Jana Sakalová

Modlitba k svätej

2017-02-07T14:47:22Z

Prispej nám, Bože, na pomoc, aby sme vedeli nasledovať svätú Scholastiku v jej úprimnej oddanosti k Tebe: daj nech Ti slúžime s čistým srdcom a poznávame, že nás naozaj miluješ. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. amen (Záverečná modlitba breviára)

Životopisy svätých

2017-02-07T14:43:44Z

SV. HUGO Z FOSSES rehoľník (1093? - 1163?) Bl. Hugo (fr. Hugues) z Fosses bol jeden z prvých spoločníkov sv. Norberta, zakladateľa premonštrátov, jeho nástupca vo vedení materského kláštora v Prémontré (sev. Francúzsko) a jeho nástupca vo vedení rehole. Pochádzal z mesta Fosses (alebo Fosse) neďaleko Namuru v terajšom Belgicku, kde sa narodil niekedy okolo r. 1093. Skoro sa stal kňazom a kanonikom. Životopisci hovoria, že bol bohatý, ale že veľa zo svojho majetku rozdal chudobným. Keď v r. 1116 biskup Burkhard založil rozsiahlu diecézu Cambrai, pri cestovaní po nej si vzal za spoločníka kanonika Huga. Ten nebol veľmi natešený touto pozornosťou, lebo ho viac priťahoval kláštorný život modlitby a mlčania. V meste Valenciennes sa stretli so sv. Norbertom, ktorý tam niekoľko dní hlásal Božie slovo v rámci kazateľskej kampane, ktorú konal v Nemecku, južnom Belgicku a severnom Francúzsku. Medzi Norbertom a Hugom sa hneď vyvinulo priateľstvo, ktoré sa po usporiadaní potrebných vecí premenilo na trvalé spoločenstvo. Na Vianoce r. 1121 sv. Norbert, Hugo a ich spoločníci zložili rehoľné sľuby v novom kláštore Prémontré. Tak vznikol rád rehoľných kanonikov známy pod menom premonštráti. Sv. Norbert sa aj po založení rehole venoval kazateľskej činnosti. Vo vedení rehoľného strediska Prémontré ho zastupoval Hugo. Ten sa napokon stal plnoprávnym predstaveným kláštora a celej novej rehoľnej spoločnosti, keď sa Norbert r. 1126 stal magdeburským arcibiskupom. V tom istom roku pápež Honorius n. s konečnou platnosťou schválil premonštrátsky rád. Hugo sa venoval všetkými silami organizácii mladej rehole. Nedal sa pritom vykoľajiť rušivými vplyvmi, ktoré z okolitého sveta doliehali do kláštora Prémontré. Podarilo sa mu odstrániť aj napätie, ktoré vzniklo tým, že sv. Bernard ľahko prijímal do cisterciátskej rehole tých, čo boli nespokojní v premonštrátskom ráde. Osobitnú zásluhu si získal zveľadením premonštrátskej liturgie. Bl. Hugo z Fosses viedol premonštrátsku reholu približne 35 rokov. Zomrel 10. februára 1163 (podľa niektorých v r. 1161). Pochovali ho v Prémontré. Počas Francúzskej revolúcie jeho telesné pozostatky skryli. Potom ich uložili v Basoles a po prvej svetovej vojne ich preniesli do belgického opátstva Bois-Seigneur-Isaac. Jeho úctu, ktorá sa tradovala od nepamäti, schválil v júli 1927 pápež Pius XI.

Životopisy svätých

2017-02-07T14:41:55Z

Školastika, panna Svätá Sviatok: 10. február * okolo 480 Nursia, dnes Norcia, Taliansko † okolo 542 pri kláštore Montecassino, Taliansko Atribúty: holubica, ľalia Patrónka rehoľných sestier; vzýva sa ako ochrankyňa pred búrkou a pri prosbách za dážď Michael Erhart: sv. Školastika. oltár kostola benediktínskeho opátstva Blaubeuren, 1493 - 94 Michael Erhart: sv. Školastika. oltár kostola benediktínskeho opátstva Blaubeuren, 1493 – 94 Sv. Školastika bola sestrou sv. Benedikta, zakladateľa benediktínskeho rádu, ktorý sa narodil okolo roku 480 v Nursii (terajšia Norcia) v Umbrii v Taliansku. O Školastike nevieme, kedy a kde sa narodila. Rodičia boli šľachticmi. Jediné útržky z jej života poznáme zo spisu „Rozhovory“, ktorý napísal pápež sv. Gregor Veľký. Podľa tohto spisu bola Školastika od detstva zasvätená Bohu sľubom panenstva. Svedčí to o tom, že rodičia boli nábožní a snažili viesť svoje deti k Bohu. Predpokladá sa, že v dospelosti Školastika žila v kláštore Roccabotta pri Subiacu (východne od Ríma). S určitosťou vieme, že aspoň niekoľko rokov pred smrťou žila v okolí Monte Cassina, kde bol hlavný kláštor jej brata Benedikta a aspoň raz do roka ho navštevovala. Je známe ich posledné stretnutie, keď už boli starí a mali blízko ku smrti. Stretli sa neďaleko kláštora v malom domci, kde sa rozprávali o Bohu a svätých veciach. Deň im ubehol ako zvyčajne a večer Benedikt chcel odísť do kláštora, keďže veľmi prísne dodržiaval pravidlá. No Školastika ho prosila, aby zostal do rána: „Ktovie, či sa ešte uvidíme, lebo cítim, že môj život je na sklonku.“ Benedikt však nechcel. Vtedy sa Školastika začala vrúcne modliť. Hoci bola jasná obloha, za chvíľu sa zatiahla a začalo tak husto pršať, že Benedikt nemohol odísť do kláštora. A tak strávili celú noc v rozhovoroch, modlitbách a pri spievaní žalmov. Ráno sa rozišli – Benedikt do kláštora a Školastika do svojej príbytku, kde bývala pravdepodobne aj s ďalšími zasvätenými pannami. Na tretí deň od tej noci Školastika zomrela. Bolo to okolo roku 547. Benedikt videl jej dušu v podobe holubice, ako vystupuje do neba. Radoval sa a ďakoval Bohu za to, že ju oslávil. Jej telo dal pochovať v hrobe, ktorý si pôvodne pripravil pre seba v oratóriu sv. Jána, na mieste, kde je dnes oltár montecassinskej baziliky. Jeho neskôr pochovali na to isté miesto. Úcta k sv. Školastike sa rozšírila, hoci o jej živote nebolo veľa údajov, nezaložila ani žiaden kláštor. No mnohé kláštory nesú jej meno a aj v benediktínskych kláštoroch sa zvyčajne nachádza kaplnka alebo oltár zasvätený práve jej.

Z dnešného evanjelia

2017-02-07T14:41:02Z

Keď si večer ľahneme do postele a zamýšľame sa nad skončeným dňom, sme radi, keď je ticho.Možno si ani neuvedomujeme koľko rozličných zvukov a hlasov nás počas dňa stretlo. Iné sú na ulici, iné v škole alebo v práci a iné pri zábave. Zvuky vydávajú stroje a prístroje s ktorými pracujeme, a aj predmety, ktoré denne používame. Zvuk nás informuje, a tak aj chráni. Aj hudba je veľkým Božím darom a potešením v živote. O všetko to bol ochudobnený človek z dnešného evanjelia. Nepočul vravu ľudí, zurčanie potoka, šumenie vetra… Bol hluchý dovtedy, kým nestretol Ježiša. On sa naň pozrel, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom povedal Etteta a muž bol vyliečený. My, kresťania, by sme však mali vedieť, že do hlasov a zvukov, ktoré denne počúvame, mieša sa aj Boží hlas. Možno sa prekvapene spýtame, ako? Krásami a divmi prírody Boh hovorí o svojej vnútornej kráse a bohatosti. Krásou vesmíru hovorí o svojej neporovnateľnej kráse a múdrosti. Úrodou na poliach, lúkách, sadoch a viniciach, nad ktorými strieda slnko a dážď, hovorí o láskyplnej starostlivosti o každého jedného z nás. Cez svedomie sa nám neustále prihovára, chváli nás za vykonané dobro a varuje nás pred zlom. Najzreteľnejšie sa nám však Boh prihovára cez Evanjelium. V ňom nám hovorí, ako nás má rád, čo nám osoží a čo uškodí. Ježiš sa nám vždy prihovára priateľsky a bratsky. Buďme však úprimní: Počúvame jeho hlas? Nemáme skôr sluch naklonený iným zvukom: na cveng peňazí, na štrnganie pohárikov, na hukot áut…? Pre tieto a iné hlasy nepočujeme Božie slovo, naše uši zostávajú zatvorené, neprístupné a my duchovne hluchneme. A s hluchotou sa často spája aj nemota. Hluchonemý človek veľmi trpí. Ak sme aj my duchovne hluchonemí, sme nešťastní a zároveň veľmi trpíme. Kristov apoštol nesmie byť duchovne hluchonemý. Musí počúvať Krista a rozprávať o ňom. A to nielen slovom, ale predovšetkým skutkom. Niekedy sa to dá urobiť celkom jednoduchým spôsobom: – Pôjdeme vo sviatočný deň do kostola, a tak všetkým oznámime, že veríme v Boha a navonok sa k nemu hlásime. – Keď sa postavíme do radu na sväté prijímanie, dávame najavo, že Ježiša natoľko milujeme a túžime po ňom, že ho ideme verejne prijať a objať. – Keď si kľakáme do spovednice, vydávame svedectvo, že náš Boh je Sudcom, pred ktorého sa raz všetci dostavíme, ale keď ho s ľútosťou odprosíme, odpustí nám. – Keď pred svojimi domácimi začneme aj skončíme deň modlitbou, dáme najavo, že za všetko, čo máme, ďakujeme Bohu. – Keď preukážeme akékoľvek dobro blížnemu, potvrdíme, že všetci sme Božími deťmi a Boh je náš nebeský Otec. Už teda chápeme, akými rozmanitými spôsobmi sa dá rozprávať o Bohu? Vôbec to nie je zložité a od nás to vyžaduje mať neustály pocit, že všetko, čo konáme, hovoríme, počúvame a vidíme, robíme pred Božou tvárou. Vtedy budeme šíriť lásku a dobrotu nebeského Otca nielen slovom, ale predovšetkým skutkom. Istý moderný maliar znázornil na obraze Ježiša, ktorý stojí pred dverami a klope. Obraz sa dostal na výstavu, kde si diváci všimli, že na dverách chýba kľučka. Mysleli si, že maliar urobil chybu a upozornili ho. On sa usmial a povedal, že urobil to úmyselne, lebo chcel naznačiť, že Ježiš síce môže klopať, ale otvoriť musí majiteľ domu. Ak to neurobí, Ježiš musí odísť. Aj my, ak sme duchovne hluchonemí, neotvoríme Ježišovi, hoci on stále klope a čaká, aby vyliečil našu chorobu. Využime preto aj dnešné stretnutie s ním, odíďme nabok od okolitého hluku a poprosme ho, aby sa dotkol našich uší aj jazyka. Poprosme ho, aby svojím slovom a dotykom otvoril naše srdce a dal nám silu, aby sme o ňom mohli vydávať pred svetom svedectvo.

Modlitba k svätej

2017-02-07T14:32:58Z

Bože, pomáhaj nám, nech nasledujeme žiarivý príklad statočnosti a ďalších cností svätej panny Apolonie, ktorej pamiatku si pripomíname a udeľ nám pre jej zásluhy milosť, aby sme Ťa dokázali viac milovať. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. amen

Modlitba k svätej

2017-02-07T14:30:58Z

Bože, Ty si povolal blahoslavenú Annu Katarínu Emmerichová, aby nasledovala Tvojho Syna v jeho chudobe, pokore i utrpeniach, cez ktoré vedie cesta k spáse; pomáhaj nám, aby sme poznávali cestu svojho povolania k účasti na spáse blížnych a verne na nej zotrvali. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. (na podklade záverečné modlitby breviára)

Životopisy svätých

2017-02-07T14:27:15Z

BL. ANNA KATARÍNA EMMERICHOVÁ mníška, mystička, stigmatička (1774 - 1824) Táto nemecká augustiniánska mníška, myslička a stigmatička sa narodila 8. septembra 1774 vo vestfálskej dedinke Coesfeld, v Munsterskej diecéze. Básnik Clemens Brentano vo svojom denníku opisuje svoju návštevu v rodnom dome Anny Kataríny Emmerichovej takto: "Bol som v týchto dňoch navštíviť Emmerichovej rodný dom. Chcel som vidieť miesto, kde sa narodila a vyrastala. Našiel som rozpadávajúcu sa chatrč s hlinenými stenami. Zem pokrývala slama. Tu, na tomto biednom a tmavom mieste, sa narodila a rástla tá jemná, čistá, jednoduchá, žiarivá, duchovná žena. Tu sa rodili jej myšlienky, jej slová a dobré skutky. Do mysle sa mi tlačil obraz betlehemskej maštale..." Bola piatou z deviatich detí. Žila v chudobnej rodine, kde si zarábali na živobytie prácou na poli. Keďže bola najstaršou dcérou od prác v dome a na poli nebola ušetrená a to i napriek tomu že celý život trpela krivicou. Korene duchovného života a hlbokej ľudskosti Anny Kataríny Emmerichovej možno nájsť v zbožnom rodinnom prostredí. Veľa sa modlila, uvažovala o Ježišovom utrpení, bola šťastná, keď mohla ísť do kostola a zúčastniť sa pobožností. Už veľmi skoro začala mat videnia, v ktorých sa jej zjavoval anjel strážny, Madona s Ježiškom a svätí. Myslela si, že to čo vidí ona vidia aj ostatní. Ako 12 ročná pristúpila k prvému svätému prijímaniu. V tom istom roku pracovala u svojich príbuzných Emmerichovcov, kde zostala 3 roky. Potom sa 2 roky učila remeslu u jednej krajčírky. Túžila vstúpiť do kláštora, ale nemala veno. Pracovala 3 roky ako krajčírka v krajčírstve, potom samostatne vo svojom dome. Keď mala 28 rokov splnil sa jej sen. V roku 1802 vstúpila k augustiniánkam v Dulmene, v malej obci neďaleko Coesfeldu. Zostala tam 9 rokov. V kláštore začala žiť mimoriadny mystický život. Jednej noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Ježiš a ponúkol jej dve koruny, jednu z ruží a druhú z tŕňov. Vybrala si tŕňovú korunu a Ježiš jej ju položil na hlavu. Na hlave sa jej hneď objavili prvé stigmy. Napoleonovým nariadením boli všetky rehoľné rády rozpustené výnimkou nebol ani kláštor augustiniánok. Roku 1811 štátne úrady kláštor zatvorili. Katarína musela odísť. Istý čas opatrovala starého francúzskeho kňaza, ktorý bol dlhé roky jej duchovným otcom. Jej zdravie sa zhoršovalo až tak, že ostala pripútaná na lôžko, ujala sa jej jedna rodina. Zo svojho lôžka chorej vykonávala užitočný apoštolát. 29. decembra 1812 sa na jej rukách a nohách objavili výrazné stigmy rán Ukrižovaného Pána a na boku silne krvácajúca rana v tvare kríža. Na túto chvíľu spomína takto: "Bolo to tri dni pred Novým Rokom, asi o tretej popoludní. Práve som rozjímala nad Utrpením Pána a prosila Pána Ježiša, aby mi dovolil mať účasť na jeho kríži a potom som sa pomodlila päť krát Otče náš k úcte piatich svätých rán. Zrazu ma zaplavilo svetlo. Videla som Telo Ukrižovaného, živé, žiarivé, s rozpätými ramenami, ale bez kríža. Rany žiarili ešte silnejším svetlom ako zvyšok tela. V srdci som cítila čoraz väčšiu túžbu po účasti na Ježišových ranách. Vtedy, najskôr z jeho rúk a potom z boku a nôh, vyšli červené lúče, ktoré ako šípy prešli cez moje ruky, bok a nohy." Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba pár kvapiek vody alebo ovocnej šťavy a eucharistickú hostiu. Svetlo do tejto veci vnáša doktor Wesener vo svojom denníku: "Pokiaľ ide o stravu, povedali mi, že neje nič. Mohol som konštatovať, že za 24 hodín sa dva razy napila čistej vody a podvečer zjedla štvrtinku vareného jablka, pričom povypľúvala všetku vlákninu. Potom prestala jesť aj jablká a tri roky žila len z vody. Vtedy ju vídavali v stave extázy vznášať sa vo vzduchu nad posteľou. Pri jej lôžku sa striedali skupiny duchovných i laikov, aby potvrdili vierohodnosť mystických fenoménov a absolútne neprijímanie potravy. Po rokoch skúmania im neostalo iné, než potvrdiť nadprirodzenú povahu zázračných javov." Mala mimoriadnu charizmu dávať rady a upokojovať srdcia. Boh ju obdaril mimoriadnou intuíciou. Inštinktívne rozoznávala liečivé byliny na poli a potom ich presádzala do svojej záhradky. Vedela odlíšiť posvätné predmety od svetských. Táto schopnosť jej ostala po celý život. Chýr o stigmatizovanej vizionárke sa preniesol až k ušiam básnika Clemensa Brentana, čo určite zariadila Božia prozreteľnosť. Takmer 6 rokov zaznamenával Clemens Brentano deň čo deň, čo mu rozprávala stigmatizovaná mníška až do jej smrti. Výsledkom bolo vydanie známej knihy Trpké umučenie nášho Pána Ježiša Krista, z ktorej čerpal námety aj režisér Mel Gibson pre svoj film Umučenie Krista. Obsahuje vízie udalostí od Poslednej večere až po Zmŕtvychvstanie. Vízie o živote Panne Márie sú zaznamenané v knihe pod názvom Život presvätej Panny Márie. V živote Panny Márie je najprv opísaný príbeh predkov Panny Márie. Mnohí z nich patrili k esénom, k náboženskej skupine, ktorá obzvlášť intenzívne očakávala príchod Mesiáša. Potom opisuje zázračné narodenie Panny Márie a jej výchovu v chráme. Do detailov rozoberá život Jozefa a jeho rodiny, sobáš s Máriou, narodenie Ježiša a prvé roky jeho života, útek do Egypta a návrat do Nazareta. Záverečná časť knihy je venovaná posledným rokom Máriinho života v Efeze, kam ju po ukrižovaní priviedol Ján, jej smrti, nanebovzatiu a začiatkom pôsobenia apoštolov. Oproti pomerne strohému a dokumentaristickému štýlu na ktorí sme zvyknutí z evanjelií sú Emmerichovej vízie plné emócií a vnútorného spoluutrpenia. O Clemensovi Brentanovi Anna Katarína povedala: "Viem, že keby nebolo tohto pútnika, už dávno by som zomrela. No najskôr musí on všetko spísať, lebo moje videnia sú darom Boha pre ľudí." O Anne Kataríne Emmerichovej nemecký spisovateľ povedal: "Nevidel som na jej tvári či v jej pohľade náznak podráždenosti alebo rozčúlenia. Všetko, čo hovorila, bolo súvislé, jednoduché, plné života a lásky. Vo svojich posledných chvíľach sa modlila najmä za Cirkev a za všetkých zomierajúcich." Anna Katarína Emmerichová zomrela 9. februára 1824. Predpovedala svoju smrť niekoľko týždňov vopred. Svätý Otec Ján Pavol II. v máji 1987 počas svojej apoštolskej cesty o hrdinskej stigmatičke povedal: "Sestra Emmerichová nám svojím mystickým životom ukazuje hodnotu obety a utrpenia v jednote s ukrižovaným Pánom." 3. októbra 2004 bola Anna Katarína Emmerichová na Námestí sv. Petra v Ríme blahorečená

Životopisy svätých

2017-02-07T14:23:11Z

Mária Rosa Molas, zakladateľka rehole Sestry útechy Svätá Sviatok: 9. február * 7. november 1854 Reus, Tarragona, Španielske kráľovstvo † 9. február 1910 Tortosa, Tarragona, Španielske kráľovstvo svätá Mária Rosa Molas Mária Rosa Francisca Dolors Molas Vallvé, zakladateľka Sestier útechy, sa narodila v meste Reus (Tarragona) 24. marca 1815, v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok. Na druhý deň dostane pri krste mená Rosa Francisca María de los Dolores. Doma ju volajú Dolores, alebo katalánskou zdrobneninou Doloretes. Je najmladšou z piatich súrodencov. Jej rodičia, José Molas a María Vallvé, vytvorili kresťanský domov, kde sa snúbi život viery s čestnosťou a poctivou remeselnou prácou. Detstvo a dospievanie Dolores plynie medzi domovom a školou. Najskôr v dievčenskom kolégiu, potom v Škole Don Mariana Rius y Vall-llebrera. V šestnástich rokoch pocíti volanie Boha a chce načisto zasvätiť svoj život Pánovi a úteche núdznych. Otcova záporná reakcia ju prinúti počkať. 6.januára 1841 vstúpi do Charitatívneho združenia v Reuse, kde zostane 16 rokov, teda do r.1857, keď neúnosnosť situácie v Združení ju pohne k založeniu Sestier Panny Márie útechy. María Rosa Molas sa pozerala sa skutočnosť svojej doby očami Boha. Načúvajúc hlas Boha, „začula volanie“ španielskej spoločnosti 19. storočia. Videla chorých, starých, tulákov, prostitútky, ľudí žijúcich v krajnej biede. Videla smutné a nevýrazné tváre tisícok opustených detí a mladých analfabetov. Toto všetko videla a počula vo svojom rozvíjajúcom sa rodnom meste Reus. Toto všetko sa jej hlboko dotýkalo v Tortose. No jej srdce to bez hraníc vnímalo ako volanie vzdialených národov, ako realitu ľudstva bez hraníc, času a priestoru. Otvorí 17 domovov, medzi ktorými sú nemocnice, dobročinné ústavy, kolégiá v La Plana de Castellón y Campo de Tarragona. Pri písaní spoločných pravidiel života – Regla Común – pre svoj inštitút nevymedzila definitívne, komu je určená starostlivosť a služba sestier útechy, a pri vymenovaní tých, ktorým v tom období poskytovali pomoc, dodala: „ … a všetkým, ktorí sú odkázaní na akúkoľvek pomoc“. Aká bola Mária Rosa? Tí, čo sa s ňou stýkali, upozorňujú na talent, ktorým ju Boh obdaril. Už ako dieťa vynikala medzi svojimi spolužiakmi usilovnosťou a nadaním. Keď bola väčšia, vyzdvihovali u nej „bystrosť“, „zrelosť“, „úsudok“, a „veľké nadanie pre riadenie“. Napriek dobe, nie veľmi priaznivo naklonenej vzdelávaniu žien, mala solídne všeobecné vzdelanie. V r.1825 získala diplom učiteľky na Pedagogickej škole v Tarragone. Podľa skúšok potrebných k dosiahnutiu diplomu môžeme posúdiť, čo sa naučila v škole, ale ťažko posúdime všetko to, čo sa naučila v škole života, ktorou bol rodičovský domov, spoločný život so sestrami, kontakt s trpiacimi a so žiačkami, ako aj všetko to, čo zachytila svojím pozorovacím talentom, to, čo ju naučil Boh v tichu modlitby. Mária Rosa nie je spisovateľka. Je to žena činu, a nie pera, ale keď píše, jej prejav je zreteľný, hutný. Jasná stavba viet svedčí o priamom, rozhodnom charaktere. Vie, čo chce a bez okolkov to dáva najavo. V korešpondencii sa prejavuje ako pokojný, vyrovnaný duch, miestami veľmi silný. Okrem toho má dobrý psychologický inštinkt, zdravý úsudok, schopnosť chápať a dávať do súvislosti situácie. Nezávislé myslenie sa u nej snúbi s bystrosťou ducha. Dokáže sa podriadiť tomu, čo je lepšie a vhodnejšie a upustiť od svojho kritéria. Vyznačuje sa vnútornou jednotou, húževnatosťou a činorodosťou. Jej konanie navonok – máme na mysli jej výchovné pôsobenie – je prirodzeným až nadprirodzeným rozvíjaním vnútorných princípov, nadprirodzených hodnôt a osobitnej charizmy. Týmto podriaďuje všetko. Jej charakteristickou črtou je pevná vôľa, nezvyčajná integrita a sebaovládanie. Ovplyvňuje druhých a teší sa vážnosti. Jej temperament sa vyznačuje silou a zároveň nehou. Vzbudzuje úctu i dôveru. Má intuíciu, pochopenie pre druhých, je obetavá. Má veľké srdce, ktoré si zamilovalo Boha. Pre ňu je „Boh nad všetkým“. Zamilovala si človeka, v ktorom vidí „samého Ježiša“. 14. marca 1857 zakladá svoju vlastnú kongregáciu pre ženy, ktoré asistujú v pomoci biednym a vyvrhnutým. Nazvala ho Sestry Panny Márie útechy. V máji 1876 cítila, že jej zdravie sa pomaly stráca a smrť sa približuje. Stále je však naplená neutíchajúcou túžbou po svätosti. Poznamenala vtedy svojmu spovedníkovi: „Nech sa všetko deje vo vôli Božej“. Zomrela 11. júna 1876. Po dvoch uznaných zárakoch ju pápež Pavol VI. 1. mája 1977 vyhlásil za blahoslavenú. Je zdokumentovaný zázrak uzdravenia Elvíry Ruiz Llopisovej, ktorá umierala na rozsiahly zápal podbrušnice. Bola hospitalizovaná 4. októbra 1944 v nemocnici, ktorú viedli sestričky a modlili sa o príhovor Márie Rosy. Napriek všetkým najhorším prognózam sa chorá zázračne uzdravila. Zázrak potrebný pre kanonizáciu bol prešetrený a schválený v roku 1987. Pápež Ján Pavol II. ho uznal 28. marca 1988 a za svätú ju vyhlásil 11. decembra 1988.

Životopisy svätých

2017-02-07T14:20:48Z

Apolónia z Alexandrie, mučenica Svätá Sviatok: 9. február * Alexandria, Egypt † 248 tamtiež Význam mena: zasvätená Apollovi (pohanský boh, z lat.) Atribúty: palma, ľalia, kliešte Patrónka zubárov a zubných ochorení Sv. Apolónia, neznámy autor, okolo 1455/1460, National Gallery of Art Washington Sv. Apolónia, neznámy autor, okolo 1455/1460, National Gallery of Art Washington Umučenie sv. Apolónie poznáme z rozprávania Euzébia Cézarejského (265-340), ktorý vo svojich Cirkevných dejinách uvádza úryvok z listu biskupa sv. Dionýza Alexandrijského (+264), adresovaného Fabiovi Antiochijskému, v ktorom sa hovorí o niektorých epizódach, na základe ktorých sa dá čiastočne rekonštruovať umučenie a smrť sv. Apolónie. V poslednom roku vlády Filipa Arabského (243-249), napriek tomu, že počas šiestich rokov jeho vlády mali kresťania pokoj, vypukla v Alexandrii v Egypte ľudová vzbura proti kresťanom, ktorú podnietil istý pohanský alexandrijský veštec. Mnohí kresťania boli zbičovaní a ukameňovaní na smrť. Masakre neunikli ani slabší vo viere. Pohania vtrhli do ich domov, vyplienili ich a ľudí pozabíjali. V tom čase žila aj Apolónia, už staršia vekom, ale panna, zrejme zasvätená Bohu. V ikonografii sa zobrazuje v mladom veku (ako bolo zvykom zobrazovať panny-svätice) s udretými čeľusťami, z ktorých jej vybili zuby. Vyobrazuje sa aj s kliešťami, s ktorými jej podľa inej tradície zuby vytrhli. Keďže svojej viery sa ani po krutom mučení nevzdala, začali sa jej vyhrážať, že ju hodia živú na zapálenú hranicu za mestom, ak sa nepridá k pohanom a k ich rečiam proti Bohu. Odvliekli ju k ohňu. Apolónia ich vtedy požiadala, aby ju na chvíľu pustili. V nestráženej chvíľke sa sama vrhla do plameňov. Stalo sa to koncom roka 248 alebo na začiatku roku 249. Keďže Apolónia bola vtedy už v rokoch, predpokladáme, že sa narodila koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Biskup sv. Dionýz vo svojom liste potvrdzuje, že jej život bol hodný obdivu a zrejme preto, ako aj kvôli jej apoštolskému životu, ktorý žila, popudila proti sebe pohanov, ktorí zúrili, keď videli jej vieru. Gesto, ktoré spravila – že sa vrhla sama do plameňov, sa nepovažuje za samovraždu. Jej odhodlanosť a neoblomnosť vo viere obdivovali aj kresťania aj pohania. V nasledujúcich storočiach sa však týmto jej činom zaoberali aj úrady Cirkvi. Euzébius a Dionýz nesúhlasia s tým, že ide o samovraždu, keďže viery sa vzdať nechcela a iné východisko ako smrť v plameňoch nemala. Bolo by ju to stihlo tak či tak. Určite malo na ňu vplyv mučenie, ktoré podstúpila, ktoré možno oslabilo jej vôľu, nevedela rozmýšľať s jasnou hlavou, nevidela iné východisko, a tak si zvolila sama. Aj sv. Augustín v diele „De civitate Dei“ (O Božom meste) uvažuje nad problémom, či je náležité radšej dobrovoľne urýchliť smrť než zaprieť vieru. Píše: „Nie je lepšie uskutočniť hanebný čin, z ktorého je možné oslobodiť sa ľútosťou, skôr ako spraviť niečo zlé, čo nedáva možnosť k ľútosti, ktorá by mohla zachrániť?“ No dobrovoľná samovražda niektorých svätých žien, ktoré sa v časoch prenasledovania pri mučení dobrovoľne vrhli do plameňov, aby unikli tým, ktorí číhali na ich čistotu, ho necháva na pochybách, či to nie je náhodou Božie vnuknutie. Preto by to nemala byť chyba, skôr poslušnosť Bohu. Definitívne to však sv. Augustín neuzaviera. Cez to všetko už v ranom stredoveku existoval kult sv. Apolónie. Rozšíril sa najprv na Východe a potom aj na Západe. Vo viacerých mestách zasvätili chrámy práve jej. V Ríme jej postavili tiež jeden kostol, ktorý stojí blízko kostola Panny Márie v Zátibérií (S. Maria in Trastevere). Rozšíreniu kultu pomohla aj legenda, podobne ako iným mučeníkom, že bola dcérou kráľa, ktorý ju dal zabiť, pretože sa nechcela zrieknuť kresťanstva. Jej sviatok sa od staroveku slávi 9. februára. Uctieva sa ako panna a mučenica z Alexandrie a vzýva sa pri všetkých chorobách a bolestiach zubov.

Životopisy svätých

2017-02-07T14:19:11Z

Michal Cordero, rehoľník Svätý Sviatok: 9. február * 7. november 1854 Cuenca, Ekvádor † 1910 pri Barcelone, Španielsko Sv. Michal Cordero Sv. Michal Cordero Pochádzal z Ekvádoru. Patril medzi Bratov Jána de la Salle. Bol prvým, ktorý sa z domorodcov rozhodol pre duchovné povolanie. Bol učiteľom, stal sa členom veľkej Francúzskej Akadémie. Zomrel pri Barcelone v Španielsku po mnohých rokoch vyučovania. Bol veľkým príkladom modlitby a lásky. V roku 1936 vrátili jeho neporušené telo do Ekvádoru. Kanonizoval ho pápež Ján Pavol II. v roku 1984.

Z dnešného evanjelia

2017-02-07T14:15:55Z

Dnešné evanjelium nám ukazuje, ako si Ježiš počína v pohanskom kraji. Každé stretnutie s Ním nám slúži na poučenie. Písmo sv. vyslovené hovorí, že sa utiahol do okolia Týru a Sydonu. Môžeme predpokladať, že do tohto pohanského kraja prichádza Ježiš aj preto, aby si ako človek oddýchol, aby sa na chvíľu zatajil a skryl. Vidíme však, že správy o Ňom sa šírili aj medzi pohanmi. Aj oni túžili po stretnutí s Ním a možno ešte vo väčšej miere, ako Židia, si uvedomovali potrebu Spasiteľa. Ježišovo ľudské srdce je podstatne zjednotené so Slovom Božím. On stojí pevne na Božej strane a preto sa i pohania utiekajú k nemu. Dnešné evanjelium nám ukazuje ženu, pohanku, ktorej dcéra je ovládaná zlým duchom a ktorá priznáva bezradnosť v zápase so zlým duchom, ktorý trápil jej dcéru. Evanjelista hovorí, že táto žena bola rodom Grékyňa a Sýrofeničanka. Podľa cirkevného učenia existujú rôzne stupne satanovej vlády nad človekom. Odborne hovoríme o posadlosti a demonizácii. Posadlosť je úplne ovládnutie človeka zlým duchom, takže si človek už ani nezachováva vedomie svojej vlastnej osoby, ale koná a hovorí skrze neho zlý duch. Diabol si človeka postupne obsadzuje skrze jeho vedomé a dobrovoľné nevernosti voči Bohu. Človek akoby už nemal svoju vôľu, ale úplne podlieha diablovi. Je to jav menej častý, ale predsa sa vyskytuje aj v našich časoch. Demonizácia je častejší jav. Je to vláda satana v niektorej oblasti života človeka. Napríklad v nezvládnutých hriešnych vášňach. Demonizácia môže prerásť až do posadlosti, keď sa človek sústavne otvára vplyvu zlého. To sa najviac deje cez rôzne okultné praktiky, ale aj skrze alkoholizmus a drogy, skrze sústavne sledovanie filmov z pornografickou tematikou, alebo cez počúvanie hudobných skupín, ktoré šíria satanistické myšlienky. Možno aj v našej dobe by sa mnohé matky mali modliť podobne ako matka z evanjelia. Evanjelista Matúš dodáva k dnešnému príbehu, že žena volala: „Zmiluj sa nado mnou Pane, syn Dávidov, dcéru mi hrozne trápi zlý duch!“ Matka prosí o zmilovanie nad sebou, lebo trápenie jej dcéry je i jej trápením. Evanjelium nám hovorí, že napriek úpenlivej prosby pohanskej ženy, Ježiš neodpovedal ani slovo. Boh s človekom začína komunikovať až vtedy, keď sa vierou otvára na prijatie Božieho Slova, pretože len týmto spôsobom sa stávame božími deťmi. Ježíš si ju dokonca nevšíma ani vtedy, keď začínajú za ňu prosiť apoštoli. Až vtedy si ju všimne, keď príde priamo k nemu a pokloní sa mu. Takto vyznáva vieru potrebnú ku Spáse: „No ona pristúpila k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ Záchrana človeka spočíva v odrieknutí sa satana a v prijatí Ježiša. Prísť pokorne k Ježišovi, ako žena v dnešnom evanjeliu. Uznať, že som trápený zlým duchom. Prosiť Ježiša, aby ho vyhnal, prosiť ho i na kolenách. Počujme ešte ráz, čo urobila žena: „prišla a hodila sa mu k nohám. Žena, bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry.“ Grékyňa sa hádže na kolená pred židovským tesárom. A Ježiš akoby ešte viac chcel ponížiť jej hrdosť. Osloví ju úplne po židovský: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Náboženský a mravný stav pohanov Ježišovej doby bol tak katastrofálny, že v porovnaní so Židmi bolo úplne oprávnene prirovnať ich k zvieratám. A predsa ešte i v oslovení pohanskej ženy sa ukazuje Ježiš ako milosrdný, keď zmierňuje tvrdé slová, ktoré užívali jeho súčasníci a krajania vo vzťahu k pohanom, keď ich nazývali neveriacimi psami. Život bez viery a bez Božej pomoci naozaj ústi do zvieracieho spôsobu života, ktorý je o to horší, že človek nemá rozvinuté inštinkty. Pohania žili zvieracím štýlom života, bez zákona a to viedlo k posadlosti. Ale ona veľmi pokorne prosí: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch." Hoci Ježišovo rozhodnutie bolo: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobre vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám" predsa sa vo vzťahu k nej toto rozhodnutie mení na základe jej modlitby, jej pokory, jej múdrosti. Boh hľadá v našich modlitbách srdce a múdrosť. Ona sa celkom odovzdala do Ježišových rúk a On jej odpovedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry". Pre slová jej modlitby diabol musel opustiť jej dcéru. Veľká je jej viera i láska, keď strpí toto poníženie a keď jej viera napriek odmietnutiu neochabla. I keď nemohla uspieť pred Bohom tým, že by dodržiavala Zákon, predsa uspela kvôli svojej veľkej viere. Viera je vstupnou bránou do Božieho kráľovstva. Aj na kresťanskom Slovensku sa človek stretáva s týmto živočíšnym štýlom, ktorý odvádza ľudí od Boha skrze prepuknuté a nezvládnuté vášne. Diskotéky, kde sa propaguje nezriadený štýl života. A kresťanskí rodičia tam púšťajú svoje deti a pokrstení tieto diskotéky organizujú. A tiež sa im domov z diskotéky vracajú zúrivci, ktorí ničia kvôli svojej frustrácii všetko okolo seba. Kiežby volali k Bohu ako táto žena. Aby nás Boh vyslyšal, nepotrebuje množstvo našich slov. Zmyslom rôznych cirkvou schválených pobožností napr. deviatnikov, nie je hromadenie slov a presviedčanie Pána Boha. Stačí jedna kratučká prosba, ak je prednesená v Svätom Duchu, teda v správnom postoji. Zmysel deviatnika je priviesť nás ku správnemu postoju, aby sme mohli prijať Boží dar. Viesť nás k väčšej dôvere, aby sme prestali urážať Boha svojou neverou. Správny deviatnik by nás mal viesť k tomu, aby sme pri rozjímaní Božieho Slova, poznali vady svojej modlitby a aby sme ich mohli potom odstrániť a dosiahnuť vyslyšanie prosby. Skúsenosť svätých potvrdzuje, že spolupracovať na vnútornom oslobodení od moci démonov môžeme predovšetkým týmito spôsobmi: utrpením a teda nie konzumným spôsobom života, vzdávaním vďaky a chvály Bohu, oslavou Boha a nie reptaním. Sv. Peter vo svojom liste hovorí: „kto trpí, rozchádza sa s hriechom“. Zlí duchovia vyhľadávajú len slasť, hoci sami spôsobujú trápenie. Ale ako náhle sa v našom živote objavuje kríž, odchádzajú. Oslava Boha a vďačnosť voči Bohu likvidujú vládu Satana, pretože sám Boh vydáva do moci nečistých démonov tých, ktorí Mu nevzdávajú vďaku ako sa patrí a oslobodzuje tých, ktorí to robia. Každá účasť na eucharistii je aj naším vďakočinením a oslavou Boha, ktorá nás v konečnom dôsledku vedie k slobode od hriechu. O sv. Františkovi čítame: „Keď sa do noci modlil k Pánovi, rozhliadol sa kam by sa uložil ku spánku. Náhle sa v duchu rozochvel, začal sa triasť a padla na neho úzkosť. Cítil, že sa blížia diabolské útoky, počul zlých duchov, ako okolo pobiehajú. Požehnal sa svätým krížom a povedal: „V mene všemohúceho Boha vám diabli rozkazujem, robte s mojím telom všetko, čo je vám dovolené, lebo nemám väčšieho nepriateľa než svoje telo – preto to rád vydržím a pomstite sa za mňa môjmu protivníkovi.“ Diabli, ktorí prišli, aby ho podesili, sami sa podesili, keď videli tak veľkého ducha v slabom tele a zahanbení a zmätení utiekli.“

Modlitba k svätému

2017-02-06T19:51:42Z

"Bože, prameň milosrdenstva, Ty si povolal svätého Hieronyma, aby sa stal ochrancom a otcom sirôt a opustených detí. Na jeho príhovor ukáž všetkým, čo sú v núdzi, že si náš milujúci Otec, a daj, nech si verne uchováme ducha Tvojho synovstva. skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen " (Záverečná modlitba breviára)

Životopisy svätých

2017-02-06T19:48:17Z

SV. JÁN Z MATHY zakladateľ rehole (1154? - 1213) Sv. Ján z Mathy má pri nohách zajatca v okovách a štít s jeho víziou anjela s dvoma otrokmi v reťaziach, Félix z Valois má pri nohách jeleňa. Predloha obrázku - súsošie F. M. Brokofa z roku 1714 z Karlovho mosta v Prahe.Sv. Ján z Mathy pochádzal z alpského kraja v juhovýchodnom Francúzsku. Narodil sa roku 1154 (podľa niektorých 1160) v obci Faucon. Už od detstva cítil náklonnosť k rehoľnému stavu, ale dlho sa nevedel rozhodnúť. Ostal vo svete, ale jeho život sa podobal rehoľnému. Po základných štúdiách, ktoré konal pravdepodobne v meste Aix-en-Provence, odišiel na vyššie štúdiá do Paríža, kde sa v tom čase začala rozbiehať neskôr slávna univerzita. Tam študoval právo, Sv. písmo a teológiu. Niekedy okolo r. 1190 dosiahol doktorát teológie. Teológiu aj vyučoval asi 4-5 rokov. Pritom však ostal laikom. To bolo čudné jeho laickým kolegom, a to najmä preto, lebo v súkromnom živote sa správal ako klerik: žil utiahnutým životom, modlil sa breviár a často navštevoval známe parížske opátstvo sv. Viktora. Preto ho kolegovia kritizovali: jedni s úsmeškami, iní vážne. To ho napokon pohlo, že sa v r. 1193 dal vysvätiť za kňaza. Prvú sv. omšu slúžil 28. januára 1194. Životopisci spomínajú, že pri nej mal videnie, ktoré ovplyvnilo jeho ďalší život. Videl Božiu velebnosť a Krista (podľa iných životopisov anjela), ktorý držal za ruky dvoch biednych spútaných otrokov: jeden bol biely, druhý čierny. Ján z toho vyrozumel, že Boh ho volá, aby sa zaoberal kresťanskými otrokmi. Také podujatie však nebolo ľahké a Ján pokladal za potrebné utiahnuť sa do samoty, aby v tichu a modlitbe uvažoval o tom, čo podnikne ďalej. Odišiel do kraja Cerfroid na východ od Paríža. Tam sa stretol so sv. Félixom de Valois a inými troma askétami, ktorí v týchto končinách viedli pustovnícky život. Všetci štyria sa pripojili k Jánovej myšlienke novej rehole na vykupovanie otrokov. (Niektorí historici popierajú spoluprácu sv. Jána z Mathy so sv. Félixom de Valois pri založení rehole.) Jeden z nich, bývalý vojak v Sýrii, dal k dispozícii svoj pozemok v Cerfroid na prvý dom programovanej rehoľnej spoločnosti. Tak vznikla rehoľa Najsvätejšej Trojice na vykupovanie otrokov. Jej členovia sa ľudovo nazývali trinitári (od latinského slova Trinitas - Trojica). Nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach. Podľa niektorých životopisov červeno-modrý kríž má korene v príbehu, keď raz sedeli sv. Ján z Mathy a Félix de Valois na brehu potoka a zhovárali sa o Bohu, zrazu zapraskala húština a na čistinku vyšiel urastený jeleň s čefveno-modrým krížom medzi parohmi. Obaja sa veľmi začudovali tomu zjaveniu a Ján sa rozpamätal, že už mal kedysi podobné videnie. Keď slúžil svoju prvú svätú omšu, zjavil sa mu anjel s podobným krížom na prsiach a pri nohách sa mu túlili dvaja spútaní zajatci, Maur a kresťan. Uvažovali o týchto znameniach a napokon usúdili, že Boh im takto chcel dať pokyn, any sa pod ochranou kríža starali o kresťanov v zajatí. Dielo sa uchytilo. V priebehu troch rokov (do r. 1197) vznikli ďalšie dva domy a o ďalších dvanásť rokov (v r. 1209) mala rehoľa už 30 kláštorov. Rehoľné stanovy predpisovali iba malý počet členov v jednotlivých domoch. Každú komunitu mali tvoriť štyria kňazi a traja rehoľní bratia. V kláštornom živote sa nemali robiť rozdiely medzi kňazmi a bratmi. Všetci mali spoločne recitovať breviár, ale bez slávnostného spôsobu, aký praktizovali mníšske rehole. Pôsty zaberali takmer pol roka a rehoľníci takmer nikdy nejedli mäso. Mali prejavovať veľkú pohostinnosť voči chudobným. Preto pri niektorých domoch vybudovali priamo útulky pre chudobných a pocestných. Každý kláštor mohol prijímať novicov. Mali mať najmenej 20 rokov. Podľa rehoľných predpisov trinitári mali mať iba jednoduché kostoly, a to všetky zasvätené Najsvätejšej Trojici. Jednu tretinu príjmov každého kláštora mali rezervovať na vykupovanie otrokov. Novú rehoľu schválil pápež Innocent III., a to podmienečne 17. decembra 1198 a definitívne o sedem mesiacov neskôr. V marci 1199 Ján a jeho prví spoločníci dostali od pápeža úradný poverovací list, ktorý ich oprávňoval vykupovať kresťanských otrokov z mohamedánskeho zajatia. Bolo to veľmi delikátne podujatie. Do styku s otrokmi sa mohli dostať iba so súhlasom moslimských úradov a pánov, ktorí vlastnili otrokov. Keďže nikdy nemali dosť peňazí, aby vykúpili všetkých, museli spomedzi nich vyberať tých, čo to najviac potrebovali: chorých, tých, čo boli vytrhnutí z rodiny atď. Tých, čo ostali, povzbudzovali k znášaniu tvrdého osudu s nádejou, že po čase budú môcť aj ich vykúpiť. Mohli im aspoň udeliť sviatosti a prevziať odkazy pre príbuzných a známych. Pravda, vykupovatelia si boli vedomí, že aj napriek všetkým úradným dokumentom sú stále v nebezpečenstve. Dejiny vykupovania otrokov poznajú nejeden prípad, keď sa moslimi zmocnili aj vykupovačov a urobili si z nich otrokov. Prvé výpravy trinitárov do severnej Afriky boli pomerne úspešné. Raz priviezli do Marseille asi 200 vykúpených otrokov. Dosiahnuté výsledky pohli mnohých, že štedro podporovali toto veľmi záslužné dobročinné dielo. Starosť o vykúpených zajatcov sa v mnohých prípadoch nekončila tým, že ich priviezli na európske pobrežie. Mnohí boli v takom zlom zdravotnom stave, že ich museli za istý čas opatrovať, kým ich mohli pustiť do normálneho života. V r. 1209 pápež Innocent daroval Jánovi z Mathy ako generálnemu predstavenému rehole trinitárov opátstvo "San Tommaso in Formis" s veľkými nehnuteľnosťami. Ján použil iba časť daru priamo pre rehoľu; ostatné určil na prechodný útulok pre vykúpených zajatcov, ako aj na trvalý útulok pre chudobných a pútnikov. V rímskom dome "S. Tommaso in Formis" prežil Ján posledné štyri roky života v modlitbe, sebazapieraní, dobročinnosti a v starostiach o rozširujúcu sa reholu. Zomrel 17. decembra 1213. Pochovali ho v kostole sv. Tomáša "in Formis". Po čase trinitári opustili tento dom a kostol prevzal diecézny klérus. Bohoslužby sa tam konali iba vo sviatočné dni. Nevedno, či to pohlo v r. 1665 dvoch španielskych trinitárov, že tajne prenikli do kostola, ulúpili telesné pozostatky svojho zakladateľa a preniesli ich do Španielska. Tam ich uložili v kostole "bosých trinitárov". V 19. storočí po zrušení týchto rehoľníkov a po zrúcaní ich kostola ostatky sv. Jána z Mathy dali do opatery ženskej vetve trinitárov v Madride, kde sú doteraz.

Životopisy svätých

2017-02-06T19:43:25Z

Hieronym Emiliani, kňaz Svätý Sviatok: 8. február * 1486 Benátky, Taliansko † 8. február 1537 Somasca, Taliansko Význam mena: človek svätého mena (gr.) Atribúty: putá, zložené ruky, odev mnícha, lebka Patrón sirôt a opustených detí Sv. Hieronym Emiliani Sv. Hieronym Emiliani Hieronym sa narodil v roku 1486 v starej šľachtickej rodine v Benátkach. Jeho otec bol senátorom a matka pochádzala z rodu dóžov. O jeho detstve a mladosti až do roku 1511 nevieme nič, ale zrejme sa venoval vojenskému povolaniu, ktoré sa vtedy považovalo za jediné čestné zamestnanie pre šľachtických mladíkov. V roku 1508 sa dostal do žalára počas vojny pri rieke Piave. Tam začal rozmýšľať nad svojím životom. Obrátil sa a urobil sľub, že keď sa dostane z väzenia von, svoj život zasvätí Bohu. Po vyslobodení sa ešte niekoľko rokov venoval vojenčine. Až v roku 1519 sa vrátil do Benátok, odložil svoje hodnosti a rozhodol sa žiť len pre chorých a trpiacich. V prospech chudobných sa vzdal aj svojho majetku. V roku 1528 vypukol v Benátkach ako aj v celom Taliansku mor. Hieronym na vlastných pleciach odnášal chorých a chudobných do nemocnice. Zbieral osirotené deti, zriadil pre ne dom, kde sa o ne staral po stránke telesnej, vzdelanostnej i duchovnej. Popritom sa aj sám nakazil morom, no zázračne bol z neho uzdravený. Veľmi dobre vedel aj o nemravnosti, ktorá panovala v talianskych mestách. Chodil po vrchnostiach a prosil, aby domy nemravnosti zatvorili. Sám založil útulok pre padlé dievčatá. Keď sa stal kňazom, horlivo vyučoval po mestách aj dedinách katechizmus. Časom sa k nemu pripojili aj iní kňazi a v roku 1532 si spoločne postavili na odľahlom mieste pri dedine Somaska spoločný dom sv. Bazila. Tam sa venovali pod Hieronymovým vedením výchove opustených detí. Neskoršie bola táto spoločnosť povýšená na Kongregáciu rehoľných klerikov zo Somasky. Ich úlohou bolo starať sa o opustené deti, chudobných, chorých a mentálne postihnutých. Takýchto domov vzniklo potom na okolí ešte niekoľko. Keď ich Hieronym na sklonku roka 1534 ponavštevoval, vrátil sa do Somasky. Pri ústave si spravil chyžu, v ktorej nemal nič, chcel tam do konca života žiť ako pustovník. Postil sa, umŕtvoval a modlil. Keď znovu vypukli na okolí choroby, išiel zase ošetrovať chorých. Začiatkom roka 1537 sa nakazil a 8. februára zomrel. Za svätého bol vyhlásený v roku 1767.

Životopisy svätých

2017-02-06T19:41:23Z

Nicetius z Besançona, biskup Svätý Sviatok: 8. február † 613 alebo 711 Sv. Nicetius bol biskupom v meste Besançon vo Francúzsku. Bol priateľom svätého Kolumbána z Luxeuilu. Zaslúžil sa o obnovu svojej diecézy, ktorá bola rozvrátená po invázii Hunov.

Z dnešného evanjelia

2017-02-06T19:36:48Z

Siedma kapitola Markovho evanjelia pojednáva o skutočnej čistote pred Bohom. Možno sa pýtame, z čoho vlastne vychádzalo toto delenie pokrmov na čisté a nečisté. Podla židovského myslenia sféra „čistého“ sa v podstate chápala ako sféra života, teda čisté je to, čo vedie a dáva život, sféra „nečistého“ zasa ako sféra smrti. Možno je v tom obsiahnuté i presvedčenie, že pád anjelov sa nejako dotkol i stvorenej prírody, v ktorej sa od tej doby objavujú i pre človeka zjavne škodlivé veci. Nie každý hríb je jedlý, niektoré sú dokonca smrteľne jedovaté. To isté sa týka rastlín i zvierat. Ježiš nevyhlasuje tieto predpisy o čistote za nezmyselné, ale odhaľuje, čo skutočne morálne znečisťuje človeka. Poukazuje na Božiu vôľu obsiahnutú v Zákone: Boh si praje, aby celý človek bol čistý a svätý. Pán Ježiš začína polemikou s farizejmi, ktorí sa divia, prečo si niektorí Ježišovi učeníci neumyli ruky pred jedlom, ako to nariaďuje podanie starších. Farizeji boli presvedčení o tom, že poškvrnené ruky, prenášajú „nečistotu“ na jedlo, s ktorým prichádzajú do styku, a ak človek toto poškvrnené jedlo zje, stáva sa aj on sám nečistým, teda neschopným kontaktu s Bohom. Pán Ježiš tu nevystupuje proti hygienickej zásade, že je dobré a potrebné umyť si ruky pred jedlom. Tu sa nejednalo o zdravotnú zásadu, ale o ľudskú rabínsku tradíciu, ktorá prikazovala „obradné umývanie rúk“, na ktoré niekedy stačilo len toľko vody, koľko sa vošlo do orechovej škrupiny – čiže išlo o formálny rituál. Ježiš odmieta tieto ľudské ustanovenia a nariadenia. I keď sa tento spor pôvodne netýkal záväznosti predpisu o čistých a nečistých pokrmoch, ale toho, čo človeka skutočne znečisťuje, predsa vedie k radikálnemu vyhláseniu. Pán Ježiš zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ Pán Ježiš protirečí farizejom, že vonkajšie veci nemajú silu urobiť človeka nečistým, resp. poškvrneným pred Bohom. Predkladá nové chápanie: nie to vonkajšie môže človeka poškvrniť, ale to, čo vychádza z jeho najvnútornejšej podstaty, z jeho „srdca“, to ho poškvrňuje. Naš základný problém je zlo v srdci, zlo v nás. Vieme byť slušní, ale sami od seba nevieme byť dobrí. Každý hriešny skutok je len prejavom toho, čo je v nás. Keby sme boli dobrí, nedokázali by sme robiť a myslieť zle. Keby sme milovali dobro, hriech by nám vôbec nechutil. Tragédia človeka je v tom, že jeho vôľa sa po prvotnom hriechu naklonila ku zlu. „Keď zanechal zástup a vošiel do domu, učeníci sa ho pýtali na zmysel podobenstva. On im povedal: „Tak ani vy nechápete? Nerozumiete, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, veď to nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?“ Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté.“ Farizeji boli ovládaní strachom z vonkajšieho znečistenia. Ježiš sa ich snažia viesť do vnútra. Obracia ich náboženstvo naruby, keď prehlasuje: „Nič, čo zvonku vchádza do človeka ho nemôže poškvrniť, lebo mu nevchádza do srdca, ale do brucha ... Čo vychádza z človeka, to poškvrňuje. Lebo znútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, hriešnosť, lesť, rozkošníctvo, závistlivý pohľad, urážky, pýcha, hlúposť. Všetko toto zlé vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,18-23) Vonkajšie znečistenie nie je smrteľné, ale vnútorná nečistota dokáže zabíjať a duchovne opravdivo znečisťovať. Ježiš hlása, že najpodstatnejšie v živote nie je to, čo človek požíva ale to, čo je v jeho srdci. Jeho myseľ, a nie obsah jeho žalúdka, je ozajstným nebezpečenstvom pre človeka. Hriech je vo vnútri človeka. Túto pravdu Ježiš vysvetľuje. Netvrdí, že človek môže jesť a piť čokoľvek. Fyzicky nám môžu niektoré veci uškodiť alebo dokonca zapríčiniť našu smrť. To však nie je predmetom Ježišovho rozhovoru. Kristus hovorí naopak o nečistote morálnej či duchovnej, ktorá má svoj pôvod v našom myslení. Zlo i dobro, vstupujú do tohto sveta, skrze ľudské srdce a myseľ, preto skutočným nebezpečenstvom pre človeka je nečistá myseľ a srdce. O „čistote“ rozhoduje človek na základe svojho slobodného konania. Iba taká nečistota, ktorá je výsledkom slobodného rozhodnutia človeka, spočívajúceho v jeho úmyselnom zameraní na zlo, je skutočnou a účinnou. Iba takáto nečistota potom vystavuje človeka smrti a robí ho neschopným kontaktu s Bohom. Hriech je definovaný ako vedomé a dobrovolné prestúpenie Božieho prikázania. Jedlo sa nedotýka ľudského srdca, ale ide do brucha a z neho do stoky, tak ako to zodpovedá prirodzenému priebehu trávenia. To, čo je v človeku vnútorné a môže byť alebo stať sa „poškvrneným“, je srdce. Rozlišovanie medzi „čistým“ a „nečistým“ sa vzťahuje na ľudské srdce. „A pokračoval: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ Zlé myšlienky nemajú svoje „sídlo“ v hlave, ale v srdci, ktoré môže byť kamenné. Srdce sa tu spomína ako orgán, v ktorom sa rodí túžba konať dobro alebo zlo. V súlade s bibl. chápaním je srdce miestom chcenia, snaženia sa a citov. Jedlo sa ho nedotýka. Tým je vyslovená neschopnosť jedla mravne poškvrniť človeka, preto sú všetky jedlá čisté. Origenes učí: „Prostredníctvom týchto slov nám Spasiteľ ponúka jasné učenie. V Lv a Dt čítame detaily vzťahujúce sa na čisté a nečisté. Nesmieme tieto prikázania chápať doslovne. Nie to, čo vstupuje cez ústa, poškvrňuje človeka, ale to, čo vychádza z úst. Práve v Mk Spasiteľ vyhlasuje za čisté všetky potraviny. Vtedy sa totiž naozaj poškvrníme, keď začneme rozprávať o veciach, ktoré nám neprislúchajú, lebo to je prameňom hriechov.“ Praktický dôsledok spočíva v tom, že kresťan už nemusí dbať na vonkajšie židovské predpisy o jedle. Pred Bohom sú všetky jedlá, stvorené a určené ľudom, čisté. (zrov. Gn 1,29; Gn 9,3) To, čo človeka poškvrňuje, sa nemá hľadať vonku, mimo neho, ale v ňom. Naše srdce je zdrojom znečistenia, dokiaľ v ňom nevládne Ježiš, Božie Slovo. Preto i v tejto sv. omši otvorme svoje srdce Bohu a prijmime Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa.

Životopisy svätých

2017-02-06T19:31:16Z

SV. RICHARD pútnik (8. stor.) V niektorých kalendároch a zoznamoch svätých sa tento svätec uvádza ako anglický kráľ. V skutočnosti to bol otec svätých Willibalda, eichstättského biskupa, Winnebalda a Walburgy. V r. 720 sa táto anglická rodina vydala z Hampshiru na púť do Ríma a do Svätej zeme. Otec zomrel cestou v italskom meste Lucca, kde ho pochovali v kostole sv. Frediana. Jeho úcta sa zachovala v Eichstätte, kde bol jeho syn biskupom, a v Lukke, kde sú jeho ostatky.

Životopisy svätých

2017-02-06T19:24:35Z

Pius IX., pápež vlastným menom Giovanni Maria Mastai-Ferretti Blahoslavený Sviatok: 7. február * 13. máj 1792 Senigallia, Marche, Taliansko † 7. február 1878 Rím, Taliansko Pontifikát: 1846 – 1878 Význam mena: zbožný, nábožný (lat.) bl-pius-ix Bl. Pius IX. Napriek rozličným a nemalým polemikám, pápež Pius IX. bol spolu s Jánom XXIII. a ďalšími tromi Božími služobníkmi 3. septembra 2000 Jánom Pavlom II. na Námestí svätého Petra v Ríme vyhlásený za blahoslaveného. Jeho pontifikát trval 32 rokov a bol zatiaľ najdlhším v dejinách Cirkvi. Vidíme dnes na každom kroku, ako je vo svete zložitá situácia, ale za čias Pia IX. bola – najmä v Európe – iste ešte zložitejšia. Treba si však otvoriť dobrú učebnicu dejepisu, aby sme si uvedomili, v akej mimoriadne vyhrotenej politickej situácii nielen v Taliansku, ale i na celom svete prebiehal pontifikát Pia IX. Bol to Pius IX., ktorý zvolal 1. vatikánsky koncil, na ktorom bola vyhlásená neomylnosť pápežov v otázkach viery a mravov. Bol to on, ktorý 8. decembra 1854 bulou Ineffabilis Deus vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Pius IX. bol pápežom, ktorý okrem iného zriadil latinský patriarchát v Jeruzaleme. Bol aj pápežom konkordátov, taktiež veľkým šíriteľom úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu, keď rozšíril jeho sviatok pre celú Cirkev a 18. júna 1875 zasvätil ľudstvo Božskému Srdcu. Svätého Jozefa vyhlásil za patróna univerzálnej Cirkvi. Veľa vykonal aj na poli evanjelizácie amerického kontinentu – zriadil tam okolo 50 nových diecéz. Obnovil aj katolícku hierarchiu v Anglicku. Toto všetko dnes o Piovi IX. v novinách ťažko nájdeme. Pius IX. bol pápež, ktorý bol, pravda, aj poslednou hlavou Pápežského štátu. Vlastným menom sa volal Giovanni Maria Mastai Ferretti. Narodil sa 12. mája 1792 v Senigalii, na pobreží Jadranu. Za kňaza bol vysvätený 19. apríla 1819, biskupom v Spolete sa stal v roku 1827. V roku 1832 ho pápež Gregor XVI. vymenoval za kardinála a ustanovil za biskupa v Imole. Jeho predchodca pápež Gregor XVI. zomrel 1. júna 1846 a po krátkom období Sede vacante bol 17. júna 1846 za Kristovho nástupcu zvolený kardinál Mastai Ferretti. Pápež Pius IX. zomrel v Ríme 7. februára 1878 po skoro 32 rokoch pontifikátu. Možno takmer s určitosťou povedať, že žiadna doterajšia beatifikačná kauza nebola taká dlhá a komplikovaná. Positio, teda akty kanonického procesu, analýza jeho života, jeho činnosti, vypočutie svedkov, hodnotenia historikov a teológov má niekoľko desiatok zväzkov. Sú to stovky kíl papiera. Beatifikačný proces Pia IX. sa začal ešte za pápeža sv. Pia X. 11. februára 1907. Problémy vyvstali hneď na začiatku. Pius IX. bol pápež liberál alebo reakcionár? A ďalej – Ako sa tresty smrti zhodujú s dobrom a láskou? Pius X. vtedy povedal: ”Iba toto by stačilo, aby sa kanonizačný proces tohto služobníka Božieho zastavil. Okrem toho, živo sa diskutovalo aj o dekréte Pia IX. Non expedit, ktorý zakazoval katolíkom účasť na voľbách. Vec sa skoro zabudla, no za Pia XII. 7. decembra 1954 sa opäť vytiahla. Postulátorom bol vtedy Mons. Canestri, ktorý však kľúčovej otázke, modernizmu a vzťahom s liberalizmom, nevenoval veľkú pozornosť. Mons. Canestri zomrel v roku 1971. Po ňom prípad prevzal Mons. Piolanti. Dňa 5. marca 1978, pri príležitosti 100. výročia jeho smrti, pápež Pavol VI., ktorý kauzu nijako nechcel ovplyvňovať svojou autoritou, vtedy v Bazilike sv. Petra povedal: ”Zložitosť faktov, ktoré sa overili a problémy, ktoré sa nahromadili počas dlhého pontifikátu Pia IX., sú zatiaľ otvorenou vecou z historického hľadiska na pretrvávajúcu úvahu a vzhľadom na prehĺbenie serióznej bibliografickej dokumentácie. Zdá sa však, že bude nevyhnutné ďalšie a nie krátke obdobie prešetrovania, aby sa pohľad rozšíril, aby sa naplno mohli pochopiť udalosti a ich najhlbšie pravé motivácie, aby osobnosť tohto pápeža bola zdokumentovaná v rozmere jej autentickej ľudskosti, žiariacej dobroty a príkladných čností.” Komisiu historikov, ktorá pracovala dlhé roky, tvorili siedmi ľudia: Traja Taliani a štyria zahraniční odborníci. Ich mená nie sú verejnosti známe a sú zatiaľ prísne tajné. Jeden z nich sa vyjadril, že nesúhlasí s touto beatifikáciou. Bolo to ešte za pontifikátu Pavla VI. a vo vatikánskych kruhoch sa hovorilo vtedy, že slová Pavla VI. pri príležitosti 100. výročia smrti Pia IX., uvedené vyššie, boli práve ovplyvnené touto negatívnou mienkou. Možno to bolo z obavy pred liberálnymi historikmi, či pred politickými polemikami bez konca. Dekrét o hrdinských čnostiach, schválený Jánom Pavlom II., Kongregácia pre svätorečenie vyhlásila 6. júla 1985. Medzi čnosťami Pia IX. vyniká napríklad bezvýhradná láska k Cirkvi, veľká úcta ku kňazstvu, k misionárom a štedrosť. Na jeho príhovor sa stalo aj zázračné uzdravenie jednej francúzskej rehoľnej sestry, ktoré ako také uznala príslušná lekárska komisia 15. januára 1986. Pápež Pius IX. bojoval proti modernizmu a je pravdou, že neudelil milosť Girolamovi Simoncellimu, ktorého sudcovia Pápežského štátu počas Risorgimenta a za čias Rímskej republiky považovali za vraha. Bol zastrelený 2. októbra 1852 v Senigalii. Milosť nedostali ani Giuseppe Monti a Gaetano Togneti, ktorí položili bombu v pápežských vojenských kasárňach, aby tak podporili povstanie v meste, keď sa k Rímu približoval Garibaldi. Zastrelili ich v roku 1868. Svojou encyklikou Ubi nos pápež Pius IX. odsúdil zákon o Zárukách, ktorý vyhlásili garibaldiovskí povstalci, a tak ešte viac vyostril Rímsku otázku. Toto všetko sú veľmi delikátne argumenty. Všetky historické otázky v súvislosti s obdobím jeho pontifikátu boli zanalyzované v duchu vtedajšej doby. Cirkev však dnes chce viac ako mýtus o pápežovi Piovi IX. Pri jeho pozdvihnutí na oltár nejde o jeho reputáciu, ale o to, že aj v takých ťažkých časoch bol stále Kristovým zástupcom, viditeľnou hlavou Cirkvi. V roku 1848 sa modlil takto: ”Veľký Bože, požehnaj Taliansko” . V jednom svojom vyhlásení Pius IX. potvrdil svoju otcovskú lásku ku všetkým národom a štátom. U liberálov to však sympatie nevzbudilo. Pius IX. bol pápežom i panovníkom, pápežský štát však zreformoval a ustanovil občiansku gardu i mestskú radu. Schválil plán výstavby železníc a otvoril aj prvý úsek medzi Rímom a Civitavecchiou. Na náboženskej rovine okrem zvolania 1. vatikánskeho koncilu ostal po ňom príspevok k Magistériu, najmä dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Týmto aktom pripomenul všetkým, že v búrkach ľudskej existencie v Panne Márii žiari svetlo Kristovo, ktoré je silnejšie ako hriech a smrť. Veľká bola aj jeho aktivita na misijnom poli: v roku 1862 zriadil osobitný úrad pre kresťanov východného obradu. Bludné učenia odsúdil vo svojom známom Sylabe. ”Syllabus errorum”, ktorý bol prílohou k encyklike Quanta cura z 8. decembra 1864 a obsahoval zoznam 80 moderných bludov. Ján Pavol II. pri jeho beatifikácii v homílii okrem iného povedal: ”Uprostred búrlivých udalostí čias pontifikátu Pia IX. bol tento pápež príkladom bezpodmienečného priľnutia k nemeniteľnému pokladu zjavených právd. Bol verný svojej službe za každých okolností a vedel vždy dať na prvé miesto Boha a duchovné hodnoty. Jeho dlhý pontifikát skutočne nebol ľahký a Pius IX. si vo svojej službe evanjeliu skutočne veľa vytrpel. Veľmi ho milovali, ale bol aj ohováraný a nenávidený. Uprostred týchto kontrastov však žiarilo veľké svetlo jeho čností. Dlhotrvajúce ťažkosti upevnili jeho dôveru v Božiu prozreteľnosť, a nikdy nepochyboval o jej nadradenosti nad udalosťami človeka a spoločnosti. Tu sa napriek nepochopeniam a útokom mnohých osôb zrodila jeho hlboká vyrovnanosť. Kto bol blízko neho, často z jeho úst počul: ”Čo sa týka ľudských záležitostí, treba sa uspokojiť s vykonaním najlepšieho možného a ostatné zveriť Prozreteľnosti, ktorá dá na poriadok chyby a nedostatky človeka.” Je nemálo tých, ktorým sa nepáči, že spolu s Piom IX. bol vyhlásený za blahoslaveného pápež 2. vatikánskeho koncilu, Ján XXIII. Aj k tejto veci sa vyjadril Ján Pavol II. počas kázne 3. septembra 2000, keď povedal: ”V Pánovej sláve dnes uvažujeme aj o ďalšom pápežovi, Jánovi XXIII., pápežovi, ktorý ohúril svet svojou vľudnosťou a prívetivosťou, z ktorej žiarila osobitná dobrota ducha. Božie plány chceli, aby sme spoločne slávili blahorečenie týchto dvoch pápežov. Žili síce v značne rozličných historických okolnostiach, no majú mnoho spoločného z duchovného i ľudského hľadiska. Je známe, že pápež Ján XXIII. si veľmi ctil svojho predchodcu Pia IX. a želal si jeho blahorečenie. Počas jednej duchovnej obnovy v roku 1959 si do svojho denníka zapísal: ”Stále myslím na Pia IX., svätej a slávnej pamäti, a nasledujem ho v jeho obetiach. Rád by som mal tú česť sláviť jeho kanonizáciu.” František Sočufka, SJ

Životopisy svätých

2017-02-06T19:22:09Z

Maxim z Noly, biskup Svätý Sviatok: 7. február † okolo 250 O sv. Maximovi nemáme veľa hodnoverných správ. Stal sa biskupom v meste Nola pri Neapole v Kampánii (Taliansko). Počas svojho pôsobenia v tomto meste vysvätil za kňaza sv. Félixa z Noly. Keď sa za čias cisára Décia (r. 250) začalo prenasledovanie kresťanov, cirkevné spoločenstvo v Nole sa dohodlo, že ich biskup musí ujsť. A tak Maxim ušiel do púšte. Félixa zajali namiesto neho. Podľa legendy ho zázračným spôsobom vyslobodil anjel. Následne išiel za svojím biskupom do púšte. Spolu sa vrátili do Noly. Maxim sa znova ujal svojej funkcie. Podľa niektorých prameňov zomrel mučeníckou smrťou, ale nie je to isté.

Životopisy svätých

2017-02-06T19:19:05Z

Rozália Rendu Svätá Sviatok: 7. február * 9. september 1786, Confort, Ain, Francúzske kráľovstvo † 7. február 1856 Paríž, Francúzsko Rosalia Rendu Rozália Rendu Krátky historický úvod Veľká francúzska revolúcia (1789-1799) bola dobou, v ktorej nepriatelia Cirkvi zatvárali kláštory, rušili rehole a vykonávali popravy. Potom nasledovalo obdobie vlády Napoleona Bonaparteho, ktorý sa roku 1804 vyhlásil za cisára. Po jeho páde roku 1815 zvíťazili stúpenci obnovy vládnutia kráľa (reštaurácie monarchie) – moc prevzal Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov (1815-1824) a po ňom jeho brat Karol X. (1824-1830). Po júlovej revolúcii roku 1830 nastúpil na trón Ľudovít Filip Orleánsky (1830-1848), ktorý však bol vo februárovej revolúcii zvrhnutý. Vznikla Druhá francúzska republika (1848-1852) a po nej nasledovala vláda cisára Napoleona III. (1852-1870). Počas tohto obdobia sa na pápežskom stolci vystriedali piati pápeži: Pius VII. (1800-1823), Lev XII. (1823-1829), Pius VIII. (1829-1830), Gregor XVI. (1831-1846) a Pius IX. (1846-1878). Museli znášať rôzne útrapy Cirkvi a nepríjemné dôsledky revolúcií, a to nielen vo Francúzsku a Taliansku, ale aj v celej Európe. V rodnom kraji Jana-Mária Rendu vyrastala v ťažkej dobe politických nepokojov a náboženského prenasledovania. Jej otec Ján-Anton Rendu a matka Mária-Anna Laracine uzavreli manželstvo 7. februára 1785 a usadili sa v malej osade Confort-Lacrans neďaleko mesta Gex (okres Ain – východné Francúzsko). Názov Confort pochádza z výrazu „réconfort“ (posila), čo bolo meno kaplnky Panny Márie Sedembolestnej, kde obyvatelia oddávna hľadali útechu. V tomto hornatom a krásnom kraji, kde pôsobil aj svätý František Saleský, bol život veľmi tvrdý. Roľníci žili z plodov zeme, ktorú milovali ako svoju živiteľku. Jana-Mária, budúca sestra Rozália, sa narodila 9. septembra 1786 ako najstaršia zo štyroch dcér. Rodina nebola bohatá, ale mala dostatok živobytia; vlastnila rozložitý dom s hospodárskou časťou, za ktorou sa tiahla záhrada i kúsok poľa. Žili v svornej pracovitosti bez luxusu, ale vzbudzovali úctu v celom kraji. Rod Renduovcov dal Francúzsku významných funkcionárov, členov univerzít a parlamentu, advokátov, notárov i cirkevných hodnostárov. Keď otec Ján-Anton ako 33-ročný náhle zomrel, starostlivosť o štyri deti aj o celé hospodárstvo prebrala jeho manželka. Najstaršia dcéra Jana-Mária mala vtedy desať rokov. Matka vychovávala svoje deti v hlbokej viere. Pre celú farnosť bola vzorom kresťanských matiek a vdov. Napriek nebezpečenstvu a veľkému riziku ukrývala doma ženevského biskupa J. Pageta a iných prenasledovaných kňazov a utečencov. V tom čase revolucionári popravili jej príbuzného, starostu mesta Annecy. Tajne vyučovala deti katechizmus a pripravovala ich na sviatosti, rozdávala almužny, pomáhala duchovne i materiálne chorým a umierajúcim. Keď mala Jana-Mária štrnásť rokov, matka ju poslala do blízkeho mesta Gex, aby si doplnila vzdelanie v penzionáte sestier uršulínok. Navštevovala tam aj nemocnicu, kde pôsobili sestry sv. Vincenta. Keď videla ich obetavú prácu, rozhodla sa, že sa tiež stane členkou ich spoločnosti. Ako pätnásťročná šla vypomáhať do domova pre chorých a vyslúžilých kňazov v Carouge a po čase sa znovu vrátila do nemocnice v Gexe. Predstavená nemocnice po roku usúdila, že je zrelá a schopná nastúpiť do seminára (noviciátu) sestier sv. Vincenta v Paríži. Po veľkom náboženskom prenasledovaní, ktoré trvalo od roku 1800, sa rehoľné sestry postupne vracali do nemocníc, škôl a sociálnych zariadení. Sestry sv. Vincenta sa so súhlasom ministra vnútra Chaptala nasťahovali do domu na ulici Vieux Colombier v Paríži, otvorili hospic a legálne vychovávali nový dorast. Matka Rendu veľmi váhala, či má svojej dcére dať súhlas na vstup do rehole, pretože bola telesne slabá a precitlivená. Radila sa s rodinným priateľom a dcériným krstným otcom, pátrom Emerym, rektorom kláštora Saint-Sulpice. Ten podporil rozhodnutie Jany-Márie a bol jej až do svojej smrti duchovným otcom a ochrancom. Materský dom sestier sv. Vincenta v Paríži sa nachádzal v blízkosti farnosti sv. Sulpicia a páter Emery ako predstavený sulpiciánov zastupoval v duchovnej správe sestier bratov lazaristov. V Spoločnosti dcér kresťanskej lásky V máji 1802 Janu-Máriu Rendu ako šestnásťročnú prijali do seminára dcér kresťanskej lásky (ďalej DKL) v Paríži. Pre vidiecke dievča to znamenalo veľkú zmenu a skúšku. Po fyzickej aj psychickej stránke ťažko znášala uzavreté prostredie. Zdalo sa, že to nezvládne, preto ju po určitom čase zo zdravotných dôvodov a na príhovor pátra Emeryho poslali do domu sestier sv. Vincenta na ulici F. Bourgeois-Saint Marcel (predmestie sv. Medarda), kde bol voľnejší režim formácie a práce. Bola to najchudobnejšia parížska štvrť Mouffetard, ktorá sa v tom čase, v rokoch priemyselnej revolúcie rýchlo rozrastala. Charakterizovali ju továrne, úzke špinavé ulice, tmavé nezdravé príbytky. Žili v nej prevažne chudobné mnohodetné robotnícke rodiny so zdravotnými, sociálnymi i morálnymi problémami. Sestry sv. Vincenta sa snažili obetavo slúžiť najbiednejším po telesnej, ako aj duchovnej stránke. Zmena domu sestier Jane-Márii veľmi prospela. Napriek tomu, že žila v najznečistenejšej štvrti hlavného mesta, našla tam, čo jej najviac chýbalo – širokú možnosť dobročinnosti. Horlivo sa zaúčala do každej práce, ktorú dcéra kresťanskej lásky denne vykonávala v službe chudobným v tomto prostredí. Prezieravá sestra predstavená Tardy rýchlo spoznala vynikajúce vlastnosti Jany-Márie, ktorú neunavovala žiadna práca a dala jej možnosť rozvíjať prirodzenú iniciatívu a tvorivosť. V duchovnom spoločenstve dostala meno sestra Rozália. Svojou srdečnosťou si získala všetky spolusestry, a tak, sestra Tardy mohla zakrátko generálnej predstavenej oznámiť, že sú s novou sestrou veľmi spokojné a poprosiť ju, aby mohla definitívne ostať v ich komunite. Štvrť Mouffetard sa tak stala pracoviskom sestry Rozálie až do jej smrti, teda celých 54 rokov! Služba Kristovi v chudobných Keď podľa pravidiel Spoločnosti DKL uplynulo päť rokov formačnej doby, sestra Rozália s veľkou oddanosťou zložila prvé sľuby. Potvrdila nimi svoje úplné zasvätenie sa Bohu a to, že chce žiť chudobne, čisto a v poslušnosti slúžiť Kristovi v chudobných. Po sľuboch sa ešte horlivejšie osvedčovala ako obetavá služobnica v rôznych povinnostiach svojho povolania. Sestry mali v dome lekáreň, sklad bielizne a potravín, v záhrade pestovali zeleninu. Chudobným pravidelne rozdávali polievku, ryžu, fazuľu, šatstvo, lieky a pod. Ich dvere boli pre núdznych vždy otvorené. Lekár prichádzal do ošetrovne raz za týždeň, aby ošetril ťažšie chorých. V škole pre chudobné deti sestry sv. Vincenta bezplatne učili čítať, písať, počítať a vyučovali katechizmus. Menej prospievajúce dievčatá mohli navštevovať tzv. dielňu čiže pomocnú školu, kde sa učili šiť a vykonávať rôzne domáce práce potrebné pre život. Predstavená komunity Roku 1815 sa komunita sestier presťahovala na ulicu Eppé-de-Bois. Na okraji štvrte pracovali sestry sv. Vincenta v ďalších troch komunitách. Sestru Tardy preložili na inú zodpovednú službu a novou vedúcou komunity sa stala 29-ročná sestra Rozália. Sestra Tardy vo svojom rozlúčkovom príhovore povedala, že táto zmena je pre ich komunitu výhrou. Svoju nástupkyňu pokladala za skutočný dar Boží rovnako pre sestry, ako aj pre chudobných. Nová predstavená sa ujala svojho úradu s najväčšou zodpovednosťou. Vedela radiť, povzbudzovať a priam prenášať na druhých svoju horlivosť i radosť zo služby. Spolusestry milovala ako opravdivá matka, presviedčala sa, či sú teplo oblečené a či im v daždi nepremokli topánky; pri krbe neraz vysúšala ich premoknuté šaty. Láskavé a srdečné nažívanie v spoločenstve preveruje čnosti, je svedectvom porozumenia, odpúšťania, radosti a prispieva k telesnej i duševnej rovnováhe, čo podmieňuje obetavú službu blížnym. Sestra Rozália neraz sestrám opakovala: „Dcéra kresťanskej lásky je ako medzník na ceste, na ktorý si môžu všetci okoloidúci zložiť bremená a odpočinúť si.“ A zdôrazňovala: „Chudobní sú naši páni a učitelia.“ Alebo: „Je toľko spôsobov, ako preukázať kresťanskú lásku. Malá pomoc poskytovaná chudobným, ako sú peniaze a veci, nemôže na dlho pomáhať. Treba sa zamerať na trvalejšie dobro, všímať si ich schopnosti, stupeň vzdelania a usilovať sa nájsť im prácu, aby sme im pomohli dostať sa z ťažkej situácie …“ Sestry povzbudzovala slovami: „Nikdy neurobíme dosť dobra … Náš Pán žiada od nás viac …“ V revolučných dňoch, keď bol hlad, priznáva: „Niečo ma zadúša a odníma mi chuť do jedla, keď si pomyslím, že toľkým rodinám chýba chlieb …“ Napoleon Bonaparte zaviedol niekoľko sociálnych reforiem, mestá museli vydržiavať nemocnice i dobročinné diela a do služieb zapájať aj laikov. Na mestských úradoch sa zavádzali dobročinné kancelárie, kde evidovali rodiny s nárokom na podporu, čo ostalo v platnosti až do roku 1914. Úrady nevylučovali ani spoluprácu s rehoľami. Sestra Rozália s nimi spolupracovala a upozorňovala na biedu jednotlivých rodín, odporúčala ich osobne do priazne štátnych zamestnancov a dobročinných kancelárií. Zachovalo sa mnoho jej rukopisov, ktoré to dosvedčujú. Nespokojnosť obyvateľstva stupňoval nedostatok chleba a veľká drahota. Nasledovali revolty či revolúcie roku 1830, 1832, 1848 a po nich epidémie cholery v rokoch 1832 a 1849. Dcéry kresťanskej lásky mali v týchto rokoch občianskych revolučných nepokojov plné ruky práce. Pri zvrhnutí kráľa Karola X. roku 1830 bola štvrť Mouffetard priamo zapojená do odboja v tzv. júlovej revolúcii, keď po jej uliciach ležali ranení a zomierajúci. Sestry vo svojom dome zriadili ambulanciu, a zbierali ranených na barikádach z oboch znepriatelených strán. Hoci nepriatelia náboženstva ničili kostoly, kláštory a iné cirkevné objekty, dom sestier sv. Vincenta zostal pred plienením uchránený. Keď predstavená v ich dome skrývala arcibiskupa de Quélena a ďalších kňazov, niektorí povstalci sa to dozvedeli, ale neudali ju. Počas ďalších krvavých nepokojov roku 1832 zahynulo asi 800 vzbúrencov. Dom sestier, zvaný Dom pomoci, stal útočiskom nešťastných a prenasledovaných. Raz, keď ho chceli podpáliť, pretože sa v ňom ukrývali povstalci, sestra Rozália pred policajným prefektom, ktorý ju prišiel zaistiť, vyhlásila: „Som dcéra kresťanskej lásky, nemám žiadnu politickú vlajku … Pomáham každému, kto je v núdzi, nikoho neodsudzujem. Sľubujem vám, že keď raz budú prenasledovať aj vás, a požiadate o pomoc, určite ju neodmietnem.“ V tom istom roku vypukla epidémia cholery a vtedy v Paríži zahynulo vyše 20.000 obyvateľov. Keď na ulici napadli lekára Collarda, pretože lekárov a lekárnikov podozrievali, že infikujú ľudí cholerou, zachránil sa vetou: „Veď ja som priateľ sestry Rozálie.“ Vedel, že pred ňou má každý rešpekt. Niet sa čo diviť, že medzi chudobnými sa rýchle rozšírila povesť o milosrdnej služobnici, o matke chudobných. Sestra Rozália sa pri svojej všestrannej činnosti dôsledne obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania a v sesterskom spoločenstve. Keď chodila po uliciach s košíkom potravín, vždy mala v ruke ruženec. Neraz priznala: „Najlepšie sa mi rozjíma na ulici.“ Odporúčala sestrám, ako žiť stále v Božej prítomnosti: „Bez toho, že by sme prerušili prácu, napríklad pri takom bežnom praní prádla, môžeme sa modliť a prosiť, aby naše duše boli vždy také biele ako tá mydlová pena … K čistote svedomia pomôže aj naša tvrdá práca v duchu pokánia.“ Spolupráca s laikmi – významné stretnutie Keď Frederik Ozanam a jeho priatelia v snahe pomáhať chudobným založili roku 1833 Konferenciu kresťanskej lásky, potrebovali pomoc niekoho, kto dobre pozná mesto a potreby chudobných. Na radu manželov Baillyovcov vyhľadali sestru Rozáliu, ktorá ich uviedla do najchudobnejších štvrtí Paríža. (Výhodou bolo, že Mouffetard bol v blízkosti Latinskej štvrti, preplnenej študentmi práva, literatúry, medicíny, techniky …) Stala sa ich dlhoročnou ochotnou radkyňou pri náročnej službe núdznym. Presne vedela, ktorí chudobní potrebujú chlieb, drevo alebo šatstvo, ktorí chorí nemajú lieky, kde nemôžu posielať deti do školy … Frederikovi a jeho spolupracovníkom odporúčala vyzbrojiť sa trpezlivosťou a zhovievavosťou. Neraz ich povzbudzovala: „Majte radi chudobných, buďte k nim slušní a zhovievaví, neodsudzujte ich. Chudobný je citlivejší na to, ako sa k nemu správate, než na to, v čom mu pomáhate a čo mu dáte.“ Mladí sa spolu so sestrou Rozáliou učili vidieť v chudobných trpiaceho Krista. Mala však záujem aj o ich životné podmienky a štúdiá. Zaisťovala spojenie s ich rodinami, ktoré bývali mimo Paríža a udržiavala s nimi korešpondenciu aj v čase, keď už doštudovali a stali sa lekármi, právnikmi, váženými občanmi. Cez svedectvo sestry Rozálie sa mladí inšpirovali charizmou sv. Vincenta a všetky ďalšie konferencie, ktoré vznikali, sú dodnes zahrnuté pod oficiálnym názvom Spolok sv. Vincenta de Paul. Sestra Rozália Rendu sa preto právom považuje za spoluzakladateľku tejto dobročinnej organizácie. Spolupracovala s jej členmi až do konca života. S bolesťou prijala správu o smrti Frederika Ozanama, ktorého prežila o tri roky. Sestra Rozália oživila aj najstaršie dielo sv. Vincenta de Paul, ktoré založil tento svätec ešte roku 1617 – Spolok paní kresťanskej lásky. Jeho členky, medzi ktorými boli i dámy zo šľachtických rodov, obetavo ošetrovali chorých a všemožne pomáhali chudobným. Ako laické dobrovoľníčky spolupracovali s členmi konferencie. Vedeli, že almužny riešia iba čiastočne situáciu chudobných a nezamestnaných, preto skúmali ich schopnosti a prostredníctvom svojich vplyvných a zámožných priateľov hľadali pre nich trvalejšie riešenie či existenčnú istotu. Z iniciatívy lazaristov, členov Misijnej s poločnosti sv. Vincenta de Paul, vznikali ďalšie diela zamerané na pomoc robotníckym rodinám. Sestra Rozália všemožne podporovala túto činnosť. Dobročinné akcie sa množili, spolupracovala s rôznymi náboženskými komunitami, najmä s rehoľnicami Ústavu Dobrého Spasiteľa v Cean, kde viedli veľké dielo pre choromyseľných, starých, nepočujúcich a inak telesne postihnutých ľudí. Zachovalo sa 115 listov, ktoré napísala predstavenej ústavu, odporúčajúc na prijatie chorých kňazov, rehoľníkov, rehoľnice i laikov, a to nielen pre chorobu, ale aj s prosbou o poskytnutie zamestnania. V svojich listoch sa o každom vyjadrovala úctivo ako matka, ktorá prosí a ďakuje za svoje milované deti. Bohatá sociálna a charitatívna činnosť sestry Rozálie podmienila, že prichádzala do styku nielen s najbiednejšími, ale aj s významnými cirkevnými a politickými činiteľmi. Nebála sa napísať listy, v ktorých prosila o finančnú pomoc, zamestnanie či omilostenie. Inokedy ich informovala a v závažných dôsledkoch revolúcie, nezamestnanosti, epidémie, alebo vyčíňaní zimy či iných pohromách. Napríklad opísala následky veľmi tuhej zimy roku 1835 a 1838, ktoré podľa jej náhľadu prinieslo viac utrpenia ako epidémia cholery. Ľudia trpeli v dôsledku nedostatku paliva na prechladnutia, pri ktorých zomrelo takmer toľko ľudí ako pri epidémii cholery. Do služieb lásky vedela zapájať chudobných aj bohatých. Možno ju charakterizovať ako odborníčku na ľudské vzťahy v prospech dobročinnosti. Nadväzovala kontakty s podnikateľmi, ktorých žiadala o finančnú pomoc pre svoje diela. V boji proti nespravodlivosti a biede takto burcovala svedomie tých, ktorí majú moc a peniaze. Ak napríklad deti niektorých dobrodincov dospeli a išli študovať do Paríža, poslali ich za sestrou Rozáliou, aby im v prípade potreby pomohla a uchránila ich pred zlom. Dodnes existujú rodiny, kde s úctou na ňu spomínajú a uchovávajú jej portrét alebo darovanú maličkosť. Sestra Rozália si viedla presnú evidenciu finančných príspevkov, ktoré dostávala od verejnej správy a dobrodincov. Prevažná časť korešpondencie sa orientovala na žiadosti o pomoc pre dobro chudobným a prenasledovaným, a to bez rozdielu na ich pôvod a vierovyznanie. Neraz ju žiadali o dobrozdania do škôl, seminárov, zamestnania, väzníc, prosili ju o podporu a pod. Povesť o nej sa rozšírila po celom Francúzsku. Mnohé veci nemusela vybavovať osobne. Už samo jej meno, odvolanie sa na ňu, prípadne lístok od nej prekonávali bariéry a otvárali dvere ministrov, ba aj panovníkov. Vo víre nepokojov Počas ďalšej júnovej revolúcie roku 1848 sestra Rozália bola spolu so svojimi zverenkyňami opäť na barikádach a ošetrovala ranených. Len sám Pán Boh vie, koľko životov zachránili, ich odvaha sa stala legendárnou. Keď povstalci uvideli sestry, prestali strieľať a pomáhali im zbierať ranených i mŕtvych. Raz vraj niekto zakričal: „Matka predstavená, pozor, môžete byť zasiahnutá!“ Ona odpovedala: „Myslíte, že sa teším zo života, keď sa masakrujete? Prestaňte strieľať, nie je už dosť vdov a sirôt, ktoré treba živiť?“ Stalo sa, že generál odkázal sestre Rozálii, aby nahovorila povstalcov vzdať sa do dvoch hodín, inak mestskú štvrť zbombardujú. Prisľúbil, že eskorta sestry vopred vyvedie na bezpečné miesto. Predstavená poslovi odpovedala:„Poďakujte generálovi za jeho láskavosť voči nám. Ale my sme služobnice chudobných a radšej volíme s nimi zomrieť.“Napokon štvrť ušetrili a nezbombardovali ju. Životopisci rozprávajú udalosť o jednom dôstojníkovi, ktorý utekal pred povstalcami. Keď vrazil do Domu pomoci dcér kresťanskej lásky a hneď za ním tam vtrhli jeho prenasledovatelia, sestra Rozália sa rýchlo postavila pred útočníkov a zakričala: „Tu sa nezabíja!“ Oni revali: „My ho teda zastrelíme na ulici!“ Na to odpovedala: „Ale iba spolu so mnou. Žiadam vás o záchranu tohto muža, a to v mene vašich žien a detí, ktorým slúžim už päťdesiat rokov.“ Stávalo sa, že kým sestra Rozália vyjednávala, prenasledovaní mohli ujsť. Napokon nastal aký-taký mier, pribudlo však sirôt a vdov, pretrvával nedostatok potravín, šatstva, paliva a väznice boli preplnené politickými väzňami. Sestra Rozália sa preto popri materiálnej pomoci chudobným zamerala aj na návštevu väzníc. Vymáhala oslobodenie uväznených, prosila za nich na najvyšších miestach, ospravedlňovala ich tým, že boli skôr zvedení a oklamaní ako vinní. Neraz zdôrazňovala: „Áno, štát si musí konať svoju ľudskú spravodlivosť, my však musíme hľadať milosrdenstvo.“ Sestra Rozália veľmi podporovala rodiny, ktoré v bojoch stratili svojich živiteľov a obrátila sa s prosbou o pomoc aj na parížskeho arcibiskupa, alebo politického činiteľa. Pri pomoci chudobným neraz dochádzalo ku dojímavým scénam. Raz jedno malé dievčatko plakávalo v škole za oteckom, ktorý bol vo väzení. Keď na návštevu prišiel generál Cavaignac, sestra Rozália k nemu priviedla uplakané dieťa:„Tento veľký pán ti môže vrátiť otecka.“ Generál povedal: „Dievčatko, ale ten človek musel spáchať nejaké veľké zlo.“Ono ho uisťovalo: „Nie, nie, môj ocko je dobrý, aj mama povedala …“ Generál však protestoval: „Do väzenia dávame len za zlé skutky.“ Dievčatko však ďalej vzlykalo: „On sa polepší, on to už nikdy neurobí, odpustite mu, prosím!“ Záver a dôsledok tohto rozhovoru si možno domyslieť … Utrpenie chudobných v nasledujúcich rokoch pretrvávalo, ba stupňovalo sa pre nedostatok prakticky všetkého potrebného pre život a pre choroby. Roku 1849 vypukla epidémia cholery, ktorá najviac vyčíňala v chudobných štvrtiach a vo farnosti sv. Medarda, kam patril aj dom dcér kresťanskej lásky. Existujú údaje, že mali vyše sto pohrebov denne. Sestra Rozália vopred pripravovala sestry-učiteľky pre takéto mimoriadne situácie a učila ich základy ošetrovateľstva, aby v mohli pomáhať ošetrovať chorých. Ešte aj v posledných rokoch života sestra Rozália so spolupracovníkmi zakladala nové diela. Medzi prvými boli jasle a útulok pre deti, aby mohli matky po pôrode nastúpiť do práce. Ďalší útulok zriadili pre staršie deti, aby sa netúlali po uliciach. Jedna zámožná dobrodinka dala postaviť sirotinec, v ktorom prevzali starostlivosť d céry kresťanskej lásky. Do založeného spolku P atronáž zas v nedeľu dochádzali mladé robotníčky upevňovať sa v duchovnom a mravnom živote, aby v beznádeji neprepadli pokušeniu kradnúť a prostituovať. Ďalšími dielami bol útulok pre starých, v ktorom podľa možností a schopností mohli obyvatelia vykonávať rôzne remeselné práce, a hospic pre invalidov a nevládnych. Štátne vyznamenanie Pri príležitosti 50-ročnej služby v mestskej štvrti Mouffetard roku 1852 sestra Rozália dostala vyznamenanie. Dekrétom Napoleona III., v mene francúzskeho ľudu jej z a hrdinské skutky lásky udelili Kríž čestnej légie. Veľmi uvažovala, či má túto poctu prijať, ale priatelia tvrdili, že odmietnutím by mohla uraziť vrchnosť, zaviniť nepríjemnosti predstaveným a celej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Pokorne teda prijala vyznamenanie, pričom povedala: „Slúžim Bohu z lásky a jedine od neho čakám odmenu.“ Cisár Napoleon III. spolu s manželkou neskôr navštívili komunitu i diela sestry Rozálie a podporili ich značným finančným darom. Posledné roky a dni života Sestra Rozália sa po celý život ani jediný raz nevrátila do svojho milovaného rodiska, pretože služba rodine chudobných jej zabrala všetok čas. Na svojich príbuzných ale nezabúdala. Pravidelne si s nimi písala, modlila sa za nich a morálne ich podporovala. Dvom sesterniciam pomohla pri vstupe do rehole a synovcovi do kňazského seminára a ďalším príbuzným našla prácu. Z korešpondencie s rodinou sa zachovalo vyše 30 listov. Matka navštívila svoju dcéru v Paríži len raz. Keď sa sestra Rozália roku 1854 konečne rozhodla navštíviť ju, pretože už bola staručká a veľmi chorá, vypukla epidémia cholery a plánovanej cesty sa musela zriecť. Prosila však tamojšieho lekára a miestneho kňaza, aby sa o matku starali a pravidelne ju o nej informovali. Mala stále želanie a túžbu, aby v rodnom Conforte postavili nejaké sociálne dielo pre chudobných. Sirotinec a hospic sa podarilo vybudovať až štyri roky po jej smrti. Sestra Rozália, zodratá v práci, vážnejšie ochorela roku 1854. Trápili ju horúčky, kašeľ, búchanie srdca, strácala zrak. Po operácii šedého zákalu ešte mohla vypomáhať v dome a v sprievode sestier navštevovať chudobných. Intenzívnejšie sa však venovala modlitbe za svojich chudobných. Začiatkom roku 1856 dostala zápal pohrudnice a plne si uvedomovala, že sa blíži jej odchod do večnosti. Po prijatí sviatosti chorých zomrela 7. februára 1856 za prítomnosti celej sesterskej komunity a ich modlitieb. Približne v tých istých hodinách sa so životom rozlúčila aj jej milovaná matka. Zaiste to bolo veľmi radostné stretnutie vo večnosti! Pohreb Telo sestry Rozálie vystavili v domácej kaplnke sestier, kam sa s ňou prišli rozlúčiť zástupy obyvateľov: matky, deti, robotníci i mnohí významní činitelia mesta. Vo viacerých novinách, aj Cirkvi nepriateľských, sa objavili rozsiahle články opisujúce jej život, skutky milosrdenstva a dar ľudskosti. Nešetrilo sa výrazmi ako „m atka chudobných“, „svätá žena“, „anjel v ľudskom tele“ a pod. V dobe, keď neexistoval telefón, rozhlas ani televízia, sa správa o smrti sestry Rozálie veľmi rýchlo rozšírila. Jej pohreb, ktorý sa konal dva dni po smrti, 9. februára 1856, bol ako mohutná manifestácia za účasti duchovenstva, rehoľníkov, detí, študentov a veľkého davu chudobných. Nechýbali ani štátni zástupcovia. Telesné pozostatky „matky Paríža“ pochovali na parížskom cintoríne Montparnasse, neďaleko vstupnej brány. Na jednoduchom náhrobnom kríži z bieleho mramoru stojí nápis: „Dobrej sestre Rozálii vďační priatelia, bohatí a chudobní.“ Blahorečenie Dňa 9. novembra 2003, na sviatok posvätenia Lateránskej baziliky, katedrály rímskeho biskupa, Ján Pavol II. vyhlasoval päť nových blahoslavených. Bola medzi nimi aj Božia služobnica sestra Rozália Rendu. Svätopeterské námestie ožiarené slnkom sa zaplavilo veľkým davom ľudí zo všetkých národov. Medzi nimi bola hojne zastúpená vincentínska rodina z celého sveta aj zo Slovenska: Spoločenstvo dcér kresťanskej lásky, členovia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta (lazaristi) a Spolku sv. Vincenta de Paul, skupiny mariánskej mládeže a iní. Prítomní boli i početní krajania, príbuzní sestry Rozálie a pútnici z Paríža. Keď parížsky arcibiskup kardinál Jean Marie Lustiger predstavil životopis Božej služobnice, Svätý Otec vyhlásil sestru Rozáliu za blahoslavenú a určil jej sviatok na 7. februára, t. j. na deň jej smrti. Vyslovil prianie, aby sa tento deň stal sviatkom pre všetkých, ktorí sa venujú najnúdznejším a opusteným v našej konzumnej spoločnosti. Hneď po tomto slávnostnom vyhlásení, na balkóne baziliky, za veľkého nadšenia ľudí odhalili veľký portrét blahoslavenej sestry Rozálie. Na druhý deň oslava pokračovala v rímskom Kostole sv. Gregora VI. ďakovnou eucharistickou slávnosťou na počesť blahoslavenej sestry Rozálie. Hlavným celebrantom bol kardinál Lustiger. Svätá omša začínala symbolickým svetelným sprievodom sestier sv. Vincenta. V homílii kardinál vychádzal z evanjelia o poslednom súde, ktoré osvetľuje tajomstvo života novej blahoslavenej. Zdôraznil, že táto žena veľkej viery a lásky sa spolu s blahoslaveným Frederikom Ozanamom realizovala v uplatňovaní tzv. sociálneho katolicizmu a že s jej menom sa spája zrod mnohých kresťanských diel, vzniknutých v prvej polovici 19. storočia. Patrónka sociálnych diel, živý príklad vincentínskej rodiny, pamiatky História blahoslavenej Rozálie Rendu týmto nekončí. Pre jej angažovanosť, vynachádzavosť, obetavosť i odvahu pri pomoci človeku v núdzi, pri riešení naliehavých sociálnych problémov postihujúcich široké vrstvy obyvateľstva (napríklad pri vojnových nepokojoch, hlade, prírodných katastrofách, epidémiách a pod.), ju oprávňujú, aby sa stala spolupatrónkou sociálnych diel na svete. Ostáva živým príkladom a vzorom pre členky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, členov Spolku sv. Vincenta de Paul a celú vincentínsku rodinu, ktorí pripomínajúc si jej hlavný cieľ:„Zmierňovať biedu a navracať človeku ľudskú dôstojnosť“ – sa modlia sa za jej svätorečenie. Popularita sestry Rozálie a živé spomienky na ňu v Paríži pretrvávajú tiež v konkrétnych pamiatkach. Jej hrob na Montparnasse je vždy skrášlený kvetmi, ktoré sem s úctou prinášajú verní ctitelia. Prichádzajú k nemu najmä ľudia v núdzi a prosia o jej príhovor u Pána. Jej meno nesie veľká parížska ulica v 13. obvode – Avenue de la Soeur Rosalie, rovnako kostol, ktorý postavili na jej pamiatku (50 Bulv. A. Blanqui). Farebné okno v tomto chráme predstavuje sestru Rozáliu v tradičnom rúchu s kornetom na hlave, ako podáva maketu kostola sv. Rozálii Palermskej, svojej patrónke. Roku 1962 v piatom okrese Paríža, na mieste, kde sestra Rozália slúžila chudobným (dnes ulica Geoffroy-Saint-Hilaire), zriadili malé múzeum. Uložili tam jej bustu od majstra Maidrona a niekoľko predmetov z jej kancelárie: kríž, obrazy, stôl a iné. Pri otvorení múzea šéf mestskej rady v oslavnej reči hovoril o sestre Rozálii už ako o svätici, na ktorú Paríž ostáva stále hrdý. Modlitba za svätorečenie Pane, ty si vložil do srdca blahoslavenej Rozálie Rendu veľkú lásku k trpiacim a uschopnil si ju zapájať mnohých ľudí do služby chudobným. Prosíme, udeľ nám na jej príhovor potrebné milosti … Daj, aby sme sa čoskoro mohli tešiť z jej svätorečenia a byť tiež svedkami tvojej lásky k blížnym. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. Literatúra: 1. Charpy, E., Roux, M. G., Dinnant, C.: Sestra Rozália Rendu, Dcéra kresťanskej lásky s horiacim srdcom. Vyd. Editions du Signe, Strasbourg, 2000, 32 s. – 2. Kol. autorov: Soer Rosalie. Causa Canonisationis servae Dei Rosaliae Rendu. Positio super virtutibus et fama sanctitatis. Congregatio de causis sanctorum, Rím, 1993. Preklad Danková, S.: Sestra Rozália, Božia služobnica. Vyd. DKL, Nitra, 2000, 77 s. (Z knihy Leopoldína Scheidová, Norbert Scheida: V službách evanjeliovej lásky, 2004)