« Späť

Dušičková rozprávka. Značka: Nielen pre deti

Dušičková rozprávka. Značka: Nielen pre deti

Ako hovoriť s deťmi a s ............. o nadchádzajúcich sviatkoch. A ako vyhovieť prvákom, ktorí ešte stále milujú rozprávky....? Možno takto... Posúďte sami.

 

Kde bolo tam bolo, nebolo to v rozprávke a ani za siedmimi horami či za siedmimi dolinami. A nebolo to ani kedysi veľmi dávno. Bolo to tu a teraz. V neviditeľnom kráľovstve jedného veľkého a dobrého Kráľa, ktorý má rád ľudí.

Keď sa narodili, daroval im všetko, čo potrebovali na cestu života. Ba aj viac, pretože chcel, aby boli bohatí a šťastní... a povedal im: „Žite v mojom kráľovstve. Radujte sa, veseľte sa, robte druhým radosť a čakajte. Čakajte, kým každého z vás nepozvem na veľkú hostinu. Urobím to len preto, lebo vás ľúbim..

A tak ľudia žili. Niektorí svoje dary a talenty, od dobrého Kráľa využívali na to, aby tešili iných, ďalší zasa na to, aby mali ešte viac a viac vecí a menej priateľov.

Dobrý Kráľ z času na čas napísal pre niekoho pozvánku, aby ho prišiel na hostinu. A keď sa spolu naobedovali, ponúkol mu jedno z ďalších kráľovstiev, ktoré sa skrývali za veľkou bránou.

A každému dal aj privilégium. Kráľovstvo si totiž mohol každý vybrať sám.

To na pravej strane od brány bolo odeté do čierneho súkna. Vládol tam smútok. A ani Kráľ, hoci mal všetkých ľudí rád, tam nemohol ísť. Povedal si: „Nemôžem ísť tam, kde ma nechcú. Ak niekto povie, že chce byť bezo mňa a odhodí všetky moje dary... Nemôžem mu v tom brániť.“

Kráľovstvo na ľavej strane bolo však plné smiechu a radosti. Hovorili mu: „Anjelská zem“ a každý, kto tu býval mal čisté srdce. Jeho obyvatelia, posielali na zem oblaky pomoci, srdiečka lásky a neraz aj dúhu, aby tí čo bývali dole v krajine neboli smutní a v ich očiach celkom nezhaslo anjelské svetlo.

No bolo tu aj tretie kráľovstvo. Jeho palác stál kúsok od veľkej brány, pod ktorou  dobrý Kráľ pripravoval hostinu pre pozvaného hosťa.

To kráľovstvo bolo zahalené do páskovanej látky. A v strede na jeho nádvorí stála hlboká studňa. Okolo nej pobehovali ľudia, nie v celkom čistých šatách a jeden druhému vraveli. „Keby nám tak tí z druhej strany poslali kvapky vody, alebo aspoň rosy, iste by sme sa umyli... a boli by sme čistí a potom by sme sa mohli presťahovať... Bolo by to fajn... Ach, ako túžime po tom, aby si  na nás niekto spomenul...“

A tešili sa, keď im z času na čas privial vietor správu o tom, že niekto z ich kráľovstva si zbalil veci a odhopkal – či sa odsťahoval, do Anjelskej zeme.

 

O týchto troch kráľovstvách však ľudia, bývajúci pred veľkou bránou ani len netušili. Dozvedeli sa o nich až vo chvíli, keď prišli na Kráľovskú hostinu.

 

Na jeseň, myslím, že to bolo v piatok, dostal túto pozvánku aj zlodej Aladár.

„Nuž čo, povedal si. Idem tam. Snáď niečo aj ukradnem. Veď ten Kráľ je  bohatý...“A tak zaklopal na veľkú bránu.

Kráľ ju otvoril a pozval ho dnu. Pripravil mu samé dobroty: Chlieb, víno, mäso, koláče... Aladár sa začal napchávať a dobrý Kráľ sa na neho pozeral s láskou.

„Čo sa na mňa tak čumíš?“spýtal sa ho nevľúdne zlodej.

„Pozerám sa a premýšľam, ako si prežil svoj život,“odpovedal pokojne Kráľ.

„Ale ty tomu nerozumieš. Bez peňazí sa žije ťažko,“kývol rukou Aladár a pokračoval v jedení. „No a čo, ukradol som peniaze starej babke. Ale nechcel som byť hladný. A potreboval som aj cigarety,“ priznával akoby len tak mimochodom.

 „Viem a potom tá babička skoro celý týždeň nemala čo jesť. Vzal si jej všetko, čo mala.“

„Ty  sa do toho  nestaraj. Ty si žiješ v prepychu!!!“ zamračil sa Aladár

„A nie je ti ľúto, že tá starká musela hladovať?“

„Nie! Urobil som to, aby som nebol hladný ja. A opakujem ti: T ty sa do toho nestaraj!“

Kráľ sa už ďalej nič nepýtal. Mlčal a premýšľal. Zato Aladár sa chlapil ďalšími svojimi skutkami. Nezabudol priznať, že sa vozil vo vlaku bez cestovného lístka, že ukradol zlatý šperk v obchode a  dievčatku, ktoré mamina poslala do obchodu vzal peňaženku a aj vetrovku, ktorú potom predal.

Keď dojedol, Kráľ vzal do ruky žezlo a vážne povedal. „Teraz ti dám na výber. Môžeš si vybrať tri kráľovstvá: To prvé je tmavé, ale každý je tam sám. A hlavne nikto sa do nikoho nestará. To druhé nie je ani veľmi radostné, ale ani celkom smutné a to tretie je anjelske.“

Zlodej Aladár dlho nepremýšľal, odkašľal si a odvrkol:„Do Anjelskeho nejdem tam by som musel robiť dobré skutky. Do toho stredného, tiež nie. Nepáči sa mi. Ja si vyberám to tretie.“ V tom zaznel gong a spoza dverí vyšli stráže. Zlodeja odviedli do jeho nového domu. Bol tam naozaj sám. A nikto sa o neho nestaral. Ani slnko do toho kráľovstva neposlalo hoci iba jeden lúč. A čoskoro mu začalo byť smutno, hrýzlo ho svedomie. No bolo už neskoro.

 

O niekoľko dní dostala pozvánku na obed s dobrým Kráľom starenka bývajúca pod lesom. Keď zabúchala na dvere, tie sa samé otvorili a ona zasadla k stolu.

„Nech sa páči, len jedz,“ponúkal ju Kráľ. „Počkaj, môj Kráľ. Naučila som sa, že jedlo máme požehnať, veď všetko je dar z neba.“

Postavila sa a poďakovala Bohu za hostinu. Potom rovnako ako zlodej hovorila Kráľovi o svojom živote. „Nuž Kráľ môj, nie vždy to bolo ľahké. Ale keď som si už nevedela rady, tak som sa modlila a Boh vždy pomohol. Mala som tri deti. Už sú veľké. Teraz mám desať vnúčat a pomáham im ako viem. Ľúbim ich. Vedia to a radi ku nám chodia... Sú to takí moji anjelici.“

„A čo tvoja suseda?“ spýtal sa Kráľ.

„Myslíš na Irenku? Ach zlatá to žena. Síce už nevidí a treba sa o ňu starať, ale za to je múdra. Nuž pomáhala som jej, ako som vládala. Teraz u nej býva syn a ten sa o ňu stará. No keď upečiem nejaký koláč, buď si istý, že zanesiem aj jej...“Kráľ prikývol a usmial sa. Babička pokojne a ticho jedla. Keď sa znova poďakovala Bohu za jedlo, pozrela sa na kráľa. „Ale ty si ma tu zavolal, pretože....?“

„Pretože ťa chcem odmeniť.“ zašepkal Kráľ. „Počul som o tebe veľa dobrého a tak ti chcem dať nový domov. Môžeš si vybrať kam chceš ísť...“ A prezradil jej tajomstvo o  troch kráľovstvách.

„A ty kde bývaš, môj Kráľu?“Spýtala sa starenka. „Ja mám svoj dom v Anjelskej zemi, alebo ak chceš, tak v Anjelskom kráľovstve.“

„Tak pokorne prosím, vezmi si tam aj mňa.“

Kráľ prikývol. Aj on si to myslel, že práve tam je babičkine miesto, veď všetkým pomáhala a jej srdce bolo plné lásky....

Zaznel gong a v sieni sa objavili dvaja anjeli. Vzali babičku a zaviedli ju do krajiny svetla.

 

Netrvalo dlho a Kráľ sediaci pri veľkej bráne znovu napísal pozvánku.

Tento krát pozval na obed Jana. Jano bol statný chlap, ale niektorí o ňom hovorili, že je hlúpy a lenivý. Keď dostal pozvánku od Kráľa, pozrel sa do kalendára. „Tak pozvanie mám už o dva mesiace,“ zašomral si len tak sám pre seba. „Za ten čas môžem urobiť veľa dobrých vecí.“

A tento raz neostalo iba pri slovách. Začal pracovať, zarobil peniaze a hneď ich aj vrátil ľuďom, od ktorých si ich pred tým požičal.

Nestihol vrátiť všetko, ale keď počul, ako ho chvália a hovoria, že sa z lenivca stal usilovný človek,  ťukal si prstom o čelo : „Ach jaj, ja hlúpy Jano, keby som bol vedel, že je to také pekné, robiť ľuďom radosť, tak by som bol s tým začal skôr.“

Nestihol napraviť všetky nedobré skutky, ktoré vyparatil, keď prišiel deň „D“. S malou dušou zaklopal na bránu.

Keď sa otvorili dvere, stál v nich múdry Kráľ a pozval ho dnu.

„Ako sa máš?“spýtal sa ho.

„Je mi smutno pán Kráľ. Viete, málo dobra som urobil. A ani to zlo, ktoré sa mi akosi podarilo vyparatiť, som nestihol odčiniť. Bol som lenivý, nepracoval som, iba som si požičiaval peniaze... ale keď prišlo vaše pozvanie...“vysvetľoval ešte skôr, ako si sadol k stolu.

„Len si sadni a pokojne sa najedz,“ povedal s úsmevom Kráľ a prikývol.

„Pán Kráľ, mne ani nechutí! Je mi to tak ľúto... Mohol som urobiť veľa dobrého, ale ja som nechcel. A potom som už nestihol.“Odložil svoj príbor a zahľadel sa do jeho tváre. Vôbec mu nevadilo, že sa mu po fúzoch i po brade kotúľajú slzy.

„Jano, ty nie si hlúpy. Si statočný,“zašepkal Kráľ... „a preto si môžeš vybrať jedno z troch kráľovstiev... Pozri sa von oknom.“

„Pán Kráľ, a prečo v tom pásikavom je studňa tak hlboko? A prečo sú tam ľudia rovnako ako ja trocha čistý a trocha nie? A ako sa dostanú k vode? Majú kopať novú studňu?“Vyzvedal sa Jano, keď počul o tomto čudesnom kráľovstve. V duchu sa rozhodol, že urobí všetko preto, aby obyvatelia tejto krajiny boli rovnako šťastní, ako tí, čo bývajú v  „Anjelskej zemi.“

„Nie. Kopanie im nepomôže. Títo ľudia môžu pomáhať tým, ktorí žijú za touto veľkou bránou. Ale sebe pomôcť  nemôžu. Musia čakať.“

„A na čo?“

„Na pomoc zo zeme. Na to, kým im ľudia pošlú vodu modlitieb, rosu obety alebo spomienky... A tak ich zachrániť.... Každá modlitba za ľudí z tohto kráľovstva ich očisťuje a v jeden deň sa budú môcť presťahovať...“Usmial sa Kráľ.

„Dúfam, že si aj na mňa spomenú. A že sa budú za mňa modliť... Aby sa moje šaty rýchle vyprali a mohol by som ísť tiež tam!“Vzdychol si smutne Jano a ukázal prstom na Anjelské kráľovstvo.

„Správne si si vybral,“ pokýval hlavou Kráľ. „Som si istý, že ti ľudia vyprosia čisté srdce a nové šaty a ty budeš môcť bývať medzi anjelmi... Buď trpezlivý... A nezabudni pomáhať tým dole.“

Jano pritakal. Vedel, že sa nemôže hneď presťahovať do Anjelskej zeme ale tešil sa, že raz sa tam určite dostane. Zatiaľ mu neostáva nič iné, iba túžiť....a čakať na pomoc od ľudí...

Dúfam, že na neho nezabudnú....

.................................................

Nuž moje milé deti, veľké, či malé.... teraz je ten čas, aby sme spolu odhalili tajomstvo „rozprávky – nerozprávkovej“ a začali pomáhať dušičkám....

Takže po prvé – Kráľ, je Boh ktorý si každého z nás v jeden deň povolá a pozve ho na hostinu – na osobný súd.

Po druhé: Nebude to on, kto nás odsúdi, ale nechá to na nás, aby sme sa rozhodli.... Ukáže nám len náš život, bohatý na dary, ktorý žijeme TU a TERAZ.

Po tretie: Ak sa dostaneme do stredného kráľovstva, máme veľkú výsadu: Môžeme pomáhať tým, čo sú na zemi... verím, že duše z očistca za nás orodujú a mám s nimi „nažité svoje.“ A veľmi sa teším... že im môžem pomáhať... už o niekoľko dní.... Teším sa, že im prinesiem vodu modlitieb, rosu obety.... Nech je tá „Anjelska zem“ značky „Nebo“ plnšie o tých, ktorí nám našepkajú, ako sa dostať tam hore – alebo lepšie, ako žiť to nebo už na tu na zemi.

Po štvrté: Verím, že ma v tom nenecháte samu

PS: Neviem, prečo som napísala vysvetlenie tohto príbehu... Keď som ho dnes v škole vyrozprávala prvákom, jednoducho ma zrušili:  „To si mala povedať hneď, že ten dobrý a milý Kráľ sa  volá Boh... A nemysli si, že sme takí hlúpi, my sme to aj tak tušili... “Nuž nemyslím.... začínam sa modliť.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Damiána ďakujem za napínavo opísanú podstatu života. Idem to hneď odskúšať na svojich deťoch. Samozrejme myslím príbeh. A ja si tiež zoberiem do srdca túto pravdu a verím, že mi bude kompasom v každodennom zhone.
Odoslané 27.10.2012 10:11.
Pekne napísané, páči sa mi to emoticon
Odoslané 27.10.2012 13:10.
emoticon Nuž čo iné? Páči sa mi ten príbeh.
Odoslané 27.10.2012 17:44.
Ďakujem... veľmi výstižné... :-)
Odoslané 30.10.2012 20:14.
Skvele,Damka..len tak ďalej emoticon
Odoslané 30.10.2013 14:51.
Som si vsimol zeobcas su medzi odporucanymi blogmi aj starsie blogy, spred roka.. napr tento alebo aj ten o hallovine. To je velmi dobre emoticon Dobrý hospodár vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré!!!!
Odoslané 1.11.2013 1:36.
Použil som ju na homíliu... nádherné emoticon Veľmi dojímavé!
Odoslané 1.11.2013 13:46 ako reakcia na Štefan Hrbček.