Martina Humajová

Solidarita v skúškach

2015-05-27T20:43:53Z

Šesť miliárd ľudí nesie ťarchu života; prospeje ti vedomie, že nie si výnimkou.

Vyzerá to ako lacná útecha typu "človeka vždy poteší, keď počuje o nešťastí druhého." Ale ide o niečo viac.

Ide o odvahu pozdvihnúť hlavu a ísť ďalej, aj keď mám chvíľami pocit, že idem hlbokým snehom a zmáha ma únava.

Ísť ďalej, byť ako unavený horolezec, ktorý cíti silu už len na nasledujúci krok. A potom ešte jeden. A ďalší...

Aj keď mám pocit, že sa môj náklad nedá uniesť a je nespravodlivo väčší než tých ostatných.

Moje ťažkosti a trápenia ma tak pohlcujú, že nezostáva súcit pre druhých, ktorí možnoj nesú ťarchu podobnú ako ja, ak nie aj väčšiu.

Ide vlastne o prijatie ľudského údelu s vedomím, že ten môj nie je výnimkou. Je nádherný, aj keď poznamenaný veľkou ťarchou a bolesťou, napätím medzi príťažlivosťou neba a príťažlivosťou hliny. Môj údel je podobný údelu ostatných ľudí, nie je výnimkou.

Môže ma naučiť solidarite založenej na spolupatričnosti ľudského pokolenia. A nejde len o nejakú vznešenú, mystikou zaváňajúcu myšlienku. Spolupatričnosť s druhými ľuďmi je proste skutočnosť, že aj keď som sám, nikdy nie som sám, kráčame spoločne. Moje myšlienky, postoje aj skutky cestu druhým uľahčujú, alebo naopak zťažujú. Ja žijem len z toho, čo mi pripravili tí predo mnou a vedľa mňa, a zároveň nesiem bremená svojich blízkych a niekomu, kto možno ešte kráča v temnote, prešľapávam cestu.

Taká je pravda, v ľudskej rodine sú na tom niektorí lepšie ako ja, a iní sú na tom omnoho horšie. Niektorí sú statočnejší a môžu ma podoprieť, iní sú malomyselnejší než ja.

Kto dnes stojí, nech podáva ruku tomu, kto leží, a sám si dáva pozor, aby nespadol. A keď padne, nech sa nezahľadí do svojej biedy natoľko, že by prehliadol ruku prosiacu o pomoc.

"Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete." (1 Pt 5, 9), pripomína nám Písmo. A nedolieha iba teraz. Doliehalo na celé pokolenia pred nami a bude doliehať na celé pokolenia po nás. Takže odvahu...

Príčina zla

2011-11-20T16:37:48Z

Keďže zatiaľ nemám na to, aby som svoje myšlienky položila na papier (v tomto prípade skôr na obrazovku) nejako zmysluplne, znova ponúkam postreh niekoho iného. Tento krát to bude Max Kašparu a bude to z knižky V spätnom zrkadle

Príčina zla

"Ten náš svet je čím ďalej tým horší..., ľudia už ani nie sú ľuďmi..., každý je sebec, nikto necíti s druhým..., každý pozerá, ako druhého dostať, nikomu sa nedá veriť..., všetci sú lakomci..."

Možno tieto slová používate tiež. A každý, kto ich vysloví, zaručene pridá i vysvetlenie, prečo je to tak. Niekto sa odvoláva na následky komunizmu, iný vidí príčinu v konzumizme, ďalší v zle nastavenej ponovembrovej morálke. Iný sa sťažujú na slabú disciplínu v školách, stratu kresťanskej viery alebo absenciu rodičovskej autority. Jednoducho povedané, čo našinec, to jasné vysvetlenie.

Pretože sa osobne bránim čierno-bielemu videniu sveta, s každým, kto nad ním lamentuje, súhlasím len čiastočne. Pravdu majú asi všetci dohromady. Každý svoj malý kúsok. No čo by som to bol za našinca, keby som nechcela mať väčší kus pravdy ako tí ostatní a v diskusiách s nimi by som nemal vyniesť eso.

Ak iní hľadajú vysvetlenie pre zlobu sveta v školách, politike, biznise alebo rodinách, ja som ho našiel tam, kde by ho asi nik nehľadal. Na cintoríne. V ostatnom čase som sa totiž musel - skôr z povinnosti ako z dobrej vôle - zúčastniť na niekoľkých pohrebných obradoch. S nebožtíkmi sa nad rakvou lúčili členovia všetkých spolkov a korporácií, v ktorých boli zaživa členmi. A jeden rečník za druhým hovoril o mŕtvych ako o dobrých priateľoch, poctivých jedincoch, vzorných občanoch, príkladných povahách, ušľachtilých bytostiach, verných kamarátoch, obetavých spolupracovníkoch... Keď som odchádzal z cintorína, došlo mi, prečo svet, do ktorého sa vraciam, je taký zlý. Dobráci už pomreli.

Keby...

2011-01-09T19:09:32Z

Keby si každá nota povedala: hudbu nevytvorí jedna nota, ... nevznikla by symfónia.

Keby si každé slovo povedalo: jedno slovo nemôže vytvoriť celú stránku... nevznikla by kniha.

Keby si každý kameň povedal: z jedného kameňa nepostavia stenu... nevznikol by dom.

Keby si každá kvapka vody povedala: jedna kvapka vody neutvorí rieku.... nevznikol by oceán.

Keby si každé obilné zrno povedalo: jedno obilné zrno nemôže posiať celé pole... nebola by žatva.

Keby si každý človek povedal: môj prejav lásky nemôže zachrániť ľudstvo, ... nikdy by na zemi nebola ani spravodlivosť, ani mier, ani dôstojnosť, ani šťastie.

Povieš: "Čo ja zmôžem?" Ja ti hovorím: "Prejavuj lásku skutočným skutkom, jedine láska premáha utrpenie a vôbec nezáleží na tom, že plody svojej lásky nevidíš."

Hovoríš: "Čo ostatní?" Ja ti hovorím: "Aj oni majú milovať." Pomyslíš si: "A ak sa tomu vyhýbajú?" "Miluj ešte viac. Ostatní okolo teba rovnako očakávajú, že niekto položí prvý kameň. Keď ty ako prvý položíš kameň, položia potom aj oni svoj. Pretože kto skutočne miluje, prebúdza k láske ostatných."

Ako symfónia potrebuje každú notu, ako kniha potrebuje každé slovo, ako dom potrebuje každý kameň, ako oceán potrebuje každú kvapku vody, ako žatva potrebuje každé obilné zrnko, potrebuje celé ľudstvo teba, tam, kde si, si jedinečný, a teda nenahraditeľný.

Na čo ešte čakáš?

(z knihy Michael Quist - Rozprávaj mi o láske - veľmi odporúčam )

Reťaz lásky

2011-01-06T14:21:39Z

Jedného večera sa Róbert vracal domov. Nájsť si prácu v tomto malom mestečku bolo takmer nemožné. Odkedy zavreli továreň, v ktorej pracoval, bol nezamestnaný. No nestrácal nádej.

Touto cestou nechodilo veľa áut, iba robotníci, ktorí odchádzali domov. Všetci už boli preč, len on sa zdržal.

Pomaly sa začínalo stmievať. "Mal by som trochu pridať, " pomyslel si. Takmer prehliadol staršiu pani, ktorá dostala defekt, a bezradne stála na kraji cesty. Všimol si, že potrebuje pomoc. Pani tu už stála asi hodinu. Zastavil a vystúpil z auta. Svojim zovňajškom nepôsobil veľmi presvedčivo. Bol hladný a chudobný. Všimol si, že pani má trochu obavy. Vedel, ako sa asi cíti, preto povedal: "Som tu preto, aby som vám pomohol. Sadnite si radšej do auta, tam je teplejšie. Mimochodom, volám sa Róbert."

Keď bol s opravou hotový, pani otvorila okno a začala sa s ním rozprávať. Nedokázala ani vyjadriť svoju vďačnosť za to, že jej pomohol. Spýtala sa ho, koľko je dlžná. Bolo jej jedno, koľko povie, pretože si už predstavovala, čo všetko sa mohlo stať, keby nebol zastavil.

Róbert, aj keď často trpel nedostatkom, nikdy nemyslel v prvom rade na peniaze. Bola to pomoc človeku v núdzi a ktovie, koľkí už v minulosti podali pomocnú ruku jemu. Robil to tak vždy, zo zásady. Povedal jej, aby sa mu odplatila tým, že pomôže niekomu, kto bude potrebovať pomoc, a dodal: "... a spomeňte si pri tom na mňa."

Počkal, kým naštartovala a odišla. Bol studený, sychravý deň, ale on sa cestou domov cítil tak dobre...

Po niekoľkých kilometroch pani zbadala vedľa cesty malý motorest. Zastavila sa, že si niečo zaje a zahreje sa pred posledným úsekom cesty domov. Obsluhovala ju čašníčka, ktorá napriek tomu, že bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva, stále pracovala, a dokonca s úsmevom na tvári.

Platila tisíckorunáčkou. Kým ju šla čašníčka rozmeniť a vrátila sa do reštaurácie, pani tam už nebola. Čašníčka si však všimla, že na servítke je niečo napísané. Keď začala čítať, v očiach sa jej objavili slzy.

"Nič mi nedlhujete. Niekto raz pomohol mne, teraz som ja pomohla vám. Ak mi to naozaj chcete vrátiť, urobte toto - nedovoľte, aby sa táto reťaz lásky skončila u vás."

Keď sa čašníčka vrátila domov a unavená si konečne ľahla do postele, rozmýšľala. Ako mohla táto pani vedieť, koľko peňazí s manželom potrebujú? Prichystať všetko potrebné pre bábätko, ktoré sa im malo o mesiac narodiť, nebola lacná záležitosť. Vedela, ako sa kvôli tomu jej manžel trápil. Teraz tu ležal vedľa nej a spal. Jemne ho pobozkala a pošepla mu: "Neboj sa, môj milý, všetko bude v poriadku. Mám ťa veľmi rada, Róbert."

Robme malé skutky s veľkou láskou....