norika čambalíková

Františkánska mariánska antifóna

2017-05-31T18:15:48Z

Svätá Panna Mária,
nenarodila sa tebe podobná
medzi ženami celého sveta,
dcéra a služobnica najvyššieho Kráľa,
nebeského Otca,
Matka nášho najsvätejšieho Pána
Ježiša Krista,
nevesta Ducha Svätého;
oroduj za nás
spolu so svätým Michalom archanjelom,
so všetkými nebeskými mocnosťami
a so všetkými svätými
u svojho najsvätejšieho a milovaného Syna,
Pána a Učiteľa.

čo potrebujú počuť väzni.

2012-08-01T09:55:30Z

Nedávno sa v médiach objavili správy že slovenské väznice sú preplnené a treba zväčšit ich kapacitu.Tento stav núti k otázkam Sme na tom tak zle že musíme rozširovať väznice ? Prečo kriminalita stúpa ? Istá misionárka povedala že ked sa na Haiti postavý nová škola môžu tam zatvoriť jednu väznicu. Vo Francúnzsku pred pár rokmi vzbudili rozruch úvahy o začatí procesu blahorečenia Jacqua Fescha ktorí pri prepadnutý banky zabil otca štyroch detí.K Bohu sa obrátil vo väzení pod vplyvom advokáta Baudeta dominikána pátra Devoyda a mnohých modlitieb Ked zomrel na gilotínu mal 27 rokov.O stretnutí s Ježišom vo väzení napísal knihu Svetlo na popravisku.Aj do naších väzníc chodlia apoštolovať knazi a ťeholné sestryTí čo si odpikavájú tresty potrebujú počut zvest ktorá obrátila spomínaného francunzského vraha.Existuje totiž milosť ktorá dokaže menit srdce človeka.Nepohádza však od ľudí.V auguste sa môžeme spolu so Svätým otcom modliť na tento úmyseľ.

Aby sa väznom pristupovalo spravodlivo a s úctou voči ich ľudskej dôstojnosti.

Zranenia v manželstve

2012-07-30T05:56:52Z

Zranenia v manželstve.

Manželská láska je najhodnotnejšou formou lásky. Od prvej lásky, ktorá býva spravidla najkrajšia čiastočne pre svoju naivitu, neskúsenosť sa manželská láska vyznačuje zrelosťou tela i ducha, značným stupňom poznania vzájomných chýb, skúseností a z nej vyplývajúcej istoty a vyrovnanosti nezískava sa uzavretím manželstva, ale spravidla až po prekonaní krízy súžitia, po opätovnom nájdení sa. V tejto práci sa zameriam na zranenia v manželstve, ktoré sú častou príčinou rozpadu vzťahu. Nezostanem však len pri suchom konštatovaní tohto javu, ale pokúsim sa pozrieť i na spôsob predchádzania konfliktov.

1. Ako muža a ženu ich stvoril...

Z empirickej skúsenosti vieme, že muž a ženu sú iní, teda že sú odlišní. A to nielen po stránke telesnej, ale i psychologickej, citovej, v pohľadoch na mnohé veci,...

Prvý rozdiel, ktorý možno badať, viditeľný i navonok, je rozdiel telesný. Muž je silnejší a má pevnejšiu stavbu tela. Na druhej strane žena má slabšie telo, širšie boky s ladnými tvarmi.Mohli by sme povedať, že mužské telo je skôr účelové ako krásne. U ženy je to presný opak. Na čo muž reaguje ako prvé, je krása ženy. Pre muža je telesná stránka dôležitejšia ako pre ženu. Samozrejme i pre ženu telo muža hrá veľkú rolu, ale je to skôr kvôli pocitu ochrany ako krásy

Druhý je rozdiel psychologický. Muž je aktívnejší a silnejší a je zameraný smerom von. Orientuje sa viac ne veci a je zameraný skôr na ciele objektívnej povahy. Uprednostňuje viac logiku faktov. Žena skôr prijíma a chráni. Zaujíma sa viac o osoby a celou svojou bytosťou sa dáva tým, ktorých miluje. Nechá sa viesť viac intuíciou a láskou. Celý tento psychologický pohľad by sme mohli zhrnúť do ľudového porekadla: „U muža vládne hlava, u ženy srdce.Tieto psychologické rozdiely nielen rozlišujú medzi mužom a ženou, ale im i pomáhajú navzájom sa dopĺňať. Muž jednoducho potrebuje niekoho, kto by uzemnil jeho búrlivosť, zjemnil jeho tvrdosť a bol i jeho neviditeľnou oporou. A práve tieto potreby spĺňa žena. Na druhej strane žena cíti potrebu ochrany, pevnej ruky i rozhodnosti a to jej dokáže poskytnúť len muž

V histórií ľudských dejín môžeme vnímať, že muži a ženy mali od najstarších dôb iné postavenie v spoločnosti. Muž je svojou telesnou a psychickou konštrukciou stavaný tak, aby sa o spoločnosť (rodiny, rod, kmeň, národ,...) staral, ochraňoval ju, bol pre ňu užitočný vonkajšími činnosťami. Má byť základným kameňom. Žena je skôr stavaná, aby dávala život, bola oporou a do spoločnosti prenášala nehu, vytvárala foyer (rodinný krb). Preto je i pripodobňovaná k srdcu, dekorácii.

V ďalšej oblasti, ktorú muž a žena vnímajú odlišne je oblasť sexuálanych vzťahov. To znamená, že i vo vzťahoch majú odlišné potreby. Muž potrebuje viac telesného kontaktu, svoju lásku vie najlepšie vyjadriť sexom. Toto je najlepším vyjadrením jeho lásky, je to naplnením jeho citu. Žena si vo vzťahu potrpí na nežnosť, ktorá je pre ňu vyjadrením partnerovho záujmu o ňu. Mohli by sme to zhrnúť do vyjadrenia, že muž potrebuje vidieť a žena potrebuje počuť. Citovosť je ďalšia oblasť rozdielneho vnímania. Muž menej vyjadruje svoje pocity, menej plače, menej potrebuje počuť, že je milovaný. Sám sa dokáže vysporiadať so svojimi starosťami i radosťami. Žena je emotívna, potrebuje vyjadriť svoje city (radosť, smútok, plač,...), ale sa s nimi i podeliť.

2. Zranenie

„Konflikty sú prirodzenou súčasťou života a stretávajú nás všade, kde ľudia navzájom určitým spôsobom prichádzajú do kontaktu, spolupracujú. Napriek tomu mnohokrát reagujeme na druhých neprimerane. A práve z týchto konfliktov, nedorozumení, neprimeraných reakcií vznikajú zranenia, ktoré sú hlboko poznačené v našom vnútri. Môžeme povedať, že každý človek má osobnú skúsenosť s touto skutočnosťou.

Dôvody a okolnosti vzniku konfliktov sú rôzne a často bývajú zložité, lebo bývajú osobné a interpretované často s predsudkami

Čo je vlastne konflikt a prečo vzniká? Môžeme ho zadefinovať nasledovne: „Konflikt je vyjadrený zápas medzi nezávislými stranami založený na nerovnakom vnímaní toho istého cieľa. Objavujúci sa spor je rozhovor, v ktorom diskutujúci zistia, že sa objavili veci, ktoré nevedia vyriešiť k obojstrannej spokojnosti.

Z definície je teda vidieť, že každý spor, konflikt a následne i zranenie vznikajú pri vzájomnej komunikácii dvoch alebo viacerých osôb. V manželstve je komunikácia jedným zo základných prvkov. Bez nej by nebol možný spoločný život.

Nahliadnime teraz do niektorých aspektov manželského života, kde nastávajú konflikty a následne i zranenia.

Páter Augustyn, poľský jezuita, hovorí, že konflikty vznikajú neraz z bezradnosti vo vzájomnej komunikácii, neschopnosti otvoriť sa blížnym, bojazlivým zaoberaním sa sebou, obavami pred utrpením. Ďalej tvrdí, že utrpenie oberá ľudí o rozum a že niekedy ľudia vo vzájomnom krivdení si ani nevedia, čo robia

„Čím je vzťah medzi osobami intímnejší, tým ľahšie si môžu ublížiť. Mohli by sme povedať, že toto je základná axióma každého konfliktu v manželstve, keďže predpokladáme, že manželia vytvárajú to najintímnejšie spoločenstvo, ktoré ľudia môžu navzájom vytvoriť.

Niekedy sa môže stať, že partneri si nebudú mať čo povedať, pretože jeden bude cítiť, že ten druhý mu nerozumie, pretože už pozná jeho názory a postoje k danej téme z predchádzajúcich rozhovorov. Partner nemá chuť komunikovať, pretože vie, že ďalším rozhovorom by sa nič nevyriešilo

Tieto, niekedy až denné, konflikty vznikajú aj „vo vyzretých a normálnych“ manželstvách a rodinách, ktoré vedia každodenný život znepríjemniť. Vychádzajú často z neschopnosti vyjadrovať svoje city, postoje, ako aj z rôznorodosti záľub a túžob, zo zhonu, únavy. Táto denná realita spôsobuje, že sa tieto „drobné záležitosti a konflikty“ hromadia niekoľko dní, týždňov, mesiacov, ba aj roky a robia spoločný život čím ďalej tým viac neznesiteľnejším.

Predstavme si teraz niekoľko príčin manželských kríz alebo skôr nedorozumení:

1. Priepasť medzi manželskou realitou a manželským vedomím.

Len málo z toho, čo manželstvo vytvára v skutočnosti sa podarí manželom spoznať, porozumieť, správne vysvetliť a úmyselne, vedome riadiť. Manželia sú schopní poznať len veľmi malú časť reality okolo seba. Skutočnosť je oveľa hlbšia, širšia a nášmu poznaniu len minimálne dostupná. Preto obyčajne sa záujem budí až vtedy, keď niečo nefunguje. Manželia nezriedka požadujú od partnera úplnú transparentnosť, priezračnosť, a to ako úplnú samozrejmosť, akoby to bola najjednoduchšia vec na svete. Ako reakcia na neochotu partnera sa začínajú vynárať výčitky a žaloby. („Ja ti vôbec nerozumiem!“; „Nie si schopný pochopiť to, čo prežívam!“;...) Z tohto mylného presvedčenia vyplýva potom sklamanie, zatrpknutosť a odcudzenie. Veci sa snažíme nielen spoznať, ale i pochopiť a následne i interpretovať. Ak však manželia pritom postupujú naivne, s veľkou sebadôverou, tak interpretácie sú často skreslené a falošné a vedú k prehlbovaniu ťažkostí a kríz.

2. Zložky manželskej skutočnosti.

Na prvom mieste je to sám muž a žena, ich osobnosť a pohlavná rozdielnosť. Sú to deti so svojimi zvláštnosťami. Ďalej materiálna úroveň životného štýlu. K tomu sa priraďuje zamestnanie, pracovisko muža, prípadne i ženy s ich vplyvmi. Spoločenské kruhy, ku ktorým patrí rodina, príbuzenstvo, obec, štát, Cirkev,... Okrem toho na manželstvo vplýva i kultúra, ktorej sú obidvaja manželia súčasťou.

Tieto zložky nejestvujú jedna vedľa druhej, ale navzájom sa ovplyvňujú, pretvárajú. Manželstvo nie je sumou týchto zložiek, ale ich organickou výslednicou. Z toho vyplýva, že ani muž ani žena nie sú schopní angažovať sa na všetkých týchto úsekoch. Preto je dôležité si uvedomiť, že ťažisko záujmu treba klásť postupne, rad-radom s vedomím, že ostatné musia v tom istom čase viac-menej živoriť a presadiť sa svojou vlastnou životaschopnosťou.

3. Nereálne predstavy o partnerovi, o láske, o manželstve.

Tieto predstavy sú viac nevedomé ako vedomé, ale majú vplyv na oboch partnerov a na ich reakcie, iniciatívy. Z toho vyplývajú požiadavky, ktoré kladieme na partnera, na lásku, na manželstvo a podľa ktorých meriame, posudzujeme a odsudzujeme realitu života. Najviac ovplyvnilo tieto predstavy vlastné detstvo a verejná mienka. Aký mal syn v detstve vzťah k matke, podľa toho sa bude odvíjať i jeho postoj k manželke. To isté platí i pre dcéru o jej vzťahu k otcovi, ktorý sa potom prenáša na manžela.

Je mylné brať jedného človeka za meradlo, ktorým sa posudzuje druhý a robiť mu dokonca kvôli tomu i výčitky. Človeka treba posudzovať podľa jeho svojrázu, nie podľa cudzích vzorov. Hoci je ťažké si to priznať, predsa len každý človek podlieha týmto predstavám ideálneho muža, ideálnej ženy, ktoré šíria masovokomunikačné prostriedky (film, kino, časopisy, hudba,...).

4. „Zákon opotrebovania vnemov“

Ide o úkaz: kým je predmet nový, vyvoláva príjemné, svieže vzrušenie. Po nejakom čase prestáva pôsobiť príjemne, stráca sviežosť, necháva nás chladnými. Neskôr sa nám môže stať nepríjemným, „ide nám na nervy“, začneme sa mu vyhýbať až nakoniec dostaneme k nemu odpor; presný opak toho, čo partneri prežívali na začiatku. Tento zákon platí na poli biologickom, na poli zmyslového vnímania a na poli citového prežívania.

Bolestnejšie, skoro ponižujúce býva, keď sa pomaly opotrebuje i vonkajší výzor partnera. Na začiatku jeden na druhého neustále pozerali, neskôr sa vzájomné pohľady pomaly vytrácajú, až zostanú len letmé pohľady, niekedy ani to. Len úchytkom sa konštatuje prítomnosť partnera. Nezriedka sa žena zhrozí, keď zistí ako je jej manžel zdvorilý a galantný voči iným ženám, ako im prejavuje komplimenty a ako sa jeho reakcia náhle zmení, keď sa obráti k svojej žene. Pre ženu je to veľmi zraňujúce. Avšak často ani ona nebadá zmenu pri stretnutiach s inými mužmi. Ako uteká k zrkadlu, aby sa upravila. Tento stav vzájomného vzťahu medzi manželmi môžeme pomenovať ako ochladnutie lásky.

5. Boj o moc

Je to jedna zo stálych príčin manželských kríz, ktorá zrejme ešte dlho ňou zostane. Samozrejme, nedorozumenia v tejto oblasti neprichádzajú hneď. V prvých mesiacoch sa mladomanželia zhodnú vo všetkom. Až po roku-dvoch začína to byť aktuálny problém. Každý má dojem, že práve ten jeho pohľad je správny a usiluje sa ho presadiť.

Najčastejšie sporné otázky sú: výchova detí, na čo vydávať peniaze, s ktorými ľuďmi pestovať styky a ako stráviť voľný čas.

3. Komunikácia a odpustenie

„Ak manželia ovládajú umenie komunikovať medzi sebou, konfliktné situácie si rýchlo vyjasnia vďaka vzájomnej otvorenosti a dialógu a ani jedna strana nemá pocit krivdy či výčitiek. Takéto „dobré vzťahy“ v rodine si však vyžadujú veľkú vyspelosť rodičov, kultúru vzájomného spolužitia, ako aj veľmi pozorný a plánovite vedený rodinný život.“

Najviac na nás vplývajú ľudia v najbližšom okolí, s ktorými trávime najviac času. Práve preto by mali byť tieto vzťahy korektné, mali by obsahovať zdvorilosť a úctu. K tomuto má pomáhať i vzájomná komunikácia medzi manželmi. Určite je veľa receptov, v tejto práci ponúkam „jeden z nich“.

Je nádherné vidieť manželov, ktorí vyžarujú vzájomné teplo a nežnosť. Sú ako priatelia, ktorí neustále prežívajú čas zaľúbenosti. Priateľstvo je jeden z najkrajších darov, ktorým jeden človek môže obdarovať druhého. Manželské priateľstvo má jedinečnú príchuť. Má svoj stred a sú ním spoločné záujmy a ciele.

Avšak na to, aby sa priateľstvo rozvíjalo, zvlášť medzi manželmi, je potrebné vedieť pár zásad:

1. Dať spoločne strávený čas na prvé miesto.

Budovanie priateľstva si vyžaduje čas. V dnešnom svete môžeme vnímať, že ho je čoraz menej, svet sa stal uponáhľaným. Preto podľa toho si človek zariaďuje i svoje priority. Pre manželov by malo byť samozrejmé, že partner bude na prvom mieste. Je preto dôležité, aby manželia strávili čo najviac času spolu, ktorý budú tráviť nielen riešením a diskutovaním o problémoch, ale i zábavou.

2. Nech je každý deň výnimočný.

Priatelia sú tvoriví v tom, ako prejaviť druhému pozornosť. Drobnosti urovnávajú cestu na vyriešenie, prekonanie alebo splnenie veľkých úloh. Sú prísadami, ktoré manželský vzťah jedinečne ochutia. Je to miesto, kde sa manželia môžu učiť robiť radosť partnerovi drobnôstkami. Podobné drobnosti spájajú partnerov, keď sú počas dňa odlúčení a zjednocujú ich, keď sú v noci spolu. V manželstve vytvárajú výnimočné chvíle a pomáhajú byť manželom lepšími priateľmi.

3. Vzájomné počúvanie.

Priateľstvo znamená mať uši otvorené pre sny, túžby i boje toho druhého. Znamená to pozorným počúvaním stále spoznávať toho druhého. V manželstve sa partner partnerovi navzájom odhaľuje; odkladá závoj sebaobrany. Najlepší priatelia sa navzájom počúvajú, pretože sa majú radi. Ich rozhovor je viac ako výmena názorov, presviedčanie a ovplyvňovanie. Vyžaduje si láskavú pozornosť, ohľad na to, čo sa hovorí, a úprimnú starostlivú odpoveď.

4. Nepodceňovať vášeň.

Priatelia sú radi spolu. Muž a žena, ktorí sa vzali, chcú byť spolu stále a deliť sa o svoje sny, hodnoty a oddanosť. Ľudia sa sobášia preto, lebo sa tešia z toho druhého a vážia si ho - aj vášnivo. Vo väčšine prípadov sa však tieto pocity po svadbe vytrácajú. V manželstve idú priateľstvo a romantické nápady spolu ruka v ruke. Nemusí to byť drahé. Jeden z príkladov ako ďalej rozvíjať i tento aspekt priateľstva je dohodnúť si napríklad schôdzku na významné výročia. Jednoducho ide o to byť spolu, stráviť spoločne čas iba manžel s manželkou.

Komunikácia, zázračné slovíčko, ktoré akoby vyriešilo všetky naše problémy, konflikty. Určite je to pravda. Avšak na to, aby manželia dokázali spolu komunikovať, je dôležité v prvom rade vzájomné odpustenie a prijatie.

Odpustenie „má charakter vnútornej skúsenosti. Je to osobné rozhodnutie odpustiť „svojim vinníkom“ všetky ich previnenia a hriechy, ktoré spáchali vo vzťahu k nám. Dochádza k nemu v hĺbke srdca a nezávisí od blížneho. Odpustenie je možné vždy, pretože závisí od rozhodnutia srdca.Toto rozhodnutie sa nerodí ľahko, niekedy to trvá i niekoľko dní, týždňov, mesiacov. Preto niekedy je dôležitý i objasňujúci rozhovor. Je to obojstranné vyjadrenie pocitov, ktoré môžu obidve strany priviesť k postupnému zmiereniu a odpusteniu. Vo všeobecnosti to býva veľmi ťažké. Človek k nemu nemôže pristupovať pod vplyvom chvíľkových výčitiek, vnútorného hnevu, či iných neusporiadaných pocitov. Dialóg sa musí odohrávať vo vnútornej slobode a v duchu milosrdenstva, odpustenia a zmierenia. Vyjadriť slová odpustenia býva niekedy veľmi ťažké, najmä ak zranenie ešte neprebolelo. Preto je ho možné vyjadriť rôznymi gestami

Záver

Cieľom tejto práce bolo poukázať na jeden z problémov manželského života zranenia v manželstve. Je to len letmý pohľad na túto problematiku a zaslúžila by si viac času a priestoru. Uvedomujem si, že nemôžno len poukazovať na konflikty, nedorozumenia a zranenia v manželstve, ale je dôležité pomôcť manželom im predchádzať. Preto je dôležité hovoriť o komunikácií v manželstve a jej rozličných formách a spôsoboch uskutočňovania.

Starostlivosť a zodpovednosť

2012-07-24T06:12:28Z

Milí bratia a sestry,
každý z nás je za niečo zodpovedný. Či už doma za svoje deti, v práci za to, čo sa tam deje alebo ešte aj za niečo iné. A je to tak dobre. Keď máme niečo na starosti, snažíme sa, aby to fungovalo čo najlepšie.

V evanjeliu sme počuli o Ježišovej starostlivosti o svojich apoštolov, ale aj o ľudí, ktorí ho hľadali.

Minulú nedeľu bola v evanjeliu opísaná situácia, ako Ježiš vyslal svojich učeníkov, aby hlásali evanjelium. Po splnení tejto úlohy – nevieme, ako dlho to trvalo – sa opäť schádzajú k nemu, aby mu porozprávali, čo zažili. A práve vtedy im on hovorí: Poďte a odpočiňte si. Teda nielenže niečo od nich vyžaduje, ale aj pamätá na ich potreby. Sám pritom robí ešte viac. Keď ho hľadajú ľudia, tak bez váhania sa im ide venovať, kým apoštoli oddychujú. Starostlivosť o tých, ktorí sú nám zverení, si nie raz vyžaduje aj obetu. Veľmi dobre to poznajú rodičia, keď v noci plače ich dieťa alebo keď je choré. Poznajú to tí, ktorí sa starajú o svojich nevládnych príbuzných. A aj mnohí iní. Ak chcú byť dobrými pastiermi, takými, ktorým nejde len o seba – slovami proroka Jeremiáša takými, ktorí nepasú len seba – tak budú zabúdať na seba a budú mať starosť o to, ako žijú a čo potrebujú ich zverenci.

V tomto Roku kňazov je snáď potrebné, aby sme sa zamysleli aj nad službou kňaza ako duchovného pastiera. Jemu totiž tiež Boh zveril starostlivosť o Božie stádo, o to, aby sa staral o jeho potreby, obrazne povedané, aby ich vodil na dobré pasienky, kde je dobrá duchovná strava. Je zle, ak sa kňaz stará iba o svoje pohodlie, o to, aby nemal problémy, znova obrazne povedané, aby pásol iba seba. Prorok Jeremiáš hovorí veľmi otvorene, až tvrdo: beda tým, ktorí rozptýlili a rozohnali Pánovo stádo a nestarali sa oň.

Prvá otázka, ktorú biskup položí kandidátom kňazstva pri kňazskej vysviacke, znie: „Chcete ako kňazi za pomoci Ducha Svätého navždy konať kňazskú službu ako dobrí spolupracovníci biskupa v spravovaní Božieho ľudu?“ To znamená, že základným poslaním kňaza je práve to spravovanie Božieho ľudu, teda starostlivosť o Boží ľud. O to, aby im nič nechýbalo – po duchovnej stránke, samozrejme. Pamätajme teda na kňazov, aby dávali dobrú duchovnú stravu svojim zvereným ovečkám. Aby boli naozajstnými duchovnými pastiermi. Aby ich nekŕmili podradnou, druhoradou stravou, ktorú je niekedy – obrazne povedané – ľahšie „zohnať“. Niekedy je naozaj ťažké podať Božie slovo, Božiu vôľu, pretože – ako sa píše v Liste Hebrejom – živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč (4,12). Ťažko sa hovorí a ťažko aj prijíma.

Veľmi dobrým príkladom je Ján Mária Vianney. Mnohí poznáme jeho životopis. Bol to ozajstný pastier. Napriek tomu, že bol v dedine, ktorá bola bezbožná, mnohí ho nepočúvali, robili si po svojom, písali na neho sťažnosti biskupovi, nepáčilo sa im, že im mnohé veci berie – ako napr. kliatie, hriešne tance a podobne. Predsa však, po rokoch, sa obrátila celá dedina, spoznali svoje chyby, spoznali, že ten farár mal pravdu. Ba čo viac, do dediny začalo prúdiť mnoho ľudí, odhaduje sa, že v tom čase to bolo ročne asi stotisíc ľudí, aby prijali od neho povzbudivé, aj keď mnohokrát ťažko počúvateľné slová.

Ďakujme teda Ježišovi za to, že sa tak príkladne staral o svojich apoštolov, o ľudí, čo za ním prichádzali. Prosme ho o milosť, aby sme aj my všetci – kňazi i laici – takto zodpovedne pristupovali k tým, ktorých nám Boh zveril. Aby sme sa nestarali len o seba a svoje pohodlie, ale aj o tých, ktorí sú okolo nás. Amen.

Umelé oplodnenie

2012-07-21T05:42:06Z

Úvod
V roku 1978 zavalila svet neuveriteľná správa, že sa narodilo prvé dieťa zo skúmavky. Tak došlo v oblasti výskumu a diagnostiky neplodnosti a vo vývoji liečebných postupov k obrovským pokrokom. Táto práca chce podať vysvetlenie spôsobov asistovanej reprodukcie, ale hlavne poukázať na jej nezdravé dôsledky a na postoj Cirkvi k tomuto problému, ktorý je v súčasnosti veľmi vážny a ohrozuje mravný, ale aj spoločenský život ľudstva.

Počiatky asistovanej reprodukcie
Prvé umelé oplodnenie bolo zaznamenané v roku 1884 vo Filadelfii, keď doktor William Pancoast, profesor na lekárskej fakulte Jeffersonovej univerzity oplodnil ženu, ktorej manžel bol neplodný, spermiami, ktoré daroval „najkrajší študent medicíny“ z jeho ročníka. Avšak toto prvé úspešné oplodnenie darcom bolo starostlivo utajované. Všetko vyšlo najavo až po 25 rokoch, desať rokov po smrti doktora Pancoasta. Mnohí lekári a väčšina duchovenstva tento čin odsúdili ako čisté mechanické cudzoložstvo, ktoré sa podobá znásilneniu a je zrejme v rozpore s Božími zákonmi.
„V Londýne Dr. Patrick Steptoe uskutočnil umelé oplodnenie 34-ročnej Sylvie Allenovej. V správe sa nehovorí, či sperma bola od manžela alebo od neznámeho muža.“
V roku 1944 boli po prvýkrát spojené ľudské pohlavné bunky mimo tela. V roku 1961 informuje lekár Daniele Petrucci z Bologne, že sa mu podarilo embryo počaté v umelom živnom roztoku chovať v inkubátore po dobu 59 dní. V roku 1969 sa britským lekárom Steptoeovi a Edwardsovi podarilo po prvýkrát umelé počatie v sklenenej Petriho miske, ale pokusy preniesť takéto embryá do maternice spočiatku zlyhávali. Až v roku 1979 v Anglicku doktor Patrick Steptoe a profesor Robert Edwards oplodnili v Petriho miske vajíčko, ktoré odobrali pani Brownovej spermiami pána Browna. Niekoľko dní ho pestovali a potom implantovali pani Brownové do maternice, kde sa vyvíjalo, až sa narodilo zdravé dievča - Louise Brownová.
Umelé oplodnenie mimo tela sa teda uskutočňuje už viac ako 50 rokov a od roku 1979 sa asistovaná reprodukcia veľmi rýchlo vyvíja.

Asistovaná reprodukcia a jej metódy
Jednoducho by sa dalo povedať, že asistovaná reprodukcia je metóda umelého oplodnenia, ktorá v sebe zahŕňa viac spôsobov. Pod pojem asistovaná reprodukcia v širšom zmysle slova môžeme zaradiť všetky opatrenia, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť otehotnenia. Častejšie sa však tento termín používa v užšom zmysle pre označenie lekárskej disciplíny, v ktorej sú spermie, vajíčka alebo prípadné embryá v laboratórnych podmienkach pripravované tak, aby ľahšie došlo k počatiu i k donoseniu tehotenstva. Všetky technológie asistovanej reprodukcie majú jednu spoločnú vlastnosť. Sú to pokusy preklenúť blokádu jednej alebo viacero zásadne dôležitých funkcií v biologickom slede udalostí, ktoré začínajú stretnutím pohlavných buniek a pokračujú ich spojením a vývojom počiatočnej formy embrya, jeho transportom a implantáciou v maternici. Taká blokáda môže byť vo svojej podstate fyzická, biologická alebo genetická. Individuálna povaha blokády, spôsob, akým sa terapie prevádzajú a počet jedincov, ktorí sú účastní terapie (dve alebo tri strany), prináša - v rôznych kombináciách - veľmi rozmanitú sadu morálnych, etických, kultúrnych a právnych otázok o vybraných terapeutických možnostiach. Všetky postupy použité pri asistovanej reprodukcii nakoniec zahŕňajú nejakú formu klinickej manipulácie s pohlavnými bunkami a (alebo) s embryami.
Aby sme mohli hovoriť o asistovanej reprodukcii, musíme si vymedziť pojmy a potom aj metódy asistovanej reprodukcie. Vychádzame z pojmu eugenetika, čo je biologická manipulácia v genetike. Delí sa na pozitívnu a negatívnu. Zameriame sa na negatívnu eugenetiku. Je to eliminovanie negatívnych genetických mutácií, akési napomáhanie pri patologických zmenách ľudského organizmu. K negatívnej eugenetike patria: inseminácia, umelé mimotelové oplodnenie a prednatálna diagnostika.
Mimotelové oplodnenie alebo inseminácia môžu byť:
- homogenické - darcami spermií a vajíčok sú manželia,
- heterogenické - darcami nie sú manželia, ale anonymní darci.
Postupy, ktoré sa v rámci asistovanej reprodukcie používajú najčastejšie, môžeme pre prehľadnosť rozdeliť do troch skupín: 1. inseminácia, 2. mimotelové oplodnenie, 3. riešenie mužskej neplodnosti.
1. Inseminácia (Inseminatio artificialis) - spermie umelo dopravené do tela matky.
Inseminácia spočíva vo vnesení spermií do pohlavných orgánov ženy, a to bez časovej súvislosti s pohlavným stykom. Rozlišuje sa pritom oplodnenie homogenické a heterogenické. Oplodnenie sa robí pomocou mechanických umelých prostriedkov, napr. striekačky používanej k prenosu spermií a to tak, že pri pohlavnom stretnutí manželov, ktoré sa deje prirodzeným spôsobom, odoberie lekár spermie z vagíny ženy a bezprostredne ich prenesie do priestoru, kde je možné oplodnenie vajíčka manželky. Je tu teda isté riešenie, ktoré môže narušiť intimitu a vnútorné fórum pohlavného stretnutia. K menej častým postupom patrí prenos buniek (gamet) - skratka GIFT (Gamete IntraFalopian Transfer), pri ktorom sa odobraté vajíčka z vaječníkov takmer ihneď po odbere laparoskopicky vracajú do vajcovodu spolu s malým množstvom spermií. (Lekári stihnú vajíčka vyšetriť, vybrať z nich maximálne tri a pridať spermie, potom ich vrátia do vajcovodu.) Oplodnenie nastáva v prirodzenom prostredí vajcovodu, bez účasti laboratória. Málokedy sa dnes uskutočňuje prenos zygoty - skratka ZIFT (Zygote IntraFalopian Transfer), totiž prenos oplodneného vajíčka do vajcovodu.
2. Umelé mimotelové oplodnenie (Foecundatio artificialis) - gaméty spojené mimo organizmu matky a následne do nej vložené.
Je to oplodnenie in vitro (IVF - In Vitro Fertilization) kombinované s prenosom embrya (IVF-ET). IVF oplodnenie je klasická technika známa ako „deti zo skúmavky“ a ide pravdepodobne o najrozšírenejšiu procedúru asistovanej reprodukcie na svete. Pri IVF sa z vaječníkov odoberie niekoľko vajíčok, tie sa v laboratóriu oplodnia spermiami partnera, ktoré získa masturbáciou, a potom sa niekoľko vybraných embryí vloží do maternice, kde dôjde k zahniezdeniu a tehotenstvu.
3. Riešenie mužskej neplodnosti - najčastejšou príčinou mužskej neplodnosti je nedostatok spermií v ejakuláte. V súčasnosti používané mikromanipulačné techniky umožňujú oplodnenie i pri dosť nízkom počtu spermií. Pod mikroskopom je totiž možné zaviesť pipetou jedinú spermiu priamo do vajíčka. Takýto postup bol použitý prvýkrát v roku 1992 a nazýva sa intracytoplazmatická injekcia spermií - skratka ICSI (Intra Cytoplasmatic Sperm Injection). Ak je spermií v ejakuláte veľmi málo, alebo sa nenájde vôbec žiadna, prichádza do úvahy nasatie spermií cez kožu miešku - PESA(Percutaneous Sperm Aspiration) alebo chirurgické vybratie malej časti semeníka - TESE (Testicular Sperm Ectraction). Zo získaného tkaniva sa potom v laboratóriu izolujú spermie. Oba výkony sa uskutočňujú v narkóze a kombinujú sa s ICSI.

Neprípustné dôsledky asistovanej reprodukcie
Otázka asistovanej reprodukcie sa netýka len šiesteho Božieho prikázania, ale spadá aj pod piate prikázanie, hlavne v otázke ochrany života. Je preto potrebné zaoberať sa dôsledkami asistovanej reprodukcie, ktoré sú vedľajšie a zdá sa, že nie sú žiadúce. Je to najmä pri oplodnení mimo tela matky spolu s prenosom embrya (IVF-ET). O tejto metóde umelého oplodnenia a o jej negatívnej stránke budú nasledovné riadky.
Už bolo spomenuté, že v oplodnení IVF-ET ide o techniku zvanú aj „oplodnenie v skúmavke“, pri ktorej sú ženské vajíčka v skúmavke oplodnené mužskými spermiami a vložené do maternice ženy. Hormonálnymi liekmi sa získa nie jedno, ale dokonca až desať a viac vajíčok. V deň odberu vajíčok sa pripravia spermie zo semena partnera, alebo darcu a vlastné oplodnenie sa urobí v skúmavke kultiváciou. Prenos embrya do maternice (embryotransfer - ET) sa najčastejšie robí o 48 hodín po oplodnení vajíčok, maximálne do 96 hodín. Pri tejto metóde dôjde k vytvoreniu väčšieho počtu nenarodených detí. Na nich sa pod mikroskopom prevedie diagnostika a vyberú sa tie zdanlivo najlepšie, ktoré sa implantujú do maternice. Implantujú sa až štyri embryá, z ktorých, ako sa predpokladá, dve odumrú. Pokiaľ žena otehotnie, zvyšné embryá sa zničia alebo sa použijú pre pokusy. Pri uchytení viacero embryí je žena presvedčovaná k tzv. redukcii plodov (selektívny potrat nenarodených detí). Úspešnosť metódy IVF-ET je však pomerne nízka, takže je väčšinou potrebné previesť niekoľko pokusov, než žena úspešne otehotnie. Výskumy hovoria, že v USA, pokiaľ ide o použitú techniku asistovanej reprodukcie, vedie k pôrodu 16,9-27,9% z každej skupiny odobraných vajíčok. K samotnému otehotneniu dochádza asi v 25% prípadov.
Nedajú sa však prehliadnuť negatívne vedľajšie účinky hormonálnej liečby na zdravie ženy. Výskumy hovoria o tom, že liečba liekmi proti neplodnosti, ktoré stimulujú funkciu vaječníkov, môže za určitých okolností významne zvýšiť riziko, že žena v budúcnosti ochorie na rakovinu vaječníkov.
Ďalšie negatívne dôsledky môžu vzniknúť za predpokladu, ak sterilitu spôsobujú genetické vady ženy alebo muža. Potom pri oplodnení in vitro sa tieto vlastnosti prenesú na dieťa, čo predstavuje pre spoločnosť nežiadúce následky.
Ak máme hovoriť o ochrane života, tak je potrebné uvedomiť si skutočnosť predčasných pôrodov. Asistovaná reprodukcia podporuje mnohopočetné implantácie embryí a viacpočetné tehotenstvá. Je potvrdené, že viacpočetné tehotenstvá sú spojené s vyšším výskytom predčasných pôrodov a úmrtností. U detí s predčasnými pôrodmi (s pôrodnou hmotnosťou menšou ako 750 g) môže dôjsť k poruchám správania a k ľahkej mozgovej dysfunkcii i k horšiemu školskému výkonu. Preto sa dnes vedci zaoberajú otázkou takej asistovanej reprodukcie, ktorá umožní vznik jednopočetného tehotenstva - teda prenosom čo najmenšieho počtu embryí. Aby bola žena ušetrená viacpočetného tehotenstva, prevádza sa tzv. selekcia embryí. Život nadbytočných zárodkov sa v maternici najčastejšie ukončuje smrtiacou injekciou.
„Pri oplodnení vajíčok v živnom roztoku môže dôjsť k oplodneniu viacerých vajíčok, teda v jednom životodarnom roztoku môže dôjsť k vytvoreniu viacerých plodov - embryí. Čo sa deje s embryami ostatnými, ktoré sa nepoužijú k prenosu - embryotransferu - do tela matky?“ Embryá, skoro vždy mnohopočetné, ktoré sú výsledkom úspešných snáh o oplodnenie, sa kultivujú, väčšinou do štádia 4 až 8 buniek, a buď sú prenesené ihneď, spravidla v skupinách po dvoch až štyroch, alebo sú zmrazené pomocou cytoprezervačnej technológie, aby sa v budúcnosti mohli uskutočniť ďalšie pokusy s prenosom. Avšak poškodenie embrya pri zmrazení spôsobuje, že len 50-60% zmrazených ľudských embryí v predimplantačnom štádiu prežíva zmrazenie. Skutočnosť je taká, že zatiaľ nie je k dispozícii dostatočný počet živých ľudských pôrodov zo zmrazených embryí. Bežná varianta základného IVF-ET postupu zahŕňa možnosť využiť cykly neskoršieho prenosu zmrazených embryí, ktoré páru poskytuje príležitosť rozložiť tehotenstvá s asistenciou lekára. Napríklad počiatočný cyklus odberu vajíčka môže poskytnúť deväť embryí, z ktorých sú tri bezprostredne prenesené a ďalších šesť je zmrazených a uskladnených pre prenos, ktorý sa uskutoční po rokoch v budúcnosti. Pár by teoreticky mohol mať dve deti z prvých troch prenesených embryí, o dva roky neskôr mať tretie dieťa po prenose druhej skupiny troch embryí a za ďalšie dva roky by ešte mal možnosť mať štvrté dieťa po prenose poslednej trojice embryí. I keď by boli deti rôzneho veku, všetky by boli odvodené z rovnakej skupiny embryí následne počatých zo súčasne odobratých a oplodnených vajíčok. Embryá, ktoré sa nezmrazia, sú bežne označované ako „nadpočetné“ a sú zničené.
Ďalšie riziko, ktoré by mohlo vzniknúť v dôsledku asistovanej reprodukcie, je otázka rizika príbuzenského kríženia. Toto by mohlo nastať pri použití spermií alebo vajíčka od darcov. Ak by boli takíto ľudia z jednej geografickej oblasti, mohlo by dôjsť k ich sobášu.
Primárnym cieľom techník asistovanej reprodukcie by malo byť odstránenie neplodnosti mužov a žien. A pokiaľ sa tomuto cieľu začíname vzďaľovať, mali by sme postupovať s najväčšou opatrnosťou. Súčasný stav možností oplodnenia in vitro umožňuje predimplantačnú diagnostiku. To je krok smerom od liečby neplodnosti; je to krok eugenický. I napriek tomu sa dnes lekársky genetický výskum snaží využívať postupy predimplantačnej genetickej diagnostiky k určeniu embryí, ktoré produkujú páry s dedičnou genetickou chorobou. Takto zisťujú, či embryá nenesú riziko genetickej choroby, aby u týchto párov neskôr nedošlo k možnému potratu. A taktiež sa začíname vzďaľovať od prvotného cieľa tým, že pomocou postupov asistovanej reprodukcie vznikajú embryá, ktoré nebudú použité pre prenos, ale ako zdroj embryonálnych kmeňových buniek pre lekársky výskum. Vo všetkých týchto oblastiach je ľudský jedinec degradovaný len na nejaký materiál, ktorý je možné kedykoľvek a akokoľvek použiť.

Postoj Cirkvi k asistovanej reprodukcii a ochrana života
Predchádzajúce riadky nás informovali, že v priebehu zákroku dochádza k stratám príliš veľkého počtu embryí, ktoré sa stávajú prebytočnými a sú zmrazené alebo použité pre výskum. Treba si tu uvedomiť, že ide o novú formu potratu, ku ktorej dochádza nie pre odmietanie dieťaťa, ale v dôsledku snahy mať dieťa za každú cenu. Niekedy moralisti argumentujú princípom dvojitého efektu. Avšak pri IVF je negatívny účinok (nadbytočná tvorba embryí, ich strata a zneužitie pre pokusy) prostriedkom k dosiahnutiu pozitívneho účinku. Okrem toho sa pozitívny účinok dosahuje pomerne málokedy. Niektorí autori tvrdia, že novej splodenej bytosti nemôžeme priznať ľudskú dôstojnosť, lebo nemá žiadne vedomie a chýba jej i mozog. Alebo iní hovoria o preembryu (6-14 týždňov po oplodnení), ktorému je priznaná len neúplná hodnota.
Avšak všetky poznatky modernej genetiky i biológie svedčia, že ľudské embryo je už od počatia ľudskou bytosťou. Od rodičov dedí novú genetickú výbavu a je obdarené individualitou. Ľudské embryo je teda bytosť, v ktorej je prítomný princíp jeho ďalšieho rozvoja, rovnako ako vo všetkých živých bytostiach. Inštrukcia Donum vitae hovorí: „Dar života, ktorý Boh Stvoriteľ a Otec zveril človeku, ho vyzýva na to, aby si uvedomil jeho neoceniteľnú hodnotu a prijal zaň zodpovednosť. Tento základný princíp sa musí stať stredobodom úvahy, aby sme mohli objasniť a rozriešiť morálne problémy, ktoré súvisia s umelými zásahmi do začínajúceho sa života a do procesov plodenia.“ „Treba rešpektovať každú ľudskú bytosť ako takú a nemožno ju redukovať na obyčajný a jednoduchý nástroj pre výhody iných.“ Aj pápež Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae hovorí, že život je „posvätnou skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a bratom.“
Vo veci umelého oplodnenia sú Cirkev a katolícka morálka zamerané na dôstojnosť človeka, stvoreného na obraz Boží a obhajujú jeho Bohom dané práva, hlavne práva byť splodeným v rodine a mať otca a láskavú matku, zodpovedných rodičov.
Realizácia snáh o umelé oplodnenie môže ohroziť jednotu rodiny. Túžba po dieťati privádza niektorých manželov požiadať o darovanie mužských alebo ženských zárodočných buniek, prípadne priamo o získanie embrya. Heterogenické oplodnenie privádza do manželskej intimity tretieho, prípadne štvrtého partnera. To ohrozuje základné manželské dobro, totiž jednotu manželov. I keď obaja partneri s heterogenickým oplodnením súhlasia, predsa len dar cudzej zárodočnej bunky so sebou prináša narušenie manželskej a rodičovskej jednoty. Katechizmus Katolíckej cirkvi k tejto téme hovorí: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice) sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo (manželov) stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“. V ďalšom bode Katechizmus pokračuje: „Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom. Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov... Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“ Jediným dôstojným miestom pre počatie novej ľudskej osoby je manželský akt a medicínsky akt si nesmie prisvojovať funkciu plodenia. „Lekár je v službách človeka a odovzdávania ľudského života: nemá poverenie disponovať nimi, ani o nich rozhodovať.“
Už v roku 1897 vyhlásila Svätá stolica umelé oplodnenie za neprístupné. V roku 1949 potvrdil Pius XII. v príhovore na kongrese katolíckych lekárov toto stanovisko. Zrejme odmietol akékoľvek oplodnenie mimo manželstva, kde spermie nepochádzajú od vlastného manžela ženy. V roku 1951 argumentoval Pius XII. v príhovore k pôrodným asistentkám ešte zreteľnejšie, že nesmie byť oddeľovaný biologický dej oplodnenia a personálna udalosť milostného aktu. Dieťa má byť plodom lásky. 22. februára 1987 vydala Kongregácia pre vieroučné otázky inštrukciu Donum vitae - Dar života o rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia. V nej reagovala najmä na umelé heterológne a umelé homológne oplodnenie in vitro a umelé oplodnenie prostredníctvom prenesenia spermií, o ktorých sme už hovorili vyššie. Táto inštrukcia podáva jasné stanovisko, keď hovorí: „Umelé heterológne oplodnenie je v rozpore s jednotou manželstva, dôstojnosťou manželov, s vlastným povolaním rodičov a právom dieťaťa, aby bolo počaté a prinesené na svet v manželstve a z manželstva.“ „... Je mravne neprijateľné oplodnenie ženy spermiami darcu, ktorý je inou osobou ako jej manžel a oplodnenie vajíčka spermiami manžela, pričom vajčíko nepochádza od jeho manželky.“ Ako je to však s umelým homológnym oplodnením in vitro? Zásadnú vec, ktorú treba zachovať pri homológnom oplodnení je manželský styk. Pretože „z morálneho hľadiska je plodenie pozbavené svojej vlastnej dokonalosti vtedy, keď nie je chcené ako výsledok manželského úkonu.“ Inštrukcia hovorí, že aj v prípade, že by sa poskytli všetky záruky na vylúčenie smrti ľudských embryí, pri homológnom IVF-ET dochádza k oddeleniu úkonov, ktoré sú zamerané na odovzdávanie ľudského života prostredníctvom manželského spojenia. „Cirkev je z morálneho hľadiska proti homológnemu oplodneniu in vitro. Táto technika je nedovolená sama osebe a protirečí dôstojnosti odovzdávania ľudského života a manželského spojenia, a to aj vtedy, keď sa urobí všetko, aby sa vylúčila smrť ľudského zárodku.“
Čo sa týka používania embryí ako objekty bádania, encyklika Donum vitae hovorí: „Ľudské zárodky, ktoré sa získali postupom in vitro umelým oplodnením v skúmavke, sú ľudské bytosti a nositelia práva: ich dôstojnosť a ich právo na život treba rešpektovať už od prvého okamihu ich existencie. Je nemorálne vyrábať ľudské zárodky s úmyslom, že sa budú zneužívať ako „biologický materiál“, ktorý je k dispozícii.“ „Aj zmrazovanie zárodkov, hoci jeho cieľom je zachovanie života zárodku - kryokonzervácia - je urážkou potrebného rešpektu voči ľudským bytostiam, pretože ich vystavuje závažnému nebezpečenstvu smrti alebo poškodeniu ich fyzickej integrity, alebo ich aspoň dočasne pozbavuje možnosti uchytenia sa a vývoja v matkinom lone, a uvádza ich do postavenia, ktoré dovoľuje ďalšie nedôstojné pokusy a manipulácie.“
Po všetkých týchto vyjadreniach o ochrane počatého života a o vyjadreniach proti umelému oplodneniu sa nám ponúka otázka: Povoľuje Katolícka cirkev nejaký druh asistovanej reprodukcie? Mohli by sme povedať, že inseminácia môže byť z hľadiska Katolíckej cirkvi dovolená, ak ide o odobratie spermií od muža a bezprostredné prenesenie do orgánov matky priamo pri pohlavnom stretnutí, i keď sa naruší intimita manželov. Inštrukcia Donum vitae sa k inseminácii vyjadruje nasledovne: „... v rámci manželstva je neprípustná, okrem prípadu, keď technický prostriedok nenahrádza manželský styk, ale uľahčuje ho a pomáha mu, aby dosiahol svoj prirodzený cieľ.“ Ďalšou možnosťou sú metódy, ktoré sa nedejú extrakorporálne (mimo tela). To platí zvlášť pre novú metódu GIFT (prenos gamét do vajcovodu). Pre ňu nebol vyslovený zákaz. Zrejme sa vychádza z toho, že táto metóda spadá pod pojem terapie a v zásade nevyvoláva mravnú pochybnosť. Avšak akúkoľvek inú techniku oplodnenia mimo tela matky Katolícka cirkev považuje za nedovolenú a nemorálnu.
Človek bude ďalej bádať a pýtať sa. Núdza mnohých manželov, ktorých spojenie zostalo neplodné a ktorí si prajú potomstvo, bude podnecovať stále nové úsilie o pomoc v tejto veci. Kongregácia pre náuku viery sa dokonca usiluje o podporu takýchto snáh, keď hovorí, že vedcov treba povzbudiť, aby pokračovali vo svojich výskumoch ako predísť príčinám neplodnosti a ako ju odstrániť, aby neplodné páry dospeli k plodeniu pri rešpektovaní dôstojnosti vlastnej i dôstojnosti nenarodeného plodu.

Záver
K problematike ochrany života pri asistovanej reprodukcii treba dodať už len Teologickej komisie KBS zo dňa 11. 5. 2001 o umelom oplodnení: „Metódy umelého oplodnenia človeka, ktoré nerešpektujú dôstojnosť ľudskej osoby a posvätnosť, nezastupiteľnú úlohu a jedinečný charakter manželstva, založeného na dobrovoľnom zväzku muža a ženy; metódy, ktoré počítajú s umelým vytváraním ľudských zárodkov a ich selekciou, dlhodobým zmrazením a deštrukciou, prípadne s ich použitím na účely výskumu, predovšetkým metódy oplodnenia in vitro; sú mravne ťažko pochybené a neprípustné.“

Dobrovoľníctvo ako misia.

2012-07-17T05:53:09Z

S Romami som začala robiť len preto aby som sama prevychovávala že v nich takisto môžem vidiet Ježiša prezradila Tána z východoslovenského mestečka ktorá sa stala zápalenou dobrovoľníčkou.študentka Daniela z Prievidze zasa navštevuje deti z detských domovov.Dobrovoľníctvo je môj životný štýl priznáva sa.Dalších dobrovoľníkov môžeme stretnút pri lôžkách ťažko chorých v nemocniciach v domovoch dôchodcov tešia starších iní zdarma vyučujú deti.Niektorý odchádzajú ako laickí misionári pomáhať pri ošetrovaní chorých budovaní internátov ciest s evanjéliom v ruke a v srdci Sedem rokov na Sibíri som prežíval ako roky plné milostí.Mnohým ľudom som krstným či birmovným otcom a to je modlitbový záväzok na celý život vyznal sa Pavol z Podhradia.A dalšia misíjná dobrovolníčka z Novej Bošáce pôsobiaca na Sibíri pripojila.Evanjelizačné cesty do nových ciest sú pre nás tajomstvom....Jedinou istotou je modlitba a hlboká dôvera v Božie milosrdenstvo Boh pracuje v srdciach iných my sa ich pokúšame iba otvárat.

Na úsilie dobrovoľníkov pamätá vo svojích modlitbách aj pápež Benedikt XVI.Modlime sa s ním aby kresťanský dobrovoľníci na misijních územiach svedčili o Kristovej láske.

Dobre vykonaná práca chváli Boha.

2012-07-16T05:37:19Z

Ked sa prezident Lincoln stretol s autorkou knihy Chalúpka strýčka Toma s obdivom povedal Tak vy ste malá ženička čo rozpútala veľkú vojnu.Američanka Harriet Beecherová ktorá sa dovtedy starala iba o deti a domácnost zburcovala národ aby sa vzdal otrokárstva.Písala o najutláčanejších.Sama sa stalasirotou vyštudovala pedagogiku a založila dievčenskú školu. Vychovala sedem detí.Pomáhala utečencom a túžila po tom aby ľudia žili dôstojných podmienkách za čo zabojovala knihou.Tá sa stala prenikavým hlasom svedomia.Otroctvo napokon zrušili nielen v USA za to boj za dôstojné pracovné podmienky nekončí ani dnes.Sme svedkami meškajucich či nevyplatených výplát krachujúcich podnikov živitelia rodín nemaju prácu.Nezabudájme že práca nielen zabezpečuje živobitie ale je aj prostriedkom na posväcovanie prostredia kde pôsobíme

Aj preto sa Svätý Otec v júli modlí aby každý človek mal bezpečné a spoľahlivé pracovné podmienky.Pripojme sa k jeho modlitbám.

Kristovo Telo

2012-07-14T05:32:04Z

Príbeh o Ježišovom premenení nám ponúka vystúpiť s ním na vrch modlitby a konteplovať v jeho ľudskej tvári svetlo Božej tváre.Ježiš vystupuje na vrh spolu s Petrom Jakubom a Jánom kde sa pred nimi premenil jeho tvár a odev vyžarujú oslnivé svetlo a zjavujú sa pri ňom Eliáš a Mojžiš.Vrh zahalí oblak z ktorého zaznie hlas Toto je môj milovaný Syn počúvajte ho Teda svetlo a hlas Božie svetlo ktoré žiarí v Ježišovej tvári a hlas otca ktorý o ňom svedčí a nariaduje aby ho počúvali.

Ježiš dobre vie že ku vzkrieseniu musí prejst cez utrpenie a smrť na kríží.Preto berie so sebou troch apoštolov a zjavuje im Božiu slávu.Chce aby toto svetlo ožarovalo ich srdcia vo chvíli ked budú preplnené temnotou z jeho utrpenia a smrti.Boh je svetlo a Ježiš chce svojím najbližím priateľom darovať skúsenosť s týmto svetlom.Po tejto udalosti on sám bude pre ních vnútorným svetlom ktoré je schopné ochrániť ich od útokov temnôt.Aj v najtmavšej noci Ježiš je lampou ktorá nikdy nezhasne.

Všetci potrebujeme vnútorné svetlo aby sme zvládli životné skúšky.Toto svetlo prichádza od Boha a darúva nám ju Kristus Vystúpme s Ježišom na vrch modlitby kontemplujme jeho tvár plnú lásky a pravdy nechajme sa jeho svetlom vnútorné upokojit.

Náš program v Roku sv Cyrila a Metoda.

2012-07-10T04:17:15Z

A. Náš život viery v Krista.

Sv Cyril a Metod prišli pred 1150 rokmi prišli k nám ohlasovať kresťanskú vieru.Priniesli nám Krista vo svätom písme a liturgii v Eucharistii v cirkevnom spoločenstve.Náš život viery by sa mal stať odpovedou na tieto dary preto sa odporúča

1) Pravidelne čítat a Meditovať Sväté písmo lebo ono cez stáročia formovalo našu vieru kurlúru i národ.

2) Zúčasťnovat sa slávenia svätých omší ktoré budú mať cyrilo metodský charakter.

3)často sa osobne zjednocovať s Kristom v Eucharistii príležitostne i v rámci duchovných obnov cyrilo metodským charakterom.

4) V duchu vzájomnej lásky a jednoty usilovať sa vytvárat kresťanské rodinné prostredie doma na pracovisku a pri rozličných príležitostiach.

5) Prehlbovať duchovný život lebo každý z nás má byť nosiťelom a šíritelom cyrilo metodského odkazu predobšetkým svojím vlastným životom.

B. Mariánská úcta.Sv Cyril a Metod s kresťanskou vierou priniesli k nám úctu k Panne Márie Marianská úcta ako účast cyrilo metodského dedičstva mala byť obsvlášť preniknút náš život viery v tomto jubilejnom roku. Preto sa odporúča.

1) Oživiť marianské soboty účastou na bohoslužbách a príležitosnými modlitbami k Panne Márii.

2) Na prvé soboty v mesiaci ( kňazké soboty ) modliť sa za Svätého Otca biskupov kňazov rehoľníkov bohoslovco i na nové kňazké povolania.

3) Zúčastnovať sa podla možností na marianských májových a oktombrových pobožnostiach Denne sa modlievať ruženec ( aspoň jeden desiatok )

4) Putovať na posvätné marianské miesta tam v tichosti rozjímat o Panne Márii modliť sa za jednotu našej miestnej i všeobecnej Cikvi podla možností zúčastniť sa tam na svätej omši a pristúpiť k svätému príjimaniu.

Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch

2012-07-08T08:59:53Z

Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch

Ktoré storočie zaznamenalo najviac pápežov?
Storočím, v ktorom sa uskutočnilo najviac korunovácií pápežov, bolo IX., presnejšie roky 867-965, kedy bolo na Petrov stolec uvedených dvadsaťosem pápežov.

Čo sa deje z tisícmi darov, ktoré pápež dostáva od veriacich?
Okrem umeleckých diel, ktoré sú odovzdané do jedného z vatikánskych múzeí, takmer všetky dary (napr. aj videokamery či iné prístroje) sú rozdané chudobným rodinám.

Ako fungujú telefóny vo Vatikáne?
Telefónna sieť vo Vatikáne je jednou z najdokonalejších na svete. V roku 1886 mal Vatikán ako prvý štát na svete vlastnú telefónnu ústredňu, o päť rokov skôr, ako bola prvá telefónna ústredňa nainštalovaná v USA. Do Vatikánu denne smeruje okolo osemnásťtisíc zahraničných telefonátov. Toto číslo pred Vianocami stúpne na dvadsaťpäťtisíc hovorov denne.
V prepočte na počet obyvateľov má Vatikán hustejšiu telefónnu sieť ako akékoľvek mesto sveta.

Aká rušná je letecká premávka nad Vatikánom?
Počas pobytu vo Vatikáne sa nemusíte báť, že by vám spadlo lietadlo na hlavu, pretože prelety nad Vatikánom sú zakázané.

Čo to je La terra di nessuno?
Vo Vatikáne sa nachádza kúsok zeme, ktorý je skutočnou geografickou raritou, pretože nepatrí nikomu: ani Taliansku a ani Vatikánu. Územie s rozlohou 152 m2, vtlačené medzi oba štáty, nesie názov La terra di nessuno ("zem nikoho") a je málo známou zaujímavosťou.
Zem nikoho môžme vidieť v celku z väčšej vzdialenosti. Je ňou Corridoio di Castello (Hradný koridor), postavený v XIII. storočí pápežom Mikulášom III., ktorý sa tiahne od Anjelského hradu do Vatikánu. V stredoveku slúžila táto úzka spojnica ako úniková cesta pre pápežov z Vatikánu do spomínaného Anjelského hradu (bývalého mauzólea cisára Hadriána, ktoré bolo prestavané na pevnosť).

Ako vznikla švajčiarska garda?
Švajčiarsku gardu založil pápež Július II., nazývaný pápež-bojovník, ktorý bol ako pápežský legát nadšený švajčiarskym vojskom natoľko, že v roku 1478 presvedčil pápeža Pia IV, aby uzatvoril spojeneckú dohodu so švajčiarskymi kantónmi. Keď sa v roku 1506 stal pápežom, do Ríma pozval 150 švajčiarskych vojakov.

Aká dlhá je vatikánska železničná sieť?
Vatikánska železničná sieť je nepochybne najkratšia na svete. Meria iba 800 metrov a Vatikánske železnice nemajú stály cestovný poriadok. Budova vatikánskej železničnej stanice bola postavená B. Mussolinim ako dar pre pápeža a dnes je jednou z rarít Vatikánu. "Cukríková stanica", ako ju volajú niektorí turisti, je postavená z ružového, zeleného a žltého mramoru. Pápež Pius XI. o nej hovoril, že je to "najkrajšia železničná stanica sveta". V tom čase ešte neboli položené koľajnice, ktoré by spájali stanicu s talianskou železnicou, ale pracovníci železníc uisťovali pápeža, že to bude už onedlho. Ten s úsmevom poznamenal: „Ale sa ponáhľate zbaviť sa ma...“ Jediným pápežom, ktorý železnicu použil bol Ján XXIII. V októbri 1962 urobil cestu vlakom do Assisi a Loreta, aby sa tu modlil za koncil. Po Vatikánskych železniciach pravidelne dodávajú do Vatikánu z Talianska tovar nevyhnutný pre chod tohto miništátu. Všetky vlaky z Talianska na územie Vatikánu ťahá malá parná lokomotíva. Talianske železnice udržujú v neustálej pohotovosti niekoľko salónnych vozňov, ktoré sú pripravené v prípade potreby ponúknuť na prevoz Svätého Otca. Podľa dohody z roku 1953 medzi Vatikánskymi železnicami a Talianskymi štátnymi železnicami je Vatikán oprávnený v prípade potreby využívať hlavnú taliansku železničnú sieť.

Aké boli primáty Jána Pavla II?
Ján Pavol II. je prvým pápežom, ktorý číta bez okuliarov /používa kontaktné šošovky/. Je prvým pápežom, ktorý nosí náramkové hodinky, lyžuje a zdoláva hory. Na konkláve /voľba pápeža/ prišiel s pár drobnými- 15000 lír, iba toľko mu dovolili vyviesť z Poľska. Je prvým pápežom, ktorý nosí oblečenie šité na mieru francúzskym návrhárom, prvým pápežom hospitalizovaným na verejnej klinike. Ján Pavol II drží i primát v počte nalietaných kilometrov.

Ako dlho sa môže voliť pápež?
Neexistuje časové ohraničenie konkláve, voľby nového pápeža. Najdlhšia voľba sa odohrala po smrti pápeža Klementa IV. v roku 1268. Kardináli potrebovali na zvolenie pápeža Gregora X. 2 roky, 9 mesiacov a 2 dni.

Odkiaľ čerpal Ján Pavol II. informácie o dianí vo svete?
Skupina odborníkov prečíta každé ráno okolo 30 talianskych a svetových denníkov. Dôležité články vyberú a preložia do taliančiny. Tento výber z rozsahom asi 20 strán predložia pápežovi okolo 10 hod.

Kto bol pápež Ján XX.?
Neexistuje žiaden Ján XX. Rozhodli tak v 10. storočí aby sa opravila chyba v následnosti mien. Meno Ján je najčastejšie používaným menom pápežom. 7 storočí však toto meno nebolo použité, lebo sa myslelo, že prináša nešťastie. Ján VII. bol zavraždený členmi svojej rodiny v roku 882, Ján XI. zomrel vo väzení v roku 935 a Ján XII. bol ubitý na smrť rozvášneným mužom. Až pápež Roncalli mal odvahu v roku 1958 zvoliť si meno Ján XXIII.

Ako to, že sú dvaja pápeži s menom Ján XXIII.?
Kardinál Cossa bol menovaný pápežom 25. mája 1410 koncilom v Pise ako protipápež Gregora XII. , ktorý v tom čase sedel na Petrovom stolci v Ríme. Jeho „panovanie trvalo 5 rokov“. Keďže nebol skutočným pápežom, ale protipápežom, mohol si meno Ján XXIII vyvoliť i kardinál Angelo Roncalli 25. októbra 1958.

Ktorý pápež vedel písať na písacom stroji?
Pápež Pius XII. bol doteraz jediným pápežom, ktorý vedel plynule písať na písacom stroji. Prakticky až do vlastnej smrti si sám prepisoval svoje príhovory a prípravy ku encyklikám na stroji.

Akú zvláštnu poštu dostával Ján Pavol II.?
Ján Pavol dostáva veľmi často listy od detí. Veľa z nich si uchováva vo svojom súkromnom archíve: „Drahý pápež, ty si iný. Mám rád tvoje príbehy o pápežoch, ktorí ťa predchádzali, ale ty sa mi páčiš najviac. Myslíš si, že urobíš svet lepším?“/list 14. ročného chlapca/
„Videl som ťa v telke, keď ťa ten zlý človek postrelil. Musí to byť ťažké žiť neustále vystavený nebezpečenstvu. Viem, že Ježiš ti pomôže. Špageti robia dobre zdraviu, a ak ich budeš jesť viac, ako poľské jedlá, budeš sa mať lepšie. Nezabudni na moju radu!“/10. ročný chlapec/
„Drahý pápež! Ako sa cíti niekto kto zomiera? Nikto mi to nechce povedať. Ja to chcem vedieť, ale nie vyskúšať...“/11.ročný chlapec/
Pápež dostal i telegram nasledujúceho znenia: “Keď si večer líham mám strach, lebo sa mi snívajú hrozné sny. Prosím ťa, povedz Bohu, aby mi posielal v noci lepšie filmy.“
Najzábavnejším bol však telegram 9.ročného dievčaťa z Bostonu: „Pán Svätosť, moja mama mi povedala, že ma priniesol bocian. Keď sa narodil môj braček, tiež ho priniesol bocian. Drahý pápež, mohol by si dohodnúť s Bohom, aby mala nabudúce moja mama už normálny pôrod?“
Jeden 10. ročný chlapec napísal: „Bohu, ktorý je pri pápežovi- Drahý Ježiš, čítal som tvoju Knihu. Nabudúce, keď budeš písať Bibliu, vlož tam aj trochu viac napätia a dobrodružstva.“

Čo odhalil rukopis Jána Pavla II.?
Sám Ján Pavol II. bol zvedavý, čo ukrýva jeho rukopis. Kúsok svojho rukopisu bol doručený jednému z najlepších grafológov sveta bez toho, aby vedel, komu patrí. Výsledok bol skutku zaujímavý. Analýza písma potvrdila, že pisateľ je človekom, ktorý v sebe prechováva hlbokú lásku k ľuďom a k jednoduchosti. Písmo smerujúce doprava je svedectvom hlbokej otvorenosti pre problémy druhých. Pisateľ je podľa analýzy človek opatrný a dáva dôraz na detaily. Medzere medzi slovami nám napovedajú, že častokrát sa potrebuje utiahnuť a premýšľať. Z času na čas má rád úplné utiahnutie sa. Podľa grafológa ide o človeka so zmyslom pre humor, no so silným charakterom, ktorý sa nebojí ukázať. Posledná veta analýzy hovorila, že ide o mimoriadneho človeka!...

Ako trávieval rád voľný čas Ján XXIII.?
Tento pápež veľmi rád navštevoval najvyššie obývané miesto vo Vatikáne- Vežu vetra. Nosil so sebou ďalekohľad a s obľubou celú hodinu pozoroval život v uliciach Ríma... Dnes je toto miesto používané pre ubytovanie prominentných hostí Vatikánu. Býval tu počas rekonštrukcie Vatikánskeho paláca i Ján Pavol II.

Aké tituly prináležia pápežovi?
Pápežský úrad je zviazaný s rôznymi honorárnymi titulmi. Pápež je Biskupom Ríma, Následníkom Princa Apoštolov, Kristov vikár na zemi, Najvyšší Veľkňaz Univerzálnej Cirkvi, Sluha sluhov božích, Patriarcha Západu, Prímas Talianska, Arcibiskup a Metropolita Rímskej provincie a Vrchný panovník Vatikánskeho štátu.
Vo Vatikánskych archívoch je uložený list anglickej panovníčky Viktórie, ktorá sa snažila vyhnúť akémukoľvek titulovaniu pápeža. Jej list začína s oslovením: „Najurodzenejší pane“, namiesto zaužívaného „Vaša Svätosť“. Pápež Lev XIII. vo svojej odpovedi začína: „Pokojná a premocná Viktória, Kráľovná Spojeného Kráľovstva Britského a Írska i iných krajov, veľká Vládkyňa Indie...“

Aký je pápežov plat?
So zvolením jedného z kardinálov za pápeža dostáva sa dotyčnému povýšenia, no zároveň i poníženia. Je to možno neuveriteľné, ale pravdivé- pápež nezarába ani líru! Pápež nevlastní dokonca ani žiadne osobné konto v banke.

Rozprával niektorý z posledných pápežov zo sna?
Pápež Ján XXIII. podľa mnohých svedectiev rozprával často zo sna. Zdá sa, že sa mu často snívalo o problémoch svojho pontifikátu, lebo častokrát zo sna opakoval: „Neviem, musím sa na to opýtať pápeža“...

Prečo Ján Pavol II. odmietol dediť?
V roku 1981 Ján Pavol II. odmietol prevziať dedičstvo vo výške 4 miliárd lír po starej vizionárke z Piecenze. Vizionárka bola známa v celom Taliansku Mamma Rosa. Rosa Buzzini Quattrini prijímala mnoho rokov peniaze od ľudí, ktorým predpovedala budúcnosť tvrdiac, že vidí Pannu Máriu vo sne. Vatikán jej schopnosti nikdy oficiálne neuznal a preto ani pápež neprevzal toto veľké dedičstvo.

Ktorí pápež mal problém s výslovnosťou?
Pred návštevou fínskeho prezidenta Kekkonena u Pavla VI. 1975 navštívil Vatikán fínsky veľvyslanec pri Svätej Stolici, aby pripravil protokol. Pápež však neustále menil výslovnosť Helsinky na Helsinsky. Veľvyslanec ho trpezlivo niekoľko krát opravil. Keď prišiel Kekkonen, Pavol VI. zopakoval svoju chybu a vyslovil „Helsinsky“. Potom sa otočil k veľvyslancovi a hrdo povedal: „Tentoraz som to povedal správne, že?“...

Ktorí s pápežov vykonávali pred svojim zvolením aj iné zamestnanie?
Pápež Eusébius (310) bol lekárom a historikom. Pápež Bonifác VII.(1294-1303) vykonával prax advokáta. Pius II. (1458-1464) bol diplomovaný literátom a básnikom. Pápež Inocent X. (1644-1655) bol sudcom a pápež Inocent XI. (1676-1889) bol bankérom.

Ktorý muž sa stal pápežom 3 razy
Benedikt IX. (1032-1044) sa stal pápežom po prvý krát v 14 rokoch. Po prvom zvolení sa úradu zriekol, lebo sa chcel oženiť. Po druhom zvolený sa zriekol svojho úradu v prospech svojho kmotra. Za pápeža bol zvolený i tretí raz. To všetko sa odohralo skôr, ako dosiahol vek 30 rokov.

Ktorí s pápežov napísal kuchársku knihu?
Jediným pápežom, ktorý napísal kuchársku knihu bol Pius V. (1566-1572). Nazval ju „Tajomstvá kuchyne pápeža Pia V.“. Jeho obľúbeným dezertom bola jablková torta.

Ktorý pápež fajčil?
Pápež Ján XXII. (1958-1963) vyfajčil jednu krabičku cigariet denne. Pápež Pius XII. holdoval tabaku, no po zápale pľúc s tým musel prestať.

Kto bol „pápež bojovník“?
Jediným pápežom, ktorý osobne viedol vojsko do boja bol pápež Július II. (1503-1513). Bol nazývaný „pápež bojovník“. Získal si veľký rešpekt u vojakov. keď Michelangelo projektoval jeho sochu vlažil mu do ruky knihu. Pápež však prikázal sochárovi, aby knihu vymenil za meč.

Ktorý pápež ohlásil osobne svoje zvolenie?
Na konkláve v júny 1846 bol poverený sčítaním hlasov kardinál Giovanni Ferretti. Počas 3. hlasovania prečítal prvých 18 hlasov, ktoré patrili jemu. Prekvapený a ustrašený kardinál pokračoval v sčítaní hlasov. Jeho meno sa na hlasovacích lístkoch objavilo nakoniec 36 krát, čo zodpovedalo viac ako dvom tretinám hlasov potrebných na zvolenie pápeža. Tak bol zvolený pápež Pius IX.

Aká bola reakcia Pia XII. na oslobodenie Ríma od nacistov?
V deň, keď americké jednotky dorazili do Ríma aby ho oslobodili od Nemcov, prišiel generál Harmon za pápežom Piom XII. a ospravedlňoval sa za hluk tankov v uliciach Ríma. Pápež mu s úsmevom odpovedal: „Keď prichádzate oslobodiť Rím, môžete robiť toľko hluku koľko chcete.“

Stratil niektorí z pápežov trpezlivosť na verejnosti?
Jediný raz sa to podarilo pápežovi Jánovi XXIII. Pápež mal predniesť príhovor v jednej z vatikánskych sál, no skôr ako začal svoj príhovor, jeden zo záhradníkov sa rozhodol premiestniť v sále palmy. Pápež ho požiadal aby palmy nechal na svojich miestach, ale záhradník pokračoval vo svojej práci ďalej. Pápež ho teda znova poprosil, aby nepokračoval vo svojej činnosti, no záhradník ho znovu ignoroval. Pápež rozhadzujúc rukami prikázal, aby záhradníka vyviedli von. To všetko okorenil necitovateľnými slovami v benátskom dialekte.

Dokázal niektorý z pápežov prerušiť štrajk robotníkov?
Počas jedného dôležitého sviatku slúžil Ján XXIII. vo Vatikáne slávnostnú svätú omšu, ktorú prenášala televízia i rozhlas. Na to však bolo potrebné 3500 kilowattov energie. Vatikánske generátory boli v tom čase vygenerovať iba 2100 kilowattov. Zamestnanci rímskej elektrárne však štrajkovali. Pápež ich prosil, aby dodali do Vatikánu aspoň potrebné množstvo na prenos. Šéf štrajkujúcich na to povedal: „Áno! Pre pápeža Jána to urobíme. On nám priniesol svetlo a my mu ho teraz vrátime.

Ako chcel pápež oklamať Hitlera?
Keď pápežovi Piovi XII. oznámili, že Adolf Hitler ho má v pláne zatknúť a deportovať mimo Vatikánu, pápež napísal list, v ktorom podáva svoju demisiu. To znamená, že ak by ho nemecké vojská deportovali mimo Vatikánu stal by sa z pápeža Pia XII. obyčajný občan Talianska menom Eugen Pacelli.

Ktorý pápež takmer stratil vo vatikánskej knižnici život?
Bol to pápež Pius XI., ktorý len tesne unikol smrti vo Vatikánskej knižnici 22. decembra 1931. Desať minút po tom, ako opustil priestory knižnice, v ktorých strávil pol hodiny, sa tu zrútil strop a prebúral podlahu. Prelát, s ktorým pápež predtým rozprával utrpel pri tom smrteľné zranenie.

V čom bol pápež silnejší od Stalina?
Počas stretnutia medzi Stalinom a Churchillom padol návrh, aby sa povojnových rokovaní zúčastňoval i Vatikán. Stalin sa však postavil proti a posmešne sa opýtal: „Koľko divízií má pápež?“ Keď sa o tom dopočul Pius XII., nezdržal sa poznámky: „Pán Stalin stretne moje divízie v nebi!...“

Ktorý z pápežov mal vojenskú hodnosť?
Počas prvej svetovej vojny získal vojak, ktorý sa neskôr stal pápežom Jánom XXIII., hodnosť seržanta. Pracoval ako zdravotník v talianskej armáde. Po svojom zvolení za pápeža ho prišli pozdraviť i rôzni vojenskí hodnostári. Jednému z nich, ktorý si pred ním pokľakol hovorí: „Vstaňte, vstaňte! Veď vy ste kapitán a ja iba seržant....“

Ktorý pápež hral rád biliard?
Bol to pápež Pius IX. Bol vyslovene zbláznený do biliardu. Zohnal dva biliardové stoly a umiestnil ich vo Vatikáne a Castel Gandolfe. Dlhý čas počas svojej dovolenky strávil večery s kardinálmi a ďalšími hosťami práve pri biliardovom stole. Netreba hádam dodávať, že obvykle odchádzal ako víťaz...

Stal sa niekedy laik pápežom?
Po mnohých storočiach teologických diskusií bol v roku 1975 definitívne vymazaný zo zoznamu pápežov Ottobono Fieschi zvolený za pápeža v júly 1276 pod menom Hadrián V. Na Petrovom stolci sedel však len dva mesiace. Potom náhle zomrel. Ottobono pri svojom zvolení nebol kardinálom, ani biskupom, ba dokonca ani kňazom. Tento stav sa nezmenil ani po zvolení za pápeža. A tu je pravidlo pre voľbu pápeža striktné: „Ak ten, ktorý pred svojim zvolením za pápeža nebol predtým vysvätený za biskupa, nech sa tak stane hneď po jeho zvolení.“

Ktorý pápež bol pápežom najkratšie?
Pápež Štefan II. zomrel po 4 dňoch od svojho zvolenia. Bolo to v roku 752. 22. marca bol zvolený a 25. marca zomrel. Jeho nasledovník si zvolil takisto meno Štefan II. Preto sa ku nemu do zátvorky pridáva číslovka III.

Aký bol vzťah pápeža k Hitlerovi?
Pred začiatkom a počas druhej svetovej vojny sa na Petrovom stolci vystriedali dvaja pápeži. Ani Pius XI., ani Pius XII. však Hitlerovi neboli naklonení. Vždy, keď prišiel Hitler do Ríma, aby pozdravil Mussoliniho, pápež odišiel prezieravo na dovolenku do Castel Gandolfa a nakázal, aby bola Sixtínska kaplnka zatvorená kvôli reštaurovaniu. A tak napriek veľkej Hitlerovej túžbe vidieť Sixtínsku kaplnku, sa mu tento sen nikdy nesplnil.

Ktorý z pápežov sa postaral o zavlažovanie Vatikánskych záhrad?
Zavlažovanie Vatikánskych záhrad a prívod do mnohých fontán v záhradách zabezpečil pápež Pius XI. Nechal v záhradách inštalovať 9 300 postrekovačov napájaných 90 kilometrami potrubia a dvoma cisternami každá s kapacitou 6 a pol milióna litrov vody. Voda pochádza z Braccianského jazera vzdialeného 40 km od Ríma. K obľúbeným vtipom pápeža bolo pustenie postrekovača v okamihu, keď okolo neho prechádzal niektorý z kardinálov.

Ktorý pápež mal roľnícky pôvod?
Pápež Ján XXIII. mal jednoduchý roľnícky pôvod. Sám pápež raz vtipne o chudobe svojej rodiny poznamenal: „Existujú tri spôsoby, ako sa môže muž zruinovať: ženy, hazardné hry a roľníctvo. Môj otec si vybral najnudnejší spôsob...“

Aká je najznámejšie poznámka pápeža pri obede?
V Paríži počas oficiálneho obeda vošla do sály krásna mladá žena veľmi skromne oblečená. Kardinál Roncalli, budúci pápež Ján XXIII., vtedajší nuncius vo Francúzsku poznamenal: „Neviem pochopiť, prečo vždy, keď vstúpi nejaká pekná žena, všetci začnú pozerať na mňa a nie na ňu. Každý chce vidieť, ako sa zatvárim...“

Ktorý pápež zomrel tragicky?
Bol to pápež Ján XXI. Stalo sa to 20. mája 1277, keď sa zrútila vo Viterbe nová budova, v ktorej pápež nocoval. Bol pápežom 9 mesiacov.

Ktorý z pápežov bol nenapraviteľný knihomoľ?
Pápeža Pavla VI. prezývali neprajníci Vatikánskym bibliofilom. Na svoje cesty si pápež vozil 74 krabíc plných kníh, aby mal po ruke vždy niečo zaujímavé. Pápež uprednostňoval odbornú literatúru, ale nepohrdol ani románmi.

Ktorá žena sa snažila obrátiť pápeža?
Keď bola Clare Boothe Luce, konvertitka z protestantizmu, americkou veľvyslankyňou v Taliansku, stala sa nasledujúca udalosť. Keď prišla veľvyslankyňa na súkromnú audienciu k pápežovi k Piovi XII., zostali za zatvorenými dverami dlhý čas. Po niekoľkých hodinách nazrel jeden z ceremonárov do pápežovej pracovne. Naskytol sa mu nevšedný obraz pápež stál v kúte pracovne a pani veľvyslankyňa ho zahŕňala prúdom slov. Nakoniec bolo počuť pápežov protest: „Ale pani Luce, veď ja už som katolík!“:

Ktorý z kardinálov hovoril 39 jazykmi?
Páter Mezzofanti dostal úlohu vyspovedať dvoch nemeckých zajatcov, ktorí mali byť na druhý deň popravení. Páter však nevedel nemecky, no za noc sa mu podarilo naštudovať z nemčiny toľko aby porozumel spovedi vojakov. Páter Meyyofanti, narodený v roku 1774, položil tak základ svojmu koníčku: naučiť sa čo najviac jazykov. V čase keď bol zvolený za kardinála hovoril plynule 39 jazykmi. Medzi nimi albánsky, česky, čínsky, dánsky, chaldejsky, švédsky, turecky... Pasívne ovládal ďalších niekoľko jazykov.

Ktorý z prezidentov USA je vyobrazený ako socha vo Vatikáne?
Keď pápež Ján XXIII. prijal na súkromnej audiencii 10. marca 1962 Jacqueline Kennedyovu, prezradil jej i nasledujúce tajomstvo: Jej manžel John Kennedy stál ako 22 ročný za model sochárovi, ktorý zhotovoval sochu na oltár vo Vatikáne. Mladý Kennedy trávil vtedy týždeň dovolenky v Anglicku. Jeden zo sochárov vtedy hľadal model pre jedného z anjelov. A tak sa podobizeň Kennedyho nachádza v podobe okrídleného anjela pri sv. Terezke z Lisieux.

Kto napísal hymnu Vatikánu?
Vatikánsku hymnu napísal francúzsky skladateľ Charles Gounod. Hymnu možno počuť aspoň raz týždenne v Rádiu Vatikán.

Boli niekedy nezhody medzi pápežom a štátnym sekretárom?
Jedným z najschopnejších štátnych sekretárov bol kardinál Dominico Tardini. Napriek tomu, že jeho vzťah z pápežom Jánom XXIII. bol výborný, ich povahy sa niekedy dostávali do zaujímavých situácií. Tardini mal svoju kanceláriu priamo pod pápežovou. Keď mal zlú náladu a nepáčilo sa mu niektoré z pápežových rozhodnutí, hovoril o pápežovi ako o „tom hore“. A pretože sa vo Vatikáne sa nič neutají, pápež sa to dozvedel. Dal si zavolať Tardiniho a povedal mu: „Chcel by som si s vami niečo vyjasniť. „Ten hore“ je Pán, Otec Nebeský v nebi. Ja som iba „ten na poslednom poschodí“. Takže vás prosím, aby ste si nás nemýlili!“.

Koľko izieb má pápežská rezidencia?
Apoštolský palác v ktorom žije a pracuje pápež spolu so svojou kúriou má viac ako 1400 miestností, takmer 1000 schodíšť a 20 nádvorí. Pápež však používa len zopár z týchto miestností na súkromné účely.

Prečo sú vyobrazené na oltári sv. Petra včely?
Medzi miliónmi návštevníkov baziliky sv. Petra vo Vatikáne je iba zopár, ktorí by vedeli dať odpoveď na otázku, prečo sa na podstavcoch baldachýna nachádzajú vyobrazené včely. Baldachýn bol postavený Berninim na rozkaz pápeža Urbana VIII. v prvej polovici XVII. storočia. Pápežova neter v tom čase očakávala prírastok do rodiny. Bolo to však rizikové tehotenstvo a všetci vedeli, že takéto tehotenstvá sa obyčajne v tom čase končili smrťou matky i dieťaťa. Pápež urobil sľub, že ak obaja prežijú, dá v bazilike postaviť oltár. Dieťa sa narodilo zdravé a matka sa tiež po čase uzdravila. Bernini, ktorému bola úloha stavby zverená použil symbol rodu- včely, ktoré umiestnil na podstavcoch baldachýna v zvláštnom tvare okolo mladej ženy. A tak na štyroch stranách podstavca vidíme priebeh pôrodu mladej neterky pápeža- tvár ženy a včely tvoriace časti jej tela. Na poslednom vyobrazení je tvár usmievajúceho sa dieťaťa.

Narodilo sa vo Vatikáne niekedy dieťa?
Napriek tomu, že vo Vatikáne žijú a pracujú i ženy, vo vnútri štátu sa podľa dostupných informácií nikdy nenarodilo žiadne dieťa.

Aký pôvod má obelisk na námestí sv. Petra?
Obelisk z námestia sv. Petra bol dlho opradený rôznymi legendami. Aká je však pravda o jeho pôvode? Cisár Kaligula /panoval do roku 41 po Kristovi/ nechal vyryť na jeho spodnú časť venovanie svojej matke /Agrippe/ v latinčine. Pápež Sixtus V. o 1500 rokov neskôr nechal tento kolos s váhou 320 ton premiestniť z pôvodného miesta cirkusu na súčasné miesto v strede námestia. Ale odkiaľ pochádza obelisk? Nenachádzame na ňom žiaden nápis. Až archeológ Magi v našom storočí si položil záhadnú otázku- prečo Kaliglov nápis nie je priamo na obelisku, ale na jeho podstavci? Všimol si maličkých záhadných dierok po celom obelisku. Boli to hádam zbytky po bronzových písmenách na obelisku? Použijúc stovky malých písmeniek a zákonov kryptografie nakoniec archeológ po úmornej práci hádanku rozriešil- nápis prezradil, že obelisk bol vyrobený a postavený v Heliopolise Corneliom Gallom, rímskym prefektom v Egypte, ktorý neskôr v roku 27 pred Kristom spáchal samovraždu.

Koľko kníh sa nachádza vo Vatikánskej knižnici?
Vatikánska knižnica nepatrí medzi najväčšie na svete svojou rozlohou, ale svojim bohatstvom kvality uchovávaných kníh a rukopisov. V regáloch knižnice sa nachádza asi milión kníh, 100 tisíc rytín a tiež asi 100 tisíc rôznych rukopisov. Tieto časti knižnice sú prístupné akreditovaným profesorom, študentom i vedcom.

Aký bezpečnostný systém je použitý v Apoštolskom paláci?
Po atentáte na pápeža v roku 1981 boli inštalované na celej terase súkromných priestorov pápeža nepriestrelné sklá. I na okno, z ktorého sa pápež nedeľu čo nedeľu prihovára pútnikom pri „Anjel Pána“ bolo umiestnené nepriestrelné sklo. Tieto základné opatrenia chránia pred prípadným ostreľovačom z protiľahlého Gianiccola alebo okolitých budov.

Koľko osôb žije vo Vatikáne?
Vo Vatikáne žije asi 1100 obyvateľov. Polovica z nich má aj Vatikánske občianstvo. 95% obyvateľov tvoria muži. Kardináli sú vatikánskymi občanmi, aj keď žijú inde vo svete. Nikto sa nerodí s právom na vatikánske občianstvo. To môže byť len udelené.

Koľko listov zaslaných od svetových osobností sa uchováva vo Vatikáne?
Jednou z najúžasnejších zbierok vo Vatikáne sú milióny listov zaslaných do Vatikánu od mnohých svetových osobností. 236 z nich bolo vystavených vo Vatikánskych múzeách v roku 1981. Medzi nimi napríklad žiadosť Henricha VIII. o rozvod s Katarínou Aragónskou. Je to pergamen široký 60 a dlhý 90 cm. Bol adresovaný pápežovi Klementovi VII. a podpísaný 75 podpismi so 75 pečaťami. Medzi ďalšími listami boli listy od Galilea, Koperníka, Erazmusa, Napoleona, Volteira, Michelangela, mnohých kráľov a svetových vládcov...

Odkedy má Vatikán svoju poštu?
Poštový úrad Vatikánu vznikol už v XIV. storočí. Používal sa vtedy známy „Pony- express“. Dnes je hlavná budova pošty umiestnená hneď za hlavným vchodom do Vatikánu- pri Bráne sv. Anny. Ročne ním prejdú asi 2 milióny listov, 6 milónov pohľadníc a 15 tisíc balíkov. Pošta je rýchla a spoľahlivá a tak mnohí Rimania uprednostňujú práve túto poštu pre talianskou. Bilancia pošty ja každoročne v pozitíve. Je to hlavne vďaka známkam, ktoré sú vyhľadávaným suvenírom v rôznych zbierkach. Iba raz sa vo svojich výpočtoch pomýlili. Bolo to vo Svätom roku 1975, keď zostalo nepredaných takmer 1 milión známok.

Koľko trvá pešia obchôdzka okolo Vatikánu?
Prechádzka okolo gigantických múrov obkolesujúcich Vatikán trvá presne 60 minút.

Čo je to „Knižnica relikvií“?
Jedna z najzaujímavejších izieb Apoštolského paláca je tzv. „Knižnica relikvií“. Je to izba s vysokým stropom s množstvom regálov plných zásuviek. Spolu s typicky knižničným rebríkom máme dojem veľkej knižnice či kancelárie advokáta. Pod malou lampičkou tu pracuje kňaz zamestnaný ojedinelou prácou. Zasiela do celého sveta balíky s relikviami mnohých mučeníkov a iných svätcov. Cirkevné právo totiž predpisuje, že v každom stabilnom oltári musí byť uložená relikvia niektorého zo svätcov. Nakoľko sú vo svete neustále stavané nové kostoly a kaplnky, rastie i potreba nových relikvií. A tak denne vyexpeduje táto „knižnica“ niekoľko doporučených balíkov s pozostatkami tých, ktorí budú patrónmi nových oltárov.

Ako vyzerá vatikánska telefonická sieť?
Vatikán má jednu z najvýkonnejších telefonických sietí na svete. V roku 1886 bola inštalovaná prvá telefonická centrála. Bolo to o 5 rokov skôr, ako v USA! Dnes Vatikán prijme denne 18 tisíc mimoštátnych hovorov. Na Vianoce je to okolo 25 tisíc hovorov. Vo Vatikáne je zároveň v prepočte na obyvateľa najviac telefonických aparátov.

Akú má reputáciu Vatikánske rádio?
Vo Vatikáne sa rozpráva jeden vtip: Do pracovne Leonida Iľjiča Brežneva vstúpi pracovník kancelárie s ihlou a niťou, aby mu prišil odpadnutý gombík na nohaviciach. Sovietsky vodca sa ho prekvapene pýta, ako je to možné, že vie, že mu odpadol gombík. „Práva to hlásili na Vatikánskom rádiu!“- odpovedá zamestnanec...
Tento vtip vyjadruje medzinárodné uznanie informačnej sieti Vatikánu. Vysiela v 33 jazykoch /vrátane esperanta/, 225 hodín týždenne v 100 štátoch sveta. Stálych poslucháčov tohto rádia je 80 miliónov!

Koľko osôb pracuje vo Vatikáne?
Dnes pracuje vo Vatikáne viac ako 3000 osôb. Zaujímavosťou je, že vo Vatikáne neexistuje žiadne súkromné podnikanie, neexistuje tu žiadna súkromná firma.

Ako možno rozpoznať vatikánske automobily?
Vatikán má svoje identifikačné automobilové značky. Označenie je „S.C.V.“/Stato Cittá Vaticano/. Neprajní Rimania si však údajne pri tejto značke občas povzdychnú „Se Cristo Vedesse- Keby tak Kristus videl....!
Číslovanie ide od 1 do 142. Vatikán vlastní i 12 benzínových púmp.

Koľko okien má Apoštolský palác?
Apoštolský palác má spolu 12 523 okien. A treba ich z času načas i očistiť, čo určite nie je práca závideniahodná...

V ktorom storočí bolo najviac pápežov?
Najviac pápežských volieb počas obdobia sto rokov sa odohralo v rozpätí medzi rokmi 867 až 965. V tomto období sa vystriedalo 28 pápežov.

Pozná vatikánske právo trest smrti?
Trest smrti bol z vatikánskeho práva vyškrtnutý v roku 1967. Posledné popravy sa odohrali vo Vatikánskom štáte 24. novembra 1868, keď boli popravení dvaja atentátnici, ktorí vyhodili do povetria pápežské kasárne a pritom zabili 25 vojakov.

Ako by reagovali informačné siete Vatikánu pri smrti pápeža?
Ako každá iná veľká Informačná kancelária sveta, má Vatikánske rádio pripravené pásy s nahrávkami ku dňu smrti pápeža. Tieto materiály sú neustále dopĺňané a sú archivované pod názvom „Deň X“. Boli dokonca pripravené do vysielania a založené vo vysielacích boxoch v máji 1981, keď bol na pápeža spáchaný atentát Ali Agcom. Tento program je nahraný vo všetkých 33 rečiach, v ktorých rádio vysiela.

Aký je vývin latinčiny?
Latinčina bola dlhú dobu v Európe i v Cirkvi považovaná za jazyk číslo jeden. I ona však musela prechádzať rôznymi inováciami. Jeden zo zodpovedných redaktorov nového slovníka latinčiny sa veru musel zapotiť, aby vymyslel nové výrazy napr. pre televízor /imaginum transmissio per electricas undas/, radar /radioelectricum instrumentum monitorum/, atómovú bombu /pryobulus atomicus/, či ústredné kúrenie /calefacientis aquae dusctus/ a iné. Vo Vatikáne vychádza nákladom 1000 kusov i časopis, ktorého jedninou rečou je latinčina. Dokonca i reklama je tu v latinčine! Takže zubná kefka je uvádzaná ako „peniculus dentarius“ a holiaci strojček „novacula ab inferendis vulneribus tuta“. A tak nový slovník obsahuje okrem 30 tisíc klasických výrazov i 10 tisíc úplne nových...

Kto bol vo Vatikáne najnešťastnejší z voľby Angella Giuseppe Roncalliho (Jána XXIII.) za pápeža?
Keď bol zvolený za pápeža Ján XXIII. (Angelo Giuseppe Roncalli), rímski krajčíri, ktorí pripravili tri sady bielych pápežských šiat (jedno malé číslo, druhé stredné číslo a tretie veľké číslo), nepočítali s tým, že pápežom sa stane veľmi silný kardinál Roncalli. Prvá vtipná poznámka nového pápeža vtedy znela: „Všetci chcú, aby som bol pápežom, všetci - okrem krajčírov“. Keď sa odobral k otvorenému oknu, aby udelil požehnanie zástupom veriacich, bolo počuť, ako si popod nos mrmle čosi o strašne úzkej reverende a „pápežských nepríjemnostiach“.

Aké priemyselné odvetvie je vo Vatikáne najvýznamnejšie?
Jediným a teda aj najvýznamnejším odvetvím vatikánskeho priemyslu je výroba mozaík (ak nerátame vydávanie poštových známok). Väčšina z nádherných mozaikových výzdob Baziliky sv. Petra vznikla vo vatikánskej Škole Mozaiky. Laboratórium, založené začiatkom XVIII. storočia, zdokonalilo náročnú techniku ukladania kamienkov a jeho zbierka farebných kameňov, ktoré sú uschovávané na dlhej chodbe v takmer tridsiatich tisícoch krabíc, je najväčšia na svete. Niektoré kamene, farbené podľa už neexistujúcej receptúry, majú viac ako dvesto rokov; modré a červené si už vyžadovali vyrobenie duplikátov. Vedľa dielne sa nachádza expozícia, kde môžte získať niektoré z drobných farebných kamienkov.

Z lásky k padlým ženám

2012-07-04T09:23:23Z

V roku 1863 viedol duchovné cvičenia v ženskej väznici vo svojej rodnej obci Cadillac.Ked sa po roku vrátil zistil že jeho slová nepadli na skalnatú pôdu ale mnoho žien si ich zobralo k srdcu pretože jeho oslovenie Moje drahé sestry nebolo len prázdné oslovenie ale myslel to vážne.Všemožným spôsobom sa znažil pomáhať ženám ktoré skončili väzbu.Tieto ženy ktorými ostatný opovrhovali ako kmínkami v nom našli svojho brata ktorí ich neodzudzoval a ktorý do ich srdc vlieval novú nádej.V roku 1866 založol kongregáciu tzv Betánskych sestier hoci jeho úmyslom nebolo zakladať kongregáciu ale iba jednoduchý dom Betániu kde by prepustené ženy našli útočisko po boku reholných sestier dominikánok Boh požehnal tomuto dielu ktoré sa zakrátko rozsrástlo a funguje dodnes.A ked dnes stretneme sestru betánku neviete aký bol jej predchádzajúci osud či bola socialnou pracovníčkou alebo prostitútkou väzenkynou alebo advokátkou ale jedno je isté teraz svoj život zasvätila Bohu a službe k padlým ženám.V roku 1998 sa skupina odsúdených osôb vo väznici v Norfolku štát Massachusetss usa dopočila o fr Latasovi a chceli sa stat dominikánskimi laikmi terciami Ich túžba sa splnila i ked sú dodnes vo väzení modlia sa pravidelne spoločne liturgiu hodín spoločne rozjímajú nad Svätým písmom a znažia sa byt oporou tým čo sa vo väzenskom prostredí konfrotujú so svojou krehkosťou.Z homílie ktorú predniesol generál rehole kazaťelov Bruno Cadore počas blahorečenia brata Latatesa v nedeľu Najsvätejšej Trojíce 3 júna 2012.Brat Joseph v lone Rehole kazatelov založil dielo na ohlasovanie zázraku milosrdenstva Boha Otca tajomstvá evanjélia a toto dielo bolo rečou obhajoby na rehabilitáciu väzenkýn z ktorých niektoré stáli pri zakladaný Betánských sestier.Bol prorokom ktorý zvestoval že Boh sa sklána týmto ženám Bol skutočne prorokom ktorý ohlasoval že prostredníctvom táchto žien Boh Otec Syn a Duch Svätý chce tiež rehabilitovať celý svet a urobit z neho svet kde sa dôvera obnovená skrz Božiu lásku porodí svet vo svojej dobrote rehabilitácii ktorú by sme mohli nazvat spásou.

Sviatok Navštívenia Panny Márie

2012-07-02T05:56:35Z

V dnešnom evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Evanjelium nám hovorí o tom, čo sa dialo s Pannou po Zvestovaní a po počatí z Ducha Svätého. V dobe do Zvestovania žila Mária skrytým a uzavretým životom, úplne zameraná na počúvanie Božieho Slova. Po Zvestovaní a po počatí z Ducha Svätého, keď sa v nej objavil nový život milosti, pocítila potrebu a túžbu podeliť sa so svojou radosťou. Aj my musíme najprv v skrytosti a samote hľadať Božiu vôľu a až potom sa môžeme vydať na cestu k ľuďom.
    Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Syna Božieho išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú, ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov, je stále aktuálnou vecou. Sv. Bonaventúra, hovorí, že: „Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život" sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený.“
    „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ Mária je plná Boha a jeho velebnosti. Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriino počatie, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí to isté slovo, ktoré Starý zákon používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď nám opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v Starom zákone hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nešlo obežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi zvláštny posvätný tanec, ktorým Ján ešte v tele svojej matky naznačil Božstvo Kristovo. Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre židov Starozákonná archa. Preto Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?“
    Panna Mária je od tejto chvíle požehnaná prítomnosťou Božieho Slova a z jej vnútra vyrážajú pramene Ducha Svätého. Mária sa stáva Novým stvorením. Človekom plným Boha skrze prijaté Božie Slovo a Ducha Svätého. Evanjelium nám ukazuje Máriinu návštevu u Alžbety, boli by sme v pokušení povedať „všednú udalosť" zo života Panny Márie. Cítime, že termín „všedná udalosť" tu akosi nesedí. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel, je to vyňaté zo všednosti. Nie je to všedná udalosť, pretože Mária je plná Boha a tak aj jej Návšteva je zároveň Božou Návštevou. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, dokonca môžu byť aj katastrofou, ale Návšteva Panny Márie u jej príbuznej Alžbety, robí na nás iný dojem.
    Máriina návšteva je vzorom pre naše stretnutie s ľuďmi. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že viacej pôsobíme tým, čo sme, ako svojimi rečami. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Na ľudí nepôsobia natoľko naše slová ako naše bytie. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Ona prijala do svojho života Božie Slovo a dostala moc stať sa Božím dieťaťom. „Tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa božími deťmi." Pretože prijala Boha do svojho srdca stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie. Stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Božie Slovo je pre ňu tým, čo pre inú ženu znamená tehotenstvo. Tehotenstvo mení organizmus ženy a Máriu mení Božie Slovo. Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ona sama nám vydáva svedectvo o tom, čo v nej spôsobil Boh.
    Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinský nazývať Magnificat, zistíme, že to nie je v pravom slova zmysle modlitba. Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale prihovára sa nám ľuďom a hovorí o tom, čo sa deje v nej a aké veľké veci jej urobil Ten, ktorý je Mocný. Nie je to modlitba, ale svedectvo. Jej svedectvo hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Mária sa nechváli tým, že by ona urobila niečo veľké pre Boha. Mária je plnosť milosti. Všetko je dar. Ona nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti.
    „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária prežíva Boha ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy je a bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. On chce byť aj tvojím Spasiteľom. Aj tebe chce urobiť veľké veci, ale ty mu to musíš svojou dôverou a odovzdanosťou umožniť.
    „Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia..“ Istí protestantský teológ so žiaľom priznáva, že sa toto proroctvo napĺňa v katolíckej a pravoslávnej cirkvi, ale v protestantizme nie, hoci je to Božie Slovo. Samotné Božie Slovo hovorí o veľkej úcte, ktorou má byť zahrnutá Matka nášho Pána.
    Mária prežíva v sebe vnútornú slobodu, ktorou nás oslobodzuje Kristus. I keď sú mocní ešte stále na tróne, pre Máriu ich panstvo skončilo, pretože oni vládnu prostredníctvom strachu a ona je láskou oslobodená spod tyranie strachu. I keď vo svete určite je a bude hlad, Mária je nasýtená vierou, dobrými vecami, Duchom Svätým. Ona už teraz žije v Ježišových blahoslavenstvách.
    Tajomstvo dnešného sviatku nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými ľuďmi stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú len seba ale Božie Slovo, a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Ak prinášame len seba, nie sme pre druhých požehnaním. Predpokladom svätého prijímania je prijímať Ježiša v Duchu Svätom. To isté platí aj o prijatí druhého človeka. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Keď aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána", lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Slovo Božie.
    Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha."

Ja som Cesta Pravda i život.

2012-06-30T06:29:36Z

Ja som Cesta, Pravda i Život

Všetci ich dobre poznáme. Sú to Ježišove slová, ktorými sa jasne stanovuje exkluzivita jeho postavenia na ceste spásy. Naozaj v nikom inom niet spásy okrem Krista. Prišiel preto, aby sme mali život, a to v hojnosti(porov. Jn 10,10). Prišiel vydať svedectvo pravde, ktorá nás oslobodí. Je to jasná reč, neznesie nijaké iné tvrdenia a úchylky. Bez ohľadu na to, či si to niekto uvedomuje alebo nie, spása je jedine skrze Krista. On je ústredným bodom celého procesu dejín človeka a v ňom i dejín spásy. Nikto nepríde k Otcovi, iba cezo mňa... (Jn 14, 6).

Žijeme v čase keď sa dar spásy ponúka celému ľudstvu. Nikto nie je vylúčený. Ježišova krv tiekla za každú ľudskú bytosť. Mladého i starého, veriaceho i neveriaceho, dieťa či nenarodený ľudský plod, dobrého i zlého, vzdelanca i primitíva. Odkedy Syn človeka odovzdal dielo kríža Otcovi so slovami dokonané je a jeho láska objala celé dejiny ľudstva, Boh pozerá na každého z nás očami lásky svojho Syna, ktorý verný Otcovej vôli zotrval na kríži v postoji lásky k človeku, a ako milujúci nevinný stiekol z poslednej kvapky krvi. Toto je základ, toto je istota pravdy, o ktorú sa opiera nádej eschatologickej budúcnosti ľudstva. Áno, o tú pravdu ide, že Ježiš ešte raz príde ako dokonávateľ dejín. Na tú chvíľu čakáme.

Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.... (porov. Hebr 1, 1 ). Tieto slová autora listu Hebrejom možno v širšom význame aplikovať na všetky cesty za poznaním Boha a na všetky náboženstvá, ktoré sa usilujú rozlúštiť základné otázky zmyslu ľudského života a jeho smerovania. Avšak kľúčom a vrcholom všetkého je On – Kristus. ... v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze, ktorého stvoril aj svet ( Hebr 1, 2 )

Aj my sme „v posledných dňoch“ svedkami oživovania starých pohanských kultúr a odkazov vekov dávnych civilizácií. Naši bratia, často v detstve pokrstení kresťania, nachádzajú cestu do sveta mystérií a cez tieto dávno mŕtve alebo importované cudzokrajné rituály stávajú sa vyznavačmi tajomných náboženstiev a ezoterických praktík. Môže to byť zaujímavé, atraktívne, ale.... V prostredí kresťanskej civilizácie, ktorá dávno prekonala pôvodné pohanské korene nových národov a absorbovala a pretransformovala ich originálne hodnoty, sa návrat k týmto kultom javí viac ako podivne.

Iste, nikomu nemožno prikazovať, ako sa má na ceste duchovného hľadania rozhodnúť. Pokiaľ by šlo iba o folklór, o oživenie a preniknutie do tradícií našich dávnych predkov, je to dokonca chvályhodné. Zmätok však začína tam, kde sa začne tvrdiť, že všetky náboženstvá sú rovnocenné a že je jedno, aké náboženstvo človek vyznáva. Veď miera pravdy, ku ktorej sa to-ktoré náboženstvo približuje, je veľmi odlišná, preto vôbec nemôže byť pravda, že je jedno k akému náboženstvu sa človek hlási. Tu samozrejme nepôjde o to, aby sme niekoho robili vinným za to, že je druid, budhista, moslim, žid alebo vyznávač náboženstva afrických pralesov.Človek si väčšinou náboženstvo nevyberá, ale sa doň rodí spolu s celou kultúrnou výbavou. Učí sa ho spoznávať a nakoniec prijať.

Osobitná cesta čaká toho, komu osud takýto štart nedoprial, a on sa musí sám prácne zorientovať a rozhodnúť. A kto mu pomôže, ak nie je nablízku nikto, kto by autenticky predstavil cestu, ktorou je Kristus a jeho slovo, ktoré znamená bezpochyby život?! U nás ateistická propaganda, inde sekularizačná vlna chcela vytrhnúť z duše človeka akúkoľvek stopu transcendentna. Človek súčasnosti ostal ozbíjaný o hodnoty, na ktoré má prirodzené právo ako mysliaca bytosť, ale potreba a túžba zostali. A tak sa s vášnivou vervou vrhá na všetko, čo tieto hodnoty aspoň dáva tušiť. Vlastná kultúra sa spreneverila v samej podstate, zradila hodnoty z ktorých vyrástla, a tak súčasný človek siaha po tom, čo prinášajú civilizácie a kultúry iné, hoci aj zabudnuté a znova objavované. Kto to chce hľadajúcemu a nespokojnému človeku vyčítať?! Je to jeho vlastná cesta k pravde, ktorá je ešte veľmi vzdialená...... lebo tá pravda je len jedna – zjavená v Kristovi.

Problém je inde, nie v hľadajúcom. Problém je v nás, že nie sme tam, kde sa ľudia pýtajú a nevieme ani odpovedať tak, aby to bolo prijateľné. Nie, nie, nie! Nebojte sa!!! Tu naozaj neide o lacný výpredaj kresťanstva. Naopak, ide o kvalifikovaný a empatický prístup k súčasnému človeku, ktorý hľadá, pýta sa a má veľké nároky. Chce diskutovať, a s čím sa stretne? Často s povrchnosťou a neochotou voči takejto náročnosti. Nakoniec s odsúdením, možno s démonizovaním.

Náš najvyšší pastier a učiteľ rímsky biskup, pápež Ján Pavol II. nás učí inému zmýšľaniu. Je odvážny a smelý. Vie, že jedine pravda nás môže všetkých oslobodiť Už pred šestnástimi rokmi sa odhodlal na neobyčajný experiment, ktorý zatriasol celou zemou. Dodnes žijú medzi nami takí, ktorí mu to neodpustia. Ale pápež sa pravdy nebojí a je jej najpovolanejším strážcom. A to je podstatné. On, ktorý vysoko nad svetom nesie viditeľné znamenie kresťanskej viery, chcel na ekumenickom a medzináboženskom modlitbovom stretnutí v Assissi ukázať, že svet sa bez Boha nemôže zaobísť. Máme v živej pamäti, čo nám pred rokom povedal aj v Petržalke: O crux, ave spes unica... (Ó kríž, nádej jediná). Áno, Svätý Otec mal určité obavy, aby sa týmto počinom nevnášal medzi náboženstvá zmätok. Preto jasne a opakovane vymedzuje v dokumentoch kresťanskú a katolícku identitu. Na modlitbovom stretnutí chcel pripomenúť, že svetové náboženstvá ukazujú, že myslia na dobro ľudstva. Podľa jeho slov Assisi nastoluje vysokoteologické znamenie: predobraz jednoty, ktorú ponúka Kristus všetkým ľuďom dobrej vôle. Cesta k jednote jediného Božieho ľudu je často naším očiam skrytá, a predsa ona má skutočnú a objektívnu hodnotu. V rámci tejto radikálnej jednoty treba si ceniť aj iné, nekresťanské náboženstvá, podčiarkujúc pravé hodnoty, ktoré opatrujú. Koncil učí, že Katolícka cirkev neodmieta nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravé a sväté.

Naozaj nejde o nijaké miešanie náboženstiev, ale o spoločné úsilie v pokore si vyprosiť Božie požehnanie. Cirkev Ježiša Krista zostane navždy držiteľou pravdy, sebazjavenia Boha milosrdenstva a lásky. Ale i ona sa chce naučiť počúvať tých, ktorí dosiaľ hľadajú nepoznaného Boha v tieňoch a obrazoch, a od ktorých sám Boh nie je ďaleko. Dialóg je najskôr počúvanie a pochopenie, až potom obohatenie, prípadne konsenzus.

Pred nami je ešte ďaleká cesta k prežívaniu plnosti zjavenej pravdy. Cesta k nej však nevedie cez vojny a obviňovania, ale cez pokoru a vzájomné poznávanie a vytváranie hodnôt, ktoré s nami prechádzajú aj do večnosti.

Katolík a kresťan sa nemusí báť straty svojej viery alebo identity, ak ju naozaj má. Skôr je potrebné, aby sme rástli v poznaní svojej viery a o svojom živote s Kristovom vedeli vydať potrebné svedectvo. Žijeme v časoch, ktoré stavajú pred nás nedozierne úlohy a chcú nás urobiť svedkami zázrakov. Len buďme verní a dôslední nasledovníci svojho povolania, ktoré sme v Kristovi dostali.

Nenechajme sa popliesť falošnými prorokmi a ich povrchnými rečami o rovnocennosti náboženstiev, ale súčasne vedzme, že Cirkev sa na iné náboženstvá nepozerá ako na nepriateľov pravdy, ale ako na jej úprimných hľadačov.

Nádej zomiera posledná

2012-06-29T09:48:12Z

Keby sme chceli vysvetliť slovo nádej, určite by sa našlo niekoľko jeho definícii.
Odborných, ale aj poetických.
Nech by sme už nádej charakterizovali akokoľvek, isté je, že je a musí byť neoddeliťelnou súčasťou ľudského života.
Inak by sa len veľmi ťažko prekonávali a riešili problémy a skúšky, ktoré nás sprevádzajú celým životom.
Jednou z typických črt nás, kresťanov, by malo byť aj to, aby sme boli v spoločnosti poslami nádeje.
Je to však nesmierne ťažké, pretože mnohé média a isté skupiny ľudí úmyselne podsúvajú beznádej a tak ludia postupne zmalomyseľnievajú. Takto otupení v myslení sú potom ľahkou korisťou manipulácie.
Dá sa vôbec ešte prinášať otupeným ľudom nádej ? Dá. A je to momentálne nesmierne potrebné.
Všetci túžime po Nádeji, že náš život má zmysel a cieľ.
V neslobode pred novembrom´89 mnohým pomohli kvalitné knižky či časopisy prevažne dovezené potajomky zo zahraničia. Nehovoriac o tajne získanom výtlačku Svätého Písma.
Ľudia duchovne blokovaní spoločnosťou naplno hltali každú stranu, ktorá prinášala nádej skrze učenie Ježiša Krista. Dnes máme našťastie textov na výber.
Kvalitných, ale žiaľ, aj dosť brakov, či priam až nebezpečných.
A možno teraz prichádza čas, keď v záplave rozných kníh a časopisov túžime po živej skúsenosti s nádejou.
Chceme mať skúsenosť s ozajstnými vzormi ľudí nádeje. Skutočný človek nádeje musí byť napojený na Boha. On je jej prvotným žriedlom. Ľuďom nestačí len počúvať o Ježišovi Kristovi, teda evanjelizovanie ústami.
Chcú vidieť vzory a ich konkrétne dobré skutky, ktoré budú presvedčivé. Hlavne mladí ľudia, ktorí sú zaplavení technikou a virtualným svetom, potrebujú živý kontakt s ľuďmi nádeje.
Skúsení a zrelí učitelia určite potvrdia, že každý žiak sa dokáže učiť, ak ho vyučuje učiteľ, pri ktorom cíti, že ho má rád.
A tu kdesi väzí posolstvo nádeje. Ježiš, ako príklad empatického pedagóga, plný milosrdenstva neposielal ľudom letáky, časopisy a knihy.
Nehovoril spoza rečníckeho pultu všeobecne, čo sa má a čo sa nemá robiť. On prichádzal k ním osobne. Približoval sa v konkretných situácii a prinášal pomoc a útechu. Prinášal nádej a preto mu uverili.
Ak sa pri čítaní vo vás nanovo prebudí túžba stať sa človekom, ktorý bude prinášať nádej konkrétnym ľudom v konktrétných situáciach, môžeme len dúfať, že naša spoločnosť sa začne pomaličky obrodzovať.

Apoštol Pavol

2012-06-28T12:50:08Z

Apoštol PAVOL

Ježiš Kristus pri rozličných príležitostiach prízvukoval svojim učeníkom, že Božie kráľovstvo je pre všetkých ľudí. Túto skutočnosť, ktorú najskôr naznačoval v podobenstvách, napokon jasne vyjadril pri konečnom odovzdávaní svojho poslania apoštolom, keď im kázal ísť do celého sveta, učiť všetky národy a krstiť ich.
A jednako apoštoli nemohli hneď prekonať židovsko-národné ponímanie Božieho kráľovstva. Nevedeli ihneď pochopiť, že aj pohania môžu byť prijatí do Cirkvi bez toho, žeby sa predtým museli stať židmi. Apoštola Petra muselo poučiť zvláštne zjavenie o tom, že i pohania majú také miesto v Cirkvi ako tí, čo pochádzajú zo židovstva. No napriek tomu odpor židokresťanov proti prijatiu pohanov do Cirkvi bez záväzkov Mojžišovho zákona trval ďalej. Zásadná zmena nastala až pôsobením apoštola Pavla, ktorý naplno a bez výhrad otvoril brány Cirkvi všetkým národom a kultúram. Preto ho právom nazývame apoštolom národov.
Kto bol apoštol Pavol?
Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pavol bolo pravdepodobne jeho rímske prímerie, ktoré neskôr používal ako jediné meno. Pochádzal z maloázijského mesta Tarzu (v dnešnom južnom Turecku). Toto mesto patrilo medzi dôležité kultúrne a obchodné strediská Rímskej ríše. Preto mal Šavol možnosť oboznámiť sa v rodnom meste s rímskym právom a gréckou kultúrou. Vieme, že zdedil i rímske občianstvo.
To všetko však neoslabilo jeho židovské cítenie. Jeho najvnútornejšie ideály boli náboženské: horlivá, bezvýhradná služba Bohu. Preto odišiel do Jeruzalema, kde sa stal učenlivým žiakom najväčších vtedajších znalcov židovského zákona. Šavol bol silnou a dôslednou osobnosťou, ktorá sa nezastavila na polceste. Preto sa neuspokojil len s poznaním posvätného zákona, ale stal sa aj jeho nekompromisným obhajcom. Táto jeho horlivosť ho priviedla medzi tých, čo kameňovali prvého kresťanského mučeníka Štefana, a urobila z neho nezmieriteľného prenasledovateľa Ježišových nasledovníkov.
Ako vieme zo Skutkov apoštolov (Sk 9,1n), mimoriadne zjavenie Ježiša Krista urobilo z prenasledovateľa Cirkvi jej najhorlivejšieho apoštola. No i jeho vycibrená osobnosť a nezlomná horlivosť museli prejsť viacročným obdobím skúšok a vnútorného i vonkajšieho formovania, kým sa z horlivého a bystroumného obrátenca stal zrelý apoštol.
Prvá skúška prišla hneď po obrátení v Damasku. Po trojdňovom pôste a hlbokom sústredení Pavol prijíma krst a vracia sa mu zrak, ktorý stratil pri oslepujúcom zjavení na ceste. Tým akoby sa mu otvorili nové obzory, a Pavol bez meškania s preňho typickou horlivosťou začína hlásať Ježiša a dokazuje o ňom, že je Božím Synom a sľúbeným Mesiášom. Pavol očakáva, že jeho obrátenie bude dostatočným dôkazom pre Židov, aby uverili v Krista. Ale sklame sa. 1 odchádza na juh, do púšte, kde sa tri roky duchovne prehlbuje a zoceľuje pre náročné apoštolské úlohy a ťažké životné boje. No keď sa vráti do Damasku, jeho kázanie znovu naráža na ťažkosti. Vtedy odchádza do Jeruzalema, aby - ako píše v Liste Galaťanom - sa zoznámil s apoštolom Petrom. V Druhom liste Korinťanom Pavol píše o úteku z Damasku: "(Keď som bol) v Damasku, miestodržiteľ kráľa Aretu dal strážiť mesto Damask, aby ma chytil. V košeli ma spustili oknom cez hradby a tak som unikol jeho rukám." (2 Kor 11,32n.) S určitosťou sa nedá zistiť, či sa tento jeho dobrodružný útek odohral pri prvom alebo pri druhom odchode z Damasku.
V Jeruzaleme bol Pavol dva týždne Petrovým hosťom. Pritom spoznal i apoštola Jakuba, Ježišovho príbuzného. Takto nadviazal Pavol priame spojenie s apoštolmi, predovšetkým s Petrom.
No kresťania sa báli Pavla a nedôverovali mu. Musel sa ho ujať rozvážny Barnabáš, ktorý dobre poznal celý jeho prípad, a preto ho odporúčal jeruzalemskej cirkevnej obci. Kameňom úrazu sa znova stala Pavlova horlivosť. Neohrozene začal kázať medzi Židmi a tí ho chceli zabiť. Vtedy ho niektorí veriaci odviedli do Cézarey a radili mu odísť do rodného Tarzu. Pavol poslúchol a zostal v Tarze tri alebo štyri roky, o ktorých nevieme nič určitejšie.
Medzitým sa začala sľubne rozvíjať kresťanská obec v Antiochii, a to nielen medzi Židmi, ale aj medzi pohanmi. Apoštoli poslali do tohto sýrskeho veľkomesta rozumného a duchovne hlboko založeného Barnabáša. Ten si na širokom a úrodnom apoštolskom poli spomenul na Pavla a priviedol ho z Tarzu do Antiochie. Tentoraz sa stretla Pavlova horlivosť s úspechom. Zväčša pohanská a silne medzinárodná Antiochia určila aj smer jeho ďalšej apoštolskej činnosti, a to hlásanie Kristovej blahozvesti medzi pohanskými národmi. Antiochia tiež spojila Pavla s Barnabášom; tí dvaja sa stali nerozlučnými spoločníkmi pri mnohých apoštolských cestách a podujatiach.
Z pomerne podrobného a vecného opisu Pavlových apoštolských ciest, ako ho nachádzame v Skutkoch apoštolov, si môžeme urobiť aspoň čiastočne predstavu o obrovskom rozsahu a dynamickosti Pavlovej apoštolskej činností. Začína v Antiochii ako Barnabášov spoločník, ale už pri prvej misijnej ceste preberá na Barnabášovom rodnom ostrove Cyprus iniciatívu a Barnabáš sa mu ochotne a s uznaním podriaďuje. Apoštolove cesty po mori i na pevnine by spôsobili nejeden problém i cestovateľovi našich čias s terajšími dopravnými možnosťami. Ťažko si predstaviť, ako mohol Pavol zvládnuť dlhé a zložité apoštolské cesty pri vtedajších možnostiach. Ozvenou problémov, s ktorými sa stretal, sú jeho slová v 11. kapitole 2. listu Korinťanom, kde Pavol okrem iného píše: "Tri razy som prestál stroskotanie, deň a noc som strávil na otvorenom mori. Na častých cestách v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách pred zbojníkmi,... v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách v pustatine,... v trude a námahe, v častých bdeniach, o hlade a smäde, v častom pôste, na zime a v nahote." (2 Kor 11,25n.) K tomu treba pripočítať vlastnú apoštolskú prácu, pri ktorej sa často stretol s otvorenými prejavmi nepriateľstva a s jeho dozvukmi, väzením, palicovaním, ba aj kameňovaním.
V Pavlovej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať tri veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45-58. Na týchto cestách hlásal evanjelium v mnohých mestách na ostrove Cypre, v Malej Ázii, ďalej v Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori. Niektoré miesta navštívil viac ráz. Na cestách i na navštívených miestach mal mnoho cenných spolupracovníkov, mužov i žien. Medzi najvýznamnejších pomocníkov patril už spomenutý Barnabáš, ďalej Sílas, mladý Timotej a Titus, ako aj "lekár" Lukáš, ktorého biblickí odborníci stotožňujú s pôvodcom tretieho evanjelia a Skutkov apoštolov.
Medzi prvou a druhou cestou sa na podnet Pavla a Barnabáša zišlo v Jeruzaleme niekedy v roku 49 alebo 50 zhromaždenie apoštolov a vedúcich osobností palestínskej cirkvi, aby definitívne vyriešilo pálčivé otázky spojené s prijímaním pohanov do Cirkvi. Toto zhromaždenie, ktoré cirkevné dejiny poznajú pod menom Apoštolský snem, pod vedením apoštola Petra rozhodlo, že tých, čo vstupujú do Cirkvi, neviažu predpisy židovského obradového zákona.
Na druhej misijnej ceste, ktorej cieľom bolo predovšetkým Grécko, Pavol zažil jedno zo svojich najväčších apoštolských sklamaní, a to v Aténach, ktoré pravdepodobne zastávali dôležité miesto v jeho apoštolskom pláne. Atény boli v tom čase už síce len tieňom niekdajšej slávy, ale predsa sa tu ešte v pomerne veľkom počte zhromažďovali mladí intelektuáli, ktorí v duchu starej tradície prichádzali do Atén z rozličných častí Grécka a z iných oblastí vplyvu gréckej kultúry. Boli to však úpadkoví intelektuáli, ktorí chceli veľa vecí vedieť a počuť, ale tak, aby z toho nevyplynuli nijaké záväzky pre ich život. Týmto Pavol rečnil na slávnom aténskom zhromaždisku - areopágu. V starostlivo pripravenej reči nadväzoval na grécku kultúru a na miestne prejavy úcty voči Bohu. No keď začal hovoriť o Kristovom zmŕtvychvstaní, skeptickí a zmaterializovaní poslucháči nechceli viac počuť. Prerušili Pavla s posmešnou poznámkou: "Vypočujeme si ťa inokedy!" (Por. Sk 17,16-34.)
Bolo to pre Pavla tvrdé, ale užitočné poučenie. Odzrkadľuje sa v Prvom liste Korinťanom, kde Pavol zdôrazňuje, že kresťanstvo nie je filozofia, ani rečnícka múdrosť, ale múdrosť Kristovho kríža. Pre Židov je to síce pohoršenie a pre Grékov bláznovstvo, ale pre Kristových nasledovníkov je to Božia sila a Božia múdrosť. Pavol týmito slovami odsúdil nielen tých, čo nechceli počúvať jeho kázanie, ale aj dve z najťažších ľudských pokušení, a to: pýchu a seba zahľadeného do rozumárstva a zmäkčilé poddávanie sa ťarche tela s jeho zmyselnosťou.
Na konci tretej misijnej cesty veriaci v Cézarei na základe predpovede jedného proroka varovali Pavla, aby nešiel do Jeruzalema. No on nechcel odbočiť z cesty, ktorú mu určila Božia prozreteľnosť. Skutky apoštolov, počnúc 21. kapitolou, so živou bezprostrednosťou opisujú Pavlovo uväznenie, jeho búrlivé výsluchy pred Židmi a rímskymi miestodržiteľmi a napokon jeho dobrodružnú cestu do Ríma, pred cisársky súd, ku ktorému sa Pavol odvolal ako rímsky občan.
Vojenská eskorta priviedla Pavla do Ríma niekedy na jar roku 61. Tu strávil približne dva roky v pomerne miernom väzení, počas ktorého mohol vyvíjať rozsiahly apoštolát. Po prepustení z väzenia sa vydal Pavol znovu na apoštolské cesty, o ktorých však nevieme nič určitejšie. Podľa istých náznakov sa pripúšťa možnosť, že zašiel až do Španielska. No v každom prípade navštívil grécke a maloázijské cirkevné obce, kde nechal svojho milovaného učeníka Timoteja v Efeze a Tita na ostrove Kréte.
Roku 64, keď cisár Nero nariadil prenasledovanie kresťanov v Ríme, sa sťažilo postavenie Cirkvi aj v rímskych provinciách. V tomto období znova zaistili Pavla a uvrhli ho do väzenia v Ríme. Tentoraz to bolo ťažké väzenie, v ktorom apoštol zakúsil hlad, zimu a opustenosť. Niektorí jemu verní kresťania padli v prenasledovaní, iní sa báli priblížiť k nemu, ako to poznáme aj z prenasledovaní v 20. storočí. V Druhom liste Timotejovi Pavol predvída svoju blízku násilnú smrť. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 na mieste nazývanom "ad Aquas Salvias", na južnom okraji Ríma v blízkosti Ostijskej cesty (Via Ostiense). Teraz je na tom mieste kostol a trapistické opátstvo "Tre Fontane" (Tri studničky). Meno mu dali tri pramene, ktoré podľa legendy vystrekli na mieste, kam padla a dvakrát podskočila apoštolova odťatá hlava.
Sv. Pavla pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste. Cisár Konštantín Veľký postavil nad jeho hrobom menšiu baziliku. Cisár Valentinián II. začal roku 386 stavbu veľkej svätyne, v ktorej pokračovali jeho nástupcovia v spolupráci s pápežom Siriciom (384-399). Baziliku postupne bohato vyzdobili a ohradili ochranným múrom. V minulom storočí, roku 1823, ju ťažko poškodil požiar. No pápež Lev XII. a jeho nástupcovia sa usilovali obnoviť tento pamätný chrám v pôvodnej veľkoleposti. Obnova bola dokončená za pápeža Pia IX. roku 1854.
Tak ako chrám sv. Petra, aj bazilika sv. Pavla pri Ostijskej ceste predstavuje významné dielo kresťanskej architektúry. No viac ako veľkosť a nádhera týchto chrámov zaváži skutočnosť, že sú historicky cennými pomníkmi dvoch najväčších apoštolov Ježiša Krista a dvoch najväčších postáv jeho Cirkvi.

Apoštol Peter

2012-06-28T09:40:39Z

Apoštol PETER

Evanjeliá nám poskytujú o apoštolovi Petrovi viaceré údaje, na základe ktorých si možno v hlavných črtách zostaviť jeho životopis.
Peter, brat apoštola Andreja, sa volal pôvodným menom Šimon. Pochádzal z galilejského mestečka Betsaida a bol rybárom. Bol ženatý a v čase Ježišovho pôsobenia býval v Kafarnaume pri Genezaretskom jazere. Jeho žena sa v evanjeliách nikdy nespomína. Spomína sa iba jeho testiná, teda matka jeho manželky, a to v súvislosti s jej uzdravením na Ježišov zásah. Práve tento prípad, ktorý sa opisuje v prvej kapitole Markovho evanjelia, vyvoláva dojem, že Petrova žena v tom čase už asi nežila. Evanjelista totiž hovorí, že testiná po uzdravení posluhovala Ježišovi a jeho spoločníkom, čo môže znamenať, že ona sa starala o domácnosť.
Evanjelista Ján opisuje v prvej kapitole svojho evanjelia prvé stretnutie Šimona-Petra s Ježišom. Bolo to v blízkosti miesta, kde kázal a krstil Ján Krstiteľ. Šimona priviedol k Ježišovi jeho brat Andrej, ktorý bol spolu s neskorším apoštolom a evanjelistom Jánom žiakom Jána Krstiteľa. Podľa evanjeliového rozprávania sa zdá, že i Šimon - ak nebol priamo Krstiteľovým učeníkom -sa aspoň živo zaujímal o jeho účinkovanie a mesiánske výzvy.
Vlastné povolanie Šimona za apoštola sa uskutočnilo neskoršie pri Genezaretskom jazere. Ježiš vyučoval ľudí zo Šimonovej loďky ako už azda viac ráz predtým. Tentoraz však po vyučovaní kázal Šimonovi, aby išiel loviť ryby. Šimon poslúchol nezvyčajný príkaz, ktorý bol v rozpore s rybárskou teóriou a praxou. Výsledok mimoriadnej rybačky bol ohromujúci. Šimonova loďka mohla pojať ledva polovičku chytených rýb. Museli prísť na pomoc s loďkou Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, ktorí tvorili s Petrom akési malé rybárske družstvo. Keď pritiahli k brehu bohatý úlovok, Šimon už nemohol zadržať v sebe vnútorné napätie a pohnutie. Hodil sa pred Ježišom na kolená a povedal: "Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek!" Petrovo priznanie vlastnej nízkosti malo však opačný účinok. Ježiš nielenže neopustil Petra, ale ustanovil ho za rybára ľudí, ktorý bude získavať nesmrteľné duše pre nebeské kráľovstvo. Vtedy Šimon opustil všetko svoje imanie na brehu jazera a stal sa verným Ježišovým učeníkom, spolu so svojimi rybárskymi spoločníkmi.
V súvislosti so Šimonovým povolaním za apoštola evanjelisti poznamenávajú, že Ježiš dal Šimonovi nové meno - Kéfa (Kefas), čo značilo v aramejskej reči skala, po grécky "Pétra", mužský tvar Petros, po latinsky Petrus, po slovensky Peter. Aký význam mala táto zmena Šimonovho mena, prezrádzajú naplno až Ježišove slová, ktoré čítame v 16. kapitole Matúšovho evanjelia. Po Petrovom vyznaní Ježišovho Božieho synovstva mu Kristus hovorí: "Ty si Skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi." (Mt 16,18n.) Sú to veľmi silné slová, ktoré právom pokladáme za kľúčové pre uznanie a chápanie Petrovho prvenstva medzi apoštolmi a pre uznanie prvenstva Petrových nástupcov medzi nástupcami apoštolov.
Mnohí odporcovia hierarchického usporiadania Cirkvi a najmä odporcovia primátu Petra a jeho nástupcov sa usilovali a usilujú oslabiť význam uvedených slov. Keďže sa nedá poprieť znenie textu, pochybnosti sa sústreďujú na slovo "skala": či sa totiž slovo skala vzťahovalo na Šimona-Petra.
Pochybnosti sú však len veľmi násilne vykonštruované a ani v texte, ani v jeho súvislostiach nemajú opodstatnenie. Predovšetkým výraz "Skala", Či už v aramejskej podobe "Kefas" alebo v gréckej "Petros" - Peter, sa vyskytuje pri označovaní apoštola Šimona-Petra bežne ako čosi samozrejmé vo všetkých novozákonných spisoch, ktoré hovoria o Petrovi, či už sú to evanjeliá, Skutky apoštolov alebo Listy apoštola Pavla. Okrem toho slová z evanjelia podľa Matúša, ktoré sme citovali, nie sú ani zďaleka jediné, ktoré svedčia o Petrovom výnimočnom postavení.
Keby sme aj nebrali do úvahy dodatok Jánovho evanjelia (Jn 21, In), v ktorom sa hovorí o tom, ako Kristus poveril Petra pasením svojich oviec a baránkov, je v evanjeliách a mimo nich niekoľko desiatok novozákonných textov, ktoré potvrdzujú Petrovo prvenstvo medzi apoštolmi. Tak napr. zoznamy apoštolov, ktoré sú v troch synoptických evanjeliách a v Skutkoch apoštolov, uvádzajú Petra vždy na prvom mieste. Viac ráz pri spomínaní apoštolov, prípadne učeníkov sa Peter spomína osobitne. Tak napr. v Markovom evanjeliu po Kristovom zmŕtvychvstaní anjel hovorí ženám: "Povedzte jeho učeníkom, najmä Petrovi." (Mk 16,7.) Skutky apoštolov v správe o zoslaní Svätého Ducha hovoria: ,,I povstal Peter spolu s jedenástimi." (Sk 2,14.) Keď tie isté Skutky opisujú výsluch apoštolov pred veľradou, uvádzajú odpoveď apoštolov slovami: "Peter a apoštoli odpovedali." (Sk 5,29.) Podobne apoštol Pavol, keď vypočítava zjavenia zmŕtvychvstalého Krista, začína slovami: "Zjavil sa Kefasovi, potom Dvanástim." (1 Kor 15,5.) Výnimočné Petrovo postavenie medzi apoštolmi potvrdzujú aj slová apoštola Pavla v Liste Galaťanom, ktorými opisuje, ako nadviazal spojenie s vedením Cirkvi po svojom obrátení. Pavol píše: "Potom... som sa vybral do Jeruzalema oboznámiť sa s Kefasom, a zdržal som sa u neho dva týždne. Iného z apoštolov som ani nevidel okrem Jakuba, Pánovho brata." (Gal l,18n.)
Pri čítaní evanjelií sa stretáme s mnohými scénami, v ktorých Peter hovorí a koná v mene ostatných apoštolov. A zasa naopak, Kristus požaduje od neho osobitné služby a dáva mu osobitné pokyny: vyučuje z jeho loďky, káže mu loviť ryby, žiada ho, aby mimoriadne získaným peniazom zaplatil daň za neho i za seba (por. Mt 17,23n).
Ježiš dobre poznal i Petrove slabosti. No uistil ho o mimoriadnej pomoci, ktorá bude sprevádzať jeho poslanie. Významné sú Kristove slová, zaznamenané v 22. kapitole Lukášovho evanjelia: "Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vypýtal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neprestala tvoja viera. A ty, keď sa raz obrátiš, utvrdzuj svojich bratov!" (Lk 22,31n.)
Petrovo prvenstvo potvrdzujú jednoznačne Skutky apoštolov, a to predovšetkým v prvej časti, v ktorej hovoria o počiatkoch Cirkvi. V druhej časti, počnúc 13. kapitolou, Skutky apoštolov opisujú prevažne činnosť apoštola Pavla.
Zo Skutkov apoštolov vidíme, ako jednoducho, ale rozhodne a autoritatívne postupuje Peter pri dôležitých udalostiach a rozhodnutiach prvotnej Cirkvi. On riadi voľbu apoštola Mateja, on vystupuje v mene všetkých na Turíce v prvej verejnej kázni-katechéze. Peter uzdravuje chromého od narodenia a robí iné zázraky. Tu si hodno osobitne všimnúť poznámku v piatej kapitole Skutkov: "Ešte i chorých vynášali na ulice. . . aby, keď tade pôjde Peter, aspoň jeho tôňa sa dotkla niektorého z nich." (Sk 5,15.) Peter vynáša prísny Boží súd nad Ananiášom a Zafirou (Sk 5,ln), on rozhoduje o dejinne dôležitom kroku prijímať pohanov do Cirkvi (Sk 10,5n) a v tomto zmysle dáva smernice aj na prvom apoštolskom sneme (Sk 15,7n). Keď je uväznený a má byť popravený, Cirkev zvlášť bdie a modlí sa za neho. No keď je Peter zázračne vyslobodený z väzenia, opúšťa Jeruzalem, kde ostáva na čele Cirkvi apoštol Jakub Mladší, Ježišov príbuzný.
Kam odišiel Peter z Jeruzalema, to Skutky apoštolov neprezrádzajú. Iba niektoré iné novozákonné spisy aspoň čiastočne potvrdzujú správy mimobiblických starokresťanských dokumentov, podľa ktorých Peter pôsobil v Antiochii, Korinte a Ríme, kde aj zomrel mučeníckou smrťou.
Petrovu prítomnosť v Antiochii potvrdzuje apoštol Pavol v druhej kapitole Listu Galaťanom (por. Gal 2,lln). Ten istý list hovorí o Petrovom úspešnom apoštoláte medzi kresťanmi obrátenými zo židovstva (por. Gal 2,7n).
Na pôsobenie apoštola Petra v Korinte sa odvoláva neskorší korintský biskup Dionýzios, ktorý pôsobil v tomto meste okolo roku 170. Dionýzios tvrdí, že pri kolíske korintskej cirkvi stáli obidvaja veľkí apoštoli: Peter i Pavol. V prospech jeho tvrdenia hovoria dve miesta Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, kde sa Pavol usiluje odstrániť roztrieštenosť medzi korintskými veriacimi. Tak napr. v prvej kapitole apoštol píše: "Hovoríte: Ja som Pavlov! Ja som Apollov! Ja som Kefasov!" (1 Kor 1,12.) A v tretej kapitole toho istého listu hovorí: "Veď všetko je vaše: či Pavol, či Apollo, či Peter..." (V. 22.)
Uvedené dva citáty dokazujú, že okrem učeníkov apoštola Pavla a výrečného kazateľa Apolla bola v Korinte aj pozoruhodnejšia skupina učeníkov apoštola Petra.
O Petrovom pôsobení v Ríme nemáme priame doklady v biblických spisoch, okrem prvého Petrovho listu, kde apoštol hovorí: "Pozdravuje vás z Babylonu (vaša) spoluvyvolená a môj syn Marek." (1 Pt 5,13.) Menom Babylon sa tu označuje cisársky Rím podobne ako v Apokalypse apoštola Jána. Slová "(vaša) spoluvyvolená" znamenajú rímsku cirkevnú obec a Marek je Petrov sprievodca a pôvodca druhého evanjelia.
No jestvuje dosť starokresťanských dokumentov, počnúc spismi Klementa Rímskeho, tretieho Petrovho nástupcu na konci 1. stor., ktoré svedčia o dlhšom sústavnom pôsobení a mučeníckej smrti apoštola Petra v Ríme. Vykopávky pod svätopeterskou bazilikou, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1940-1967, zreteľne potvrdili starokresťanské údaje o Petrovom hrobe na týchto miestach. Nepriamy dôkaz o Petrovom pôsobení v Ríme vidia historici vo veľkom rozvoji a konsolidácii rímskej cirkvi ešte dávno pred Pavlovým príchodom do Ríma, ako to vysvitá z Pavlovho Listu Rimanom, kde apoštol medziiným píše: "Ponajprv za vás všetkých vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista, pretože zvesť o vašej viere sa rozšírila po celom svete ... Lebo veľmi túžim uzrieť vás a dať vám nejaký duchovný dar, aby ste sa čím väčšmi utvrdili, alebo skôr, aby sme sa u vás navzájom povzbudili vierou, vašou i mojou." (Rim 1,8-11n.) Sú to slová plné obdivu a úcty, aké nenájdeme na nijakom inom mieste Pavlových spisov. Pavlove slová svedčia o veľkej vnútornej a vonkajšej konsolidácii rímskej cirkvi, ktorá je nevysvetliteľná bez dlhšieho pôsobenia významnej apoštolskej osobnosti, ktorou podľa historických dokladov nemôže byť nik iný, iba apoštol Peter.
Menej istý je rok Petrovej smrti. Historické pramene nie sú v tomto ohľade dosť jasné a jednoznačné. Podľa niektorých by sa zdalo, že zomrel spolu s apoštolom Pavlom roku 67. No viacerí vážni historici sú presvedčení, že Peter zomrel už roku 64 pri prenasledovaní, ktoré nariadil ukrutný cisár Nero po požiari mesta Ríma. Podľa starého podania bol ukrižovaný, a to na vlastnú žiadosť, dolu hlavou, lebo sa nepokladal za hodného zomrieť tak ako jeho božský Majster.
Apoštola Šimona-Petra pochovali na menšom pohansko-kresťanskom pohrebisku na východnom úpätí vatikánskeho pahorku. Nad jeho hrobom vznikol najprv malý murovaný pamätník, nad ktorým cisár Konštantín Veľký postavil po roku 320 mohutnú baziliku. Posvätil ju roku 326 pápež Silvester I. Konštantínovu stavbu počas storočí dopĺňali prístavbami i veľkolepou vnútornou výzdobou. No koncom stredoveku sa začali na starej budove ukazovať známky rozpadu, ktorý nebolo možné zastaviť stavebnými úpravami. Preto sa vtedajší pápeži rozhodli starú baziliku okrem niektorých častí zrúcať a na jej mieste postaviť novú, tak ako ju poznáme dnes. Stavba tohto doteraz najväčšieho kresťanského chrámu trvala od r. 1506 do r. 1626, keď posvätil novú svätopeterskú baziliku pápež Urban VIII.