Ivetka Gerátová

Vyznanie

2017-09-16T14:59:26Z

Pane Ježišu, príď, prosím, sem ku mne.

Veľmi túžim po Tebe, po Tvojej spoločnosti.

Prosím, príď a sadni si ku mne.

Nič od Teba nechcem tentoraz.

O nič svetské nebudem prosiť.

Chcem Ti ďakovať. Poďakovať za všetko.

Príď so svojou láskou, nehou,...s Tvojím Duchom Svätým.

Chvála Ti, Pane Ježišu, vďaka za všetko.

Veľmi Ti ďakujem za všetko, čo mi dávaš,

čím ma napĺňaš, čo do mojich dní vkladáš.

Či už radosti alebo starosti.

Za všetko Ti ďakujem.

Chválim Ťa, Pane Ježišu, za Teba samého.

Chvála Ti za Tvoje dary, ktorými ma napĺňaš.

Chvála Ti za radosť, ktorú do mňa vkladáš.

Chvála Ti za pomoc a vypočuté prosby.

Chvála Ti, že ma miluješ a ochraňuješ.

Chvála Ti, že ma premieňaš.

Vieš, Ježiš môj, veľmi Ti chcem patriť,

veľmi túžim po tom, aby som nebola takou,

akou som bola doteraz, ale urob ma inou –

- lepšou, láskavejšou, milšou, pokornejšou,

úctivejšou, ústretovejšou, svätejšou.

Pane Ježišu, prosím, urob ma celkom inou.

Prosím.

Urob ma svätou, urob ma smädnou po Tebe,

po Tvojej láske.

Prosím, dnes ma premeň.

Zmeň ma tak, ako ma Ty chceš mať.

A vieš čo, Ježiš môj?

Odovzdávam svoje srdce Tvojej najdrahšej Matke,

Panne Márii.

Nech mi ho Ona svojimi láskavými, milujúcimi rukami premení

a obnoví.

Nech Jej čistota zmyje z môjho srdca všetko nedokonalé,

všetko to špinavé.

Panna Mária, Mamička, prosím, obnov vo mne srdce moje.

Nech sa páči Tvojmu Najsvätejšiemu Synovi. Prosím, premeň ma.

Ó, vďaka Mamička, že nečakáš, ale hneď konáš a ja budem ďalej žiť s iným srdcom.

Srdcom plným lásky.

A teraz Ježišu, chcem pri Tebe len tak na chvíľku spočinúť.

Byť len tak blízko Teba. Vnímať tlkot Tvojho Srdca.

Vnímať, ako sa Tvoje Srdce približuje k môjmu a užívať si tú blízkosť po celom dni.

Tvoje a moje srdce vedľa seba.

Ó, koľká to láska a neha v týchto dvoch srdciach.

Chcem byť ticho a načúvať tomu tlkotu lásky.

Ó, Ježiš, pritúľ ma k sebe, nech celkom na Tebe spočiniem.

Amen.

Ježiš, Láska moja, môj Ježiš !

Nepoškvrnené počatie Panny Márie

2016-12-08T22:39:02Z

Teraz popíšem niečo z knihy Evanjelium ako mi bolo odhalené od Márie Valtorty. Je to 10 úžasných kníh, odkývajúcich život Panny Márie, Jozefa a Pána Ježiša. Od narodenia Márie až po smrť Ježiša na kríži...teda - možno aj viac, ešte som to nedočítala :-D.

Budem tu písať isté úryvky z knihy, možno niečo okomentujem :-D . Mimochodom, tá kniha - zatiaľ 1.časť mi dáva veľmi veľa. Mal by si ich prečítať každý človek - dostal by iné vnímanie na všetko, čo sa dialo v tých časoch... Verím, že Boh by ho zasiahol hlbšie :-) .

Filmy, ktoré pozeráme sú nádherne spracované, sú úžasné. Radosť na ne pozerať a rozjímať pri nich, ale poviem vám, ani jeden nevyjadruje tú lásku, krásu, čistotu, poslušnosť, pokoru a svätosť Panny Márie. Bola tak poslušná (mali by sme si brať príklad, hlavne my - manželky - ako ona s láskou obsluhovala svojho Jozefa, ako ho milovala, akú mala úctu voči nemu...). Mária bola a je úžasná Žena, Matka, Orodovníčka, Kráľovná, ...tých pomenovaní pre ňu je až až. Je dokonalá ako anjel. Je to naša Mamka.

Takže prejdem na knihu. Toto všetko vidí Mária Valtorta - Ježiš na jej úprimné modlitby odpovedal videniami o ich životoch.

Zvestovanie

Mária sedí v malej obdĺžnikovej izbe. V ozajstnej dievčenskej izbe. Má najviac 15 rokov. Sedí na nízkej stoličke a pradie bielučký ľan, jemný ako hodváb. Jej drobné rúčky, iba o trošku tmavšie než ľan, šikovne otáčajú vretenom. Drobná tvár, mladá a taká krásna, je mierne sklonená a jemne sa usmieva, akoby čosi hladkala alebo sledovala nejakú nežnú myšlienku.

V domčeku i v záhrade vládne hlboké ticho. Všade je pokoj a poriadok. Všetko je čisté a usporiadané. Prostredie je veľmi skromné, prázdne takmer ako cela. Mária sa púšťa do tichého spevu, neskôr spieva trochu hlasnejšie. Nie je to hlasný spev, ale rozozvučí malú izbičku a cítiť v ňom, ako sa jej zachvieva duša. Zrejme spieva po hebrejsky. Opakuje sa tam slovo Jahve, tuším to bude nejaký posvätný spev, azda žalm. Mária dvíha hlavu a opiera si ju o stenu za sebou. Ruky s vretenom položila do lona. Tvár sa jej rozžiari krásnym rumencom a oči sa strácajú ktovie v akej nežnej myšlienke. Zalesknú sa návalom sĺz, ktoré jej nepadajú z očí, ale ich zalejú. A predsa sa tieto oči smejú.

Spev sa mení na modlitbu: "Pane, najvyšší Bože, neotáľaj už a zošli svojho Služobníka, aby priniesol na zem pokoj. Vzbuď vhodný čas a čistú a plodnú pannu pre príchod tvojho Krista. Otče, svätý Otče, dovoľ svojej služobnici, aby na tento úmysel obetovala svoj život. Dovoľ mi, aby som zomrela až potom, keď uvidím tvoje svetlo a tvoju spravodlivosť na zemi a keď spoznám, že vykúpenie sa zavŕšilo. Ó, svätý Otče, zošli na zem túžbu prorokov. Zošli svojej služobnici Vykupiteľa. Aby sa v hodine, keď sa ukončí môj posledný deň, otvoril pre mňa tvoj príbytok, lebo jeho brány už otvorí tvoj Kristus pre všetkých, ktorí dúfali v teba. Príď, Duch Pána. Príď, Knieža pokoja!" Mária zostáva takto pohrúžená...

Záves sa hýbe viac, akoby ktosi za ním robil prievan alebo by ním zatriasol, aby ho rozhrnul. Biele svetlo farby perál zliatych s čistým striebrom rozjasní jemne žlté steny, zvýrazní farby látok a ešte väčšmi preduchovní Máriin obličaj. Vo svetle, bez toho, žeby sa záves rozhrnul pred tajomstvom, ktoré sa uskutočňuje - a záves sa už prestal hýbať, visí úplne nehybne medzi verajami, ako keby bol stenou, ktorá oddeľuje vnútrajšok od vonkajšku - , v tomto svetle pokľakne archanjel.

Nutne musí vziať na seba ľudský výzor. Ale tento výzor presahuje všetko ľudské. Z akého tela je utvorená táto prekrásna žiarivá postava? Z akej látky ho zhmotnil Boh, aby ho mohli vnímať zmysli Panny? Iba Boh môže vlastniť tieto látky a použiť ich takým dokonalým spôsobom. Je to tvár, je to telo, sú to oči, ústa, vlasy, ruky...ako naše. Ale nie je to naša nepriehľadná hmota. Je to svetlo, ktosé si vzalo farbu tela, očí, vlasov, ktoré sa pohybuje, usmieva, hľadí a rozpráva.´

"Zdravas´, Mária, milosti plná, zdravas! " Hlas je nežným zvukom harfy, ako keď perly padajú na vzácny kov. Mária sa zachveje a sklopí zrak. Zachveje sa ešte viac, keď vidí toto žiarivé stvorenie kľačiace vo vzdialenosti asi jedného metra od nej, ako s rukami skríženými na prsiach hľadí na ňu s nekonečnou úctou. Mária vstane a pritisne sa k stene. Zbledne a vzápätí sa červená. Jej tvár vyjadruje úľak a údiv. Nevedomky si pritíska ruky na prsia, skrýva ich do dlhých rukávov, skláňa sa, aby podľa možností skryla svoje telo. Postoj ľúbeznej cudnosti.

"Nie. Neboj sa. Pán je s tebou! Si požehnaná medzi všetkými ženami." Ale Mária sa stále bojí. Odkiaľ prišla táto mimoriadna bytosť? Je to posol od Boha alebo Podvodníka?

"Neboj sa, Mária! opakuje archanjel. "Ja som Gabriel, Boží anjel. Môj Pán ma k tebe poslal. Neboj sa, lebo si našla milosť u Boha. A teraz počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho a Pán Boh mu dá tron jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.

"Ako sa to stane? Veď ja muža nepoznám! Azda Pán Boh už neprijme obetu svojej služobnice a nechce, aby som z lásky k nemu zostala pannou?" "Nebude to dielo muža, aby si bola matkou, ó, Mária. Ty si večná panna, Božia svätá. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto ten, ktorý sa zrodí z teba, sa bude nazývať Svätý, Boží Syn. Všetko je možné Pánovi, nášmu Bohu. Neplodná Alžbeta počala vo svojej starobe syna, ktorý bude prorokom tvojho Syna, tým, ktorý mu pripraví cesty. Pán z nej sňal potupu a jej pamiatka zostane v národoch spojená s tvojím menom, ako i s menom syna a s menom tvojho Svätého. A až do konca vekov vás budú národy nazývať blahoslavené pre Pánovu milosť, ktorá k vám prišla, a osobitne k tebe, milosť, ktorá príde k národom tvojím prostredníctvom. Alžbeta je v 6.mesiaci a plod v jej lone ju dvíha k radosti a jej radosť bude ešte väčšia, keď spozná tvoju radosť. Čo mám povedať svojmu Pánovi? Nech ťa neznepokojuje myšlienka na tento údel. Pán bude ochraňovať tvoje záujmy, ak sa mu zveríš. Svet, nebesia, Večný očakávajú tvoje slovo!"

Mária skrížiač teraz ruky na prsiach a skloniac sa do hlbokého úklonu, povie: "Hľa, služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa jeho slova." Duch zostupuje na Pannu sklonenú na znamenie súhlasu. Potom anjel zmizne bez toho, aby pohol závesom, a necháva ho zatiahnutý za svätým tajomstvom.

Jozef prosí Máriu o odpustenie. Pre prijatie Boha sa vyžadujú viera, láska a poníženosť

Ako všetci vieme, Jozef mal problém prijať, že Mária je v požehnanom stave. Toto videnie dostáva Mária Valtorta od Panny Márie.

Mária vidí nazaretskú záhradku. Mária pradie v tieni košatej jablone bohato obťažkanej plodmi, ktoré sa už začínajú červenieť a vyzerajú ako bucľaté ružové detské líčka.

Mária však vôbec nemá ružovú farbu. V tvári je bledá ako slonová kosť a iba pery naznačujú krivku bledého koralu. Oči nevidím, má sklonenú hlavu - je zahĺbená do svojej práce. No ešte väčšmi do svojich myšlienok, ktoré ju zarmucujú, lebo ju počujem vzdychať ako človeka, ktorý prežíva bolesť srdca. Je celá v bielom, v bielych plátenných šatách, lebo je veľmi horúco napriek tomu, že ešte nedotkná sviežosť kvetov mi vraví, že je ráno.

Mária sa zachveje, keď počuje rázne zabúchanie na domové dvere Odloží pradeno a praslicu, vstane a ide otvoriť. Hoci má voľné a široké šaty, nepodarí sa jej úplne zakryť okrúhle bruško.

Ocitne sa pred Jozefom. Mária zbledne aj na peráh. Teraz sa jej tvár podobá hostii, taká je bez krvi. Jozefov pohľad pôsobí prosebne. Obaja mlčia a pozerajú sa na seba. Potom Mária otvorí ústa: "V túto hodinu, Jozef? Potrebuješ niečo? Čo mi chceš povedať? Poď ďalej."

"Hovor, Jozef. Čo si praješ?" - "Tvoje odpustenie." Jozef sa skloní, akoby si chcel kľaknúť. Ale Mária, vždy taká zdržanlivá, pokiaľ ide o dotyk, ho rázne chytí za ramená a zabráni mu v tom. "Moje odpustenie? Nemám ti čo odpustiť, Jozef. Musím ti len poďakovať za všetko, čo si tu urobil v mojej neprítomnosti (Mária bola za Alžbetou), a za lásku, ktorú mi dávaš. "

Jozef na ňu hľadí, a vidím, ako sa v jeho očiach utvárajú dve veľké kvapky sĺz. Kotúľajú sa dolu na líca a bradu. "Odpustenie, Mária. Nedôveroval som ti. Teraz to viem. Nie som hodný mať taký poklad. Previnil som sa voči milosrdnej láske, obvinil som ťa vo svojom srdci. Obvinil som ťa nespravodlivo, pretože som sa ťa nespýtal na pravdu. Prehrešil som sa voči Božiemu zákonu, lebo som ťa nemiloval tak, ako by som miloval seba...

"Ó, nie! Neprevinil si sa !"

"Previnil, Mária. Keby som ja bol obvinený z takého zločinu, bránil by som sa. Ty... Ja som ti nedovolil, aby si sa bránila, lebo som sa rozhodoval bez toho, aby som ťa vypočul. Previnil som sa voči tebe, lebo som ťa urazil podozrením. Aj samotné podozrenie je urážkou, Mária. Kto podozrieva, nepozná. Nepoznal som ťa tak, ako som mal. Ale pre bolesť, ktorú som pretrpel..., tri dni múk, odpusť mi, Mária."

"Nemám ti čo odpúšťasť. Ale predsa, ja ťa prosím o odpustenie za bolesť, ktorú som ti spôsobila ".

Ó, aká úžasná pokorná je Panna Mária,....koľko lásky z nej sála...ako by reagoval človek, keby sa to stalo nám? Och, nejeden by vybuchol, a tie výčitky, čo by sme dali druhému, ktorý sa prišiel ospravedlniť, miesto toho, aby sme ho prijali. Máme sa čo učiť, od Teba, Mamka naša. Daj nám svoje požehnanie, prosím, pre všetkých, ktorí Ťa o to prosia. Prosím, nauč nás pokore, láske, trpezlivosti...Mamka naša, buď navždy s nami, až kým sa neuvidíme z tváre do tváre. Uč nás Mamka naša, prosím. Veď nás za svojím Synom, prosím. Ďakujem Mamka za vypočutie tejto prosby.

Pokračujem písaním z knihy.

"Ó, áno, aká to bola bolesť! Aká bolesť! Pozri, dnes ráno mi povedali, že mám šediny na spánkoch a na tvári vrásky. Viac než desať rokov života mi vzali tieto dni! Ale prečo si, Mária, bola taká pokorná, že si mlčala, že si mne, svojmu manželovi, zatajila svoju slávu a dovolila, aby som ťa podozrieval?"

Jozef nekľačí, ale je veľmi hlboko sklonený, takže to vyzerá, akoby kľačal. Mária mu polož ruku na hlavu a usmieva sa. Vyzerá to, akoby ho rozhrešovala. Vraví: "Keby moja pokora nebola dokonalá, nezaslúžila by som si počať Očakávaného, ktorý prichádza zrušiť hriech pýchy, čo zničila človeka. A potom, bola som poslušná...Boh ma žiadal o túto poslušnosť. Stála ma veľa...kvôli tebe, kvôli bolesti, ktorú si kvôli tomu zakusoval. Ale musela som poslúchnuť. Som služobnica Božia a služobníci nediskutujú o príkazoch, ktoré dostávajú. Vykonávajú ich, Jozef, aj keď im spôsobujú krvavé slzy.

Mária ticho plače, kým to hovorí. Plače tak tichučko, že Jozef tak, ako je sklonený, si to ani nevšimne, kým jej jedna slza nespadne na zem. Vtedy zodvihne hlavu - a to je prvýkrát, čo vidím, že to urobí - zovrie Máriine rúčky do svojich silných tmavých rúk a pobozká končeky jej jemných ružových prstov, ktoré vystupujú zo zovretia Jozefových rúk ako púčiky broskyňových kvetov.

"Teraz treba všetko vybaviť, pretože..." Jozef nepovie už nič viac, ale hľadí na Máriino telo. Ju zaleje rumenec a ihneď si sadne, aby jej postava nebola vystavená skúmavému pohľadu. "Bude treba konať rýchlo. Prídem sem...Dovŕšime sobáš...Budúci týždeň, dobre? "

Tu sa trošku zastavím. My ženy...ach jaj...koľké sme také, ktorým prekáža pohľad muža? No povedzme si, ruku na srdce, koľké sa potešíme, keď na nás muži pozrú? Ako nám stúpne sebavedomie,... ako schválne nahodíme svoj "necudný" odev, postoj, len aby šli oči mužom vyskočiť. A čo muži? Chudáci...sú vystavení náročnej skúške nepodľahnúť pokušeniu a nepozrieť sa... Sme presne ako Eva. My sme tie, z ktorých ide hriech, z ktorých ide pokušenie. Zvádzame, kde sa dá a je nám jedno, či je muž zadaný alebo nie. O to viac, keď je zadaný, ako pohŕdavo pozreme, že nemá úctu voči svojej žene, keď sa dokáže na nás "pozerať". Ba dokonca sa tým chválime ostatným kamoškám. Nehovorím o obyčajnom pohľade. Nemáme kúsok úcty voči vlastnému telu. Nevážime si svoje telo, Boží chrám, ktorý do nás vložil Boh. Naše telo je krásnym chrámom Ducha Svätého, a koľké sme ho "zničili" , zneucitili... Ako Boh trpí tým, čo robíme! Boh nás tak miluje, neskutočne...a my za to mu dávame vďaku, svoju čistotu pošpiníme. Mali by sme sa zamyslieť nad sebou, nad tým, kto sme - ženy !!! Sme Ježišove princezné, Jeho milované dcéry, dcéry Kráľa Kráľov, sme Kráľovské dcéry !!! Stačí vám to na to, aby ste - sme - pochopili, čo pre Boha znamenáme? Boh miluje aj mužov, ale my sme Jeho Princezné. Preto moje drahé, vážme si svoju čistotu, nikdy nie je neskoro...preto začnime už hneď teraz...začnime čisto žiť, či už v manželstve, alebo mimo neho. Mladé dievčatá, vy ste krásne panny, udržujte si svoj chrám..nezapredávajte sa hneď, ktorý sa vám zapáči... nech vám Pán požehná toho pravého, ako ho požehnal aj Panne Márii. Nezabúdajme na to, SME JEŽIŠOVE PRINCEZNÉ.

Pokračujem.

"Všetko, čo robíš, je dobré, Jozef. Ty si pánom domu, ja som tvoja slúžka. "

Chvíľku sa pozastavím. Otázka: Radi robíme svojím manželom slúžky? Óóó, koľké vychŕlime na svoje polovičky : "NIE SOM TVOJA SLÚŽKA !" A pozrime sa na Máriu, sama si to povie. Ona Svätá. .. Alebo radi sa o nich staráme, keď prídu domov z práce? Radi im robíme príjemné prostredie, aby sa cítili dobre? Nie! Mnohé chceme prebrať "žezlo" - hlavu rodiny na seba, chceme rozkazovať, panovať vo svojich domácnostiach. O koľko rozvodov by bolo menej, keby ženy boli láskavé a milujúce manželky. Ja verím, že všetko záleží od ženy. Viete čo? Poviem vám takto: mám vlastné skúsenosti, viem, že keď som ja bola nervózna, zlá, bol taký aj môj manžel. Keď som bola milá, láskavá, ochotná pomôcť, bol taký aj manžel. Neviem prečo to tak je, ale jedno viem. Všetko záleží od nás - od žien. Mária bola pokorná, milujúca, tichá, láskavá - preto aj Jozef bol taký...nemal dôvod byť iný. Áno , zoslal ho Boh ku nej, ale vidíte, dal Jozefa Márii takého ako bola ona. On bol tiež veľmi láskavý. Alebo napr. príde muž z práce a miesto toho, aby sme ho usadili a dali mu večeru na stôl, sme nevrlé, zhúkneme po ňom, nech si naloží sám, príp. sú prípady, že NAVAR SI, ja si tiež musím variť... Naozaj tá harmónia nie je v každej rodine. Nehovorím, isto sa nájdu výnimky, ktoré tešia Pána :-) Nuž, táto kniha mi dáva veľmi veľa, tiež si uvedomujem, že nie som ukážková manželka, čo je smutné, ale keď človek chce a učí sa postupne, Boh mu dá svoju milosť. Stačí chcieť :-). Aleeeee...som trošku už lepšia ako som bola dakedy :-D . A to sa nechválim, len dokazujem, že Boh naozaj koná, keď chceme :-) .

Pokračujem.

"Nie, ja som tvojím sluhom. Ja som blaženým služobníkom môjho Pána, ktorý rastie v tvojom lone. Ty si požehnaná medzi všetkými ženami Izraela. Dnes večer upozorním príbuzných. A potom... keď tu budem, budeme pracovať, aby sme všetko pripravili na prijatie...Ó, ako budem môcť prijať vo svojom dome Boha? Do svojho náručia Boha? Umriem z toho od radosti...! Nebudem sa ho môcť odvážiť ani len dotknúť...!"

"Budeš to môcť urobiť rovnako ako ja, s Božou milosťou."

"Ale ty si ty. Ja som len biedny muž, najbiednejší z Božích synov!"

"Ježiš prichádza pre nás, biednych, aby nás urobil bohatými v Bohu, prichádza k nám dvom, lebo sme najbiednejší a uznávame, že takými sme. Raduj sa Jozef! Dávidov rod má očakávaného Kráľa a náš dom bude nádhernejší než Šalamúnov kráľovský palác, lebo tu bude nebo a my sa budeme s Bohom podieľať na tajomstve pokoja, o ktorom sa ľudia dozvedia neskôr. Bude vyrastať medzi nami a naše náručie bude kolískou pre dospievajúceho Vykupiteľa a naša námaha mu zabezpečí chlieb...Ó, Jozef! Budeme počuť Boží hlas, ako nás volá "otec a matka" ! Ó...!"

Mária plače od radosti. Aký šťastný plač! A Jozef, teraz kľačiaci pri jej nohách, plače s hlavou takmer ukrytou v širokých Máriiných šatách, ktorých záhyby padajú na jednoduché dlaždice izbičky.

Tu sa končí videnie.

Nádherný príbeh, skutočný príbeh. Milujem čítať túto knihu (ešte ich mám 9 pred sebou)

Ďakujem, za požičanie knihy mojej tete Hanke, ktorá ani netušila, že Boh si poslúži jedným požičaním aj takto. Ja som mimochodom už v polovici knihy, ale kvôli vám, som sa vrátila na začiatok a načítala túto časť nanovo :-D. Boh to tak chcel, aby ste aj vy vedeli, aká Mária naozaj bola - pokorná, svätá, láskavá, trpezlivá, tichá, dokonalá...a to, aký bol aj Jozef - pre toto dostal všetky milosti, ktoré vám vyprosí, keď ho o niečo prosíte. Tak smelo do toho.

Ďakujem za prečítanie a prajem požehnaný Advent a pokojné milostiplné Vianoce. Ivka - Ježišova princezná :-)

Pomoc Panny Márie

2016-12-30T16:16:25Z

Bol krásny slnečný deň. Uťahaná som prišla domov z práce, keď ma hneď medzi dverami vítali moje deti : " Mamííí, poďme sa na bicykloch previesť" . No nedalo mi, keďže bolo von tak krásne, zabudla som na únavu. Položila kabelku, niečo prejedla, pochystala deti a vyrazili sme.

Cestou sme sa rozprávali, spomínali na zážitky, kde sme boli, čo sme zažili. Bolo nám veselo. Vybrali sme sa do Sliača. Máme to cez kopec :-) - tam sme šli strmo nadol, keď sme sa vracali - strmo nahor.

Keď sme došli do Sliača, stavili sme sa na zmrzline. Deťom sa veľmi páčilo. Slniečko stále krásne svietilo. Ešte som povedala, že sa môžme prejsť po dedine, že mám veľmi pekné spomienky na ňu (keď som chodila už teraz s mojím manželom, Sliače sa stali naším hlavným cyklistickým miestom - preto na to veľmi rada spomínam ).

Pri návrate domov, ešte stále v dedine, mi zavolal manžel, kde sa nachádzame, že ide veľká búrka. S úsmevom na tvári, teda, priam s presvedčením som mu povedala, že sa už vraciame domov a že to stihneme. On mi odpovedal, že už u nás je búrka, a riadna, že to neminieme. "Neboj sa, veď to máme za chvíľku , uvidíš, že to stihneme!" - odpovedala som veriac sama sebe :-D.

Prešlo asi 5 minút, keď sme začali stúpať do toho veľmi strmého kopca - sliačania vedia, o čom hovorím :-), keď sa zrazu zvrtol veľmi silný vietor. Stále sme bicyklovali smerom nahor, koľko nám sily stačili. Bola to taká prašná cesta cez obrovskú lúku. No keď som zdvihla hlavu hore do neba, nebolo mi veru všetko jedno. Myslela som, že keď natiahnem ruku nahor, budem schopná sa dotknúť tých veľkých čiernych hustých mrakov. Boli tak nízko a také husté, že nebolo vidieť ani jeden jediný biely obláčik, či náznak neba. Zrazu sa prachu z tej cestičky spravilo také - naozaj - mini tornádo . To naozaj bol taký malý lievik urobený z toho prachu, ako začalo fúkať, pršať, hrmieť.....blískať.... V zúfalstve , či sa otočiť smerom do dediny, či pokračovať ďalej, s veľkým strachom o deti som zavolala môjmu manželovi. Nedvíhal! Potom som skúsila môjmu ockovi, nech príde po nás, ak má vlečku na auto. No nemal doma auto!

Zišli sme s bicyklov a tlačili ich smerom nahor. Bolo to veľmi ťažké, pretože vietor nám v tom bránil. Tlačili sme proti vetru, proti dažďu...deti boli malé - dolný stupeň ZŠ. Už, už som pomýšľala na to, že bicykle hodíme od seba a niekde uprostred lúky si kľuknem a objímem ich a prečkáme, kým to všetko prejde. Očnú špirálu som mala takú roztečenú, že som vyzerala ako klaun. Pršalo a pršalo . Dážď a vietor nebrali ohľad na nás. Nik a nič sa nás nespýtal, či ešte vládzeme a či sa nebojíme...

Deti začínali plakať, veľmi sa báli. No svoj strach nedokážem opísať. Myslela som si, že je to naozaj náš posledný deň. Ten strach bol naozaj veľký.

V tom mi zazovnil telefón. Deti so strachom v očiach sa ma spýtali, či musím mať v tejto búrke zapnutý telefón, že ma to môže zabiť, že si ešte veselo počúvam pesničky :-D . No oni nevedeli, že to volá ich ocko :-) . Keď som zdvihla telefón, nič som nepočula, vietor bol tak silný, až to hučalo. Akosi som sa s mojím drahým dohovorila, že ak sa mu dá nech príde s vlečkou, že zobere bicykle a deti do auta.

Mala som nádherný pocit, keď som ho počula. No keď zložil, opäť som ostala v tom sama. S veľkým strachom, ale ukazujúc deťom odvahu, že sa nebojím, (pritom fakt polepená ) povedala som im, že tam hore je kaplnka s Pannou Máriou. Pôjdeme ku Nej, Ona nás ochráni a nič sa nám nestane. Ani som to nedopovedala, a deti tak nabrali silu, tak začali tlačiť bicykle, ako keby im samí anjeli pomáhali. Naozaj som mala čo robiť, aby som stíhala za nimi.

Konečne sme vyšli hore a skryli sa pod stromy ku kaplnke. Bola som taká šťastná, že sme z búrky von, i keď stále zúrila okolo nás. Nevadilo mi, že kaplnka je pod pár stromami. Verila som, že keď sa aj nachádzame na priestrannej lúke, kde nie je nič, len zo pár stromov a kaplnka s Pannou, vedela som, že sme zachránení.

Deti sa začali modliť, spolu sme prosili Pannu Máriu, nech spraví zázrak, nech utíši búrku, aspoň na tú chvíľu, čo zídeme domov. Panna Mária bola uložená pekne vo výklenku - chránená mriežkou - cez ktorú deti vložili dnu ruky, aby sa jej mohli dotknúť a prosili ju. Tá ich detská prosba musela presvedčiť Pannu Máriu, aby nám prišla na pomoc....tá ich detská dôvera v pomoc ma naozaj prekvapovala...tá ich modlitba ma dojímala...

Poviem vám, keď vidíte tú dôveru tých deti, bolo to veľmi dojímavé. Už mi bolo jedno, či mám špirálu po lícach potečenú, alebo nie. Nevadili mi slzy, ktoré sa mi kotúľali od šťastia, akú dôveru majú deti voči Mamke. Sľúbili jej, že sa pomodlia celý ruženec, len nech prestane búrka. Deti stáli predo mnou - chránila som ich od zadu, akoby od vetra, búrky a svojou materinskou láskou som im dávala pocit, že sú v bezpečí. Zrazu som mala pocit, že za mnou stojí Panna Mária, má rozprestretý svoj plášť a nežne sa usmieva. Ochraňovala nás všetkých. Verím, že to nebolo len zdanie. Verím, že nás naozaj chránila. Ďakujem Mamka aj za toto svedectvo. Za jedno s mnohých.

Zrazu sa začala búrka utišovať, a prestalo pršať. V tom prišiel manžel autom, že deti zobere. Tí sa tak báli, plakali, že už nechcú ísť bicyklom domov. Prehovorila som ich, - že prestalo pršať, že Panna Mária ustála dážď - alebo to bol Pán Ježiš, ktorý vypočul jej prianie, a ocko pojde za nami. Ak sa budú báť, pôjdu k nemu do auta.

Nasadli sme na bicykle a cestou nadol - čo bolo super - sme celí premočení rýchlo pedálovali. Keď sme už boli skoro doma, kývla som drahému, že nás môže predbehnúť, že to už zvládneme sami. Celú cestu som ďakovala Márii za Jej ochranu a pomoc. Deti sa tiež celú cestu modlili a prosili, nech nezačne pršať.

Keď sme vošli do dvora, stihli sme jednu "umočenú" fotku a vošli do domu. V tom sa spustil taký lejak, že som deti volala ku oknu a ukázala im, ako nám Panna Mária uvoľnila cestu na prechod domov. Znova som poďakovala za taký viditeľný zázrak.

Deťom som napustila teplú vodu do vane, okúpali sa a sami od seba prišli za mnou, že sa ideme pomodliť celý ruženček, ako sľúbili Panne Márii. Nezabudli, aj keď už boli v bezpečí. Tak sme sa spolu pomodlili a rozpovedali doma, čo sme prežili.

Ten strach nepochopí nik, kto také niečo nezažil. Deti odvtedy nechcú na bicykle, ani keď svieti silné slniečko. Ten strach im ostal. Teraz sú už väčší, už to berú trošku inak - no na ten zážitok nikdy nezabudnú a ja s nimi.

Ďakujeme Panne Márii, našej starostlivej Mamke za jej úžasnú pomoc. Panna Mária, ďakujeme za Tvoju ochranu, za Tvoju lásku...za Teba samotnú, že si. Chvála Ti , Pane, za tak úžasnú Mamku, ktorú si nám dal.

A na záver ešte dodám, v ten deň búrky odtrhlo v Ružomberku strechu na jednej škole. Takže asi len toľko, aká búrka to bola. Ešteže tá strecha neletela ponad kopce - asi by som to už vzdala dole pod kopcom.... keď už strecha nevydržala - ako by sme to mohli dať my - malí panáčikovia?

Ale? Boh chcel ukázať, akú moc dáva Máriinmu príhovormu, Jej pomoci...

Toto bol jeden deň.

Na druhý deň sme naplánovali výlet do Tatier - na Hrebienok na kolobežky. Znova, krásny slnečný deň. Už viete čo bude nasledovať, že? :-D

Vyšli sme "Zubačkou" hore na Hrebienok. Poobzerali sme krásu prírody a postavili sa do radu na kolobežky. Ešte sme rozmýšlali, ako pôjdeme, či tandemovými kolobežkami, či každému zvlášť. Nakoniec nám poradil ten pán, čo to obsluhoval, že dá každému zvlášť kolobežku.

Chvíľku na to mu volali z dola, že začalo pršať, aby kolobežky nedával nikomu, kvôli bezpečnosti. Pozrel na nás a oznámil nám novinu. Rozhodli sme sa, že nepôjdeme. No akosi nás to ťahalo, a tak sme nakoniec šli. Dal nám výstroj, kolobežky a vydali sme sa na cestu. Dole to vyzeralo, akoby tam niekto vylial mlieko. Bolo to naozaj veľmi biele. Teda, ten dážd si z nás robil tie dni srandu. Keď sme šli cestou dole pomedzi búrkou polámané stromy, zrazu sme vošli do dažďovej nádielky. Tak sa lialo z neba, až sme mali problém brzdiť. Naozaj to bolo veľmi nebezpečné. A znova - modlitby......celú cestu som utešovala deti, že to je v pohode, že nech sa neboja....nech sa len modlia, aby sme šťastlivo došli do cieľa.

Chúďatká, tie vyplašené tváričky - ešte sa nestihli zotaviť s búrky na kopci (však bolo len deň po) a už som ich vystavila do druhej, akoby mali prechádzať nejakými testami "zdatnosti" .

Brzdiť sme museli naozaj veľmi opatrne, lebo pri každom zabrzdení nám stáčalo zadné koliesko do šikma, akoby na pád. Cesta bola zlá.

No keď sme došli do cieľa, deti mi hneď povedali, ako sa znova modlili ku Panne Márii.

Bola som rada, no nielen preto, že sme zas prežili búrku - dážď, ale preto, že mi Pán dáva silu vychovávať deti v zbožnosti, že vedia, kam sa utiekať v nebezpečenstve. Aj keď sú malí, už vedeli, že Mária je stále s nimi, že ich ochráni.

To im ostalo do dnes, keď majú s niečím problém, vedia na KOHO sa obrátiť, či už Boh, Duch Svätý, Ježiš, či Mária...príp. Anjeli strážny :-)

Chvála Ti, Pane, za Tvoju vieru, ktorú do nás vkladáš a tým pádom aj do naších detí.

Ďakujem Bohu za túto skúsenosť, pretože máme krásne svedectvo do života. A je ich určite viac, omnoho viac, len človek aj pozabudne, príp. si to ani nepovšimne, ako hocikedy koná Pán. Niekedy to bereme ako samozrejmosť. Niekto si povie, že to jeho myslenie - pozitívne myslenie - zmenilo chod situácii. No u mňa pojem "myslenie" znamená Boh. :-)

Mám chuť napísať, ak sa ti páči toto svedectvo, daj like :-D Smejem sa, pretože to tak beží na fb....ale je to milé, keď niekto píše o Ježišovi a napíše tam: AK VERíš, žE TI JEžIš POMáHA, DAJ LIKE. Je úžasné sa pozerať na počet tých lajkov, ako neustále stúpajú a komenty typu AMEN. Nech Pán požehná každého, kto verejne vyzná Boha, pretože sa nájde aj veľa "bojkov" . Ale keď si bojko - čo tým získaš? Nič.... neboj sa a smelo hlásaj svedectvá a ži život vierou - nech ľudia vidia, ako v tebe pôsobí Ježišova láska...ukáž sa svetu - svet potrebuje takých, ako si ty...presne práve teba. Nehanbi sa vyjadriť aj pred neveriacim, že TY VERíš ....AKO V BOHA, TAK AJ V MáRIU. :-)

Nech Vás Pán požehná silou svedčiť a nech od vás odníme strach o tom hovoriť. Ako sa vy nebudete hanbiť za Neho, tak potom sa ani On nebude hanbiť za vás... keď sa raz stretnete :-)

Požehnaný deň vám prajem - s pozdravom Ivka :-)

Moje obrátenie - svedectvo

2016-12-06T10:37:28Z

Písal sa rok 2002. Čakala som tretie dieťa. Už vtedy sa Boh prvýkrát snažil vstúpiť do môjho srdca. Ešte počas tehotenstva som bola na duchovnej obnove, a po narodení som v nej pokračovala. Deti boli už väčšie, keď to stále trvalo. Cítila som sa šťastná. A nielen ja - ale celá rodina. Bolo to vidieť. Boh mal miesto v našej rodine. Všetci sme sa spoločne modlievali. Bola som naplnená Duchom Svätým. Bolo mi ľahké všetku tú radosť, svätosť a pokoj prenášať do svojej rodiny. A nielen tam. Všade samé modlitby, spev, a všetko s tým spojené :-) Veď to poznáte, keď sa vás Boh dotýka, čo všetko ste schopní bez zábran robiť :-) .

No nič netrvá večne, však? A tak, ani tá moja dobrota, láska, pokora, trpezlivosť, tichosť mi nezostali dlho. Ten zlý sa postaral, aby ma dostal na svoju stranu. Nepáčilo sa mu, že ideme po božej ceste. A ja som sa nedokázala brániť. Bolo to silné....viac než silné. Prišli skúšky, nervozita, nepokoje, hádky....plač....Ako som stiahla manžela so sebou ku Bohu, tak som ho stiahla na cestu do pekla. Už teraz viem, že všetko v rodine môže zmeniť jedine žena.

A takto sme si žili pár rokov... resp. až do roku 2012. Fúúú, pekne dlhá doba na robenie zla. Až sa hanbím. Chvála ti Pane, že to skončilo. Chvála za všetko, aj za to, čím sme si prešli. Ja ti ďakujem za všetko, môj Pán.

V roku 2012 v auguste, keď mali deti prázdniny, som dala na pozvanie mojej tety Hanky (tiež pozdravujem) do Kežmarku na Vnútorné uzdravenie. Aleeee, šla som tam s tým, že mám v práci voľno, a dievkam a sebe spravím výlet. Teda, pre mňa a pre deti to bol v skutočnosti výlet. No pre Boha to bol DOTYK MôJHO SRDCA. Boh si povedal: "No poď moja, niečo pre teba mám:-) " No ja som však nič netušila. Veď kto by aj :-)

Prišiel deň "D". Sadli sme do auta a vyrazili. Cesta bola fajná, teta navrhla pomodliť sa sv. ruženec. Pomodlili sme sa, pokecali, zasmiali. V aute bola super nálada. Dali sme si načas, aby sme nemeškali a mali kde sedieť. Keď sme došli do Kežmarku, najedli sme sa - pri aute - sranda bola, na stojaka :-). Jesť pri otvorenom zadnom kufri :-D . Ale také jedenie je super, poznáte, nie? :-D Teta nabalila ako pre celý regiment - celá teta - starostlivá, zlatá :-) Ďakujem ešte aj teraz. (Teta Hanka, dúfam, že ste si prečítali článok, ktorý som vám poslala a pripomenul vám krásne prežitý deň :-) )

No, po fajnom obede sme sa šli trošku prejsť po meste. Stretli sme aj svadobčanov. Obzreli sme pamiatky, kostoly... a šli do toho nášho, kde sme mali voľné miesta akurát pre nás. Najviac som sa tešila na Eliasa Vellu. Prvýkrát naživo :-)

Tá omša bola fakt uzdravujúca. Nádherná. Plakal celý kostol, od detí až po dospelého muža. Naozaj. Veľmi silné to bolo. Bolo vidieť, že naozaj tam má prácu sám Ježiš. Bolo úžasné počuť, ako pôsobil Boh cez Eliasa. Verím, že tam došlo k nejednému obráteniu (aj k môjmu, ale ja som to ešte nevedela - Boh šiel na mňa pomaly , je úžasný, ako koná - nenásilne, láskavo) a uzdraveniu. Ale čo bolo zaujímavé, bolo, že slzy v očiach pri uzdravovaní mali aj moje dve dcéry. Ja som minula celý balík papier. vreckoviek - ak nie aj dve...fakt tie slzy sa liali a liali a liali. Nešlo to zastaviť. Nechápala som. Syna 10r. som mala v tom čase na liečení (my na uzdravení - on na liečení ) v Tatrách. Prosila som za neho. Bolo mi ho ľúto, že je tam sám :-( . Navyše sa mu tam nepáčilo, mal tam byť 3 týždne. Ani som netušila, že moje modlitby Boh tak rýchlo vypočuje. Ale zrejme musel zasiahnuť hneď, pretože keď sme skončili, syn mi telefonoval, čo sa práve stalo...

Takže: bol ubytovaný medzi veľkými - staršími - chlapcami, ktorí mu robili zle. V čase keď som prosila za neho, ho chlapci bili v izbe, držali mu hlavu pod perinou a on chudák bol sám. Nemal pri sebe žiadneho kamoša, ktorý by mu pomohol. V tom prišli sestričky a zasiahli....(Chúďatko malé, ešte kúpil svojím sestrám darček - také malé praskacie guličky, ktoré sa hodia na zem a praskajú. No oni mu ich zobrali a všetky do jednej vypukali. Hádzali ich na stenu ponad neho nad posteľ. Bol veľmi nešťastný kvôli tým guličkám - že ich nemohol darovať ).

Keď sme spolu telefonovali, povedal nám čo sa stalo. Pýtala som sa na čas, kedy sa to všetko stalo. Zhodovalo sa to s časom omše. Potom som volala aj so sestričkami. Premiestnili ho na úplne super miesto, ku skvelým chlapcom, s ktorými si dobre rozumel. Mohol s nimi pozerať aj rozprávky na kamarátovom notebooku - tak si viete predstaviť tú detskú radosť. Takže hneď som pocítila Božiu starostlivosť. Modlila som sa za neho a Boh ma vypočul. Chvála ti, Ocko môj. Chvála za tak skorú pomoc, o ktorej som nevedela, že treba.

Toto všetko som telefonovala cestou domov. Ďakovali sme Pánovi za všetko. Pomodlili sme sa a domov sme prišli po tme.

Ďalšie dni prebiehali ako ostatné - bežné dni. Nič netušiac som nastúpila do práce. Pokračovala som vo svojom bežnom živote. Diskotéky, - na ktoré ma ešte vozieval môj manžel a on šiel domov ku deťom, "božekanie", ohováranie... klebetenie...hádky,... no samé hriechy... veď čo budem písať....vieme predsa, aký život si tu žijeme. To, že som bola na "nejakej uzdravujúcej omši" nič nezmenilo. V tom som žila ja, Boh vedel o niečom inom. Len ticho a trpezlivo so mnou pracoval ďalej. Úžasný Boh :-) .

Nemala som v obľube chodiť po diskotékach, až kým som sa nezamestnala. A tu jedna zábava za druhou.... až do tej chvíle, keď som pocítila vnútorný hlas, ako mi hovorí : "Nie si tu preto, aby si sa ty dala na cestu druhých. Ty si tu preto, aby oni šli tvojou cestou" . Ahaaaaaa...a sme doma...až vtedy sa ma veľmi silno dotkli slová, ktoré som cítila vo svojom vnútri. Takže jaaaa....ja mám zo sebou ťahať druhých, ahaaa...doplo mi.... :-)

No a prišla "diskotéková sobota" a zrazu otázka: "Ideš s nami večer, hej ? " fúúúú a čo teraz povedať? Nuž...stále slabá, (aj som sa hanbila povedať, že nie) odpovedala som kladne. "Hej, pôjdem"....baby, alkohol, cigaretka, kde tu flirt...zábava a bolo nám fajn.

Takto sa to opakovalo až dovtedy, kým som začala pociťovať silnejšie prítomnosť Ježiša, Ducha Svätého. Ešte som bola s nimi asi zo dvakrát (ale už som sa tam nudila, nepomohol ani pohár alkoholu navyše, ani potiahnutie z cigarety - pričom som v živote nefajčila - ale že to dodá energiu - tak som skúšala , - stále som mala pre očami Ježiša - oni to doteraz nevedia :-D - už budú, ak si toto prečítajú :-).

Nuž a potom po ďaľšej otázke, či ideme do baru, som kamoške vysvetlila (s malou dušičkou, ako to prijme, či ma vysmeje alebo bude na mňa divne hľadieť), prečo ma to tam už neťahá, prečo tam už nechcem ísť. Bola som konečne rada, že som jej to mohla povedať a nemusela sa viac pretvarovať, že som šťastná, keď idem s nimi von. Chvála Pánu Bohu, zobrala to v pohode, nevysmiala som, dokonca to vyzeralo, že ma pochopila. Zlatá no. :-)

Tak a teraz to prišlo. Samozrejme, ako som písala už v jednom v mojom článku, aj ja mám facebook. Ja som bola tak zamilovaná do Ježiša, že som to musela všade písať. Všetko čo som o ňom čítala, vedela, písala som na svoju stránku. Až prehnane, ale s radosťou. Ale povedzte mi, keď je niekto zamilovaný, či to tam nevyjadruje? Alebo keď má niekto ťažké dni, nedá to na nástenku, aby ho ľudia utešovali? Alebo keď niekto niečo zažil, silnejšie, nenapíše to tam? Áno, napíše, ale každý to bere v pohode. (Hriešnosť sa vždy väčšinou prijala skôr, ako viera a kresťanstvo, vtedy som mala pocit, že hriešnikov je viac než dosť :-D ). Až kým nezačnete doslova "spamovať" facebook Ježišom. Každý komentár - Ježiš alebo Mária, v každej vete - Ježiš alebo Mária, každý vložený obrázok - Ježiš alebo Mária...všade...

A čo sa stalo? .... ľudia to nevydržali !!! Čo ľudia, PRIATELIA ! Začali mi tam písať, čo sa mi stalo....písali mi osobné správy, či som v pohode, ba dokonca, a teraz sa podržte... či som v sekte :-D chápete to? Prejavujete radosť, ste šťastní a ľudia si myslia, že ste sa zbláznili, že vám preskočilo. Hej, a ešte napr. aj môjho manžela zastavila jedna osoba, ktorá sa s ním moc nepozná, ale pozná mňa a jeho sa pýtala, čo mi je...on nechápal...lebo vedel, že som v PORIADKU :-D . No teraz sa z toho smejem. Ale poviem vám. Čo som ja zažívala v tých časoch. Všetko pre slávu Pána...aj debila som dokázala zo seba robiť. Ako sa povie : Pre Ježiša aj bláznom byť. No a ja takým bláznom pre ostatných som bola....pre ostatných - kamarátov, priateľov...A môj manžel stál vždy pri mne...Ďakujem Bohu aj za to...

Ten nátlak toho písania bol taký veľký, až som sa nezdržala sĺz, plakávala som, len čo som otvorila fb. Dokonca, jeden kamoš, mi tam napísal, že si mám takéto písanie nechať pre seba a nie to dávať na fb. Fúúú, tak toto som od neho nečakala...som mu aj odpísala, - snáď nikoho neurazím - že keď má niekto chuť na sex a napíše to tam, tak to je v pohode? Alebo keď niekto napíše ako sa opil, a ako teraz vracia (prepáčte), tak to tiež je v pohode? Ja tu napíšem niečo pekné o Ježišovi a už to niekomu vadí? Ale bola som zaskočená, že práve "on - veľmi dobrý kamoš" mi napísal toto. Ale brala som to, aj od veľmi blízkeho človeka, pretože diabol si poslúži kadekým, len aby nám uškodil. A na kamoša sa nehnevám. Doteraz sa spolu bavíme akoby nič. Veď to aj bolo nič...diabol sa ma snažil zastaviť z každej strany, a zastrašoval ma od kadekoho.

Deti sa nemohli na mňa pozerať. Keď ma videli, ako plačem, ako sa trápim, stále mi hovorili, aby som s tým prestala. Že si mám urobiť svoju stránku o Bohu a tam písať. Moju odpoveď zakaždým čo to povedali už poznali naspamäť : "Ja nechcem písať o Bohu tam, kde ho ľudia poznajú, a kde mi budú dávať za pravdu. Chcem o Ňom písať tu medzi mojimi priateľmi, tam nie sú všetci takí "Kristoznalci". (Ale poviem vám, mala som trošku aj ostych písať o Ježišovi tak verejne, zvlášť, keď som si prelistovala, koho všetko mám v priateľoch - trápne, no ... ja viem, hanbím sa teraz )

Dokonca som volala jednej známej (tiež kráča za Ježišom :-)) , s plačom, čo mám robiť, či mám prestať. Všetko som jej opísala, v akej situácii sa nachádzam. Ona mi povedala, aby som robila ako cítim a nemám sa dať zastrašiť ľudmi. Ak chcem, mám písať ďalej. Za čo jej ďakujem. Ľudia si museli zvyknúť, buď si to prečítali, alebo preskočili článok :D . Ale aby som nepísala len o tej horšej stránke, nechcem vynechať aj ľudí, ktorí ma povzbudzovali v písaní, že si to radi čítajú, že im to moc dáva. Tieto správy ma poháňali ďalej. Toto som zistila až neskôr - Boh poslal ľudí, aby mi písali. Nechcel, aby som s tým prestala. Potreboval ma, (a to nehovorím pyšne, ale s veľkou pokorou) chcel sa dotýkať ľudí. Ďakujem Bože Ocko :-) .

No, ale to nebolo všetko...pomaly, ale isto som začala prichádzať o priateľov. A to bola ďaľší úder pod pás. Zas uvažovanie, či je to dobré, keď sa ľudia odo mňa odvracajú. Bála som sa, že robím niečo zlé. Postupom času, som začala mať pocit, že tí, čo sa odo mňa odvrátili, nie sú moji skutoční priatelia. Bola som im dobrá asi len pre niečo. Ale dobre, berem aj to. A ako ma Ježiš v mojom kríži potešil? Dával mi do cesty nových ľudí :-) . Takých, ktorí aj oni šli za Ním. Ja som spoznala úplne nových úžasných ľudí. Začala som sa s nimi stretávať na rôznych obnovách, stretnutiach, ... začali sme sa navštevovať doma. A čo bolo najkrajšie, mali sme spoločnú reč - tému - Ježiš :-) . Ó, vrelá vďaka, Bože Ocko...Ty si ma vyslobodil s pút diabla, pritiahol si si ma k sebe a ja som Ti nesmierne vďačná a som šťastná. Život s Ním je úžasný, jednoduchý, ľahký - aj napriek krížom, ťažkostiam, trápeniam....všetko s Tebou a pre Teba, Ježiš môj.

A to som nevedela, že Ježiš mi časom dá dar písania na tomto blogu...To z jeho milosti môžem tu písať, Z jeho milosti ma uzdravil na duchu a dal mi dar - neskutočný dar - vieru v Jeho prítomnosť. Pre mňa je to úžasný dar. Pretože cítim každú chvíľku Jeho prítomnosť, či už sa mám dobre, alebo horšie - lebo aj také dni máme :-) . Ale všetko teraz prežívam s Ním. Nie som sama, aj keby ma opustili všetci priatelia.

A verím, že tým, že som písala na fb o Ňom, dotkol sa mnohých sŕdc. Aj keď ja som o ničom netušila a nevedela :-) . Verte mi, Boh sa dotýka každého...ale zistíme to až časom, keď sa pozrieme naspäť do minulosti - akí sme boli, akí sme dnes :-) Mňa sa dotkol a nie raz.

Nech je Boh stále vo vašich srdciach,nech vás napĺňa Svojou láskou a nech vás skrze našu láskavú Mamičku Pannu Máriu napĺňa milosťami. Nech ste šťastní aj napriek chorobám, skúškam, trápeniam...nech Ho vždy pociťujete vo svojich srdciach.

Nech Pokoj Boha ostáva vo vás a cez vás nech pôsobí na druhých. :-)

Ďakujem za prečítanie :-) Ivka