Hovoriť s Kuffom

2015-04-01T12:06:15Z

Bezprostredne po trojhodinovom príhovore so svätom omšou, dokáže počas krátkej chvíle rozprávať o Bohu, Cirkvi a živote ako málokto. Túto svoju schopnosť pripisuje Duchu svätému. Farár zo Žakoviec, Marián Kuffa.

Už vyše dvadsať rokov venujete svoj život ľuďom, ktorí sa ocitajú na spoločenskom a morálnom dne. Ako sa im dá pomôcť v takomto stave úplnej beznádeje? Čo je tou "prvou pomocou", ktorú im vtedy dávate?

Nemôžeme im poskytnúť istotu, tú dáva jedine Boh. No my im môžeme dať nádej. Na „križovatke“, na ktorej v tých chvíľach stoja, im ukazujeme smer. Avšak ani potom, keď si vyberú ten správny, nesmú dvíhať pyšne nos smerom hore, pretože nikdy nevedia ako a kedy môžu zablúdiť, odbočiť a čo ich môže zlákať alebo odradiť. Je potrebné ostať skromným, lebo cieľ cesty to ešte vtedy nie je. Pomoc, ktorú im v Žakovciach ponúkame, a teda správna cesta, na ktorú ich navádzame, je tou nádejou, ktorú im vieme a môžeme dať.

K tomu všetkému určite nestačí len samotný dobrý úmysel, ale človek musí mať pri takomto poslaní aj skutočnú odvahu. Tá sa dá odkiaľ a ako získať?

Je to veľmi ťažké. Obyčajne však pri tom neukazujeme ani svoje svaly, jazyk či hlavu. Obrazne povedané – v jednej ruke držíme kelňu a budujeme, aby sme neboli len teoretici. Tou druhou ukazujeme prstom smerom k nebu, kde pôsobí Božia prozreteľnosť. Nie svaly či vlastné schopnosti, ale Boh je tým, ktorý nám všetkým dáva potrebné dary a vlohy, aby sme konali to, čo On od nás chce.

Ak sa začneme v modlitbe úprimne pýtať Boha, ukáže nám kadiaľ ísť a dá nám na to všetky predpoklady. Sám som niekedy prekvapený z mojich reakcií alebo rozhodnutí. A občas sa ma pýtajú, ako som to vtedy vedel či prečo som sa rozhodol tak alebo onak. V tej chvíli to však neviem. Naozaj nie. Viem však, že ak sa pýtame Ducha Svätého, odpovie nám a bude nás viesť. Pokorní ľudia sa pýtajú a pyšní diktujú. Čo robíme my pri modlitbe? Modlíme sa vôbec? A ak áno, či len pyšne nediktujeme?...Začnime sa pokorne pýtať a uvidíme čo Boh s nami spraví.

Možno niekoho odrádza vlastná neschopnosť a časté zlyhania. Čo s tým, keď máme v sebe pocit takejto bezradnosti?

Čím nedokonalejší nástroj, tým väčšia oslava patrí umelcovi. Duch Svätý spolupracuje s človekom tak ako Michelangelo pracuje s dlátom v jeho rukách. Duch Svätý je ten Michelangelo a my sme dláto. Nezabúdajme, že jedinou zárukou je, že toto dláto z jeho rúk nevyskočí. Ak by sa aj niečo stalo, ak by sa zlomilo, On si svoje dielo dokončí. Ľudia často namiesto umelca obdivujú dláto. Duch svätý býva tak skromný, že sa vždy schová za toho dotyčného. Aby skutočne pôsobil, je potrebné mať čisté srdce. Neznamená to mať ho prázdne, ale plné Boha a lásky. Všade kam takto ideme, napriek našim slabostiam, chybám a nedokonalostiam, kráča Boh s nami. Ak si dokážeme vďaka dobrej spovedi zachovávať čisté srdce, staneme sa perfektným nástrojom v rukách „Michelangela“.

V súčasnosti, keď tak často médiá a spoločnosť nachádzajú na Cirkvi mnohé chyby či nedostatky, je istotne náročné byť prostredníkom Boha. Čo znamená byť kňazom dnes?

Predovšetkým Cirkev – o tej sa pán Ježiš vyjadril perfektne v príbehu o človeku, ktorý našiel na neúrodnej roli poklad. Vtom čase vlastníkovi pôdy patrilo všetko. Tento človek sa rozhodol odkúpiť roľu, na ktorej ho našiel. Ľudia sa mu vysmievali a vraveli „aký je to cvok“. Veď tá pôda je neplodná, kamenistá je tam plno buriny a kríkov. On napriek tomu predal všetok majetok a roľu kúpil. Až na konci zistili, aký bol predvídavý a múdry. Poklad bol jeho.

Cirkev je ako tá roľa. Je možno plná kameňov či bodliakov, no práve tam skryl Ježiš svoj poklad. Čo to je? Eucharistia a svätá spoveď. Toto mimo Cirkvi nie je a bez kňaza nemôžu fungovať a existovať. Kňaz je jediným prostredníkom, ktorý môže premeniť chlieb a víno na Telo a Krv Kristovu.

Je ťažké byť kňazom, no je náročné byť aj dobrým otcom či matkou.

Hlavné poslanie kresťana je hľadať Božiu vôľu. Existuje spôsob akým sa dá rozpoznať?

Už hľadanie Božej vôle je Božia vôľa. Človek, ktorý ju skutočne hľadá je pokorný. Nesmrteľná duša sa prejavuje v dvoch veličinách – rozum a vôľa. Rozumom sa máme snažiť poznávať a vôľou uskutočňovať. Vtedy to je odpoveď na Božie povolanie, ak mu povieme svoje „áno“. Ako spoznať Božiu vôľu? Niekedy to býva možno to, čo sa nám javí náročnejšie a veľmi sa nám do toho nechce. Najistejšie ju poznávame vedomím toho, že Boh nás nemôže trestať zato čo nevieme. Svoju vôľu nám zjavuje každý deň. Najdokonalejšie cez našich rodičov alebo zákonitých predstavených –kňazov či biskupov. Vnímame ju v Božom slove ale aj v bežných situáciách a udalostiach. Ak máme srdce pokorné a úprimne sa pýtame, zbadáme ju v pravý čas.

O filme Všetky moje deti: http://www.mojakomunita.sk/web/admtakac/blog/-/blogs/vsetky-jeho-deti

Foto: Ján Kuruc

Všetky jeho deti

2014-02-25T16:42:26Z

Slovenské kiná nedávno uviedli na svoje plátna neobyčajné zábery. Okrem toho, že sú autentickým stvárnením skutočnej reality, ktorá iných odrádza už pri prvotnom pohľade, prinášajú tiež jedinečný príbeh ľudí zápasiacich s jej prekážkami. Sila filmového dokumentu Všetky moje deti, v hlavnej úlohe s katolíckym kňazom Mariánom Kuffom, istotne nekončí jeho poslednou snímkou.

Farár zo Žakoviec často pripomína: „V živote maturujeme len z jediného predmetu. Z lásky.“ Jeho 25-ročná činnosť v mieste pod Tatrami ponúka nielen potvrdenie dokonalého pochopenia kňazskej služby, ale poskytuje nám tiež mimoriadne nekomplikovaný „recept“ ako túto náročnú skúšku zvládnuť. Vraví tiež, „že na konci sa nebudú zohľadňovať výsledky, ale veľkosť snahy a lásky.“

Poslušnosť, snaha, viera. To by mali byť základné predpoklady pri dosahovaní cieľov a ozajstného úspechu. To isté žiada Marián Kuffa od Rómov pri každodennej práci a spoločnej námahe v osadách pri obciach Huncovce a Veľká Lomnica. Už niekoľký rok navštevuje toto prostredie a s vytrvalou trpezlivosťou a ľudskou jednoduchosťou vytvára na mieste beznádeje nový rozmer. Pre mnohých neriešiteľnú cestu zvláda dúfajúc v Božiu pomoc. „Ak by som neveril, že sa títo ľudia môžu zmeniť, nerobil by som to,“ hovorí Kuffa vo filme. Primárne faktory, ktoré mu zaručili, vôbec nie samozrejmú priazeň u tamojších Rómov, boli schopnosť s nimi komunikovať, brať ich vážne, rozumieť ich problémom a prispôsobiť sa ich mentalite. Aj samotný film často ukazuje vtipné situácie či humorne pôsobiace vyjadrenia týchto jednoduchých, no azda o to priamejších ľudí, ktoré sú však súčasťou reality. Tá je taktiež mnohokrát veľmi krutá a vo filme prináša obraz krehkosti a zdanlivého nedocenenia ľudských životov. Rómovia v týchto osadách vedú deň čo deň existenčný zápas o prežitie. Do tohto neľútostného boja vstupuje Marián Kuffa nie ako suverénny riešiteľ všetkých problémov, ale pokorný pomocník s dôverou v Boha vo všetkom čo robí. Nielen materiálne, ale i duchovne často veľmi chudobných učí zvládať ich starosti a nachádzať zmysel v trápeniach. Sám to prekonáva len s vierou v prítomnosť „niekoho“ vyššieho. „Stavil som to na jednu kartu. Buď je alebo nie je. Ja verím, že je.“ Snáď až primitívne znejúca filozofia je každodenne vystavená zložitým skúškam.

Názov filmu výstižne napovedá o postoji farára k rómskym obyvateľom týchto osád. Každého z nich vníma rovnako a aj napriek podrazeniam, zlyhaniam či nedodržaniu sľubov im vždy dáva príležitosť a svoju dôveru. Žiada ich o slušnosť, modlitbu a rešpekt. Výsledkom jeho občasného hnevu nie sú pokazené vzťahy, ale ospravedlnenia a odpustenia, ktoré vystužujú a posilňujú vzájomné priateľstvá. Tie najväčšie stelesňujú postavy Kuffových pomocníkov, na ktorých sa môže pri množstve povinností a napĺňaní svojho diela spoľahnúť. Títo ľudia môžu zaujať niečím fascinujúcim. Bez nároku na akúkoľvek odmenu pomáhajú a pretvárajú svet vôkol nich k lepšiemu. Azda len viera v zhromažďovaní nebeských pokladov im dodáva potrebnú energiu. Sú to „herci“, ktorých charaktery patrili na plátna kín už dávno...

Film režiséra Ladislava Kaboša nerieši rómsku otázku, nastoľuje však exkluzívnu inšpiráciu, ako na ňu hľadať odpoveď. Marián Kuffa si je vedomý, že možno aj niekoho nezíska či neosloví, a tak nebudú „všetky deti“ jeho. On je však pripravený byť duchovným otcom každého z nich. Pretože „milovať netreba podľa veľkosti zásluh, ale podľa veľkosti potrieb.“ Kto toto zvládne, zmaturoval. A to je jediný výsledok, ktorý bude na konci niekoho zaujímať...

Adam Takáč

Hovoriť s Kuffom

Všetky jeho deti