Anežka Kuzmiaková

Nechať ísť

2012-08-03T08:46:54Z

Nechať ísť.

Nechať ísť neznamená starať sa, ale zaujímať sa.

Nechať ísť neznamená pripútať si, ale podporovať.

Nechať ísť neznamená búriť sa, ale prijať.

Nechať ísť neznamená byť v jeho centre a všetko riadiť, ale dovoliť mu, aby sa rozhodol sám.

Nechať ísť neznamená odsúdiť, ale dovoliť mu byť človekom.

Nechať ísť neznamená žialiť nad minulosťou, ale žiť prítomnosť, a rásť pre budúcnosť.

Nechať ísť neznamená prerušiť akékoľvek spojenie, ale udržať si potrebný odstup.

Nechať ísť znamená oslobodiť sa, zabudnúť a kráčať dalej.

Nechať ísť neznamená koniec, ale je nádejou na nový zajtrajšok.

Nechať ísť neznamená uzavrieť sa do seba a zomrieť smútkom.

Nechať ísť neznamená klásť otázky. Neexistujú totiž správne odpovede.

Nechať ísť znamená veriť, že nebo pre mňa prichystalo niečo omnoho lepšie ...

Koniec sveta ?!

2012-07-29T09:29:43Z

Koniec sveta.

Tak trošku ma striaslo, keď to v novinách vyškerená redaktorka asi tretí krát zopakovala, ako keby sa nechumelilo (a pritom sa chumelilo, veľmi!), a potom sa spustila veselá zvučka, asi na ukľudnenie. Asi.

Neverím na také bláboly. Neverím na piatok 13.teho. Ani na čierne mačky. Ani na potieranie sa cesnakom pri štedrom stole. Ani na nič podobné.

Ale naozaj som si predstavila, že kebyže nakoniec fakt prišiel, teraz, teraz hneď. Koniec sveta, svetový koniec. Slečny v bikinách by už asi nekričali "svetový mier!" ale ochraňovali si silikónové časti tela pred rútiacim sa koncom (nikto im totiž nepovedal, že slovo "koniec" nie je hmatateľné teleso). Ochrancovia zvierat by asi pustili čivavy z rúk, a hľadali útočisko pre samých seba, čo tam po psoch. A tí bohatí by vzali napráskané rupsaky ťažkých bankoviek na plecia, a nastúpili na nejakú nepotopiteľnú loď. Koniec by prichádzal, no za peniaze by sa snáď dal kúpiť večný život, tam u svätého Petra pri bráne. Tí chudobní by si možno vydýchli, že ich konečne čaká pokoj. Už nie bolesť, chlad, ani hlad, smäd...

Kto z nás by myslel v tej chvíli na iných, nie na seba ? A kto by sa modlil, vtedy v poslednej chvíli ?

Uvedomila som si, že som vôbec nestihla byť dobrá, ani poslušná, nestihla som myslieť na tích vedľa mňa, boli tak blízko, no vnímala som len vlastné problémy. Že som vôbec nestihla byť iná, byť výnimočná, že som vôbec nežila s myšlienkou na smrť. Koho z nás sa týka smrť ? Každého, ale nikto si to neuvedomí, kým ju nemá na dosah. Kto z nás by si povedal, že tento život stál za to ? Že som vykonal veci, za ktoré sa nemusím hambiť, alebo sa skrývať ?

"Bože, ešte nemôže byť koniec sveta, ešte som nestihla byť ani trochu normálna!" kričala som do dažďových kvapiek, od ktorých sa mi kučeraveli vlasy, a mávala som do oblakov, aby ma zbadal... (On).

Chcela by som ešte toľko spraviť. Neprehliadať životné šance, nepremrhať každý deň, žiť s myšlienkou že áno, že toto môže byť ten posledný deň. Chcela by som tu byť pre iních, myslieť na nich, milovať ich, smiať sa s nimi, aj plakať...a raz prísť tam hore - pripravená.

Je fajn si občas uvedomiť, ako človek žije, a čo sa dá ešte napraviť, zmeniť. Skôr ako príde koniec. Skôr ako to príde, chystám sa urobiť ešte veľmi veľa vecí...tých dobrých, snáď raz vykryjú tie zlé.

Je super začať odznova. Chcieť začať, je fajn!

Ty môj

2012-07-17T20:59:17Z

"Miláčik, priveľmi Ťa milujem na to, aby som sa len tak nečinne díval, ako sa chováš k ľuďom na ktorích Ti záleží, a im rovnako záleží na Tebe ... trápi ma, že máš sklon k sebeckosti!" znel mi v hlave Jeho hlas, ako vždy keď som si utišovala svedomie pri nekalých skutkoch egoizmu, sebalásky, ješitnosti ... Zakaždým to bola len lavína, spŕška nepremyslených slov, čo zo mňa vytryskli, a mojich najbližších popálili, veď je to tak - povedané slovo späť nevrátiš.

Vždy som sa podvedome stiahla do úzadia, kašlajúc na Nebo, mysliac, že ono kašle na mňa. Ale On len ticho pokračoval v dialógu, ktorý som s ním ja prestala viesť už veľmi dávno. Nevadilo mu to, ale zakaždým sa ma snažil presvedčiť, ako veľmi ma má rád, tak veľmi bojoval, ale Jeho reči mi priveľmi drásali zmysly ... Neverila som. Zaťala som zuby, a vliekla sa s batohom plným slaného mora veľmi ďaleko, ďaleko od všetkého a všetkých, ktorí by ma potenciálne mohli milovať ...

Bola som ako rozložená skladačka, sklamala som sa v nádeji, moje túžby padli, v okovách. Sama. Hoci som Ho odháňala, stále sa vracal k dverám môjho skrachovaného srdca, a vyčkával.

Boh. Boh Otec. Nedávalo mi to zmysel. Nedokázala som ho volať otcom, ockom, tatkom (ako moji veriaci priatelia). Vždy som prehlasovala, že na všetko stačím aj sama, veď napokon, to On sa odo mňa vzdialil, okašlal ma, nechal v štichu...

"Drahá, to ty si sa vzdialila..." našepkával mi vo vetre, aj v ranných lúčoch.

Dnes držím za ruku všetky tie obstarožné myšlienky, čo mi bežali hlavou, nechápem kde sa vzali. Jemne po nich prechádza slákom (On), akoby po strunách nástroja nástrojov. Dokonalými ťahmi nahor-nadol zmazal tie medzery medzi riadkami. Všetky nepochopenia. Ukázal mi, čo znamená byť skutočnou ženou. Naučil ma žiť prítomnosť. Naučil ma dôverovať. Bol tu. Vždy.

Damoklov meč spadne, a pretne celý Jeho monológ, tak starostlivo vypestovaný na balkóne medzi kaktusmi môjho dlhovekého mlčania, až napokon stíchol, zmĺkol, zotrval. Umĺkol, tak ako nikdy predtým, vlastne málo kedy bol potichu, Jeho myšlienky boli vždy poddajné mne samotnej, a boli hlasné vždy keď ... keď som zas a znova nedokázala prijať pravdu o sebe.

Ty môj. Ten, do ktorého každý deň spadnem (bezostyšne!), ba aj s hrdosťou koňa, už žiadne mláky, oblačnosti, ani zamrznuté okná na aute, nijaká námraza na karosérii, ani omrznutý nos mi nedovolia zabudnúť, čo si pre mňa urobil. Ty tu budeš, tak ako vždy, Ty môj ... v Tebe som sa stratila, aj našla.

Tati ...

Spoločnosť bez otca - spoločnosť bez smerovania.

2012-07-15T08:30:33Z

Milí naši oteckovia,

Každý rok nám prináša jeden deň, deň s veľkým D pre každého otca. Možno nie je až taký známy, ale dnes mi pripadla veľmi milá úloha, prihovoriť sa a privítať práve vás, milí otcovia na dnešnej oslave pri príležitosti dňa otcov. (Musím podotknúť, že úvod mi napísal práve ten môj nositeľ DNA, pretože pre mňa začať písať, je tak, akosi, ťažké ... asi vo všetkom, asi v každom smere ... a on zapredal tento úvod, za kúsok kuracieho ... chlapi!:)

Otec je v každej rodine veľmi dôležitý. Je stelesnením autority, prináša zodpovednosť, poriadok, ale predovšetkým by mal rodine prinášať istotu, mal by nad ňou držať svoju ochrannú, milujúcu ruku. Ruku možno pokrytú mozoľmi, ale takisto plnú lásky a dobroty (ocko nezabudol podotknúť, že on nemá ruku, ale plavák:). Otec túži byť prirodzeným vodcom svojej rodiny, no ako hovorí básnik : "Najlepší vodca nie je ten najväčší a najsilnejší, ale ten, komu na iných najviac záleží". To je otec. Muž plný odvahy a sily, muž odhodlaný bojovať (príklad: "Dáš mi to po dobrotky, alebo ... whuaa, kohútikom ti zakrútim!":), ale takisto ten, ktorý dokáže byť pre svojich najbližších oporou a útočiskom. (Poviem to mamke, čo si porobila!:) ... Ocko.

Keď do života muža vstúpi dieťa, a on sa stane otcom, zaisto mi dáte za pravdu, že okamžite pocíti veľkú zodpovednosť, ktorá odrazu spočíva na jeho pleciach.

Milí otcovia, vy ste tí, ktorí nás odmalička učíte žiť múdro a zodpovedne, tak, aby ste na nás raz právom mohli byť hrdí.(príklad: "Ach, ty už si taká zlá, ako ja!":)

A práve aj pri tejto príležitosti, dnešného sviatku dňa otcov, by som vás chcela povzbudiť, vás milí otcovia! že aj ked s nami máte častokrát starosti, to čo ste do nás vliali, to čo ste nám odovzdali, či už životné múdrosti alebo vaše osobné skúsenosti (nieee, pred mamkou som s nikým nechodil!:) to všetko v nás ostáva a nevymizne.

Ďakujeme za vašu trpezlivosť a obetavosť (príklad: "obetoval som sa, a zjedol som ti keksík" :), ďakujeme hlavne za vašu lásku, pretože práve ona je tá, ktorá častokrát dokáže zázraky.

Za nás-vaše deti, ešte jedno obrovské ďakujeme !

Poznámka : pár viet v zátvorkách - milé spomienky na detstvo, nie, nie je to výsmech :) Ja som bola šťastné dieťa. A milované. V každom prípade, mal zo mňa vyrásť dobrý človek :D (to "mal" som použila schválne).

Ďakujem za všetko Tati! ... (te quiero papa)

Niektorí neodchádzajú, sťaby zabudnuté sťahovavce.

2012-06-25T04:12:11Z

Niektorí neodchádzajú, akoby zabudnuté sťahovavce. Tak sa tvária. Že let sa ich netýka. Že oni/y nevedia. Možno prestanú lietať, tak nadobro, tak nadostač, náročky, aby sa nepovedalo že to kedysi vedeli. Maska. Niektorí sa to nikdy nenaučia, aby si raz nemuseli odvykať.

Sťahovaví odchádzajú, nachádzajú znova to "inam" čo im bolo predurčené ešte pred odletom, neriešia dilemy, ani sa neznepokojujú že je niečo nie na svojom mieste. Držia sa určenej trasy a neobzerajú sa. Sťahovaví robia dobre. Nekomentujú. Naslúchajú vetru.

Trvalky sa usadia medzi skaly, tam je vždy otupno a chladno, ale nevnímajú ani to, ani iné, ani to dôležité im neprekáža, že kašlú na to. Trvajú. Hoci im slnko už neprináša teplo, (nenašlo ich tam ďaleko za nivou, skalnaté, polomŕtve, vychladnuté sťa mramor) ruky si navzájom ohrievajú dychom úst, rosa ich už nekropí, vlaha ich nevlaží, nič im neprináša radosť. Dokonca ani to bežné, na čom si iní idú od smiechu oči vyočiť, či sa len pousmejú, zachichocú, vydajú tón. Ony nespievajú. Len sú. Aj keď ich už netreba. Aj keď už nevládzu. Sú do posledného výdychu. Také verné, verné svojim.

Niektorí si farbia vlasy, zapichujú piercingy, alebo začnú s hazardnými športmi. Iní sa prepijú až na Prednú horu, predrogujú sa až na Charitu. Iní sa usadia do seba, iní prestanú veriť. Ronia krokodílie. Žobronia. Prestanú jesť. Zadržiavajú dych. Zabíjajú si vnútro.

Sťahovavým sa nechce odísť, ale vedia kedy je čas. Odzvonilo. Vedia, kedy to treba, to vie málokto. Málokto to chce vedieť. Zabojujú o zmenu, zabojujú o život. Pokoria sa, sú pravdiví, odhalia tvár. Sklonia hlavu, a poďakujú za to "staré", skôr ako začne nové. Oblečú si vrecovinu ak je treba. Stiahnu chvost. Vedia, kedy to musia urobiť. Bolí to. Škriabe to. Uľaví sa. Oslobodí. Zrazu sú na oblohe, a tak voľní. Preto sťahovaví odchádzajú. Lebo keď je čas, treba odísť. Je potrebné, vedieť s tým skončiť. Je potrebné vzlietnuť. Je potrebné ísť ďalej. Veď, majme sa aspoň trochu radi...

"Zvoliť si jednu cestu znamená zavrhnúť všetky ostatné. Keď sa budeš snažiť
kráčať po všetkých cestách, nakoniec zistíš, že nejdeš po žiadnej." (Paulo Coelho)

Najťažší kríž aký je nám daný, sme vždy my sami.

2012-06-24T08:42:46Z

Je to taká príjemná bolesť, tak (ne)príjemne príjemná, taká ktorá keď je príliš dlhá, stane sa po čase vašou súčasťou, splynie s vami, JE vami. Pichá tam pod obličkami, cievami sa dostáva do hlavy a je to akoby vám mala každú chvíľu explodovať hlava so všetkým na nej, pulzuje až do posledných končekov rozštiepených vlasov. Končí kdesi pri pravej pľúcnej aorte, a tam pomaly stagnuje, a len je... To je bolesť vlastnej nemohúcnosti, neschopnosti vstať a pokračovať v ceste, to je bolesť, ked si sadnete na okraj chodníka, horko sa rozplačete a do vetra kričíte "čo mám robiť, už neviem čo so svojím životom !" Kdesi som počula, že najťažší kríž aký je nám daný, sme vždy my sami. Počuli ste o dobrovoľnom zotrvávaní v nešťastí ? Každý je strojcom svojho vlastného šťastia, niektorí sa spoliehajú na seba, no po čase zistia, že sami si jednoducho nevystačia (ani s dvoma kilami arašidov v čokoláde pod vetrovkou:), niektorí si zase myslia, že nebo sa postará, ved je to Božia práca aby sme boli šťastní a mali bezstarostný život, pritom však robia všetko sami, spoliehajú sa na vlastný úsudok, a ked si to napokon sami pohnoja, utiekajú sa k anjelom a svätým, aby za nich urobili čistky v ich vlastnom svedomí a pokafranom živote. Iní sa spoliehajú na iných. Väčšina ľudí očakáva, že im niekto iný vloží do rúk riešenie. Pekné, krásne zaobalené v darčekovom balení s extra zľavou. No nekúpite to ? Niektorí čakajú, že niekto iný bude za nich bojovať, biť sa za ich práva, riešiť ich problémy. Umárajú sa v smútku a bolesti, sebaľútosti, a hádžu zodpovednosť za svoj život do rúk iným ľudom. Chápem spolupatričnosti, aj empatii, viem čo je to trpieť, viem čo je to chcieť rezignovať, viem aké je to, ked máte chuť so všetkým praštiť, vybrať sa niekam na Tahiti a proste, len zabudnúť. Myslíte že útek je riešenie ? (z vlastnej skúsenosti budem už vždy tvrdiť, že nie, nie je!)

Problémy sa všade vlečú s vami, sami sa zbalia do príručnej batožiny a pri letiskovej kontrole ani nepípnu. Hoci by ste boli na konci sveta a celkom sami, problémy a ťažkosti idú všade s vami, lebo sú vaše. Nemôžete ich len tak hodiť okoloidúcemu. Chce to veľkú odvahu vstať, a nebáť sa vstúpiť do riešenia každodenných kríz, chce to veľa sily a dôvery v "Kohosi", postaviť sa zoči voči problému tak, aby sa vám neroztriasli kolená. Ale práve to je vaše víťazstvo ! Vstať, neostať sedieť. Vysedíte dieru. Bojovať je výsada ! Neumárajte sa smútkom, lebo ten smútok a nešťastie vás prežijú. Každý deň nesie v sebe kúsok zázraku, tak ho skúste prežiť v plnosti ;)

(2010-kríza zažehnaná:)

Nerodíme sa ako ženy,lež stávame sa nimi

2012-06-25T06:06:54Z

„Nevadí mi žiť v mužskom svete, pokiaľ v ňom môžem byť ženou“ (Marilyn Monroe)

Odkedy stojí svet, ženy boli svojím spôsobom podriadené mužom, nemyslím priamo v zmysle otrokárstva, ale odjakživa tomu bolo tak, že muž bol hlavou rodiny, a žena jeho pomocnicou. Muž sa staral o živobytie, žena o deti, o domácnosť. Muž staval dom, žena domov. Môj osobný názor je, že v dnešnej dobe sa to akosi vymenilo. Nástupom feminizmu, to aký mal prínos, ale aj aké boli jeho úskalia, postupnou emancipáciou a osamostatnením sa žien, obrovskou túžbou vyrovnať sa mužom...pod rúškom všetkých týchto aktivít a snáh sa akoby pozabudlo na to, čo robí ženu ženou, a ako veľa môžeme svojou ženskou podstatou ponúknuť opačnému pohlaviu.

Dievčatá sú už odmala väčšinou vedené k tomu, byť ženou, byť matkou. Hráme sa s bábikami, tlačíme kočiare, hráme sa na gazdinky, upratujeme porozhadzované hračky, parádime sa, a odmala vieme, že je neslušné kričať, alebo biť sa. Z počutia viem, že mnoho žien, či dievčat, má pomýlený názor, že takáto výchova z nás urobí len nič nerobiace princezné, ktoré vsádzajú na krásu, a sú už navždy podriadené rozhodnutiam mužov, a ich celkovej nadvláde.

„Priraďovanie k mužskému alebo ženskému rodu sa odohráva prostredníctvom spôsobu komunikácie, hodnotenia, oblečenia, výberom hier a hračiek. Rozhodnutie bábika alebo autíčko nevyplýva z biologického pohlavia dieťaťa, ale zo spoločenského hodnotenia hračky ako vhodnej či nevhodnej, dievčenskej či chlapčenskej. Ak sa ako rodičia rozhodneme pre narušenie striktného rozdelenia hračiek a dáme napríklad chlapčekovi bábiku, uvedomujeme si, že svojím rozhodnutím narúšame konvencie, a je viac než pravdepodobné, že reakcie na chlapčeka hrajúceho sa s bábikou budú iné než na dievčatko, iné budú zrejme aj inštrukcie ako s bábikou zaobchádzať. Chlapčeka s bábikou v náručí sa zväčša nikto neponáhľa upozorniť, ako má „bábätko“ pestovať, ani ho hneď nenazvú oteckom. Okolie sa nezvykne nadchýnať jeho „vrodeným otcovským pudom“. Naopak, pri hre dievčatka s bábikou zvyknú pokyny a ocenenia smerovať k jej jednoznačne predpokladanému budúcemu materstvu.“ (Belottiová in: Aspekt 1/2000)

Osobne si nemyslím, že matky vedúce svoje dcéry k jemnosti a nežnému vystupovaniu sa snažia vychovať z nich predovšetkým milé krásky neschopné vlastného úsudku, ale snažia sa dať im to, čo robí ženu skutočnou ženou. Odovzdávajú im vlastné múdrosti. Moja mama ma učila byť miernou, aby som v prípade hádky alebo nezhôd svojou výbušnosťou neprilievala olej do ohňa, ale aby som „požiar“ uhasila skôr, ako nám vyhorí dom. Učila ma byť láskavou a nežnou, aby môj muž pocítil, že nežije v jednej domácnosti s ďalším mužom, čo by sa mu rovnal v sile a nadradenosti, ale s niekým, pri kom si môže oddýchnuť, s niekým, pri kom nájde teplo domova. Učila ma, aby som viac počúvala, ako hovorila. Tu je to jadro. Žena sa nerodí ženou, hoci má na to biologické predpoklady, a hoci sa od nej očakáva, že automaticky ženou bude, nie je tomu tak. Žena sa ženou stáva. Postupne. Predstavte si, že zasadíte semienko. Semienko čohokoľvek, čo má tendenciu vyrásť. Polievate ho, staráte sa oň, a čakáte, čo sa bude ďalej diať. Čakáte, čo z neho vyrastie, a či vôbec vyrastie. Až vyklíči, a prinesie vám úrodu, môžete z neho ochutnať. Tak je to aj s človekom. Narodí sa, a postupne sa z neho formuje osobnosť, jedinečná bytosť, či už muž, alebo žena. Z človeka nemožno odkrojiť a ochutnať, ale jeho pravé ja možno spoznať v jeho neskorších činoch, v jeho vystupovaní, v jeho názoroch a postojoch.

„Pôvab úprimnej ženy potešuje muža, a jej rozvaha osviežuje jeho údy, nič nevyváži dobre vychovanú ženu. Ako slnko, čo vychádza svetu na Božej oblohe, tak je krása dobrej ženy ozdobou jej domu.“ (Sir 26, 16-21)

Žena. Múza. Mnoho básnikov opisuje ženu ako čosi bájne, ako bytosť, ktorá sa priam rozplynie, ak sa jej dotknete, taká je vzácna, taká je krehká. Iní ju opisujú ako bytosť, v ktorej sa bije neskrotená divokosť, nespútanosť a živelnosť. Aké je zvláštne prepojenie jemnocitnej „duchovnej“ bytosti s vášnivosťou divošky. Myslím, že je dôležité aby každá žena v sebe objavila tieto dve stránky, a dokázala ich vzájomne prepojiť, zúžitkovať a poskytnúť spoločnosti.

„Ak začne žena vysychať, je pre ňu stále ťažšie prejavovať svoju srdcovú nespútanú povahu. V takom stave majú ženy sny o temnom mužovi, ohrozujú ich zlodeji a násilníci, sú držané ako rukojemníci. Sú to sny žien, ktoré vysychajú, ktoré sa nestarajú o inštinktívnu stránku svojho života, ktoré okrádajú samy seba, odopierajú si tvorivý potenciál a usilovne sa snažia ignorovať volanie starého hlasu. Niekedy ženy zostávajú príliš dlho. Čakajú na to, až budú môcť odísť. Až bude jar. Až skončí leto. Až bude jeseň. V zime sa nikam neodchádza.“ (Estés, 2007)

Ženy sú krásne a jedinečné tvory, ktoré by mali vnášať do sveta plného násilia, zloby, agresivity a egoizmu prvok láskavosti, zmierlivosti, empatie, byť príbytkom pokoja pre rozbúrené hlbiny mužskej duše, byť priateľkami, oporou v núdzi. Ich sila spočíva v slabosti, hoci to vyznieva ako paradox, to je to, čo je pre mužský svet záhadou, a nepochopiteľnou výšinou. Ich šiesty zmysel, intuitívnosť a inteligencia sú zbraňami, ktoré odzbroja každého hnevníka. Nepotrebujeme sa rovnať mužom, ani byť silnejšie, sme úžasné a dostatočne silné také aké sme, v každom ohľade.