?“

Mimovoľne dvihla hlavu a spočinula očami, svojimi hlbokými studňami, na nebeskej oblohe, v ten deň oslepujúco bielej, požehnanej hromadami nadýchaných mračien, ktoré sa ale nevyhrážali chladivou spŕškou. „Áno, verím tomu.“

„Som rada, že si tu aj ty! Neber to zle, niežeby som ti to priala, ale...“

„Ja som tiež rada, že tu nie som sama. Prečo nás ale uniesli, nerozumiem. Zaiste by od cisára dostali do daru služobné, ktoré by im odovzdal dobrovoľne a ktoré by aj odišli dobrovoľne. Nás vzali nečestne; vari to cisára nenahnevá?“

„Neviem ti povedať, čomuže ja už len rozumiem?“

„Môžeš však vypočuť, o čom sa zhovárajú vojaci – aspoň tí, čo hovoria rímsky.“

Lucilla sa zachichotala. „To nie je rímsky, lež italsky. Dobre, pokúsim sa dačo vyrozumieť...“ nastražila uši a Yasamin stíchla, aby si neskôr mohla vypočuť: „Vravia, že jeho výsosť hovorila s Komnenosom a dohodla sa s ním. ... Anglický kráľ prišiel požiadať nášho cisára o armádu, ktorou chce dobyť... Svätú zem. Náš cisár mu vraj prisľúbil návrat majetku a päťsto mužov k tomu. A vraj... vraj sa ešte dnes sám Komnenos vydá naspäť do Famagusty.“

„Čo je vo Famaguste?“

„Cisárova pevnosť. Komnenos nebýva tu,“ vysvetľovala Lucilla, „jeho trvalé sídlo je vo Famaguste. Keď sa dopočul, že na brehu Limassolu stroskotala loď, vybral sa tam a... ďalej to už poznáš: zhabal všetky majetky anglického kráľa i jeho sestru a snúbenicu.“

„Tak kam teda vedú nás? Naspäť do... Čo je Svätá zem, vieš?“

„Pre nich je to Izrael, Jeruzalem. Kraj, ktorý patril vyvolenému národu Židov a teraz ho okupujú synovia Izmaelovi – moslimovia.“

Sýrčanke sa v mysli vybavili dávne slová, ktoré počula od Fravardina v Ehsanovom dome: aj Urfa patrila kresťanom, no dobyli ju moslimi. „Dnes už všetci napádajú všetkých,“ povedal jej vtedy a ona tušila, že mal pravdu; ibaže teraz sa sama dostala do područia tých, ktorých voľakedy považovala za miernejších a spravodlivejších, a predsa ju neopúšťal strach, srdce jej v hrudi divoko tĺklo a pichalo ju v boku.

Tam sa mám vrátiť, Pane? Vedela predsa, že z Izraela nie je ďaleko do Sýrie, a divila sa, čo má znamenať takýto smer, akým sa bude musieť chtiac-nechtiac vydať. Toľko som toho musela prejsť a prežiť, len aby som sa zase dostala naspäť?

PREMENÍM TVOJU CESTU NA CESTU MOJU, TVOJE KROKY NA KROKY MOJE A TVOJE ZMÝŠĽANIE NA MOJE ZMÝŠĽANIE.

Čo tým mieniš, Pán môj? Daj mi porozumieť... Zbav ma strachu, nech môžem byť oporou Lucille. Prosím, nech sa nám nič nestane. Prosím, prosím...

DIEŤA MOJE, v tom hlase priam badala úsmev, UPOKOJ SA.

Pane, ja nechcem ísť späť, nechcem... Nie, nechcem. Najhoršie peklá som prežila práve tam a som rada, že som sa odtiaľ dostala preč! Títo muži... nenápadne sa obzrela ponad plece, títo muži nevyzerajú ako svätci, vyzerajú ako... ako vojaci. Ako vojaci, Pane, a vojaci zabíjajú, sú krutí, ubližujú ľuďom, bijú ich, ubližujú... ubližujú deťom. A ženám. Pane!

NEBOJ SA, DCÉRA MOJA. NEBOJ SA, opakoval, upokojujúc ju.

Napokon, keď sa zhlboka nadýchla, vystrela sa v akejsi novej sile, čo do nej prýštila ktovieodkiaľ, čo sa na ňu znášala akoby zo samotných nebies, čo ju obklopovala, chránila, napĺňala. Yasamin rýchlo zažmurkala a usmiala sa na Lucillu.

„Usmievaš sa? Teraz sa usmievaš? Ozaj, Yasamin?“

„Nemusíme sa ničoho báť, uvidíš. Budeme slúžiť tým paniam a ja sa naučím aj ich reč. Už som sa toho naučila veľa.“

„Vážne? Kde? A čo si sa naučila?“

„Som zo Sýrie, vieš? Precestovala som veľa krajov a miest, naučila sa veľa jazykov. Ide mi to rýchlo. Ak by si im aj ty nerozumela, preložím ti, čo bude treba.“

„Lenže načo sú im takéto služobné? Načo, ha? Oni predsa nevedia, že sa niektorá z nás dokáže naučiť ich jazyk! Nevedia to, tak prečo...?“

„Ticho!“ zrúkol na ne vojak a Rimanka sa strhla. „Budeš ticho?! Niet času na rozpravy, ženská!“

„Čo... čo vravel?“ zahabkala Lucilla.

„Držte huby, čvarga moslimská!“ okríkol ich ďalší. „Lebo vás opriem o najbližší sud a ukážem vám, ako to robia Európania! Pfuj, pliaga pohanská!“

„To nie sú moslimky, ty darebák!“ udrel ho do ramena druhý. Ani jedna zo zajatkýň nemala odvahu obzerať sa, takže obe stíchli a ešte pridali do kroku. „Sú to kresťanky ako my; ani sa ich nedotkneš! Počuješ?!“

Yasamin cítila, že Lucillina dlaň zviera tú jej čoraz kŕčovitejšie. Ten najdesivejší zážitok napokon priniesol do môjho života to najväčšie požehnanie, vravela si znovu a znovu Irynine nevyrieknuté slová, len aby sa utešila.

(Yasamin) Prís 18, 24

2014-03-26T18:04:29Z

„Niekto má priateľov, čo sú mu na škodu, je však aj taký priateľ, čo sa pripúta viac než brat.“

(Kniha prísloví – kapitola 18, verš 24)

Len malichernosť pre bohatých, trpko sa uškrnula Sameera po dcérinej otázke, čo je to kamarátka. Vraj to slovko začula medzi dievčatami, roztopašne pobehujúcimi okolo spoločnej dedinskej studne. Pre nás neplatí ani: Pomôž si sám a Pán Boh ti pomôže; tak kde by sa v našom svete vzali priatelia?

Medzi kuchynskými slúžkami a pomocnicami sa ale Yasamin cítila opačne. Už to bolo pár dní, čo chystali jedlo aj pre niekdajšiu sicílsku kráľovnú a princeznú z Navarry, no nedozvedeli sa ani ich mená, nieto aby ich vlastnými očami uzreli.

Zenobia, namosúrene krájajúca petržlen, čierne olivy a cesnak do revithie, cícerovo-sezamovej polievky, podotkla: „Kto to kedy videl, aby sa ženy nechali obsluhovať mužmi?“ Pohoršene vrtela kučeravou hlavou a pomedzi rozlietané kadere gánila na chrbát Ambrosie, ktorá ju v tento deň „poctila“ takou „prplavou robotou“, ako to márnomyseľná Grékyňa nazvala. Nech už dostala akúkoľvek úlohu, vždy bolo čo ofrflať.

Strážnici totiž už žiadnu z nich do miestnosti so zajatkyňami nepustili, namiesto toho od nich jedlo preberali mladí záhradníci a tí ho nosili dnu.

„Ja by som sa tiež rada nechala obsluhovať,“ pokračovala Zenobia, „a ani by to nemuseli robiť muži.“

„O tom môžeš len snívať!“ podpichla ju Xanthe. „Také časy, aby ženám slúžili muži, nenastali – a ani neprídu. No neprotirečím; vidieť chlapa, ako sa mi ukláňa ochotný splniť, čo mi na očiach vidí...“ kývala ohnivočervenou hrivou, prehodiac si vlasy cez rameno na hruď.

„Zas máte primálo roboty a priveľa rečí?!“ oborila sa na ne Ambrosia s rukami prísne založenými vbok.

„Nie!“ ponáhľala sa Xanthe odpovedať, ešte horlivejšie drviac v mažiari čierne korenie na prášok; Zenobia sa tlmene uchechtla.

„Aspoňže tak,“ zagánila na obe Ambrosia, pokrútila hlavou a sekerou rázne usekla hlavu koziemu telu, čo pripravovali na obed pre cisára. Sám Izák Komnenos so svojou ženou a dcérou spratal naraz celé zviera, čo sa Yasamin videlo priam nemožné. A hoci jej pokrmy boli značne menšie, tiež na sebe pobadala, že od príchodu do Limassolu pribrala. Navonok sa to na nej ktovieako neprejavilo, akurát už nemala prepadnuté líca a členky sťa brezové halúzky – konečne, azda prvýkrát za život, vyzerala Sýrčanka zdravo, a dokonca aj Zenobia si to všimla.

Kým Ambrosia odišla s kozou hlavou cez hlavnú kuchyňu na dvor, aby ju hodila psom, nech sa trošku zabavia prekáraním o korisť, kučeravovláska sa zvrtla k Sýrčanke vedľa seba, jedným očkom stále sledujúc ostrie noža i čoraz drobnejšie kúsočky petržlenu a cesnaku. „A čo večne tichá Yasamin? Celkom si nám opeknela, čo na to povieš?“

Skôr, než sa zmohla na odpoveď, predbehla ju Xanthe, smejúc sa a krížami sa spokojne opierajúc o okraj stolíka plného surovín potrebných na všetky chystané jedlá: „Ešte väčšmi opeknela? To si ju musela pre jej krásu načisto znenávidieť, Zenobia! Yasamin, keby si len vedela, ako na teba žiarlila, keď ťa Aetius priviedol; vraj jej ukradneš všetkých nápadníkov!“

„Vymýšľa si; ja nápadníkov nepotrebujem,“ hrdo sa vystrela Zenobia, „ty si môžeš nechať aj tých mojich, Xanthe!“ pozrela na priateľku a vzápätí na Yasamin: „No vrav, niekoho vari máš?“

„Nie, vôbec...“ habkala zmätene.

„Radšej predstiera, že si nevšimla všetky tie nadšené pohľady našich strážnikov!“ dráždila ju Xanthe. „Všakže?“

Yasamin sa zanietenejšie ponorila do miešania citrónovej omáčky s prímesou rôznych korenín, skloniac hlavu, a dopredu na hruď jej padol hrubý vrkoč siahajúci až po brucho. Ba, samozrejme, že si ich všimla – veď kedysi jej presne také pohľady prinášali zárobok –, ale teraz už je z nej iný človek; preto nikomu nedopriala jediný stret so svojimi hlbokými studňami. Už jednoducho nemohla, to radšej bude po zvyšok života sama, opustená, no nikdy nie osamelá.

„A teraz sa tvári, že nás nepočuje!“ prebehla okolo nej Zenobia, dívajúc sa na ňu zblízka, až sa Sýrčanka, podvedome miešajúc rýchlejšie a rýchlejšie, cítila nepríjemne. „Nože sa nám zdôver, či máš medzi chlapmi dakoho vyhliad...“

„Dajte jej pokoj!“ zvolala na ne zrazu Sappho, ktorá dosiaľ akoby sa tam ani nenachádzala – no možno sa len prehnane sústredila na šarlotu, koláč z piškótového cesta naplneného hruškami a zmäkčeného ružovou vodou, a najmä na jeho zdobenie vaječným krémom a mandľami. „Čo nevidíte, ako sa to chúďa musí trápiť, keď ste sa navôkol zhrčili sťa vyhladované supy?!“

„Dobre, dobre,“ Zenobia prekrútila očami a vrátila sa ku svojej zelenine; Xanthe len mykla plecami a ostala mlčky.

Ambrosia bola príjemne prekvapená, vstúpiac naspäť a objaviac svoje pomocnice v pokoji a tichu.

„Mariana, máš veľa práce?“ oslovila Yasamin svoju obľúbenú Rimanku. Aetiova žena jej čímsi pripomínala Irynu – azda plavými vlasmi svetlými ako vaječný krém –, no zároveň sa od nej v mnohom líšila: už len skromnosťou, ako by uznala aj samotná Krymčanka.

Obe sa teraz nachádzali na dvore a všade vôkol pobehovali hlučné sliepky prenasledované vyplašenými žltými kuriatkami, vzduchom sa niesol zvierací pach či kikiríkanie namysleného kohúta.

„Ambrosia mi pre dnešok zverila zber a prípravu vajec,“ oznámila Rimanka, skloniac sa k zemi. Brucho mala čoraz väčšie a hoci sa jej ešte nechodilo ťažko, Sýrčanke sa takáto námaha zdala na ženu nosiacu dieťa priveľká, možno až nespravodlivá.

„Nechceš sa vymeniť?“ Yasamin ju predbehla a opatrne vložila do pleteného košíka vystlaného mäkkou látkou zo dve-tri vajíčka.

„Prečo? Čo máš za úlohu ty?“

„Len preosiať múku. Teda, doobeda. Ale ak to spravíš za mňa, stihnem tvoj diel práce a potom aj ten svoj poobedňajší.“

Mariana udivene zažmurkala, sledujúc, ako sa Sýrčanka svižne zohýba a zbiera slepačie vajcia. „Prečo by si to robila? Prečo by si chcela pracovať navyše?“

„Netvár sa tak prekvapene; nie som predsa Zenobia ani Xanthe,“ vrelo sa usmiala. Nechcela Grékyne urážať, ale Rimanka sa aj tak zasmiala. „No a chcem, aby tvoje bábätko bolo zdravé,“ neodvážne ju pohladila po rastúcom brušku. Nevedela sa tomu ubrániť: dohliadať na tehotnú Marianu jej robilo radosť a pripomínalo časy, kedy slúžila Peržanke Mahtab. Možno trochu i dúfala, že keď sa dieťa narodí, bude sa oň môcť starať tak ako o Ilkina, hoci si uvedomovala, že je to skôr zbožné prianie než sen, ktorý by sa mohol naplniť.

„Ale ja už som vynosila štvoro takýchto drobcov,“ tiež sa dotkla svojho brucha, „takže sa o mňa nemusíš báť. A ani oň. Už poznám svoje telo; dobre viem, aká námaha by bola pre mňa prebytočná.“

„No tak, prosím, vymeň sa so mnou! Potom, popoludní, mi môžeš robiť spoločnosť, keď nebudeš mať nič na práci.“

„Ambrosia nás nerada vidí nečinné,“ pripomenula jej vcelku opodstatnene, aj keď Sýrčankina ponuka ju dojímala a veľmi si ju za ňu vážila.

Napokon ju však Yasamin presvedčila, keďže naďalej tvrdohlavo zbierala vajcia a ukladala ich do Marianinho košíka. Takto aspoň mohli byť spolu, hoci sa Sýrčanka potom bude musieť v kuchyni riadne obracať, aby všetko postíhala včas. Ako poznala Ambrosiu, zaiste jej ešte doobeda voľajaké povinnosti pribudnú. Dobrý pocit ju však hrial pri srdci celý deň, priam akoby vykonala stovku skutkov milosrdenstva, sesterskej lásky či priateľstva.

Keď sa kuchárky i pomocnice v rýchlosti spoločne naobedovali, Ambrosia sa opäť pustila do rozdeľovania úloh: „Lucilla a Xanthe, vy dostanete na starosti zákusok.“

„Len my dve?“ prekvapila sa a trochu i preľakla Rimanka v Yasamininom veku. „Bez dozoru?“

„Čo, bojíš sa, že ti to pokazím?“ uškrnula sa Xanthe tak bezočivo, ako to len ona dokázala.

Lucilla nešťastne zvesila plecia pod Ambrosiiným prísnym pohľadom, pomaly a čo najnenápadnejšie krútiac hlavou.

„Zenobia a Quintina,“ oslovila ďalšie, ktoré neboli zvyknuté pracovať zrovna v takejto dvojici, „ochoreli nám záhradníci, takže musíte popolievať zeleninu i kvetinové záhony.“

„Pche, vraj ochoreli!“ hundrala kučeravá Grékyňa. „Iba čo sú príliš zaneprázdnení obsluhovaním kráľovnej, ktorú my ani uzrieť nesmieme!“

Ambrosia jej venovala karhavý pohľad – hrešiť ju však mohla len za to, že prehovorila bez dovolenia, a nie za to, čo vravela, pretože vlastne mala pravdu. Kuchárka však radšej pokračovala, nevyjadrujúc sa k Zenobii: „Horatia a Sappho, podonášajte suroviny z komory a nakrájajte ich. Yasamin a Mariana, vy pôjdete so mnou do mesta; treba nakúpiť nové zásoby.“

Sýrčanka a Rimanka si vymenili pohľad plný otáznikov: Ambrosia totiž nikdy neopúšťala kuchyňu, svoje kráľovstvo. Boli teda zvedavé, načo tak veľmi potrebuje odísť z cisárskeho dvora, no celkom dobre sa mohlo stať, že sa to ani nedozvedia.

„Aby som nezabudla,“ dôrazne sa ozvala Ambrosia v okamihu, kedy väčšina dievčat vstala a odoberala sa za plnením pridelených povinností, „kým tu nebudem, zastupuje ma Sappho. Môžete odísť.“

Yasamin v poslednej chvíli padol zrak na odchádzajúcu Sappho, ktorá ju vždy ohurovala svojou tajomnou krásou. Už roky bola ženou a nie dievčaťom, no snedú tvár mala mladú, bez vrások, iba oči akési prihlboké, takmer ako... moje studne?! V duchu to vykríkla i sa spýtala zároveň, uveličene, sťaby objavila na nočnom nebi žiariť novú hviezdu, sťaby si na vankúši našla číry drahokam, sťaby jej ktosi na ebenové kadere nasadil kráľovský diadém vykladaný zlatom a diamantami.

Kým všetky tri šli ulicou, Sýrčanka nenabrala odvahu prehovoriť ako prvá, Ambrosia sa zas nič nevypytovala a Mariana mala beztak mlčanlivú povahu. Prešli trhoviskom a zadivili sa, ako to, že kuchárka ich vedie ešte kamsi ďalej, nič nevraviac, nič nevysvetľujúc, dokonca sa nijako významne netváriac. Ocitli sa pred jedným z tehlových domov a kyprá Ambrosia zrazu zastala. „Nuž,“ založila si ruky vbok, oprúc tak košík plný ovocia, čo v cisárových záhradách nerástlo, o svoj bok, „ste tu, aby ste mi pomohli s výberom látky. Poďte dnu.“

V to popoludnie sa dve slúžky dozvedeli dačo nevídané, ohromujúce, mimoriadne: Ambrosia sa bude vydávať. Obom sa na svadbu síce zdala pristará, ale v podstate krásu nestratila, ani vlasy nemala úplne šedivé, len sem-tam akoby pretkané sivastými niťami. A práve ich dve si vzala so sebou, aby jej u krajčíra poradili, ktorá látka bude najvhodnejšia na ušitie svadobných šiat. Ani jedna sa neopovážila spýtať, kto je ženíchom, ale keď si Ambrosia pri prikladaní rôznych druhov látok pospevovala meno hlavného kuchára, ľahko pochopili. Mariana dokonca potmehúdsky podotkla, že sa k sebe hodia a mali to spraviť už pred rokmi, vraj takto na staré kolená sa im všetci budú akurát posmievať.

Kuchárku to však vôbec netrápilo a keď krajčírovi popredu hodila do lona plnú hrsť mincí, Rimanke takmer vypadli oči z jamiek. Toľko bohatstva jakživ nevidela a zrejme ani neuzrie na jednej kope, nech by s Aetiom šetrili akokoľvek dlho. Na tom však nezáležalo; obe kuchárke priali šťastie, potajme dúfajúc, že ako vydatá žena azda bude trochu milšia a miernejšia aj na svoje pomocnice.

Pred návratom na cisársky dvor im oznámila, že si ešte musí nakúpiť nejaké šperky, ale to chcela zvládnuť sama. Sýrčanka beztak pochybovala, že jej ešte ostali dajaké peniaze, takže Ambrosia sa mohla jedine prechádzať trhoviskom do úmoru a prehovárať predavačov, aby sa nad ňou zľutovali. Keďže ich pri tom nepotrebovala, Yasamin s Marianou sa vybrali späť, nesúc ťažké koše plné jedla, ktoré okolo nich rozvoniavalo a lákalo k nim aj dosť veľa otravného hmyzu.

„Mariana, čo vieš o Sappho?“ oslovila ju zrazu Yasamin vážne, hoci dosiaľ vtipkovali o Ambrosii a Leonidasovi, ktorí sa všetkým navôkol videli ako najvhodnejší uchádzači o pomenovanie stará panna a starý mládenec.

„Čo ťa zaujíma?“

„Včera mi pri dievčatách veľmi pomohla. Zastala sa ma. Akoby... akoby mi rozumela. Neviem to vysvetliť, sama tomu nerozumiem... Vieš voľačo o jej minulosti? Ako sa sem dostala?“

Rimanka vzdychla. „Bola tu skôr než ja a na minulosť som sa nikoho nevypytovala. Ale pravda je taká, že keď pracuješ pri Zenobii a Xanthe, často sa dopočuješ aj to, čo by si za iných okolností ani nechcela vedieť. Nemôžem zaručiť, že to naozaj bolo presne tak, ale o Sappho vieme niekoľko... nepríjemných vecí.“

„Ako nepríjemných?“ Nebola si istá, či sa to ozaj chce dozvedieť; možno by modrooká Grékyňa mala v jej očiach ostať tou krásavicou s tajomstvom, možno si ho zaslúži, možno by sa ho nemal nik dozvedieť. Presne ako to Yasaminino, ktoré si zas ona bude niesť po celý život...

„Len si o mne nemysli, že mám záľubu v ohováraní, lebo nemám.“

„To viem, neboj sa,“ uistila ju.

„Tak, o Sappho sa vraví... Ale nesmieš to pred ňou spomenúť!“

„V žiadnom prípade,“ prisľúbila.

„Teda... vraj keď prišla na cisársky dvor – príčinu nikto z nás nepozná –, nepracovala najprv v kuchyni. Bola medzi slúžkami, čo obsluhovali samotného cisára a jeho rodinu. Netuším, ako sa jej to podarilo, mojim ušiam to znie skôr ako legenda. A jeho veličenstvo sa do nej vraj zamilovalo. Neviem, či mu opätovala city, či vôbec mohla... Takého muža by nemohla ľúbiť žiadna žena, keby vedela, čoho sa v tomto meste od začiatku svojej vlády dopustil.“

„Čoho?“ spýtala sa so stiahnutým žalúdkom.

„Vravela som ti predsa, že len čo zasadol na trón, spustošil vlastnú krajinu. Nielenže okrádal ľudí a plienil celý Cyprus, ale aj znásilňoval ženy a znesväcoval panny. Pre tvoje ušká to musí znieť strašne, sú to hrôzy, ktoré by si si nemala ani len predstavovať...“

„Zažila som všeličo,“ priznala trpko, bôľne, trudnomyseľne.

„Verím, že tamto nie. Keby Sappho vedela, aký je, zaiste by sa... zdržala by sa. Takto sa o nej doposiaľ nesú chýry, že s ním zdieľala lôžko. Nechcelo sa mi veriť, že taká hrdá žena by sa v minulosti mohla dopustiť takého zločinu a vzdať sa vlastnej poctivosti v posteli takého ničomníka, ale človek nikdy nevie, čo sa v jeho blížnych skrýva.“

Na jednej strane Yasamin prekvapovalo, ako otvorene Mariana rozpráva o cisárovi, akými prívlastkami ho bez hanby a strachu častuje, a na strane druhej sa nevedela zbaviť myšlienok na tajomnú Sappho a na tú bolesť, čo z nej prýštila a čo napĺňala Sýrčankino vnútro. Nemohla by hovoriť priamo s ňou, tak sa aspoň okľukou rozhodla zistiť, v čom spočíva Grékynino tajomstvo, ale v tejto chvíli to možno už aj oľutovala.

Blížili sa k dvoru, takže podvedome kráčali pomalšie a rozprávali tichšie, stručnejšie a náhlivejšie.

„Vieš si predstaviť, že kedysi vraj Sappho bola podobná Zenobii a Xanthe? Po tej jednej noci strávenej s cisárom, po ktorej ju odvrhol ako poslednú špinu a zabudol na ňu, ale zatrpkla a prestala využívať svoju krásu. Žiaden muž sa jej odvtedy nedotkol, hoci ponúk na manželstvo nemala od sluhov málo. Aj Aetius jej dvoril – prv než spoznal mňa. Ja som mu tak dlho neodolávala; tešilo ma totiž, že sa v neznámom svete s niekým zblížim a budem mať po svojom boku oporu.“

Nesmierne Grékyňu ľutovala. Tá žena, tá neopísateľne prekrásna bytosť, krehká a zároveň veľmi silná, tvrdá, neprístupná, priam ako dokonalá ľadová kráľovná, si musela vytrpieť čosi podobné ako ona, aj keď jej starosti spočívali v čomsi úplne inom než Yasaminine. Sappho sa niekomu dobrovoľne darovala a nevzišlo z toho nič dobré, len jej doživotná zatrpknutosť.

„Ako si sa sem vlastne dostala ty?“ pozrela na Rimanku so záujmom, rozhodnúc sa, že radšej bude venovať pozornosť tej, ktorá o to stojí. Sappho sa s nikým nepotrebovala baviť, bola veľmi uzavretá a vlastne aj odmeraná, keď ju niekto oslovil, takže Mariana sa stále Sýrčanke videla ako omnoho lepšia a vhodnejšia spoločníčka.

„Predsa z Ríma. Myslela som si, že sa vydávam smerom k najväčšiemu dobrodružstvu svojho života, keď som nastúpila na tú loď. Ktosi mi nahovoril samé lži, ja som hlúpo uverila a zrazu zo mňa bola otrokyňa. Našťastie, Aetius sa ma chopil veľmi rýchlo. Viem, že je o dosť starší, ale myslím, že ho milujem. On je mi vďačný za každé dieťa, čo mu dám, veď sa tiež ženil na svoj vek neskoro a možno už ani nedúfal v také hojné potomstvo.“

„Si s ním šťastná?“ podvedome zatajila dych. Vedela, že jestvujú aj dobrí muži, ktorí dokážu a i chcú učiniť svoje manželky šťastnými, ale predsa len sa jej takáto predstava videla neskutočná a najmä neuskutočniteľná. Po všetkom, čím si prešla, už veľmi dlho neverila, že by mohla nájsť šťastie po boku muža – a ani nič také nechcela.

Mariana prikývla, pohladiac sa po brušku. „Byť matkou je ten najkrajší dar, a bez Aetia by som ho od Boha nedostala.“

Pristúpili ku komore a povykladali do nej niektoré dlhodobejšie zásoby, ostatné zanesúc priamo do kuchyne a pustiac sa do ich prípravy po boku Horatie a Sappho. Yasamin už neverila matkiným slovám, že priatelia sú len malichernosť pre bohatých.

Zrazu sa chodbami rozľahli opakované výkriky: „Je tu anglický kráľ! Blíži sa anglický kráľ!“

„Zrejme si prišiel po svoju snúbenicu,“ šepla Mariana, ktorá vďaka svojmu manželovi vedela, že navarrská princezná je zároveň budúcou ženou panovníka Richarda Prvého.

Yasamin prebehli po chrbte zimomriavky a znenazdajky ju zalial ľadový pot, akoby sa neodvrátiteľne približoval nepoznaný nepriateľ.

(Yasamin) Est 16, 9

2014-03-05T07:24:57Z

„Nesmiete sa nazdávať, že by to pochádzalo z našej ľahkomyseľnosti, keď vám rozkazujeme veci, ktoré akoby si navzájom odporovali, ale vynášame rozhodnutia, ako to vyžaduje povaha a potreba jednotlivých čias a ako to vyžaduje osoh verejnosti.“

(Kniha Ester – kapitola 16, verš 9)

Nikdy nevieš, čo sa ti raz môže zísť, odpovedala Sameera na dcérine otázky, prečo sa musí učiť to a tamto. Načo jej je, že vie upiecť pitu, keď málokedy majú múku? Načo sa má mordovať s ihlou, keď majú nedostatok šiat? Načo sa ako dieťa trápila na poli, obrábajúc ho a okopávajúc, keď ešte pred dosiahnutím dospelosti začala sa živiť úplne ináč?

V cisárskej kuchyni mala Yasamin práce vyše hlavy. Ak si za tých osem dní u Eleni myslela, že viac roboty by jej telo už neustálo, zmýlila sa. Tu drela pre niekoho, koho ani neuzrela – pre hlavného kuchára, Gréka Leonidasa –, ale pritom poslúchala len ženy, ktoré prijímali rozkazy od chlapov, čo robili priamo s Leonidasom. Nezdalo sa jej možné, že by v limassolskej pevnosti žili toľkí ľudia, aby pre nich museli vyvárať a vypekať od svitu do mrku. Navyše, to množstvo pokrmov, čo sa jej dennodenne prehnalo popred zrak, vyvolávalo kruté spomienky na žobrákov – desiatky, možno i stovky úbožiakov –, ktorí ju privítali za mestskou bránou.

Na starosti mala zdanlivo iba dve veci: zaobstarať zvieratá, z ktorých sa budú jednotlivé jedlá pripravovať, a okoreniť ich podľa vlastnej vôle, podľa toho, čo vonia jej nosu. V skutočnosti ju však plnenie týchto úloh stálo nesmierne veľa námahy, keďže kvôli sliepkam, prascom či baránkom musela prejsť až na kraj mesta, za najbohatším farmárom, a dokonca ponechali na jej pleciach aj zabitie zvieraťa. Jediné, čo jej odovzdali prichystané, bola hovädzina a sem-tam kozie mäso, takže si pomaly zvykla nosiť so sebou sekeru. Potom zas naspäť cez celý Limassol kráčala s krvavým tvorom v ruke a musela ho buď vykostiť, alebo ošklbať, alebo dajako inak pripraviť, najčastejšie pre cisárske psy ešte aj povarila vnútornosti a hádzala im ich počas celého dňa, aby ju neobťažovali a nezdržiavali. Ďalej mäso vyčistila, nakrájala tak, ako jej kázali, a potom prišiel rad na koreniny. Na výber bolo ale toľko druhov, až dostala strach, keď prvý raz všetky zbadala: okrem tureckých, ktorým sa priučila od Fravardina v Urfe (bazalka, muškátový orech, rozmarín, mangold, borievka, kôpor), musela sa zoznámiť i s gréckymi (sušený pamajorán, vavrínové lístky) a arménskymi (palina dračia, škumpa). A našli sa medzi nimi aj výsostne cyperské, ktorým sa radšej priučila najlepšie, ako čierne korenie, petržlenová vňať, roketa, zeler.

A keď sa voľačo minulo, ona musela zháňať ďalšie zásoby. Spoznala teda aj trhovisko a vždy sa prihovorila niektorým predavačom: starému rezbárovi či dievčine s kyticami. Netrvalo dlho, kým sa v kuchyni vedľajšej i hlavnej zapísala ako šikovné dievča, takže okrem služby pre Leonidasa musela zrazu vykonávať aj úlohy, ktorými ju poverovali jednotlivé kuchárky: Ambrosia raz potrebovala natrhať v záhrade lupene ruží, Sappho ju požiadala, aby jej z mesta priniesla nový hrniec, Zenobia jej namiesto seba zverila zametanie kuchyne, Xanthe od nej chcela, aby jej oprala a zašila zásteru.

Našťastie, iba štvorica Grékyň bola natoľko roztopašná, neskromná, požadovačná. Okrem týchto žien sa kuchyňou premávali aj štyri Rimanky, ale tie mali tichšiu povahu a väčšinou si len vykonávali svoju prácu. Yasamin sa od chvíle, čo zistila, že Mariana je manželka rímskeho sluhu Aetia, pokúšala s ňou spriateliť, ibaže Rimanka jej neposkytla žiadnu príležitosť. Zato Lucilla s hrdzavými vlasmi a pehami na nose i lícach sa na Sýrčanku vždy vrelo usmievala; mohli byť v rovnakom veku.

Jedného dňa však prišla ďalšia zmena: Ambrosia všetky poverila prípravou desiatich jedál navyše, vďaka čomu sa v kuchyni rozhostila vrava o tom, akých hostí cisár Komnenos asi očakáva.

„Možno sa dostaví samotný panovník celej Byzancie!“ nadchla sa kučeravá Zenobia, trochu márnomyseľná a „pridobrá“ pre „takú robotu“, ako často vravievala. Určite už v tomto okamihu snívala o tom, ako na nej Izák Druhý Angelos spočinie zrakom a zaumieni si vytrhnúť ju z chudoby, dať jej stovky hodvábnych rúch a oženiť sa s ňou. Že mu tiahne na štyridsiatku a má štyri deti a druhú manželku, ju nezaujímalo, ak o tom vôbec vedela.

„Alebo prichádzajú križiaci,“ zachmúrila sa Sappho, modrooká kráska s čiernymi vlasmi, ktoré akoby odleskovali tajomné zafíry, azúrové turmalíny či fialkasté acháty.

Quintine zažiarili malé očká, keď to začula, a pozrela na svoju sestru Horatiu. „Možno nás konečne vyslobodia,“ zdôverila sa jej potichu, no Sýrčanka to začula. Nič však nepovedala, akurát ju rozosmutnilo, že nie ju jedinú vzali na cisársky dvor nasilu.

„Alebo sa sem uberajú moslimovia a jeho veličenstvo si ich chce získať na svoju stranu!“ odhadovala neposlušná a tak trochu bezočivá Xanthe, načo Ambrosia, čo ich mala všetky pod palcom, zvolala:

„Ticho tu bude! Je jedno pre koho, teraz treba variť! Nedudrite stále a robte si svoju robotu.“

Podľa Leonidasových pokynov teda pripravili desať porcií lountzy zo sušených údených bravčových ľadvín, každú uložiac na samostatný, čerstvo vyleštený podnos. Potom sa, vedené kyprou Ambrosiou, vybrali palácom netušiac, kam majú namierené či koho budú obsluhovať. Mäso im voňalo pod nosmi a trápilo prázdne žalúdky, na ktoré v ten deň kvôli väčšej námahe nemali takmer žiaden čas. Ambrosia niesla dva podnosy, ostatné dievčatá a ženy len jeden, ale keďže v tom neboli skúsené, aj to sa im zdalo viac než dosť.

„Vidíte, kadiaľ nás vedie?“ frflala Zenobia. „Všemožnými okľukami, len aby nás náhodou nezahliadol nikto z pánov!“

Mariana, vedľa ktorej Yasamin kráčala úplne vzadu, zrazu zastala a Sýrčanka postrehla, aká je bledá. Sklonila hlavu, trochu sa predkloniac, sprevádzaná zvedavým a ustráchaným pohľadom dievčiny, čo nedávno dosiahla šestnásť rokov. „Je ti dobre, Mariana?“ oslovila ju potichu, na povzbudenie jej opatrne stisnúc predlaktie.

Žena sa zhlboka nadýchla a pousmiala sa. „To nič, len mi prišlo nevoľno. Nosím dieťa.“

„Ďalšie?“ otočila sa ponad plece Xanthe. „Veď si nedávno porodila!“

„Boh vo mne rozvíja život. Je to požehnanie,“ odvetila Mariana, zas vykročiac. „Som šťastná,“ uistila Yasamin, ktorá sa tvárila naľakane.

„Že tí chlapi nikdy nemajú dosť! Ani keď mu decko kojíš, nedá ti pokoja!“ pokračovala vo svojom Xanthe.

„Čo sa tu rozkrikuješ?!“ zahriakla ju Ambrosia, náhle zastanúc. Celý zástup sa teda prestal hýbať. „Nerob okolo seba rozruch, dievčisko bezočivé, lebo ťa poženiem!“

„A ty po mne môžeš vrieskať, striga?“ zamrmlala si drzá Grékyňa popod nos, keď sa všetky opäť dali do chôdze. „Určite sa ti už nechce robiť,“ syčala na Marianu, „preto si náročky vtiahla Aetia do postele a nechala sa ním obťarchať, čo?!“

„Je to môj manžel!“ šepla Rimanka namosúrene, hoci poväčšine sa javila ako mlčanlivá. „Nesmieš ma takto urážať!“

„To ona len preto, že sama muža nemá a nik ju nechce,“ rozosmiala sa Zenobia, načo do nej Xanthe štuchla, až sa zatackala. Ambrosia znovu spozornela a otočila sa, ale dievčatá sa medzičasom stihli narovnať a dokonca i potlačiť smiech či žartovné výčitky, takže iba pokrútila hlavou, pokračujúc v chôdzi.

Yasamin sa uprostred týchto žien, hoci trošku rozmarných a občas neslušných (pokiaľ šlo o Zenobiu a Xanthe), cítila príjemne, aj keď raz za čas ju pri srdci pichli výčitky, keď si spomenula na Eleni. Zrazu jej čosi zišlo na um a oslovila Rimanku kráčajúcu vedľa seba: „Mariana, mohla by si niečo odkázať svojmu mužovi?“

„Odkiaľ poznáš môjho muža?“ zarazila sa tá.

„Priviedol ma do pevnosti. Pracovala som u pekárky Eleni, ešte predtým... A práve na ňu sa chcem spýtať. Mohol by jej odovzdať môj pozdrav, keď za ňou najbližšie pôjde?“

Mykla plecami. „Spýtam sa, ak chceš.“

„Ďakujem. A... Mariana?“

„Čo je, Yasamin?“

„Kto sa teraz stará o tvoje malé deti, keď ty pracuješ?“

Rimanka vzdychla. „Moja švagriná, Konstantina,“ nenápadne ohrnula splošteným nosom. „Rodená Cyperčanka; nerozumiem, že si ju Tatius, Aetiov brat, vzal. Mohol si radšej vybrať Lucillu.“

Na to nič nepovedala, tobôž jej nechcela pripomínať, že ani ona nepatrí k Marianinej národnosti. Konstantinu však jakživ nestretla, odkedy prišla do paláca, takže sa opýtala na tú.

„Sama má teraz malého chlapčeka, len pártýždňového. Preto sa podľa Leonidasa môže a má postarať i o moje dvojčatá, pričom najradšej by som pri nich ostala... No kuchár vraj nebude živiť rodinu zadarmo, bez práce. Aetiov zárobok by nám nepostačil na vyžitie, máme ešte dve väčšie deti, dcéru a syna. Troch chlapcov mám a jedno dievča, takže teraz hádam príde ďalšie dievčatko.“

Yasamin si ju zboku prezrela a odhadla na nanajvýš dvadsať rokov. V takom skorom veku očakávať piate dieťa – to si ani nevedela predstaviť. Navyše, Aetius bol od Mariany starší o toľko, čo práve mala Yasamin... „Dokedy budeš môcť teraz pracovať?“

„Až do pôrodu, ako vždy. Našťastie, Ambrosia nie je hlúpa žena, aj keď je prísna a vážna; no pre donosenie zdravého dieťaťa má porozumenie, takže keď už mi narastie veľké brucho, dovolí mi aj voľajaké ústupky. Možno budeš kus práce vykonávať namiesto mňa i ty, ktohovie.“

Chápavo prikývla.

Keď vyšli po niekoľkých schodištiach, ocitli sa v stiesnenej tmavej chodbičke bez okien, na konci ktorej sa černeli uzučké dvierka. Pred nimi stáli dvaja muži v brnení, držiaci kopije. Jeden z nich spravil niekoľko krokov vpred, podíduc k Ambrosii, a oznámil jej: „Nechajte to tu, my to kráľovnej odovzdáme.“

„Kráľovnej?“ šepla Zenobia zarazene smerom vzad, aby ju prísna Grékyňa nezačula, ale aby si všetky ostatné mladé ženy všimli jej reč.

„A kamže to mám položiť, vari na zem?!“ zahromžila kyprá kuchárka pobúrene. „Takto sa u nás neobsluhuje!“

„S kráľovnou sa nik z cisárovho služobníctva nesmie stýkať,“ nepovolil muž.

„A čo ste vy, ak nie služobníctvo, ha?!“

„Sme príslušníci stráží, žena, a už stíchni!“

Pokrútila hlavou, dupnúc nohou. „Keby som nemala náručie plné jedla, už by si schytal zaucho, ty sopliak jeden nafúkaný! Nebudem tieto prepychové pokrmy pokladať na špinavú zem, po ktorej stúpajú tvoje prašivé nožiská! A len sa naparuj, koľko chceš, mne je jedno; ja sa chlapa ako ty nebojím!“

Xanthe a Zenobia potláčali smiech, ostatné vyzerali skôr zhrozene. „Ešte sa jej aj ospravedlní, že bol drzý, chudák!“ šepla Zenobia.

„Mne by sa mohol ospravedlniť,“ Xanthe nenápadne zavrtela bokmi.

Yasamin sa radšej sústredila na svoje jedlo a kútikom oka i na Marianu, či jej opäť nie je zle. Keby bolo treba, chytila by aj jej podnos, hádam by to už dajako zvládla.

„No tak, pustíš ma tam, alebo čo?! Alebo nebodaj chceš, aby kráľovnej podávali vychladnutý pokrm?“ pokračovala Ambrosia.

„Môžu tam vkročiť dve z vás!“ poľavil napokon, nahnevane a neochotne ustúpiac. „Dve, počuješ? Popodávajte si to, ale viac z vás ta nevojde!“

„A čože je kráľovnička taká nafúkaná, že nechce ani pohliadnuť na nás?“ zabrblala Xanthe, načo ju Zenobia naoko pohoršene drcla do ramena. Dievčatá sa naťahovali, potichu sa chichotajúc, a preto sa ani jedna z nich do izbietky za úzkymi ebenovými dverami nepozrela: vošla tam Ambrosia a so sebou vzala tú najskúsenejšiu pomocnicu, zachmúrenú Sappho.

Ostatné zatiaľ čakali vonku a keď sa pred nimi dvierka, skrz ktoré sa všemožne – a vďaka strážnikom neúspešne – snažili nakuknúť dnu, nadobro zavreli, vracali sa chodbou naspäť. A väčšina z nich okamžite spustila salvu zvedavých otázok:

„Ambrosia, Ambrosia, čože je to za kráľovnú?“ „Odkedy jedáva samostatne? Vari sa s cisárom v niečom nepohodli?“ „Prečo sme nemohli pred ňu predstúpiť?“ „Je až taká vyberavá, že nad nami ohŕňa nosom?“ „Raz za čas by nezaškodilo aj trochu pochvaly, no nie?“

„A ticho už!“ skríkla zrazu, len čo vstúpili do kuchyne, kde ona bola (aspoň nad týmito ôsmimi dievčatami) paňou. „Vari sa neviete vpratať do kože? Hlavne vy dve!“ vyčítavo pozrela na pojašené Grékyne. „Dajte sa do roboty, na večeru musíme nachystať zas vyše chodov, než sme zvyknuté! Lucilla, choď tentokrát do mesta s Yasamin, prineste okrem prisľúbených barančekov aj jednu ovečku naviac, nech sa i my raz za čas dobre nakŕmime. Niežeby ste to mali za odmenu! Quintina, Horatia, vy tu ostanete so mnou a nachystáte zeleninu. Mariana, dohliadni na Zenobiu, spoločne pripravte dva-tri múčniky. A ty, koťuha jedna,“ zagánila na Xanthe, „ty budeš pracovať po mojom boku spolu so Sappho.“

„Kto sa nepýta, nedozvie sa,“ povedala si Zenobia svoje posledné slovo, alebo sa o to aspoň pokúsila. Ambrosia jej to totiž prekazila svojou odpoveďou:

„Aleba, a čo ti to bolo platné? Dozvedela si sa niečo?“

„Viem aspoň, že tá kráľovná nie je naša kráľovná. Že je to dajaká iná – určite zajatkyňa!“ hrdo sa vystierala Xanthe.

„Nevyzvedaj a rob!“ uzemnila ju krásna, no stále vážna Sappho.

Na druhý deň si Mariana na chvíľočku odchytila Yasamin, akurát keď sa Sýrčanka zberala do mesta na trhovisko, kde mala nakúpiť zeleninu, ktorú nepestovali v cisárskych záhradách: artičoky, karfiol, baklažán. „Mám pre teba odkaz,“ lapila ju za predlaktie medzi dverami kuchyne, „od Aetia. Teda, od tej pekárky. Stále od nej žiadajú pečivo i zákusky, no nie až tak veľa ako predtým. Všimla si si, že u nás sa zas pečie omnoho viac, nie? Podľa Aetia cisárovi chutí, čo pripravíš ty, a o pekárku Eleni sa nestará.“

„Ale stále má dosť zárobku? Lebo ak nie, ja sa k nej vrátim!“

„Blázonko, ako by si chcela odtiaľto odísť?“ smutne sa pousmiala Mariana. „Niet východiska: ani pre teba, ani pre žiadnu z nás. Pre nikoho z nás, či už muža a či ženu.“

„Ako... ako to myslíš?“ Yasamin sa zarazila, neveriaco na ňu pozerala, nechápajúc dumala.

„Predsa vieš o tej voľakedajšej kráľovnej zo Sicílie a princeznej navarrskej!“

„O čom to rozprávaš?“ stále nerozumela, nevedela, nemala ani poňatia. Iste, sem-tam zachytila Zenobiine a Xanthine tíšené rozhovory, ale nenačúvala – a teda sa ani nič nedozvedela.

Mariana sa obozretne rozhliadla navôkol, aby sa uistila, že nik nenačúva. Zbadala Ambrosiu a tá si ju nedôverčivo premeriavala, zrejme sa pohoršujúc nad tým, že namiesto práce s niekým tára. „Ambrosia, Yasamin bude potrebovať pomôcť s dnešným nákladom. Pôjdem teda do mesta s ňou, áno?“

Grékyňa si chrbtom dlane utrela spotené čelo a prikývla. „Ale žiadne zdržiavanie; ponáhľajte sa! Nemáte voľno!“

Vybrali sa teda spoločne na trhovisko a Rimanka cestou Sýrčanke vysvetľovala: „Viem to všetko od Aetia. Cisár väzní sicílsku kráľovnú a navarrskú princeznú.“

„Prečo? Kto sú tie ženy?“

„Nepoznáš Sicíliu? A Navarru?“ Keď Yasamin zahanbene, skleslo a potupene pokrútila hlavou, pokračovala: „To sú kráľovstvá ďaleko na pevnine. Kráľovná a princezná sa plavili zo Sicílie a kvôli búrke stroskotali, pričom služobníci jeho veličenstva objavili ich loď. Našli tam obrovský poklad, ktorého sa zmocnili, a cisár si zaumienil, že ani posádku len tak ľahko neprepustí na slobodu.“

„Takže ich tu väznia? Ďaleko od domova?“ Ako mňa, pomyslela si zarmútene, priam užialene a útrpne. O čo lepšie by jej bolo pri Eleni!

„Presne tak.“

„A prečo?“

„To neviem, Aetius sa všetko iba dopočul od ostatných strážnikov.“

„Nemohol by sa cisára spýtať?“

„Och, kde žiješ, Yasamin? Môj muž sa s cisárom stretol ešte len raz v živote.“

„Ozaj?“

„Jeho služobníctvo ráta stovky, možno i tisícky ľudí. Poddaní vyslovujú jeho meno potajme ako nadávku, ako pripomienku násilia, ktorým túto krajinu v začiatku svojej vlády postihol. Keď zasadol na trón, dal sa do pustošenia svojho vlastného majetku a okrádania svojho vlastného ľudu. Nie je dobrý ani ku svojim; aký teda môže byť k cudzincom, čo sú mu vydaní napospas?“

Yasamin sa striasla, jej srdce sa zachvelo nepoznaným desom, ale zároveň sa v nej čosi vzbúrilo: akási vlna pohoršenia, spravodlivej zlosti, túžby zvrátiť tú neprávosť. „Ako dlho ich bude väzniť?“

„To nik nevie. Nik nevie, na čo vlastne čaká a prečo ich hneď nezabije.“

„Myslíš, že by ich mal zabiť?“ zľakla sa.

„Nie, ale myslím, že to raz urobí. Zatiaľ je okolo nich priveľký pokoj a primálo hluku, akoby sa sám cisár nevedel rozhodnúť, čo s nimi – a hlavne kedy.“

„A ty si ho tiež nikdy nevidela?“

„Ani nechcem!“ Rimanka sa bleskurýchlo prežehnala. „Toho človeka zoslal na trón samotný diabol, ale moslimský! Je to pokrytec a násilník. Vieš, čo sa o ňom vravievalo v kuchyni? Občas som Leonidasa začula, ako ho opisuje príznačne sťa chlapa hnevom vriaceho, kotlíku nad ohňom podobného.“

Sýrčanke po chrbte prešiel mráz.

Vraj nikdy nevieš, čo sa ti raz môže zísť... Teraz sa vďaka svojmu nadaniu dobre variť a piecť a talentu vyberať tie správne prísady hoci i poslepiačky dostala do područia muža, čo bol horší než jej najstrašnejšie predstavy o zločincoch! Kiežby to nikdy nebola dostala do vienka...

(Yasamin) Dt 28, 12

2014-02-25T08:41:28Z

„Hospodin ti otvorí štedrú pokladnicu, nebesia, a v pravý čas pošle na tvoju krajinu dážď; bude požehnávať každé dielo tvojich rúk. Budeš požičiavať mnohým národom, ale ty si nebudeš požičiavať od nikoho.“

(Kniha Deuteronomium – kapitola 28, verš 12)

Na nič si priveľmi nezvykaj, vravievala Sameera, pričom k ich jednotvárnemu životu tento výrok vôbec nepasoval. Dievčina mu ani nerozumela, keďže každý deň u nej vyzeral rovnako, ale potom – keď do ich hraničnej dedinky vtrhli krutí moslimovia – pochopila, pripomenúc si ďalšie časté slová svojej zatrpknutej matky: Život si vždy nájde spôsob, ako človeka prekvapiť, šokovať a udiviť.

I Yasamin sa na chvíľu zdalo, že by svet mohol byť pekný, jednoduchý; ale nie, všetko to prekazila Kažakova choroba a sen sa rozplynul. Hoci nedúfala, že by jej mohol opätovať lásku, nazdávala sa, že pri ňom možno našla svoj domov, veď aj ľudia okolo neho boli pre ňu takmer ako rodina: bradatý Luka ju vždy ponúkol mäsom, hoci sám ho mal najradšej, škúľavý Tamaz ju rozosmieval svojou zdanlivou nemotornosťou, s Irynou konečne našla spoločnú reč. Ibaže aj tak sa tejto rodiny musela vzdať, lebo každá pripomienka Kažaka sa jej zabodávala do srdca ako tisíc ihiel, stovky dýk či desiatky mečov s naostrenými čepeľami.

Viac už sa žiaľom trápiť nechcela – najmä, odkedy jej brat Stepan tak veľmi zdôraznil, že Armén z neba len nerád vidí jej skormútenú tvár. Jediná cesta, akou sa mohla vydať, ktorá by viedla od smútku, ju však oddelila od posádky.

Opustila Larnaku, rozlúčiac sa hlavne s mníchom a Irynou, ktorí jej k srdcu prirástli najviac – okrem Kažaka –, a zamierila na juh, akoby ju nohy samy ťahali čo najďalej od Sýrie. Putovala popri brehu, vystriedala niekoľko prác, ale každú iba na chvíľu: pri rybách v prístavnom meste Zygi sa nemohla zdržať, keďže obchodník jej takmer nedovolil spať, zveriac jej ako čerstvý vdovec s trojicou malých detí chod celej domácnosti; na poli tiež robila iba zopár týždňov, nanajvýš tri, pretože náhle prišlo obdobie dažďov; nakrátko si zarábala i dojením kráv, no keď dobytok posadla akási pliaga, dala sa na útek pred chorobou. Naučila sa však mnoho nových vecí, zväčša aj užitočných, ako poriadne šiť, priasť ľanové vlákno, zberať plody z ovocných stromov, dohliadať na pasúce sa ovce, rozkazovať strážnym psom. Až zrazu, plná nových zručností, vstúpila do druhého najväčšieho cyperského mesta.

Limassol, gréckou časťou obyvateľstva zvaný Lemesós, privítal ju hneď za mestskou bránou, cez deň otvorenou, desiatkami rúk, špinavých, mozoľnatých, zodratých, čo spolu s prosbami zúbožených žobrákov pýtali milosrdnú almužnu. Sýrčanka si so sebou od posledného chlebodarcu, majiteľa ovocného sadu, pestovateľa zeleniny a skúseného záhradníka, niesla pletený drevený košík, v ktorom sa pod vzorkovanou utierkou skrývala navŕšená kopa jedla.

Keďže pracovala za stravu a strechu nad hlavou, peniaze nemala; bedárom teda rozdávala pomaranče, grepy, citróny či pečivo. Väčšina poďakovala, vyhladovane si milodar strčiac do úst, no našli sa aj takí, čo jej urazene vynadali, div ju nahnevane neudreli do tváre. Na každého sa však usmiala a zapriala: „Boh ťa žehnaj, bratu.“

Kráčala medzi ságovými, trstinovými, ananásovými palmami a kým sa zotmelo, už sa nachádzala v prístrešku pouličnej pekárky. Vždy jej práca priam padla do náručia, nemusela pre ňu ani pohnúť prstom. Eleni s očami blízko seba, špicatým nosom a uhľovými vlasmi schovanými pod hnedočerveným závojom ju hneď vzala do svojho prázdneho domu, vraj jej jediná pomocnica sa pred niekoľkými dňami vydala a odišla zo služby. Zdala sa ako spravodlivá žena, keď hneď Yasamin varovala:

„Spať môžeš ísť vedno so sliepkami, no vstávame ešte pred prvým kohútom. Cisárovi treba na stôl zrána priniesť dobroty; jeho sluhovia prichádzajú najneskôr s východom slnka, mnohokrát i včaššie.“

Hoci pripravovať pokrm samotnému panovníkovi bola ohromná, desivá, priveľká zodpovednosť, Sýrčanka sa práci potešila a hneď nebesiam poďakovala. Najhorúcejšie dni roka sa blížili a ona mala radosť, že sa nebude musieť túlať vyprahnutou zemou, slnkom pohltenou, ako keď dakedy, hádam pred sto rokmi, putovala púšťou a stretla karavánu kadbanu Mahtab.

Od Kažakovej smrti a rozlúčky so Stepanom i Irynou už nedovolila, aby jej niekto vstúpil do srdca. Zamkla si ho ako truhličku so vzácnym pokladom, ktorý by mohol poškodiť i ten najjemnejší poryv vetra, ako obozretný človek zamyká dvere domu pred prípadnými zlodejmi, ako kráľovské stráže na noc zatvárajú všetky mestské brány, len aby cisárových poddaných nik neohrozil. Aj tak ju všetci videli sťa to najmilšie stvorenie, vždy skromné a sladkobôľne usmiate, pretože tak sa Yasamin jednoduchou správala; každý si ju musel obľúbiť, hoci zamestnávatelia svoje nároky nikdy neznížili, nikdy v ničom neustúpili, nikdy nepoľavili.

Eleni ju ubytovala pri piecke a hneď v prvú noc jej zverila oheň, vraj za tmy sa vie riadne ochladiť, tak nech jej uhlíky nevyhasnú. Sýrčanku premohla únava: schúlená pri zemi v popole a vedľa prichystaného dreva zaspala, ani poriadne neležala. Hlava jej klesla na hruď a ona sa mykla, s hrôzou si uvedomiac, že zlovestná červeň v piecke už neblikoce. Sprvu sa vydesila, že hneď prvú úlohu nesplnila, ale potom si uvedomila, že na kovových dvierkach, kam sa díva, mihoce sa jej vlastný tieň. Obzrela sa teda ponad plece a na stolíku s jednou nohou takou krivou, až sa celý knísal, všimla si horiaci kahanček, po ktorom stekal rozvoniavajúci vosk, zanechávajúci stopy aj v dreve.

Vzala jedno brvienko a zapálila ho od sviece, vložiac ho do piecky. Dvierka ju popálili, no bolesť z nej namiesto kriku či stonov vytryskla len skrz slzy, ktoré rýchlo potlačila: pahreba nevyhasla tak dávno, takže dom sa azda ani nestihne ochladiť natoľko, aby si to Eleni všimla, nádejala sa. Jej prianie sa splnilo, akurát si v tú noc veľmi nepospala, lebo od toho okamihu radšej už ani oka nezažmúrila.

Napriek tomu Boh doprial odpočinok aspoň jej mysli, keď jej umožnil zabudnúť na starosti všedných dní a priniesol jej ďalšiu z vidín, čo ju zahriala väčšmi a oveľa lepšie než krvavá pahreba:

Opäť uzrela seba, ako kráča kamennou dlažbou, bosá a od hlavy po päty zahalená moslimským rúchom pre ženy patriace k tej najprísnejšej vetve svojho vierovyznania. Navyše sa krčila pred dažďom a na prázdnej ulici sa jej šmyklo každým druhým krokom, keď do nej nepríjemne studené kvapky vody šľahol ukrutný vietor.

Víchrica jej nadvihla celý odev a prevliekla jej ho cez hlavu, odsotiac ju vzad a odvanúc rúcho do nedozerných diaľav. Sýrčanka sa preľakla, že uprostred ulice, hoci vyľudnenej, ostala nahá, no na svojej druhej podobizni zbadala ľahučké šaty, skôr len vrstvu látky, čo jej nežne hladila telo a pokojne okolo nej viala. Sledovala, ako Yasamin z vidiny obracia tvár k nebu a s radostným výrazom a rukami zdvihnutými dohora sa necháva zmáčať očistným vodopádom Božej milosti.

Ebenové kadere dlhočizných hustých vlasov, do ktorých by sa pokojne mohla skryť pred celým svetom, sa jej lepili na ruky, čo jej odhaľovali voľné svetlé šaty, i na tvár, no z pier jej neschádzal úsmev; dážď už nebol neznesiteľne chladný a poháňaný útočným vetrom, lež nádherne liečivo teplý ako bylinkový kúpeľ pre kadbanu Mahtab, jemný a nežný ako páperie víriace sa medzi slnečnými lúčmi, voňavý ako čerstvo upečený koláč. A presne v okamihu, keď do nej dážď udrel najsilnejšie – no už nie bolestivo, keďže sa mu poddala –, pomaly klesla na kolená. Kamenná dlažba vôbec nebola tvrdá.

Namiesto ľudoprázdnej ulice sa pred ňou zjavil trón, nekonečne vysoký a celý zo zlata, jagavý, trblietavý, ligotavý. A z neho, kým pred ním stále kľačala, sa k nej znášala siahodlhá, snehovobiela hodvábna látka či plachta, ktorá ju čoskoro úplne pohltila, celú ju obaliac. Neoslepila ju však, ako by sa mohlo zdať, iba čo sa Yasamin konečne dokázala sústrediť na to podstatné, ba najpodstatnejšie, na toho Najdôležitejšieho. A z jemnej látky sa stali mäkušké periny, v ktorých Sýrčanka s dôverou spočinula, zverila sa im, načisto im podľahla – a bolo jej tak dobre, skvele, neopísateľne.

„Tak, zvládla si to tu?“ z vidiny ju vytrhol pekárkin hlas, keď Eleni, celkom čulá, vtrhla do miestnosti s pieckou, mierne Yasamin odsunula a nakukla na pahrebu. „Výborne, si šikovná!“ pochválila ju, ale to už Sýrčanka stála na nohách. Ozvalo sa prvé kikiríkanie toho dňa a Eleni sa zasmiala. „Ihneď šup-šup do roboty!“

V priebehu najbližších dní musela sa Yasamin naučiť sama, i s pomocou Eleni pripravovať tourvu, kokosový koláč; ďalej cesto z hroznového muštu pečené v tvare hrubých prstencov – moustokouloru; kusy pečiva namáčané v javorovom sirupe; koláčiky kattimeri so škoricou, cukrom a medom; potom turecký ekmek kadayıfı – vyprážanú buchtičku plnenú pečeným krémom; pomarančový koláč portokoli; grécke sladkosti zo sezamových semiačok zlepených karamelom – pasteli; halvu z oleja, krupice, cukru, vody a pistácií; tenučký plát cesta prepchatý orieškami a mandľami a poliaty sirupom, katmer; kifyllu, sladký chlieb s hrozienkami; kolokotes, pečivo plnené tekvicovou kašou; krupicový koláč ravani, zmäkčený medovým sirupom. Všetko okolo nej bolo také sladké, až večer netúžila po ničom inom než po kúsku obyčajného slaného chleba a možno i syra (tú zmes ovčieho a kozieho mlieka, Cyperčanmi zvanú hallumi, si jej jazýček obľúbil). Ráno čo ráno chystala všetky tie lahôdky pre cisársky dvor, poriadne ani netušiac, kde presne sa v Limassole nachádza, a jej svet sa opätovne stával jednotvárnym, no tentoraz to bolo príjemné, sladučké takmer ako Eleninine zákusky. Až raz...

Jeden z rímskych cisárskych sluhov, ktorých mal Izák Komnenos prehojne, pekárke oznámil: „Jeho veličenstvo chce vedieť, čo sa v tvojej kuchyni pozmenilo, žena.“

Eleni sa preľakla, či jej voľačo neprihorelo, avšak vždy si dávala na nedostatky pozor, pri každom kúsku si overila, že je najdokonalejší, aký dokáže vytvoriť. S náznakom výčitiek pozrela na Yasamin, ktorá sa v prítomnosti mužov krčila nad stolom, vaľkajúc cesto z mandľovej múky, cukru, vaječného bielka a ružovej vody na qurabiyu, malé okrúhle sušienky posypané rozdrvenými orieškami. Tešila sa, až bude piecť melomakarono, ktoré mala spomedzi všetkých najradšej, lebo sa jej sem-tam i ušli, kým ešte mala chuť na sladké. Zmes krupice, cukru, pomarančovej kôry i šťavy, škorice a olivového oleja vytvarovala sa do akýchsi maličkých vajíčok, ktoré naplnila orechmi a po upečení vložila do horúceho medového sirupu.

„Ja... jeho veličenstvu sa niečo nepáčilo? Používam rovnaké recepty, aké som sa priučila od svojej nebohej matky, ktorú ich zas naučila jej mať; držia sa v rodine už niekoľko pokolení a...“

„Neplaš sa; jeho veličenstvo nevyzeralo nahnevane, skôr naopak,“ utíšil ju Aetius, muž hrdého výrazu i držania tela.

„Och, takže takto je to?“ potešila sa razom pekárka. „Nuž, čo je iné, čo je iné...“ uvažujúc sa rozhliadla po miestnosti, kde v piecke usilovne pukotali brvná zo štíhlych ihličnatých stromov. „Suroviny beriem od tých istých roľníkov, recepty mám rovnaké, dokonca aj pomôcky, vidíš?“ vytrhla Sýrčanke zamúčený váľok, dvihnúc ho do vzduchu. „Skutočne neviem, čo by sa tu bolo zmenilo...“ hútala.

Tým, že sa presunula, upútala Aetiovu pozornosť na Yasamin. „Ty... ty si tu bola aj minule?“

„Už zopár dní, kyrie,“ prikývla so sklonenou hlavou.

„Koľko presne?“ prižmúril oči, okolo ktorých sa mu prehĺbilo pár vrások. K mladíkom sa už neradil, ale od starca mal tiež ďaleko.

Yasamin blysla kútikom svojich hlbokých studní po pekárke, hľadajúc u nej záchranu, a Eleni sa teda okamžite chopila slova: „Presne je to osem dní.“

„Tak to bude ňou. Pridávaš do pokrmov pre jeho veličenstvo tajné prísady?“

„Nie, vôbec nie...“ namietala bezbranne, bezradne, vydesene. Akoby úplne zabudla na to, čo Riman povedal len pred chvíľočkou: že cisárovi sa zmena pozdáva.

„Lepšie bude, ak to jeho veličenstvu ukážeš sama,“ náhle k nej podišiel, schytil ju za rameno a vytiahol von z domu, sotva si stihla s Eleni vymeniť posledný vyplašený pohľad. Pekárka, síce trochu zamračená, premohla sa k úsmevu, ktorým ju chcela povzbudiť; žiarlivosť ju síce pichla pri srdci, pretože ju si cisár nikdy nenechal priviesť pred oči, avšak ak sa skutočne vo výsledkoch práce dala badať nejaká zmena, zásluhy by si za ňu nikdy neprávom nepripísala.

„Kam ma vedieš, kyrie?“ spytovala sa.

Aetius ju pustil a ona sa za chôdze, ráznej podľa sluhovho vzoru, snažila z prednej časti šiat oprášiť múku. „Do pevnosti predsa,“ odvetil a Yasamin takmer vypadli oči z jamiek. „A to grécke pomenovanie mi neprislúcha, nie som žiaden pán.“

„Ako ťa mám teda oslovovať?“

„Aetius,“ pousmial sa. Tvár mal oholenú, čo v predošlom svete Sýrčanka jakživ na dospelom mužovi neuzrela, no tu panovali iné zvyky – a bol to Riman, takže ani nevedela, či sú to zvyky grécke, byzantské alebo rímske. „A ty sa voláš ako?“

Povedala mu a až kým došli k palácu, dozvedela sa, že Aetius má ženu a štyri malé deti, prednedávnom sa mu narodili dvojčatá. Keď sa spýtala, ako sa z Ríma (o ktorom netušila, kde sa nachádza) dostal sem, na Cyprus, vysvetlil jej to tak, že rímski vojaci boli vždy považovaní za jedných z najlepších, a zrejme aj Izák Komnenos chcel mať tých najlepších poruke, keby k niečomu došlo.

„K čomu by malo dôjsť?“ nerozumela.

„K hocijakému prepadu, či už z moslimskej, alebo aj kresťanskej strany. Nikdy nevieš, križiaci sú nevyspytateľní.“

„A čo je ich cieľom? Prečo toľké rozbroje?“

„Že sú medzi vami nevzdelanci, viem,“ zhodnotil, „ale žeby až takí?!“ čudoval sa, čo Yasamin zahanbilo a sklonila hlavu s červenými lícami, aby naňho nemusela hľadieť. „Kresťania chcú oslobodiť Sväté mesto, Jeruzalem. Výprava, čo trvá už dva roky, je tretia v poradí.“

„A tie prvé dve...?“

„Neúspešné; inak by nebola tretia. Prvá sa uskutočnila asi pred sto rokmi.“

Sýrčanke sa oči rozšírili prekvapením; taký dlhoročný spor?! „A prečo ľudia stále bojujú?“

„V mene viery sa konajú všelijaké lotrovstvá. Nechcem vravieť nič proti križiakom, keďže aj naše cisárstvo patrí ku kresťanskej Byzancii, no do týchto vecí by sme sa motať nemali. Našťastie, Izák Komnenos spravuje svoj ostrov a vojna sa nás ani poriadne nedotýka.“

„Vďaka Bohu.“

Došli k pevnosti: budova zo svetlého kameňa sa na štvorcovom pôdoryse dvíhala do výšky, strechu tvoril tiež štvorec, avšak o čosi menší. Medzi dvomi podpornými stĺpmi sa čnela brána, ku ktorej musel Aetius vyviesť Yasamin po desiatke schodov. Pred vstupom dnu si ešte Sýrčanka všimla zvláštny strom, akoby s dvomi kmeňmi, čo sa vzájomne prepletajú a objímajú sťa spriaznené duše, najlepší priatelia, nerozluční milenci.

Riman ju viedol rôznymi kamennými chodbičkami vystavanými pieskovcom, ktoré ju chladili, hoci sa ich ani len nedotkla. Vonku bolo čoraz horúcejšie, celé mesto akoby sa otepľovalo, pretože slnko pražilo neúnavne a dalo by sa povedať, že neprestajne, akurát v noci sa na chvíľočku umúdrilo, keď ho z oblohy vyhnal mesiac. Yasamin už dlho nevidela mesiac, ktorý jej inokedy pomáhal prekonať okamihy clivoty, ale teraz by naň hľadieť nemohla, lebo keď si v noci konečne ukradla aspoň zopár hodín na spánok, jej telo ich okamžite využilo. Hoci sa jej práca u pekárky Eleni páčila a bola za ňu vďačná, vstávať tak skoro ju unavovalo.

Teraz však musela byť svieža, veď predstúpi pred samotného cisára! Dosiaľ ani nestihla uvažovať o tom, čo mu povie – a čo sa jej bude jeho veličenstvo pýtať? Čudovala sa, že Aetius jej nevysvetľuje žiadne pokyny, ako by sa mala pred Izákom Komnenosom správať, veď už len pri Ehsanovi, pomocníkovi mestského pisára, musela sa vrhnúť na kolená a vdychovať prach spod jeho nôh; čo teda panovník celého ostrova?

Očakávala, až uzrie obrovitánsku priestrannú sieň, honosný trón a možno i ručne tkané koberce, vzácnosti z Orientu, tisíce sviec a začuje tichú oslavnú hudbu, a spomenula si, ako jej arménsky kupec Kažak dávno prisľúbil, že ju vezme na úžasné miesta a ukáže jej bazáre, chrámy, paláce. Keby nebolo jeho, keby v İskenderune nebola nastúpila na jeho loď, keby sa jej nebol priplietol do cesty, nesplnili by sa ani tieto slová. A hoci s ňou nekráčal týmito chodbami on sám, Yasamin si uvedomila, že svoj sľub dodržal.

„Kedy tam už dôjdeme?“ spýtala sa Aetia, keďže ju prenikala akási tieseň spojená s bázňou z celého tohto miesta, z majestátu, akým vyžarovalo. Hoci to nebol hrad ani zámok, lež pevnosť, zdalo sa jej, že krajšie miesto ešte nenavštívila – možno iba larnaské kostoly sa jej páčili o čosi väčšmi. V tých by však nemohla bývať; zato tu žili ľudia, tí šťastlivci, ktorým osud doprial viac než jej.

„Kuchyňa je tu za rohom,“ mykol Riman rukou pred seba, smerom vpravo, a Sýrčanka sa zarazila. „Čo sa tak dívaš?“

„Jeho veličenstvo je v kuchyni?“ prekvapene sa ozvala, ani si neuvedomiac, že zastala na mieste.

„Jeho veličenstvo?“ rozosmial sa Aetius. „Myslela si si, že ideš za jeho veličenstvom?“

Sklonila hlavu; zrejme si vysnívala príliš vysoký sen, na ktorý ešte nemohla dosiahnuť.

„Vediem vám posilu,“ oznámil kuchárkam, „dovoľte jej čokoľvek, čo si zmyslí.“ Uprel na ňu zrak: „Odteraz je tvoj domov tu.“

„A čo...“ začala, no sluha svižne odkráčal, takže len šeptom dokončila: „... Eleni?“ Rozhliadla sa po miestnosti, zrakom svojich hlbokých studní neisto blúdiac po neznámych tvárach.

Na nič si priveľmi nezvykaj. Život si vždy nájde spôsob, ako človeka prekvapiť, šokovať, udiviť.

(Yasamin) Ž 94, 19

2014-02-18T09:19:02Z

„Keď mi príval starostí zviera vnútro, tvoja útecha dušu mi oblaží.“

(Kniha žalmov – kapitola 94, verš 19)

Aby niečo nové vzrástlo, iné musí umrieť, vysvetlila Sameera svojej drobnej dcérke, keď Yasamin plná nadšenia z dopoludňajšieho behania po poli priniesla za náruč žiarivožltých púpav. Z kvietkov sa nesmierne tešila, rozniesla ich všade po dome, aby ho okrášlila, ale na druhý deň, keď objavila už len biele páperie namiesto slnečných lupeňov, rozplakala sa. Štvorročnému dieťaťu potom matka musela vravieť o kolobehu života a smrti, hoci to bolo priskoro, veľmi priskoro, až kruto priskoro.

Napriek zdĺhavosti a bolesti v Yasamininom srdci bol obrad nádherný a plný akéhosi uľavujúceho smútku. Keď Sýrčanka zbadala Kažakovo telo nehybne ležať v drevenej truhle, padlo jej zaťažko i dýchať. Na hlave mu spočívala akási korunka, do ktorej vsadili pergamenový prúžok. „Trisagion,“ vysvetľoval jej i ostatným z posádky, ktorí ešte nezažili pohreb, brat Stepan, „z úcty k nemu v arménčine. Neskôr sa bude viackrát spievať, ale myslím, že nik sa nenahnevá, ak tak učiníte v rodnej reči. Pamätajte, že znie takto: Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.“ Okrem nápisu, čo nedokázala prečítať, si Sýrčanka na pergamene všimla i nakreslenú postavu muža sediaceho na tróne s knihou v náručí, pričom vedľa stála akási žena a na druhej strane ďalší muž. V Kažakovej pravej ruke zbadala drevený kríž a v ľavej modlitebnú šnúru s uzlíkami, vo východnej cirkvi zvanú čotky.

Keď sa pri truhle zjavil kňaz aj s trojicou mladíkov, chlapcov ešte mladších od nej, Yasamin pomaly ustúpila vzad. Kňaz pokropil rakvu svätenou vodou zo všetkých štyroch strán a obrad sa začal. Smútiaci členovia posádky sa posediačky započúvali do Žaltára, z ktorého striedavo čítali kňaz a brat Stepan, pričom po každom žalme všetci vstali a spoločne sa pomodlili Sláva Otcu. Yasamin, zdanlivo mysľou neprítomná, všetky úkony opakovala trochu oneskorene, no nik sa nad tým nepozastavil.

Po mnohých ďalších modlitbách, často i niekoľkokrát opakovaných, sa Chazari Omeljan a Chorpan spolu s Krymčanmi Volodymyrom a Ivanom zhostili rakvy, aby ju preniesli do kostola svätého Lazara. Úplne vpredu mladí chlapci niesli kríž a koruhvu s ikonou Panny Márie, nasledoval ich kňaz a všade sa rozliehala omamná, ťažká, sladká vôňa kadidla za spevu Trisangionu: „Sourp Asdvadz, sourp yev h'zor, sourp yev anmah, vor haryar i merelotz, voghormia mez.“ Yasamin začula v tej istej melódii i gruzínčinu („Ts'mindao Ghmerto, Ts'mindao Dzliero, Ts'mindao Uk'vdavo, shegvits'qalen chven.“) či ukrajinčinu („Svjatyj Bože, Svjatyj Kriepkyj, Svjatyj Bezsmiertnyj, pomiłuj nas.“) a rozhodla sa pridať v arabskom jazyku:

„Quddūsun Allāh, Quddūsun al-qawī, Quddūsun alladhī lâ yamūt urḥammā.“

S príchodom do chrámu pocítili všetci príjemné ochladenie, avšak keď zaznel i v ozvene dopad truhly na podlahu hlavnej lode, opäť ich prenikla skľúčenosť. Okolo rakvy mladíci postavili do tvaru kríža štyri zapálené trojnohé svietniky a kňaz ju znovu podymil kadidlom. Neďaleko stál stôl, na ktorom spočívala misa s kolivou, obradným pokrmom z uvarených, zmäknutých pšeničných zŕn s medom a sezamovými semiačkami, mandľami, orieškami, škoricou, semienkami granátového jablka, hrozienkami a anízom; všetko posypané petržlenovou vňaťou. Kňaz z Biblie prečítal jeden verš:

„Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

Nasledovali ďalšie čítania, pri ktorých sa vymieňali aj Kažakovi priatelia, a modlitby, ekténie a panychídy. Tie boli Sýrčanke rovnako neznáme ako ich názvy, ale s privretými očami sa k nim pripájala aspoň srdcom a mysľou, keď už nie hlasom, čo by sa jej zrejme beztak zadŕhal, zasekával, zlyhával.

Počas pohrebu každý z prítomných uchopil zapálenú sviecu a Sýrčanku z nej pálila tvár a slzili jej oči, no neprestávala do plameňa oddane, vytrvalo, odovzdane hľadieť; tak sa aspoň nemusela dívať na Kažakovu truhlu. Prekvapilo ju, keď začula radostné trojnásobné Aleluja, ktorým ľud odpovedal kňazovi na tri spievané vety:

„Blahoslavení tí, ktorých si si vyvolil a vzal k sebe, ó Pane.“

„Ich spomienka trvá z pokolenia na pokolenie.“

„Ich duše budú prebývať uprostred dobroty.“

Potom traja chlapci striedavo predčítali najdlhší spomedzi žalmov a smútiaci sa opäť ponorili do ďalšieho spevu, z ktorého Yasamin vyrozumela prosbu o to, aby Kristus daroval duši zosnulého večný odpočinok po boku svätých. Zrazu sa pred všetkých postavil brat Stepan s pergamenom v ruke a pomaly, precítene, takmer roztrasene sa modlil predpísanú modlitbu za odpustenie vín:

„Náš Pán Ježiš Kristus svojou Božskou milosťou a darom sily, ktorý zveril svojim svätým Učeníkom a Apoštolom, aby rozväzovali a zväzovali hriechy ľudské, keď im povedal: Dostanete Ducha Svätého. Komukoľvek hriechy odpustíte, budú odpustené; a komukoľvek hriechy zadržíte, budú zadržané. A čokoľvek rozviažete alebo zviažete na zemi, bude rozviazané alebo zviazané v nebi.

Tou istou mocou, ktorá bola daná nám od nich, je tento môj duchovný syn, Kažak, zbavený vín – skrze mňa, hoci nehodný som, od všetkých vecí smrteľných, ktorými zhrešil proti Bohu: či slovom, či skutkom, či myšlienkou alebo svojimi zmyslami, či dobrovoľne alebo nedobrovoľne, či vedome alebo neúmyselne.

Nech všetko, čo vzišlo zo slabosti jeho smrteľnej povahy, je zverené zabudnutiu a jemu odpustené, skrze Božiu milujúcu milosť, skrze modlitby našej najsvätejšej a požehnanej slávnej Kráľovnej, Matky nášho Pána a večnej Panny, Márie, a svätých, slávnych a chvályhodných Apoštolov a všetkých svätých.

Amen.“ Pergamen s modlitbou zroloval a vložil ho Kažakovi do ruky.

Nastal čas na to najťažšie, na posledný bozk. Všetci k Arménovmu telu zaradom pristúpili, aby mu pobozkali buď čelo, alebo kríž či ikonu v ruke, iba Yasamin sa perami znovu dotkla jeho líca, ktoré však už pred pár hodinami stratilo ľudské teplo a život. Meravý výraz na bledej, vychudnutej, no stále nádhernej tvári už nemohol zmierniť ani pohľad jeho veselých modrých očí, keďže mu ich po smrti zavreli.

Len čo sa s ním všetci rozlúčili posledným bozkom, Stepan venoval Sýrčanke pokývanie hlavou, ako sa vopred dohodli. Sľúbil jej totiž, že bude môcť Kažakovi voľačo darovať, a práve nastala vhodná chvíľa. Ako jediná z posádky lode sa k rakve priblížila i druhý raz, aby Arménovu tvár zahalila svojím hižábom. Bol to okamih, počas ktorého nadobro opustila moslimský svet i minulosť spojenú s ním. Prvý človek, ktorý ju poznal už nie ako neviestku, lež ako obyčajné dievča zo Sýrie, čelil smrti – a ona dúfala, že ten závoj prinesie pred Boží trón ako jej najúprimnejšiu obetu.

Nezotrvala pri ňom dlho, lebo musela prenechať miesto kňazovi. Teraz, keď už všetko minulé spoločne s Kažakom zanechala za sebou, pristúpila ku Krymčanke Iryne a pohladila ju po chrbte. Olena a Vira sa od plavovlasej priateľky ani nepohli, no i Yasamin jej chcela prejaviť sústrasť. Prýštila z nej čistá bolesť, sebaobviňujúca, vďaka ktorej Sýrčanka pochopila, že presne tie isté obvinenia, aké jej počas pobytu v stajni s umierajúcim Arménom na diaľku posielala, umárali i jej dušu. O čo viac ju musela bolieť jeho smrť, taká nečakaná a náhla, keď nielenže ho milovala, ale i bola ním milovaná – a ani sa s ním nestihla rozlúčiť! Teraz to už Yasamin chápala, už sa zase sústredila aj na prežívanie iných, nielen svoje vlastné.

Z kňazových rúk sa na Kažakovo telo zosypal v tvare kríža prach pôdy, hliny, zeme, po čom rakvu traja mladíci zatvorili. Sprievod znovu vyšiel na ulicu, tentoraz smerujúc na cintorín, pričom tretiemu Trisagionu znel v pozadí hlahol zvonov. Kým truhlu pomaly, opatrne, s bázňou spúšťali do jamy vyhĺbenej v zemi, prítomní spievali: „Otvor sa, ó zem, a prijmi ho, ktorý z teba utvorený bol rukou Božou pred časmi a ktorý vracia sa k tebe, čo zrodila si ho. Toho, ktorého na svoj obraz utvoril Stvoriteľ, nech prijme späť ako vlastníctvo svoje.“

V záverečnej časti obradu kňaz chytil do rúk lopatu, navŕšenú hlinou, a zas vykonal nad rakvou gesto kríža. „Zem je Pánova a plnosti Jeho,“ vyhlásil, na drevo vylial posvätený olej a zadymil otvorený hrob kadidlom. Vzápätí sa každý chopil lopaty a onedlho bol hrob zaplnený hlinou, zmizol rýchlejšie, než si naplno uvedomili, koho pochovávajú, koho vkladajú do zeme, koho odovzdávajú nebesiam.

Na mesto sa počas pohrebu zniesla noc, ale nikomu zo smútiacich nechcelo sa ísť spať. Premáhala ich síce únava, no nechceli sa vystaviť nočným morám zo straty dobrodružného priateľa. Celá posádka prešla Larnakou, vzdialiac sa od obývaných častí, a založila vatru, okolo ktorej sa usadila. Bez pitia či jedenia spomínali na mnohé zážitky s Kažakom, až od pocitu osamelosti prešli ku smiechu a od veselia opäť zas k trpkosti.

Yasamin sedela v úzadí a myslela na Kažakovho strážneho anjela, predstavovala si jeho neopísateľnú krásu, s ktorou sa tá Arménova – hocako výrazná – zaiste nedala ani porovnať, uvažovala, či vystúpil do neba spolu so svojím zverencom, alebo ho Boh zošle nejakému ďalšiemu človeku, možno novorodeniatku. Vedomie, že kupec predsa len neodchádzal z tohto sveta sám a že i pred nebeskú bránu ho určite doviedol jeho nebeský ochranca, ju zvláštnym spôsobom upokojovalo.

Náhle sa striasla pod prívalom chladného morského vetra a zatúžila priblížiť sa ku krvavým plameňom, no na pleciach zrazu pocítila hrubšiu vrstvu čohosi, čo ju okamžite zahrialo. „Prevleč si ju cez hlavu. Nemá síce rukávy, ale je ušitá z ovčej kože. Nebude ti už chladno,“ usmiala sa na ňu Iryna, prisadnúc si.

Yasamin si kožušanku, súčasť ukrajinského ľudového odevu, obliekla podľa Krymčankinho vzoru, keďže Iryna ju mala tiež natiahnutú na bielej ľanovej vyšívanke s červenou šitou ozdobou. „Vďaka.“

„Môžeš si ju nechať – na chladné noci.“

„Si ku mne taká milá...“

„A prečo by som nebola? Si také nádherné nevinné dievča s čistým srdiečkom.“

Sýrčanke sa páčil ten oblý, mäkko-tvrdý prízvuk, s akým rozprávala v turečtine s občasnými chybami. „Och, nie, ja... Vravela som o tebe škaredé veci. Toľké! Div som ťa nepreklínala,“ priznala, stratiac dych, a zahanbene sklonila hlavu, okamžite oľutujúc svoju unáhlenosť.

„To nič; viem svoje o zamilovanom srdci dospievajúceho dievčaťa.“

Pozrela na ňu očami, čo jej zalievali slzy, ktoré ale nepustila von – bála sa totiž, že by ich prúd už nedokázala zastaviť, že by sa jej studne roztrhli ako hrádza pod silným náporom záplav, že by sa vo vlastnom žiali utopila.

„Viem, že si ho ľúbila. A viem aj, že ty vieš, že som ho ľúbila tiež.“

Vie aj, že viem, ako veľmi on ľúbil ju? prebleslo jej mysľou, hoci v skutočnosti netúžila poznať odpoveď.

„Nuž, ale bolo vôbec možné nemilovať ho?“

„Tebe jedinej to opätoval,“ vyriekla, aj keď ju to nesmierne zabolelo, priam ako jedovatý šíp zabodnutý v hrudi, no zároveň tušila, nakoľko Iryna potrebuje počuť tie slová. Oheň usilovne praskotal, hladina Stredozemného mora, ktoré Yasamin z rozprávania z domoviny poznala ako Biele, sa pokojne vlnila, chlapi poväčšine utíchli alebo posediačky zaspali. „Ale nečudo,“ pokračovala, „si krásna a dobrá.“

„A ty v mojich očiach rovnako.“

„Ako si sa dostala do jeho posádky?“

„Keď už všetci spomínajú, prečo nie aj ja, že?“ pousmiala sa trochu trpko, akoby ju to kdesi zabolelo, ale Sýrčanka v pohybe tých ružových pier rozoznala aj silu, ktorú si dosiaľ v Iryne nevšimla. „Turci viedli na Krym mnohé nájazdy už za môjho detstva,“ začala Krymčanka, „a ja som sa nazdávala, že som pred nimi v bezpečí, lebo unášajú len chlapcov. Ostatných buď zabijú, alebo dokonca nechajú ísť; aspoň také chýry sa šírili mojou rodnou Balaklavou. Zrejme ich rozprávali staré matere svojim dcéram a vnučkám, aby žili v pokoji a nie v strachu – no neboli pravdivé.“

„Čo sa stalo? Ako si to zistila?“

„Moja najhoršia nočná mora sa premenila na skutočnosť. Predstava zajatia u moslimov bola pre mňa horšia než smrť z ich rúk, ale nedostalo sa mi toho, po čom som túžila väčšmi. Zajali ma, aj moje sesternice Olenu, Viru a Larysu. Olena a Vira sú sestry. Všetky tri sme boli dcéry troch sestier, ja ako jediné dieťa a Larysa mala dvoch mladších bratov, o ktorých však nič neviem. Od toho dňa sa všetko zmenilo, odviedli nás k sultánovi Tuğrulovi Tretiemu. Panovať začal ako šesťročný a kým dospel, stal sa z neho namyslený muž, ktorý sa nazdáva, že môže mať všetko, čo si len zmyslí. Všetko, všetko na svete.“

S roztraseným nádychom sa Iryna objala okolo pliec a Yasamin jej na znak podpory stisla zápästie, pričom Krymčanka si s ňou so smutným úsmevom a s vďakou v pohľade preplietla prsty.

„Sú to dva roky, čo nás tam priviedli. Prvé dni po nás ani pes neštekol, div sme neumreli od hladu a hlavne smädu. Potom nás začali pripravovať – skrášľovať, učinili z nás zdanlivé moslimky, aspoň podľa oblečenia a výzoru. Žiadna z nás sa nemala stať jeho manželkou, no to nám nebolo dostatočnou útechou, pretože sme vedeli, že aj tak...

Odpusť, Yasamin, nebudem ti kaziť sny podrobnosťami. Ako prvú k nemu odviedli Larysu, bola mi najbližšou priateľkou. Hrdšiu ženu som dosiaľ nestretla, ani predtým; ona už s odchodom vravela, že sa mu nepoddá, že sa nenechá znesvätiť špinavým moslimom. A myslím, že čo si zaumienila, i dosiahla. Hoci... stálo ju to život. Na striebornom podnose pred nás priniesli jej hlavu, čo nás tak vydesilo, až sa každá z nás hodila Tuğrulovi k nohám. Hanbila som sa za seba, akoby som bola horšia než... než čokoľvek, no žila som tak celé mesiace, až som zrazu napočítala rok a potom polovicu ďalšieho.

A Olena s Virou sa spriatelili s dvomi moslimskými strážnikmi, ktorým prisľúbili čokoľvek, ak nám umožnia útek. Stalo sa tak, pomohli nám a tuším, že i oni prišli o život – práve kvôli nám. No my sme mali voľnú cestu von, preč od toho hrozného života, aj keď sme nemali ani poňatia, kam sa vydať. A ani utiecť nebolo až také ľahké, hoci cesta sa pred nami krásne črtala. No bola to cesta z vysokej veže, kadiaľ sme sa mali zošplhať.

Obávala som sa, že spadnem, preto sa mi i uprostred zostupu pošmyklo. Srdce mi tĺklo až v krku, nemohla som sa nadýchnuť a zrejme som zo seba počas pádu nevydala ani hláska, hoci dievčatá – Olena i Vira – som dole počula kričať od strachu. Komusi som zrazu padla do náručia a bola som zachránená. Ak ním dovtedy nebol, v tej chvíli sa Kažak stal mojím strážnym anjelom.“

„On ťa zachránil?“ opýtala sa Yasamin so zatajeným dychom. Spomenula si, ako zakopla na ulici v İskenderune a Armén ju zachytil, zakončiac jednu zo svojich zábavných rozpráv slovami: „A takto som chytil aj tú princeznú, čo padala z veže!“ Smial sa nielen on, ale i dav, a Yasamin pociťovala najväčšie rozpaky v živote, pričom však ten okamih stál za to.

„Presne tak, vďaka rástla v mojom srdci, až rozkvitla v... v lásku,“ dodala, hoci zaváhala, či je správne, aby pred trpiacou Sýrčankou vravela tak priamo.

„Čo budeš teraz robiť? Kam sa vyberú ostatní?“ Chcela sa spýtať i to, čo bude s ňou, no tušila, že teraz sa o seba musí postarať sama. Už na sebe nemá žiadne znaky moslimského sveta, takže sa pred ňou otvára nový život na Cypre, v Larnake či nejakom inom meste. Kdekoľvek.

„Zhovárali sa o tom, že bez Kažaka sa plaviť nebudú nikam, a ja súhlasím, nemáme právo... Jeho loď zrejme predáme a zisk si rozdelíme, aby sme každý mohli začať niekde inde.“

„Neostanete pokope?“

„Sama sa vyčleňuješ,“ pripomenula jej. „Kažak nás spájal, inak sme si cudzí. Zarobili by sme si dobre, ľudí cudzie kultúry zaujímajú, ale nie; takto to už nepôjde. Všetci potrebujeme robiť niečo iné, asi ani jeden z nás sa už nebude živiť tak ako pri Kažakovi.“

Chápavo prikývla, takto sa jej to zdalo i úctivé voči zosnulému.

„A kam sa vyberieš ty, Yasamin?“ Iryna sa predklonila, plavé vlasy sa zlatisto zaleskli v žiare ohňa a Sýrčanke pripomenuli tekutý med či roztavené zlato, alebo len priezračný vodopád prežiarený slnečnými lúčmi.

„Ešte neviem.“

„Nechceš ostať s nami? Olena a Vira ma určite neopustia, a Ivan zas neopustí Viru, pričom Volodymyr nenechá svojho mladšieho brata samého s tromi ženami. Kam sa vydajú Vasyl a Fedir, to neviem povedať, no neobyčajne si rozumejú s Chazarmi, takže s nami asi neostanú.“

„Potrebujem sa postaviť na vlastné nohy.“

„Nesmieš zostať sama! Ako si len poradíš v takom veľkom, cudzom, neznámom svete? Čo vieš robiť, dievča?“

„Naučím sa. Robila som už všeličo, i slúžku, i opatrovateľku, i kuchárku. Žiadnou poctivou prácou nepohrdnem, ak mi dajú najesť a strechu nad hlavou.“

„Och, Yasamin,“ objala ju okolo pliec, „také skromné dievčatko! Ja som rozmarná a chcela by som od života veľa, čo najviac. Neprestávam snívať o krásnom živote v honosnom paláci po boku kráľa, s korunkou na hlave a v čarokrásnych šatách z drahých látok. Zato ty chceš len jedlo a strechu nad hlavou...“

„Beztak je to pre mňa viac než dosť.“ A možno ani TO si nezaslúžim.

ZASLÚŽIŠ, zasiahol Boh, hoci to nemal vo zvyku, kým sa zhovárala s dakým iným. Teraz ju však veľmi uistil, až sa jej vnútrom rozlialo teplo – takmer také ako pri Kažakovom dotyku, pričom toto teplo bolo stálejšie, odolnejšie, trvalejšie; nevytratilo by sa pri prvej nepríjemnosti či ťažkosti, pretože pochádzalo zo samotných nebies.

„Ako sa vysporiadaš s jeho smrťou?“ opýtala sa ešte Iryna, akoby žiadala radu.

„Matka mi kedysi vravela jednu múdrosť. Keď jej slová trochu prevrátim, sú mi útechou: Niečo musí umrieť, aby iné – nové vzrástlo.“

(Yasamin) Ž 41, 4

2014-02-09T12:34:24Z

„Hospodin ho posilní na lôžku chorých a celkom ho zbaví choroby.“

(Kniha žalmov – kapitola 41, verš 4)

Všetko krásne sa raz musí skončiť, povedala neraz Sameera trpko, keď o dačo prišla: keď sa jej nenávratne roztrhli šaty či keď dojedli posledný kúsok koláča, čo raz za veľmi dlhý čas upiekli.

Odísť od Kažaka však bolo príliš ťažké, zvlášť, keď sa Armén i posádka rozhodli, že zotrvajú na Cypre o čosi dlhšie. A tak šli dni a Yasamin trávila čoraz viac času rozhovormi s bratom Stepanom a úvahami o divoch lásky. Nevyznala sa v sebe a vlastnom srdci, ibaže každou sekundou strávenou v Kažakovej prítomnosti chápala lepšie, že je iný od všetkých mužov, že si nezasluhuje jej nenávisť – práve naopak. Zadumanie v jej tvári postrehol len mních, ktorý sa ale viac do jej citov neplietol; zato sa s ňou veľmi rád zhováral o tajoch kresťanstva, svojej viery a tradícií, v akých vyrástol.

Avšak Kažak akoby bol na Yasamininu prítomnosť úplne zabudol. Rmútilo ju to, kvárilo a trápilo, no nepovedala nič, ani slovkom sa nesťažovala, nezašla za ním, ani keď sa naskytla príležitosť. Hoci ho i videla samého, neprihovorila sa, radšej zotrvala mlčky obďaleč.

Sýrčanku premkla hrôza, keď ju zrazu ktosi takmer zhodil: zatackala sa a na zem popadalo pár hlinených nádobiek, ktoré vystavoval a ponúkal na predaj jeden z mnohých larnaských obchodníkov. S okamžitým ospravedlňovaním sa zohla ku chladnej dlažbe, aby tovar pozbierala, a Krymčanky Olena s Virou jej pomáhali, sprevádzané predavačovým hlasným horekovaním a výčitkami. Začula za sebou i rozrušenú vravu v gruzínčine a kazaštine, čudujúc sa, kam zmizol brat Stepan.

Konečne všetky džbániky, našťastie neporušené, vrátila na pôvodné miesto a poďakovala hnedovláske Olene a vždy usmiatej červenolícej Vire za pomoc. Rozhliadla sa a zbadala, ako spoza rohu vychádza Kažak, opretý o Stepana, sotva sa držiaci na nohách, a pochopila, že to on ju predbehol, lebo mu zrejme prišlo zle. Smrteľne bledá tvár a mútne oči vyvolali v nej dosiaľ nepoznanú skľúčenosť, strach a beznádej, až sa striasla. Spoza chrbta začula Irynin potlačený vzdych, keď plavovláska šepla Arménovo meno, ale pozornosť venovala Stepanovi, pretože mních im s vážnym výrazom nariadil:

„Všetci odíďte preč! Všetci do jedného; ja vezmem Arména do ústrania.“

„Čo s ním je?“ spytovali sa Omeljan a Chorpan znepokojene.

Brat Stepan ťažkopádne spravil niekoľko krokov, ohýbajúc sa pod váhou Kažakovho tela, a snažil sa ostatných z posádky odstrčiť. „Zrejme úplavica,“ povedal zadýchane a veľmi nešťastne. Nezdalo sa, že by Kažak vnímal, čo sa deje navôkol.

Kazachovia prestali dýchať a prikryli si tváre dlaňami, ustupujúc vzad.

„Dajte nám pár dní; je mladý, vystrábi sa z toho!“ nádejal sa mních, vedúc Kažaka ďalej, pričom ostatní z posádky sa ani nepohli – okrem troch Krymčaniek, keďže Olena s Virou utešovali Irynu, ktorá prepukla v srdcervúci plač, čo Yasamin priam trhal dušu na márne kúsočky, na čriepky rozbitého zrkadla, na zoschnuté trsy trávy. Neovládla sa a dobehla k dvojici mužov, podoprúc Kažaka z opačnej strany. „Neblázni, Sýrčanka!“ zahriakol ju mních. „Ak ti je život milý, preč od Arména!“

„Nezvládneš to sám.“

Chlapi z posádky sa poriadne zahanbili, keď dievčinu uzreli konať, pričom sami predtým nenabrali odvahu. Ani teraz však nik z nich nezakročil, keďže ona sa obetovala, možno ani netušiac, čo všetko jej hrozí.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa predavač džbánov podozrievavo, načo sa Stepan odľahčene zasmial.

„Iba čo vypil viac, než uniesol.“

„Takto zrána?“ zamračil sa obchodník, ale nechal ich tak.

Kažakovo telo sa prehlo v kŕči bolesti a Yasamin pocítila jeho váhu, no nevzdávala sa a ďalej ho niesla, odhodlaná ostať s ním. Opätovala mu pohľad, keď sa na ňu neprítomne, ale predsa s akousi vďakou pozrel, a takmer sa rozplakala. Netrvalo dlho, kým Armén úplne podľahol horúčke, kvôli čomu ho Stepan a Sýrčanka viac niesli, než by ho podopierali.

„Medzi ľudí nesmieme,“ vyhlásil mních obozretne. „Ešte tento kúsok – do tamtej stajne.“

Došiel jej dych skôr, než ho hodili do mäkkej slamy navŕšenej na kope. Koňom sa síce ich príchod nepáčil a pobúrene erdžali, ale nik z nich si to nevšímal.

„Dohliadni naňho,“ prikázal Stepan Sýrčanke, utierajúc si do rukáva mníšskeho habitu pot z čela, „ale vedz, že si možno podpisuješ ortieľ smrti.“

Krv jej síce ušla z tváre, srdce jej stislo a hruď jej zovrelo čosi ľadové, no Yasamin beztak uchopila Kažakovu pravicu do dlane a venovala mníchovi vážny, významný pohľad. Stepan kamsi odbehol a Sýrčankine studne vyronili zopár tichých sĺz, čo jej trpko ochladili rozhorúčené líca, červené od námahy.

Onedlho do stajne okrem Stepana vbehli dvaja muži, v zhone odvedúc všetky zvieratá a zabarikádujúc trojicu dnu. Mních si vydýchol a usadil sa na slamníku vedľa, zatiaľ čo Yasamin kľačala pri Kažakovi, ktorý upadol do bezvedomia. „Teraz už nás odtiaľto nepustia,“ oznámil brat Stepan, „až kým... sa to neskončí. Dúfam, že sme ho sem doviedli skôr, než sa nákaza stihla rozšíriť po Larnake.“

„A kde sa nakazil on?“ Až sa začudovala, ako pokojne, vyrovnane, odovzdane znie jej hlas, i keď jej vnútro sa celé rozpoltené chvelo, triaslo, skrúcalo v kŕčoch vedno s milovaným Kažakom. „Čo je to úplavica?“

„Nie je to pekná choroba,“ varoval ju, hoci prineskoro, keďže už im nebolo úniku. „A nebude to nič pre tvoje citlivé oči.“

„Vydržím to.“ Hlavne, nech on vydrží – Bože, prosím! Pane nebeský, zľutuj sa nad ním, veď aj jemu si zoslal anjela-strážcu, prosíkala mlčky, tíško, zúfalo.

„Z milosti Božej sme natrafili na dobrých ľudí, čo nám dovolia zotrvať tu. Vráta stajne však neotvoria; ohrozili by nákazou celú Larnaku.“

„On zomrie?“ spýtala sa priam bez dychu, bez nádeje, bez hlasu, až takmer samu seba nezačula.

„Budeme sa modliť, aby sa tak nestalo. No môže to byť i tak, že tu zomrieme všetci traja.“

Uprela na mnícha svoje hlboké studne, v ktorých sa toľkí muži túžili utopiť, skryť, stratiť, kŕčovito stískajúc Kažakovu horúcu spotenú ruku, čo v jej zovretí spočívala úplne bezvládne. „Bože, vyslyš ma,“ privrela oči a Stepan, keď začul jej slová, tak tiež urobil, „Priateľ môj, Kráľu najvyšší, prosím, zľutuj sa nad jeho životom. Prosím, ak som ti najdrahšou, uzdrav ho, odožeň chmáry, čo sa nad ním zmrákajú, prosím, kvôli mne ho nechaj žiť. Prosím, Bože, vyplačem zaňho more, prihovárať sa ti budem od svitu do svitu, dám čokoľvek zaňho...“ hlas sa jej zatriasol.

PRESKÚŠAM TVOJU LÁSKU. NO NEBOJ SA. NIČOHO SA NEBOJ, DIEŤA MOJE.

Precitla z omámenia, keď jej brat Stepan položil ruku na plece, sústrastne jej ho zovrúc.

Potiahla nosom. „Ja ho ľúbim... Prvýkrát v živote niekoho ľúbim – muža...“ roztriasla sa.

„Pokoj, Sýrčanka. Teraz bude Armén iné potrebovať než tvoje city.“

„Všetko mu dám, čokoľvek!“ ponáhľala sa prisľúbiť.

„Na začiatok tam spod dverí vezmi vedro s vodou, potrebuje veľa vody, hlavne vodu.“

Neochotne Kažaka pustila, keď na jeho odev dopadla jedna z jej sĺz, a ako vo sne prebehla po vedro. Kým ho niesla, spomenula si, ako raz Fravardin vylial vodu v záhrade, lebo zakopol – a radšej spomalila, len nech sa nepotkne, nech ani kvapôčka nevyjde nazmar, nech sa Kažakovi dostane všetkého, čo potrebuje. Stepan mu vodu nalial do hrdla, čím ho i vytrhol z bezvedomia, no len na chvíľu, kým sa Armén zadŕhal. Potom mu hlava opäť klesla na slamu.

„Čo ďalej?“ vyzvedala, pretože tak veľmi mu chcela pomôcť, ulahodiť, polepšiť.

„Pravidelne mu dodávať vodu.“

„A čo ešte?“

„Viac sa nedá, niet čo.“

„Nepomôžu mu nejaké bylinky? Ja ich veľa poznám!“ Z domu katiba Ehsana...

„Beztak by si ich nemohla ísť natrhať. Ale nie, žiadny odvar jeho stav nezmení. Buď to prekoná, alebo...“

Pokrútila hlavou. „Sám si povedal, že je mladý. Je silný, on to... zvládne.“ Však, Kráľ môj?

Stepan vzdychol, ale neodpovedal, iba čo sa pohodlnejšie oprel o jeden z podporných stĺpov drevenej stavby, stále sediac na slamníku.

„Všetci ho opustili,“ povedala zrazu akosi chladne, odmerane, možno až nahnevane a odsudzujúco.

„A nás dvoch majú za bláznov, že preňho tak pokúšame šťastie.“

„Veď patria do jeho posádky! Ako to, že sa nešli pretrhnúť, aby boli pri ňom?! Zbabelci, dokonca aj Iryna! Nezaslúži si ho, nie je hodna jeho pozornosti, veď ho nemiluje tak veľmi...“

„Ako ty?“ doplnil smutne, keď sa odmlčala. „Krymčanka konala múdrejšie než ty, Sýrčanka.“

„Sebeckejšie! Zbabelejšie!“

„Uvidíš: keď sa z toho Armén vystrábi, ani nás nepochváli, že sme zotrvali pri ňom.“

„Ale poďakuje sa!“

„No najprv nám vynadá, že kvôli nemu sme sa tak hlúpo a unáhlene zachovali.“

„Tak nech nám už vynadá! Nech sa uzdraví.“

„To najhoršie je ešte len pred nami – teraz trpí iba horúčkou a bolesťami brucha.“

„Čo je horšie než vidieť ho takéhoto? Bezmocného, bezbranného, vystaveného vrtochom osudu.“

„Nezúfaj, Sýrčanka,“ povzbudil ju. „Ty budeš jeho silou, jeho vytrvalosťou, jeho obranou.“

Odovzdane prikývla.

Naozaj prišli horšie chvíle, omnoho hroznejšie, kedy sa jej chcelo dáviť a hlasno nariekať zároveň, kedy túžila po vôňach kvetov v pestrých záhradách pri zámku rozprávkovej princeznej. Deň a noc sa v prítmí stajne zliali do súvislého, neustávajúceho šera, vytrhnutím z jednotvárnych činností (modlitba, vlievanie vody do Kažakových úst, spratovanie odpadu, čo zo seba vydávalo jeho zoslabnuté, čoraz útlejšie telo) bol len prenos nového, plného vedra spod dverí stajne k nemocnému. Chlapi starajúci sa o kone, ktoré odviedli ktoviekam, im našťastie stále dodávali dostatok vody.

„Ty si pri ňom ostal,“ podotkla Yasamin vďačne, keď sa s mníchom usadili na slamníku a zjedli zemiakovú lokšu so syrom hallumi, zapijúc to pohárom čerstvého kozieho mlieka. „Nie si ako ostatní.“

„Poznám ho spomedzi všetkých najdlhšie,“ koril sa Stepan, akoby preňho takáto obeta bola samozrejmosťou.

V tichu stajne si zvykli na občasné Kažakovo mrmlanie, ktoré mu z úst tlačila horúčka. Len čo jej mních vysvetlil, že to Armén iba blúzni, prestala so snahou porozumieť každému jeho slovíčku.

„Ja zas najkratšie,“ uvedomila si. „Vedia vôbec, kam sme ho vzali?“

„Lepšie spravia, ak sa sem ani nepriblížia. Dvoch či viacerých chorých by sme neustáli – a určite ani obyvatelia Larnaky.“

„A my? Môžeme ešte ochorieť i my?“

„Zrejme by sa to už bolo prejavilo,“ usúdil.

Dojedla a okamžite prešla naspäť ku Kažakovi, ktorý, napodiv, otvoril oči a vyčerpane sa na ňu usmial. „Syr tu rozvoniava.“

„Žiaľ, priateľu, takú stravu by tvoje telo neunieslo,“ oponoval mu Stepan.

„Yasamin,“ oslovil ju, pomrviac sa na mieste – vo voľnej halene sa priam strácal –, a ona ho chytila za ruku, oddane sa dívajúc do jeho nezvyčajne modrých očí, aké inde nikdy neuzrela. „Musíš mi odpustiť, čo pre mňa zažívaš. Keby som nebol taký ustatý, hanbil by som sa pod čiernu zem. Neviem, brat Stepan, prečo práve ju si si zvolil za pomocnicu, chúďa malé, nevinné, ale vyčítať ti to nebudem, radšej sa nechám... preniknúť... vďakou.“

„Pssst,“ tíšila ho, hladiac ho po tvári, po tej nádhernej mužnej tvári s výraznou sánkou a popraskanými vyschnutými perami, na ktorej opäť rašilo niekoľkodňové strnisko. „Nerozprávaj, oberáš sa o sily.“

„Veľa ich veru nemám,“ sťažka sa uškrnul a slastne privrel oči pri dotyku Yasamininej dlane. „Aké nežné rúčky, detské. Kohar moja, tá nech sa o mňa postará, kdeže je? Ona nie je chorá, však?“

Stepan s povzdychom donútil Sýrčanku vstať a odviedol ju preč, vraviac: „Zas blúzni.“

„Len pred okamihom bol čulý, síce vyprahnutý, no akoby sa mu trošku polepšilo,“ namietala neveriacky, plačlivo, pobúrene.

„Pred smrťou sa každému chorému polepší,“ vyriekol prázdnym hlasom a bez výrazu.

„Nie!“ vytrhla sa mu a hodila sa na zem k nemocnému, zaplaviac jeho tvár bozkami, akoby ho jej pery mohli vyliečiť či aspoň mu uľaviť. „Nie!“

„Blíži sa koniec, Sýrčanka,“ zhodnotil Stepan chladne, stojac za jej chrbtom.

„On neumrie! Pane môj, Bože na nebesiach...“ Celý Kažakov krk bol mokrý nielen od potu z horúčky, ale aj od Yasamininých sĺz.

„Najvyšší má zrejme inú vôľu. Neblázni, dievča, ustaň s toľkými dotykmi; nepovedal som, že už sa nemôžeš nijako nakaziť.“

S prerývaným dychom dvihla hlavu, priložiac dlaň na miesto, kde mal Kažak srdce. Ešte bilo, až priveľmi rýchlo. „Vylejme naňho studenú vodu, polepší sa mu! Je strašne horúci...“

„Yasamin...“ zaznelo z Kažakových úst a ona stuhla, zmeravela, znehybnela, len zvrtnúc hlavu k nemu s chvejúcim sa srdcom. „Vezmem ťa na kraj sveta... Iryna... Kde je...? Kde je Kohar? Nech už príde... Skrýva sa...? Predo mnou? Sestrička...“ dvihol ruky nad seba, akoby ju uzrel, no neudržal ich a vzápätí klesli späť.

„Nedá sa už nič robiť, len ho odprevadiť na poslednej ceste,“ mníchova dlaň jej opäť priateľsky zovrela rameno. „Smútiť môžeš potom, teraz buď preňho silná. Poď.“ Prvý raz ju musel popchnúť, aby sa ku Kažakovi priblížila, pretože tentokrát mala dojem, že ak k nemu vykročí, započne tým rozlúčku. Nechcela, vzpierala sa, vzlykala, ale všetko bolo márne; Armén nič nevnímal.

A keďže mu ešte chcela byť blízko, čo najbližšie, aspoň naposledy, otupene klesla na kolená a na okamih, ktorý bol takým kratučkým zábleskom, až ho Stepan vôbec nepostrehol, sa Kažakova tvár stratila pod ebenovými vlnami Yasamininých vlasov, lebo Sýrčanka mu na líce vtisla jemnučký nenápadný bozk a len s nevôľou sa od neho odtiahla. Medzi dlaňami úzkostlivo zvierala jeho ľavicu, neodvažujúc sa nahmatať tlkot srdca, takže mních ich obišiel a zohol sa k Arménovi z druhej strany. Kažak stále mrmlal tri mená, medzi ktoré sem-tam vplietol oslovenie „mama“, a brat Stepan potichu šepotal modlitbu za spásu duše.

Tak tam pri ňom sedeli zopár hodín, kým po štyroch dňoch útrap s úplavicou Kažak v náhlom kŕči akoby precitol, s nečakanou silou a doširoka otvorenými očami nadvihol hlavu, lapajúc po dychu. Iba raz opätoval mníchovi a Sýrčanke stisk, na chorého nezvyčajne mocným hlasom zaúpel a hrdelne vydýchol. Následne mu hlava padla znovu na slamu a Stepan vyhlásil: „Je po všetkom. Prihovor sa zaňho u Boha, nech jeho dobrodružnú dušu vezme k sebe,“ pozrel na Yasamin. „Ešte nikoho som nepočul zhovárať sa s Bohom tak, ako to robíš ty.“ Vstal a zvnútra zaklopal na dvere stajne. „Je mŕtvy, pustite nás von!“

Yasamin sa pritúlila ku Kažakovej hrudi a potom už nič nevnímala, len tichý, opatrný, nenápadný plač. Ktosi ju niesol na rukách, na tvári si pridržiavajúc kus hrubej látky, a potom ju zverili Olene a Vire, ktoré ju donaha vyzliekli a celú obsypali popolom. Chcelo sa jej kýchať, no ona nedbala na potreby tela, akurát vzlyky nepotláčala, lebo tie patrili jemu.

Boh preskúšal jej lásku: videla Kažaka poníženého a zbaveného dôstojnosti, zapáchajúceho, zúboženého a strýzneného – a o to viac ho milovala, nie z ľútosti, lež z toho čistého srdca, čo jej ešte vždy tĺklo v hrudi, ešte vždy jej umožňovalo dýchať, ešte vždy ju nútilo žiť.

Keď sa Boha tesne pred pohrebom, ktorý kvôli nákaze hroziacej celej Larnake museli usporiadať už v to popoludnie, spýtala, prečo do nej vložil ten vrúcny, horúci, priam vášnivý cit, odvetil pokojne, láskavo, tak neskutočne milosrdne:

ABY SOM TI UKÁZAL, ŽE NECH SI O SEBE MYSLÍŠ ČOKOĽVEK, DCÉRA MOJA PRENÁDHERNÁ, STÁLE SI, VŽDY SI BOLA I NAĎALEJ BUDEŠ SCHOPNÁ MILOVAŤ.

Nerozumela, prečo jej to musel zjaviť tak tvrdo, kruto, drsne, tak sa pýtala ďalej: Ale nevypočul si ma, keď som žobronila, aby si ho ušetril! Vraj dostaneme, o čo prosíme. Tak potom prečo si si ho vzal, prečo si MI ho vzal?!

MÁM PRÁVO DAŤ, AJ VZIAŤ.

Horko zaplakala, no na pohreb prišla už bez sĺz, hoci s očami červenými od toľkého nariekania. A v jej mysli, v mysli neprítomnej a užialenej, v mysli plnej i prázdnej zároveň, v mysli čiastočne znetvorenej a predsa tak prekrásne utvorenej, opatrne utkanej a s jemnosťou premieňanej, sa hlučne ozývali trpké matkine slová, s ktorými sa teraz naplno stotožnila. Zneli mocnejšie než víchrica a pravdivejšie než odraz v zrkadle:

Všetko krásne sa raz musí skončiť.

(Yasamin) Jer 31, 3-4

2014-01-29T11:53:20Z

„... Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti zachoval priazeň. Opäť ťa vybudujem, budeš vystavaná, panna izraelská. Znova sa ozdobíš svojimi bubnami, vyjdeš tancovať v kole natešených.“

(Kniha proroka Jeremiáša – kapitola 31, verše 3-4)

Hrajú sa s ohňom, niet na nich ničoho obdivuhodného, vyhlásila Sameera, keď do ich dedinky zablúdili potulní Cigáni a v pestrom oblečení za tmy predvádzali všelijaké divy. Jeden preskakoval druhého, robili saltá vpred i vzad, hltali meče a zapálené fakle, obiehali okolo vatry. A dedinčania, ktorí po dlhom čase zažili zábavu, rozdávali im svoje mince, hoci ich nikdy nemali nazvyš. Malej Sýrčanke síce vo svetle ohňa žiarili očká, tie hlboké studne, vtedy ešte detsky nadšené, zvedavé a roztopašné, no jej matke klesala nálada s každou sekundou, pretože akrobati boli natoľko zaujímaví, až ju v tú noc obrali o všetkých zákazníkov.

S príchodom na ostrov Cyprus Yasamin zistila, že sa ocitla v podobnej skupine ľudí. Nezarábali si len predajom tovaru z iných zemí, ale okrem Kažakovho rozprávania aj vystupovaním pred ľuďmi znudenými jednotvárnym životom, pričom každý z posádky ovládal svoju vlastnú časť predstavenia. Najprv ale celý deň strávili potulkami po meste, keďže zakotvili v larnaskom prístave tesne po východe slnka.

Okrem veľkého trhoviska s rozmanitou ponukou tovaru, kde ochutnali viacero miestnych špecialít (hallumi, syr z ovčieho a kozieho mlieka, zelenohnedú okrovú omáčku či soumadu, sladučký sirup z mandlí, cukru, ružovej vody a výťažku z pomarančových kvetov), obišli viacero kostolov či chrámových stavieb, ktoré svojimi ikonostasmi a orientálnou krásou priam ohurovali cudzincov. Z histórie toho nezistili mnoho, len to, že v súčasnosti Cypru v mene Byzancie vládne Grék Izák Komnenos.

Väčšinu dňa Yasamin strávila po Kažakovom boku, najmä po obede v podobe osmonoha vareného s cibuľou na červenom víne sa od neho vôbec nepohla – pretože sa pred ňou rozhovoril o sebe, o svojom pôvode. Netušila, prečo sa tak rozhodol, no počúvala so zatajeným dychom – hoci to začalo ako nepodstatný žartík, keď sa jej spýtal: „Tak, čo všetko ti o mne prezradil brat Stepan, hmm?“ Neznel vyčítavo ani výsmešne, ale i tak sa Sýrčanka zapýrila.

Bol veľmi teplý deň a ona sa tešila z toho, že v kresťanskom prostredí nemusí nosiť hižáb, lebo by jej pod ním bolo horúco.

„Vieš, lebo ja sám ti môžem prezradiť dačo, čo o mne netuší nik,“ v modrých očiach sa mu tajomne zablyslo, „dačo, čomu možno ani neuveríš.“

„A čo to je?“ dychtivo chcela vedieť.

„Ešte si rozmyslím, či ti to poviem,“ odvetil ľahostajne, načo Yasamin zvesila plecia, preniknutá sklamaním. Radšej nemala dúfať, ale hlavne mu nemala ukazovať, že hlce každé jeho slovo ako vyhladovaný žobrák, že visí pohľadom na jeho perách či celej tvári, že zvuk jeho hlasu je pre ňu melódiou, kvôli ktorej sa každé ráno nadychuje. „Veď len skúšam tvoju trpezlivosť!“ zasmial sa a náhle zastal, podvihnúc jej bradu.

Pri tom dotyku ustrnula, akoby sa zastavil čas, no zároveň krv v jej žilách sa divoko rozprúdila a aj srdce v jej hrudi búšilo čoraz rýchlejšie, vyháňajúc z Yasamininej mysle všetkých zákazníkov a pohľady do ich očí. Vedela, že nesmie poslúchať svoje telo, veď Boh jej dal celkom jasnú odpoveď... Avšak takto, zoči-voči mužovi, o ktorom snívala, to bolo ťažšie, než si kedy predstavovala v nočných morách.

„Čože toľký zármutok?“ začudoval sa úprimne Armén. „Kde sa berie v takej mladej duši?“

So svojou minulosťou mohla Sýrčanka niesť mnoho žiaľu, ibaže Kažak o nej nevedel a ona sa jej už i vzdala. Donútila sa k úsmevu a kupec ju pustil, vykročiac ďalej larnaskou ulicou.

„Mňa nesmieš brať vážne!“ chlácholil ju. „Teraz si ma ale natoľko obmäkčila, že ti musím vyrozprávať úplne všetko.“

„Naozaj?“ Nadšenie bolo späť.

„Najväčšie tajomstvo, aké mám,“ žmurkol na ňu. „Môžem sa spoľahnúť, že si ho necháš pre seba?“

„Áno!“ Samozrejme, určite. Jeho by nikdy nezradila.

„Zaostaňme,“ navrhol, pristaviac sa pri pouličnom predajcovi keramických džbánikov a predstierajúc, že si z tovaru vyberá. Počkali, až ich predídu všetci členovia posádky, a potom sa dali do pomalšej chôdze než predtým. Dôverne na ňu pozrel, naklonil sa k nej a ona zatajila dych, keď so šibalským výrazom šepol: „Som princ.“

„Čo si?“

Uškrnul sa. „Moji dávni predkovia ešte pred tisíc rokmi slúžili rodu vládnucemu v Arménii. Bagratidovci, tak sa volali. Neskôr sa z nich – z nás – stal rod kráľovský, hoci zo začiatku sme len vlastnili lány zeme. Ašot Prvý dokonca viedol v Bagdade vojnu s miestnymi emirmi, ktorí ho odmietli prijať ako princa princov.“

„V Bagdade? To je predsa od tvojho domova veľmi ďaleko.“

„Je,“ prisvedčil, „no odlúčením od domova získal Ašot vytúžený cieľ: stal sa kráľom Arménov. Bagratidovci sa snažili zjednotiť rozdrobené arménske národy, ale niektorým šľachtickým rodinám sa podarilo vymaniť spod ich nadvlády. Stále však boli dosť mocní, ba čoraz mocnejší, a onedlho používal môj rod titul kráľ kráľov. Prirodzene, o moc sa zaujímal nielen ten člen rodu, ktorému náležala, a kvôli vnútorným roztržkám sa Bagratidovci rozdelili na viacero vetiev, čím nesmierne uškodili beztak nejednotnej Arménii a pred vpádmi Seldžukov a Byzantíncov neuchránili ani hlavné mesto. Postupne sa dynastia rozpadala, až celkom stratila moc i akýkoľvek vplyv, no našťastie nebolo v ničom záujme úplne nás vyhubiť, vďaka čomu tu teraz stojím, hoci môj rod je už približne osemdesiat rokov považovaný za vyhynutý.“

Zvraštila obočie: kedysi, v Ehsanovom dome, pokladala za tú najväčšiu česť, že môže pracovať pre pomocníka urfského pisára – a teraz kráča vedľa princa?! „Odkiaľ to všetko vieš? V İskenderune, keď som ťa spoznala, vravel si, že pochádzaš z chudobnej rodiny. Nie som síce vzdelaná, no toľko, že chudobní sa neučia o svojich predkoch, predsa len viem.“

Kažak odpovedal smiechom. „Nečakal som, že by si mohla mať takú výbornú pamäť. Nuž, tak čo, nazdávaš sa, že pravdivý môže byť len jeden z týchto príbehov?“

„Zrejme. Ale neuraz sa, že ťa nazývam...“

„Klamárom? Ľudia mi už do horších nadávali, aj keď poväčšine ma majú radi. Povedz, aj ty ma máš rada, Yasamin?“

Tlmene vzdychla. „Iste.“

„Trošku si zaváhala, ale budem ti veriť,“ žmurkol na ňu. „Pravda je taká, že pravdivé sú oba príbehy. A ako je to možné? Všetko o svojom pôvode som zistil až po odchode z domu. Od otca som síce poznal názov rodu, no on ako prostý roľník nič viac nevedel. A ja, vždy všetečný, musel som zistiť čo najviac, ak už nie všetko. Historici v Sise, terajšom hlavnom meste, mi prezradili dosť.“

„Povedal si im, kto si?“

Pokrútil hlavou. „Len to, že ma zaujímajú dejiny mojej domoviny a chcel by som sa voľačo dozvedieť o Bagratidovcoch.“

„Ako to, že si naďalej potulným kupcom? Nechcel si sa stať kráľom kráľov?“

„Na to by ti Stepan povedal, že trón Kráľa kráľov je od vekov až naveky obsadený. A nezabúdaj, že som vyrástol ako chudák a zapísal sa u ľudí ako zlodej. Takého kráľa by nik nechcel ani neprijal, a už vôbec nie Levon Druhý, súčasný panovník Arménie. Okrem toho, vieš si ma predstaviť ako hlavu štátu?“ srdečne sa rozosmial. „Na to som príliš rozmarný!“ Z najbližšieho stánku vzal dve karamelovo-grepové tyčinky, hodiac za ne obchodníkovi oveľa viac mincí, než bolo treba, a podajúc jednu Yasamin do dlane, druhú ochutnajúc. „Vidíš?“

Usmiala sa a vložila si palouzu do úst.

Večer zas, keď nastal čas na zárobky, Sýrčanka osamela s bratom Stepanom, zatiaľ čo ostatní z Kažakovej posádky sa chystali na svoje predstavenia. Ako prví mali vystúpiť štyria Gruzínci, pričom Yasamin sa na ich národný tanec dívala s obavami i úžasom.

Obyvatelia Larnaky sa zišli uprostred trhoviska, zvedaví na potulných cudzincov, a len čo im Armén oznámil, čo ich čaká („Priatelia, gruzínsky tanec s dýkami – khanjluri!“), zatlieskali.

Dve dvojice mužov sa v dlhých červených rúchach zvaných čoky, príznačných pre pastierov Gruzínskeho kráľovstva, postavili proti sebe s dýkami v rukách, akoby sa chystali na boj. Yasamin ich už poznala podľa mien, takže vedela, že bradatý Luka stojí proti ryšavcovi Okropirovi a že škúľavý Tamaz zas bude „súperom“ Zuraba, ktorému chýbalo viacero zubov.

Nezačal sa však súboj; skutočne šlo o tanec, no mimoriadne nezvyčajný a strhujúci. Sprvu len jeden z nich začal rytmicky tlieskať, k čomu sa postupne pridali ostatní ľudia. Hneď nato piaty Gruzínec z posádky, Grigol, spustil hru na gajdy. Luka, Okropir, Tamaz a Zurab sa zrazu postavili do radu vedľa seba, vykonajúc niekoľko totožných pohybov, otočiek a gest, následne s výskokom, počas ktorého pokrčili nohy v kolenách, hodili dýky pod seba a ich čepele sa zabodli do buriny rastúcej medzi kamennými dlaždicami.

Dav zhíkol, Yasamin vytreštila oči a prikryla si ústa dlaňami, keď tanečníci poodhalili svoje červené čoky, ukážuc tak, že na priliehavých čiernych odevoch pod nimi skrývajú pripevnené ďalšie dýky. Bradatý Luka ostal vpredu (ďalší traja ustúpili), a predviedol niekoľko vlastných skokov, počas ktorých sa dokonca zvrtol vo vzduchu. Na zem pribudli ďalšie zabodnuté dýky a Luku nahradil ryšavec Okropir.

Bol mohutnejší, takže každý dopad jeho nôh na larnaskej dlažbe zadunel. Počas výskokov hádzal dýky za i vedľa seba, vytvoriac tak okolo svojej vysokej mocnej postavy kruh z čepelí, čo sa v mihotavej žiare fakieľ výhražne blýskali. Ľahko sa vyslobodil, keď spravil salto vzad, prenechajúc tak miesto Tamazovi.

Hoci ľavé oko Gruzíncovi zdanlivo utekalo, ťarbavý rozhodne nebol. Pár sekúnd medzi dýkami naoko blúdil, vyvolajúc tak v dave divákov smiech, no vzápätí, len čo klesol na kolená, väčšina ľudí sa preľakla, že sa dajako zranil. Tamaz však práve takto predviedol svoje nadanie: odrážajúc sa z kolien a robiac ešte i otočky presunul sa z jednej strany „javiska“ na druhú, sprevádzaný dosiaľ najbúrlivejším potleskom. Pohyboval sa tak rýchlo, až bolo nemožné postrehnúť, kedy stíha medzi dlaždice vrhať dýky, iba čo si diváci následne všimli, koľko bodákov tam pribudlo. Po ukončení svojej časti predstavenia Tamaz vyskočil z kolien na nohy, mierne sa uklonil a s prudko sa dvíhajúcou hruďou naznačil príchod posledného tanečníka.

Zurab, spomedzi Gruzíncov najstarší, ukázal niekoľko výskokov, počas ktorých sa jeho chrbát čudesne, priam až neprirodzene prehol a on sa prstami voľnej ruky, kde nedržal dýku, dotkol vlastných piat. Väčšinu čepelí zabodnutých v zemi preskočil, po chvíli pevne dopadnúc na chodidlá s poslednými dvomi dýkami v rukách. Prekvapivo, spravil ešte tri premety dozadu, po ktorých opäť nadobudol rovnováhu a uklonil sa obecenstvu s prázdnymi dlaňami. Dav priam burácal.

Nakoniec okolo bludiska dýk zatancovali ešte všetci štyria, teraz však už šlo o jednoduchšie tanečné prvky doplnené tlieskaním. A potlesk neustal ani v okamihu, keď sa štvorica Gruzíncov poklonila, objímajúc sa okolo pliec. Yasamin bola nadšená – z toho, že prežili bez ujmy na zdraví.

„Si voľajaká bledá!“ podotkol mních trošku pobavene, nakloniac sa k Sýrčanke. „Nebodaj ťa táto gruzínska tradícia vyľakala?“

„Bála som sa o nich,“ priznala.

„V tom prípade by si sa na chazarský súboj radšej nemala pozerať. Chazari sa totiž budú biť s kopijami.“

„Kopije?“ po chrbte jej prešiel mráz, keď zbadala Chorpana a Omeljana, ako pomaly kráčajú na „javisko“.

„Ale ďalšie vystúpenia budú už len zábavné,“ sľúbil. „Ak chceš, zatiaľ môžeme poodísť od davu a trebárs sa dívať na mesiac.“

Oveľa radšej by sa na také čosi podujala v Kažakovej spoločnosti, no i takto súhlasila. Pohľad na pomaly sa vlniacu hladinu mora, ožiarenú striebristým svitom, ju upokojil, a bola rada, že nemusí sledovať zápas medzi Chorpanom a Omeljanom, chlapmi s čiernymi bradami a trošku zošikmenými očami. I tí zožali silný potlesk, ktorý bol pre mnícha znamením, že môže krehkú dievčinu vziať späť. Keď sa na ňu pozrel, častokrát zatúžil otcovsky ju objať okolo pliec, no ako mních nechcel si dopriať žiadne dotyky, hoci voči Yasamin by z jeho strany určite neboli hriešne. V Kažakovi videl syna a v nej, ktorá Arménovi tak veľmi pripomínala zosnulú sestru Kohar, dcéru.

Vrátili sa k divákom. „Krymčania predvedú vesnianky, inak zvané i rohulky,“ vysvetľoval jej, keďže takéto predstavenie zažil už viackrát na mnohých miestach. „Tanec jari. Mne sa nepáči, je to pohanský zvyk, avšak ľudia z neho väčšinou majú radosť, lebo ich doň zapoja.“

Na „javisku“ sa nastúpili siedmi Krymčania – Vasyl, Fedir, Volodymyr, Ivan, Olena, Vira a Iryna – v ľanových vyšívankách a ženy aj s vencami kvetov vo vlasoch a predviedli hromadný tanec, v ktorom sa ukrýval i nevypovedaný príbeh, čo Stepana čiastočne obmäkčil.

„Dnes je to o Veľkej noci! Museli si nacvičiť nové kroky, pretože takto vesnianky nepoznám,“ vravel Yasamin.

„Čo je Veľká noc?“

Zarazene si ju prezrel. „Občas zabúdam, odkiaľ pochádzaš, Sýrčanka! Prepáč mi to. Môžem ti to vysvetliť.“

„Počkaj, najprv mi povedz...“ Ak sa spýtať, tak jedine jeho, mnícha. Kto iný by to mohol vedieť? uvažovala. Odkedy to slovo začula z Božích úst, bažila po tom, aby sa dozvedela čo najviac. „Čo je to anjel?“

Udivene nadvihol obočie, kratučko sa zamyslel a vzápätí trošku ustúpil dozadu, aby nemusel prekrikovať hlasnú hudbu a radosť obyvateľov cyperskej Larnaky. „Učila si sa niekedy o kresťanstve?“

„Nosila som kedysi kríž, ale... odhodila som ho,“ zahanbene sklonila hlavu, „kým som sa túlala Tureckom.“

Stepan sa urýchlene prežehnal, avšak uznal: „Múdro si spravila, moslimovia by ťa zožrali ako supi. No neradno tvrdiť, že kresťania sa k nim správajú inak. A pokiaľ ide o anjelov...“

Napla uši a zvedavo zažmurkala.

„Odkiaľ to slovo poznáš, ak nevieš, kto sú anjeli?“

„Začula som ho...“ odvetila neurčito. Ktovie, čo by si tento mních pomyslel, keby vyhlásila, že počuje Boží hlas. Radšej si to nechala pre seba: možno by jej vôbec neuveril, možno by ju považoval za blázna, možno by na ňu dokonca zanevrel.

„Poviem ti teda. Anjeli sú služobníci Boží, stvorení ešte pred ľuďmi, aby ho večne chválili a oslavovali. V starozákonných časoch nezriedka kráčali touto zemou, na ktorej stojíš i ty, Sýrčanka, a pomáhali ľudom, viedli ich – tak vravia Písma. Preto sme ich nazvali poslami Božími, lebo vždy priniesli zvesť od Najvyššieho. Sú to bytosti múdre a vznešené, každému príjemné na oko i pre ucho, nesú v sebe Božiu prítomnosť inak, väčšmi než ľudské srdcia. A okrem toho, Boh nielenže zosiela anjelov ako svojich poslov nám na pomoc, no na celý život každému človeku daroval anjela-strážcu, ktorý dohliada naňho na každom kroku, počas všetkých jeho dní, sprevádza ho. Často počuť o zázrakoch, kedy človek vystavený istej smrti prežil. To anjel zasiahol, aby si ešte požil v tomto svete!“

„Majú aj moslimovia svojich strážnych anjelov?“ I ona by jedného chcela, no neradí sa ani ku kresťanstvu, ani k islamu. Je pre ňu nejaké východisko? Boh by jej predsa neprisľúbil dačo, čo by jej nemohol dať.

„Rád verím, že každému človeku bolo na začiatku dopriate rovnako. Či temná duša zaslepenca môže anjela odohnať, to veru neviem.“

„A kde sú tí anjeli?“ poobzerala sa okolo seba.

„Nevidno ich,“ usmial sa, „no sú stále s nami.“

„Myslíš, že i mňa taký sprevádza? Strážny anjel?“ Posledné dve slová vyriekla s bázňou, nežne, akoby sa jej na jazyku rozliala sladkosť medového plástu. Zrazu po ňom veľmi zatúžila: aké krásne, prenádherné, upokojujúce by bolo, keby ju sprevádzala bytosť od Boha, posol, ochranca!

Stepanove oči zmäkli. „Verím, že áno. Teraz si medzi kresťanmi; zaiste Boh pripravil i pre teba jedného zo svojich anjelov.“

Pery sa jej roztiahli do úsmevu: pery jemné ako páperie, pery pôvabné ako chôdza vznešenej princeznej, pery dokonale krojené. „A uvidím ho niekedy?“

„V nebeskej záhrade.“

Chcela sa spýtať i dozvedieť ešte omnoho viac, no stratila reč, keď sa pri nich zjavil Kažak. V pravici zvieral keramický krígeľ, ľavou rukou podal Yasamin akýsi hrnček. „Povedal som si, že ochutnám novotu, majú tu víno zvané commandaria. Poviem vám, táto sladká žbrnda má budúcnosť! Tebe som však doniesol triantafyllo, výťažok z cyperských ruží zmiešaný s mliekom. Osviež sa,“ usmial sa na ňu. „Bavíte sa dobre?“ oprel sa o murované priečelie jedného z domov. „Iryna dnes žiari, všimli ste si?“ zadíval sa na krymských tanečníkov.

Yasamin preniesla zrak na plavovlasú Irynu a nenápadne i na Kažakovu tvár. Keď zbadala, ako sa Armén na Krymčanku díva, stislo jej srdce, rozbolela ju celá hruď, zármutok sa jej usadil na perách. Privrela oči, tisícikrát si zakazujúc myšlienky naňho. Mala by sa konečne od neho i ostatku posádky odlúčiť, nemôže predsa cestovať navždy. Nič nevie, nezarobila by si; a tak znela Kažakova podmienka. Na Cypre sa ich spoločná púť skončí, takže by si mala privyknúť na to, že zvyšok života strávi bez neho, bez jeho nezvyčajne modrých očí a najmä bez jeho hlasu, toho žiarivého súzvuku smiechu a veselosti.

Ani počas kazašských pretekov o najrýchlejšie postavenie jurty, prenosného obydlia z dreva a plsťovej rohože z ovčej vlny, neprišla na iné myšlienky, ani počas Kažakovho dobrodružného rozprávania.

Hrajú sa s ohňom, niet na nich ničoho obdivuhodného, pripomenul sa jej opätovne Sameerin výrok v mysli. Striasla sa vediac, že teraz sa s ohňom hrá ona – a že už viac nesmie.

Už viac nesmiem, pochopila skľúčene v návale úzkosti.

(Yasamin) Ef 2, 13-14

2014-01-23T21:23:45Z

„No vy, čo ste boli niekedy ďalekí, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj...“

(List Efezanom – kapitola 2, verše 13-14)

Cítiš tú sviežosť, Yasamin? spýtala sa jej matka, keď ju prvýkrát vzala k rieke vyprať šaty. Vysvetľovala jej, že oblečenie pod ľadovou vodou nasaje všelijaké nové vône, že pranie je ako prebudenie do nového života, v ktorom treba všetko zvedavo objavovať. Vtedy ešte Sameera nebola natoľko zatrpknutá a žiarlivá na dcérinu krásu, aby ju poúčala iba o nepríjemnostiach.

Teraz Sýrčanka bosá stála na prove lode, opierajúc sa o drevo, a s prižmúrenými očami si vychutnávala prúd vetra na tvári i v rozviatych vlasoch, zabudnúc na hižáb. Už sa nenachádzala medzi moslimami, pred ktorými sa musela skrývať, no prostredie Kažakovej lode ju k tomu ani nenútilo: tu sa cítila slobodnejšie a ľahšie, pomaly prenikajúc do kresťanských zvykov.

Často sa s Kažakom uvelebila na palube a spoločne pozorovali nadýchané oblaky, oslepujúco biele, pričom pri každom, hocijako podivnom útvare jej Armén vyrozprával dajakú príhodu. Mnohokrát jej zišli na um pochybnosti, či to všetko skutočne zažil na vlastnej koži, ale vlastne na tom ani nezáležalo, nebolo to podstatné, netrápilo ju to. Postupne si totiž zamilovala zvuk jeho hlasu, hlasu zvučného a zvonivého, keď bolo treba i rázneho, a vôbec ju nezaujímal obsah Kažakovho rozprávania.

„Ak tu chceš stáť o takomto čase,“ ozvalo sa jej zrazu za chrbtom, „zrejme by si si mala chrániť hlavu. Neprajem ti, aby si dostala úpal.“ Bolo pravé poludnie a pristúpil k nej mních, jediný duchovný v posádke, s prívetivým úsmevom jej podávajúc zabudnutý hižáb.

Brat Stepan mal zavalitú postavu, no vzhľadom na skromné pomery, v akých žil, mohla byť jedine rodinným dedičstvom, a vždy usmievavá tvár naklonila Yasamin na mníchovu stranu.

„Nad čím dumáš, Sýrčanka?“ Mal zvláštny zvyk volať ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzali; ani raz nenazval Kažaka inak než Arménom. Ešteže bola posádka taká rozmanitá, podľa Stepana sa v nej nachádzali trebárs Gruzínec, Chazar, Krymčan či Kazach.

„Práveže nad ničím.“

„Aj v tom je určitá krása,“ prikývol, stanúc si vedľa nej. „Len tak tu stáť, vystavený živlom... Ako sa ti páči na lodi? Nebýva ti zle?“

„Napodiv nie. Kažak vravel, že najmä ženám sa to stáva často, ale ja som tu šťastná.“ Náhle sa zarazila, akoby ju prekvapili vlastné slová: smie ešte vôbec po všetkom, čím si prešla a čo chtiac či nechtiac zavinila, byť niekedy šťastná?

SMIEŠ, uistil ju Boží hlas a ona sa pred tou veľkoleposťou, hoci ju dôverne poznala, zachvela, akoby jej v hrudi trepotali krídelká splašeného motýľa, nadšeného túžbou spoznávať svet.

„Čím to je?“ zamyslel sa Stepan a aj keď sa nezdalo, že očakáva odpoveď, Yasamin vravela:

„Aj ostatní na lodi sú spokojní. Je mi tu ľahko, stačí mi pozrieť na vaše tváre. Zo všetkých ostatných ľudí, ktorých som kedy stretla, šípila som ťažobu a tá mi prenikala až do špiku kostí.“ Veru, začalo sa to už Sameerou, no Sýrčanka by mohla vymenovať dlhočizný zoznam... „Zato tu – vy ste všetci veselí a takí úprimní. Nesťažujete sa, pričom nežijete ľahký život. Väčšmi než ponosovať sa na krutý osud túžim sa od vás naučiť, ako sa dívať na svet s úsmevom.“

„Nuž, v mnohom to vysvetľuje mužská dobrodružná povaha. My si cestovanie s Arménom užívame, vieš?“

„Ako si sa s ním stretol?“

„To nie je veselý príbeh. Má síce dobrý koniec, avšak...“

„Kažak veľa rozpráva, ale nie o minulosti takej dávnej. Ani on by mi to neprezradil. Prosím, povedz mi ty, brat Stepan.“

Občas, keď sa pri západe slnka niekoľkí zišli pri sťažni, mních im predčítal z knihy viazanej v koži. Šlo mu to pomaly, lebo každé slovko musel prekladať, aby mu rozumeli, ale vždy to, čo nepochopili, vysvetlil dajakým príkladom. Zakaždým sa pred tým, ako začal čítať, všetci chlapi prežehnali – Yasamin to gesto nepoznala, no pripomínalo jej kríž, ktorý kedysi doma, v rodnej dedine, nosila, a tak v nej vyvolávalo akési príjemné výčitky svedomia. Rada Stepana i ostatných počúvala, lebo podľa toho, čo dosiaľ videla, kresťania postrádali moslimskú vážnosť. Čiastočne za to mohlo zrejme i pivo, ktoré pri rozprávaní popíjali, ale celkovo sa jej nezdali takí zdržanliví a chladní – v tomto prípade sa jej to pozdávalo, keďže členovia Kažakovej posádky sa na ňu nedívali tak ako pokryteckí moslimovia. Nechcela si však robiť úsudok prirýchlo a pripomínala si, že ľudská povaha možno nesúvisí len s náboženstvom, azda len narazila na tých „horších“ moslimov. Veď nie všetci boli zlí, trebárs takí beduín Gálib či Ehsan z Urfy jej boli dobrými priateľmi a veľmi jej pomohli. A zaiste sa i medzi kresťanmi nájdu ľudia zlí, ktorí iným chcú len ublížiť a zneužiť ich. Nezdalo sa však, že by na takých mohla natrafiť už na tejto lodi, takže na istý čas ostávala pokojná.

„Ako mních som bol zasvätený Bohu v kláštore v mestečku Tatev. Venovali sme sa prepisovaniu Biblie a uchovávaniu pergamenových zvitkov, takto slúžiac Bohu v tichu a jednoduchosti. Každý z nás v útlej mladosti, ešte ako chlapec, bol vyslaný na misiu, najčastejšie do Kyjevskej Rusi.

Keď som sa ako dvadsaťročný z misie vrátil späť do Tatevu, neoddychoval som dlho. Možno prešiel týždeň od môjho príchodu, no nanajvýš dva, kým sa všetko zvrtlo. Dovtedy tichý kláštor, odrezaný od sveta, skrytý medzi vrcholkami hôr, kde sa človek vždy cíti o čosi bližšie k Bohu, napadli a zničili Seldžukovia. Asi dvadsať rokov odvtedy prešlo – už dávnejšie som prestal počítať dni –, no udalosti toho dňa mám stále pred očami. Nielenže zrúcali kláštor, ale i siahli na to, čo bolo pre naše kresťanské srdcia priam ako najvzácnejší poklad: na naše rukopisy, ospevujúce Boha, zvestujúce jeho skutky, nesúce v sebe slová samotného Najvyššieho; nech je naveky zvelebený.

Nedalo sa nič robiť, museli sme – ja i ostatní bratia z kláštora – utiecť z Tatevu. Väčšina sa presunula do pevnosti Baghaberd, kam ešte rok predtým premiestnili kláštornú knižnicu. K tomu skutku opáta azda viedla samotná Prozreteľnosť, keď mu z nebies zoslala prezieravosť a do duše i obavy z tureckých nájazdov. Seldžuckí Turci patria k tým najkrutejším národom moslimov, hoci ich náboženstvo je samo o sebe kruté.“

„Kresťanstvo nie je?“ Muž pribitý na kríži sa jej vynoril v mysli a vtedy sa znovu zachvela akousi neurčitou bázňou, úctou a vďačnosťou.

„Nájdu sa aj medzi nami takí, čo v mene Božom zabíjajú. Nepovažujú životy moslimov za cenné. Uznávam, že všade sa nájdu hocakí ľudia, zaiste aj v moslimských radoch sú dobráci. Kvôli viere sa vedú nielen spory, ale i vojny.“

„Vojny?“ po chrbte jej prešiel mráz.

„Neštudoval som históriu, no čo-to som sa na cestách s Kažakom podozvedal aj o dianí vo svete. A ako som sa s ním stretol? Mňa asi viedla akási iná Prozreteľnosť, Boh mal zrejme pre mňa nejakú dôležitú úlohu. Pri úteku z Tatevu som sa totiž nevošiel na voz, ktorým mali odcestovať moji bratia. Prehovárali ma, že sa potisneme, avšak ja som si vymyslel, že z dediny si zoženiem koňa a do Baghaberdu za nimi pricválam. Prežilo nás málo a vo mne horel hnev, hoci dnes už ho necítim a činil som zaň pokánie. V skutočnosti som sa, mladý pochábeľ, túžil Seldžukom pomstiť!

Kým som pešo putoval do najbližšej dediny, dumal som ešte, kde získam meč a za aký odev vymením svoj mníšsky habit. V hostinci sedel jeden z nich, Turek zamaskovaný za kresťana. Skôr, než všetkých dedinčanov stihol zahubiť, omráčil som ho úderom džbánu do hlavy – a zabil. Od ľudí, ktorí mi boli vďační za záchranu, dostal som koňa i zbraň – a keď som prišiel do Bahgaberdu, zistil som, že všetko bolo márne: aj snaha zachrániť zvitky, aj nádej v nový domov. I baghaberdská pevnosť bola zrúcaná, zničili ju zrejme ešte skôr než náš kláštor. Rukopisy, samozrejme, spálili.

Svet sa mi zrútil, a nielen mne. Nemali sme domov a ako mnísi ani žiaden majetok. Keď som ostatným bratom rozpovedal, ako som sa na jednom Seldžukovi pomstil všetkým Turkom, keďže na viac som sa nezmohol, očakával som od nich pochvalu a vďaku. V mene opáta, ktorého moslimovia počas nájazdu usmrtili, mi však vynadali a ja som pochopil, že som v hneve konal ako poriadny bezbožník. Svoj zločin som oľutoval a po dohode sme sa rozišli každý iným smerom, vyvoliac si ako poslanie celoživotnú misijnú prácu.

Chodil som mnohými dedinami, mestečkami, osadami, zvestujúc Slovo Božie. Takmer všade ma dobre prijali, nemal som sa na čo sťažovať a ani sa čoho báť, hoci som sa pohyboval územím, ktoré sa snažili – alebo stále snažia – ovládnuť moslimovia. Túlal som sa Arménskom roky, ktoré sa mi v spomienkach stali jedným dňom a tisícimi životmi zároveň, až kým som nenatrafil na utečenca, ktorý je pánom tejto lode.

Tvrdý oriešok, pokiaľ ide o vieru, no práve to mu vyslúžilo moju prítomnosť v jeho posádke. Postupne poľavuje, už o Bohu počúva celkom rád, ale keby mal sám k nemu prehovoriť... Nuž, tak ma život doviedol sem, k Arménovi. Za ten čas si na mňa zvykol a ja ho beriem ako syna, hoci len duchovného.“

Yasamin nemala ani poňatia, čo je duchovný syn, ale vypytovať sa nechcela. Skôr, než stihla čokoľvek povedať, ozval sa spoza nich veselý Kažakov hlas, z ktorého jej vnútro zaliala vlna tepla: „Čože rozoberáte? Brat Stepan, dúfam, že neobťažuješ Yasamin nudnými rečami!“ potľapkal ho po pleci so smiechom.

„To vôbec nie!“ rýchlo naňho Sýrčanka pozrela a uvedomila si, že je na lodi už dlhší čas, lebo Kažakovo strnisko sa medzičasom zmenilo na ozajstnú bradu.

„Tak teda dobre, hneď som pokojnejší!“ S tým sa dal na odchod, asi sa pri nich nechcel pristaviť nadlho. Sýrčanka sa za ním obzrela, hruď sa jej párkrát dvihla o čosi prudšie.

„Yasamin,“ oslovil ju Stepan dôverne, takže preniesla zrak na jeho tvár, keďže takéto pomenovanie znelo z jeho úst veľmi nezvyčajne, „nemal by som sa do toho starať, no... on na teba tak nemyslí.“

Sklopila oči, skloniac hlavu a sústrediac sa na azúrové more, ktoré loď nebojácne prerážala. Príjemné teplo sa z jej hrude s Kažakovým odchodom vytratilo a po mníchových slovách ho nahradila horúčosť v lícach. Samej sa jej nechcelo veriť, že v takom krátkom čase sa do niekoho zamilovala, keď ešte pred niekoľkými mesiacmi nenávidela všetkých mužov na svete; ale Kažak bol iný, bol taký veselý a dobrý, odvážny. A najmä skvelý rozprávač. Ľúbila ho tak veľmi, ako to jej doráňané dievčenské srdce dokázalo, vo všetkej nevinnosti a nič nežiadajúcej pokore, nie ako žena ľúbi muža – lež ako dievča ľúbi záchrancu, dobrodruha, ktorého obdivuje.

„Určite by ťa nechcel raniť,“ pokračoval mních, „a taktiež ani ja – preto, čím skôr sa to dozvieš, tým lepšie. Nerád o tom hovorí, ale mne sa zveril. Kedysi mal Armén sestru, ktorú zo svojej minulosti takmer vždy vynecháva. Boli dvojčatá, vraj jedna duša v dvoch telách, vyrastali spolu a boli k sebe akoby prikovaní. Asi v tvojom veku Kohar dostala pľúcnu chorobu a on o ňu prišiel. Nazdávam sa, že mu ju pripomínaš, Yasamin. Aj keď, nikdy to predo mnou takto nepovedal.“

„Prečo...“ roztrasene zažmurkala, „prečo mi to hovoríš?“

„Odpusť mi to, Sýrčanka,“ pokýval hlavou a nechal ju samu.

Yasamin sa mierne zhrbila, aby sa uvoľnilo aspoň jej telo, keď už duša i myseľ boli rozorvané. Odkedy stratila matku a domov, mala rada viacerých: Gálib v nej roznietil dačo nádherné i desivé zároveň, s Fravardinom spoznala priateľstvo, ku Gürselovi ju zas viazala vďačnosť. A teraz sa zjaví nejaký pobláznený Armén a jej sa za ním rozhorí srdce?! Veď to je úplne smiešne! Prečo sa jej potom do očí tisnú slzy zúfalstva?

Nemala som srdce zlomené už priveľakrát, Bože? Doma každú noc, niekedy i niekoľko ráz. Toľko nenávisti bolo vo mne, ktorá sa s jediným pohľadom na Kažaka mení na nehu. Je to zaslúžený trest, že on vo mne vidí sestru a nie ženu? Pri ňom už by som nechcela byť dievčaťom, Bože! Tak prečo ma nemôže chcieť aj on? Prečo ma vždy toľkí chceli, no ten, koho si moje srdce vyvolilo, na mňa tak ani len nepomyslí?

EŠTE MÁŠ ČAS, DRAHÁ MOJA PRINCEZNÁ, odvetil jej s toľkou láskavosťou, že zatúžila schúliť sa do Božieho náručia a navždy v ňom spočinúť s privretými očami a neustávajúcim úsmevom na perách.

Prečo ma tak veľmi ľúbiš, Pane, a on nie? Chcelo sa jej plakať, tak veľmi plakať, vyplaviť všetok žiaľ a zármutok. Možno jej brat Stepan nemal nič prezrádzať, ľahšie by sa jej žilo v Kažakovej prítomnosti, keby stále mohla dúfať, že ju má predsa len rád. No v kútiku srdca veľmi dobre vedela, že Armén si ju obľúbil – ibaže nie tak, ako ona chcela. Avšak na to, že nedostane, čo chce, si dávno zvykla, takže azda nebude až také ťažké prekonať ani túto bolesť.

HĽA, JA POŠLEM PRED TEBOU SVOJHO ANJELA, ABY ŤA OCHRAŇOVAL NA CESTE A DOVIEDOL ŤA NA MIESTO, KTORÉ SOM TI PRIPRAVIL.

Kto je anjel, Kráľ môj? spýtala sa, rozrušená touto zložitou odpoveďou. Bola to reč podobná Stepanovej Biblii, skrz ktorú vraj tiež prehováral Boh, aspoň tak im to mních vysvetľoval. Odpoveď však neprišla, preto sa po niekoľkých minútach tichých úvah Sýrčanka rozhodla nachystať mužom obed. Už sa voľačo priučila o arménskej kuchyni, dokázala pripraviť ten chutný chlieb zvaný zhingyalov hac, a v ten deň sa jednému z posádky podarilo uloviť niekoľkých striebristolesklých pleskáčov. Ryby v nej síce vyvolali nepríjemnú spomienku na Zekiho výuku, ale prekonala sa a opiekla ich na ohníčku. Pri jedle Kažak všetkým naradostene oznámil:

„Blížime sa k brehu, priatelia!“

„A čo na tom Cypre budeme robiť?“ chcel vedieť kormidelník.

„To čo i všade inde: prechádzať sa medzi ľuďmi, predávať náš tovar, kupovať miestne výrobky na ďalší predaj inde, spoznávať krajinu, obdivovať prírodu. Veď vám už nemusím dávať návod na život po mojom boku!“ zasmial sa.

„Iba čo Sýrčanka nevie, čo ju čaká,“ pripomenul Stepan, načo si Yasamin zahalila spodnú časť tváre hižábom, ktorého sa od rozhovoru s mníchom nevzdala.

„Nebodaj chceš s nami zotrvať?“ usmial sa na ňu Kažak a ona sa zahľadela na zem.

„Neviem, kam pôjdem.“

„Nuž, poviem ti: uživila by si sa s nami, ale musela by si sa voľačo naučiť – ešte okrem varenia.“

„Môžem všetko upratovať, starať sa o loď, i o vás všetkých.“

„Niečo, čím zarobíš,“ upresnil Armén. „Napríklad tanec.“

„Och...“ Nie, to jej nebolo po vôli, viac už sa nechce pred nikým predvádzať, ani len tancom. „Ja... dlho som stála na slnku,“ vyskočila na nohy, „som unavená. Ak ma už nepotrebuješ, pôjdem si ľahnúť.“

„Iste,“ prikývol a pokračoval v prežúvaní ryby, ani na ňu poriadne nepozrel.

Zarmútene sa ponad plece obzrela na jeho skrčený chrbát a potlačila ston, čo sa jej dral z hrude. Teraz už vedela, že aj dobrodružstvo s Kažakom sa skončí – a to čoskoro. Priskoro. Kým sa stihla uvelebiť na drevenej doske, ktorá jej slúžila ako posteľ, dobehol ju brat Stepan. „Môžem sa ti ešte na chvíľočku prihovoriť, Sýrčanka?“

„Zabudla som na niečo?“

„Chcem ti prečítať modlitbu, jednu z mojich obľúbených. Môžeš sa modliť so mnou, ak chceš, azda ti to pomôže. Nebuď smutná, dievčina. Modlitbu napísal arménsky svätec Grigori z Narekavanku.“

Keď prikývla, dal sa do prednášania modlitby uchovanej v jednej z dvoch kníh, ktoré si po prepadnutí tatevského kláštora skryl do habitu:

„Bože všemocný, dobra konateľ, všetkého Stvoriteľ, počuj vzdychy biedy mojej a hrôzy z nebezpečenstiev domnelých. Svojou mocou spas ma, hriechov mojich zbav ma. Ty všetko dokážeš a kľúčom si ku všetkému svojou veľkosťou bezmedznou a múdrosťou nekonečnou.

Okom mysle v diaľke hrôzu života vidím, vopred skúmam deň svetla, svätých nádej, a deň temnoty, pre hriešnikov trest, ktorému neujde nik a nik sa neskryje: ani v priepasti hlbokej či jamách bezodných, ni vo vrchov výšavách ni v jaskyniach z kameňa, ni v balvanoch pevných, ani v priehlbinách dier, ani v škárach jám, ni v záplav vodách, ni v podzemia bludisku, ni v povale podkrovia, ani za dverami izby zavretými, v temnote dediny tiež nie, za humnami ani na sklonku hôr, vo vetra vytí nie, ani v mora vlnách, ani vo víre či krútňave, ani v diaľavách zeme končín, ani v hlase žiaľu, vzdychoch plaču či trase prstov, ani v dvíhaní rúk a modlení pier, ani v jazyka výkrikoch.

Z údelu nevyhnuteľného ty, Kristus Pán, únikom si a úľavou, ľahkosťou a pokojom spásy pre duše naše, hriešne vždy. Na mňa teraz, nebezpečím mocným obkľúčeného, pohľaď, ty jediná sladkosť ľudí všetkých! Odrež ma mečom života svojím víťazným, krížom, a prepusti ma zo sietí, čo osídlom mi sú, zo sietí, čo zo všetkých strán ráňajú ma ako smrti zajatca. Upevni, prosím, trasúce sa nohy moje na ceste kľukatej a vylieč horúčku, čo spaľuje mi srdce úzkostné.

Šepot pokušenia diabolského odvráť, nech tebe proti nezhreším. Temnej duše mojej zúfalstvo odožeň, čo so zlom prebýva. Hustý hriechu opar, čo oblieva a halí ma, rozptýľ. Temné vášne podlé mojich potrieb nízkych znič. Obraz svetla obnov, poctený slávou tvojho mena svätého, dušu moju.

Milosť svoju žiarivú upri na tvár moju a na mysle mojej vnem, človeka všedného. A zanedbanú hriešnosť zmy zo mňa čistotou, nech tvoj obraz vidno vo mne - svojím božským, živým neskazeným svetlom nebeským, čo poníma tri tvoje Osoby. Lebo ty požehnaný si s Otcom i Duchom Svätým na veky vekov. Amen.“

Cítiš tú sviežosť, Yasamin?

Áno, mama. Teraz ju cítim, v Božom náručí ju cítim vždy.

DYCH ŽIVOTA TI DÁVAM A NOVÝ ZAJTRAJŠOK, DCÉRA VZNEŠENOSTI, dodal Boh a Sýrčanke sa na tvári usadil neprestajný úsmev, ktorého sa nedokázala a už ani nechcela zbaviť.

(Yasamin) Prís 4, 18-19

2014-01-19T13:32:52Z

„Chodník spravodlivých je ako svetlo brieždenia, ktorého jas prechádza do plného dňa. Chodník bezbožníkov je sťa temnota, nevedia, na čom sa potknú.“

(Kniha prísloví – kapitola 4, verše 18-19)

Útek je prejavom zbabelosti! nástojila Sameera, keď raz Yasamin uprostred noci prišla s plačom domov. Jej matka zhodou okolností vtedy nemala zákazníka, takže dievča vpadlo do spálne a hodilo sa jej okolo krku. Sameera ju namrzene odstrčila, pretože sa hnevala, že sa v tú noc nepáčila mužom, a okrem toho už aj začala žiarliť na dcérinu krásu. Yasamin sa v slzách a s ťažkým srdcom, zadúšajúc sa, poťahujúc nosom a jachtajúc, priznala, že ušla od richtárovho syna, lebo bol strašne opitý a ona mala z neho strach. Potrebovala podporu a dostalo sa jej len nadávok a výčitiek, vraj teraz budú najmenej dva dni hladovať, pretože nezarobili takmer nič. A Sameera sa zaprisahala, že svojmu dieťaťu nedá stravu ani na tretí deň, lebo sama musí nabrať síl a zapáčiť sa viacerým.

Teraz sa Sýrčanka uprene dívala do Gürselových očí, akokoľvek nebezpečné sa jej to zdalo. Nielen zo záchvevov jeho tváre vedela, čo rybár vo vnútri prežíva a ako sa cíti. Badala napätie, strach, ale aj hnev z bezmocnosti. Hoci patril k obyčajným ľuďom, nebol to žiaden nechápavý hlupák, a už zopár dní sa kvôli Zekimu znepokojoval, aj keď to nedával najavo. Nechcela mu pridávať starosti, tobôž nie bolesť, no prišla sa rozlúčiť, takže neodíde bez toho, že by mu vyrozprávala celú pravdu.

„Tak vrav, kde sa tu berieš?“ spýtal sa znova, lebo ticho nemohol zniesť. Namrzene sa poobzeral po svojich priateľoch, čím ich vlastne donútil, aby aspoň predstierali, že im nevenujú pozornosť a sú ponorení do svojich rozpráv. Jediným, kto z Yasamin nestŕhal zrak, bol potulný kupec – no pohľadu naňho sa zas vyhýbala ona, hoci na tvári cítila ten spaľujúci azúrový pohľad. „Stalo sa niečo Damle?“ pokračoval Gürsel. „Prečo si ju nechala samu?“

„Tvoja dcéra už hlboko spí, preto som sa odvážila opustiť tvoj dom, sayedi.“ Nazývala ho pánom v rodnej reči, čím mu vyjadrovala úctu, pričom Gürsel v živote nepočul sýrsku arabčinu a tomuto osloveniu nerozumel – nikdy ale nenamietal, ani nepožadoval vysvetlenie. Z každého jej prejavu prýštila vďačnosť, preto sa neobával, že by sa mu potajme vysmievala či ho urážala.

„Prišla si sem za mnou?“ zamračil sa. „Vahit!“ obrátil sa na krčmára. „Dones jej pohár mlieka – a pridaj doň aj lyžicu mandľového medu.“ Chytil Yasamin za predlaktie, nie však veľmi drsne, a odviedol ju ku stolu. Tam ju i usadil a sám sa uvelebil oproti nej. „Čo máš na srdci?“

„Musím odísť, odpusť mi, sayedi. Musím odísť z tvojho domu i z tohto mesta, nikdy sa nevrátiť, ba ani sa neobzrieť späť. Prišla som ti teda poďako...“

„Prečo? Pre toho pochábľa?! Kvôli Zekimu?“

Sklonila hlavu. „Preňho, ale z inej príčiny, než si myslíš.“

„Potrestal som ho za to, čo ti spravil, len som to neurobil pred tvojimi očami, lebo také poníženie by mi neodpustil – a ani tebe, takže by ti ublížil zas. Viem, aký je, poznám si syna. Je to násilník nehodný svojej rodiny, no zároveň pomocná ruka, mladá sila. Ja však neodpustím, aby sa k tebe ešte priblížil. Ožení sa a ty budeš mať pokoj.“

Keď si uvedomila, že ju vlastne prehovára, aby ostala, sťažka preglgla, siahnuc po pohári s mliekom. Sladký nápoj jej osviežil hrdlo a kým sa rozlieval jej hruďou, zhlboka dýchala.

„Nemusíš pred ním utekať,“ dodal Gürsel pokojným a chápavým hlasom.

„Nie, nemusím,“ potvrdila.

Zarazil sa a pozorne ju preskúmal, akoby mohol nazrieť do jej mysle. „Ty vieš, kam môj syn odišiel?“

Prikývla.

Odmlčal sa, ruky si prekrížiac na hrudi a dívajúc sa na ňu takmer bez žmurkania. Vystavená jeho pohľadu tam nehybne sedela, až kým pár stôp od nej nezavŕzgala stolička. Armén pomaly vstal a blížil sa k nim.

„Vzácny pane, smiem?“ spýtal sa, ukazujúc na miesto vedľa Yasamin. Rybár nenamietal. „Ako znie tvoje meno?“ obrátil sa k Sýrčanke, ktorý mu odpovedala sotva šeptom. „Krásny kvet,“ pousmial sa. „Kam máš namierené? Započul som, že hodláš opustiť İskenderun.“

„Nikam nepôjde,“ rozhodol Gürsel rázne, „potrebujem v dome ženskú ruku, ale Damla je ešte primalá.“

„Kým som prišla do tvojho domu, sayedi, ženská ruka ti nechýbala.“ Ale vtedy si mal syna, ktorého som... Teraz už vôbec nevedela, čo je správne: smie odísť a nechať Gürsela a jeho dcérku samých? Azda by naozaj mala ostať a kajať sa za svoj skutok tým, že im do smrti bude slúžiť a pomáhať...

„A dosť! Kam by si šla, ha? Kam?!“

„Môžeš ísť so mnou,“ Armén chytil jej pravicu do svojich dlaní a Yasamin stuhla, nezmohla sa na nič. „Som cestovateľ, mierim na Cyprus. Ak sa ti teda neprieči život na lodi...“

„Nepleť sa do toho, cudzinec!“ osopil sa naňho rybár. „Čo ťa je po tomto dievčati? Hárem si môžeš doplniť inými dedinčankami.“

„Vzácny pane,“ venoval mu úsmev, „nechcem ťa uraziť. Je vari Yasamin tvojou dcérou alebo inou príbuznou? Nežiadam ju totiž za manželku.“

„Načo ju teda chceš? Prečo?“

Zadíval sa na ňu; nie však chlípne, ako bola zvyknutá – jeho modrý pohľad neblúdil po jej odeve, hľadajúc stopy zrejúcej ženskosti, ale upieral sa do jej studní, len do tej hĺbky, ktorú mu sama chcela ukázať. „Pre tie oči.“

Pootvorila ústa, ale vlastne ani nevedela, čo by mala povedať. Gürsel jej to neuľahčil, keďže sa len pohrdlivo zasmial. Zvrtla k nemu zrak s určitou nádejou, zmietajúca sa medzi dvomi protirečivými túžbami.

„S ním chceš odísť? A vraj kvôli Zekimu! Pche!“

„Nie, sayedi, nie! Prosím, nemysli si... Nepoznám tohto muža, prvý raz som ho stretla dnes v meste. Neviem ani...“

„Kažak,“ prerušil ju, „tak sa volám. Kažak. Pamätám si ťa, Yasamin, a vidno na tebe, že nie si tunajšia – presne tak, ako to vidno i na mne. Na mojej lodi sa nájde lôžko i pre teba.“

„Čo je to za loď, ktorá preváža ženu?“ chcel vedieť rybár. „Yasamin, vari nevidíš, že ťa len balamutí? Nech už sa k tebe Zeki zachoval akokoľvek, nerob si nádeje, že tento bude iný.“

„Tvoj syn je mŕtvy,“ vyriekla konečne a jej vnútro pohltila prázdnota, čiernota, ničota.

„Čo si to povedala?!“ rukami sa zaprel o stôl, predkloniac sa. Zvedavosť sa mihla i v Kažakovom výraze.

„Ja som ho... Bránila som sa mu. Nechcela som...“ potlačila ston a bola taká rada, aká je Arménova ruka teplá, upokojujúco hrejivá a vrúcna. Nezachvela sa, keď Sýrčanka priznala svoj čin.

„Zabila si mi syna?“ Nespoznávala ho; toto nebol Gürsel, aký sa zapísal do jej srdca: starostlivý a dobrosrdečný, hoci i náročný. Navyše, to zvolanie jej pripomenulo stále bolestivú spomienku na to, ako musela po smrti Ehsanovej dcéry Ayly opustiť Urfu. „On sa už nevráti...“

Snažila sa chápať jeho zúrivosť. Zeki mohol byť, aký chcel, no nedalo sa zmazať, že Gürsela k nemu viazalo otcovské puto. Obávala sa výbuchu zlosti, pripravovala sa i na bitku, nielen na krik, no napokon neprišlo nič z toho; rybár len sklonil hlavu, zhrbil sa, zaboril si tvár do dlaní, chrbát sa mu chvíľu otriasal vzlykmi, no zanedlho sa narovnal a celkom vyrovnane povedal:

„Odíď teda, Yasamin, a zabudni. Viac vedieť nepotrebujem, len mu odpusť jeho zločin, nech sa na večnosť nepraží v pekle. Raz i ja odpustím tebe, aby... Choď už. Odíď odtiaľto.“

Privrela oči, Kažak sa pomaly postavil. „Bude mi ľúto za Damlou i za tebou, sayedi. Ďakujem za tvoje dobrodenia, nech ťa Všemocný odmení a nech ti vynahradí i škodu, ktorú som...“

„Kam sa zberáš, Armén?“ ozval sa nešťastne krčmár Vahit, lebo vedel, že taký skvelý rozprávač ako Kažak mu prilákal – a ešte aj mohol prilákať – mnoho zákazníkov, takže oňho nechcel prísť. „Nejakú peknú holubičku si od nás môžeš odviesť aj neskôr,“ skĺzol očami po Yasamininej postave.

„Nedomýšľaj si, Vahit!“ zahriakol ho. „Táto dievčina nie je odtiaľto, ani ja nie som odtiaľto. Sme dvaja pútnici, ktorí sa stretli a rozhodli sa, že sa na istý čas vydajú rovnakou cestou. Dobrú noc, priatelia z İskenderunu!“ prebehol očami po celej krčme a zastavil sa opäť na jej majiteľovi, hodiac mu hádam aj za hrsť zlatiek, ktoré vzal ktovieodkiaľ. „Postačí to?“

„Veruže aj na týždeň!“ potešil sa Vahit.

„Zbohom!“ zvolal ešte Kažak a vyviedol Yasamin von, do noci. Od východu sa pomaly brieždilo, na západe však stále panovala nepriehľadná temnota noci. Sýrčanka sa nerozhliadala, nemala nutkanie venovať niekomu či niečomu posledný pohľad. Smerovali k jednej z lodí, najväčšej v celom prístave, a keď sa ocitli na palube, bolo to sťa nejasný sen, hmlistý opar, neskutočná skutočnosť.

Ako ozvena z diaľky k nej doliehal Kažakov hlas, keď kupec komusi prikazoval, aby vytiahol kotvu, rozopäl plachty, pripravil veslá a zvrtol kormidlo na západ. Mimovoľne pozrela na tú stranu, ktorou sa mali vydať, a zdalo sa jej, že takto pôjde len od temnoty k temnote. Dosiaľ sa nazdávala, že prekliatie ju prenasleduje, no začínala veriť, že možno je priamo v nej, navždy s ňou – možno ona sama je tým prekliatím. Spôsobila už toľko smrti: Adhamovu, Aylinu, Zekiho...

Vyplašene pozrela na Kažaka, ktorý bol od nej odvrátený – hoci dlaňami sa stále dotýkali –, lebo čosi dohadoval s jedným zo svojich ľudí, a pomyslela si, že keby privodila smrť aj tomuto krásnemu Arménovi, neprežila by to. Srdce jej divo búšilo, v žalúdku cítila voľačo podobné ako kedysi pri Rahimovi, no v Kažakovej blízkosti oveľa silnejšie, a pripadala si úplne bláznivo.

Dávno si predsa zaumienila, že mužov bude nenávidieť, v domnení, že jej doráňané srdce iného nie je schopné. Teraz však – pri pohľade na Arménovu vzdialenú a odvrátenú tvár – cítila dačo iné, rozporné a rozporuplné, čo ju i poburovalo, i tešilo. Obe dlane sa jej potili, no kupcovi to zrejme neprekážalo, ak si to vôbec všimol.

Loď sa zrazu pohla, Yasamin nadskočila na mieste a bola by spadla, keby ju Kažak nedržal. Akoby sa celé jej vnútro prevaľovalo na vodnej hladine, prišlo jej z toho nevoľno. Armén pobadal, že jej razom zbledla tvár, a dumal, čím jej pomôže. Napokon sa na ňu znovu usmial a vyzval ju, aby šla za ním. Sýrčanka poslúchla; beztak nemala veľmi na výber, keďže odmietala pustiť jeho dlaň, kŕčovito ju zvierajúc, a nechala sa ním odviesť na kormu, neďaleko kormidelníka. Ten si ju síce všimol, avšak nič nevravel.

„S ostatnými sa zoznámiš neskôr,“ rozhodol Kažak, „teraz si potrebuješ privyknúť na loď a jej pohyby. Spočiatku ti možno bude zle, ale prežiješ to. Poriadne sa opri,“ opatrne si vyslobodil ruku a objal ju okolo pása, nech sa tak nekolíše pod vplyvom vĺn, čo nadnášali loď, pričom Yasamin rukami stisla drevený okraj, no vôbec sa jej nezdalo, že to pomáha. „A skús sa sústrediť na to, čo vidíš,“ poradil jej.

Dvihla teda zrak a pozrela pred seba; onemela od úžasu, tá krása jej vyrazila dych. Dívala sa na východ, kde obloha strácala nádych atramentovej černe a spoza vrcholkov v diaľave čneli lúče v podobe spaľujúcich plameňov, horúcich a hrejivých. Popred ne sa prevaľovali tmavošedé mračná, no z niektorej strany odrážali zlatisté svetlo slnka, ktoré ešte nevyšlo a ožarovalo ich len zboku, nenápadne a nie oslepujúco.

„Dakomu by ten pohľad azda pripomenul peklo,“ uvažoval Kažak, prezrel si Yasamin a pre istotu, keďže mala arabský vzhľad, dodal: „Džehenem.“

„Mne nie.“

„Ani mne, ale počul som už i také názory. Cestovanie pre mňa nie je len zábavkou; vidieť takéto voľačo nemôže každý. Iné je pozerať na východ slnka v horách, sediac kdesi na lúke medzi stromami, a iné zas na vode, ktorá všetko odráža ako to najčistejšie krištáľové zrkadlo. Vieš vôbec, čo je krištáľ, Yasamin?“

Hoci mu aj chcela venovať pohľad, nedokázala odtrhnúť oči od prírodnej nádhery, čo sa pred ňou rozpínala doširoka-doďaleka. Prstom ukázala pred seba, pretože krvavá slnečná guľa sa už čiastočne ukázala. „Krása...“ šepla, neuvedomujúc si, ako roztrasene jej hlas znie.

„Vyráža to dych,“ prisvedčil. „Ale uvidíš oveľa majestátnejšie krásy, úžasnejšie a neopísateľnejšie; môžem ti ukázať, čo len budeš chcieť, Yasamin: záhrady plné fontán a neopísateľných kvetov i vôní, bazáre plné najrôznejšieho tovaru, najchutnejšie jedlá a nápoje, tie najdrahšie látky a prekrásne odevy, ale nielen to. Vezmem ťa do palácov, na kráľovské nádvoria, do veľkolepých chrámov. Svet, v ktorom si žila doposiaľ, k tebe nebol veľmi dobrý, to sa ti blyští v tých nádherných očiach, hlbokých sťa studňa Izákova. No už viac nie, dievča, presvedčím ťa, že svet je plný krás, hoden tvojho obdivu. Uzrieš najzvláštnejšie zvieratá, jagavé poklady a spoznáš, čo je sloboda.“

Nevedno prečo, po chrbte jej prebehol mráz. Vidina toľkého bohatstva, čo jej práve opísal, sa jej až tak nepáčila. Nechcela predsa veci, nechcela vôbec nič – na nič nemá žiaden nárok, už na nič. Nezaslúži si byť šťastná v tomto svete, nech by bol hocako nádherný. Ibaže keď si uvedomila, že úsmev na tvári jej vyvoláva už len vtáčí spev, chutné kyslasté fialové bobuľky v kríčí či obyčajné sedmokrásky, aký úžas by zažívala, keby pohľadom spočinula na tom, čo jej práve Kažak vyrozprával!

Slnko ju zrazu oslepovalo, priam akoby sa postavila nad truhlicu plnú zlata, takže prižmúrila oči a zaclonila si čelo. Celkom spokojná sa oprela o Kažakovo telo, keďže ju stále objímal okolo pása, aby bola v bezpečí, a zabudla, že vedľa nej stojí muž, bytosť, ktorú si zaumienila nenávidieť. Na kratučký záblesk okamihu ju preniklo zvláštne, možno až desivé poznanie, že odkedy moslimovia vypálili jej rodnú dedinu a ona prišla o domov, stretla toľkých mužov, ktorí boli úplne iní, počnúc Gálibom a končiac týmto Arménom. Vôňa živice, čo mu sršala z odevu, jej niečím pripomenula Gálibovo ópium a ten podivný zážitok v stane s tým mladým mužom, keď jej odhalil svoje vnútro a ona, nič si nepripúšťajúc ani neskôr potom, zatúžila po ňom vo všetkej nevinnosti, čo v nej ešte vždy pretrvávala a bdela.

Obloha čoraz oranžovejšia rysovala sa nad nimi ako ochranná klenba, bezpečná strecha pred búrkou, odháňajúc čiernu noc a temnotu. Svetielko nádeje zablikalo v slnečnom svite aj priamo pred Yasamin a tentoraz to postrehla, precítila a spokojne privrela oči, akoby spočívala v náručí milujúceho otca, akoby ju objímal samotný Boh skrz ruky obyčajného muža, potulného kupca z Arménska. Lúče slnka zohrievali a hladili jej tvár, vyvolávajúc na nej mierny, nenápadný náznak úsmevu, ktorý čoskoro prerástol v ozajstnú detskú radosť, akej sa Sýrčanke už dlho nedostalo.

Kým svitol jasný deň, nesúc v sebe prísľub horúčosti, Yasamin si už úplne zvykla na more a dokonca i tancovala, bosými nohami pobehujúc po drevenej palube, sprevádzaná začudovanými očami nielen Kažakovými, ale aj ostatných mužov na palube. Vnímala, že sa smejú, ale nie uštipačne či pohrdlivo; títo ľudia nemohli byť moslimami, pretože tí sa jej javili ako chladní, naoko zdržanliví a najmä nedostupní a priečni, akoby hľadali dôvod, prečo sa nahnevať a pohoršiť. Nedumala nad tým, kde sa to ocitla, uprostred akého davu, neuvažovala ani, či je na palube Kažakovej lode nejaká ďalšia žena, nič z toho ju netrápilo, lebo v lúčoch slnka si pripadala ako lesná víla, do uší jej prenikali tóniny hudby tvorenej šelestom motýlích krídel, ktoré poletovali len v jej mysli.

Väčšina posádky sa stihla už i naraňajkovať, pokiaľ na dievčinu doľahla únava. Razom sa jej z toľkého krútenia a poskakovania zatočila hlava, zatackala sa a opäť pristála Kažakovi na hrudi, presne ako vtedy na námestí plnom ľudí. Sťaby to bolo pred sto rokmi, v dávno zabudnutej minulosti! Zasmiala sa, až roztopašne, srdce jej stále divo búšilo, no nie preňho, lež z námahy, ktorú vynaložila za posledné hodiny, a prinútila k tancu aj jeho.

Nikdy doma nezažila dedinskú zábavu, no nepotrebovala žiadne znalosti, aby dokázala tancom vyjadriť svoju radosť, aby Kažakovi dovolila viesť ju, aby sa započúvala do melódie šalmaja, ktorý znenazdajky vytiahol jeden muž z posádky. K dlhému tmavohnedému dychovému nástroju sa čoskoro pridali i ďalšie dve zurny. S veselou hudbou takto prežili celý deň, Armén musel Sýrčanku donútiť, aby si sem-tam na chvíľočku oddýchla, poriadne sa napila a dačo zjedla.

Ešte aj pokrmy jej ponúkali čudné, nevídané a nepoznané: zhingyalov hac, chlieb z cesta, prepchatý sušenými brusnicami, melasou z granátových jabĺk a siedmimi druhmi zeleniny, ako jej vysvetlil Kažak – špenátom, koriandrom, petržlenom, bazalkou, pórom, kôprom a mätou. A večer sa jej za odmenu, že celú posádku výborne zabávala, dostalo sladkosti v podobe vykôstkovaných sušených broskýň naplnených orieškami; ešte nikdy v živote si tak veľmi nepochutila.

No keď loď znovu obklopila tma a navôkol nebolo ničoho iného než šírošíreho mora, utiahla sa do samoty, na provu, hižáb, ktorého sa ešte stále nevzdala, si omotala okolo ramien, aby jej nebolo chladno, a nechala vietor, nech sa pohráva s kaderami ebenových vlasov, čo jej siahali takmer až po stehná, takže by sa do nich mohla i zamotať a skryť, keby chcela. Dívajúc sa do prázdnoty stmievania pochopila, že opustila nielen Sýriu, ale teraz už aj Turecko a pevninu – a vydala sa ktoviekam. Nemám nič, len teba, Všemohúci, môj Bože.

Toto poznanie jej však neprinieslo nepokoj, ba naopak: len sa utvrdila, že viacej azda ani nepotrebuje. O Cypre, kam mierila, síce jakživ nepočula, no neostávalo iné než nádejať sa, že i tam ju Boh odprevadí a povedie. A tak sa matkine slová, že útek je prejavom zbabelosti, vytratili zo Sýrčankinej mysle spolu so všetkou bolesťou, ktorú zanechala za sebou ešte predtým, než vstúpila na Kažakovu loď.

(Yasamin) Iz 54, 10

2014-01-15T12:32:10Z

„Aj keby sa vrchy pohli a kopce kolísali, moja milosť sa nepohne od teba a moja zmluva pokoja sa nezakolíše, hovorí Hospodin, ktorý sa zľutúva nad tebou.“

(Kniha proroka Izaiáša – kapitola 54, verš 10)

Úprimnosť nadovšetko, Yasamin. Nad úprimnosť nie je nič, lebo lož je rúchom hriechu. Múdry človek však vie, kedy treba mlčať. Zo šera svitajúcej izby sa dívala na kosáčik mesiaca, zachádzajúci za obzor, a pýtala sa, mlčky pootvárajúc ústa: Mlčať, či prehovoriť?

Gürsel už pár dní na Zekiho neprestajne nadával, vraj je to pochabé a nevďačné chlapčisko, čo si neváži otca ani počestnú prácu, pričom každé jeho slovo sa zabodávalo do Sýrčankinho srdca ako ostrá čepeľ dýky. Chudák rybár sa nazdával, že jeho syn opäť kamsi zmizol s priateľmi a ničomne mrhá peniazmi i časom, ktorý mohol využiť na získavanie ďalších zárobkov pre rodinu.

Yasamin sa v ten deň vybrala do mesta a šla ulicami İskenderunu, nesúc košík vystlaný rybami na predaj; vtedy poslednýkrát robila Gürselovi službu a, hoci to ešte netušila, aj tak chcela získať čo najviac peňazí, aby sa dobromyseľnému rybárovi, ktorého pripravila o syna, odvďačila za láskavosť a starostlivosť, čo jej preukázal. Dostala sa až na trh, odvšadiaľ sa ozývali predajcovia a vábili okoloidúcich na svoj tovar od výmyslu sveta. Spomenula si na Urfu, ako tam vkročila a takmer si oči vyočila na všetkých tých krásach. Tu sa ponuka trochu líšila; tým, že šlo o miesta, ktoré ešte nedávno patrili kresťanom, našli sa na pultíkoch nielen moslimské závoje a hižáby, ale aj kríže, fľaše s vínom, rôzne odevy.

Každé ovocie v nej vzbudzovalo túžbu ochutnať, okúsiť, osviežiť sa, ovlažiť si hrdlo. Peniaze však nemala, takže si nič nekúpila. Pozdravila starého slepého hrnčiara a usadila sa pri ňom. Mala Doruka celkom v obľube, zvykol spievať veselé piesne, čo jej vyvolávali úsmev na tvári. Dosiaľ si nezvykla na to, že by mala na zákazníkov vykrikovať a volať ich k sebe, takže len trpezlivo čakala, až sa niekto pristaví a bude chcieť zjednávať o cene. Aspoňže Gürselovi sa zdalo, že ju dobre priučil, pretože bol spokojný so zárobkom a často jej dve-tri mince dokonca aj ponechal. Sýrčanka však nemíňala, keďže z opatrnosti si odkladala na odchod.

Doruk sa aj teraz, len čo začul, že prišla, pustil do ďalšej zo svojich piesní; táto zvestovala dobrodružný príbeh akéhosi tuláka, čo si zarábal zabávaním bohatých moslimov, keď im rozprával vtipy a vymyslené historky o tom, ako sa mu čosi nepodarilo, aký bol nešikovný. Dostal sa na dvor samotného sultána a ten mu za to, že rozosmial jeho dcéru, ktorá sa odmalička, odkedy jej umrela matka, neusmievala, odovzdal jeden zo svojich palácov. Tulák však chcel čosi iné: jeho dcéru za ženu. Sultán sa rozhneval a dal ho hodiť levom, ibaže do arény, ktorá mala byť jeho pohrebiskom, vtrhla horda cudzích ľudí, bohatých šľachticov, ktorí si tuláka pre jeho povesť vážili a mali ho radi, a vyjednali so sultánom, aby ho prepustil na slobodu. Keď si sultán na naliehanie svojich významných poddaných vypočul ďalší z tulákových príbehov, sám sa natoľko rozosmial, až mu okamžite bez váhania odovzdal svoju dcéru za manželku.

„A všetko sa to skončilo dobre,“ spieval Doruk posledné slová, „spokojný odchádzal tulák Emre.“

Sedela pri ňom až do obeda, slnko pálilo, no ona zaujato sledovala hrnčiarovu zručnosť. Nešlo jej do hlavy, ako môže na svojom kruhu vytvárať takú nádhernú keramiku, hoci nevidí. Nemala odvahu spýtať sa, lebo netušila, či sa slepý narodil, alebo sa mu voľačo stalo. Tušila, že niekto, kto nikdy nevidel, by takúto krásu nedokázal vyrobiť; o to viac ju bolela predstava, že Dorukovi ktosi tak strašne ublížil.

Podelil sa s ňou o niekoľko kusov chleba, čo mu priniesla suseda-pekárka, a dnes jej dokonca daroval aj syr, ktorý bol pre Yasamin hotovou lahôdkou. Keď sa deň preklopil k noci a páľava mierne ustala, z opačného konca trhoviska sa ozval hlučný potlesk, akoby sa tam ktosi veľmi dobre zabával. Sýrčanka spozornela, keď Doruk naliehal, aby zistila, čo sa tam deje.

„Ale ja...“ zaváhala pri pohľade na ryby. Starec zrejme vytušil, čo ju trápi, takže nahmatal jej predlaktie a prisľúbil, že sa o jej ryby postará. Zvraštila obočie, keď si predstavila, že ktokoľvek by ho mohol okradnúť, keďže nič nevidí, ale prisvedčila a opatrne vstala. Kráčala pomaly, nerozhodne, a ešte väčšmi spomalila, keď pred sebou zbadala dav ľudí tisnúcich sa na seba.

Nechcelo sa jej zapliesť sa medzi nich, nikoho predsa nepoznala a mohlo to byť dokonca nebezpečné. Taktiež sa ale nemohla k Dorukovi vrátiť a nič mu neprezradiť, keď tak veľmi chcel vedieť, čo sa tam deje. Voľajako sa jej predsa len podarilo obísť zopár žien a pretlačiť sa pomedzi smejúcich sa mužov. Konečne sa jej naskytol pohľad na to, čo ich tak dobre bavilo – alebo skôr, na toho.

Neveriacky si ho prezerala, ničomu nerozumejúc. Zdalo sa jej, že ten muž musel prísť z iného sveta, vyzeral úplne inak ako všetko v İskenderune, v Urfe či dokonca aj v Sýrii, jej domove. Mal síce bradu ako všetci ostatní, mohol byť približne v Gálibovom veku, ale Yasamin nedokázala strhnúť zrak z jeho očí. Boli modré, úplne modré, ako nebo, čo sa klenulo nad ňou, ako priezračné jazero. Nikdy nič také nevidela, aj keď Ihab, Gálibov spoločník, mal modré oči, ale tie skôr pripomínali nočnú oblohu. Oči tohto človeka žiarili, veselo sa leskli a jeho ústa sa usmievali, až sa mimovoľne zvlnili aj jej pery.

Následne sa započúvala do jeho hlasu; znel živo, iskrivo, všetci ho počúvali pozorne a sústredene. V turečtine sa dal badať cudzokrajný prízvuk, podľa čoho Yasamin usúdila, že nie je tunajší. Spočiatku ani nevnímala, čo vlastne vraví, no postupne jej do uší prenikali jednotlivé slová a na okamih sa jej zazdalo, akoby sa ocitla v Dorukovej piesni.

Tento muž totiž zvestoval svoje dobrodružstvá, neprehlasoval sa však za tuláka, ale za cestovateľa, kupca a obchodníka z neďalekej Arménie. Ľudia mu tlieskali, on sa ukláňal, uškŕňal, vzápätí vyrukoval s ďalším zážitkom a Sýrčanka by tam dokázala stáť hodiny, dni, mesiace, len sa dívať do tých nezvyčajných očí a počúvať ten mladistvý svieži hlas, ktorý ju lákal dokonca viac než šťavnaté figy, sladučké melóny či kyslé limetky.

Ktosi ju zrazu postrčil dopredu, lebo sa poza jej chrbát potreboval kamsi dostať, jej sa pošmyklo a zavrávorala, ani si neuvedomila, že preskočila niekoľko krokov vpred. Bola by sa ocitla na zemi a bola by veru dopadla poriadne tvrdo, možno priamo na tvár, pretože ruky sa jej akosi zamotali, keby k nej nebol ten modrooký priskočil a nezachytil ju. Prekvapene zažmurkala a, hoci stískal jej ramená, pritisla si hižáb na tvár. Pousmial sa.

„A takto som chytil aj tú princeznú, čo padala z veže!“ zakončil jeden zo svojich príbehov a vyslúžil si ďalší potlesk. Poklonil sa a privoňal k jej závoju, ktorý stále jemne zvieral medzi končekmi prstov. Takmer jej ho stiahol, ale Yasamin uskočila a sklopila zrak k zemi. „Ibaže tá mi padla rovno do náručia!“ dodal ešte a ľud sa rozosmial.

Sýrčanka ustupovala nabok, nedívala sa ostatným do očí, no tí na ňu čoskoro zabudli, pretože, predsa len, potulný cestovateľ bol omnoho zaujímavejší.

„A večer, priatelia, každému chlapovi, čo príde do krčmy, kúpim pivo!“ sľúbil a dal sa na odchod. Keď Yasamin zbadala, že ide jej smerom, odvrátila sa a zrýchlila. „Stoj!“ zvolal niekoľkokrát, no ona mala svižnejší krok a ľahko sa mu stratila medzi neznámymi. Uľavilo sa jej, pretože predstava, že ju dakto prenasleduje, ju skľučovala.

Keď Gürselovi odovzdala zárobok toho dňa, chcela sa rozlúčiť. Rybár jej však nedal takú možnosť, lebo oznámil, že sa zberá do krčmy a Yasamin má dať pozor na Damlu. Sýrčanka nedokázala odmietnuť, keď si predstavila, že by dievča ostalo samé, takže poslušne sklonila hlavu a vyprevadila ho.

Pri Damle jej bolo vždy veľmi príjemne, dievčatko malo kopu zvedavých otázok a Yasamin si rada vymýšľala tie najrôznejšie odpovede. Často jej aj padlo zaťažko poslať rybárovu dcéru spať, no keď sa zotmelo, musela tak urobiť. Rovnako i v ten deň, pričom Sýrčanka si po prvý raz neľahla zarovno s ňou. Keďže vedela, kde sa Gürsel nachádza, vybrala sa ta bez váhania.

Už zvonku sa dalo rozoznať, že v krčme sú obsadené všetky miesta, pretože odtiaľ vychádzal hluk smiechu a veselej vravy. Yasamin priamo predo dvermi zastala a nedokázala sa premôcť a vstúpiť dnu. Predstava, že by vošla a všetky pohľady by sa zvrtli k nej, bola príliš silnou pripomienkou rodnej dediny a nočného zháňania zákazníkov. Odkradla sa teda k jednému z okien, aby mohla nazrieť dnu a rozlúčiť sa s dobrosrdečným rybárom aspoň očami. Snažila sa ho objaviť, ale zahliadla toľké mužské hlavy, čo zozadu vyzerali takmer rovnako, že sa len odtiahla uvažujúc, ako to všetko urobí. Nemôže predsa odísť bez slova, to by bolo veľmi neslušné – a Sameera ju vychovala pridobre, vďaka čomu by takto nikdy nekonala.

Jedným riešením by bolo počkať, až sa Gürsel rozhodne pre návrat domov a opustí krčmu, ibaže... Zamračene si objala ramená; nebola zrovna teplá noc. Čo ak to potrvá hodiny? Prejavila by strašnú nevďačnosť, keby len tak zbabelo ušla! Rybár si zaslúžil dozvedieť sa pravdu, hoci by Yasamin pre túto pravdu aj zavrhol. Lenže ako mu to povie? Ospravedlní sa, že zabila jeho syna, a rozlúči sa s ním bozkom na obe líca?

Ako rada by ostala... V İskenderune sa jej žilo dobre, cítila sa užitočná – takmer ako v Urfe. Ak odtiaľto odíde, kam sa vôbec vyberie? Nepoznala žiadny smer, akým by sa mala vydať, nevedela nič o svete. Mierne sa zvrtla a zrak jej tmavých studní spočinul na neďalekých Vrchoch svätého Svetla. S ľútosťou si zahryzla do spodnej pery; čo ak nikdy nemala ujsť násilným moslimom, ktorí vtrhli do jej domova? Zachránila sa predsa tým, že odhodila kríž: vzdala sa svojej viery, výchovy – len pre svoj bezcenný život. Vzdala sa Boha, len aby sa odtiaľ dostala, zaprela ho a predstierala, že ho nepozná, aj keď sa jej odmalička prihováral a ona poznala jeho hlas inak, bližšie než akýkoľvek ďalší človek.

Zradila som ťa! ozvalo sa jej srdce, náhle prebodnuté tisíckami boľavých výčitiek.

A JA SOM TI ODPUSTIL, odpovedal okamžite, aby vedela, že v tom nebola ani štipka váhania či zvažovania, EŠTE SKÔR, NEŽ SI PRIŠLA NA SVET. UŽ VTEDY, KEĎ SOM UTKÁVAL V MYŠLIENKACH TVOJU KRÁSU. UŽ VTEDY SI MALA ODPUSTENIE SVOJHO KRÁĽOVSKÉHO OTCA, PRINCEZNÁ!

Zachvela sa. Nie však kvôli chladu, ani pre očistnú bázeň, ktorá sa jej zmocnila, dokonca ani kvôli tomuto ráznemu vyhláseniu, čo sa jej ozývalo mysľou a rozbúrilo krv v jej žilách, lež pre hlas – hlas muža. Doniesol ho k nej ľahký nenápadný vzduch a ona ho okamžite spoznala, vynoril sa jej v pamäti dokonca ako obraz: obraz žiarivých modrých očí a nevšedného odevu pozostávajúceho z dlhej svetlozelenej haleny a úzkych hnedých kamaší. Ako mohla zabudnúť, že tam bude ten arménsky kupec? Sľuboval to predsa, azda aj preto sa tam dnes rybár Gürsel vybral.

„Ďalšie dobrodružstvo!“ naliehali naňho viacerí muži v krčme a on sa len smial, zahováral a krútil hlavou, ibaže napokon podľahol a predsa len sa dal do rozprávania:

„Stalo sa to v Bagarane, mojej domovine. Bol som ešte chlapec a rodičia sa rozhodovali, čo so mnou. Keďže nás tam nemali veľmi radi, chceli mi uľahčiť život a poslať ma čo najďalej. Vhodné riešenie našli v mníšskom habite, ktorému som ale ja chcel ujsť stoj čo stoj! Veď si len predstavte, že ma chceli poslať na miesto, čo sa volá Khor Virap. V mojej reči to značí hlboká diera; mládenca ako ja by tam veru nedostali ani štyri páry volov!“

Nasledovala salva smiechu, ale ten čoskoro utíchol, pretože muži chceli počuť viac – a rovnako aj Yasamin.

„Vraj mních? Ja? povedal som si. Ani za svet! Však ja im ukážem, že zo mňa žiadneho mnícha mať nebudú! A to som netušil, že tento krok určí celý môj ďalší život. Len aby som im z hláv vytĺkol, že do kláštora ma nezavrú, začal som stvárať všelijaké šibalstvá, dokonca aj bagarenský ľud si ma obľúbil.

Zašlo to však priďaleko; s chlapcami sme vymýšľali pochabosti a častokrát sme z toho mali aj ťažkosti. Nič nám však nezabránilo a veľa sme sa nasmiali. Až raz sme šli okolo bagarenskej pevnosti a oni ma vyzvali, aby som sa vyšplhal na jej vrchol; vraj, ak to dokážem – o čom všetci boli presvedčení, že sa nikdy nestane –, darujú mi pár najsilnejších koní a polovicu svojich zlatiek.

Lákavá ponuka donúti človeka ku všeličomu; a tak aj ja, razom som sa šplhal po tých tvrdých studených kameňoch, ibaže neuspel som. Presne ako čakali. Pošmyklo sa mi a ocitol som sa na zemi, tak som si udrel hlavu, až ma museli domov odniesť, lebo po vlastných by som neprešiel. Na druhý deň ma miesto slnka a kikiríkania prebralo matkino zaucho, keď mi vynadala, ako som sa to doriadil.

Ibaže ja – hlava dubová, zaťatá – som to prosto musel dokončiť. Šplhanie sa mi neosvedčilo, zvažoval som teda iný spôsob, ako sa dostať do pevnosti. Vysníval som si tam aj krásnu princeznú a mohlo to všetko dobre dopadnúť, keby som nebol taký huncút.

Dopočul som sa, že v pevnosti majú aj väznice – a v tom som hneď uzrel svoju cestu dnu. Niekoľko dní som kradol len tak, ale potom som sa nechal chytiť; nie však za veľa, iba za kus chleba, trochu piva a dvojo šiat. Uvrhli ma do temnice a tam som si konečne uvedomil, že zrazu som načisto bezmocný. Z cely predsa niet ľahkého východiska, takže vysnívaným potulkám po pevnosti bol koniec!

Spriatelil som sa ale s ďalšími väzňami, čo tam pykali za horšie viny, než boli tie moje. Spoločne sme hútali, ako sa dostať von, nech aspoň rodičov môžem ešte pozdraviť a zmiznúť z mesta, lebo by ma honili aj cez polia aj cez lesy, len aby som si tam odsedel určený čas.

A hľa, ušli sme, človeku sa to ani možné nezdá! No sedím tu, priatelia, a z pevnosti ma veru nikdy neprepustili. A ako sa to podarilo? Nuž, odpoveď spočíva v troch veciach, čo mi na ceste pomohli. A tými tromi vecami sú somár, ihla a prsteň.

Somárom bol strážnik, čo sa prechádzal medzi našimi celami, nadával nám, pľul na nás. Ihlu sa podarilo uchovať jednému krajčírovi, čo ho tam zavreli za to, že okrádal ľudí a žiadal peniaze nehodné svojej práce. Ani nechcite vedieť, kde ihlu ukrýval, že mu na to neprišli!

S ihlou teda vykonal jeden fígeľ, ktorý mi zaťažko padne opisovať ešte aj dnes, lebo to bola prvá smrť, čo som uzrel vlastnými očami. Krajčír teda zavolal strážnika k sebe, ten sa k nemu – hlupák! – priblížil, hľadiac naňho cez mreže, a vtom sa z cely naproti ozval ďalší, takže strážnik sa musel otočiť. Krajčírisko neváhal a zapichol mu svoju cennú ihlu do temena. Pekné to nebolo, viac nepoviem.

Podarilo sa mu siahnuť do vreciek toho človeka a vytiahnuť zväzok kľúčov. Trasúcimi rukami odomykal zámku svojej cely a my ostatní sme sa už aj strachovali, že sa mu to nepodarí. Šťastie stálo na jeho strane a napokon otvoril. Ocitol sa prostred chodby, nad strážnikovou mŕtvolou a medzi všetkými našimi celami, a ten chlapisko zrazu začal váhať! Splašili sme sa a mykali mrežami, len aby sme mu pripomenuli, že bez nás by veru odchádzať nemal, keď sme mali dohodu.

Obzeral sa pomedzi nás a pýtal sa, čo z toho bude mať, keď nás pustí. Vraj čo ak na mesto vyšle hroznú pliagu? Dakto mu odvážne pripomenul, že sám bol väzňom a nie nevinným baránkom, no na to on už zabudol, ako okrádal zákazníkov a svoje obyčajné látky vydával za drahé a vzácne, perzské a tak podobne. Krútil hlavou a nám upadala nádej, strácala sa a mizla.

Vtom som si ja uvedomil, čo sa mi podarilo skrývať celé tie týždne, ktoré som tam strávil. Doteraz neviem, ako je možné, že na to strážnici neprišli, ale ľahko usúdiť, že prosto sa im nechcelo prehliadať všetkých a svoju povinnosť považovali za splnenú, keď párkrát obišli cely a uistili sa, že nik sa nedostal von. Zo záhybov rúcha som vytiahol jagavý prsteň svojho rodu a ponúkol mu ho za svoje vyslobodenie.

Prijal a otvoril, ale viacerých pustiť nechcel. Čo mi iné zostávalo, keďže vo mne stále žilo svedomie? Omráčil som ho, vzal mu kľúče a poodomykal cely svojich nových priateľov. Dal som si pozor, aby som sa ta nespriahol s vrahmi a zločincami, beztak som prepustil len zopár drobných zlodejov a mužov, čo sa nie hrdelne prehrešili proti zákonu.

Tak ma zachránil somár, ihla a prsteň, priatelia, v ten istý deň! A ja som si zaumienil, že ďalej kradnúť nebudem, no ani doma nezostanem, lebo predsa len by ma možno do toho kláštora chceli zavrieť za trest. Nezabudol som si od krajčíra vziať späť prsteň, zavrel som ho do jeho cely a strážnikovi som vrátil kľúče, hoci už ich nikdy nepoužil. Mamke som zaklopal na dvere a položil pred ne ten šperk, aby mali z čoho žiť, keby sa im nedarilo. Bez slovka som odišiel, lebo lúčiť by som sa s ňou nedokázal.

Odvtedy som na cestách, zažívam mnohé a rozprávam sem-tam ešte aj čosi viac, než ozaj zažijem!“ zasmial sa. „Ľudia to majú radi, takže na vaše zdravie, priatelia!“ zdvihol pohár a ostatní sa k nemu pridali.

Yasamin zrazu, úplnou náhodou, zbadala Gürsela. Už s ním ani nechcela hovoriť, vzbudila sa v nej celkom iná túžba, zvláštna, za ktorú sa trochu hanbila, no aj tak jej chcela podľahnúť, nevzpierať sa a už si viac neodopierať. Túžba po počúvaní Arménových príbehov, dokonca po cestovaní s ním. Toľké úžasné zážitky! Oči jej v tme noci čudne žiarili a keby sa bola videla, zrejme by sa aj preľakla, nakoľko po niečom zabažilo jej srdce a vnútro, ako rýchlo sa jej dvíhala hruď, kým počúvala cestovateľov hlas.

„Yasamin?!“ ozvalo sa zvnútra a ona stuhla, skamenela, zmeravela. „Čo tam robíš, dievča?“ dožadoval sa rybár, hlučne vstal, zavŕzgajúc stoličkou, a vybral sa k nej. Vtiahol ju dnu, na svetlo, aby sa presvedčil, že je to skutočne ona. Očami zablúdila k Arménovi a ten sa prívetivo usmial – spoznal ju. Yasamin sa v ten večer zachvela po druhý raz a zľakla sa, že si to neznámy muž tentokrát mohol aj všimnúť, hoci Gürsel jej pevne zvieral predlaktie.

Uprela zrak na rybára a zhlboka sa nadýchla, zatiaľ čo v jej vnútri sa bili dve presvedčenia: Úprimnosť nadovšetko. Múdry človek však vie, kedy treba mlčať.

(Yasamin) Ef 5, 8

2014-01-10T08:47:23Z

„Veď kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla.“

(List Efezanom – kapitola 5, verš 8)

Bráň sa, šepkal jej matkin hlas v sne. Znel živo, akoby skutočne stála nad ňou, skláňala sa. Yasamin dokonca cítila končeky Sameeriných vlasov, ako ju mierne šteklia na tvári. Prstami si požmolila zavreté oči a zadívala sa do tmy, čo ju obklopovala.

Výrazný rybí zápach jej nos už niekoľko dní veľmi netrápil, ale teraz si ho naplno uvedomila a znechutene zvraštila obočie. Tesne pri nej sa čosi pohlo; Sýrčanka mimovoľne pohladila Gürselovu dcéru Damlu po vláskoch a opatrne sa posadila, aby dievčatko nezobudila. Spávalo s ňou v jednej izbe a ona už si zvykla na to, že počas každej noci sa niekoľkokrát prebudí v strachu zo Zekiho.

Za denného svetla jej nevenoval pozornosť, ibaže ona sa nedokázala zbaviť obáv, že napriek sestrinej prítomnosti jej znovu ublíži v noci, kedykoľvek. Nespravil to a i to prispelo k tomu, prečo Yasamin ostala u rybára Gürsela ešte nejaký čas. Spočiatku sa nazdávala, že bude musieť odísť, že to tam nevydrží, že sa bude pri každom pohľade na Zekiho triasť a dusiť. Mýlila sa, zrejme v sebe mala viac sily.

Sameerino varovanie ju však vyplašilo. Cítila, ako jej búši srdce priam v krku, a snažila sa zhlboka dýchať. Do malej izbietky prenikalo žiarivé, striebristé svetlo mesačného svitu. Sýrčanka sa uistila, že Damlin spánok je dostatočne hlboký, a pomaly vstala. Cez husté ebenové kučery si prehodila hižáb a potichu opustila rybárovu chatrč.

Ocitla sa na drevenom móle a vykročila, rukami si objímajúc ramená. Nezamýšľala odísť a opustiť toto miesto, pretože napriek všetkému jej tu bolo dobre. Chcela sa len prejsť, nadýchať čerstvého vzduchu, zmiznúť zo Zekiho prítomnosti. Vedela, že po zotmení sa vybral kamsi preč, zrejme opäť za dievčatami, za ktorými chodil, ale tentokrát už ho neľutovala – naopak, tešila sa, že sa od nej vzdialil.

Dávno sa už nezhovárala s Bohom, hoci občas k nemu vyslala nejakú myšlienku. Ale jeho hlas akoby sa jej prestal prihovárať, aspoň jej sa tak zdalo. A možno len nedokázala počúvať. Alebo jej nemal čo povedať? Nepýtala sa, ani o tom neuvažovala. Nadradený Boh predsa môže hovoriť, s kým chce, môže mlčať, kedy chce. V úplnom spoľahnutí na jeho dobrotu čakala a snažila sa zotrvať v trpezlivosti.

More sa jemne vlnilo, priezračná hladina odrážala mesačný jas. V celom İskenderune panoval nočný pokoj, ale Yasamin sa tmy nebála. Keď bola menšia, nahovárala si, že v noci vstupuje do akéhosi iného sveta, neskutočného, ktorý je len škaredou nočnou morou. Vždy v srdci však vedela, že je to ozajstné, že sa tomu nevyhne a že jej údel je práve taký.

Pohľadom očí, temných ako bezodné studne, zablúdila k vysokým Vrchom svätého Svetla. Tie ju delili od domova, od domova, odkiaľ nikdy nemala odísť, odkiaľ ju nemala pustiť krutá ruka osudu, ako jej trpko vravievala Sameera, odkiaľ sa nemala dostať, pretože si to nezaslúžila. Nie za to všetko, čoho sa dopustila a čo musela robiť. Áno, musela, preto sa priamo nevinila. Nechcela to predsa, nútili ju a nemala na výber. V srdci ju však čosi bolelo, keď si spomenula, že vždy dostala príležitosť zutekať, nevykonať to, vzoprieť sa.

Prečo jej to ani na um nezišlo? Keby sa na ňu v tom okamihu niekto díval, pobadal by mladú, nádhernú tvár, no veľmi strhanú a utrápenú, s očami oveľa staršími, než malo mať pätnásťročné dievča, s dušou ubolenou a skleslou. A Boží hlas sa zrazu ozval, Yasamin poskočilo skormútené srdce:

MÁŠ EŠTE NÁDEJ VO MŇA, DIEŤA DRAHÉ?

V prvom okamihu nenabrala odvahu čokoľvek vyriecť, nazdávala sa, že ide o výplod unavenej mysle. Namiesto toho, aby odpovedala len v duchu, šepla skrz suché pery: „Ty si mojou jedinou nádejou, Pane.“

Viac síce v tej chvíli nevravel, ale ona stále upierala zrak na kopce týčiace sa k tmavomodrému nebu. Hviezdy, čo sa na ňom ligotali, odrážali sa sťa diamanty v jej hlbokých studniach. Dlhé riasy prikryli jej oči a Yasaminino vnútro až po okraj naplnila nepoznaná, nevídaná, neprežitá vďačnosť.

Spomenula si na sen, kedy videla seba samu, poliatu zlatým medom, a zdalo sa jej, že sa napĺňa. Vďaka sa jej rozlievala vnútrom a ona privrela oči, sústrediac sa na ďalšiu vidinu, usmievajúc sa a zhlboka dýchajúc, počúvajúc šum spiaceho mora. Videla prekrásnu jagavú nádobu, celú zo zlata, ligotala sa priam oslepujúco, vyvýšená na piedestále, spočívajúca na nadýchanom purpurovom vankúši. A zhora, priamo z blankytnej oblohy, sa do nej liala priezračná tekutina, číročistá, priehľadná takmer ako zrkadlo. A pretekala nielen nádobou, no blížila sa i k Yasamininým nohám. Sklonila zrak ku svojim chodidlám a sledovala, ako ju tekutina obaľuje, šplhá sa po celom jej tele. Bola príjemne teplá, zohrievala ju a hladila.

Znovu otvorila oči a vydýchla. Opäť vnímala skutočnosť, ale cítila mocný pokoj. Zdalo sa jej to zvláštne. Pokoj, opakovala si. Vnímala ho na jednej strane ako dlho vytúžený, jemný a nenápadný, no zároveň sa jej vnútrom prevaľoval sťa rozbúrené vlny, nezastaviteľná víchrica, hrozitánske kropaje neľútostného dažďa. Mocný a zároveň nežný, prebleslo jej mysľou.

Doľahol k nej smiech – odkiaľsi, odkiaľsi... Obzrela sa a zbadala niekoľko postáv. Všetky patrili chlapcom alebo mužom, ľahko to rozoznala. Podaktorí sa tackali, niektorí sa vzájomne potľapkávali po pleciach, dobromyseľne so smiechom sa sácali. Dvaja sa postupne zrútili na zem, jeden vstal rýchlo a spadol znovu, načo ho ďalší s rehotom upozornil, že na plávanie teraz nie je vhodný čas.

Yasamin s nimi nechcela prísť do stretu, preto sa uchýlila do tieňa jednej z prístavných chatrčí a dúfala, že si ju nevšimnú a prejdú popri nej. Rozoznala ale aj Zekiho hlas a podvedome si hižáb pritiahla ešte väčšmi, akoby sa doň chcela schovať, akoby sa v ňom túžila celá stratiť, akoby sa mal stať jej bezpečnou skrýšou.

BUĎ STATOČNÁ.

Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. Hoci to boli slová uistenia, v danej chvíli jej zneli ako varovanie, upozornenie, že sa stane niečo zlé. A ona to už po druhýkrát zažiť nechcela, ozaj nie. Oči sa jej zaliali slzami, ale Sýrčanka sa zhlboka nadýchla a tisla sa k drevenej stavbe.

Chlapci sa pomaly rozchádzali, každý sa vybral iným smerom. Uvedomila si, že Zeki bude musieť prejsť okolo nej, ak vykročí domov. Bol už sám, keď zbadala, ako sa k nej blíži. Prosím, nech si ma nevšimne. Pane, nech si ma nevšimne, prosím, žiadonila zúfalo, privierala oči a medzi prstami žmolila okraj hižábu. V snahe utíšiť vlastný rozrušený dych si pritlačila dlaň na ústa; zavadila však o hrable, opreté o akýsi sud, a tie sa s rinčaním zrútili na zem.

Zeki spozornel, zakašľal a žmúril do tmy. Niekoľkokrát zavrel a otvoril oči. „Kto tam je?“

Pane môj, zachráň ma. Prosím, nedovoľ mu...

Bolo neskoro; všimol si ju a vybral sa k nej. „Ty?!“ zvolal namosúrene, keď Yasamin spoznal. „Čo sa túlaš nocou?!“

Ani nevedela, čo má povedať. Mohla by sa jednoducho rozbehnúť, Zeki by ju v takom opitom stave zaručene nedostihol. Chcela to i spraviť, možno by sa to podarilo. Rybárov syn ale zovrel jej predlaktie a ona zastonala od bolesti. „Daj mi pokoj!“ Nebolo času čudovať sa, aká je zrazu odmeraná a odvážna.

Nepúšťal ju a ona cítila jeho dych na svojej tvári, dych páchnuci pálenkou. V dome katiba Ehsana, pomocníka urfského pisára, sa naučila, že moslimovia nepijú víno, preto sa na sekundu divila, kde sa Zeki tak veľmi opil. Rovnako i jeho priatelia. „Chýbal som ti, čo?!“ zaškeril sa zlovestne, odhaliac rad bielych zubov.

„Nechaj ma!“ zvolala, vyslobodzujúc sa. Darmo; bol mocnejší.

„Keď som na teba natrafil?! Ó nie, nedúfaj!“

„Nechcem, nechcem ťa! Pusti ma a nič nepoviem!“ sľubovala.

Rozosmial sa. „Komu by si čo vravela?“

„Tvojmu otcovi. Nepoviem mu, čo si mi spravil, ak ma teraz pustíš.“ O Gürselovi sa presvedčila, že je čestným a dobroprajným mužom. Na Zekiho slová o tom, že Yasamin nebola pannou, keď si ju vzal, zrejme zabudol, alebo ich prepočul. Sýrčanke totiž nešlo do hlavy, že by bol taký zlý. Nepasovalo to k tomu, ako sa k nej správal, ako sa staral o Damlu a aký bol odrazu prísny na svojho jediného syna. Otvorene ho síce nepotrestal, aspoň nie pred Yasamininým zrakom, ale určite sa naňho veľmi nahneval. Cítila to z neho. Alebo si to len nahovárala? Teraz už si nebola istá ničím.

Zeki sa totiž stále smial, sebavedome, hrdopyšne, povýšenecky. Stále zvieral jej predlaktie, ale druhou rukou jej takmer rozpučil rameno. Vyhŕkli jej slzy a stekali po lícach, ale stále sa mu dívala do tváre, odhodlaná brániť sa do posledného okamihu. Tentoraz mu už nepodľahne, už nepodľahne nikomu.

Bráň sa, spomenula si na matkine slová zo sna. Na slová, ktoré Sameera v skutočnosti nikdy nevyriekla; nehodili sa k nej. Predsa len, vždy svojej dcére kázala pravý opak – aby poslúchala, spravila, čo sa od nej žiada, aby sa nevzpierala. Prečo sa jej teda prisnilo čosi také zvláštne, nevšedné, neslýchané?

Sklonil sa, akoby ju tentokrát chcel i pobozkať. Prekvapilo ju to, ale nezaváhala a kopla ho do nohy, vzápätí mu stúpiac na chodidlo. Zvreskol od bolesti, no uvedomila si, že v ňom akurát prebudila zúrivosť. Sotil ju a Yasaminin chrbát prudko narazil do tvrdej drevenej steny chatrče. Nádejala sa, že azda niekto vo vnútri sa prebudí a príde ju zachrániť, ibaže nič také sa nestalo. Prestala dúfať veľmi rýchlo a naplno precítila, čo znamená, že sa o seba musí postarať sama.

Opäť na ňu siahol – mozoľnatými rukami, drsne a necitlivo, bezohľadne. Tisla ho od seba, udierala ho do hrude zovretými päsťami. A Zeki ju tlačil k chatrči a pravicou ju nútil čoraz viac rozťahovať nohy, až sa bála, že sa zošuchne na zem, pretože neudrží rovnováhu. Čosi v nej sa pred chvíľou vzdalo. Bola to tá časť, ktorá panovala a vládla jej mysli celé roky. Zdôrazňovala jej, že nemá zmysel brániť sa, že takýto je jej osud. Od Gáliba predsa počula, že Alah všetko vopred rozhodol a človek nemá moc zmeniť to. Netušila síce, či jej drahý, milovaný Boh sa nazýva Alahom, ale tomuto poznaniu sa nehodlala podriadiť.

Po prvýkrát dovolila, aby zvíťazila iná časť jej mysle, srdca, svedomia, duše, celého bytia. Tá, čo jej neodvážne našepkávala, že sa nielen smie, ale aj má vzoprieť, že ona rozhoduje a dokáže ovplyvniť, čo sa s ňou deje. Že všetko v jej živote závisí od rozhodnutí, ktoré ona sama vykoná. Nemôže byť šťastná, ak nebude konať podľa svojej vôle.

„Dosť!“ skríkla teda nahlas, azda až príliš odhodlane a odvážne. Znásobila sa v nej zvláštna telesná sila, ktorou Zekiho telo odrazila od seba. Rybárov opitý syn sa zatackal, zavrávoral a o čosi zakopol. Len okamih sa ešte motal, zaraz sa ale akosi obrátil a nohy sa mu zvrtli. Celý sa pretočil a dopadol na brucho.

Sýrčanka obozretne pozorovala jeho chrbát a čakala, až sa pohne, aby mu mohla uštedriť ďalší úder. Čosi jej bránilo zutekať, ako pôvodne chcela, lebo si uvedomovala, že v Gürselovom dome by na Zekiho beztak znovu natrafila a musela mu čeliť zas. Radšej to vyrieši hneď a zaraz, povie mu, že na ňu nesmie siahnuť, že nikdy viac sa jej nesmie dotknúť, že na ňu nemá žiaden nárok. A Zeki poslúchne, presviedčala sa ľahkoverne.

Mesiac sa skryl za mračná, až teraz si to všimla, keď celé mólo zahalilo rúško ťaživého tieňa. V tme noci sa okrem šumu morských vĺn ozýval len jej zrýchlený dych. A Zeki sa nehýbal. Yasamin pár ráz zažmurkala, pevnejšie si zaviazala hižáb a spravila neodvážny krok vpred.

Striebristý svit opäť vykukol a ožiaril telo rybárovho syna. Dievčina si preľaknuto pritisla obe dlane na ústa, aby potlačila výkrik hrôzy, čo sa z nej dral na povrch. Celú Zekiho hlavu obklopovala zväčšujúca sa mláka krvi – a ona okamžite pochopila prečo. Čelom totiž dopadol priamo na ostrie hrablí, ktorými ho k sebe prilákala, keď ich nechtiac zhodila. Stali sa mu záhubou a zachránili ju, hoci pôvodne v nich videla svoju smrť, aspoň pomyselnú. Ďalšiu z mnohých smrtí, ktorými prechádzala takmer dennodenne. Aspoň kedysi.

Pane na nebi... Môj Bože! volala, no nie nahlas. Teraz sa obzrela so zdesením a len preto, aby si overila, že ich nik nezačul a nik tam nepríde. Keby ju videli nad mŕtvym telom mladíka, čo by si pomysleli? Zrejme to jediné odôvodnené vysvetlenie, aké by sa im črtalo. Že ho zabila ona.

Vzlykla, cítiac na rozhorúčených lícach ľadové kropaje sĺz.

Zabila ho? Sotila ho predsa! Ona, nik iný. Odstrčila ho, len aby jej neublížil. Bránila sa. A skončilo sa to jeho smrťou.

Trasľavo sa nadýchla, bezmyšlienkovito šepkajúc: „Čo teraz, Bože, čo teraz? Čo teraz, čo teraz?“ A stále dookola.

Ako keď nehybne ležala na Zekiho lodi a hlavou jej prúdili hromady neusporiadaných myšlienok, keď sa nevládala posadiť ani pozrieť naňho, keď zvažovala, aké jednoduché by bolo postrčiť ho a on by v spánku navždy zmizol pod hladinou Akdenizu, Bieleho mora – tak sa teraz zamrznutá postavila nad jeho telo a dívala sa naň. Plač ju síce neopúšťal, no už sa ním nezadúšala; naopak, uľavilo sa jej.

Potiahla nosom a rozhliadla sa. Nikde nik: ani živej duše, ani škriekavého vtáčka, ani rybky vyskakujúcej nad vodu.

Čo teraz, môj Pane? zopakovala ešte raz v mysli a čakala na odpoveď. Čakala trpezlivo, celé hodiny. Mlčky sledovala púť mesiaca pomedzi ligotavé hviezdičky a ešte predtým, než sa horúca slnečná guľa, oslepujúca a krvavá ako drevo pod Zekim, vyšvihla nad obzor, rozhodla sa. Cítila, že Božie ruky hladia jej dušu, že ju zvierajú vo svojom náručí a tíšia ako malé dieťa. Ak dosiaľ nedospela kvôli všetkým veciam, čo prežila, v tomto okamihu prestala byť malým dievčatkom. Zabila človeka a nedokázala s tým urobiť nič, ani len to ľutovať. Aspoň zatiaľ nie.

Hižábom si zakryla nielen vlasy, ale aj celú tvár okrem očí, a opatrne Zekiho telom pohla. Tlačila ho až k okraju móla a naposledy sa naňho zadívala. Bol to pohľad hrozný, neopísateľný: smrteľne bledá tvár, odporná rana na čele – štvoro dier, obklopených krvavými šmuhami a zmodralou až čiernou pokožkou – a zúfalstvo v očiach, prekvapenie, des, úľak. Odvrátila sa a jemne ho postrčila. Sekundu-dve padal, potom jeho telo so špľachotom vkĺzlo pod vodu a už z nej nevykuklo.

S tvrdým srdcom i výrazom sa Yasamin za úsvitu vrátila do Gürselovej chatrče a pripravila raňajky pre neho i Damlu. Stiahnutý žalúdok by jej nedovolil jesť, so sebou samou sa teda netrápila. Napokon šla dievčatko zobudiť a kým sa s ním vrátila do kuchyne, Gürsel tam už stál a krájal čerstvo upečenú rybu. Obom dievčatám podal kus chleba a s plnými ústami sa spýtal:

„Nevideli ste Zekiho? Kde sa zas túla?“

„V dome nie je,“ odvetila Sýrčanka čudujúc sa, že sa jej vôbec netrasie hlas. Neklamala, ale takmer akoby luhala tým najhorším spôsobom. Celú pravdu by však nevyriekla za žiadnu cenu.

Deň prešiel ako každý iný. Yasamin predávala Gürselove ryby hromade zákazníkov, brala od nich peniaze, Gürsel sa vybral na lov, Damla behala po dome a Yasamin po nej každú chvíľu upratovala. Až keď slnko zašlo, na krajinu sa zniesla černota noci a Sýrčanka sa uvelebila vedľa Damly, spokojne odfukujúcej, roztriasla sa od zhrozeného plaču.

Pane... Pane môj, odpusť mi to! prosila, žobronila, žiadala, ale nedúfala. Nedúfala, že taký strašný čin by mohol byť milosrdným Bohom zabudnutý, veď ani ona naň nikdy nedokáže zabudnúť. Z pamäti sa jej nevymaže posledný pohľad na Zekiho znetvorenú tvár, na jeho posledné utrpenie, na to, že zomrel, keď jej chcel ublížiť, teda s nečistými myšlienkami, s nečistou dušou. Čo ak ho takto poslala do večného utrpenia? Čo ak zatratila jeho dušu raz a navždy? Taký zločin je predsa neodpustiteľný!

Znovu sa jej v mysli vynorili matkine slová zo sna: Bráň sa. Nie, už sa nesmie brániť. Prvýkrát to skončilo tak, že jej Zeki strašne ublížil, až z toho mávala nočné mory a prebúdzala sa celá spotená; druhý raz sa zas hrozne prehrešila ona, keď ho obrala o život. A ľutovala to? Bála sa pripustiť si, že nie. Spýtala sa to, z čoho mala najväčší strach: Miloval si aj jeho, Pane? Odpoveď nemusela počuť, poznala ju. Poznala predsa svojho Pána, láskavého, dobrotivého. Takého dobrotivého, že rozdáva lásku všetkým bez váhania, bez podmienok. Pána, akým nemôže byť žiaden človek, nech by sa akokoľvek snažil: dokonalého. A keď už ju načisto premáhala ťažoba toho ohavného skutku, ako svoju obranu vnímala, konečne sa ozval:

NEVZDÁVAJ SA.

Chcela i potrebovala sa spýtať, čo to znamená, ako to má chápať, ale nenašla odvahu. Necítila sa hodna prehovoriť v Božej prítomnosti, i keď si uvedomovala, že je prítomný všade. Vari sa nemá vzdať svojej nádeje v domov? Alebo sa nemá vzdať obrany, ktorou tak ublížila sebe i Zekimu? Či sa nemá vzdať vedomia, toho strašného vedomia, kým je, kým vždy bola a vždy bude?

Vnútro sa jej chvelo, chvelo sa i jej telo. Zúfalstvo sa túžilo rozliať v slzách, ale Yasamin mu to nedovolila. Pochopila, že Gürselovi sa už do očí pozrieť nedokáže. Nie, ak sa na druhý deň znovu bude pýtať na svojho syna – a on sa bude pýtať. Čo by bol za otca, keby sa nepýtal? No rovnako v ňom videla i starostlivého človeka, ktorý jej ponúkol prístrešie, jedlo, prácu, pochvaly, úsmevy. Človeka, ktorý ju mnoho naučil a mnoho jej dal. A ona sa mu takto podlo odplatila, že mu zabila syna.

Nie; musím odtiaľto odísť. Teraz už naozaj, zaumienila si. Zbaví Gürsela bremena svojej osoby a odíde, pôjde čo najďalej. Možno by sa mu mala priznať, povedať, čoho sa dopustila, vysvetliť mu to, žiadať odpustenie. Ale ako by mohla? Ako?

Pokrútila hlavou a pritúlila sa k Damle, akoby jej to malo priniesť útechu. Na chvíľočku veru aj prinieslo, ale tá sa rýchlo vytratila, pretože dievčatko sa odvrátilo a dokonca si privlastnilo celú prikrývku.

Yasamin sa bála, že ani oka nezažmúri, ale vyčerpanie bolo priveľké na to, aby jej telo vydržalo bdieť taký dlhý čas. A v sne sa jej opäť prihovorila matka, pričom Sýrčanku to zmiatlo ešte väčšmi: Bráň sa.

(Yasamin) Gn 1, 10. 28

2014-01-06T11:37:39Z

„Boh nazval pevninu zemou a nahromadené vody nazval morom. Boh videl, že je to dobré. Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!“

(Kniha Genezis – kapitola 1, verše 10 a 28)

Chlieb náš každodenný daj nám dnes, modlievali sa s matkou každé ráno na svitaní, keď sa obe po prebdenej noci stretli v dome. Sameera tými šiestimi slovami vyjadrila všetko, čo chcela Bohu povedať: prosila o zákazníkov, o strechu nad hlavou, o poživeň. Yasamin sa modlievala s ňou, no zakaždým v duchu ešte pokračovala a vravela Bohu oveľa, oveľa viac než jej matka.

Dosiaľ si zarábala vlastným telom; teraz sa ocitla medzi rybami – v smrade a mazľavej špine. Napriek tomu sa jej to zdalo počestnejšie než predošlý život. Zdalo sa, že pre Gürsela je samozrejmosťou, že Yasamin uňho ostane a bude preňho pracovať. Sýrčanke to ani zamak neprekážalo, bola šťastná, že sa má kam uchýliť, hoci to tam páchlo.

Gürsel mal dve deti, syna a dcéru. Žena mu zomrela počas búrky, keď sa vybrala po oblečenie, čo vonku viselo, aby po praní uschlo. Jej telo našli čierne, spálené takmer na popol. Rybár vravel, že ju uškvarili samotné nebesá, no vzápätí prosil Alaha o milosť za toľkú opovážlivosť, priložiac si obe dlane na tvár. Dievča, Damla, nemalo ešte ani desať rokov a večne chodilo ufúľané. Zato Gürselov syn Zeki bol už takmer dospelý a šikovne otcovi vo všetkom pomáhal.

Keď ho Yasamin prvý raz stretla, nepáčil sa jej. Díval sa na ňu tak ako ostatní muži, hoci dovŕšil ešte len sedemnásť rokov, a ona sa ho bála. Bála sa, že raz za ňou príde a bude chcieť to čo všetci ostatní – a že ona ho nedokáže poslať preč, nebude sa vzpierať. Bála sa, že Zeki bude jej ďalším zlyhaním. Stále jej čosi, akýsi zvláštny hlas, úplne odlišný od Božieho, prízvukovalo, aby predsa len bola poslušná. Aby každému dala to, čo od nej bude žiadať. No nie; ona si zaumienila, že taká už nebude. Už nie. Pane, pomáhaj.

Oveľa ťažšie to bolo od chvíle, čo Gürsel svojmu synovi prikázal, aby Sýrčanku zaučil vo všetkom, čo treba. Damla bola ešte primalá na to, aby dokázala pomáhať tak dobre ako Yasamin, preto si rybár chcel dospievajúcu dievčinu čo najdlhšie udržať. V mysli po niekoľkých dňoch už spriadal plány, ako Zekimu prikázať, nech si ju vezme za manželku; potom by predsa musela ostať navždy.

Vychudnutý rybár si ju každú chvíľu skúmavo prezeral a spokojne sa usmieval, keď videl, aká je pracovitá a usilovná, že sa jej nič nehnusí a najmä, že jej všetko ide, akoby to robila odmalička. Ochotne drhla dlážky a umývala i Damlu, zbavovala ryby šupín a vyberala im vnútornosti, ani brvou nemihla. Nevyšlo z nej jediné slovko sťažnosti, aj keď pred ňu Zeki hodil hromadu svojho špinavého oblečenia s príkazom, nech je do rána čisté a suché. Yasamin dokončila, čo mala rozrobené, vzala Zekiho šatstvo a odkráčala do prístavu.

Voda v mori bola iná. Zvláštne voňala a Sýrčanku najviac fascinovali čajky, čo poletovali na nebi, vydávajúc smiešne zvuky, vďaka ktorým sa dokonca usmievala. Gürsela si obľúbila, pretože k nej bol dobrý. K ničomu ju nenútil, pričom jej úplne stačilo, keď videla na jeho tvári, že je spokojný s jej prácou, a spokojná bola i ona. S Damlou veľa času netrávila a bolo jej dobre, kým ju nezačal obchádzať Zeki.

Navyše, teraz ich Gürsel oboch poslal na ryby a synovi nakázal, nech Yasamin naučí všetko, čo vie on sám. Vo dvojici sa odobrali na more a Sýrčanka ani len netušila, ako dlho ich spoločný výlet potrvá. Všetkého sa tak veľmi bála a často rukou mimovoľne zachádzala k hrudi. Teraz už nesmierne ľutovala, že kedysi dávno, pri úteku z rodnej dediny, zahodila kríž. Keby sa ho mohla dotknúť, zovrieť ho medzi prstami, poskytol by jej útočište. Takto sa mohla utiekať len k Božiemu hlasu, ktorý ju hladil nežnejšie než akékoľvek dlane.

Zeki bol mládenec vysokej postavy a svalnatých rúk i lýtok. Yasamin si všimla, že v İskenderune ľudia žijú i obliekajú sa inak než v ostatných moslimských oblastiach. Žien stretávala málo, ale na vlasoch mávali nie hižáby, lež iba obyčajné závoje či kusy látok. Muži, naopak, si hlavy nezakrývali ničím, nenosili turbany ani kefije, a namiesto chalátov sa odievali do akýchsi tuník, ktoré miestni získali od pútnikov z neďalekej Antiochie, kde bol nedávno patriarchom človek gréckeho pôvodu.

Zekiho tvár často priťahovala Yasaminin zrak, hoci Sýrčanka si to nepriala. Bol to veľmi pekný chlapec, pri úsmeve sa mu okolo úst vytvorili jamky, vďaka čomu pôsobil ako dieťa. Väčšinou sa ale tváril vážne, drsne, akoby sa predčasne chcel stať zrelým mužom, alebo aspoň presvedčiť ostatných, že zrelým mužom je. Yasamin vedela, že často chodieva za dievčatami, a zakaždým ho vyprevádzala smutnými očami. Zeki sa na ňu uškŕňal, nazdávajúc sa, že je doňho beznádejne zamilovaná; ona ho však len ľutovala a ľutovala i seba, pretože si čoraz jasnejšie uvedomovala, že nedokáže mať mužov rada.

Teraz sa ocitla na malej plťke a tá sa hompáľala na mori, spôsobujúc dievčaťu nevoľnosti. Zeki to postrehol, no nič nevravel, nemal jej predsa ako pomôcť. Stále sa držala za brucho a každú chvíľu ju naplo, avšak vždy sa upokojila, hoci líca jej čoraz viac bledli. „Musíš si zvyknúť,“ oslovil ju, usilovne veslujúc, zatiaľ čo ona skúmala hladinu mora. „Prejde to.“

Kývla hlavou a tuhšie si pritiahla hižáb. V šatách, čo jej dali, sa necítila dobre. V Ehsanovom dome si zvykla na dlhé moslimské rúcha, pričom teraz svetu ukazovala svoje mozoľnaté ruky od lakťov až k prstom a z nôh jej taktiež bolo vidno členky i časť lýtok. Krčila kolená k sebe, až kým nezastali uprostred hlbín, odkiaľ v diaľke badala len nejasné stopy mesta, vlastne videla len kopce za İskenderunom – Nur Dağları. „Ako ďaleko sme došli?“

Mládenec sa napil z čutory a hodil ju i jej. Obratne ju chytila, hižáb sa jej popri tele zošuchol až k zemi a odhalil nádherné ebenové kadere. „Sotva dve míle,“ odvetil, „İskenderun je však malé mesto, preto človeku rýchlo zmizne z dohľadu. Navyše, halí nás hmla a zliezajú sa nad nami mračná.“

„Bude búrka?“ preľakla sa, odložila čutoru a opäť si zahalila kučery.

„Nemusíš sa skrývať, už som videl viac než ženské vlasy,“ uškrnul sa, ako to mal vo zvyku, keď si ju prezeral. Yasamin dokázala rozoznať túžbu v očiach muža; v Zekiho zraku to ale nebadala, skôr výsmech. Akoby chcel, aby si myslela, že sa mu páči, pričom ju považoval za malé decko. „A neplaš sa; búrka príde, ale zatiaľ je ďaleko.“

„Ako ďaleko?“ O mori vedela pramálo, ale z príbehov si pamätala, že ak sa prihodilo niečo zlé, vždy to bolo kvôli vrtochom počasia.

Zhlboka sa nadýchol. „Niekoľko dní,“ odhadol. „Ľudia mora vždy cítia, keď sa blíži búrka. Buď pokojná, nezastihne nás tu.“

„Ako dlho tu budeme?“

„Nanajvýš do zajtrajšieho popoludnia. Nezobral som takmer žiadne jedlo, iba zopár kusov pity a vodu.“ Vstal a Yasamin sledovala, ako vyhadzuje sieť do mora. Nedokázala sa sústrediť na všetky podrobnosti, ktoré bolo treba vykonať, no Zeki, našťastie, nežiadal jej pomoc, takže mohla pokojne sedieť. Netrvalo dlho, kým sa k nej usadil i on. „A teraz budeme čakať.“

Mlčky tam vysedávali celé hodiny, Yasamin stále bojovala s ustupujúcou nevoľnosťou a Zeki sem-tam vyriekol niečo, čím ju zahanbil. Následne, keď podotkol, že sa pred ním nemusí červenať, cítila sa ešte horšie. Rozhodne nepatril medzi slušných chlapcov, ale takých ona vlastne poznala pramálo. Dokázala si spomenúť len na dvoch: na Rahima a Fravardina. A obaja boli pre ňu stratení; Rahim pravdepodobne mŕtvy, Fravardin vzdialený desiatky či stovky míľ.

Počúvala teda Zekiho reči, poväčšine na ne neodpovedala, a keď si predsa len vyžiadal, aby mu dala najavo, že ho vníma, venovala mu nesmelý úsmev. Ešte nestretla chlapca ako on, bol veľmi namyslený, hoci žil v smrade a chodil špinavý. Mestským dievčatám sa však stále páčil, lebo mal všetky zuby, statnú postavu a pútavé oči, ktoré vábili ku všelijakým skutkom.

Yasamin z neho cítila ohromnú sebalásku, aká k nej neprýštila dosiaľ zo žiadneho človeka, ale zároveň i pracovitosť. Preto nerozumela, že ešte nemá manželku, že si do domu nedoviedol nikoho, kto by pomáhal v domácnosti i v predaji rýb, kto by sa staral o malú Damlu a porodil mu jeho vlastné deti, aby obchod jeho otca nezanikol, ale pretrval i v budúcich pokoleniach. „Nebudeš sa ženiť?“ počula svoj hlas.

Zeki si ju pobavene premeral. Poslúchla ho, sňala si hižáb, a on sa teraz mohol dívať na jej vlasy. Tie však jeho zvedavým očiam nestačili, preto blúdil čoraz nižšie a nižšie, k jej kvitnúcej hrudi, na ktorej sa pod šedastou tunikou nejasne rysovali neveľké prsia. „Otec by si to prial a mne je to jedno.“

„Prečo mu teda nespravíš po vôli?“ zadívala sa do vody v snahe zahliadnuť sieť a zistiť, či sa plní úlovkom.

„Čo myslíš, prečo ma sem vyslal práve s tebou?“ uškrnul sa zas.

„Aby som sa od teba naučila, čo vieš,“ odvetila jednoducho.

Zeki sa úprimne rozosmial. „Isteže! Chce, aby si bola mojou nevestou.“

Roztrasene zažmurkala a načiahla ruku za hižábom. Jej prsty sa však zrazili so Zekiho dlaňou, ktorá ju predbehla a podávala jej závoj. Neisto k nemu dvihla zrak. „Ďakujem,“ šepla.

„Povedal som už, že sa nemusíš zahaľovať. Na naše mesto zabudli všetci bohovia, nedíva sa na teba Alah a nesleduje, či sa správaš podľa zákona jeho Proroka. Vskutku, lepšie sa žije človeku bez boha.“

„Čo to vravíš?“ Zložila si hižáb do lona a žmolila ho medzi prstami; aspoň mala čo robiť s rukami. Zhrozila sa nad Zekiho slovami.

„Pravdu pravdúcu. Nikomu z nás nezáleží na tom, ako vyzeráš a či dodržiavaš pravidlá, čo ti vnútili.“

„Mne ale nikto...“

„A ja tiež dobre viem, že nie si moslimka. Poznáš ty vôbec Prorokovo meno?“

Zarazila sa. „Mohamed,“ vyriekla potichu. Začula to mnohokrát od Adhama, keď ešte sedávala s trojicou zlodejov pri ohni a bola ku svojmu domovu tak blízko.

„To je náhoda, že to vieš. Nie si moslimka, však? Čo teda si?“

„Povedal si, že na tom nezáleží.“

„Mne nie.“

Sklonila hlavu. „Koľko rýb sa už chytilo?“

Chvíľu sa zboku díval na jej tvár, skúmal ju očami a Yasamin priam cítila, ako v duchu behá rukami po jej tele. Pootvoril ústa a chcel čosi povedať, dokonca sa k nej mierne naklonil, no ona vytrvalo upierala zrak na hladinu mora. Zeki teda s povzdychom vstal a namiesto dievčenskej postavy dal sa do skúmania rybárskej siete.

Sýrčanka ho opäť mlčky sledovala, nič nevravela, len čakala. Nestalo sa nič, sieť bola takmer prázdna. Pred zotmením sa ešte navečerali a potom Zeki dievčine prikázal, nech sa vyspí. Schúlila sa do klbka vzadu na plťke, objímajúc si rukami ramená, zahaľujúc sa do hižábu, ktorý na seba rozprestrela ako kedysi hodvábnu prikrývku v dome katiba Ehsana.

Vládlo tam ticho, veľmi zvláštne ticho. Zeki z dlhej chvíle načrel prstami do vody a tá zažblnkala, načo sa Yasamin preľaknuto posadila, vytrhnutá zo spánku. „Čo sa deje?!“ Celá plť sa na naklonila a Zeki priskočil k nej, aby plavidlo opäť nadobudlo rovnováhu. Silno ju pritlačil k zviazaným drevám a Yasamin sa vydesene dívala do jeho pútavých očí.

Dosiaľ sa ovládal, opakoval si, že je to len zrejúce dievča, z ktorého sa treba smiať. Ale teraz, keď sa prstami dotýkal tých zaoblených bokov, jasne si uvedomil, nakoľko ženská v skutočnosti je. Keď si všimol, ako rýchlo sa jej dvíha hruď, náhle vzkypel aj on; nie však desom ako ona, iba besnou chtivosťou, ktorú Yasamin čoskoro pocítila, kým sa Zeki snažil vyhrnúť jej rúcho a ona šeptom žobronila: „Nie, nie, prosím, nie...“ Nezmohla sa však na žiadny odpor, ani len ho neudrela do hrude. Konečne našiel to miesto, ktoré hľadal, a vkĺzol doň drsne, Sýrčanku prenikla strašná bolesť, ešte väčšia než po prvý raz s Basirom, pretože vôbec nebola pripravená a nechcela, aby sa to stalo, načisto sa pred ním uzavrela a nechcela ho, takže trpela čoraz viac, pretože on si žiadostivo predieral cestu do jej vnútra. A hoci sa v poslednej chvíli pokúsila odtlačiť ho, on jej len priložil vlastnú dlaň na ústa, takže nevydala jediného hláska, iba ronila slzy a tie sa jej po lícach zlievali do vlasov.

Vzal si ju ukrutne a surovo, bez jediného bozku či nežného dotyku, len aby uspokojil vlastnú chtivosť. Nepýtal sa, nechcel jej dovolenie, nepotreboval jej pôžitok – iba svoj. Len čo sa z neho konečne vydral posledný ston, namiesto toho, aby ju nechal na pokoji, trochu sa nadvihol a prevrátil ju na brucho. Kým jej držal tvár na dreve plavidla, urobil to znova, no ešte bolestivejšie, drsnejšie. Tentoraz plakala nahlas a zúfalo, ale nezdalo sa, že by to Zekiho zastavovalo, skôr naopak, akoby ho jej slzy tešili.

Zronená ostala ležať presne tak, ako ju nechal, zatiaľ čo on sám sa natiahol vedľa nej a po chvíľke zaspal, tlmene chrápajúc. Yasamin sa dívala na tmavú vodu, od ktorej sa odrážal mesiac blížiaci sa ku splnu, a v skutočnosti videla len rozmazané šmuhy. Okamih-dva sa ešte zadúšala plačom, ale vzápätí ho utíšila, akoby uťal. Ruky mala natiahnuté pred sebou, prsty na pravici sa jej skrehnuto triasli. Ľavou si zablúdila do vlasov a sama sa začala tak strašne šticovať, až sa jej do nádherných temných studní nahrnuli nové slzy.

Skôr, než stihla zastonať od bolesti, radšej prestala. Nechcela Zekiho prebudiť. Ľavicou prešla ešte nižšie, na chrbát, a potom si až ku stehnám zhrnula šedastú tuniku. Nevládala prehovoriť k Bohu, hoci jej srdce malo na neho množstvo otázok. Práve sa rozhodla, že so všetkým skoncuje, a nazdávala sa, že je to rozhodnutie prýštiace z Božej vôle, ktorá prebýva v jej svedomí. No nie, takto kruto sa jej to vypomstilo; že si ju Zeki musel vziať násilím, zapríčinila vlastne ona sama. Keby sa nebola rozhodla, že už žiadnemu mužovi nepodľahne, zrejme by sa k nej bol správal inak, jemnejšie.

V tú noc znenávidela mužov ešte väčšmi. Pochopila, že ak nedostanú to, čo chcú, dobrovoľne, vezmú si to za akúkoľvek cenu. A Zekimu by sa možno ani nepáčilo, keby ho naozaj chcela. Nerozumela tomu, nerozumela ničomu, bolo jej strašne a ani nedokázala posúdiť, či väčšia je bolesť tela alebo duše. Začula, ako sa Zeki prevracia na druhý bok, a posadila sa, krčiac nohy pod sebou. Hľadela na jeho postavu, bol k nej obrátený chrbtom a spokojne odfukoval. Nechápala, odkiaľ sa v takej mladej mysli vzalo toľko zla, toľko krutosti. Otca mal predsa dobrého, vrúcneho. Yasamin to Gürselovi za vinu nedávala; nemohla. Keby bol rybár vedel, čoho sa jeho syn dopustí, nebol by ju s ním poslal samu. Tým sa utešovala.

Nezažmúrila oka, pretože sa hrozila, že sa v noci prebudí v strašnej bolesti, keď sa jej Zeki opäť, hoci spiacej, zversky zmocní. Celú noc pozorovala jeho postavu a zvažovala, že by stačilo iba trošičku ho popostrčiť a on by sa zvalil do mora. Pravdepodobne by sa utopil, aspoň túžba po pomste jej to nahovárala. Vôbec ale netušila, či Zeki vie plávať alebo nie; predpokladala však, že áno. Nazdávala sa, že všetci v İskenderune poznajú more ako vlastnú dlaň, bývali v jeho bezprostrednej blízkosti predsa celý život. Nech už nenávisť, ktorá v jej vnútri rástla a kypela, bola akokoľvek silná, stále v jej mysli pretrvávala ozvena Božieho hlasu, kvôli ktorej by Yasamin nikdy nedokázala zabiť.

Od mesta k nim doľahlo pozývanie na fajr, moslimskú rannú modlitbu, načo sa Zeki pomrvil a precitol. Pretrel si prstami tvár a so zívaním sa poležiačky natiahol, sprevádzaný Sýrčankiným nejasným pohľadom. Sadol si a jeho zrak spočinul na jej vlasoch, pevne skrytých pod hižábom. Nemihla ani brvou, len sťažka preglgla, kým sa na ňu díval. Nepovedal však ani slovo k predošlej noci, akoby sa to vôbec nestalo. Hodil jej kus pity a ona ho vyhladnuto zjedla, prijmúc následne i jeho čutoru. Nemala inú možnosť a na lačnotu umrieť nechcela.

Okolo obeda, príchod ktorého rozoznali len podľa opätovných volaní na zuhr, Zeki vytiahol sieť a rozhodol sa, že je dostatočne plná na to, aby sa vrátili. Cestou späť k mestu ukazoval Sýrčanke jednotlivé ryby a vysvetľoval, podľa čoho ich rozozná. Snažila sa vnímať len jeho hlas a pozorne počúvať všetko, čo sa mohla dozvedieť. Bolo to ťažké, ale zapamätala si väčšinu z toho, čo jej vravel.

„Pleskáč,“ v rukách poťažkal metajúcu sa rybu, „má sploštené telo. Ďalej je tu kambala, tá sa síce podobá pleskáčovi telom, ale je omnoho tmavšia, skôr hnedá než strieborná. Vidíš?“ Natiahol k nej obe ruky, na jednej spočíval pleskáč, na druhej kambala, a Yasamin prikývla. Zeki sa opäť zohol k sieti, hodil do nej ryby naspäť a vytiahol ďalšiu dvojicu. „Ostriež je dvojfarebný, vždy má takéto tmavé pásy. A nad nimi zas plutvu, čo vyzerá ako hroty. A táto maličká oranžová krásavica je mečúň. Názvom podobná ostriežu, ale úplne odlišná veľkosťou, farbou i telom.“ Zamenil ich za posledné dva druhy, ktoré dokázal námatkovo rozlíšiť na prvý pohľad. „Toto je belica, je najžiarivejšia, útla a dlhá. Mrenu, aj keby si objavila rovnako bielu, rozpoznáš podľa fúzov. Väčšinou sú ale pestré – ružové či žlté, alebo dokonca dúhové s čiernou bodkou na chvoste.“

Áno, chcela si to zapamätať, ale sama nevedela, ako dlho to bude potrebovať. Vydrží ešte vôbec v jednom dome so Zekim? Zrodilo sa v nej nesmierne veľa pochybností. Potrebovala si nájsť svoje miesto, dôjsť až do svojho domova. A nemohla veriť, že Boh, milosrdný, nežný Boh, ktorého poznala podľa toho nádherného hlasu, čo sa jej odmalička prihováral, by pre ňu chcel práve takýto domov, pri Zekim.

Vrátili sa a Gürsel si ich zvedavo premeriaval. Zeki k nemu podišiel, hodil pred neho sieť plnú rýb a pokrútil hlavou. „Nebola panna, otec.“

Rybár sa za ním udivene díval a neveriackym zrakom spočinul na Yasamin, ktorá sa túžila prepadnúť pod zem. Ako rýchlo nastal čas odísť, pomyslela si skormútene a ľutovala, že Gürselovi vôbec neprekáža, že jeho syn je násilník.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes, povedala však v mysli, prosiac Boha o silu ísť ďalej a o zábezpeku na ďalšie dni.

(Yasamin) Mt 10, 14

2014-01-01T10:52:13Z

„Z toho domu alebo mesta, kde vás neprijmú a nebudú počúvať vaše slová, odíďte a pri odchode si straste prach z nôh.“

(Evanjelium podľa Matúša – kapitola 10, verš 14)

Pred následkami svojich činov neutečieš, začula raz Yasamin pekárku Muniru vravieť svojej vnučke. Sýrčanka sa nikdy nedozvedela, čo spôsobilo plač dospievajúcej dievčiny, ale tú vetu si zapamätala. Sama predsa pociťovala jej pravdivosť na vlastnej koži. Dobre vedela, že ak raz čosi spraví, už sa to nikdy neodstane.

Myslela na tú vetu, keď v slzách opúšťala dom katiba Ehsana. Sotva sa stihla bleskovým pohľadom rozlúčiť s Fravardinom, ktorý za ňou bezmocne hľadel, o stretnutí s kadbanu Mahtab či malým Ilkinom ani nehovoriac. Sprevádzali ju vyčítavé a vražedné oči Ehsana, všimla si i sklopený zrak indického veštca Ibrahima. Prehltla všetky slová, čo sa jej tisli na jazyk; všetko prehováranie, všetku ľútosť, všetky výčitky. Vyšla na upršanú ulicu, nesúc so sebou len odev na tele, hižáb na vlasoch a ubolené srdce. Aspoňže Fravardin jej ešte pri príchode do Urfy daroval sandále, takže nemusela ísť bosá.

Rúcho mala čochvíľa celé premočené, dážď bol po takej dlhej dobe sucha výdatný a kvapky jej šľahali do tváre v slabom vetre. Také počasie sa v daných oblastiach nevyskytovalo často, preto pred ním ľudia v strachu utekali. Yasamin tak kráčala prázdnymi ulicami a zúfalo uvažovala, kam sa utiahnuť.

Hoci tušila, že jedného dňa opustí Ilkina, Mahtab i Fravardina a Aylu, nemala ani poňatia, že sa to stane takým strašným spôsobom. Keď bola s Ibrahimom, nazdávala sa, že mu robí láskavosť. Nemohla predsa predvídať, že ten muž ju tak strašne zradí, len aby si zachránil vlastnú kožu, alebo áno?

A teraz bola sama. Opäť sama, za rohom ju nečakal Gálib, nebežal za ňou ani Fravardin. Všetci ju zavrhli, a to si vlastne aj zaslúžila. Sama sa predsa z Aylinej náhlej smrti vinila – od toho okamihu, čo aj Ibrahim uvrhol bremeno výčitiek na jej plecia.

Katib Ehsan si totiž všimol, že jeho dcéra akosi chorľavie. Yasamin bola pri tom, preto o tom vedela. A keď si pán domu nechal zavolať Inda, aby jeho dcére polepšil svojimi čarami, Ibrahim síce zamrmlal nejaké zaklínadlá v rodnej reči, obchádzal Aylinu posteľ a predvádzal tam čosi, čo pripomínalo neznámy rituál, no nepomohlo to. Navyše, veštec sám podotkol, že je akýsi vyčerpaný, pričom sa podozrievavo zadíval na Yasamin.

Ona len sklopila zrak a prosila Boha, aby Aylu vyslobodil. Nežiadala jej uzdravenie, pretože šípila, že niečo také by nebolo možné, ale chcela, aby to dievča už viac netrpelo. Nemodlila sa ani za jej smrť, také niečo jej priať nedokázala, ale priala jej vyslobodenie. Zverila ju Bohu do rúk s vedomím, že iba on vie, čo je pre Aylu najlepšie.

Napriek tomu, že ju z toho vinil, Ibrahim neprestával volať Yasamin do svojej izby. Často sa s ňou však lúčil so slovami, že jej duch pôsobí na jeho ducha akosi nepríjemne a možno by sa nemali stretávať. Sýrčanka by nemala žiadne námietky, keby sa jej opýtal. Jej názor ho ale nezaujímal a ona bola naďalej poslušná, ako vždy doposiaľ.

Až raz v noci sa Ayle natoľko pohoršilo, že sa nielen zadúšala kašľom, ale aj vypľúvala krv, topila sa vo vlastnom pote a zdalo sa, že načisto ohluchla. Pre Yasamin bol pohľad na ňu strašný. Toľko utrpenia a bolesti, no stále žiaden strach. Cítila všetko, čo cítili i ostatní: Ayla sa toho, čo ju čakalo, nedesila. Naopak však Ehsan; ten bol zúfalý a nehodlal sa dcéry vzdať za žiadnu cenu. A Ibrahima taktiež napĺňalo zúfalstvo, ale nie z lásky či priazne k Ayle; skôr z obáv, že sklame svojho pána, zlyhá vo svojej službe a pošlú ho kadeľahšie.

Yasamin si v tú noc všimla, ako čudne na ňu veštec hľadí, a túžila sa niečím zahaliť, hoci to nebol pohľad zvrhlý či chtivý. Badala v ňom však mnoho zla a pochopila, že Ibrahim svoju magickú moc dokáže použiť nielen na dobro, ale aj na zlo. Napokon, sama nevedela posúdiť, či je Aylin život dobrom. Chorá dievčina síce vniesla i do Yasamininých dní šťastie a silu, ale Sýrčanke sa nezdalo, že by nemnohé úsmevy vyvažovali toľko utrpenia, čo musela Ayla podstupovať, pretože tak to chcel jej otec. Ehsan to nechcel vedome, akoby si ani neuvedomoval, čomu všetkému svoje prvorodené dieťa vystavuje.

Ibrahim neustále pochodoval okolo Aylinej postele, často prechádzal k oknu, dvíhal zrak k nebu a zhlboka dýchal, akoby nasával nejakú zvláštnu energiu, potom sa vracal, končekmi prstov sa dotýkal Aylinho čela pokrytého kropajami potu, vkuse dačo mrmlal. Ehsan spočiatku v obavách stál v kúte izby, hryzúc si nechty do krvi, ale neprešiel dlhý čas, kým pristúpil k posteli a zovrel dcérinu ruku vo svojej. Yasamin sa utiahla k lampášu, kde blčal blikotavý plamienok.

Ayla poslednýkrát vydýchla s úsvitom. Deň sa začal pochmúrne pre celé mesto, nielen pre katiba Ehsana, pretože sa na oblohe zhrčili ťaživé mraky s prísľubom dažďa. Utrápený otec kľačal pri svojej mŕtvej dcére a po tvári mu stekali slzy, akoby sa za ne nehanbil.

Yasamin samotná pociťovala strašnú úzkosť, keď si pomyslela, že práve videla umrieť ďalšieho človeka. Akoby so sebou nosila smrť... Predsa len, všetci v jej rodnej dedine pomreli, iba ona nie. Potom zočila, ako Gálib zavraždil Adhama, a teraz toto. Roztriasla sa od tlmených vzlykov, pretože chcela utajiť svoju prítomnosť.

Ibrahim sa opieral o okenný rám a bajočko si prezeral svojho pána. Neodvažoval sa prehovoriť, no Ehsan mu nevenoval žiadnu pozornosť, preto sa Ind začal mračiť na Yasamin. Vyhýbala sa jeho očiam, v ktorých zrazu pobadala toľko zla, až ju to desilo. Spomínala radšej na Aylu a ďakovala Bohu za to, že ju vyslobodil, hoci taká vďaka sa jej zdala strašná. Napriek tomu sa jej vnútro napĺňalo práve vďakou.

Ehsan potiahol nosom a vstal. Sýrčanka pozorovala jeho chrbát. „Zlyhal si,“ prehovoril chrapľavo, nenamáhal sa ani prečistiť si hrdlo. „Buď čeľ môjmu hnevu, alebo sa vráť späť do Indie a už nikdy nevkroč do Urfy.“ V hlase mal toľko nenávisti, až sa z toho Yasamin vytvorila husia koža. Chápala jeho bolesť, hoci si ju nedokázala ani len predstaviť, a rozumela aj tomu, že potrebuje z Aylinej smrti niekoho obviniť. Najradšej by mu bola povedala, že jeho dcéra bola vlastne už dávno mŕtva a on ju udržiaval pri živote tými najhriešnejšími prostriedkami.

„Pán môj...“ Ibrahim nešťastne sklonil hlavu.

„Dokážeš ju priviesť do sveta živých?“

„Nie,“ odvetil ľútostivo.

„Tak sa odtiaľto prac!“ zhúkol tak mocne, až Yasamin nadskočila.

„Katib môj, to... to nie ja. To...“ chvíľu očami márne blúdil po podlahe a vzápätí ukazovákom namieril na Sýrčanku, čo sa naňho udivene zadívala svojimi hlbokými tmavými studňami, v ktorých sa toľké noci s neuveriteľným pôžitkom topil. „To ona!“ zamračil sa.

Ehsan k nej prekvapene zvrtol zrak. „O čom to vravíš?“

Yasamin sa roztriasla spodná pera. Na lícach stále cítila vlastné slzy, no zažmurkala, aby si vyjasnila zrak. Naprázdno preglgla, neschopná jediného slovka. Nešlo jej do hlavy, čo to Ibrahim robí.

„Ona! Ona ma... katib môj, ona ma zviedla! A nielen to! Obrala ma o silu. Prichádzala každú druhú noc, aby zo mňa vysala všetku moc, ktorú mi príroda zverila a ktorou som držal tvoju vznešenú dcéru Aylu nažive! Ona, táto otrokyňa, je služobnicou temných síl!“

„Čo to táraš, Ind?!“ neveril Ehsan. „Je to obyčajná slúžka mojej ženy, nič viac. Ayla si ju obľúbila.“

„A videl si, katib, s akým odporom na tvoju vznešenú dcéru táto otrokyňa hľadela po prvý raz? S akou ľútosťou?! Zverila sa mi, že by jej radšej priala smrť než takýto život! Zaumienila si teda, že znesvätí tento dom, že zneužije moju mužskú slabosť a skrze hriešne spojenie zo mňa akosi vytiahla moju moc! Preto som bol taký vyčerpaný, preto som nevládal zaklínať. To ona!“ Stále na ňu ukazoval a Yasamin si mimovoľne objala plecia, akoby sa chcela chrániť pred nenávistnými pohľadmi štyroch mužských očí. Ako rada by teraz počula Aylino neľudské chrčanie! Izbou sa však neozývalo nič, až kým pán domu nespravil prvý krok k nej.

„Čo vraví, je pravda?“ pristúpil bližšie a premeriaval si ju spod huňatého čierneho obočia. „Zviedla si môjho mága?“

„Katib...“ plačlivo ho oslovila. Ako odpovedať? Nemohla predsa začať rozprávať Ibrahimov životný príbeh.

„Tak chodila si do jeho izby?!“ zahnal sa, ale neudrel ju, keď zbadal, ako sa krčí a viečka sa jej chvejú.

„Chodila,“ priznala sklesnuto. Nebude klamať, nesmie.

Ruka mu klesla a Yasamin sa zazdalo, akoby mu ovisla i celá tvár. Tichým hlasom sa spýtal: „Priala si mojej dcére smrť?“

„Nie je to tak, katib, ja som len... nechcela som, aby trpela.“

„Priniesla si zlo tomuto domu! Okamžite musíš odísť. Odíď, lebo ťa vlastnoručne zaškrtím.“

„Nie, nie!“ zvolal Ibrahim a pribehol k nim, postaviac sa medzi nich. Yasamin sa tak ocitla za jeho chrbtom. „Jedna smrť stačila, katib. Tvojmu dieťaťu vražda tohto dievčaťa život nevráti. Oplačme Aylu, táto otrokyňa nie je hodna jedinej tvojej myšlienky.“

„Ty!“ Ehsan naňho výhražne vyceril zuby. „Kvôli tomu, že si neodolal tomuto telu, moja dcéra zomrela!“

„Som len muž, katib môj, len muž, raz darmo. Príroda ma takého utvorila.“

„Ak ju privedieš späť, smieš ostať! Dávam ti na to týždeň. A teraz odíďte z tejto miestnosti, chcem byť so svojou dcérou sám.“

Sýrčanka na chodbe mienila od Ibrahima vyzvedieť, prečo povedal všetky tie klamstvá, ale veštec sa od nej náhlil preč, akoby sa na ňu nedokázal alebo nechcel pozrieť. Ostala teda sama uprostred plného domu, myslela na Aylu a túžila zájsť ešte za Fravardinom, aby mu povedala posledné slová na rozlúčku. Nenašla však odvahu.

Keď už sa celkom rozvidnelo, Ehsan vyšiel z Aylinej izby a nenávistne sa na Yasamin pozrel. Schmatol ju za predlaktie, vytiahol na nohy, keďže sa tisla ku stene, od vyčerpania zaspávajúc, a vyhodil ju pred dom. Než spravila prvý krok, pribehol za ním Ibrahim, aby ju odprevadil aspoň pohľadom, a ona sa mu zadívala do očí. Celý čas vedela, že sa zaradí k mužom, čo ju hnusne využívali, ale netušila, že to skončí takto. Že ju zapredá, aby si udržal miesto. A že mu to vlastne nakoniec nebude nič platné a tak či tak Urfu bude musieť opustiť.

Fravardina zbadala, keď mladý Peržan vyzrel z okna a vylial z neho na ulicu výkaly. „Kam ideš, Yasamin?“ chcel vedieť, keďže si nevšimol, že v tieni domu stojí samotný katib Ehsan.

Opatrne k nemu dvihla zrak, mierne si odhrnúc hižáb. „Zbohom,“ šepla, ani si nebola istá, či vôbec zahliadol pohyb jej pier. Odkráčala ďalej a šla, šla a šla, až od vyčerpania padla na kolená do rozmočeného blata. Mokrá bola od dažďa rovnako ako od sĺz i od potu.

Prečo, Pane? pýtala sa, no márne. Tak veľmi si obľúbila to miesto! Pobudla tam niekoľko mesiacov – oveľa dlhšie než s Gálibom, Ihabom a Adhamom. Musela odísť, pričom nechcela. Jej srdce už teraz krvácalo pri myšlienke, že nikdy nevezme na ruky malého Ilkina a nezačuje jeho smiech, že malé chlapča sa už nikdy nebude hrať s jej vlasmi trčiacimi spod hižábu, že už nikdy nebude drobnými tučnými prstíkmi skúmať jej tvár. Konečne jej niekde bolo dobre, až na noci s Ibrahimom, ale tie brala ako nevyhnutnú obetu za to, že je aspoň trochu šťastná. A musela odísť pre hlúpu lož, ktorú nedokázala nijako vysvetliť, vyvrátiť. Nik by ju nepočúval, pravda nikoho nezaujímala.

Ehsan chcel vinníka, tak ho našiel. A ten vinník ukázal prstom na ďalšieho, v ktorého pán domu uveril ľahšie, pretože ho poznal kratšie než svojho dlhoročného spoločníka a služobníka Ibrahima. Yasamin tomu rozumela, ale aj tak ju v hrudi čosi kvárilo. Nikdy ešte nezažila krivdu, aspoň nie vedome, a teraz preciťovala jej silu plnými dúškami. Bola horká, krutá a pichľavá.

Ani sa nenazdala, opustila Urfu. Pre strážcov, čo stáli pri jednej z mestských brán, bola obyčajnou zmoknutou žobráčkou, aké v meste nepotrebovali. Pustili ju teda a ona sa dala ďalej, do neznámych končín, netušiac, kam ju kroky zavedú.

Bolí ma srdce, Pane, zverila sa Bohu, keďže nebolo nikoho iného, kto by ju vypočul. Posielaš ma preč a ja neviem prečo! Vari som naozaj katibovmu domu priniesla zlo? Skutočne som z Ibrahima vysávala jeho silu? Hoci jej tie obvinenia ostali v mysli, nedokázala im veriť. Dobre vedela, že Ibrahimova mágia nie je dobrá, že by ju nemal používať, pretože nevychádza z lásky, ale snaží sa ovládať a riadiť.

VYTRVAJ, DIEŤA MOJE, SOM S TEBOU, uistil ju, ale ona vyčerpane pokrútila hlavou, tackajúc sa kamsi preč, ani sa poriadne nedívala pred seba. Všetko bolo rozmazané, dážď jej kalil zrak a ona ani nechcela vedieť, kam mieri. Beztak nemala žiadny cieľ, hoci pamätala na prisľúbenie domova, čo dostala.

Ďalšie utrpenie, Pane, pripomenula sebe i jemu. Prečo? Vedela, že to nemôže byť trest. Verila v milosrdného Boha, ten by takto netrestal. Som špinavá, viem, nečistá a hriešna. Ty si však stále pri mne! Ale ja to necítim. Preto ma tak kruto skúšaš, Pane? Preto?

Čosi, hoci to nebol priamo hlas Boží, jej navrávalo, že to, čo sa jej deje, nie je z vôle Stvoriteľa a Spasiteľa. Uľavilo sa jej, ale bolesť neutíchla.

Som v tvojich rukách, Pán môj, vieš to už dávno. Prečo potom toľko skúšok? Čím som si to zaslúžila? Nikdy ešte takto nezúfala, nie takto otvorene. Mnohokrát cítila nutkanie pýtať sa ho prečo to a prečo tamto, ale nikdy nenašla odvahu. Zdalo sa jej, že by ho vyjadrením nespokojnosti urazila, a to nechcela.

CHCEM ŤA VYCHOVAŤ K SILE.

Vychovať ma? prekvapene zažmurkala.

MÁM S TEBOU PLÁN, DIEŤA MOJE, NO TREBA EŠTE VEĽA.

Veľa čoho, Pane? Veľa skúšok? zarmútila sa. Predsa je to tak, že Boh si jej utrpenie praje?

CESTA, PO KTOREJ KRÁČAŠ, JE NEROVNÁ, ALE VEDIE KU MNE.

Zhlboka sa nadýchla. Z tých slov k nej prýštilo uistenie. Dvihla zrak k upršanému nebu a z dažďových kvapiek akoby sa stal nádherne teplý med, čo sa rozlieval nielen jej tvárou a skrášľoval ju, ale aj vnútrom, prenikajúc až k srdcu. Privrela oči a v mysli priam videla, ako sa jej duša napĺňa sladkou tekutinou. Čím vyššie bola, tým viac po nej Yasamin túžila, tým väčšmi ju chcela; a chcela jej viac a viac, aby z nej začala vyvierať ako horský prameň zo skaly.

Uzrela seba, s rukami pozdvihnutými k oblohe a tvárou vyvrátenou dohora, bosú a v zašednutej látke siahajúcej pod kolená, no s úsmevom, žiarivým a vrúcnym. Celú ju pokrýval zlatistý lesk, ktorý, ako si všimla pri bližšom pohľade, bol liatymi diamantmi. Tie sa roztiekli do smaragdovej trávy, v ktorej stála na vrcholku kopca, a stekali nadol, do údolia, naplnili ho a zaplavovali celý svet.

Máš so mnou plán, Pane? uvedomila si a bola nadšená. Všetko by malo zmysel, ak by s ňou Boh mal plán, hoc by cesta k cieľu mala byť tŕnistá a plná bolesti! A Yasamin veľmi potrebovala zmysel.

Vo vidine sa sama na seba pozrela, zadívala sa do svojich očí, tých studní, a na zlatistej Yasamin sa jej už nezdali temné a hlboké ako priepasť. Naopak, žiarili, odrážajúc slnečné lúče a prekrásnu dúhu, usmievali sa a jagali sa. Veď ma teda k jeho naplneniu, požiadala. Sama netušila, čo tieto slová znamenajú a že nimi dáva Bohu nadvládu nad svojím životom. Vedela ale, že práve prežila veľmi dôležitý okamih, okamih prorocký a významný, na ktorý nesmie nikdy zabudnúť.

POVEDIEM ŤA, sľúbil jej.

Yasamin si ani neuvedomila, že sa už dávno zviezla k zemi. Vo vytržení nevnímala svet navôkol, len Boha, jeho hlas a zjavenie, v ktorom sa ocitla. Jej myseľ nevnímala ani to, že došla k moru. Nemala potuchy, že jej púť trvala celé týždne, pretože sa neustále vracala k vidine, snívala o nej, pripomínala si ju. Stala sa jej svetlom a Sýrčanka jednoducho kráčala, nachádzajúc vo svojich nohách nevídanú silu. Alebo sa tam ocitla razom, v rámci Božieho zázraku?

Mykla sa, keď sa jej chrbta dotkla akási ruka. „Žiješ?“ opýtal sa mužský hlas a Yasamin sa vyšvihla na nohy. Hľadela do vychudnutej tváre zrelého muža, nízkeho, odetého v špinavom rúchu. Za sebou ťahal plnú rybársku sieť. V očiach sa mu zračil skutočný záujem, na tvári zas prostredníctvom mnohých vrások, spôsobujúcich prepadliny na jeho lícach pokrytých prešedivelým strniskom, pobadala, že tento muž má ťažký život. Oči mal totiž mladé, no plné starostí.

„Kde to som?“

Zvraštil obočie. „Pomiatla si sa?“

Poobzerala sa. Dosiaľ sa vo svojom vytržení nazdávala, že počuje dážď; ten však ustal už pred mnohými dňami a Yasamin sprevádzal hukot mora, ku ktorému sa priblížila. Prvý raz v živote spočinula svojimi nádhernými studňami na mori, o ktorom tak dlho snívala, v ktoré vlastne ani nedúfala.

„Mesto sa volá İskenderun,“ odvetil napokon rybár, „a moje meno je Gürsel. Kde si sa tu nabrala? Málokedy v prístave stretnem dievča od vyčerpania ležiace na zemi.“

„Putujem.“ Zadívala sa na ryby, čo sa v poslednej snahe zachrániť si život metali, uväznené v sieti.

Gürsel sledoval jej pohľad. „Si hladná?“

„Veľmi,“ priznala. Načo sa tváriť skromne, keď tak veľmi potrebuje pomoc? Dúfala len, že tohto človeka jej do cesty poslal Boh. Spoliehala sa na to, iné východisko nemala.

„Poď teda, podelím sa s tebou.“ Otočil sa jej chrbtom a ona ho nasledovala, divo prepletajúc nohami. Ponáhľal sa, ona za ním – od pobrežia Stredozemného mora popod rozľahlú vysočinu, ktorú jej predstavil ako Nur Dağları, Vrchy svätého Svetla. Keď sa dozvedela, že kopce sú hranicou medzi Kilíkiou a Sýriou, túžobne sa na ne zadívala s vedomím, že by stačilo prejsť cez ne a ocitla by sa doma. Čo by však našla? Vypálenú dedinu, hromadu rozložených tiel či už len kostí, zrúcané domy. V Sýrii už pre ňu nič nebolo.

Opäť na ňu čakal nový svet. Nové mesto, noví ľudia. A Yasamin vedela, že tentoraz už nepodľahne žiadnemu mužovi. S predošlým životom je koniec, zaumienila si. Pre istotu však v mysli dodala: Pomáhaj mi, Pane.

A Boh zopakoval: CESTA, PO KTOREJ KRÁČAŠ, JE NEROVNÁ, ALE VEDIE KU MNE.

(Yasamin) Sir 39, 19

2013-12-29T09:32:58Z

„Rozvíňajte svoje kvety ako ľalie a vydávajte vôňu, zazelenajte sa utešene a spievajte spoločnú pieseň, zvelebujte Pána pre jeho diela!“

(Kniha Sirachovcova – kapitola 39, verš 19)

Ty si môj malý kvietok, vravievala jej matka ako drobnému dievčatku, keď sa učila chodiť. Bolo to veľmi dávno, ale aj tak sa jej to zarylo do pamäti azda ako prvá spomienka z detstva. Odkedy vnímala svet, zbožňovala kvety, lebo sa cítila ako jedna z nich. Nie taká krásna, voňavá a farebná, ale taká ľahká, ľahučká sťa steblo vo vánku, tisíckrát odtrhnutá a predsa stále žiadaná. Doma veľa kvetov nepoznala, okolo chalupy rástla len burina, no zakaždým, keď Yasamin šla popri kvetinárke, obdivovala tie nádherné krvavé a biele ruže, bieloružové hrebíčky, oranžové gerbery, belasé astry, kráľovské ľalie, žlté chryzantémy. Ak mala kvetinárka dobrú náladu, občas jej darovala jazmín, ktorý si Yasamin zastrčila do vlasov, pod hižáb, a celý deň ju sprevádzala jeho jemná vôňa. No najradšej sa prechádzala slnečnicovým poľom, podľa vzoru rastlín sa naťahovala za slnkom, privierala oči a vychutnávala si horúčosť oslepujúcich lúčov na tvári, čo ju hladili ako najnežnejšie ruky.

Také chvíle však nikdy netrvali dosť dlho. Čakali ju buď domáce povinnosti, alebo zákazníci. A Yasamin si nikdy nedopriala priveľa času pre seba – ani v rodnej dedine, ani v sídle katiba Ehsana. Keď Ilkin trošku povyrástol a prehlbovala sa v ňom zvedavosť na vonkajší svet, Sýrčanka ho často nosila na rukách, kým pred ňou záhradami kráčala kadbanu Mahtab so svojimi sestrami. Yasamin nikdy nepočula, o čom sa zhovárajú, no chlapec beztak pútal všetku jej pozornosť. Buď ju ťahal za hižáb, alebo jej prstíkmi prechádzal po tvári, občas ju na moment oslepiac, či si len tak mrmlal popod nos a usmieval sa na ňu. Keď bol s ňou, svet ho až tak nezaujímal. Párkrát sa jej dokonca zazdalo, akoby sa snažil vysloviť jej meno, no dostal zo seba iba čosi ako: „Ya... ya...“

Ku kuchynským povinnostiam sa vracala už len v spomienkach. Našťastie, kadbanu si uvedomila, akú schopnú slúžku v nej má, a zverila jej do rúk seba i svoje dieťa. Yasamin sa teda namiesto drhnutia dlážky v kuchyni zjavila iba vtedy, ak Özlem prichystala pre kadbanu pokrm a ona jej ho mala odniesť, inak sa väčšinou nachádzala priamo v Mahtabinom senane, upratovala tam, pripravovala panej kúpeľ, starala sa o Ilkina. To posledné jej robilo najväčšiu radosť, keďže tým, že opustila kuchynské priestory, vídala Fravardina menej než doposiaľ.

Aj teraz ho zahliadla, keď náhodou zvrtla hlavu doľava, ako kráča cez dvor a nesie ťažké vedro plné vody, z ktorého špliechali kvapky sem a tam. Jemne sa usmiala, Fravardin jej kývol hlavou a preniesol váhu vedra do druhej ruky. Ešte chvíľočku ho sledovala a keď sa on za ňou obzrel, preľakla sa, pretože oproti nemu práve kráčal jeden zo sluhov, mladý Peržan doňho vrazil a všetka voda z vedra sa rozliala nielen na jeho odev, ale aj na Fravardina a pokropila i zem navôkol. Malý Ilkin, ktorý to všetko videl ponad Yasaminino rameno, sa rozosmial, a dievčina radšej pridala do kroku, aby si kadbanu a jej sestry nevšimli Fravardinovu nešikovnosť.

Doľahlo k nej ešte, ako starší sluha na jej kamaráta kričí, nadáva mu. Neodolala a trošičku, len trošilinku sa pootočila, aby uzrela, ako sa muž zaháňa a udiera Fravardina do tváre chrbtom dlane. Peržan sa mierne zatackal, zohol sa po vedro, čo mu vypadlo, vzal ho do náručia a so sklonenou hlavou sa rozbehol naspäť ku studni, celý mokrý od vody, čo sa naňho vyliala, i od potu z toľkej horúčavy a od sĺz, čo mu vyhŕkli pri tom tvrdom údere. Tie však zahnal, na Sýrčanku ani nepozrel a náhlil sa za povinnosťami, ktoré si tentokrát chcel splniť svedomitejšie a opatrnejšie.

Mrzelo ju, čo videla, no nemohla s tým nič spraviť. Okrem toho, Ilkin si vyžiadal jej úplnú pozornosť, pretože si zaumienil, že sa bude plaziť po zemi. Yasamin netušila, či mu niečo také vôbec smie dovoliť; bude predsa celý špinavý, zaprášený, zelený od trávy a hnedý od pôdy. No začal sa mykať, chcel sa vyslobodiť z jej náručia, tak mu tíšivo prízvukovala, nech sa upokojí, čo zas začula Mahtab a otočila sa k nej. Zastala a počkala, až k nej Yasamin s chlapčekom na rukách podíde. Zhovievavo sa usmiala a vzala si Ilkina k sebe.

„Oddýchni si, Yasamin. Prejdi sa po záhrade a o hodinu mi priprav kúpeľ. Zatiaľ niečo dobré zjedz.“

Sýrčanka prikývla, úctivo ju oslovila a odkráčala preč, ani nepozrúc na Mahtabine sestry, čo si ju stále premeriavali s rovnakou nedôverou, s akou to robili pri prvom stretnutí. Aspoňže Ibrahim sa k nej správal oveľa, oveľa milšie. Zrejme si ju obľúbil nielen pre pracovitosť, ktorú mohli vidieť všetci, ale aj pre jej uši, ktoré ho každú druhú noc úprimne počúvali, i pre tie oči, dve studne, v ktorých tápal, a aj pre jej telo, chladné a vôbec nie nežné, no v jeho predstavách nádherne horúce, priam sa topiace v jeho náručí, presne ako túžil. Yasamin nemusela nič hrať, pretože Ibrahim si to divadielko domyslel sám. Potreboval to. A ona sa nad ním zľutovala. Bol starý, až ju niekedy prekvapovalo, že vôbec vládze prebdieť polovicu každej druhej noci, len aby bol s ňou. Ale vedela, že v nej nevidí ju samotnú, že v nej nevidí Yasamin, lež svoju Kiri, starú, dávno zabudnutú lásku, ktorá vyplávala na povrch, keď ju uzrel, a ktorej najprv vzdoroval, lebo nevyvolávala príjemné spomienky, skôr bolesť, no ktorej napokon neodolal a až priochotne podľahol.

Čo by Yasamin zmohla? Nevyhrážal sa, že by jej ublížil, keby nemienila vyhovieť jeho požiadavkám, ale ona dobre vedela, aké zbrane má, aby ju vyhnal z domu. Mohol o nej katibovi povedať čokoľvek – vymyslené či pravdivé. A počas tých chvíľ, ktoré strávila v jeho posteli, určite pochopil, kým bola. Kým stále je. Stačilo by, aby túto jedinú vec prezradil pánovi domu a Yasamin by mohla rovno odkráčať do urfských ulíc plných neznáma a živiť sa ako predtým.

Tri ženy kráčali ďalej, preč od nej, a ona sa chvíľu dívala za nimi. Nad Mahtabiným ramenom zbadala Ilkinovu hlavičku, tú veselú tvár, čo sa na ňu škerila, a opätovala mu úsmev. Jediné oči, ktoré v nej vyvolávali pocit šťastia. Jediné na svete. Dokonca ani Fravardinove pohľady ju nenapĺňali takou radosťou, pretože z nich šípila ľútosť, a po tej netúžila. Okrem toho, všetci ostatní, ktorým slúžila alebo s ktorými slúžila, mali toľko starostí, strastí a ťažkostí, že sa len ťažko dokázali sústrediť na utrpenie iných duší. Ale Ilkin, niekoľkomesačné dieťatko, mal čisté srdce, čistú myseľ, bol nepoškvrnený a nestal sa sudcom štrnásťročného dievčaťa, ktoré by na svojom bytí najradšej zmenilo všetko, úplne všetučko.

Keď jej ženy zmizli z dohľadu, mieriac k olivovému sadu, Yasamin sa pomalým krokom vybrala späť k domu, obdivujúc krásu okolo seba. Nenaskytla sa jej často príležitosť kochať sa kvetmi, čo v záhrade rástli, vdychovať ich vôňu a čerstvý vzduch, zaboriť bosé chodidlá do mäkučkej trávy lesknúcej sa ako smaragdy a nevnímať tok času. Hľadiac doľava mierne natiahla ruku a letmo sa končekmi prstov dotkla modrého dažďa. Pripomínal jej orgovány, o akých jej kedysi rozprávala Sameera.

Pri spomienke na detstvo sa Yasamin v mysli vynorila rozprávka o prekrásnej princeznej, ktorá žila v zámku obrastenom orgovánom a zdobila si ruky, hrdlo i vlasy jagavými šperkami, pripomínajúcimi dúhu, hodovala pri tých najchutnejších jedlách, koláčoch, vínach, tancovala na veselé melódie a hrala sa so svojimi sestrami v prenádhernej záhrade, kde stála fontána, z ktorej tryskala zlatá a strieborná voda, kde rástli kvety od výmyslu sveta a po ktorej pobehovali drobné chlpaté zvieratká s orieškami v maličkých labkách.

Pohľad na modrý dážď jej však pripomenul i rieku v rodnej dedine, a ona akoby sa ocitla priamo nad ňou, čistila v tej ľadovej tečúcej vode mamine šaty a na hladine zbadala odraz chlapčenskej tváre. Sprvu ho dobre nerozoznala, pretože voda bola rozvírená, no chlapec sa usmial a ona podľa chýbajúceho predného zuba spoznala Rahima. Vidina bola taká skutočná, že Yasamin dokonca na páse ucítila jeho dlane, akoby ju odzadu objímal, a keď mimovoľne pustila mamine šaty po prúde rieky a otočila sa, aby sa Rahimovi pozrela do očí a uistila sa, že je živý a zdravý, všetko sa rozplynulo a Sýrčanka sa zatackala, takmer spadnúc na prenádherný ker modrého dažďa.

Poobzerala sa; nik nebol nablízku, takže ju zrejme nik nevidel. Potiahla nosom, pripomenúc si, že Rahim je mŕtvy; musí byť mŕtvy, to len ona zázrakom prežila. Dala sa do chôdze, postupovala ďalej a oči sa jej zastavili na figovom strome. Poznala chuť fíg; nejedávala ich často, ale utkveli jej v pamäti až doteraz, pretože boli také sladučké a plné zrniečok, čo sa jej zarývali do zubov. Keď s mamou zarobili viac než inokedy, Sameera dovolila dcére nakúpiť figy. Spoločne z nich potom upiekli koláč, celkom maličký, každej sa ušli sotva dva hlty, no aj tak to bola pre obe hotová hostina. Cítiac v ústach chuť figového koláča sa Yasamin cítila ako princezná z rozprávky.

Opäť sa rozhliadla navôkol, či niekto nejde okolo. Fravardin sa zrejme onedlho vráti aj s vedrom plným vody; no on by jej nevynadal, aj keby na vlastné oči videl, že si jednu figu privlastnila. Avšak možno by nemala márniť čas figami a radšej by mu mala ísť naproti, aby mu s ťažkou váhou pomohla. Zrak jej ešte naposledy zablúdil k figovému stromu a ona bez premýšľania odtrhla dva jeho plody. Rozbehla sa smerom ku studni, aby Fravardina zastihla a jednu figu mu darovala. Spoločne ich zjedia, on sa aspoň na okamih zastaví a možno s ňou prehodí pár viet, trošku si odpočinie a ona mu potom pomôže.

Tak znel jej plán. Lenže Yasamin bola nepozorná a v náhlej chôdzi sa potkla o vlastný odev; zakopla, niekoľko krokov vrávorala a napokon sa jej dlhý isdel, tmavošedé, vpredu otvorené rúcho zviazané šnúrkami, spod ktorého na hrudi vykúkala svetlá košeľa (v tej Yasamin i spávala), stal osudným. Figy jej z rúk vyleteli a ona tvárou pristála v záhone pestrofarebných papyštekov. Keď sa prevrátila na chrbát a otvorila oči, len čo oslepujúce slnečné lúče stratili svoju moc nad jej zrakom, cítila sa, akoby ležala v záhrade rozprávkovej princeznej a akoby červené, ružové, žlté, oranžové, biele papyšteky boli vežičkami na zámku. Fravardin tie kvety raz nazval dračím chňapnutím – to pomenovanie, veľmi nezvyčajné a zvláštne, si dobre zapamätala.

„Yasamin!“ začula práve jeho hlas, ktorý by si nikdy nepomýlila so žiadnym iným. „Yasamin, čo sa ti stalo?“

S námahou sa posadila a zaclonila si čelo, aby ho lepšie videla. Ako sa náhlil k nej, opäť z vedra povylieval takmer všetku vodu. „Stoj, Fravardin!“ zvolala naňho a neobratne sa postavila, opierajúc sa dlaňou o pravé koleno. „Rozlievaš, budeš musieť ísť po tretí raz!“ varovala ho. Pobehla k nemu, aby sa už za ňou neponáhľal.

„Čo si to robila?“ chcel vedieť, zmätene si ju prezerajúc. Odev mal stále mokrý, ako si všimla.

„Spadla som. Bežala som za tebou.“

„Za mnou? Prečo?“

Natiahla k nemu otvorenú dlaň a vtom si uvedomila, že je prázdna. „Figu... chcela som ti dať figu. Och, kam sa podeli?“ Sklonila sa k zemi a hľadala v tráve. Peržan niekoľko sekúnd váhal, no napokon položil poloprázdne vedro na zem a pridal sa k nej, kolená zaboriac do trávy.

„Čo sa to stalo?“ spýtal sa jej potichu a dúfal, že ak ich niekto zbadá, usúdi, že niečo stratili a hľadajú to, a nebude ich za to trestať či volať k ďalším povinnostiam.

„Odtrhla som dve figy; jednu pre teba a jednu pre mňa. Chcela som ti ju zaniesť, no chcela som ti aj pomôcť s tým vedrom, aby si ho zas neprevrhol. A tak som sa ponáhľala, až sa mi zamotali nohy a spadla som medzi kvety.“

„Kvet medzi kvetmi,“ usmial sa a ona na okamih akoby zamrzla.

„Čo si to povedal?“ šepla, no mladý Peržan hľadal ďalej a netrvalo dlho, kým víťazoslávne dvihol zo zeme jednu figu a venoval jej žiarivý úsmev, podávajúc jej ju. „Tá je pre teba,“ namietla.

„Myslím, že si ju zaslúžiš viac. S tou druhou sa už netráp.“

„Ale...“

„Zjedz ju.“ Postavil sa a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. Yasamin váhala, či smie niečo také prijať, no napokon sa podvolila.

„Ďakujem,“ sklopila zrak. „A utekaj dnu, než ťa začnú zháňať.“

„Nechcela si mi s tým vedrom pomôcť?“

„Och... áno.“ Vložila si do úst celú figu a spolu s Fravardinom a jeho vedrom zamierila k domu.

V tú noc, keď prišla do svojej izby od Ibrahima a po celodennej námahe sa uložila do postele, voňala ako kúpeľ jej kadbanu, ako lupene ruží a myrhový olej. Zaspala, ani sa nestihla poriadne prikryť mäkkou perinou, ale namiesto hmlistej ríše snov, ktorej tak často nerozumela, sa ocitla medzi kvetmi, nekonečnými záhonmi kvetov, v záhrade rozprávkovej princeznej. Bosými nohami opatrne našliapla pred seba, ponoriac chodidlá do príjemne chladných smaragdových trsov trávy, vychutnávajúc si jemné šteklenie medzi prstami. Pozrela sa nadol a uvedomila si, že kráča nielen trávou, ale že zem pod ňou je posiata drobučkými fialkovomodrými zvončekmi. Počtom by sa dali prirovnať azda ku hviezdam na nebi počas jasnej noci.

Keď znovu zdvihla zrak, nachádzala sa na poli. Široko-ďaleko sa vlnili kopcovité polia a na nich ako zástupy stáli vojaci s červenými čiapkami, vlčie maky. Yasamin siahla rukami dopredu a utrhla jeden kvet, nežne hladiac krehučké červené lupienky. Gálib. Spomienka naňho jej vyvolala úsmev na tvári, no už nebol smutný. V tom sne si akosi nedokázala spomenúť, prečo by mala byť kvôli Gálibovi smutná; a tak smutná nebola.

Len čo vlčí mak dopadol na zem a ona znovu upriamila pohľad na rozľahlú krajinu pred sebou, polia zmizli. Nahradila ich tmavá udržiavaná pôda, akoby sa vrátila do záhrady pri dome katiba Ehsana. V hojných húfoch tam rástli žlté mliečniky, usporiadané do veľkých, viac než stopu vysokých gúľ. Sýrčanke pripomenuli cibuľovité konce veží, čo videla, keď prechádzala Urfou pri svojom vstupe do mesta. Na okamih sa jej v pamäti vyjavil Gálibov príbeh, ako jej rozprával o zničení svojej beduínskej rodiny. Dúfala, že urfská pevnosť ochráni mesto pred vpádmi zlodejov, zbojníkov a iných nebezpečných ľudí.

So žmurknutím sa vytratili aj mliečnikové gule a Yasamin sa po opätovnej spomienke na Gáliba ocitla na poli plnom bodliakov. Pripomenuli jej ruže – tiež mali prekrásne kvety, i keď omnoho menšie, no zároveň sa rovnako bránili pichliačmi, akoby ich každú chvíľu niekto ohrozoval. No čo môže ohroziť obyčajné poľné kvety? Počasie, nevyspytateľné a nepredvídateľné, ovládalo však nielen prírodu, ale aj ľudí. Yasamin cítila, ako slnečné lúče vyvolávajú kadbanu Mahtab úsmev na tvári, ako sa katib Ehsan mračí, keď sa mu nad hlavou hrčia temné oblaky. A sama vedela, že jej je omnoho lepšie, keď jej tvár osvetľuje horúca žiarivá guľa z neba.

Bodliakové pole však zamenila za nádherný sad plný ovocia. Všetko tam rozvoniavalo, včely usilovne bzučali, jemný vetrík sa pohrával s Yasamininými ebenovými vlasmi. Z nízkeho kra si nabrala do rúk oranžové mandarínky, no skôr, než ich stihla zjesť, ocitli sa v jej náručí hromady avokáda. Kým k nim čo len privoňala, stali sa z nich červené ríbezle. Jednu si rýchlo vhodila do úst a celým telom sa jej rozliala príjemná, svieža kyslastá chuť. Z ríbezlí sa ale zrazu vykľuli moruše, a tie sa napokon premenili na slivky.

Yasamin si pamätala, že keď bola malá, rada pobehovala okolo záhrady obklopujúcej dedinu. Patrila všetkým i nikomu, ľudia na nej obrábali svoj kúsoček pôdy a mali pestrejšiu stravu. K Sýrčanke sa však také dobroty ako ovocie nedostali. Všetko v jej domove bolo jednotvárne – nielen jeden deň za druhým, ale aj jedlo, matkino správanie, zákazníci. Útechou jej bol len slivkový koláč, ktorý jej sem-tam v dobrej nálade darovala pekárka Munira.

Usmiala sa pri spomienke na tú ženu. Bolo v nej čosi zvláštne, tajomné, a jej ruky voňali trstinou, z ktorej vyrábala cukor. Yasamin ju pre niečo mala rada, ale nie často sa s ňou bavila. S nikým v dedine sa nebavila, kým nemusela, hoci aj chcela. Bála sa však, že by ju odmietli. Vždy tušila, že každý šípi, i keď to ani nedáva najavo, čo robí po nociach so svojimi zákazníkmi, a odsudzuje ju za to. Vždy ju bolelo v srdci, keď si to uvedomila.

Precitla a otvorila oči, nehýbuc sa. Mesiac už dávno prešiel splnom a teraz sa na oblohe javil len v podobe nejasného kosáčika. Yasamininu tvár neožarovalo nič, zbadala len nejasné stopy vzdialených hviezd, ligotajúcich sa na temnom nebi ako maličké diamanty. Privinula si tuhšie prikrývku a vzdychla.

Kedy sa toto skončí, Pane? pýtala sa v duchu, nečakajúc odpoveď. Vedela, že jej čas v Ehsanovom dome sa kráti; netušila prečo, netušila ani, koľko jej ho ešte zostáva. Už s príchodom však badala, že nenašla svoj domov, domov, ktorý hľadá, domov prisľúbený Božím hlasom, domov vysnívaný a prenádherný. Mohla si ho predstavovať akokoľvek, potrebovala však najmä veriť.

VYTRVAJ, DIEŤA MOJE, odpovedal a ona sa prekvapila. Na pár dní na neho zabudla, nič mu nevravela, nič sa nepýtala. A teraz sám prehovoril, hoci ona ani nedúfala, že by jej ešte venoval pozornosť.

Veď moje kroky, Pane. Som v tvojich rukách.

Viac spraviť nemohla. Osud bol k nej krutý odmalička, no sprevádzal ju stále. Pochopila to v náručí veštca Ibrahima, hoci jeho túžba po nej sa nezrodila kvôli tomu, čo všetko Yasamin vie. Bolo strašné vedieť, že ju chce z hĺbky srdca, lebo v nej vidí kohosi iného. Sama netušila, čo sa s ňou deje, keď sa pristihla pri tom, že ho ľutuje a najradšej by mu dopriala Kiri, jeho lásku z mladosti. Ale Ibrahim určite nepatril k tým, ktorí ju v Ehsanovom dome držali.

Najhoršie bolo, že okruh týchto ľudí sa rozširoval. Pôvodne tam patrili len Mahtab a Fravardin. S ťažkým srdcom k nim pripojila Aylu a teraz by sa už vedome nedokázala odlúčiť ani od malého Ilkina. Tak často ho mohla držať na rukách, ibaže zakaždým si uvedomila, čo všetko tými rukami musela vykonať, a najradšej by ho bola odložila.

Čo som to za kvet? Jestvuje taký hriešny kvet ako ja? zúfala mlčky.

PRE MŇA SI TÝM NAJČISTEJŠÍM KVETOM – ĽALIOU, odvetil jej Boh vo všetkej svojej mocnej láske.

Ty si môj malý kvietok... vravievala jej kedysi matka. Yasamin tomu už dávno prestala veriť.

Rozprávka o fontáne

2013-12-27T08:52:50Z

Rozprávka o fontáne

pre Džanku :-)

Vianoce 2013

Bola raz jedna fontána. Táto fontána však nežila ako ostatné obyčajné fontány. To preto, že bola výnimočná.

Z našej fontány neprýštila voda, nedokázala vyčarovať nádherné tryskajúce prúdy. Ona vlastne sama nedokázala nič.

Celý život stála na tom istom mieste, rozplývala sa pri pohľade na blankytnú letnú oblohu, počúvala vtáčí spev a občas sa k nemu pomyselne pridávala, ba párkrát počas puberty si do rytmu aj tak trochu zahopkala. Mohla byť celkom spokojnou fontánou, každý deň ju chodil záhradník i oprášiť a očistiť od vtáčích hovienok.

Nebyť toho, že kdesi hlboko v jej kamenných mramorových útrobách driemala dlhé roky potláčaná zvedavosť, bola by azda v mĺkvej spokojnosti a tichom obdive vlastného okolia aj dožila. Lenže naša fontána sa raz nechala touto zvedavosťou za mladých liet premôcť a sama sa vybrala na potulky parkom, ktorý obývala.

Sprvu sa jej kráčalo ťažko, pretože rozhýbať skamenené kosti je poriadna drina, ale keď už nabrala svižnejšie tempo a dych sa jej ustálil, mala priestor kochať sa poskrúcanými vetvičkami listnatých stromov, obsypaných pestrými kvietkami. Čerešňová vôňa ju nútila vdychovať čoraz viac toho čarovného letného vzduchu a nôžkami rýchlo prepletala, vychutnávajúc si mäkkosť hebkej smaragdovej trávy. Medzi jednotlivými trsmi sem-tam zahliadla aj odlesky svetelných lúčov samotného slnka.

Zistila, že chodiť ju baví omnoho viac než stáť na mieste ako taká nepohyblivá, dávno nefunkčná kopa kamenia. A tak sa parkom prechádzala, stále dookola, až sa zrazu namiesto trávy brodila hustým, ľadovým, a predsa páperovo jemným snehom. Na mramorových chodidlách pociťovala rozdiel v každej zamrznutej vločke, a najväčšmi zbožňovala, keď sa jej nejaké drobné zimné chumáčiky usadili na nose a neprestajne ju šteklili, až z toho kýchala najmenej hodinu a pol.

Zrazu sa však stala ohromná vec: fontána zbadala svoju sestru, inú fontánu. Prvýkrát v živote si uvedomila, že nie je na svete sama. Hrozné však bolo pohliadnuť na materiál, z akého bola jej sestra stvorená; naša fontána sa k nej priblížila a horko zaplakala.

„Prečo nariekaš?“ opýtala sa jej fontána zo zhrdzaveného kovu.

„Je mi smutno z toho, aká si škaredá,“ priznala naša fontána, nádherná mramorová dáma.

„Škaredá? Ale na rozdiel od teba si plním svoj účel!“

Naša fontána sa zarazila. Účel? Vari majú fontány nejaký účel? Trošku odstúpila, aby získala objektívny náhľad na situáciu, a postrehla, v čom ešte sa okrem materiálu druhá fontána od nej líši: ona totiž striekala vodu. A v jej nádrži, ktorá bola plná, svietili vianočné svetielka. A tá voda, čo z nej tryskala, vytvárala vo vzduchu všelijaké zlatisto ožiarené obrazce!

Našu fontánu ten pohľad v prvom momente nadchol, až zatajila dych a niekoľko sekúnd udivene pozorovala to prekrásne vznešené divadlo. Potom si však uvedomila, že ona nič také nikomu nemôže priniesť, pretože jej nádrž je prázdna a vysušená už roky – alebo aj odjakživa... Zarmútená sklonila hlavu a pomaly sa dala na odchod, vrátiac sa na svoje miesto.

Opäť skamenela na niekoľko rokov a radosť jej robili iba trilkujúce vtáčiky, čo jej občas pristáli na hlave. Na tie, ktoré jej tam zanechali hovienkový pozdrav, potom gánila, keď sa nad ňou preháňali pomedzi nadýchané obláčiky.

A za ten čas zatrpkla, jej mramorové srdce, pôvodne vznešené a dôstojné, sa skutočne premenilo na chladný a nedotknuteľný kameň. Raz sa na jej okraji usadila dvojica mladých ľudí, študentov, pričom dievčina plakala a chlapec sa snažil utešiť ju.

„Povedal mi, že na to nemám!“ sťažovala sa ona, fňukajúc.

„To je predsa názor iba jedného človeka. Dokážeš viac, než si on vie predstaviť,“ povzbudil ju chlapec.

Keď odišli, v našej fontáne vzrástlo semienko pochybnosti o tom, či bolo jej správanie v posledných rokoch hodné mramorovej fontánovej dámy. Usúdila, že už dospela a mala by sa správať zrelšie; ten chlapec mal pravdu, názor jednej fontány nelimituje moje poslanie. Som predsa fontána a mojou úlohou je tryskať vodu do sveta, kropiť svoje okolie, oprskať všetkých okoloidúcich! Celá odhodlaná sa vystrela a pohliadla hore, hrdá na to, že po rokoch konečne prišla na túto pravdu o svojej podstate.

Lenže ako to dosiahnem, keď moja nádrž je prázdna? zamračila sa nespokojne. Nenechala sa však premôcť žiaľom; namiesto toho odhodlane dumala, dumala a dumala. Zúfalstvo ju posadlo na šiesty deň, kedy usúdila, že niet iného riešenia než vybrať sa za tou namyslenou fontánou, ktorú stretla naposledy pred rokmi, a opýtať sa jej, kto jej naplní nádrž.

Keďže v chlade svojich mramorových útrob strávila dlhý-predlhý čas, opäť tu bola zima. Naša fontána si teda omotala okolo krku hrubý bavlnený šál, farebný pásikavý, aby počas prechádzky nenachladla, a vybrala sa parkom. Kráčala podozrivo pomaly a dlhé hodiny skúmala jednotlivé vločky na konároch ihličnanov, len aby sa pred tou hrdopýškou nemusela pokoriť.

Dobre však vedela, kam jej kroky smerujú a že niet iného východiska. Keď svoju sestru z diaľky zbadala, takmer sa poddala túžbe utiecť, vrátiť sa na svoje pôvodné miesto a tam nehybne stáť až do skonania sveta. Druhá fontána totiž už nebola hrdzavá: vynovili ju, namaľovali a zmodernizovali, takže teraz dokonale spĺňala súčasné predstavy o fontánových trendoch. Prosto, bola zaodetá ako tá najkrajšia modelka či celebrita, a naša mramorová fontána sa zrazu cítila akosi starobylo, ošumelo a zanedbane.

Zhlboka sa však nadýchla ľadového zimného vzduchu a chlad ju popohnal vpred. „Fontána?“ oslovila modelku.

„Čo by si si priala?“

„Chcem sa spýtať... kto ti plní nádrž?“

Jej sestra sa úprimne, pobavene rozosmiala; naša fontána na okamih zneistela, ale keďže v hlase druhej fontány nezačula výsmech, pookriala a uvoľnila sa. „Predsa záhradník! Ten, čo ma čistí od vtáčích hovienok a vyberá mi z nádrže špaky od cigariet. Neznášam, keď smrdím od tabaku alebo cigaretového dymu.“

„Aha, záhradník...“ Viac nevravela, iba čo k druhej fontáne vianočný vetrík dovial zašepkané slovko vďaky, ale to už sa naša fontána rozbehla preč a zmizla za najbližším snehovým závejom.

Naša fontána sa postavila na svoje miesto a nedočkavo sledovala nočnú oblohu, zvedavá, kedy konečne vyjde slnko a nadíde nový deň. Poskakovala na mieste, objímala sa okolo pliec, len aby jej nebolo tak chladno a aby náhodou neumrzla.

Našťastie, záhradník bol muž usilovný, takže sa do „svojho“ parku vybral aj v Prvý sviatok vianočný. Človek by si pomyslel, že záhradník v zime nemá v parku čo robiť – ibaže naša fontána nerozmýšľala ako človek. Napokon, bola to fontána. „Dobré ráno,“ pozdravila ho veselo a záhradník sa v šoku pošmykol na zľadovatenom chodníku.

„Povedala si niečo?“ opýtal sa, keď vstal, a pošúchal si dlane skryté v rukaviciach.

„Pozdravila som ťa.“

„Ozaj? Tak teda dobré ráno i tebe, fontána milá.“

„Prečo ťa to tak prekvapilo?“

„Nuž, už roky ťa opatrujem, ale zatiaľ si mi nič nepovedala.“

Skutočne, uvedomila si naša fontána rozčarovane, tento muž sa o mňa odjakživa stará, a ja netuším ani len jeho meno. „Mohol by si naplniť moju nádrž?“

„Samozrejme,“ usmial sa a pohladil ju po mramorovej dlani.

„A... ako to mám spraviť, aby zo mňa tá voda tak nádherne tryskala ako z ostatných fontán?“ pýtala sa nadšene, dychtivá uzrieť, ako sa z nej stane pravá, ozajstná fontána, ktorá si plní svoj účel. „Kam tá voda zmizla?!“ zhrozila sa, len čo sklonila hlavu a pohliadla ku svojim kamenným nohám. Nádrž bola opäť prázdna.

„Máš v sebe veľa dier,“ povedal záhradník.

„Prečo si ich nikdy nezaplátal?“ vyčítavo sa dožadovala naša fontána.

„Ja nepoužívam záplaty, tie sa časom zoderú. Ak chceš, môžem ti do dier vliať nový mramor, aby si sa celkom zacelila.“

„Prečo si to za tie roky nikdy neurobil?“

„Nechcela si. Myslela si si, že stáť na mieste a zízať na oblohu je tvojou životnou úlohou i najväčším šťastím, aké budeš poznať.“

„Lenže...“ odula spodnú peru. „Lenže potom som zistila, že fontány majú striekať vodu všade okolo seba! A aj tak si mi nepomohol.“

„Lebo si urputne chcela prísť na to, ako to dokážeš – sama.“

„Och, záhradník! Tak už mi konečne pomôž!“

A tak záhradník roztavil chladný mramorový kameň a naša fontána cítila, ako sa jej deravé rany zalievajú lahodným teplom, liečivým a hojivým. Tešila sa ako malé dieťa a celkom zabudla na to, že už dlhší čas je z nej dospelá mramorová dáma; konečne na povrch prenikli z jej útrob radosť, jasot a nadšenie, o ktoré sa túžila podeliť s celým svetom.

„Nádrž, naplň mi nádrž!“ netrpezlivo poskakovala na mieste, nespúšťajúc zrak zo záhradníka, ktorý s úsmevom a láskou v očiach splnil jej prosbu.

„A teraz môžeš konečne byť takou veľkolepou fontánou, akou si bola stvorená!“ prehlásil slávnostne a fontána vypustila do vzduchu prvé kvapky vody.

Spočiatku bola trošku hanblivá, ale už po niekoľkých sekundách nadobudla sebavedomie a so smiechom vytvárala také nádherné a dych berúce vodné obrazce i ornamenty, aké mohla vymyslieť iba a jedine ona. Naša fontána.

(Yasamin) Hebr 12, 11

2013-12-25T10:24:15Z

„Pravda, nijaká prísna výchova v tejto chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.“

(List Hebrejom – kapitola 12, verš 11)

Nesnívaj o inom živote, Yasamin, povedala jej mama po noci s Basirom, prvým zákazníkom. Nie; pre teba nič iné nejestvuje. A ona sa toľké hodiny modlila, aby jestvovalo, no postupne prestala veriť. Napriek tomu, keď držala v rukách maličkého Ilkina, ktorému sa v drobných tmavých očkách zrkadlila toľká bezbranná dôvera a odovzdanosť, modlila sa za jeho dušu a jeho život, aby bol omnoho lepší než ten jej. Stačilo rozpomenúť sa na Aylu a Sýrčanka sa uistila, že Ehsan bude chlapcovi dobrým a milujúcim otcom; o Mahtabiných materských zdatnostiach tiež nepochybovala, pretože poznala mieru radosti, ktorú mladučká matka zažívala zakaždým, keď si dieťatko priložila k sebe a kŕmila ho.

Yasamin bola taká vyčerpaná, aká bývala, keď pracovala v rodnej dedine. Každú druhú noc úplne prebdela pri bábätku, aby ho kedykoľvek mohla odniesť matke, keby sa strhlo zo spánku hladné, striedajúc sa s inou slúžkou, ktorej meno ani nepoznala. Sýrčanka sa tešila z každého pohľadu na to krásne chlapča, čo sa jej zadívalo do očí a ona vedela, že i ono cíti hĺbku, do ktorej sa ponára, akoby padalo do tých temných studní. Sem-tam sa jej zdalo, akoby toto dieťa bolo jedinou bytosťou, ktorá v jej očiach nie je schopná vidieť, kým Yasamin je. Pri mužských pohľadoch ešte vždy zahanbene klopila zrak, aby jej náhodou nevyčítali z tváre, ako sa živila, a pri ženských tiež, aby ju neodsudzovali. Nik by sa jej nepýtal, prečo to robila; stačilo by, že by sa to dozvedeli, a odsúdili by ju. Bez otázok, bez počúvania jej vysvetlení, bez ohľadu na jej povahu a pracovitosť. No Ilkin nie, Ilkin ju zbožňoval, pretože keď ho vzala na ruky, dávala mu takmer toľko lásky ako vlastná matka. A on to cítil.

Každú druhú noc, keď sedela pri jeho postieľke a očami strážila jeho bezpečie, pozorovala tú spokojnú, nevinnú tváričku, striebristo sa lesknúcu vo svite mesiaca, čo prenikal do izby, a nevedela sa vynadívať. Pomyslela si, že keby bola mala súrodenca, určite by sa oňho starala s ešte väčšou ochotou, bdela by pri ňom hoci i každú noc, dajako by to dospala cez deň, aspoň pár hodín. No nič také sa nestalo, nič také Yasamin nepoznala. Bola sama, odmalička až doteraz.

Keď ale držala bábätko v náručí, tisla ho k sebe v snahe ochrániť ho aj pred zrnkom prachu, čo by mohol dopadnúť na jeho holú hlavičku, necítila sa sama. Mala spriaznenú dušu; dušičku, ktorá ešte ani nedokázala rozprávať, no napriek tomu prehovárala k jej srdcu. Dieťa jej neopätovalo dotyky, často jej neopätovalo ani pohľady, no stále bolo pri nej, keď chcela, nemalo ako utiecť, a v tom všetkom jej dôverovalo, pretože nemalo na výber. Ak si ešte Sýrčanka vôbec spomenula na to, že voľakedy túžila opustiť tento dom a vydať sa vlastnou cestou, teraz jej to bolo úplne proti vôli; neodišla by ani za svet. Nie od neho, nie od Ilkina.

Raz sedela s Aylou a rozprávala jej o ňom. Spočiatku váhala, či smie, ale Ehsanova prvorodená sa sama spýtala na to, kto v dome tak často plače a prečo. Yasamin jej teda neklamala; zvestovala jej, že má súrodenca, iba o čosi väčšieho ako veverička. A Ayla si zaumienila, že by bábätko rada stretla. Sýrčanka sa zarazila a netušila, ako jej odpovedať, či by niečo také dovolili a koho by sa vôbec mala spýtať. Predstavila si, že by Ilkina uprostred noci, kedy by ho strážila, vzala preč z postieľky a ukázala ho Ayle. Veľmi rada by dievčinu potešila, no zároveň sa bála, že ju prichytia, vynadajú jej, ba dokonca ju vyženú. Nič však neprisľúbila a zdalo sa, že Ayla na chlapčeka zabudla, keď ho Yasamin prestala spomínať.

Počas každej Yasamininej návštevy v Aylinej izbe stál Sýrčanke za chrbtom indický mág Ibrahim a ona cítila, ako očami behá po jej tele, obdivuje jej boky a túžobne si ju premeriava. Nepáčili sa jej tie pohľady, no nemala im ako uniknúť, aj keby chcela. A ona ich radšej trpezlivo znášala, len aby mohla Ayle robiť radosť a poslúchať Ehsana.

Jedného večera Ayla vyhlásila, že je už unavená, a Yasamin svižne vstala, aby sa s ňou rozlúčila a zaželala jej dobrú noc. Chcela jej napraviť vankúš, no Ibrahim priskočil k posteli z druhej strany, pevne zovrel Yasamininu ruku a na dve-tri sekundy sa jej pevne a hlboko zadíval do očí. Ona dobre vedela, čo ten pohľad znamená; čelila takým dennodenne, ešte v rodnej dedine. Nevzdorovala im, rovnako ako nevzdorovala ani Ibrahimovi, keď ju požiadal, aby na chvíľu zašla do jeho izby, lebo sa s ňou chce o niečom porozprávať. Počkala ho teda na chodbe a len čo vyšiel z Aylinej izby, so sklonenou hlavou vykročila po jeho boku.

Naozaj sa to nikdy neskončí, Pane? Vždy budú všetci muži vo mne vidieť len telo, len svoj pôžitok, zábavku? Pane... Dúfala, že to skončilo. Dúfala ešte vtedy, keď utekala z domu, pretože matka sa rozhodla zachrániť ju pred moslimskými vojakmi. Už v ten prvý večer sa Yasamin nádejala, že je koniec takému životu, že ju to nebude prenasledovať. No potom prišiel Adham... Netrvalo dlho, kým ju odhalil. Vlastne, tušila, že to šípil od okamihu, čo jej pohliadol do očí. Ako to môžu na mne vidieť? Mám to azda vyryté na čele? A teraz Ibrahim... ďalší, čo si to všimol. A ďalší, ktorý sa rozhodol zneužiť to. Zneužiť, alebo skôr využiť? Mala vôbec právo zazlievať mu to? Mohol by predsa povedať, že si to sama zvolila. Nebola to pravda, ale pravdou zas nebolo ani to, že by sa Yasamin ktovieako bránila. Mala som sa brániť. Och, Pane, odpusť mi, že som sa nevzoprela, a netrestaj ma za to viac!

NEBOJ SA, DIEŤA MOJE. MOJA DCÉRA, povedal tíšivo Boh.

Pomôžeš mi, Pane, Bože môj?

Ibrahim otvoril dvere a Yasamin vstúpila dnu. Chodbami niesol v ruke sviecu a teraz ju položil na zem pod okno. Nebola to veľká miestnosť, takže svetlo jedného plamienka ju osvetlilo vcelku dostatočne. Sýrčanka privrela oči, aby zahnala slzy, a čakala na pokyn. Prikáže jej ľahnúť si? Alebo si bude musieť k nemu kľaknúť, kolená si oškrieť o tvrdú zem, a spraviť tú nechutnú vec, ktorú muži žiadali azda ešte častejšie než celé jej telo? Cítila, že Ibrahim si ju prezerá. Keď k nej pristúpil a dvihol ruku, zľakla sa, že ju udrie, že sa jej bude vyhrážať, že prezradí, kým je, alebo že ju donúti k ešte horším veciam, než ktoré robievala, ak vôbec také jestvovali.

Indova ruka však zastala vo vzduchu a vôbec sa jej nedotkla. Len pomaličky, so zvláštnym očakávaním, sňala Yasamin hižáb. Na plecia, chrbát i hruď sa jej rozliali ebenové kučery a on ustúpil, mierne pootvoriac ústa. „Toľká nádhera,“ šepol.

Oči upierala na zem. Nerada sa zákazníkom dívala do očí; nechcela, aby sa v jej studniach utopili, aby sa z nich napili či vôbec, aby do nich nazreli. Muselo im stačiť všetko ostatné. A to všetko darovala s predstieranou ochotou, rovnako ako sa teraz odhodlávala spraviť to pri Ibrahimovi. Ako by som sa mohla vzoprieť? ťažkala si v duchu, zabudnúc, že by sa mohla s modlitbou obrátiť na toho Najvyššieho, zabudnúc, že nie je sama. Opäť bola iba dospievajúcou dievčinou, stojacou pred roztúženým mužom, ktorý si zaumienil, že ju bude mať, a ona nič proti tomu nezmôže. Nič.

Nič jej neprikázal, čo ju trošku prekvapilo, keď sa sám vybral k posteli a usadil sa na jej peľasť. Rýchlo žmurkajúc stála nad ním a čakala. Ibrahim si vyzul črievice so zaokrúhlenou špicou a stiahol si z hlavy čiapku na spanie. Sýrčanke sa zrazu zdal veľmi unavený; tlmené svetlo sviečky zdôraznilo priehlbiny na jeho tvári a ona pochopila, aký starý muž to pred ňou sedí. Je vôbec ešte schopný využiť ma tak ako ostatní? prebleslo jej mysľou, no zahriakla sa. Nechcela v sebe vyvolávať márne nádeje.

„Čo si odo mňa praješ, büyücü Ibrahim?“ počula sa vravieť do ticha izby. Zvykla si, že v dome ho všetci po turecky nazývajú mágom a nikomu to neprekáža, hoci sa tvária ako poctiví a pravoverní moslimovia. Inda si však ctili na katibov príkaz, potajomky naňho nedôverčivo zazerajúc, presne, ako sa on díval na Yasamin, keď sa prvýkrát stretli. Zdalo sa však, že za ten čas, čo pobudla v Aylinej izbe a jeho prítomnosti, si ju obľúbil. Teraz si uvedomila, že by to mohla využiť; poskytol jej úžasnú príležitosť prehovoriť mu do duše, zvestovať mu, že to, čo robí, ako udržiava Aylu pri živote, nie je správne, nezachráni to ani ju, ani jeho. Možno ich dokážem zachrániť oboch – Aylu od utrpenia v tomto živote a Ibrahima od večných múk.

„Sám neviem, Yasamin. Kedysi, keď som bol veľmi mladý, poznal som dievča podobné tebe. Alebo nebolo podobné? Moja pamäť už neslúži tak, ako by mala.“ Všetko vyslovoval pomaly a zreteľne, lebo vedel, aké starosti má Sýrčanka občas s tým, že mu dobre nerozumie. Ako Ind sa musel po turecky naučiť sám a zvládol to za tie roky veľmi šikovne, no pre ňu ani turečtina nebola rodnou rečou. „To dievča... bolo nádherné, presne ako ty, Yasamin. Také nádherné. Nosievalo ružové sárí, v tom sa mi páčilo najviac, ale krásu jeho očí, očí ako modrozelený drahokam, tú by nedokázal piesňou opísať ani najzdatnejší pevec. Vďaka Kiri, tak sa volala, som prenikol do tajov mágie. Túžil som ju získať, vziať si ju za ženu, no ona bola bohatá, od narodenia prisľúbená svojmu bratrancovi zo starého mesta Vadorada. Poznáš drahokamy, Yasamin? Videla si už niekedy drahé kamene?“

Pomaly pokrútila hlavou, vlasy sa jej zvlnili na prsiach a Ibrahimov pohľad sa na okamih zastavil práve tam. Vzdychol a vyhľadal jej oči.

„Nemáš také oči ako ona, ale nepoznám mágiu, ktorá by zmenila niečo také. Prvý raz, čo som ťa uzrel, hneval som sa na teba, že si mi privodila spomienky na premrhanú mladosť. Namiesto toho, aby som sa upriamil na iné ženy, Kiri, čo mi pobláznila hlavu, ma donútila bojovať o ňu čarami. Nič z toho mi ju však napokon nezískalo; nedokázala sa vzoprieť rodine a utiecť so mnou, ako som ju stokrát šialene prosil. Poslúchla, odišla za snúbencom, vydala sa. Pred dvadsiatimi rokmi ju pochovali; tá zvesť sa ku mne doniesla čírou náhodou, no to akoby si ma jej duša samotná vyhľadala a naposledy sa so mnou rozlúčila. Veríš v duše, Yasamin?“

„Verím. A myslím...“

„Zvláštne to bytia, duše. Čarovné, také plné mágie, a často o tom ani nevedia. Keby ľudia mali viac času venovať sa mágii... No nemajú. Nie, v našom svete nie. Turecko už teraz považujem za svoj domov, preto vravím „v našom“. Muži považujú za dôležitejšie boje, bitky, majetky, potomstvo. To všetko získalo prevahu nad prírodou, jej mocou, čo vyviera zo zeme samotnej, z pôdy a zo stromov, z duší našich mŕtvych. Rozprávala si sa už niekedy s mŕtvymi, Yasamin?“

„Nie, ja...“

„Ani by si nemala. Detská duša, akou je tvoja, by nemala poznať smrť v takom skorom veku. Čím staršia budeš, tým viac smrti budeš vidieť okolo seba. Bude sa ti zdať, že ťa prenasleduje, že okolo tvojho krku uťahuje svoj povraz a škrtí ťa, no ty budeš stále ďalej žiť, akoby si ťa vybrala ako niekoho, koho túži najviac zo všetkého a zo všetkých potrestať, a ty ani nebudeš vedieť prečo, a roky pôjdu, budeš sa dusiť, čas plynie stále ďalej, dýchanie sa stane namáhavejším a namáhavejším, až...“ Zhlboka sa nadýchol a priložil si na krk končeky prstov pravej ruky. „Nechceš sa stať mojou učeníčkou, Yasamin?“

„Také niečo predsa môžu len muži. A chlapci.“

Mávol rukou a pomaly si rozopínal gombíky na po kolená dlhej zlatohnedej kurte, spod ktorej mu k zemi siahali mahagónovočervené nohavice zvané dhoti, vyšívané zlatými niťami. „Bojíš sa čarov?“

Zvažovala, čo odvetiť. Strach necítila, no ani sa netúžila k čarom približovať. „Nechcem s nimi mať nič spoločné,“ rozhodla sa byť úprimná. Snáď jej Ibrahim nevynadá. A ak by aj vynadal, ešte vždy si ho môže udobriť, ak by chcel.

Zasmial sa. „Toľká otvorenosť,“ zhodnotil pobavene. „Nuž, dobre, dievča. Len som sa spýtal.“

„Ešte niečo? Smiem odísť?“ Snažila sa neznieť príliš nadšene, no asi sa jej to nepodarilo, pretože Ibrahimovi sa na tvári mihlo podozrenie.

„Kdeže,“ zastavil ju. „Ak chceš, môžem ti ukázať drahokamy. A ďalšie prekrásne veci.“

„Nepoznám prekrásne veci, ani ich poznať netúžim.“

„Oči každej ženskej bytosti bažia po nádhere, po prekrásnych drahých látkach, lesknúcich sa na slnku ako dúha, po zlatých a strieborných sponách do vlasov, po štrngotajúcich náramkoch. A preto si berú mužov, ktorí majú štrngotajúce mince. Veľa mincí. Škoda len, že v tejto krajine sa ženám toho bohatstva, po ktorom túžia, nedostane. V Indii ale áno.“

„Tam sa muži k ženám správajú inak?“

„To som nepovedal. Islam je však tvrdá viera, pravidlá ktorej by si žiadna žena dobrovoľne nezvolila.“

„V Indii je iná viera?“ Prebudil v nej záujem, nedokázala to utajiť. Možno tam je môj Pán, ktorého hľadám. Si v Indii, Bože?

„Veľa iných vier. Miešajú sa, ľudia sa kvôli nim handrkujú presne ako moslimovia s kresťanmi. A načo je to všetko dobré? Beztak budeme na večnosti všetci čeliť tomu istému, a to ničote.“

„Ničote?“ zopakovala šeptom.

„A čomu inému? Iba toto tu, čo máme teraz, je život, Yasamin. To si dobre zapamätaj. Nič viac ťa nečaká.“

Po chrbte jej prebehli zimomriavky, až sa striasla.

„Je ti zima?“ začudoval sa. „Chúďa dievča, však máš ešte na sebe všetky šaty!“

Pochopila v tom prísľub, že onedlho tie šaty na sebe mať nebude. Dobre teda. Aspoň nech ku mne nie je zlý. Nech nie je ako Adham...

„Tebe sa moja mágia nepáči, však, Yasamin? Vidím a cítim to z teba už dlhý čas.“

„Nezazlievaj mi to, büyücü Ibrahim,“ žiadala. „Pochádzam odinakiaľ než ty, tam nie sme na také veci zvyknutí. Neboli sme,“ opravila sa zarmútene.

„Tvoj domov je preč,“ vyrozumel z jej slov.

„Áno.“

„Ako to? Čo sa stalo?“

„Zničili ho moslimovia,“ vyhŕkla bez premýšľania ako výčitku a zháčila sa. Pozrela naňho naširoko otvorenými očami a prestala dýchať.

Zamračil sa. „Ty teda nie si moslimka,“ uvažoval.

Naprázdno preglgla a zažmurkala. „Ja...“

„Čo si? Kresťanka?“ zatváril sa znechutene. „V tomto meste všetkých kresťanov kruto potrestali, keď ho oslobodili z područia tých bezvercov.“

„Nazývaš ich bezvercami? To isté by si podľa vlastných slov mal povedať i o moslimoch, či nie? A možno aj o sebe samotnom.“

Nadvihol obočie. „Prekvapuješ ma čím ďalej, tým viac.“

„Odpusť, büyücü, nechcela som byť opovážlivá...“ preľakla sa.

Rázne pokrútil hlavou. „Už dlhé roky viem, že aj ženy majú vlastný rozum a v ňom vlastné názory. Nevravím, že múdre, práve naopak, poväčšine sú poriadne zadubené, no to nemení nič na tom, že ich máte. A takisto viem, že sa vám nedostane veľa príležitostí vysloviť ich nahlas.“

Sklonila hlavu, zadívajúc sa na zem. Delilo ich niekoľko stôp a Yasamin sa v duchu spýtala, ako dlho ešte potrvá, než jej Ibrahim prikáže prekonať tú vzdialenosť.

„Máš rada Aylu, však?“

„Veľmi,“ potvrdila.

„Ale dívať sa na ňu je pre teba...“

„Ťažké,“ doplnila, keď sa odmlčal. Nebolo čo tajiť; začala úprimnosťou, takže už sa nechcela uchyľovať ku lžiam. A načo aj? Ak bol Ibrahim skutočným veštcom a jasnovidcom, poznal by jej odpovede aj bez toho, aby ich vyslovila.

„Katib Ehsan si nesmierne cení moju prácu. Odmeny síce človek nemá nikdy dosť, no aj tak som tu spokojný. A ľudia si ma ctia tiež.“

„Boja sa ťa,“ zamrmlala a po jeho výzve to zopakovala.

„Boja sa? A to už prečo?“

„Si mág. Ovládaš smrť a život, akoby si ani nebol človekom. Máš moc, ktorú by nijaký muž nemal mať. Ale to hovorím za seba, nie za nich,“ dodala pre istotu, aby nepotrestal nejakého sluhu či otrokyňu.

„Takže aj ty sa ma bojíš?“

„Nie.“

„Ale nemáš ma rada.“

Uhla pohľadom. „Nechcem ti klamať.“

„Bez obáv, dievča. Príliš mi pripomínaš Kiri na to, aby som ti ublížil pre niekoľko hlúpych slov či pocitov.“

„Tak čo odo mňa chceš?“ Už to túžila počuť. Potrebovala vedieť, na čom je, čo ju čaká. To čakanie bolo neznesiteľné, rovnako ako pochovaná nádej, že by od nej nežiadal nič, len aby ho počúvala. Radšej to chcela vedieť hneď, než po celý čas dúfať a potom zažiť ďalšie zo svojich trpkých sklamaní.

„Chcem Kiri, ktorú v tebe vidím.“

„Ale ona je mŕtva.“

„Ty žiješ.“

„Zatiaľ.“

„Každý z nás raz umrie,“ smutne sa usmial, „no ty máš pred sebou dlhý život. Vieš, čo znamená meno Kiri?“

„Neviem.“

„Amarant. Je to nádherná rastlina, ktorá rástla v záhradách Kirinho otca. Pri jej krvavých kvetoch som prvý a jediný raz svoju Kiri pobozkal, keď sa tam nechtiac zatúlala. Ukradol som si ten bozk ako jedinú spomienku na ňu. A vieš, ako sa ešte amarant nazýva? Amarant je slovo grécke. Poznáš vôbec Grécko? Je to ďaleká krajina.“

Len pokrútila hlavou.

„Amarant sa v našich končinách nazýva láskavec. Tvoje pery, Yasamin, majú farbu amarantu, krvavú a zvodnú. Majú však aj takú ľúbeznú chuť ako pery mojej Kiri? Poď ku mne, nech to zistím. A nesklam ma, Yasamin. Nesklam ma, prosím.“ Otvoril náruč a počkal, až k nemu pristúpi.

Nesnívaj o inom živote, Yasamin. Nie; pre teba nič iné nejestvuje.

(Yasamin) Sir 14, 13

2013-12-21T19:23:14Z

„Rob dobre priateľovi, kým neumrieš, koľko môžeš, podaj a daruj chudobnému!“

(Kniha Sirachovcova - kapitola 14, verš 13)

„Ó kráska, ó spoločnica, ohňom odovzdania ma spaľuješ! Naplň čašu, ó kráska, a daj sa mi napiť, ó oko moje... Kvôli tebe, túžba moja vrúcna, spánku nemám... Zaľúbil som sa do nádhery, kiežby som jej tieňom bol, ó oko moje, má krásu všetku a povahu dobrú. Zistil som, že srdce mi ukradla; srdce moje, trpezlivé buď, neponižuj ma! Farba biela jazmínu, ó oko moje, na jej lícach kvety vidím, v tvojich lícach a na čele život, ó oko moje, lásky a priateľstva väzňom som... Ako si zabudnúť na mňa mohla, ó oko moje, a môj žiaľ len rastie...? Vráť sa, ó kráska, vráť sa späť ku mne... Ó oko moje, kvôli tebe, túžba moja vrúcna, spánku nemám!“

Pieseň, ktorú si chlapci v jej rodnej dedine spievali po večeroch pri ohni, nešípiac pravý význam slov, pretože dosiaľ nedospeli a nepoznali lásku, sa Yasamin vynorila v sne. Mysľou ponorenou do spánku sa opäť ocitla doma, kráčala z chatrče daktorého zákazníka domov a prechádzala popri vatre, obkolesenej mladými dievčatami, dievčatami ako ona, ktoré však bývali spolu v chalupe mužmi prezývanej verejný dom. Ich telá sa zvodne vlnili pred očami chlapcov, medzi ktorými zahliadla i Rahima a, nevedno prečo, zosmutnela.

On ju zbadal, uprel na ňu svoje smaragdové oči a usmial sa, dokonca sa jej zazdalo, akoby chcel vstať a vybrať sa za ňou. Na okamih zastala na mieste, poskytujúc mu kratučkú príležitosť, no tá sa vyparila rýchlejšie než jesenná ranná hmla, pretože mládenca oslovil jeden z jeho bratrancov, on naňho pozrel a keď si znovu spomenul na Yasamin, už tam nestála.

Prebudila sa a oči sa jej nevdojak zaliali slzami, keď si uvedomila, že Rahim je zrejme mŕtvy, rovnako ako jej matka, všetci zákazníci, dokonca i tie dievčatá, čo tam tancúvali okolo ohňa, a azda i každý dobrý človek, ktorý v dedine žil. Dosiaľ ju to vedomie nepreniklo tak silno a mocne ako v tejto chvíli, počas osamelej noci ožiarenej splnom, nezvyčajne chladnej a tichej. Som sama, pochopila. Sama-samučičká na celom svete.

Už niekoľko dní slúžila panej Mahtab, no všetko bolo inak, než si predstavovala. Svoju kadbanu vídala málokedy, a to sa predtým nádejala, že bude stále len s ňou, bude sa na ňu môcť dívať a opätovať jej tie vrelé úsmevy, čo ju tak hriali pri srdci. Ale nie; celé dopoludnie trávila v kuchyni, vystavená netrpezlivým kuchárkam, ktoré jej nadávali aj za to, čo spravila skutočne dobre a šikovne. Niežeby varila, k hrncom s jedlom ju ani nepustili. Robila presne to, o čom si myslela, že je ochotná robiť to a drieť, len aby mala strechu nad hlavou – drhla podlahu, až kým sa jej prsty celkom nezošúverili od tej špinavej vody, potom zametala chodby v dome či prala šaty v rieke, kam musela prejsť cez celé mesto vždy sama a pešky.

Poobede sa vybrala do záhrad, ktoré spočiatku tak veľmi túžila uvidieť, spoznať a prebádať. Najskôr sa starala o zeleninové hriadky, polievajúc kapustové hlavy, vytŕhajúc cibuľu zo zeme, sem-tam dokonca nadrobno sekajúc petržlen do polievky, zbierajúc špargľu, fazuľu, mrkvu, baklažán, šošovicu či špenát, a v závere dňa si do omdlenia umývala ruky, len aby sa zbavila silného cesnakového zápachu. Keď kuchárka Özlem, zrelá žena kyprej postavy vždy s prísnym pohľadom, podľahla Fravardinovým prosbám, dovolila Sýrčanke naučiť sa rozoznávať koreniny a bylinky, ktoré používali najčastejšie.

Vtedy vzal mladý Peržan Yasamin do záhrad, prechádzal sa s ňou a namiesto jedál jej hovoril o kvetoch, čo tam rástli; raz ju dokonca zaviedol až k olivovému sadu a tam sa konečne rozrozprával o tom, o čom hovoriť mal – o koreninách.

„Bazalka rastie vo veľkých húfoch a má oválne listy, pevné, že by si ich dokázala prelomiť napoly a hlasno by pukli. Piepor je chlpatý a obrastajú ho drobučké bobuľky, také maličké-maličičké. Škorica – tú mám veľmi rád, krásne vonia – je vlastne ker, ale ten určite poznáš. A výraznú vôňu má klinček, no má zároveň i nádherné kvietky, také fialkavé, že by si si ich mohla zapliesť trebárs do vlasov. Teda, keby si nemusela na hlave nosiť ten závoj,“ pousmial sa. A rozprával ďalej: o jedlej žeruche, rasci do chleba, plodoch koriandra, semenách feniklu, štipľavom zázvore, o čiernomodrých bobuliach borievky, majoráne, mäte do čaju, aromatickom pižme, muškátovom orechu, k mäsu vhodnom rozmaríne, o sviežej šalvii, vzácnom šafrane, hľuzách salepu, sezamových zrniečkach, kurkume, sladkej vanilke, o liečivom tymiane, tvrdej tráve psiarke, mäsitom slanorožci, liečivom sleze, o žltkastej horčici.

A Yasamin počúvala, snažila sa zapamätať si čo najviac, no vedela, že to nedokáže, že bude neužitočná alebo to popletie, a nemilosrdná Özlem jej vynadá, no to už tam Fravardin nebude, aby ju zachránil či aby sa jej zastal, Sýrčanka pred ňou bude stáť sama, sama bude čeliť jej hnevu a zúrivosti, sama pocíti na líci boľavý dotyk, šľahnutie kuchárkinej stvrdnutej dlane, sama sa vráti do postele, do tej mäkkej postele, a od vyčerpania z celodennej driny zaspí, aby jej zas ráno vynadal katib Ehsan, že zabudla na jeho prvorodenú dcéru.

Lenže Yasamin za to nemohla. Rada, veľmi rada chodievala za Aylou, ibaže nie vždy vládala, nie vždy si spomenula a nie vždy našla vo svojom vnútri toľko síl, aby dokázala s láskou hľadieť na to trpiace stvorenie. Raz sa dokonca pristihla pri tom, že Ayle praje smrť. Bolo to strašné a cítila sa pre to hrozne, no jej srdce vedelo, že to bola myšlienka náležitá, dokonca spravodlivá. Často sa pýtala Boha, prečo sa Ayla musela taká narodiť, no odpoveď jej do uší nedoľahla.

S Fravardinom zas trávila pramálo, vlastne čoraz menej času. Nielen on bol ustavične zaneprázdnený, ale i ona. Sotva dokázala v hlave udržať všetky povinnosti, nie aby pomyslela ešte i na svoje jediné rozptýlenie. Napokon, ak dajakú úlohu nesplnila a potrestali ju, nemala ani odvahu potešiť samu seba takou odmenou, akou by pre ňu bola aspoň chvíľočka s tým milým nesmelým chlapcom, takým múdrym, až Sýrčanka žasla. A keďže chvíľ s ním, jediných príjemných chvíľ, čo v dome zažívala, ubúdalo, ba postupne úplne vymizli, Yasamin nebola šťastná.

Od príchodu do domu tej dobrej ženy očakávala čosi viac, jej srdce šípilo nádej a živilo ju v sebe, klíčila v ňom ako dobre polievané semä, mocnelo a zrazu ho temná noc, prekrývajúca slnečný žiar, zatlačila späť do zeme, do tmavej pôdy, vlhkej a chladnej, a Yasamin sa vzdala. Netrpela tentoraz tak ako s mužmi, pre ktorých sa stávala len bezduchým telom, vidinou chvíľkového, no pre nich takého dôležitého potešenia, ale kvárila ju duša. Ničil ju každý pohľad na Aylu, lebo tá nepoznala za celý život okrem otcovej lásky nič iné ako bolesť, ľutovala dokonca i Ehsana, inak odmeraného muža, ktorý sa však o svoju prvorodenú dcéru staral s toľkou nehou, až to Yasamin vnášalo slzy do očí. Zaradovala sa, keď uzrela svoju kadbanu, avšak vždy to bolo len na kratučký okamih, ktorý prešiel, a na dievčinu sa po celý zvyšok dňa nik neusmial. Nik.

Čoraz častejšie sa jej snívalo o Aylinej smrti. Mladá žena zakaždým opustila svet s krivým úsmevom na vysušených perách a Yasamin sa uľavilo, že už viac netrpí. V skutočnosti ju však nažive udržiaval veštec, Ibrahim z ďalekej Indie, s pomocou ktovieakých hrozných čarov, a to len pre Ehsanovo sebectvo, ktoré si Yasamin uvedomovala, avšak neodvážila sa ho pomenovať. Pochopila už i to, prečo Ehsan nie je, podľa Fravardinových slov, poriadnym moslimom, akým by muž v jeho postavení mal byť. Modlitby k Alahovi zrejme zdravie jeho dcére nepriniesli, preto sa uchýlil k iným božstvám, dokonca k mágii, a tá bola účinná. Napriek tomu sa Yasamin nazdávala, že to nie je správne, hoci to aj zabezpečuje Ayle život.

No aký život? pýtala sa seba, pýtala sa Boha. Odpoveď neprichádzala ani z jednej strany.

Keď raz Sýrčanka miesila cesto na špenátovo-limetkový koláč zvaný ıspanaklı kek, z ničoho nič sa jej prihovorila inokedy mlčanlivá kuchárka Özlem, ktorá poväčšine slúžkam iba nadávala za nedokonale vykonanú robotu: „Dievča, dám ti radu nad zlato: prijmi svoj osud. Netvár sa tak zmätene; ja ti dobre v očiach vidím tú túžbu odísť odtiaľto. No radšej nedovoľ, aby tá túžba prerástla v úmysel. Bolo ti vari doma lepšie? Vidno na tebe, že nie. Že si tu, máš strechu nad hlavou a jedlo do úst, poctivú prácu a dobrú kadbanu, to všetko je len milosť.“

Nebolo treba vravieť, čia milosť to je; Yasamin si to uvedomovala.

„Ak ozaj musíš odísť, vydrž aspoň, kým nepríde na svet ďalší potomok nášho esasa. Splň si povinnosť, pre ktorú ťa sem vzali, potom si choď, kam sa ti zažiada.“

Lenže Yasamin netušila, čo sa jej žiada. Ako by vôbec mohla mať sny, keď netušila, kam až jedného dňa dôjde? Cieľ svojej cesty poznala len ako Božie prisľúbenie domova, a ten si predstavovala mnohými spôsobmi. Vždy však v sebe niesol tú istú črtu: strechu, cez ktorú dnu nenaprší, a niekoho, niekoho, o koho sa Yasamin bude môcť oprieť. Lenže to mala i tu – u Ehsana ju držali tri duše: kadbanu, Ayla a Fravardin. Mahtab si obľúbila v okamihu, kedy ju prvýkrát uzrela, mladý Peržan k nej bol taký milý a Ayla ju, aspoň podľa slov katiba Ehsana, potrebovala. Sýrčanka si však nemyslela, že toto miesto je tým domovom, ktorý hľadá jej srdce. Kadbanu jej nevenovala takmer žiadnu pozornosť, Fravardin skoro nikdy nemal čas a pohľad na Aylu ju veľmi bolel.

Hoci Yasamin samotná bola zvyknutá trpieť, trápenie iných ju dusilo. V celom dome chodbami prúdilo toľko pocitov, čo k nej doliehali, akoby pochádzali z jej srdca, no ona vedela, že jej nepatria, že k nej neprislúchajú a že ich ťarchu už dlho neunesie. Nešlo však len o zlé pocity či nešťastie – a to azda rozosmutňovalo Sýrčanku ešte väčšmi.

Najmä láska, ktorú cítil Ehsan k svojej dcére. Yasamin sa až čudovala, keď videla, ako nežne ju hladí a bozkáva na čelo, ako sa na ňu díva a prehovára k nej. Vo vnútri pritom krvácal, pretože Ayla bola telom z jeho tela, telom z tela jeho prvej, najmilovanejšej manželky Aygül, a nazýval ju sladkým západom slnka, akoby tušil, šípil a vedel, že hviezda jej života už dávno mala vyhasnúť. Namiesto toho ju nútil žiariť na oblohe, na oblohe chladnej, bezútešnej, večnej noci. Žiarila však len preňho; ostatným sa zaiste videla ako nočná mora.

V Ayle sa síce na prvý pohľad nemiešalo veľa pocitov, no Yasamin sa postupne naučila rozoznávať jednotlivé odtiene, akoby z mysle a srdca mladej ženy vyžarovala pestrosť farieb – v žiadnom prípade ale netvorila veselú a jagavú dúhu. Okrem bolesti, ktorá sa nachádzala na úzadí toho všetkého a neutíchala ani v tých najlepších chvíľach, Sýrčanka badala tú strašnú, hrozitánsku opustenosť a tmu, neustále očakávanie niečoho, čo nikdy nepríde, uzdravenia, každým dňom čoraz viac sklamanú nádej v zlepšenie, neodvážne záchvevy radosti pri tom, keď vstúpila do jej izby a pozdravila ju. A najviac ju pri srdci hrialo, keď sa tie popraskané pery posiate pľuzgiermi skrivili do neľudskej napodobeniny úsmevu, pretože to bolo svedectvom Aylinej skutočnej a úprimnej radosti. A pri každom takom okamihu si Yasamin povedala, že stojí za to žiť v tom dome a navštevovať ju dennodenne.

Kadbanu Mahtab čoraz viac myslela na dieťatko, ktoré malo čochvíľa prísť. Bála sa však pôrodu, po nociach sa domom často ozýval jej krik, keď sa strhla zo zlého sna. Na každom kroku ju sprevádzali nevľúdne Nahid a Nasrin, preto sa k nej Yasamin takmer vôbec nedostala. A ak ju i náhodou objavila samotnú, kým nabrala odvahu, aby sa jej prihovorila, ukázala sa tam i jedna zo sestier. Rada by sa s Mahtab poradila, keby sa to dalo; jej by sa zrejme ani nebála prezradiť, že v dome nechce ostať navždy. Bola by úprimná a priama, tak zamýšľala, večer pred zaspatím si dokonca pripravovala, čo by jej povedala. Prípravy na ten rozhovor sa však natoľko naťahovali, že Yasamin si už v predstavách privlastnila i rolu kadbanu a v mysli spriadala rôzne odpovede, ktoré by od nej mohla dostať.

Keď na ňu Özlem, objaviac ju v kuchyni sklonenú pri zemi, snažiacu sa vyčistiť škáru v podlahe, kam ktosi natrúsil, zhúkla, čo robí, Yasamin preľaknuto nadskočila, až jej takmer spadol hižáb. Roztrasenou rukou si ho napravila a neodvážne dvihla oči k rozvalitej kuchárke. „Čo tu robíš?!“ zopakovala, mračiac sa. „Ale hybaj preč!“

Nič nechápajúc prebehla popri nej, no neopustila kuchyňu. Chvíľočku sa pozerala na ženin chrbát, potom sa takmer šeptom spýtala: „Čo som spravila?“

Özlem k nej zvrtla hlavu a z očí jej sršali blesky. „Kadbanu rodí! Bež za ňou!“

Yasamin sa zhlboka nadýchla a už jej nebolo. Utekala, čo jej nohy stačili, do Mahtabinho senanu, aby odtiaľ začula hrozné stonanie prvorodičky, tíšivé hlasy jej sestier a pokyny pôrodnej baby. Nehybne zastala na prahu prvej miestnosti, keď do nej zozadu takmer vrazil Fravardin, nesúc v náručí viacero ručníkov, mokrých od horúcej vody. „Yasamin,“ prekvapene ju oslovil. „Na čo čakáš?“ A ponáhľal sa ďalej, za svojou paňou.

Sýrčanka sa na jeho miznúcu postavu dívala ako na prízrak, a ešte chvíľu nedokázala strhnúť zrak z miesta, kde zahol za roh a zmizol jej z dohľadu. Mysľou jej prenikla bláznivá myšlienka: pôrod je tu. A po ňom budem voľná. Zopár ráz zažmurkala, lebo stratila rovnováhu, a podlomili sa jej kolená. Vari ju až tak nadchla vidina slobody? Cítila sa previnilo.

Pobehla teda a ocitla sa v miestnosti, kde sa všetko malo odohrať. Hoci len pred chvíľou minulo poludnie, deň bol temný. Nad Urfou sa nakopili ťažké mraky, sivasté ako oceľ, a hrozilo, že sa každú chvíľu rozprší. Pre turecký ľud to bolo v takej ročnej dobe čosi nevídané, ale v dome katiba Ehsana sa tým nik nezaoberal. Napriek tomu zastreli oranžové závesy na oknách, čím izba dostala hrdzavý nádych. Na posteli ležala kadbanu Mahtab, ťažko dýchala a po tvári jej stekali kvapky potu. Tmavé vlasy v kučerách lietali okolo jej hlavy ako neskrotné havrany. Zľava pri nej stála Nahid a držala ju za ruku, sprava zas Nasrin.

Keď Yasamin zbadala, že kadbanu má roztiahnuté nohy a kamsi dovnútra jej siaha neznáma pôrodná babica, sklopila zrak a na chrbte ucítila prúd ľadového potu. Nepodobalo sa to na nič, čo kedy zažila či videla, ale napriek tomu jej to pripomenulo všetkých mužov, pre ktorých rozťahovala nohy ona. Teraz sa však dialo niečo iné, niečo oveľa krajšie, vznešenejšie, a to si musela pripomenúť. Na svet prichádza nový život. Avšak v tom, ako sa to dialo, nič vznešené nebolo. Nebolo to ani krásne, ani veselé, ani úžasné.

Slzy, pot, krv. Všetko sa to pred Yasamin miešalo na posteli a ona sa cítila zbytočná. Nik si ju nevšimol, okom o ňu nezavadil; iba keď zrakom zablúdila k Fravardinovi, čo sa skláňal nad svojou paňou a utieral jej čelo vlhkými ručníkmi, a on jej náhodou opätoval pohľad, cítila sa lepšie. V jeho tvári pobadala strach, ktorý však celkom dobre zakrýval. Keď si uvedomila, že je ešte mladší od nej a nemá ani potuchy o všetkých tých veciach, čo ona bežne zažívala, ľutovala ho. I pre ňu bolo strašné dívať sa na Mahtabino utrpenie, akoby ju zvnútra čosi trhalo, rezalo, driapalo a kmásalo, o čo horšie to teda muselo byť pre sluhu, ktorý pri nej vyrástol a poznal ju odmalička?

Pri pohľade naňho Yasamin preniklo poznanie, aký je ten chlapec statočný. A zišiel jej na um ďalší bláznivý nápad: keby Fravardin ušiel so mnou, mala by som sa oveľa lepšie. Zahnala však takéto sebecké myšlienky a rozhodla sa, že sa za kadbanu aspoň pomodlí, keď už nič iné nezmôže. Nechcelo sa jej veriť, že jedno maličké, bezbranné dieťatko by mohlo spôsobiť toľko bolesti, utrpenia, hrôzy a revu. Už predtým si však všimla, že kadbanu má veľmi úzke boky, z čoho usúdila, že pôjde o ťažký pôrod.

Keď sa konečne prestala sústrediť na tie hrôzostrašné zvuky, čo napĺňali celý senan a možno i celý dom, zbadala pred vstupom do miestnosti tieň. Mierne sa predklonila, aby zistila, komu patrí, a čudovala sa, keď jej katib Ehsan opätoval pohľad. Mihlo sa v ňom dojatie a Yasamin zatúžila vykročiť vpred, chytiť toho muža za ruku a uistiť ho, že jeho ďalšie dieťa bude zdravé, silné a mysľou rovnocenné ostatným ľuďom. Ona sama však žiadnu takúto istotu nemala; ako by ju teda mohla dať niekomu inému?

„Je to syn!“ zvolala slávnostne pôrodná baba, držiac v náručí vreštiaci fialovočervený uzlík, ktorý sa čímsi, akousi šnúrou, stále spájal s Mahtabiným telom.

Yasamin sa postavila za Fravardina, aby bola bližšie svojej panej, a konečne si ju mohla lepšie prehliadnuť. Kruhy pod očami, krvavá špina z jej vlastných útrob, ktorá zdobila nielen posteľ, ale i jej odev, kučery viac pripomínajúce husté strapaté chuchvalce než vlasy. Nič z toho ju však neobralo o lesk v očiach, o lesk čerstvej matky, ktorá zo všetkého na svete najviac túžila dotknúť sa vlastného potomka, priložiť si ho k prsníku a poskytnúť mu všetko bezpečie, ktoré mohla. Vysilene natiahla ruky a nezvučným hlasom chrapľavo žiadala, aby jej podali malého Ilkina.

Keď sa chlapček, už očistený, no stále plačúci, ocitol pri svojej matke, Yasamin zatúžila navždy už len privádzať na svet deti iných žien, radovať sa s nimi a obdivovať Boží zázrak zrodenia nového života. Tvár jej však spochmúrnela výčitkami, keď si uvedomila, že ešte len pred chvíľočkou zamýšľala odísť, opustiť kadbanu, Fravardina, Ehsana i Aylu, a to všetko len kvôli vlastným pocitom. Hanbila sa sama pred sebou za toľké sebectvo.

Neodídem. Bože, chceš, aby som zostala, však?

NA ISTÝ ČAS, potvrdil Boží hlas v jej mysli.

Dokedy?

Bez odpovede sa odmlčal. Yasamin si opäť spomenula na chlapcov z rodnej dediny, ako sedia pri ohni; tentoraz však nespievali o láske, lež o niečom inom: „Telo, čo dáva ti počas života tvar, je vázou tvojou: nesklam ma, duša moja! Lacná je misa na med, ale drahý je med v nej.“

Drahý je med v nej, zopakovala si, predstaviac si svoje srdce. Ktovie, či pre niekoho budem niekedy drahou.

PRE MŇA SI NAJDRAHŠOU.