Robert BalekRobert BalekModlitba najšťastnejšieho životaRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/modlitba-najstastnejsieho-zivota2021-05-18T09:29:17Z2013-10-31T20:12:52Z<p style="text-align: justify;">
Boh ťa miluje nekonečne viac ako ty sám seba, vie všetko a vidí všetko - aj to, čo ty nevieš a nevidíš. Preto nemôže ani nechce urobiť pre Teba niečo menej a horšie ako to najlepšie z najlepšieho, túži pre svoju lásku k Tebe urobiť tvoj život najšťastnejším ako sa len dá, tak veľmi si ťa zaľúbil.</p>
<p style="text-align: justify;">
Preto ak ťa k niečomu volá, ak tuži, aby si niečo urobil, buď si byť istý, že je to to najlepšie, čo môžeš v danom momente urobiť, aby si bol šťastný ty, aj iní, ku ktorým ťa posiela. Nie si schopný vymyslieť niečo lepšie ako On - nemiluješ seba a druhých tak veľmi ako On, nevidíš a nevieš všetko ako On. Preto vždy urobíš hlúposť, ak odsunieš jeho návrh nabok: "Teraz nie, potom, to je trapné, nemám čas, lepšie bude niečo iné... a podobne" Čokoľvek urobíš sám bez Neho, bude to vždy menej a horšie ako to, čo chcel On.</p>
<p style="text-align: justify;">
Už chápeš, že nič lepšie nevymyslíš? Už rozumieš, že to najlepšie pre teba aj pre iných je každú minútu tvojho života konať, hovoriť, zmýšľať, ako to chce On, ako to pre teba vo svojej láske pripravil od večnosti. Teda plniť Jeho vôľu je tým najlepším, čo môžeš urobiť, aby bol tvoj život a aj život iných okolo teba ten najšťastnejší ako sa len dá.</p>
<p style="text-align: justify;">
Preto ti navrhujem denne sa modliť ráno a večer túto modlitbu (alebo kedykoľvek ju zopakovať cez deň na minútku sa oprieť o stoličku v práci či v škole).</p>
<p style="text-align: justify;">
Najprv modlitbu v skratke - kedykoľvek cez deň (ak máš pár sekúnd v práci, škole): </p>
<h4 style="text-align: center;">
<em>"Duchu Svätý ovládni moju myseľ, srdce, dušu i telo. <br />
A konaj dnes cezo mňa tie najlepšie skutky z najlepších, <br />
hovor cezo mňa tie najlepšie slová z najlepších, <br />
zmýšľaj a rozhoduj sa cezo mňa, <br />
nech pod tvojou vládou urobím svoj život a životy mojich milovaných okolo <br />
tými najšťastnejšími akými len môžu byť. Amen"</em></h4>
<p style="text-align: justify;">
</p>
<p style="text-align: justify;">
Dlhšia modlitba - ráno, alebo večer či cez deň ak máš pár minút čas:</p>
<h4 style="text-align: center;">
<em>"Duchu Svätý, ja viem, že keď zoberiem svoj život do svojich rúk <br />
a budem sa rozhodovať iba ja bez teba,<br />
nedokážem ho urobiť najšťastnejším ako sa len dá.<br />
To dokážeš len ty, lebo mňa a mojich milovaných miluješ nekonečne viac ako ja <br />
a len ty vidíš a vieš všetko. <br />
Už chápem, že len ty chceš to najlepšie pre mňa aj mojich blízkych.</em></h4>
<h4 style="text-align: center;">
<em>Preto zbavujem vlády nad sebou, nad mojím rozumom, srdcom, dušou a telom zlých duchov, <br />
ktorí ma motajú a nútia robiť zlo pod rúškom dobra.<br />
Posielam ich k tebe, nech sa v tebe zničia a nikdy už nevracajú ku mne ani k mojim blízkym.</em></h4>
<h4 style="text-align: center;">
<em>Celú vládu nad sebou prenechávam iba Tebe, Duchu Svätý, <br />
a to na celý život a najmä dnes. <br />
Otváram ti svoje srdce, myseľ, dušu i telo <br />
a pozývam ťa - vstúp a úplne ma ovládni - moje oči, uši, ústa, ruky, nohy - všetko.</em></h4>
<h4 style="text-align: center;">
<em>Túžim odteraz z celej mysle, z celého srdca, z celej sily, duše i tela <br />
konať len to a iba to, čo chceš ty, <br />
chcem hovoriť len tie slová, ktoré chceš hovoriť ty, <br />
chcem zmýšľať len tak ako chceš zmýšľať ty - o mne, o druhých, o Tebe.<br />
Nech dnes ako Ty konám len tie najlepšie skutky z tých najlepších skutkov, <br />
hovorím tie najlepšie slová z najlepších slov, <br />
nech robím len tie najmúdrejšie rozhodnutia z tých najmúdrejších rozhodnutí, <br />
aby som bol deň čo deň viac a viac podobný Tebe, <br />
veď som stvorený na Tvoj obraz.</em></h4>
<h4 style="text-align: center;">
<em>Úplne celého ma premeň v Seba - v Lásku, lebo ty si Láska. AMEN."</em></h4>
<p style="text-align: justify;">
</p>
<p style="text-align: justify;">
Dovoľ Duchu Svätému navliecť sa do teba ako do skafandra a kopíruj každý jeho pohyb, jeho slová, jeho myšlienky.</p>
<p style="text-align: justify;">
Buď si istý, že Duch Svätý nebude k tebe prehovárať nejakým divným spôsobom, že budeš počuť hlasy z neba a podobne. Nieee.... Duch Svätý ťa podľa tvojej modlitby ovládne natoľko, že každé tvoje rozhodnutie, skutok, či slová už budú počas dňa pod vplyvom Ducha Svätého. On už bude konať v tebe, hovoriť v tebe, zmýšľať v tebe.</p>
<p style="text-align: justify;">
Daj si však pozor, lebo každé zlé slovo, zlý skutok, zlá myšlienka, ktorej dovolíš vstúpiť do svojej mysle - vyháňa Ducha Svätého z tvojej mysle, z tvojich úst, z tvojej duše, srdca i tela. Prečo? Duch Svätý je tak jemný, že nedokáže zniesť dvojtvárnosť - tvoj život aj pre Boha aj pre hriech. Neznáša zlo, protiví sa mu, strašne zapácha. A keďže je veľký džentlmen, odíde... Ak sa to stane, čo najskôr ako sa len dá, úctivo ako jemnú nežnú bytosť, ktorú si urazil svojou dvojtvárnosťou, ho popros o odpustenie, zriekni sa znova zlého, a popros Ducha Svätého znovu, aby vstúpil do tvojho srdca, mysle, duše i tela a vyčistil, uzdravil, čo si zlom zničil a zašpinil. A znova sa touto modlitbou daj pod Jeho vládu.</p>
<p style="text-align: justify;">
A ešte jedno - buď pripravený, že ťa Duch Svätý povedie aj do takých miest, kam sa budeš báť ísť, kde to bude podľa teba trapné, bude ťa pozývať povedať slová, ktoré sa budeš hanbiť povedať. Vedz však, že Duch už má všetko pripravené v srdciach ľudí, aby si vstúpil do tejto situácie a urobil presne to, čo od teba žiada, napriek tomu, že sa ti to zdá trapné, zbytočné, nemožné, strácanie času či nebezpečné. Uvidíš, že všetko okolo je pripravené a čaká už len na teba a na tvoje srdce, na toje slová, skutky.</p>
<p style="text-align: justify;">
Ak sa zľakneš, ujdeš, nepovieš, prejdeš okolo, odignoruješ - stratíš pár minút, na ktoré si mohol byť celú večnosť hrdý. Veď On má pre teba pripravené tie najhrdinskejšie skutky, aké si len môžeš predstaviť - dennodenné dobrodružstvo s Ním. Nedovoľ zlému zničiť tú krásu, pre ktorú ťa Boh stvoril. Len Duch Svätý o tejto tvojej kráse vie a rozvíja ju do obrovskej veľkosti každým slovom lásky, skutkom lásky a myšlienkou lásky, ku ktorej ťa pozýva, ak sa pre ňu ty rozhodneš. Si slobodný. Ale len v Duchu Svätom je tvoja slávna budúcnosť a najšťastnejší život, aký si len vieš predstaviť...</p>
<p style="text-align: justify;">
Držím ti palce, verím v dobro v tebe a modlím sa za teba... Nečakaj kým začnú iní, možno všetci i Boh čakajú práve na Teba, začni ty a uvidíš zázraky... :)</p>
<p style="text-align: right;">
P. Robert Balek SVD</p>Robert Balek2013-10-31T20:12:52ZPrečo ma skrývaš?Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/preco-ma-skryvas-2021-02-09T12:43:59Z2018-02-02T14:05:25Z<p>
<span style="color: rgb(29, 33, 41); font-family: Georgia, serif; font-size: 17px; white-space: pre-wrap;">Babka ich znova nachádzala, znova postavila na miesto a dedko ich znova bral a schovával. A samozrejme vysmieval babku, potom ponižoval a tak dokola. Hm, zaujímavá hra na schovávačku. Babka veľmi trpela, no neprestávala sa za dedka modliť s vierou, že Panna Mária čosi predsa len urobí, veď sú to jej ikony. A tak čas šiel, a dedko schovával ikony a babka ich hľadala a hľadala... Až prišiel jeden deň... V ten deň babka ráno vstala a znova videla, že ikony zmizli. Povedala si len - pôjdem po robote a potom, keď sa vrátim, budem ich znova hľadať. Ach, starý, starý... No keď sa vrátila domov, dedko už držal ikony v rukách a staval ich na miesto. Babka celá prekvapená sa nezmohla na slovo, len nemo stála a pozerala, kým dedko nedal poslednú ikonu na miesto a neotočil sa k nej. Asi už jej tvár prezradzovala otázku a prekvapenie. Tak len povedal: "No čo, žena moja, čo pozeráš. Sadni si... Všetko ti vysvetlím." A keď si sadla, dedko pokračoval v rozprávaní: "V noci spím a tu sa mi celkom jasne, akoby som ani nespal, ja neviem... Zrazu objaví z ničoho nič tá tvoja Panna Mária. Ticho stojí a pozerá na mňa smutne, no s takou dobrotou v očiach, až mne bolo ťažko, až sa mi chcelo ju potešiť, vieš... Chápeš? No a ona sa takou materskou dobrotou otvorila ústa a povedala: "No prečo ma len toľké roky stále skrývaš?" No chápeš, žena, ona hovorila výčitku, no jej slová boli tak sladké ako som nikoho nikdy nepočul, ani svoju mamu. Tak som sa zahanbil. Nič nečakala odo mňa, len s takou dobrotou pozerala na mňa a potom zmizla. Prebudil som sa, ale teba som nikde nevidel. Tak som sa zobral hneď tam, kde som ikony skryl a priniesol ich na miesto. No vidíš? A ako sa to ty modlíš? Vysvetlíš mi to?" "Tak vidíte, otec Robert" - povedala Žana včera, "pre Pannu Máriu nikto nie je zlý či dobrý, všetci sú jej deti, s ktorými zaobchádza tak sladko a matersky ako nikto na tejto zemi, napriek tomu, čo robia." Tak čo sa toľko sužuješ, že Boh ťa nemôže milovať? Veď Boh je nekonečne nežnejší ako Panna Mária, nekonečne materskejší, milujúcejší každé svoje dieťa. Veď ju stvoril a ona nemôže byť dokonalejšia ako jej Stvoriteľ. Tak sa upokoj a uver, že ťa s ešte väčšou láskou čaká, napriek tomu, čo robíš. Zdieľaj tieto slová s priateľmi, ktorí neveria v Jeho lásku k nim, pretože... pretože sa stalo toľko zlý vecí... Aby uverili... On sa stále stará i Mária aj o nich ako o toho dedka.</span></p>Robert Balek2018-02-02T14:05:25ZPri prvej šálke čaju- príbeh o odpustení: Kráľovná NaďaRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/pri-prvej-salke-caju-pribeh-o-odpusteni-kralovna-nada2020-11-19T22:18:44Z2018-02-02T14:23:10Z<p>
<iframe allow="autoplay; encrypted-media" allowfullscreen="" frameborder="0" height="315" src="https://www.youtube.com/embed/wuj2TXmlbmQ" width="100"></iframe></p>Robert Balek2018-02-02T14:23:10ZČo ak je to posledný krát?Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/co-ak-je-to-posledny-krat-2020-11-09T07:44:11Z2014-02-02T00:16:47Z<p class="Standard">
<span lang="SK">Keď som bol ešte mladý, robievali sme krátke zmyslenia pre mladých ľudí, ktorí sa skoro ráno ešte pred odchodom do školy zastavovali na krátku modlitbu v našom kostole. Pamätám si, aké to bolo pre mňa šokujúce prvý krát stáť pred toľkými ľuďmi a hovoriť im čosi od seba, nie iba čítať čítanie alebo nejakú knižočku, ale vlastnoručne pripravené rozjímania. V jeden deň bolo evanjelium o posledných veciach, o tom, ako treba byť stále pripravený, lebo nikdy nevieš, kedy príde Pán. </span></p>
<p class="Standard">
<span lang="SK">A tak som mladým v ten deň navrhol: „Skús tento deň prežívať ako posledný vo svojom živote. Čo ak to bude naozaj posledný deň. Ja viem, že to nie je ľahké, že to nie je ono. Ak bude naozaj posledný, a ty to budeš vedieť, to bude úplne inak vyzerať. Ja viem, no napriek všetkému to skús – aspoň sčasti - to pomôže tebe samému byť pripravený a inak pozerať na rozhovory s ľuďmi alebo na niektoré svoje skutky. </span></p>
<p class="Standard">
<span lang="SK">Skús sa dnes stretnúť s ľuďmi ako posledný krát, rozprávať s nimi ako posledný krát, konať pre nich niečo ako posledný krát s vedomím, že viac sa to už nebude dať, pretože Boh môže povolať dnes v noci kohokoľvek z nás ku sebe. Ako budú vyzerať tvoje hnevy, tvoje neodpustenia, tvoje výsmechy, tvoje ponižovania iných, neúcta a neláska k nim vo svetle posledného dňa? Ak vieš, že to budú posledné slová k človeku, povieš ich tak, ako vždy, alebo skúsiš vložiť do nich viac milosrdenstva, dobroty, odpustenia, povzbudenia, úcty?“<o:p></o:p></span></p>
<p class="Standard">
<span lang="SK">A preto ti aj teraz navrhujem to isté. Skús v práci so svojimi kolegami, so svojím šéfom, v autobuse s ľuďmi okolo, s vodičom, doma v rodine so svojou ženou, mužom, deťmi, pri stretnutí so svojími priateľmi, s náhodným človekom na ulici, ktorého vidíš, ako potrebuje tvoju pomoc – kdekoľvek, pristupovať k ľuďom a k situácii, ktorá sa ti naskytá ako na poslednú možnosť pomôcť, poslednú možnosť povedať čosi, na čo si bude ten človek s úľubou pamätať, poslednú možnosť sa s človekom zvítať a poslednú možnosť sa s človekom rozlúčiť. </span></p>
<p class="Standard">
<span lang="SK">Nech si myslia ľudia, čo chcú, pretože ak by sme všetci takto prežívali každý svoj deň – ako prvý vo svojom živote, ako posledný vo svojom živote, ako jediný vo svojom živote, myslím, že hnevy, neodpustenia, trucovanie, tichá domácnosť, ponižujúce a neúctivé slová by stratili svoju pre nás tak veľmi veľkú dôležitosť, cenu a pochopili by sme, že nemajú prakticky žiadnu cenu, iba veci komplikujú a ničia to krásne, dobré a cenné, pre čo vlastne žijeme tu na tejto zemi, čo jediné bude a zostane naveky naším bohatstvom. Aké si ho vytvoríme v každú minútu nášho života, také bude celú večnosť. A tak sa, prosím, radšej zastav, porozmýšľaj, kým povieš svoje klasické slová, ktoré väčšinou hovoríš, a skús povedať niečo iné – krajšie, silnejšie, lepšie, milejšie, posilňujúcejšie, povzbudzujúcejšie. </span></p>
<p class="Standard">
<span lang="SK">Viem, že niekedy to nejde a reaguješ automaticky tak, ako to z teba vyletí, no aj napriek tomu krôčik za krôčikom pracuj na premene a pros o požehnanie Boha, o tiché vedenie Ducha Svätého. On ti bude na pomoci a len On vie, čo je najlepšie pre teba aj pre iných v tom momente urobiť či povedať. Odovzdaj mu svoje ústa, ruky, srdce, myseľ – nech si ich zoberie pod svoju moc a vládu a koná cez teba a hovorí cez teba to, čo chce On – nech je to to najlepšie, čo sa dá povedať, či urobiť. Tak bude nielen tvoj posledný deň ale každý deň tvojho života prekrásnou perlou, unikátnym, geniálnym momentom, na ktorý budeš nielen ty ale mnohí iní okolo teba pamätať. Veď nejde len o to – prežiť krásne posledný deň svojho života. Bolo by to príliš málo, nie? Čo povieš ty? Čo urobíš?<o:p></o:p></span></p>Robert Balek2014-02-02T00:16:47ZÚloha otca v rodine 1 - Duchovné upratovanieRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/uloha-otca-v-rodine-1-duchovne-upratovanie2018-02-13T15:46:58Z2018-02-13T15:42:21Z<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
Len ženy vedia, že už len nič nerobením sa dom pokrýva vrstvou prachu, a aj najjednoduchším používaním sa veci proste špinia, nehovoriac o situáciách, kedy náročky prinesie niekto domov vedro výkalov a popolieva ním všetko v dome. Čím je zašpinenie silnejšie, tým ťažší a dlhší je proces očisťovania. Tak je to aj v duchovnom svete, ktorý nás obklopuje. Aj tam sa už len čistým nič nerobením všetko pokrýva vrstvou prachu - vrstvou zla neurobeného dobra, ktoré sme mohli urobiť, no odmietli pre rôzne príčiny.</div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
Tak potom už len jednoduchým žitím života, konaním svojou dušou čohokoľvek, sa dosť často ako vedľajší produkt cez chyby, strachy a nedokonalosť, nerozvinutosť svojich dobrých vlastností, ich ohraničenosť, dostane do nášho domova v duchovnom svete zlo, ktoré zašpiní priestor, v ktorom sa pohybujú naše duše, dýchajú ten smrad, jedia ten hnus, sú zašpinený ním na duši. Nehovoriac už o úmyselných špineniach svojho domova cez otvorené hádky, bitky, ponižovania, odsudzovania, ohovárania, osočovania, podvody, intrigy, egoistické sexuálne využívania seba i druhých, a pozerania televízie, snorenia v špinavom internete, pozerajúc a vťahujúc cez svoje oči, uši, ruky, nohy špinu do svojej duše a potom vylievajúc z nej ako z vedra všetky tie výkaly cez pohľady, slová a skutky na všetkých a všetko okolo...</div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
Alebo naberajúc do duše ako do vedra počas dňa v práci, v škole, na uliciach, v autách a autobusoch, v zápchach, reštauráciách a nebodaj i v nočných kluboch, a potom prichádzajúc domov nesúc na sebe všetko popriliepané zlo, vychŕliac to všetko na svojich najbližších čudujúc sa: "Prečo najviac trápime práve tých, ktorých ľúbime?" Toto všetko akože svojimi očami nevidíme, hoci to všetko vidno, no mozgy si nedajú dokopy 1+1. A čo vidíme očami srdca, to sme už dávno zabudli brať v úvahu. A aj keby! Veď my sa už ani zastaviť nevieme, aby sme aspoň chvíľu premýšľali nad svojím životom, či vlastne ideme správne alebo nie.</div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
A toto je úloha otcov - upratovať neustále každý deň duchovný svet svojho domova. Ako? Modlitbou, pôstom a svojou obetou a svätenička na stene pri vchode do domu, aby sa kadý vchádzajúci a vychádzajúci očistil svätenou vodou a nevchádzal špinavý dovnútra, či nevychádzal von nechránený milosťou svätenej vody. A modlitba je jednoduchá.</div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
Môžeš sám každý deň potichu alebo zoberieš aspoň každý týždeň celú svoju rodinku, napríklad v sobotu večer a pred deťmi a ženou sa pomodlíš: <span class="_4yxo" style="font-weight: bold; font-family: inherit;">"Bože, prosím, vyžeň všetko zlo z nášho domu, všetkých zlých duchov, ktorí sa tu nahromadili kvôli našim hriechom, vykonaných v našom dome, alebo prichádzajúc zvonka rôznym spôsobom. Nech všetko zlo odíde tam, kam mu Boh-Otec predurčil miesto byť naveky. Zošli na náš dom ako dážď svoje požehnanie a milosť pokoja, lásky, pokory, trpezlivosti, odpustenia... a privolaj do tohto domu svojich anjelov, aby chránilil od zla, uzdravovali, oslobodzovali a posilňovali všetkých, čo v ňom žijú k vzájomnej láske a porozumeniu. Vytvor ochranný štít tvojej lásky a odpustenia okolo nášho domu, nech nič zlé nemôže vstúpiť dovnútra, len tvoji anjeli a tvoja milosť. Amen!"</span></div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
A potom pokropiť svoj dom v každej miestnosti svätenou vodou. V duchovne očistenom a upratanom dome sa zrazu ľahšie dýcha a nevznikajú hlúpe spory kvôli maličkostiam, ktoré sú často pôvodom všetkých rozvodov a nenávisti. Je to vaša nezameniteľná úloha, muži, otcovia, chlapi = upratovať čo najčastejšie svoje domovy. Od toho závisí, ako žijete, ako nenávidíte či milujete v rodine jeden druhého.</div>
<div class="_2cuy _3dgx _2vxa" style="direction: ltr; white-space: pre-wrap; box-sizing: border-box; margin-right: auto; margin-bottom: 28px; margin-left: auto; width: 700px; word-wrap: break-word; font-family: Georgia, serif; color: rgb(29, 33, 41); font-size: 17px; text-align: justify;">
Zdieľajte tento článok s priateľmi, o ktorých viete, že by im pomohol...</div>Robert Balek2018-02-13T15:42:21ZO Andrejovi alebo Veru aj tak dnes žijú ľudiaRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/o-andrejovi-alebo-veru-aj-tak-dnes-ziju-ludia2018-02-02T13:41:26Z2018-02-02T13:37:21Z<p style="text-align: justify;">
Ako pri mnohých bezdomovcoch aj u neho bolo príčinou jeho bezdomovstva nešťastie v rodine. Žil dlhé roky so svojou ženou a deťmi, ktorých veľmi miloval a robil pre ne všetko, čo sa dalo. Už niekoľko rokov vedel, že jeho žena ho podvádza s inými mužmi. Niekoľko krát sa s ňou o tom rozprával, no bezvýsledne. Poznal ju a vedel, že iná nebude. Trpel veľmi, no veľmi aj miloval – ju, deti. A preto pri nej zostával napriek všetkému, čo sa dialo. No keď začala aj piť a nakoniec sa rozhodla s ním aj rozviesť a vziať si aj deti so sebou, nevydržal to, a sám dobrovoľne odišiel – preč, preč... Akurát sa naskytla robota v Moskve a tak odišiel aj s robotníkmi do Moskvy. No a ako sa to už vtedy veľmi často (možno aj teraz) stávalo, oklamali ich. Niekedy klamali tak, že robota bola, ale po odpracovaných mesiacoch im nikto nijaké peniaze nedával, no a tentoraz ho oklamali tak, že nijaká práca proste nebola. Nechali ich len tak stáť v plnej ignorancii, čo s nimi bude ďalej. Našiel nejaký pochybných kamarátov a s nimi odišiel do iného mesta v Rusku ďalej na východ od Moskvy. Tam si až neskoro uvedomil, že jeho kamaráti sú narkomani. Ako? V jednu noc, keď spal, ho zobudili o štvrtej v noci nafetovaní nadrogovaní a čo myslíte, aby sa porozprávali? Nie porozprávali ale kruto zahrali. Polámali mu skoro všetky rebrá... Kopali, bili ako posadnutí. Keď sa ráno prebudili, jeho už nebolo. Ušiel akokoľvek dobitý preč, preč... Ach jaj, čo vlastne komu urobil?</p>
<p style="text-align: justify;">
Po návšteve lekára, ktorý mu „sčítal všetky polámané rebrá“, v nešťastí a v bolesti sa utiahol do neďalekého mužského pravoslávneho kláštora, v ktorom začal pracovať v kuchyni. Nikomu ani len nemukol o svojich bolestiach rozbitých rebier a ostatných ranách po celom tele. Vedel, že by to nebolo dobré... cítil to... a správne to cítil podľa toho, čo mi rozprával následne. Rozprával veci, ktoré mi je ťažko rozprávať o živote v kláštore, pretože sa to na kláštor nepodobalo ani trochu, skôr na nejakú feudálnu pevnosť s pánmi uprostred nej a sluhami okolo... Nechcem rozprávať podrobnosti, len vás prosím o modlitbu za mníšstvo tu v pravoslávii, aby sa opäť vrátilo späť k pôvodnej myšlienke jeho zakladateľov – starých pustovníkov, ktorých svätosť konala zázraky s dušami ľudí, ktorí k nim mohutne prichádzali, aby dostali radu, pomoc, posilu k životu s Bohom vo svete. Prežil tam toľko smutných situácií... Stretával mnoho ľudí, ktorí už dlhé roky pracovali aj v iných kláštoroch... Rozprávali mu to isté – využívanie týchto biednych ako veľmi lacnú pracovnú silu... Využívanie toho, že dnes ako aj kedysi dávno, existuje v celej Rusi množstvo ľudí – žien i mužov, ktorí sa ocitajú bez strechy nad hlavou, ktorí nemajú čo jesť a pre čo už žiť a tak sa mnohí uchyľujú do kláštorov v nádeji, že tam nájdu kúsok chleba a strechu nad hlavou na oplátku za prácu, ktorú môžu svojimi rukami kláštoru ponúknuť. Málo z nich už hľadá duchovné znovuzrodenie, obrátenie k Bohu. Mnohí v kláštoroch nájdu opovrhnutie, pohľad toho, kto zamestnáva a dáva pocítiť každú chybu – ako za feudalizmu – pán a sluhovia</p>
<p style="text-align: justify;">
Andrej sa ukázal v kláštore ako veľmi spoľahlivý pracovník a nakoniec chceli, aby robil šoféra jednému kňazovi. Problém bol v tom, že nemal nijaký vodičák. A tak mu dali peniaze na cestu domov, nech si tam vybaví vodičský preukaz a vráti sa späť do kláštora pracovať. A tak sa vrátil domov, všetko vybavil, a keď sa už ocitol na stanici, z ktorej mal odcestovať späť do kláštora, uvidel tam mladého muža – ubiedeného, špinavého, smutného... „Čo sa stalo?“ – spýtal sa... „Aaale, znova oklamaný, okradnutý... ako to u nás býva teraz už všade. Chcem domov – na Kaukaz, ale už nemám nič... zdochnem tu, ďaleko od rodiny, ďaleko od všetkých...“ – odvetil mladý človek.</p>
<p style="text-align: justify;">
Keď to Andrej počul, ozvala sa v ňom široká ruská duša schopná všetkého, len aby pomohla tomu, kto je v núdzi. V situácii, keď ako sám hovorí mu bolo už všetko jedno urobil to, čoho by podľa mňa bol schopný máloktorý Európan, alebo ani jeden? Nuž, náš Andrej podišiel k okienku s lístkami a vrátil naspäť svoj lístok, za ktorý dostal späť peniaze. Za ne kúpil tomu biednemu mladému človeku aj sebe lístok na Kaukaz a sprevádzal ho až domov do jeho rodného mestečka. Tak to som bol v šoku, keď mi to Andrej povedal. A on sa len usmieval a pokrčil plecami: „Takí sme my, Rusi... otec Robert. Mne už bolo naozaj všetko jedno... Chcel som mu jednoducho pomôcť.“</p>
<p style="text-align: justify;">
Tam kdesi poblízku si aj našiel robotu - kdesi po stavbách. Samozrejme, aj tam podvádzali, neplatili, klamali, využívali... A tak jemu aj pár kamarátom, ktorých našiel, jedni „veľmi seriózni“ známi odporučili veľmi dobre zaplatenú a spoľahlivú prácu na Kaukaze no už nie v Rusku - kdesi za hranicami Ruska. Bolo to nejaké divné, no akosi uverili a šli. Zaviezli ich tam a samozrejme, chceli od nich pasy, aby im vybavili dokumenty na prácu. No a potom do roboty. Na konci dňa, keď sa pýtali na svoje pasy, tak im surovo vynadali a povedali, že nijaké pasy nebudú, že sa oficiálne stali otrokami svojho pána, ktorý za nich zaplatil pekné peniaze tomu, kto mu ich priviezol z Ruska.</p>
<p style="text-align: justify;">
Až vtedy Andrej precitol a uvedomil si, do akej kaše sa to namočil. A tak z kláštora odišiel len vybaviť si vodičský preukaz, a nakoniec cestou necestou prišiel o svoju slobodu. Pokúsil sa utiecť 5 krát, zakaždým ho pred oéstatnými zbili do krvi, no na 5-ty raz sa mu to podarilo. Chvála Bohu, lebo len pred nedávnom tam našli zabitých dvanásť ľudí v jednom hrobe a jedenásti z nich boli otroci. “Tak, otec Robert, tak ešte stále žijú ľudia...“ – s výčitkou v očiach sa pozeral do mojich...</p>
<p style="text-align: justify;">
Už neviem, ako dlho utekal, kde sa skrýval, ako sa vlastne dostal opäť do Ruska, spomenul iba, že nakoniec keď sa už túlal v Rusku po dedinkách a cestách bez dokladov a po ďaľšej hroznej príhode, kde ho mladíci dobili tak, že z nemocnice vyšiel o barliach, vrátil sa do kláštora, kde predtým pracoval. Keď prosil o pomoc, žeby potreboval zostať pár dní či týždňov v kláštore, mních súhlasil, no keď vchádzali do kláštora a Andrej vybral svoje barly a chrámajúc ledva šiel za ním, mních, ktorý to zbadal, zrazu zastavil a začal sa vyhovárať: „No vieš, my teraz nemôžeme, no vieš, hlavný mních kláštora nám zakázal prijímať chorých, my potrebujeme zdravých ľudí a ty si chorý... Tu máš pár rubľov a choď.“</p>
<p style="text-align: justify;">
A tak sa nakoniec dostal do Moskvy. Tam zistil, keďže nemal žiadne dokumenty – jednalo sa hlavne o pas, že v Moskve existujú Sestry Matky Terezy, ktoré pomáhajú takým bezdomovcom ako on aj s dokumentami. A tak k nim prišiel a poprosil o pomoc. Tu u sestier sme sa stretli.</p>
<p style="text-align: justify;">
Teraz, po tábore so sestrami, je to už iné. Sme veľmi dobrí priatelia. Kto vie, čo sa ešte z tohoto priateľstva vyvinie... Každý pondelok poobede, keď tam chodievam na katechézy pre nich, Andrej tam vždy sedel a počúval veľmi pozorne. Teraz sa začal po tábore viac pýtať, viac chce poznať Boha... Hovorí, že nikde tak s ním žiadny kňaz a rehoľné sestry nerozprávali ako s normálnym seberovným človekom, ako práve v dome Sestier Matky Terezy... Práve nedávno sa pýtal, čo by všetko mal urobiť, aby sa mohol spovedať a prijímať Eucharistiu v Katolíckej cirkvi. Samozrejme sa vždy snažíme presvedčiť pravoslávnych veriacich, aby chodievali na spoveď i na prijímanie ku pravoslávnym kňazom do svojich kostolov. No Andrej povedal: „Vy chápete, prečo ja do pravoslávneho kostola už nevstúpim ani spovedať sa tam nepôjdem. Zažil som príliš veľa, videl som príliš veľa na to, aby som veril, že tam je Kristus...“</p>
<p style="text-align: justify;">
Tak som sa len ticho modlil, aby u nás katolíkov nielen on, ale mnohí iní nestratili vieru pozerajúc na nás – kňazov, či rehoľníkov, nestratili presvedčenie, že s nami je skutočný živý Kristus... a že ich môžeme a máme šancu k nemu aj naozaj priviesť... No k tomu sa musí pozrieť na svoj život každý z nás – nielen my kňazi a rehoľníci, ale aj my všetci – veriaci katolíci. Pozerajúc na nás, na náš spôsob života, jednania s ľuďmi, na naše vzťahy, na naše hodnoty, o ktoré bojujeme – môžu ľudia vidieť Kristov spôsob života, Kristovo jednanie s ľuďmi, jeho hodnoty? Môžu v tebe, vo mne cítiť tak veľmi blízko samého Krista a jeho lásku, odpustenie, prijatie? Ak áno, <span id="u_0_10"><strong>gratulujem</strong></span><strong> </strong>ti... Ak v pravde pozrieš a povieš úprimne: „Žiaľ, nie...“ – si na najlepšej ceste s Jeho pomocou to zmeniť. Nemeškaj však ani minútu. Možno už o pár chvíľ stretneš niekoho, koho viera v Boha visí na vlásku – na tvojom príklade, tvojom pohľade, tvojom odpustení, odvážnom postavení sa za neho proti všetkým, ktorí ho odsudzujú a neprijímajú... možno to nebude celkom cudzí človek, ktorého zachrániš a on sa nestratí naveky... možno to bude tvoj muž, tvoja žena, tvoj otec, mama, brat, sestra, syn, dcéra... spolupracovník... priateľ... Všetci hľadajú pravého Boha – LÁSKU... Nájdu ho v tebe?</p>
<p>
</p>Robert Balek2018-02-02T13:37:21ZTraja hladoši a rozhovor o duši...Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/traja-hladosi-a-rozhovor-o-dusi-2014-02-23T22:57:42Z2014-02-23T22:29:58Z<p>
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">Na počudovanie sa nezatvárili ako by človek čakal – zvraštiť obočie a povedať mi: „Čo ťa do nás, starý!?“ Na počudovanie sa usmiali aj oni a odpovedali: „Spasiba!“ Teda „Ďakujeme.“ A jeden z nich mi podával svoj hamburger, či by som si nedal aj ja. Tak to teda bolo zábavné... Dobre sme sa pobaviiiiliii... S úsmevom som odmietol a povedal: „Vyzeráte omnoho hladnejšie ako ja... Tuším pre vás to bude omnoho užitočnejšie...“ A s úmevom som sa odvrátil a modlil som sa ďalej svoj breviár, ktorý mám na svojom mobile – modlievam sa ho na cestách v metre a autobusoch – nielen tak vypĺňam svoj čas zmysluplne ale aj posväcujem metro a autobusy svojím požehnaním, ktorým môžem požehnávať nielen príbytky domov ale aj stanice, domy, mestá... </span></p>
<p>
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">A</span><span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">k verím, Pán môže urobiť čokoľvek, v čo uverím, ak je to samozrejme dobré a užitočné. Modlím sa teda a požehnávam ľudí, ktorých v metre stretávam, ale aj všetkých, ktorí sa v tom momente nachádzajú v celom podzemnom priestore metra na všetkých staniciach a všetkých vlakoch, ktoré cestujú podzemnými tunelmi. Ak je viera silná, Boh môže konať veľké zázraky. </span></p>
<p>
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">A prečo nepožehnávať každé miesto, cez ktoré prechádzam a modliť sa za každého, kto akurát prechádza okolo alebo ide spolu so mnou len tak po chodníku, alebo cestuje spolu so mnou v metre, autobuse, vlaku, lietadle? O koľko viac milostí, by sa znášalo na zem na naše modlitby, o koľko viac svetla by bolo v tejto tme okolo, o koľko viac zachránených duší by bolo vďaka našim obetám a modlitbám za úplne neznámych ľudí, ktorí nám možno raz po smrti povedia svoje: „Ďakujem!“? Možno preto tma ešte stále víťazí nad svetlom a zlo nad dobrom ako to vidno všade okolo, pretože my kresťania sme sa zabudli modliť kdekoľvek a modlíme sa už iba v kostoloch. No to nestačí, nestačí, nestačí...</span></p>
<p>
A tak som sa modlil ďalej. Po niekoľkých minútach sa ma jeden z tých „hltavých hladošov“ opýtal: „A vy nie ste z Ruska, čo?“ Nuž v koláriku a rímskej košeli s mobilom v ruke – možno som aj vyzeral nejako cudzokrajne, ja neviem. Nuž priznal som sa: „Nie nie som...“ „No a odkiaľ?“ - zvedavo sa spýtal. No, čo budem zatajovať, veď to nie je nejaká konšpiračná otázka (dúfam): „Zo Slovenska.“ „Jeee a to je kde? To je bývalá Juhoslávia?“ - spýtal sa samozrejme chybne. No klasika, zas ďalší, kto nerozlišuje medzi Slovinskom a Slovenskom – chápem, je to len jedno písmeno, no predsa len... Nuž a tak som im to jasne a stručne vysvetlil.</p>
<p>
No a klasická otázka, ktorá po vyjasnení, kde sa Slovensko nachádza, znela vždy a zaznela aj teraz: „A čo robíte tu v Rusku?“ Nuž nebudem reku všelijako sa vymotávať, veď som oblečený ako kňaz, tak som len ukázal na kolárik a tí okolo pýtajúceho sa hneď pochopili ale on nie... Vyzeral nechápavo – všimli si to jeho kámoši tak mu to jeden rýchlo vysvetlil. Obrátil sa na mňa s takým prekvapením: „Kňaz? Ty si kňaz?“ „No áno, viem, že je to pre teba asi ťažké ale áno...“ - pousmial som sa s pochopením. „No a čo robíte ako kňaz?“ - nasledovala ďalšia jeho otázka. Rozmýšľal som, čo odpovedať na takú priamu otázku. Vysvetľovať mu pastoračné povinnosti, ktorých je niekoľko a ktoré mu asi nič nebudú hovoriť, unudia všetkých k smrti...</p>
<p>
Tak som mu to len tak jednoducho vysvetlil: „Starám sa o duše ľudí, ktorí za mnou prichádzajú. Lebo vieš, ja verím, že človek to nie je iba jeho telo, ale aj a predovšetkým jeho duša...“ - a čakal som na reakciu, pretože som predsa len povedal príliš veľa duchovného. Na moje počudovanie sa započúvali a neodchádzali preč, tipu: „No dik, tak teda my pôjdeme...“ - stáli a pozerali na mňa akoby čakali ďalšie slová. Tak som pokračoval ďalej: „No neviem, či vy ste veriaci alebo nie...“ - oni pozreli na seba a povedali: „No tak celkovo sme pokrstení, ako asi všetci tu v Rusku...“</p>
<p>
„No aj keby ste neboli veriaci," - pokračoval som, "mnohí z neveriacich si už dávno uvedomujú, že okrem toho materiálneho sveta okolo existuje ešte nejaký iný svet, niečo akoby mimo telesné, niečo nehmotné, čo zasahuje do tohto hmotného. Niektorí tomu hovoria "paranormálne javy" a podobne. No a ja sa starám o to, aby sa ľudia v tomto nehmotnom svete naučili žiť, aby to nehmotné v nich ukryté bolo silné, zdravé, šťastné. Ja tomu hovorím duša. Lebo viete, akokoľvek sa človek snaží o vonkajšiu krásu tela, hlavná je krása duše – krása jeho vyrovnanosti, odvahy, pokoja, radosti, šťastia, múdrosti, lásky, ktorou dokáže mať rád iných okolo. <span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">Ak chýba táto krása duše, darmo je človek krásny navonok, nepriťahuje. Ak tak iba na chvíľočku a potom takú prázdnu krásu ľudia odmietajú, nechcú.“ - som sa zas rozhovoril. </span></p>
<p>
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">Na počudovanie oni stále počúvali, kým metro uháňalo cez tunely smerom k mojej stanici. „No tento náš kamarát“ - povedali obracajúc sa na svojho kamaráta po mojej pravej strane - „on je taký náš krásavec...“ - a začali sa smiať. Ten „krásavec“ sa začervenal a skromne sklopil zrak.... No po chvíľke, asi keď si uvedomil moje slová, ktoré som pred pár minútami povedal, zareagoval: „Ale ja sa starám aj o svoju dušu!“ „Jasné, verím ti, nezabúdaj na to, inak budeš len prázdnym krásavcom...“ Obdivuhodné – mladí ľudia a v metre cestou domov budú počúvať takéto moje reči o duši človeka a ako treba žiť a nezabúdať na dušu? Hm, zábavné, to sa môže stať asi iba v Rusku. Cítim, že duše Rusov sú od počatia kdesi hlboko veriace. Stačí im iba ukázať ich milovaného Boha správnym spôsobom.</span></p>
<p>
A tak som im hovoril pár vecí o tom, ako treba dušu chrániť a zveľaďovať, ako sa o ňu starať, aby rástla do krásy. Veď telo postupne starne a rozpadáva sa a duša naopak rastie, ak človek rozvíja v sebe pokoj a harmóniu, múdrosť, trpezlivosť, lásku... No a uspokojujúc telo, duša nikdy nedosiahne takú úroveň šťastia a radosti, ako keď uspokojuješ priamo dušu.</p>
<p>
Nuž poviem vám, že Duch Svätý, rozprávajúc im cezo mňa tieto múdrosti si medzi rečou tak robil srandu, že tých 20 minút prešlo veľmi rýchlo v príjemnej atmosfére s množstvom humora, úsmevov, až prišla moja stanica Ľublino, a ja som musel vystúpiť. V rýchlosti som im ešte povedal pár slov o tom, ako ma možno nájsť – v našom chráme a na internete – ak budú chcieť. Normálne sa mi nechcelo odchádzať a bolo vidno, že by sme mohli presedieť kdesi ešte niekoľko hodín v rozhovore a stále by bolo o čom rozprávať. Tak otvorených mladých ľudí, ktorí rozumejú a aj chcú rozprávať na takéto duchovné témy, tak ľahko nestretneš, musíš hľadať, aj to sa často nedarí nájsť často ani medzi veriacimi mladými.</p>
<p>
Chápete? Úplne cudzí ľudia, s ktorými ťa spojilo pár hamburgerov, sa stanú tak blízkymi, že sa ti nechce od nich odchádzať. Nuž stanica prišla a ja som musel vystúpiť... Rozlúčili sa so mnou ako starí priatelia so slovami: „Bolo fajn sa s vami zoznámiť a porozprávať.“ Tak som im už iba rýchlo povedal so šibalským úsmevom: „A nezabudnite na svoje duše, sú tým najcennejším pokladom, ktorý máte. Stretneme sa... či tu kdesi v Moskve alebo tam u Neho, verím, že vás tam kdesi nájdem...“ a s úsmevom som ukázal na nebo.</p>
<p>
No keď som vyšiel z vozňa, zatvorili sa za mnou dvere a vlak odcházdal, prišiel nápad: „A mohol som s nimi zostať ešte pár minút, veď v metre vlaky stále chodia hore dolu a z nasledujúcich staníc sa môžem vrátiť späť kedykoľvek...“ No super, povedal som si, tak taký dobrý nápad a tak neskoro? A čím som šiel ďalej domov zväčšovala sa vo mne ľútosť, že som nezostal ešte chvíľu a pretrhol rozhovor v tom najlepšom. Veď opäť stretnúť tak otvorených mladých ľudí sa asi tak ľahko už nepodarí.</p>
<p>
No hneď na to ma Pán upokojil: „Robert, všetko má zmysel, aj tých pár slov. Ty nie si Spasiteľ, to som ja. Ja som od teba žiadal tak málo lebo iba tak málo bolo treba. Ak budem chcieť viac, ja ti to dám vedieť včas tak, aby si sa mal čas rozhodnúť. Buď pokojný, všetko je tak, ako to malo byť...“ A tak som sa uspokojil a odchádzal domov s modlitbou v srdci za tých mladých ľudí, aby aj pomocou tých pár slov našli Boha a už sa ho nepustili... Pomodlite sa za nich aj vy, prosím... Ďakujem.</p>Robert Balek2014-02-23T22:29:58ZBarón VúdúRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/baron-vudu2014-02-16T21:20:31Z2014-02-16T10:56:25Z<p>
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">Keď som nastúpil do vlaku v metre a obzeral sa ako vždy len tak okolo, videl som jedného mladého človeka pozerajúceho na mňa a pokračoval som v prehľade ďalej. Stáva sa často, že niekto na vás pozerá. Dôvodov je milión. A tak som sa pohrúžil do čítania breviára. Mám ho v mobile a môžem sa tým pádom modliť kdekoľvek som. Veď modliaci sa posväcuje svojou modlitbou všetko, kde sa nachádza. Prečo hovoríme o niektorých chrámoch, že sú „namodlené“? Pretože mnoho ľudí s úprimným srdcom modliacich sa k Bohu s otvoreným srdcom prijímali od Neho milosti, ktorými ako vodopádom vyplnil ich srdce a tým pádom aj týmito milosťami očistil priestor okolo človeka od zla. Proste dá sa to pocítiť, ak sa priblížite ku skutočne modliacemu sa srdcom. </span></p>
<p>
A tak sa snažím posväcovať priestory metra v Moskve svojou modlitbou a samozrejme aj požehnávaním metra a ľudí okolo seba. Len Boh vie, čo sa pri tom všetko deje. Veď metro stavali často na mŕtvolách ľudí, ktorí zomierali bez viery v Boha určite preklínajúc metro a všetkých ľudí, ktorí v ňom budú jazdiť. Aj preto sa všetci sťažujú na to, ako je nepríjemné jazdiť v metre, pretože stretávate plno nepríjemných ľudí, ktorí pozerajú na druhých okolo akoby ich chceli zabiť, hlavne ráno, keď ešte všetci chcú spať a musia do roboty. No povzbudzoval som aj iných, aby sa v metre modlili a prosili Boha o požehnanie pre toto miesto aj pre ľudí v ňom. Cítim zmenu, alebo ja som sa zmenil? Neviem, no rozhodne vidím viac usmievavých, príjemných ľudí ako kedysi.</p>
<p>
Ako som tak odtrhol svoj zrak od breviára pri „Sláva Otcu“ pohľad mi utkvel na tom mladom človeku a znova sa na mňa pozeral. Hm, to už nie je tak bežné, že ktosi sa druhý krát tak sústredene na vás v metre pozerá. No nič, pomodlil som sa za neho a nechal som to tak... Akurát sa našlo voľné miesto, tak som si sadol trochu ďalej z dohľadu toho človeka. Cesta pokračovala ďalej a ja som sa modlil. Prichádzala moja stanica a ako som sa domodlil a pozrel k východu, vidím tam, čo myslíte koho? Toho istého mladého človeka, ako bude už o chvíľu vychádzať na tej istej zastávke ako ja. No nič, tak som pre istotu vyšiel druhým východom. Možno ide na opačný koniec stanice ako ja.</p>
<p>
Idem idem a neobzerám sa, veď načo... A už vychádzam a prechádzam cez prvé dvere. Obyčajne trochu pridržím dvere tomu za mnou, aby mu dvere nebuchli priamo do hlavy. Tak sa to robí v kultúrnych krajinách. Pred troma rokmi som to tu v moskovskom metre skoro vôbec nevidel. Ľudia surovo hľadiac len vpred na seba púšťali dvere za sebou surovo tak, že si musel alebo zastať a počkať alebo vynaložiť veľkú silu, aby si dvere v ich rýchlosti zastavil. Nie vždy sa to podarilo. No prejdúc tri roky musím povedať, že sa mnohé zmenilo. Ak kedysi nanajvýš muž žene podržal dvere aj to iba niekedy, tak teraz drží dvere väčšina ľudí, ktorých vidím a to nezávisle od toho komu – mužovi alebo žene.</p>
<p>
No ja som sa akosi pozabudol, podržal som ich kratúčko a v rýchlosti ich pustil. Pocítil som aj počul, ako narazili na niekoho za mnou. V rýchlosti som sa obzrel, aby som sa ospravedlnil, a čo myslíte, kto tam stál? Ten mladý človek, čo sa na mňa vo vlaku pozeral. No zábava, tak on ide ešte aj mojím východom z metra. Druhé dvere som mu už podržal. A šiel som ďalej. Hm, nie je to príjemné, ak niekto taký ide za vami. Vyšli sme z metra a tam idú cesty niekoľkými smermi. Tak som si povedal: „Ok. Hra sa skončila. Ja idem svojou cestou a on pôjde určite tými všetkými ostatnými.“ No čo si myslíte, čo sa stalo? On si vybral tú istú cestu ako ja. Už som sa cítil nesvoj. Hm, čo tým všetkým chceš povedať, Bože? No nič, čo by chcel povedať, no proste sa to stáva. A tak som šiel ďalej.</p>
<p>
Ešte som sa urobil akože pozerám do mobilu čosi dôležité a zastavil som sa akože si to lepšie prezrieť. Prešiel okolo a ja som šiel spokojne za ním. Je to predsa len menej nepríjemné, ak niekto taký ide vpredu pod kontrolou ako kdesi vzadu. A tak som šiel svojou cestou a on, zaujímavé, neobracajúc sa zahol presne tam kam som mal ísť aj ja, prešiel cestu tak, ako ja vždy prechádzam a šiel vpredu stále. No veď nebudem chodiť okľukami a záhradami len kvôli nejakému mladému človeku, ktorý ide tak isto ako ja tou istou cestou, čo sa mi ešte nestalo. A tak som pokračoval. Išiel pomalšie ako ja spokojnučko si vykračujúc a môj krok je väčší a rýchlejší, a tak som ho chtiac nechtiac dohnal a nejaký ten čas, kým som ho obišiel, sme šli na tej istej úrovni. Nič. A tak som sa upokojil a šiel spokojne ďalej.</p>
<p>
Keď tu zrazu hovorí moje srdce tým známym hlasom, ktorý už poznám veľmi dobre: „Robert, a prečo si sa ho čosi nespýtal?“ „Čo-o-o?“ Odpovedám koktavo vo svojej duši. „Veď, to je cudzí človek! Čo som sa ho mal spýtať?“ „Robert, veď toľko krát som už od teba chcel, aby si sa spýtal čosi cudzieho človeka a nakoniec si mi ďakoval, že si počúvol môj hlas. Pamätáš si, ako si napriek všetkému niekoľkým pomohol?“- povedal mne už známy hlas Ducha Svätého. „To áno, nemôžem protirečiť, no...“- snažil som sa ho presvedčiť, „to nie je tak jednoduché, ako sa ti zdá.“ „Ja viem.“ - odpovedal, „veď ja som Boh. Ja viem všetko, aj to, že je to to najlepšie, čo môžeš urobiť. Veď ty to už dávno vieš, aj kázať o tom už dlho kážeš... Iným... A ty? Už si zostarol?“ „Nie, nie“-odpovedám narýchlo. „Ok, tak ja sa teda pokúsim.“ Obzrel som sa, no ten človek bol už ďaleko odo mňa. No nič, tak sa to teda nepodarí. Nebudem predsa čakať, kým príde a potom sa ho trapne čosi spýtať, ani neviem, čo vlastne. A tak som pokračoval v ceste. Nuž a čo Róbert nechcel, narazil na semafór, na ktorom bola červená. A čakal som, čakal na červenej, kým ten človek neprišiel až ku mne. Hm, Pane Bože, ty si ale humorista. Len pred pár minútami som sa ti posťažoval, že je ten človek ďaleko a chcel sa vyzuť z tvojho plánu a hop, reaguješ momentálne.</p>
<p>
A tak rozmýšľam, rozmýšľam, čo sa ho vlastne spýtať. Nič som nenašiel a zelená už naskočila a ja som šiel ďalej. No akokoľvek som sa premáhal, nič som nevymyslel, len som sa modlil, aby stočil kdesi do druhej ulice a už viac som ho nevidel. No nič nepomáhalo, ten človek stále šiel tým istým smerom ako ja, no keďže ja som bol rýchlejší, znova som ho prirodzene predbehol. Bojoval som sám so sebou dlho. A asi by sa nič neudialo, keby že nenarazím na posledný semafor pred naším domom. Tam ma znova dohnal a znova stál mlčky vedľa mňa. Jaj, jaj, tak predsa bude treba čosi povedať. Prechádzame na zelenú znova vedľa seba a na chodníku už hlava pracovala o dušu spasenú.</p>
<p>
Všimol som si, že má na sebe zavesenú okrasu – huňatý chvost z nejakej líšky či čo to bolo. Nuž a o túto trápnosť som sa zachytil. Ako sme už prešli niekoľko metrov znova bez slova vedľa seba, obrátil som sa na neho s otázkou: „Zaujímavá okrasa, z akého zvieraťa to je?“ Čakal som odpoveď ako to často býva: „A čo ťa do toho, debil?“ No on sa len tak placho usmial akoby to čakal a povedal: „Nieee, to nie je líška. To je...“ A povedal taký názov zvieraťa, ktorý som si žiaľ nezapamätal. No a čo teraz? Čo sa spýtať ďalšie a nebyť totálne trapný? Hm...</p>
<p>
„Ty pochádzaš z Moskvy alebo z inej časti Ruska?“ - zachraňoval som sa klasickou otázkou. Na môj údiv on pokračoval v rozhovore ďalej. „No, kedysi ako malý som bol s rodičmi v jednom meste na Sibíri v Jakutskej oblasti, ale už dávno sme sa presťahovali tu do Moskvy. A ty?“ - opýtal sa ma priamo. No čo budem skrývať. „Ja? Ja som zo Slovenska.“ „Ja viem.“ - záhadne sa usmial a pokýval hlavou. „Ako to môžeš vedieť?“ - spýtal som sa ho nechápavo. „Proste pozriem a vidím. Vieš, ja som barón Vúdú.“ - odpovedal s ľahkosťou a záhadne sa na mňa pozrel. Čoooo? Vúdú? Veď to je to s tými bábikami, ako si ich niekto vyrobí a potom ich prepichuje alebo inak sa s nimi hrá a to všetko sa potom deje aj s tým človekom, ktorého tá bábka predstavuje. Bože môôôj, kde som sa to dostal, to som si poriadne navaril! A on sa na mňa len usmieva a usmieva.</p>
<p>
„To je s tými bábikami čo?“ - letmo som sa spýtal, len aby nevidel moje zdesenie. „No áno, ale ja sa takými vecami nezaoberám. Ja mám proste iba také schopnosti, vieš? A ty? Ty sa čím zaoberáš? Kvôli čomu si prišiel do Ruska?“ Klasická otázka ale v jeho podaní znela hrôzostrašne. Čo asi so mnou urobí, keď mu poviem, že som kňaz? Úhlavný nepriateľ číslo jedna. Uuuuf, musel som to predýchať. Po chvíli som sa spamätal a snažil som sa nedať na sebe znať znaky nespokojnosit: "Asi ťa to prekvapí, ale ja som katolícky kňaz. Bývam aj slúžim v chráme Sv. Oľgy tuto za rohom.“ A ukázal som mu smer, kde sa asi približne nachádza náš kostol.</p>
<p>
Ako som sa k nemu obrátil späť, na moje počudovanie povedal: „Ja viem, že tam máte kostol, už niekoľko krát som išiel okolo.“ „Super, tak potom pozývam do kostola k nám, proste sa iba tak pozrieť.“ „Čo to hovoríš, Robert, zastav sa!“ – povedal som si vnútri len tak pre seba: „Vúdú barón a v kostole?“ A on: „Nie, nie, do kostola určite nie. Prepáč ale do kostolov je nemôžem. Cítim sa tam veľmi zle. Čosi sa so mnou deje. Čosi veľmi zlé, ja akoby nie som sám sebou a robím hlúposti.“ „Hm, tak trošku chápem“ - povedal som a spomenul som si na niektoré prípady posadnutých, ktorí sú mimo kostola, svätenej vody a krížov v pohode no akonáhle sa dostanú do ich blízkosti, menia sa na nepoznanie, ide im pena z úst, zvíjajú sa ako pri epileptickom záchvate, hoci tou chorobou netrpia, hnusne nadávajú, dokonca začnú hovoriť starodávnymi jazykami, ktoré nemajú odkiaľ poznať, tobôž nimi hovoriť. No tak sme došli, stará mama... Žeby som mal pred sebou posadnutého. Ťažko tomu uveriť, keď sa ten človek na vás milo usmieva a rozpráva s vami ako úplne normálny človek.</p>
<p>
„Ako predpokladám tak si ako všetci tu v Rusku pokrstený v pravoslávii. Však?“ - spýtal som sa a ani som nečakal na odpoveď, na 99% je odpoveďou: „Noo, áno.“ Väčšinou to bola babka, alebo mama alebo sám človek sa rozhodol, pretože už všetci okolo boli pokrstení tak sa dal aj on, alebo bolo treba zahnať nejaké nepríjemné sny alebo magické prekliatia a to práve krstom a podobné pohanské dôvody. No on bol z toho 1%. Povedal: „Nie, nie som krstený. Keď som bol malý asi tak 5 rokov, naši ma priviedli do pravoslávneho kostola s tým, že ma dajú pokrstiť. No keď už prišlo k obradu krstu, voda v krstiteľnici zovrela natoľko, že sa vyparila v priebehu pár minút. Kňaz sa zľakol a krstiť ma omietol. A tak som nepokrstený až doteraz.“</p>
<p>
„Tak to je teda poriadne zaujímavé, to som ešte nepočul. Čosi sa stalo ešte do krstu, čo si pamätáš, čosi neobyčajné, alebo niečo veľmi zlé? Alebo si sa ešte do 5 rokov zasvätil satanovi či čo?“ - spýtal som sa veľmi otvorene a čakal, čo odpovie. „Nie, nič také si nepamätám.“ - odpovedal. Neskôr, ako som ti už povedal, som sa zaujímal o všetky magické záležitosti a nakoniec som zakončil svoje hľadanie vo vúdú a teraz som v nej už barónom.</p>
<p>
„Nuž, zaujímavé. A tu v Moskve sa učíš alebo už pracuješ?“ - prešiel som radšej na inú tému. „Už pracujem. 5 rokov som sa snažil presadiť v obchode v jednom odvetví.“ - začal mi hovoriť o svojich ťažkostiach. „No viete, ak nemáte kontakty na tých, ktorí už majú všetko prerozdelené, ak sa nepresadíte s tvrdými lakťami, nemáte šancu. Tak sme sa mučili 5 rokov až sme to nakoniec zabalili. Teraz sa snažím začať čosi nové. No uvidím, ako to pôjde.“</p>
<p>
„A ako sa vlastne voláš?“ - spýtal som sa ho uvedomujúc si, že sa rozprávame už pol hodinu a ešte stále neviem, ako sa vlastne volá. „Paša.“ - povedal a podal mi ruku. „Robert. Teší ma.“ - prezradil som mu svoje meno a podal svoju ruku. Nič mimoriadne sa nestalo, ako som čakal od pravdepodobne posadnutého človeka. „A kde žiješ? Vyzerá to, že niekde blízko nás, keďže ideš tým istým smerom ako ja.“ Paša (Pavol) ukázal na blízke bytovky: „Tam, v jednej z tých bytoviek.“</p>
<p>
„Tak to je celkom blízko. Ak teda nemôžeš vôjsť do nášho chrámu, pozývam ťa stretnúť sa len tak mimo chrámu, ak chceš. Príď pred náš chrám, zazvoň na zvonček a vypýtaj si otca Roberta. Ja vyjdem a môžeme sa proste len tak poprechádzať alebo kdesi si sadnúť a porozprávať. Budem rád.“</p>
<p>
„V poriadku, rád.“ - usmial sa. A ja som sa začal lúčiť, pretože sme stáli už okolo 45 minút a pre začiatočný rozhovor to bolo až až. V nádeji, že sa ešte niekedy uvidíme, som povedal už posledné slová: „Nebudem ťa už viac zdržiavať. Ak by si mal niekedy čas, pozývam.“ Poďakoval a podali sme si ruky. Zaujímavé bolo, že sme sa lúčili ako dobrí starí priatelia.</p>
<p>
Nuž a že je barónom vúdú, to je obrovská úloha pomôcť mu dostať sa z tohoto väzenia zla k slobode Kristovej lásky. Ako? Verím, že časom Pán ukáže ako. No cítim, že to nebude ľahký boj, naopak, veľmi tvrdý nekompromisný, do ktorého už vošiel Pán skrze tento náš rozhovor. Keď som od neho odchádzal, zrazu som pochopil, prečo ma Pán zdržal na modlitbe s tou ženou, prečo som sa nemohol dovolať nikomu zo skupiny, aby som sa šiel pozrieť na Moskvu aj ja. Pán vedel, že v metre presne o takej a takej hodine a minúte bude prechádzať barón vúdú a bude treba sa s ním stretnúť a On to naplánoval absolútne presne až sa zastavuje dych, ako to On má presne vymerané.</p>
<p>
No koľkokrát som mu všetko prekazil? Hm, koľko krát mám nutkanie začať rozhovor s úplne cudzím človekom. Veľmi veľa krát. Prečo sa mi to zdá často tak zvláštne, trápne? Veď koľko krát by to mohlo skutočne skončiť tak ako teraz – v priateľstve v nádeji na pokračovanie, na možné obrátenie sa k Bohu. Kto vie? Koľko už mohol mať Pán svojich priateľov, keby som sa toľko nebál a neokúňal? Hm, musím si to premyslieť, musím sa pokúsiť prelomiť svoj strach častejšie, aj keď niekedy bude reakcia ľudí zvláštna a odmietavá. Ale veď ohlasovanie evanjelia sa aj u Krista nie vždy stretlo s privítaním, ba naopak, veľmi často s odsúdením. A ja nie som lepší ako Kristus. Tak teda do toho! Hor sa k cudzím ľuďom :)</p>Robert Balek2014-02-16T10:56:25ZRiskneš zomrieť?Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/risknes-zomriet-2014-02-11T04:57:07Z2014-02-09T20:23:04Z<p>
Sú situácie, ktoré poznáme veľmi dobre. Nebudem ubiehať do extrémov. Až neskôr. Napríklad v práci je možnosť podviesť celú firmu tak, aby sa to akože nikto nedozvedel, a tak získať slušný peniaz. Je síce pravda, že tvoja rodina nie je na tom až tak katastroficky, no chýba veľa vecí, ktoré by mohli byť, nie až tak strašne nutných k životu, ale život by bol s nimi lepší, krajší – aspoň tak sa to zdá. A tak sa podujmeš na „heroický“ skutok - okradneš firmu a s ňou niekoľkých ľudí, ktorí tým pádom do svojich rodín nemôžu doniesť zaslúženú výplatu.<br />
Áno, na jednej strane si získal. Ale na strane druhej? Ak sa to ľudia vo firme nakoniec dozvedia, lebo pravda tak či tak raz vyjde navonok, v ich očiach už nežiješ, stratíš všetku dôstojnosť, a ak nemáš totálne hrošiu kožu, tak to nevydržíš a odídeš – chcel si získať a nakoniec si stratil.<br />
Na druhej strane ak stratíš - napríklad nechápajúcemu spolupracovníkovi daruješ zo svojej aj tak malej výplaty časť peňazí pre jeho dcérku, ktorá potrebuje operáciu a nemá ju ako zaplatiť, možno skutočne aj budeš cítiť, že umieraš, no ak sa to dozvedia ľudia z firmy, možno sa pokúsia urobiť to isté a nakoniec si uvedomíš, že svojím "zomieraním" si vlastne daroval život nielen tej dcérke, aj mnohým okolo a nakoniec aj sebe, veď šťastie v očiach otca, ktorý vidí svoju dcérku zdravú je silou a radosťou, ktorá vzkriesuje k životu. Nehovoriac o tom, keď sa o tvojom skutku dozvedia v nebi. Boh takých "zomierajúcich" odmeňuje obrovským požehnaním. Áno, stratil si, zomrel sebe, no našiel si úplne nový život.</p>
<p>
Ak sa budeš báť zomierať, nikdy nezískaš skúsenosť zmŕtvychvstania.<br />
Niekedy povedať pravdu bolí, až do krvi, naozaj ako keby si zomieral. No ak si sa rozhodol predsa len pre klamstvo, budú ťa rozožierať výčitky svedomia z toho, koľko zla si tým všetkým narobil, a takisto strach z toho, čo ak sa to druhí dozvedia. A žiť s tým každý deň, to sa rovná životu mŕtvoly. Okrem toho zlo, ktoré si vykonal, sa ti vždy vráti a to v rôznych podobách a rozruší postupne tvoje vzťahy, tvoju dušu a nakoniec aj tvoje telo.<br />
No ak to predsa len skúsiš s pravdou, budeš trpieť, samozrejme. No pravda naplní tvoj život radosťou zo slobody, ktorú ti ponúkne. A aj napriek prvotnej bolesti, sloboda a radosť, hlboký pokoj ti vleje chuť do úplne inej úrovne nového života, ktorý stojí za to.<br />
<br />
A možno si ktosi povie: "Ale veď všetci kradnú, a za ukradnuté peniaze si kúpim ešte väčší televízor, ešte lepšie alebo ďalšie auto, atď." A po niekoľkých mesiacoch zistíš, že pohodlnejší život vďaka týmto výdobytkom techniky spôsobil, že ste sa v rodine oddelili jeden od druhého ešte viac ako ste boli dovtedy. Kvôli televízii nemáte čas jeden na druhého, kvôli cestovaniu každý vo svojom aute už nemáte ani ten spoločný čas rozhovoru, ktorý ste mali cestou do práce. A možno si toto všetko ani nevšimneš, no prebudíš sa až vtedy, keď sa ti rozpadne rodina. A tak osamotený rozvedený s deťmi na protidrogovom sa pýtaš: "Čo som vlastne tými peniazmi získal? Chcel som si život osladiť, zachrániť, a stratil som ho... Ach ja úbohý!"<br />
A možno keby si tie peniaze neukradol, cítil by si, ako síce zomieraš pohodlnejšiemu životu, no získavaš omnoho viac. Napríklad bez televízora by ste boli prinútení tráviť viac času ako rodina v spoločných rozhovoroch, v spoločnej práci, vo voľnom čase. Napriek všetkému nepohodliu by ste tak našli jeden k druhému cestu, rozvinuli vzťahy, zamilovali si jeden druhého a prijali sa navzájom so všetkými chybami. Kto vie? Takto by sa zomieranie sebe, svojmu pohodliu, egoizmu, premenilo na skutočný hodnotný život v prekrásnych vzťahoch. Stratil by si ten "pohodlnejší" život, no našiel úplne iný nový život, silnejší a krajší ako ten, ktorý si stratil.</p>
<p>
A ak sa aj stane, že má niekto hrošiu kožu a ku všetkému, čo robí, sa celý život správa totálne ignorantsky a nikto mu nemôže klepnúť po palcoch, po smrti príde jeho osobný súd, na ktorom všetka pravda vyjde najavo, kde naplno prežije utrpenie všetkých ľudí, ktorých zničilo alebo zasiahlo jeho zlo. To budú obrovské výčitky, pred ktorými sa nebude dať nikam uniknúť, pretože to bude všade okolo - vedomie obrovskej viny za všetko to nešťastie, ktoré si spôsobil len preto, lebo si chcel prilepšiť, lebo si chcel zachrániť život.<br />
Mnohí to nebudú môcť vydržať a ak neuveria, že Kristus všetky ich hriechy zobral na seba a zadosťučinil za ne, prepadnú sa v nekonečné výčitky svedomia, viny, nenávisti seba a druhých a Boha, zúfalstva... A to všetko len preto, lebo si chcel nezaslúžene prilepšiť a „žiť“ na úkor druhých.<br />
Preto Ježiš hovorí, že taký človek svoj život stratí. Pretože to najcennejšie je večný božský život v nás, ktorý sme dostali pri krste a ktorý ako jediný je zárukou večnosti. Ak ho nemáš, naveky zomieraš bez možnosti znova ožiť. Preto je tak veľmi dôležité tento večný život chrániť. Ničí sa akýmkoľvek zlom, akoukoľkvek podlosťou.<br />
No vieš si predstaviť ten nádherný život vo večnosti, kde ti Boh pred všetkými svätými a anjelami ukáže, ako vyzeral tvoj život plný naozajstného radostného umierania pre šťastie iných nezamýšľajúc sa už nad sebou, neplačúc nad svojimi stratami no radujúc sa zo šťastia a radosti okolo žijúcich? To šťastie prevýši bôľ zo straty, pretože kdesi tu je zmysle slov Sv. Písma: "A Boh im zotrie z očí každú slzu."</p>
<p>
Ak ste videli film „Ostrov“, tak viete, že hlavný hrdina dostane v jednom momente do ruky revolver od Nemca, ktorý mu dáva na výber: „Alebo ty zastrelíš svojho spolupracovníka a budeš žiť alebo ho zastrelím ja, ale potom zastrelím aj teba." Skutoční hrdinovia zakrútia hlavou a nezastrelia svojho kamaráta alebo súkmeňovca a samozrejme momentálne zomierajú.<br />
No strachopud, bojac sa o svoj život, ho jednoducho zastrelí napriek tomu, že kamarát na neho pozerá s prosbou, aby to nerobil. No potom obyčajne Nemec povie: „Ak si schopný zabiť svojho blízkeho človeka, čo ti bude brániť v nestrážený moment zabiť mňa?“ A aj napriek svojmu sľubu, že ho nezastrelí, priloží revolver k jeho hlave a vystrelí. A tak často títo strachopudi takisto zomierajú napriek tomu, že si chceli zachovať život. Aká strašná „sláva“ rovnajúca sa ukrutnej hambe ich musí sprevádzať po smrti pozerajúc svojmu kamarátovi do očí celú večnosť, v obrovskej hambe pred ním, pred anjelmi a svätými a pred samotným Bohom. Hamba, že nielen nezachránil druhého, ale nezachránil ani seba, hoci tak egoisticky pozeral len na seba.<br />
No naproti tomu aká sláva sprevádza sktuočného hrdinu, ktorý obetoval svoj život za život svojho kamaráta a sám zomrel a vstupuje do neba ako ten, ktorý prejavil najväčšiu lásku, keď položil svoj život za svojho priateľa tak, ako to urobil aj Ježiš a nakoniec vstal zmŕtvych a naveky žije v sláve víťaza.</p>
<p>
Prípad z filmu je iný – ten človek zastrelil svojho kamaráta a Nemec toho úbohého vraha nechal žiť rehotajúc sa mu priamo do tváre s pohŕdaním. No život s touto vinou na duši, sa nedá nazvať životom. Hrdinu tohto filmu priviedla táto vina k neustálemu pokániu, k hlbokej pokore, k životu mnícha v kláštore. Napriek veľkým zázrakom, ktoré Boh cez neho začal konať, on nespyšnel, no žil v pravde o sebe, že je len veľký hriešnik, ktorý pokáním napravuje následky svojho hriechu a neustále prosí svojho zabitého priateľa o odpustenie. Až ku koncu jeho života sa s týmto svojím zabitým priateľom stretáva. Čírou náhodou – lepšie povedané Božím riadením, ho totiž vtedy pred rokmi nezastrelil ale iba postrelil do takého miesta, ktoré nebolo životu nebezpečné a on pod vodou odplával na breh a zachránil sa. Po rokoch prichádza so svojou posadnutou dcérkou, ktorú tento hrdina – už medzi ľuďmi dobre známy uzdravovateľ a tvorca zázrakov, s ľahkosťou uzdravuje.</p>
<p>
Aj v našom bežnom živote sa stáva, že sme druhými postavení pred rozhodnutie, aké musel urobiť hrdina filmu. Samozrejme nie zabiť fyzicky druhého človeka, ale duchovne, psychicky, spoločensky. Ukradnúť človeku česť, pretože ak to neurobíš, ukradnú česť tebe, znemožniť človeka pred druhými nepravdivo, pretože inak znemožnia teba. Nakričať na druhého a zhodiť na neho všetku vinu svojho hriechu a svojich neschopností len preto, aby nikomu ani len na um neprišlo podozrievať z viny nás samých. „Zabiť“ druhého človeka, aby si mohol „žiť“ ty.<br />
No ten, ktorý sa nevystraší, no hrdinsky obetuje svoju česť, svoje výhody, a stratí skutočne svoj život, len aby žil ten druhý, nepozerajúc na seba, možno už tu na zemi alebo až tam v nebesiach získa život víťaza nad sebou, nad svojím egoizmom a strachom. A život bez strachu o seba v dôvere v Nekonečného je tak veľkým šťastím a radosťou, že umieranie sa stáva pre takého človeka doslova "sladkým". Presne tak ako to bolo aj s Ježišom, ktorý svoj kríž privíňa k sebe ako svoju milovanú, chápajúc cenu svojho utrpenia - večnú spásu duší.</p>
<p>
Ja viem, sú aj horšie prípady, keď naozaj ide o telesnú smrť. Napríklad, keď sa starší spolužiak surovo smeje do tváre mladšiemu s vyhrážkou: „Ak nepodstrčíš ľahkú drogu svojmu kamarátovi do nápoja a tak ho neurobíš závislým na droge, my teba schytíme a napicháme drogami. Vyber si, ale rýchlo!“ Ako by som sa rozhodol ja, neviem. Príliš drsné, aby som si to dokázal predstaviť. No viem, že od rozhodnutia umierať a stratiť svoj život pre iných neujdem. Pretože príležitostí je a vždy bude dostatok. Raz to rozhodnutie budem musieť urobiť.</p>
<p>
Lepšie, ak ho urobím už teraz uvedomelo, spolu s Kristom – rozhodnutie stratiť svoj život, lebo v Kristovi ho raz znova nájdem - už tu na zemi alebo tam vo večnosti. Rozhodnutie dennodenne zomierať sebe, svojim plánom a predstavám, rozhodnutie dennodenne strácať neľútostne svoje pohodlie, svoju prestíž, svoje meno, len aby som zachránil druhého. Risk je v tomto prípade vždy zisk. Aký? Už tu na zemi v šťastí tých, pre ktorých si sa obetoval a po smrti v sláve, ktorou zažiariš spolu s Kristom, ktorý nám ako prvý ukázal príklad úplného sebazničenia pre naše nekonečné šťastie. A takýto život bude geniáááálny. A pritom naveky... A to sa oplatí, nemyslíš? Tak ako sa rozhodneš? Tu a teraz, už o chvíľu... Riskneš zomrieť?</p>Robert Balek2014-02-09T20:23:04ZPrečo plačeš, Dávid?Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/preco-places-david-2014-02-05T09:15:51Z2014-02-05T09:12:05Z<p>
<span style="line-height: 8.75px;">- "Plakal som nad smrťou svojho syna Absolóna, pretože som vedel, že všetko, čo sa udialo, bolo dôsledkom môjho hriechu s Betsabe, mojej hlúpej žiadostivosti, kvôli ktorej ešte stále trpia mnohí tak, ako mi bolo povedané prorokom Nátanom: "Z tvojho vlastného domu dopustím na teba nešťastie, pred tvojimi očami vezmem tvoje ženy a dám ich inému. On bude spať s tvojimi ženami pred očami tohoto slnka, lebo ty si to urobil potajomky... A pretože si svojím hriechom zavinil rúhanie u Pánových nepriateľov, tvoj syn zomrie." </span></p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">Už dávno som oplakal svojho maličkého synka od Betsabe. Pri správe o smrti Absolóna sa stará rana mojej viny rozjatrila ešte viac. Ako blesk tá správa rozrezala moje srdce do hĺbok precítiac ďalšie pustošiace následky môjho hriechu. To už som nemohol zniesť. Plač vytryskol neudržateľne ako sopka z môjho vnútra a nedal sa zastaviť akokoľvek som chcel. Môj srdcervúci plač zastrašil víťazov prichádzajúcich z víťazného boja, keď ho už zdiaľky počuli a precítili moju bolesť. Oni jej nerozumeli. Nevedeli podrobnosti môjho hriechu, nevedeli, čo Pán cez Nátana predpovedal, aké následky to všetko bude mať.</span></p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">Veľmi kruto som si uvedomil, že keby som vtedy nezhrešil, všetko sa mohlo udiať úplne inak a môj syn Absolón by ešte žil. Plakal som znova a znova nad svojím hriechom. Preto som aj v pokore prijal preklínanie a ponižovanie od Semeia na úteku pred svojím vtedy ešte žijúcim synom Absolónom. V dôvere, že Pán vidí, ako trpím za svoj hriech, veril som, že sa zmiluje a zmierni dôsledky môjho hriechu. </span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">A ako je to s tvojimi hriechami? Alebo ty si svätý? Nikto nie je, každý urobil nejaký hriech a tým vpustil zlo do tohto sveta a ono stále pôsobí, kým sa nevyničí protistojacim dobrom, alebo kým ho niekto na sebe svojou pokorou a tichosťou nezastaví. A o tom je tvoje pokánie - konanie protistojaceho dobra k zlu, ktoré si vykonal, aby si tak zmiernil alebo úplne zastavil jeho pôsobenie a jeho šírenie sa ďalej a ďalej. Ako všetko tvoje dobro tak aj všetko zlo sa od teba totiž šíri k rôznym ľuďom ako lavína a vždy sa vracia späť v rôznych podobách, aby ťa zastavilo v konaní zla, aby vyliečilo tvoju dušu od zlých návykov, aby si už konečne prestal konať zlo a zatúžil po dobre...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">To, že ťa urazili, že ťa ponížili, že niekto bojuje proti tebe, že si chorý, že máš ťažkosti, to všetko môžu byť iba dôsledky tvojich hriechov. Ako? Hovoríš: "Veď každý má slobodnú vôľu!" Áno, má. No ako aj ja, tak aj každý z nás je slabý a ovplyvniteľný. Môj hriech akokoľvek by som to nechcel, vplýva na slobodné rozhodnutia tých, ktorí nie sú chránení Bohom, poodišli spod jeho ochrany, alebo ešte nedovolili Bohu uzdraviť ich skryté hnisajúce rany alebo posilniť slabé miesta a moje zlo zanieslo ešte väčšiu infekciu do ich rán, ešte viac oslabilo ich slabiny a zlo aj vďaka mne dostalo ešte väčšiu silu tlačiť na ich úbohú dušu, ktorá to už nevydržala a pod ťarchou zla mimo ochrany Boha poľavila a vpustila zlo do srdca a mysle a potom ďalej a ďalej a ďalej... Aaach, akokoľvek by som sa chcel vyhovárať, podiel na ich porážke mám aj ja.</span></p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">Preto iba pokorné srdce, plač nad svojimi hriechmi a naozajstné pokánie môže zastaviť toto šíriace sa zlo. Ak by som sa naopak začal rozčuľovať, hnevať, nadávať, dokonca aj na Boha, akože to mohol dovoliť, hoci som si to spôsobil ja sám, toto zlo, hnev, rozdráždenosť ešte viac posilní mnou už vykonané zlo a jeho dôsledky tam, kam sa až dostalo a ku mne sa začne vracať ešte väčšie zlo v nádeji, že ma predsa len zastaví a pomôže mi už konečne prestať s akýmkoľvek zlom a začať v pokore a tichosti konať dobro...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="line-height: 8.75px;">Preto ťa prosím: "Buď múdry. Nereaguj na ľudí, ktorí ťa ponižujú, ktorí proti tebe bojujú. Nechaj ich, veď Boh ti zjedná spravodlivosť, ak je to nespravodlivé. No ak ťa ponižujú ako dôsledok tvojich hriechov, nech táto forma trestu, ktorý si si sám svojím zlom pripravil, poslúži tvojej pokore a zastaveniu zla, k rozhodnutiu konať už iba to, čo od teba žiada Boh - dobro, pokoj, milosrdenstvo. Skúsiš? Bude to bolieť, no táto bolesť bude bolesťou uzdravujúceho sa..." </span></p>
<p>
</p>Robert Balek2014-02-05T09:12:05ZTretia sviecaRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/tretia-svieca2013-12-17T14:22:35Z2013-12-17T14:20:11Z<p>
<span style="color: rgb(55, 64, 78); font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 18px;">Tvoje svetlo osvetľuje temné kúty ich sŕdc dáva mi šancu uvidieť pravdu o nich, o sebe. Svieti tak neúprosne! No dáva </span><span class="text_exposed_show" style="display: inline; color: rgb(55, 64, 78); font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 18px;">mi šancu uvidieť tam kdesi hlboko v nich schúlenú uzimenú doráňanú vyhladovanú a po láske tak veľmi túžiacu dušu, akokoľvek by vyzeral v tme tohto sveta zúriaci zlobou a nenávisťou. Áno, aj v tej najtvrdšej žule srdca krutého človeka dokáže tvoje svetlo prežiariť a zachytiť tam kdesi hlboko ustráchanú dušu bojacu sa odmietnutia, poníženia, výsmechu z jeho túžby po láske, po jednoduchom objatí, po slovách: "Mám ťa rád... áno, mám, napriek tomu, čo mi zlé spôsobuješ."<br />
Zohrieva ma nekonečný oheň Tvojej lásky, Kriste, s ktorou prichádzaš ku každému jednému z nás - hriešnikov, už 2000 rokov, s ktorou si prišiel aj ku mne, ešte keď som bol plný špiny, hriechu a zla. Vtedy, pamätáš? Ty si ma napriek mojej špine, zlobe a úbohosti objal a povedal ako veľmi ma miluješ a ja som pocítil tvoju lásku, ktorá sa rozlievala po vychudnutých údoch mojej duše, prežarovala moje vnútro, zohrievala tak sladko, že som v tvojom náručí skoro zomrel od radosti a šťastia. Vtedy z očí mojej duše vytryskol vodopád sĺz šťastia: "Tak predsa, tak predsa ma niekto napriek všetkému má rád..." a vodopád sĺz ľútosti nad tým všetkým, čo som v živote vykonal, nad tým úbohým stavom mojej duše, v ktorom som sa nachádzal. Cítil som, ako tieto slzy stekajú po mojej duši a oslobodzujú od zviazaností a už navždy ma úplne zjednocujú s Tebou... Toto tvoje svetlo Tvojej všetkoodpúšťajúcej lásky žiari vo mne ďalej a viem, že ty neustále túžiš teraz už aj cezo mňa prežarovať tmu každého, s kým sa stretávam, napriek mojej biede, ktorá zostala ako pamätník môjho života bez Teba, ako napomenutie pýche, aby sa už nevracala a zostala stáť pred dverami srdca a mysle. <br />
Ach, Kriste, tvoje svetlo tak silno žiari... a ja sa ho koľkorát bojím rozdať. Nestratí sa, naopak sa ešte viac rozhorí - keď obíjmem skrehnutú dušu nadobro strateného v zle, keď sa usmejem a poďakujem aj keď by som plakal, keď kričiacemu a sršiacemu zlom, odpoviem požehnaním a slovami: "Aj tak ťa mám rád, ale to nie ja dokážem, to On vo mne ťa miluje, aj keď ho znova a znova bičuješ tým, čo teraz robíš..." <br />
Som v nemom údive nad heroickosťou tvojej lásky, Kriste. Ako to len dokážeš? Viem, tvoja láska je nevyčerpateľná a v nej je nevyčerpateľná aj tá moja. A aj keď trpím, trpíš ty vo mne, ja v tebe a spolu vykupujeme tento svet, dušu za dušou, poznávajúc jej bôľ a strach, do ktorých ju vohnal zlý, aby ju rozdrvil navždy na kúsky. <br />
No ty sa nikdy nevzdávaš, a preto sa nikdy nevzdávam ani ja, dvíhaš ma znova a znova zo zeme a nesieš na svojich ramenách ako vojak, ktorý nenechá svojho spolubojujúceho polomŕtveho priateľa napospas zúriacemu zlu. Vlievaš mi do žíl svoju krv zo svojich, nasycuješ ma svojim telom a krvou, aby som sa znova postavil na nohy a spolu s tebou bok po boku znova vošiel do zúriacej bitky o spásu duší. <br />
Áno, tí najzlejší najviac potrebujú našu pomoc, Kriste, pretože ich duša najviac kričí o pomoc, najviac sa bojí všetkého a všetkých a preto tak veľa zla rozdáva iným okolo a najviac túži aspoň po kúsku nefalšovanej lásky. No kto im ju dá, ak sa ich všetci boja? Ak im nikto neverí, že vnútri je Bohom stvorený dobrý človek stvorený pre lásku a šťastie a nie pre to zlo, ktoré akurát koná? Kto sa podujme na tak ťažkú úlohu? Kto tomuto dokáže uveriť a vrhnúť sa do takého krutého boja ako tento - o spásu najhorších spomedzi nás? Kto sa nebude vyhovárať? Ostaneš v tomto boji, môj milovaný Kriste sám? <br />
Ja chcem! Dávam ti svoju ruku! Rob si so mnou čo chceš! Pôjdem tam, kam pôjdeš ty, urobím to, čo mi dáš urobiť ty, a aj keď budem trpieť, budem trpieť spolu s Tebou, a aj keď budem umierať, budem umierať spolu s Tebou po tvojom boku, pozerajúc do tvojich očí, veriac, že keď teraz zatvorím svoje oči, spolu s Tebou vstanem k sláve a raz to, čo bolo tak ťažké a bolestné premení sa na brilianty žiariace cenou vykúpenia duší, cenou ich večného šťastia v tvojom i mojom náručí naveky... AMEN! Nech sa teda tak stane!</span></p>Robert Balek2013-12-17T14:20:11ZÚzkou bránou k šťastiuRobert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/uzkou-branou-k-stastiu2013-11-20T23:22:38Z2013-10-31T21:04:20Z<p style="text-align: justify;">
Do pokory pred Nekonečným sa však dá vôjsť iba vo viere, že Boh je skutočným Bohom - dokonalosťou v každom dobre, a že ja som iba človek, no Ním tak veeeľmi milovaný. Preto mnohí budú chcieť vôjsť úzkou bránou no nebudú môcť. Zabráni im nevera - neuveria, že Boh je nekonečne múdrejší ako oni, nekonečne milujúcejší ako oni atď. Preto všetko vo svojom živote radšej urobia podľa svojej múdrosti, podľa svojej "lásky". Tým pádom nebudú môcť vstúpiť do pokory pred Bohom a nedovolia Bohu postarať sa o nich s jeho nekonečnou láskou a nedovolia mu viesť ich s nekonečnou múdrosťou po správnych cestách života, vedúcich k nekonečnému šťastiu v nebesiach - tak veľmi uzučkých, kde treba v každom momente stúpiť presne na jedno miesto - ani krok napravo ani naľavo - teda povedať presne to, čo je najlepšie povedať a urobiť presne to, čo je najlepšie urobiť, inak sa šliapne vedľa a veci sa rozbijú a nasleduje krutý pád a človek sa prepadne do menšej či väčšej priepasti. Preto široká brána a cesta vedie vždy k smrti - sebazničeniu - teda robiť si, čo sa mi zachce, rozprávať, čo sa mi zachce, keďže často nemám ani poňatia, kam to všetko vedie, pretože nie som schopný vidieť všetky dôsledky svojich slov a skutkov. <br />
A preto veriť, že jediný Boh vie a vidí uzučkú cestu šťastia, znamená vojsť do pokory pred Bohom teda do tej úzkej brány a každú sekundu načúvať jeho hlasu a sledovať ho, kam kráča, a tak sa ochrániť pred pošmyknutím sa a prepadnutím sa do malého či väčšieho sebazničenia, hoci Božia cesta paradoxne často vedie cez utrpenie a bolesť, no cez bolesť, ktorá má hlboký zmysel a cenu. <br />
Múdrosť Boha nekonečne prevyšuje tvoju múdrosť, láska a starostlivosť Boha o teba nekonečne prevyšuje tvoju biednu lásku a schopnosť postarať sa o seba a svojich milovaných. Prijmi to s pokorou a dôverou v Neho.<br />
Kráčať po úzkej ceste totiž znamená neustále sa rozhodovať pre Krista, pre Jeho slová, pre Jeho rozhodnutia a jeho skutky ako tie naj naj naj pre teba aj pre iných okolo - každú minútu, každú sekundu. Nikdy to však nemáš vyhraté - pýcha je vždy pripravená povedať v akomkoľvek momente, že ty predsa lepšie poznáš situáciu ako On, viac miluješ svojich milovaných ako On... a preto ty lepšie vieš, čo treba povedať či vykonať. A v tejto svojej "múdrosti" narobíš toľko chýb a môžeš stratiť tak veľa! <br />
Preto je tak veľa tých, ktorí vchádzajú širokou bránou a idú širokou cestou svojej vôle, svojich predstáv o živote, po ktorej si môžu kráčať naľavo a napravo, koľko len chcú. No cesta k šťastiu je jasná, pravda je len jedna, a preto krok napravo či naľavo môže kedykoľvek znamenať úplné stratenie sa v tme, v hmle, v priepasti a už sa nikdy nevrátiť na správnu cestu a stratiť kvôli nie najlepším slovám a skutkom aj tých najbližších...<br />
Preto buď opatrný - ku šťastiu vedie iba úzka brána a úzka cesta slov a skutkov samého Boha. Je však tak mnoho tých, ktorí budú chcieť vstúpiť, no nebudú môcť kvôli svojej nevere a pýche a tým pádom zostanú vonku - mimo kráľovstva nebeského. A Boh ich nespozná, pretože oni nespoznali Jeho, pretože Boha možno spoznať len vstupujúc do pokory, do odovzdanosti do Jeho rúk, do Jeho lásky, múdrosti, odvahy a tým pádom sa s ním na ceste k večnosti skutočne stretnúť a nechať sa Ním k tejto nekonečne šťastnej večnosti viesť.</p>
<p style="text-align: right;">
P. Robert Balek SVD</p>Robert Balek2013-10-31T21:04:20ZByť ako Boh!Robert Balekhttps://www.mojakomunita.sk/web/balek/blog/-/blogs/byt-ako-boh-2013-11-20T23:20:39Z2013-10-28T21:19:47Z<p style="text-align: justify;">
My sa nemusíme snažiť byť ako Boh, pretože my už sme ako Boh - my sa na Neho už od svojho zrodenia podobáme. Obraz, či fotografia zobrazuje originál iba z jednej strany v neopakovateľnej situácii, póze, atmosfére, tak aj každý z nás v sebe samom zachytáva iba jeden z nekonečne veľa pohľadov na nekonečného Boha v jeho nekonečne veľa rôznych a neopakovateľných prejavoch lásky - sme neopakovateľné obrazy jeho prejavov lásky - nikdy už taký obraz seba samého Boh nevytvorí ani nevytvoril ako si ty - si jedinečný, neopakovateľný. A ako fotka nikdy nie je ani nebude originálom v jeho plnosti, tak ani my nikdy nebudeme reálne presne takí ako Boh v jeho veľkosti, lebo On je nekonečný a my - konečné stvorenia, nezmôžeme v sebe vyjadriť nekonečnosť. A keďže Boh je LÁSKA - nekonečné neustále MILOVANIE, tak aj my sme fotografiami - obrazmi tohoto MILOVANIA. Preto sa Bohu už od stvorenia podobáme ako nijaké iné stvorenie.</p>
<p style="text-align: justify;">
Každému z nás Boh vložil do srdca túžbu podobať sa mu viac a viac a viac a nikdy sa neuspokojiť s niečím, čo je menej ako nekonečné, večné v rozmere i v čase, v kvalite či v kvantite. Každý z nás túži po nekonečnej radosti a šťastí, po nekonečne hlbokom pokoji, ktorý nikto nezničí, po večnej múdrosti, po nekonečnej odvahe či trpezlivosti, no najviac po nekonečne silnej večnej láske. Prečo to v sebe máme? Aby sme sa nikdy nezastavili na pol ceste k Bohu, aby sme sa neuspokojili s tým, čo nám dá len trochu šťastia, radosti, pokoja, lásky, ale aby sme s touto túžbou v sebe hľadali dovtedy, kým nenájdeme jediný prameň nekonečnosti všetkého - Boha. Len v Ňom nájdeme uspokojenie týchto svojich túžob. Veď nás stvoril pre seba, nie preto, lebo je sebec ale preto, lebo vie, že od neho nič krajšie, mocnejšie a stálejšie a nekonečnejšie v pokoji, dobrote, radosti, šťastí a láske nikde nikdy neexistovalo, neexistuje ani nikdy nebude existovať. Takto nás vlastne stvoril pre to najlepšie, najkrajšie, najmúdrejšie, najmilovanejšie a najšťastnejšie čo existovalo a existuje - pre Neho samého.</p>
<p style="text-align: justify;">
Každý z nás má teda v sebe obrovskú túžbu nielen Boha dosiahnuť, ale sa mu aj podobať... Byť ako On. Jeho obraz je totiž zasadený do našej duše ako semiačko, ktoré musíme opatrovať a pomáhať mu v nás rásť. Inak sa tento krásny obraz doničí, spotvorí, dokrkve. Veď práve Adam a Eva stroskotali práve na tejto túžbe byť ako Boh - diabol vedel o tejto túžbe v nich, ale ponúkol im lacný variant - naplniť túto túžbu bez Boha. A oni - hlúpi, nevedeli, že nie sú natoľko bohatí, aby si mohli kupovať lacné veci, pretože za lacnou cenou sa obyčajne skrýva brak a omnoho menšia kvalita, čím vlastne zaplatíš omnoho viac ako za skutočnú kvalitu. Obabral ich diabol - zaplatili svojou večnosťou - príliš vysoká cena za naplnenie túžby byť ako Boh. Ako len mohli zabudnúť, že Boh ich stvoril na svoj obraz a že k tomuto obrazu jeho samého ich chce viesť tou najlepšou cestou - a že to dokáže správne iba On, pretože diabol je len jeho stvorenie, ktoré nevymyslí nič lepšie ako On, a ktoré je medziiným teraz dobrovoľne tak ďaleko od Boha, že k nemu neprenikne ani kúsok tepla, dobra a múdrosti Boha. Je schopný len ničiť, nič nie je schopný tvoriť k životu, ku kvalite, len k ničeniu. Čokoľvek v jeho ústach a v jeho rukách vyzerá ako kvalitné, dobré a dokonca krajšie ako to, čo ponúka Boh, je vnútri len zhnitá splesnutá pachuť sebazničenia - len veľmi pekne zabalená. Len tak medzi nami - diabol až doteraz nachádza takýchto hlúpučkých Adamov a Evy, ktorým nasľubuje lacné naplnenie ich túžby byť ako Boh. Ak mu naletia, rovnako ako pri Adamovi a Eve ich čaká iba sebazničenie, a ako postranný efekt zničenie všetkého okolo. Iba Boh zachraňuje až doteraz Adamov i Evy svojím milosrdenstvom, ak mu uveria, že len On jediný dokáže správne naplniť tú túžbu, ktorú On sám do nich vložil - túžbu čoraz viac sa Mu podobať.</p>
<p style="text-align: justify;">
Vedome či podvedome sa teda každý človek usiluje dosiahnuť stav, v ktorom by sa podobal Bohu. Samozrejme robí pre to všetko. Je tu však jeden háčik. Aký obraz Boha človek v svojej duši má, k takému obrazu sa aj snaží zo všetkých síl dostať. Alebo taký obraz Boha na celý život odmietne, mysliac si, že to je skutočný Boh a v takého on veriť jednoducho nechce.</p>
<p style="text-align: justify;">
Veď vidíme dostatočne veľa ľudí, ktorí sa snažia byť ako Boh, mysliac si, že byť ako Boh to znamená:</p>
<p style="text-align: justify;">
- vládnuť nad všetkými svojou neobmedzenou mocou, do ktorej ti nik nehovorí čo a ako máš robiť</p>
<p style="text-align: justify;">
- rozhodovať sa úplne slobodne, robiť si teda čo sa ti zachce</p>
<p style="text-align: justify;">
- manipulovať inými ľuďmi</p>
<p style="text-align: justify;">
- tvrdo trestať tých, ktorí sa previnili a no... možno aj odmeňovať tých, ktorí urobili čosi dobré. Ale to radšej nie - ešte ľudia spyšnejú - tak to radšej za všetkým sliediť, aby bolo všetko super dokonalé... Ak nie je, trestať.</p>
<p style="text-align: justify;">
- a množstvo ďalších vlastností Boha podľa ich obrazu Boha v ich srdci...</p>
<p style="text-align: justify;">
Časť z toho všetkého je síce pravda, no ak v tom všetkom nie je skutočná láska, všetko sa to premení iba na obrovský kameň, ktorý rozgniavi postupne celú dušu - dokriví a zneschopní ju vidieť pravú tvár Boha. Manipulujúc inými, rozbíjajúc rodiny, mravy, bezcharakterným podlým podvádzaním, ničiac dôstojnosť seba a iných sa niektorí príliš neskoro zbadajú, že sú už pri jadre sebazničenia, a vôbec nenaplnili túžbu byť ako Boh. Akosi má všetko koniec koncov trpkú príchuť hniloby a rozkladu. Zostali oklamaní - diablom.</p>
<p style="text-align: justify;">
Sú však aj takí, ktorých priťahuje skutočný obraz o Bohu, ktorých priťahuje heroická odvaha jeho nekonečnej lásky aj k hriešnikom - nám ľuďom, Jeho obrovské pre nás tak ťažko pochopiteľné milosrdenstvo, Jeho hlboká večná pokora oproti jeho nekonečnej vznešenosti a majestátnosti, Jeho milujúca nežnosť oproti jeho mohutnej divokosti... Až tak sú priťahovaní Jeho veľkosťou a nádherou, že si inak nepomôžu - vťahuje ich a spaľuje obrovská túžba sa takému nádhernému Bohu podobať - podobať sa mu v láske - v jadre byť postupne viac a viac premieňaní - Ním samým - na Neho samého - čoraz viac sa tomuto svojmu vzoru podobať a tak aj konajú:</p>
<p style="text-align: justify;">
- vládnu nad srdciami iných svojou láskou</p>
<p style="text-align: justify;">
- rozhodujú sa v láske konajúc tie najmúdrejšie skutky sebaobetovania pre šťastie iných - a v tom dokážu spolu s Ním skutočne urobiť čokoľvek veľké, čo sa im zachce</p>
<p style="text-align: justify;">
-ich manipulácia inými je postavená na neprekonateľnej túžbe iných okolo byť ako oni - byť ako Boh - viac sa mu podobať tak, ako to vidia u týchto Jemu podobných</p>
<p style="text-align: justify;">
-iní okolo si kvôli nim trpko uvedomujú akej lacnej zdochline sa začínajú podobať svojimi skutkami a tento ich zápach im je trestom, keď pocítia vôňu pravého božstva vytekajúcu zo srdca podobných Bohu - tak títo podobní Bohu trestajú iných - božským spôsobom...</p>
<p style="text-align: justify;">
-a množstvo ďalších nádherných vlastností Boha, ktoré postupne Boh vtláča do srdca tých, ktorí sa mu úplne oddali...</p>
<p style="text-align: justify;">
Tak si vyberaj a hlavne sa pýtaj sám seba - Ako vidím ja Boha? Kto je pre mňa Boh? A ak nemôžeš nájsť, popros Ducha Svätého, nech ťa vedie, nech úplne ovládne tvoj rozum, srdce, dušu, telo, a nech cez teba postupne premieňa teba na seba samého Jeho skutkami lásky, Jeho slovami lásky, Jeho myšlienkami lásky...</p>
<p style="text-align: right;">
P. Robert Balek SVD</p>Robert Balek2013-10-28T21:19:47Z