tomáš ján kuníktomáš ján kuníkOtvorený list v rámci stáda…tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/otvoreny-list-v-ramci-stada…2021-07-30T16:09:09Z2021-07-30T09:52:24Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">Dovolím si v tomto liste ohliadnuť sa trošku dozadu a celkom drzo sa odvážim pripomenúť Ti zopár momentov z nedávnej minulosti. Z jediného dôvodu: len pred pár dňami si v dvoch médiách vyhlasoval, ako sa na slovenských katolíckych biskupov nenalepilo nič z pápeža Františka. Ubezpečujem Ťa, že tento list nebude o biskupoch. Nebudem sa ich zastávať, nebudem ich obhajovať. Myslím, že to z mojej strany nie je potrebné. Ale nebudem Ti ani dávať za pravdu a chváliť Ťa za to, že dlhodobo a „odvážne“ poukazuješ na chyby v Cirkvi. Nebudem Ti mastiť ego a podlizovať sa Ti tým, že budem obdivovať Tvoju samozvanú partizánčinu. Nebudem hrať na city a dojemne zadržiavať slzy nad hrobom hrdinu, ktorý padol sťaby martýr slobody slova. Chceš k tomu aj palmu mučeníctva alebo si vystačíš len s dobrým pocitom?</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tento list bude o Tebe. Píšem Ti verejne, pretože súkromne som Ti toho pred rokmi povedal už dosť – azda si pamätáš. Pokúsim sa v mojej skúsenosti s Tvojou osobou hľadať, čo sa z pápeža Františka nalepilo na Teba, drahý Michal. Samozrejme, že to bude čisto môj subjektívny pohľad, ktorý môže byť nesprávny – a jedným dychom dodávam: kiežby bol. Veľmi túžim, aby som sa mýlil. Zároveň Ťa ubezpečujem, že sa v žiadnom prípade nad Teba nechcem vyvyšovať a nemyslím si, že som lepší ako Ty. Dúfam, že sa mi to podarí. Napokon, povedané Tvojimi slovami: kritika bez predsudkov nezaškodí.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nepísal by som Ti, keby si neoplýval šialenou bezhlavosťou pasovať sa do pozície svedomia Cirkvi a národa.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nepísal by som Ti, keby si nemal toxický návyk vytrhávať z kontextu, čo Ti vyhovuje, tváriac sa, že nič iné neexistuje ani nikdy neexistovalo.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nepísal by som Ti, keby si nemal zvrátenú potrebu prispôsobovať si realitu tak, aby si z nej vyšiel ako víťaz šliapajúci po hlavách svojich odporcov.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nepísal by som Ti, keby si nemal zvrátené nutkanie hľadať chyby a zlyhania druhých (ideálne predstavených), aby si potom s nekňazským úškľabkom mohol o nich hovoriť – zrejme aby si zakryl a ospravedlnil vlastné zlyhania.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Zároveň Ťa vopred prosím, aby si mi odpustil tvrdý tón a iróniu. Bude toho v tomto liste dosť, hoci tak robím málokedy a nerád. Ak to ale robím, tak výlučne preto, lebo je to Tvoj slovník a spôsob. Je Ti vlastné vysmiať, znevážiť a zhodiť všetko a každého, kto je nekompatibilný s Tvojím názorom. Takže áno, vedome sa Ti prihováram spôsobom a slovníkom, ktorý Ti je blízky v nádeji, že ma snáď lepšie pochopíš.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Možno si spomínaš, ako som Ti na jeseň v roku 2016 u Andreja na našom kňazskom stretnutí povedal, že otvorenie diskusie na tému kňazského celibátu u nás, na Slovensku, nie je zlý nápad (dokonca si dodnes myslím, že slušná a vecná diskusia je skvelá vec). Ale veci sa musia diať <em>určitým spôsobom a na určitom fóre</em>, inak sa narobí viac škody ako osohu. Dobre si pamätám, že keď si nám prezradil úmysel napísať knihu o celibáte, nebol som jediný, kto ťa bratsky varoval, aby si si premyslel spôsob, akým chceš konať. Zjavne si to už premyslené mal a verný svojej tvrdohlavosti si šiel za svojím cieľom bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek. O pár dní si nám všetkým poslal MMS, ako v peci na fare v Kľaku páliš knihu o celibáte s tým, že ty napíšeš inú – o tom, ako je celibát najväčšie klamstvo v dejinách Cirkvi.</span></p>
<p style="margin-left: 1cm; text-align: justify;">
<span style="font-size:11px;"><em>Okrajová poznámka:</em> Tento list nie je o celibáte ako takom. Je o spôsobe, akým sa o ňom vyjadruješ a tým priamo či nepriamo urážaš nielen tých, ktorí žijú v celibáte, ale aj tých, ktorí žijú predmanželskú či manželskú čistotu. <em>„Pre a proti celibátu“</em> nie je otázka dňa. Tvoj názor či môj názor stráca svoju vážnosť pri inej otázke: <em>„Volá nás Duch, aby sme zmenili disciplínu celibátu v Západnej cirkvi?“</em> <strong>Odpoveď na túto otázku</strong>, a jedine ona, má byť to, čo vedie členov Cirkvi, diskutujúcich o danej téme, k rozlíšeniu v Duchu a pravde. Ešte raz: odpoveď na túto otázku, a nie osobné preferencie, pohnútky či sklamania alebo zlyhania. Ja osobne odpoveď na túto otázku nepoznám a necítim sa (zjavne na rozdiel od Teba) kompetentný či schopný vyjadriť sa k tejto otázke tak (<strike>bezhlavo</strike>) neohrozene, ako to robíš Ty.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Späť ku knihe. Podarilo sa. Trikrát hurá a tlieskajme! Knihu (dokonca v dvoch verziách) si spolu s Peťom napísal a uviedol si ju s pompou nevídanou, keď si srdcervúco vyhlasoval, že keby sa Tvoj <em>„brat chcel stať kňazom, tak jeho manželka by musela skapať.“</em> Tlieskajme znovu! Naozaj, dychberúca úcta k žene! Ešte raz tlieskajme! Byť na mieste Tvojej švagrinej, už vtedy Ti napľujem do tváre.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Pravdou je, že Tvoj pohŕdavý postoj k ženám nie je všeobecne známy; skôr naopak, je rafinovane skrytý. Kto však vidí Tvoje prejavy voči ženám a počúva, ako sa o nich vyjadruješ, ten až príliš dobre vidí, ako nimi v skutočnosti pohŕdaš. Mohol by som Ti trebárs pripomenúť, že si si kedysi napísal na fb profil: <em>„Keby dnes pápež zrušil celibát, do rána mám 1 000 žiadostí o manželstvo“</em>. Človeče, veru aj Belmondo by Ti mohol závidieť Tvoje sebavedomie (ktoré má zjavne len spodnú hranicu). Sám kráľ Šalamún by úžasom ostal celý bez seba pred zástupom žien, ktoré túžia stať sa poníženými otrokyňami najväčšieho háremu všetkých čias – toho Tvojho, samozrejme.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">O Tvojej neúcte voči ženám svedčí aj (veľmi slušne povedané) prílišná náklonnosť voči dievčatám. Viem o tejto ehm... „náklonnosti“ od rodičov slečien, ktoré si ako kaplán pripravoval na birmovku. (Ty vieš, kde – a ostatní to vedieť nemusia; z úcty k tým dievčatám.) Tak mi napadlo, že by si mohol do kancelárie KBS poslať ich telefónne čísla. Vieš, ak sa bude organizovať to Tebou navrhované stretnutie pápeža s obeťami zneužívania zo strany kléru, aby biskupi vedeli, koho pozvať. Netvrdím, že si niekoho zneužil. Tvrdím, že poznám ľudí, ktorí pre Tvoje nemorálne správanie zanevreli na Cirkev. Chápem, bol si mladý vyšportovaný junec a mohol si sa chváliť vypracovaným telom. Dokonca chápem aj to, že tie „šumienky“ sa na Teba lepili samy a Ty si vlastne ani nechcel. Ale ani si sa nebránil. Skôr naopak. Je obdivuhodné, že teraz kričíš, ako sa Cirkev má zaujímať o obete. Prísne logicky braté: aj ľudia, ktorých si svojím nevhodným správaním pohoršil, môžu byť vnímaní ako obete (psychického) násilia. Nemusel si sa ani dotknúť a pritom si mohol zničiť život. Michal, práve tu začína Tvoja osobná „Tragédia celibátu“. Úplne si zabudol (a možno si nikdy nevedel), že celibátom berieš na seba zodpovednosť nielen za seba, ale aj za iných. Áno, aj za tie „žubrienky“, ktoré ešte azda celkom nevedia, čo chcú, a sú viac naivné, ako roztúžené. Práve ony potrebujú od skutočného chlapa – a zvlášť kňaza – vnímať jednoznačný postoj bezpečia. Možno najmä vtedy, keď sa chcú <em>len tak</em> pritúliť – a Tebe <em>aj tak</em> hrozí testosterónový mat. Ťažké, ale nie nemožné. Toho sa, zdá sa, žiaľ, z Tvojej alfa strany nedočkali.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Zhruba v tom čase si mal túžbu ísť študovať do Ríma teológiu rodiny. Sklamaný si mi vtedy vravel, že Ťa nepustili a mne to bolo úprimne ľúto spolu s Tebou. Až po rokoch som z vývoja vecí pochopil, že zo strany predstavených to bolo múdre rozhodnutie. Viac ako nad teológiou rodiny sa potrebuješ (a potrebujeme to všetci kňazi) zamýšľať nad krásou kňazstva, ktoré je vo svojej podstate takým očarujúcim darom, že z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi je možné mať nielen počiatočnú odvahu prijať spolu s kňazstvom aj spôsob života v celibáte, ale je možné ho aj verne žiť. Vieš, pápež František (čuduj sa, svete) je tiež katolík a tak mu je jasné, že celibát nie je podstatná vlastnosť kňazstva, ale otázka disciplíny (mimochodom, toto vyjadrenie som ja osobne počul prvýkrát od biskupa Rudolfa Baláža ešte v seminári. A keďže si nastúpil len rok po mne, mám silné podozrenie, že si ho počul tiež). Zaujímavá je Tvoja konšpirácia o tom, že záverečný dokument synody o Amazónii pretavený do exhortácie <em>Querida Amazonia</em> bol zmanipulovaný a pápež doň nemohol pridať vlastnú úvahu o celibáte. Okrem toho, že takto pápeža nepriamo vyhlasuješ za nesvojprávneho a nezodpovedného, ešte aj klameš. A hneď Ti poviem prečo.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Najprv krátka odbočka. Kedysi krátko po tom, ako si bol suspendovaný, si sa nechal počuť, že na preklad knihy máš málo času, nakoľko už nie si v pastorácii a musíš pracovať. Tým si vlastne celkom jednoznačne povedal dve veci: 1. Veľa si toho pastoračne nespravil (lebo áno, každý kňaz má toľko „roboty“, koľko jej mať chce) a 2. Urazil si všetkých kňazov, ktorí sa snažia naplno osláviť Boha službou človeku. Odpúšťam Ti a vraciam sa k Tvojmu zbabelému zavádzaniu o pápežovi Františkovi.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Zrejme si nevidel prenos zo záverečného zasadania synody o Amazónii (a zrejme si nečítal ani prepis pápežovho príhovoru, ktorý vtedy predniesol). Vzhľadom na návrh synodálnych otcov <em>„vytvoriť amazonský rítus“</em> (čo by <em>de facto</em> otvorilo bránu disciplíne celibátu odlišnej od tej, ktorú máme dnes v latinskom ríte, ku ktorej sa pápež vyjadril jasne – viď nižšie), ktorý zahrnuli aj do záverečného dokumentu, pápež vo svojej finálnej reči o plánovanej exhortácii povedal, že ju možno ani nevydá (doslova: <em>„Nie je povinné, aby pápež napísal postsynodálnu exhortáciu, zrejme nie; prepáčte … každopádne, nejaký pápežov postreh k tomu, čo prežil na synode môže byť užitočný.“ </em><span style="font-size:10px;">Orig.: <em>„L’esortazione postsinodale, che non è obbligatorio che il Papa la faccia, probabilmente no; scusate, … A ogni modo, una parola del Papa su ciò che ha vissuto nel sinodo può far bene.“</em></span>). Ak čítame s porozumením, tak potom sa pri tvrdení, že pápež bol zmanipulovaný; že si treba klásť otázku, či snáď nebol niekým dotlačený; či naozaj vedel, čo podpisuje… natíska iná otázka. A síce otázka o príčetnosti toho, kto je ochotný spraviť z pápeža (ktorého – mimochodom – obdivuje a dáva za vzor) dementa, ktorý nevie, čo podpisuje – hlavne ak sa to týka tak závažného dokumentu, ako je postsynodálna exhortácia. Michal, to nie je feriálna kázeň v Kľaku, na ktorú si sa začal chystať vo chvíli, keď si počas svätej omše dočítal evanjelium. To je pápežský dokument!</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak by Ti trebárs aj toto nestačilo, ponúknem Ti ešte iný pápežov výrok, ktorý Ti snáď pomôže naozaj pochopiť, že pápež, hoci chápe celibát ako spôsob vyjadrenia disciplíny, a nie ako neoddeliteľnú a podstatnú vlastnosť kňazstva, nehodlá túto disciplínu meniť. Povedal ho, keď sa vracal z SDM v Paname v roku 2019. Ako býva zvykom, na spiatočnej ceste mal tlačovú konferenciu. Na priamu otázku o prípadnom zdobrovoľnení celibátu povedal: <em>„Čo sa týka latinského rítu... Prichádza mi na um výrok svätého Pavla VI: „Radšej dám život, ako by som mal meniť zákon celibátu“. Prišiel mi na um a chcem ho povedať, pretože je to odvážny výrok, povedaný vo chvíli ťažšej, ako je táto … Osobne si myslím, že celibát je pre Cirkev darom. Po druhé, nesúhlasím s umožnením voľby celibátu, nie. </em>… <em>Moje rozhodnutie je: voliteľný celibát pred diakonátom: nie. Je to môj osobný postoj, ja to neurobím, toto je jasná vec. Som „uzavretý“? Možno. Ale necítim sa na to, aby som sa s týmto rozhodnutím postavil pred Boha.“</em> <span style="font-size:10px;">(orig.: <em>„Di rito latino… Mi viene in mente quella frase di San Paolo VI: “Preferisco dare la vita prima di cambiare la legge del celibato”. Mi è venuta in mente e voglio dirla, perché è una frase coraggiosa, in un momento più difficile di questo, … Personalmente, penso che il celibato sia un dono per la Chiesa. Secondo, io non sono d’accordo di permettere il celibato opzionale, no. … La mia decisione è: celibato opzionale prima del diaconato, no. È una cosa mia, personale, io non lo farò, questo rimane chiaro. Sono uno “chiuso”? Forse. Ma non mi sento di mettermi davanti a Dio con questa decisione.“</em>)</span> Ostáva mi len dúfať, že Tvoje výroky o pápežovom postoji k celibátu pramenia z nevedomosti. Pretože ak by si toto poznal skôr, tak by si veľmi škaredo zavádzal. Aj tak zavádzaš, ale Tvoja trestuhodná nepripravenosť na diskusiu vzbudzuje popri zápachu demagógie viac pohŕdanie pre nepripravenosť samotnú ako hnev z vedomého klamstva.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Napokon už len jedna drobnosť, kde znova zavádzaš a klameš. Vo svojom profile na blogu v SME tvrdíš: <em>„Dôsledkom vydania kníh bola (očakávaná) suspendácia – odobratie farnosti a zákaz kňazskej činnosti.“</em> To znamená, že tvrdíš, že si bol suspendovaný za názor. Je to trápny refrén, z ktorého sa len pokúšaš vytĺcť vyššiu sledovanosť Tvojej osoby.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Napriek tomu, že som nevidel dekrét o tvojej suspenzii, dovolím si tvrdiť, že si nebol suspendovaný za názor. Bol si suspendovaný za <em>opustenie farnosti </em>(rozumej pracovného miesta), <em>neposlušnosť</em> a <em>porušenie sľubu</em>, ktorý si dal pred diakonskou vysviackou. To všetko má jedného menovateľa: dlhodobé nekňazské správanie bez ochoty nápravy. Si rozumný, vieš, že suspenzia je medicinálny trest. Priznáš si chyby, vykonáš pokánie a môžeš sa vrátiť do pastorácie. Lenže, povedzme si do očí, Michal. Na priznanie si chyby si príliš sebastredný narcis. Veď Ty chyby nerobíš. To systém je zlý. Máš odvahu tvrdiť, že v seminári nám vymývali mozgy. Popravde, čítajúc Tvoje texty, nadobúdam pocit, že v Tvojom prípade sa to podarilo dokonale. Vďaka opakovanej, nepochopiteľnej a až bezhraničnej tolerancii voči Tvojim excesom, Ťa predstavení nechtiac presvedčili (alebo ak chceš, Tvojím slovníkom: vymyli Ti mozog), že sa Ti všetko prepečie. A zrazu bum. Neprepieklo sa Ti. Zrazu sa Ti neprepieklo, že si po pompéznom odhalení tabule v Kľaku <em>odišiel z farnosti</em> (najprv na dovolenku a potom ktovie kam) a <em>ignoroval si predvolanie zo strany biskupa</em>. Divíš sa? Povedz mi, ktorý zamestnávateľ, ktorý riaditeľ firmy by Ti toleroval, že sa s ním odmietaš stretnúť? Hovorím touto rečou, lebo si pamätám, že Cirkev si dávno vnímal ako firmu a nie ako Kristovu rodinu.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak ešte stále cítiš krivdu za suspenziu, spomeň si, čo si sľuboval v deň diakonskej vysviacky. Budeme sa baviť o poslušnosti, s ktorou viac či menej bojujeme všetci – Ty si ten boj, žiaľ, prehral porazený vlastnou pýchou a neochotou pripustiť (ešte nie priznať) čo i len možnosť mylnosti Tvojho názoru.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Budeme sa baviť o Vyznaní, ktoré si skladal <em>vedome a dobrovoľne</em> a v ktorom stojí: „<strong>s ochotnou poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz ako i kolégium biskupov, keď vykonávajú autentický Učiteľský úrad, hoci ho nemienia vyhlásiť s konečnou platnosťou.</strong>“</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tak, drahý brat, karty na stôl. Buď chlap a povedz, či si viac vážiš učenie pápeža a disciplínu Cirkvi (aj keď nevyhlásené s konečnou platnosťou) napríklad ohľadom celibátu, alebo svoje túžby a názory.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Naozaj si neuvedomuješ, že Tvoj spôsob diskusie a konania Tebe neprospieva a mnohým škodí? Nemyslím tým teraz kňazov či biskupov. Myslím tým mnohých ľudí bez teologického vzdelania (čo samozrejme neznamená, že vo svojom odbore nie sú špecialisti); mám na mysli tých „maličkých“, povedané pápežovou rečou: tých na periférii. Lebo práve tých môžeš svojím tliachaním akurát tak domýliť. Tak veľmi chceš očisťovať Cirkev po vzore pápeža Františka, že si stratil zdravý úsudok a prestal si si uvedomovať, že ju vlastne už len okypťuješ a vysmievaš sa jej…</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Možno o to nestojíš (vlastne, celkom mám jasno v tom, že o to nestojíš, lebo môj názor je iný ako Tvoj a už to je v debate s Tebou neodpustiteľné), no v konečnom dôsledku mi Ťa je ľúto. Kňazsky aj ľudsky. Kňazský život Ti nezničil biskup. Ani celibát. Dokonca ani hriech. Kňazský život si si zničil sám, keď si prestal hľadať chybu v sebe a začal si kričať na všetkých naokolo, zahmlievajúc realitu a zneužívajúc rozum (ktorého Ti Boh nadelil naozaj štedro – a tentoraz bez irónie) na to, aby si sa hlúpo pokúšal pokriviť realitu podľa Tvojej chuti miesto toho, aby si statočne bojoval (často len v skrytosti sám so sebou) a usiloval sa rásť napriek – a možno vďaka – ťažkostiam, ktoré Ti vonkajšia i vnútorná realita prináša.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Michal, brat môj, naozaj úprimne a bratsky Ťa prosím, prestaň urážať Cirkev aj jej členov. Prestaň svojím vystupovaním, hlúpymi rečami, zavádzaním a polopravdami (ktoré sú vo svojej podstate horšie ako klamstvá) otravovať vzduch okolo seba. Nebuď už ako fekálny voz, ktorý kade ide, tade metá okolo seba to nepekné, čo sa v ňom nahromadilo. Ako ja, tak aj Ty, všetci máme mnoho rán. Sme krehkí a potrebujeme pomoc. Nie je od Teba o nič ďalej, ako odo mňa. Pozri sa do zrkadla, siahni po úprimnosti. Prefackaj sa. A ak nechceš zmeniť názor, prosím, zmeň aspoň spôsob, ktorým ho prezentuješ. Veď vieš… <em>sit modus in rebus.</em> Ak to nespravíš, ak nezačneš vystupovať spôsobom, z ktorého bude jasné, že si vážiš človeka, hoci má odlišný názor a že si vážiš aj ten názor, hoci s ním nesúhlasíš, nemôžeš očakávať, že ľudia okolo Teba si budú vážiť Tvoje názory. Alebo aspoň Teba…</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Modlím sa za Teba a Teba prosím, aby si sa modlil za mňa.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tvoj brat Tom</span></p>tomáš ján kuník2021-07-30T09:52:24ZOdpustenietomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/odpustenie2021-03-30T12:37:24Z2014-04-08T18:48:06Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Čo to znamená odpustiť? Často počúvam o tom, aké je to ťažké, pre niekoho až nemožné, aspoň nie teraz... A ak k tomu raz dôjde, tak </span><em style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">„Odpustím, ale nezabudnem,“</em><span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;"> hovoria niektorí.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Odpustenie obvykle spájame s prosbou o odpustenie. Je to možno taký mini rituál, na ktorý sme naučení jednak zo sviatosti zmierenia a verím, že aj z bežného života. Vyznávajúc vlastné hriechy a chyby očakávame odpustenie. Rovnako, ako potom očakávame priznanie chyby, keď sa od nás očakáva odpustenie.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">No pýtam sa, či sme naozaj pozvaní odpúšťať len tým, ktorí o odpustenie žiadajú? V kontexte Reči na vrchu by to asi bolo málo. Ježiš hovorí: <em>„</em><em>Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“</em> (Mt 5,44). Toto je postoj kresťana. Láska, a z nej prameniaca modlitba. Kto nemiluje, nemôže odpustiť, pretože odpustenie je prejavom lásky, ktorá dáva zadarmo a nič nežiada. Táto láska sa sýti a rastie v modlitbe, ktorá napokon tiež nie je ničím iným, ako prejavom lásky. Všetko je o láske.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak láska dáva zadarmo, tak potom aj odpustenie je zadarmo. Dokonca aj vtedy, keď oň nik nežiada, keď oň nestojí. Odpustenie je dar, o ktorý možno prosiť, no len prosiť. V nádeji a pokorne, ale aj vo vedomí, že ak je skutočne darom, nemôžem druhého nútiť, aby mi odpustil. Dokonca ani ho vydierať slovami Písma v zmysle: <em>„Musíš mi odpustiť, lebo inak ti nebude opustené.“</em> To by už odpustenie nebolo slobodným darom, ale len vynútenou karikatúrou. Ono <em>„Odpúšťajte a odpustí sa vám“</em> (Lk 6,37) a <em>„</em><em>Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. </em><em>Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“</em> (Mt 6,14-15) neznie pre toho, kto prosí o odpustenie, ale pre toho, kto je o tento dar prosený. Nezabúdajme na to, lebo sa nám často stáva, že presne vieme, čo má robiť ten druhý a zabúdame, čo máme robiť my. Odpustenie je dar, a ten si nemožno vynútiť. Možno oň len prosiť a prijať ho.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">V tomto zmysle treba čítať aj slová <em>„Odpustím, ale nezabudnem.“</em> To je ono! Odpustiť predsa neznamená zabudnúť! Pán si po zmŕtvychvstaní ponechal otvorené rany. Tie, už oslávené, sú dôkazom hriechu človeka, ale zároveň aj odpustenia, ktorého sa mu dostáva. Odpustiť znamená prijať človeka aj s ranami, ktoré spôsobil. A to aj vtedy, keď sú smrteľné.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Napokon ostáva najťažšia časť... Uveriť, že mi bolo odpustené Bohom či človekom a odpustiť sebe samému. Mnohí ľudia nedokážu odpustiť, lebo sami nevedia odpustenie prijať a nedokážu prijať, že by im mohlo byť odpustené. Stávajú sa z nich chladné mramorové sochy falošnej zbožnosti, ktoré navonok žijú dokonalý kresťanský život, možno aj s dennou účasťou na svätej omši. No pritom nikdy nezakúsili odpustenie, nedokážu oň prosiť, pretože neveria, že by im mohlo byť darované <em>„len tak“</em>, zadarmo. A predsa. To je presne to, čo nás Ježiš učí. Chce, aby sme uverili, že On nám zadarmo darúva odpustenie a túži po tom, aby sme mu uverili, aby sme ho prijali. Nech by už minulosť a hriech v nej boli akékoľvek.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Chce to veľa odvahy. Postaviť sa pred Boha či človeka a prosiť o odpustenie chce naozaj veľa odvahy, ktorá vychádza z pokory. Je to odvážny čin, pretože vždy je tu riziko (ale to len u človeka), že ono odpustenie nedostaneme. No ak sa bojíme riskovať, lebo sa hanbíme pokoriť pred druhým, tak potom odpustenie ani dostať nemôžeme. Toto riziko je nevyhnutné, pretože prosba o odpustenie v sebe skrýva vyznanie viery v milosrdenstvo a veľké srdce toho, koho o odpustenie prosíme. Prosiť o odpustenie je to isté, ako povedať: <em>„Verím, že tvoje srdce je také krásne a veľké... Verím, že sa doň vmestím aj s mojím hriechom, slabosťou, chybou, ranou, ktorú som ti spôsobil...“</em></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Preto verím, že nazbierať odvahu na to, aby sme prosili o odpustenie môžeme len vtedy, ak zakúsime prijatie. Možno je jedno, či predtým, alebo potom, ako sme veci spackali či rovno pohnojili.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ale rozhodne to stojí za to. Odpustenie oslobodzuje. Láme putá, vyvádza na slobodu väzňov, dáva nový život v nádeji a túžbe byť lepší. Učí pokore možno ešte viac, ako vedomie hriechu. Dáva poznať, ako veľmi potrebujeme Božiu milosť. A napokon... Odpustenie, a jedine ono, práve preto, že je slobodným darom neúnavnej a trpezlivej Lásky, je pozvaním dotknúť sa oslávených rán. S bázňou a úctou. A nielen to. Ide tu o viac. Ak sa dnes môžeme ukryť v Ježišovom srdci, tak je to preto, lebo ono bolo otvorené ešte predtým, ako bolo prebodnuté kopijou vojaka.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Modlím sa, aby sme všetci dokázali, podľa Ježišovho vzoru, mať vždy otvorené srdce. Aj pre tých, ktorí nám ho prebodli. Aby sme tak, ako Ježiš, dokázali nosiť v našich srdciach všetkých tých, ktorí mu zasadili (smrteľné) rany. Tomuto ja hovorím odpustenie...</span></p>tomáš ján kuník2014-04-08T18:48:06ZA teraz čo?tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/a-teraz-co-2021-02-28T18:51:25Z2021-02-27T21:18:25Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">Nebudem hovoriť za iných, pokúsim sa odpovedať sám za seba.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nuž... takto by som to. V tejto otázke (nech je už položená úprimne či štípavo) je skrytých niekoľko mýtov, ktoré v prípade člena Katolíckej cirkvi v lepšom prípade smutne vypovedajú (len) o neznalosti kňazskej služby. V horšom… nechám tak.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Predtým, ako sa vynasnažím pomenovať (a snáď aj vyvrátiť) už naznačené mýty, chcem zdôrazniť, že nie som žiadny lúmen, len obyčajný dedinský farár, ktorý miluje kňazstvo, z neho prameniacu službu a aspoň trošku sa tu snaží byť pre ľudí, ku ktorým je poslaný. Nebudem sa chváliť ani sťažovať, skúsim dať bokom emócie a zamerať sa na fakty.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong><em>Mýtus 1.: Farár nemá omše.</em></strong></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Je pravda, že neslávime verejné sväté omše, ale súkromnú svätú omšu slávim každý deň. Jednak preto, že mnohí o sväté omše prosia, hoci na nich nemôžu byť účastní. Slávim však najmä preto, že si uvedomujem to, čo tí, ktorí o ne prosia – že svätá omša je tou najvznešenejšou modlitbou.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Čisto teoreticky by som sláviť nemusel, ako kňaz totiž nie som viazaný sláviť denne svätú omšu; a ako katolík mám „len“ povinnosť nedeľnej účasti (nie slávenia) a od tej je teraz dišpenz. Ako farár mám však povinnosť sláviť v nedeľu svätú omšu za moju farnosť. Nie tak dávno, ešte pred Druhým Vatikánskym koncilom, by som sám sláviť nemohol. Taká bola právna norma. Iste, ani teraz to nie je najvhodnejší spôsob a neodporúča sa, pretože svätá omša nie je individuálnym úkonom jednotlivca, ale slávením spoločenstva. Spoločné slávenie Eucharistie vyjadruje našu vzájomnú jednotu a upevňuje v nás vedomie, že tvoríme Kristovo tajomné telo. Ale to je iná a veľmi rozsiahla téma.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tu sa obmedzím na to, že svätú omšu slávim <em>denne a rád</em>. Iste, Eucharistia slávená v tichu samoty malej kaplnky nie je taká „oslnivá“ ako v plnej katedrále. A predsa, je to <em>tá istá jediná</em> Kristova obeta. Takže nie je pravda, že sväté omše nemáme.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;"><strong><em>Mýtus 2.: Farár okrem omše nič nerobí.</em></strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">S touto predstavou sa stretávam naozaj často. Neviem, kde pramení. Dovoľte, aby som citoval moju pracovnú náplň z pracovnej zmluvy:</span></p>
<ul>
<li>
<span style="font-size:12px;">Slúženie sv. omší a ostatných bohoslužieb</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Príprava veriacich i neveriacich k sviatostiam, poučenia</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Vysluhovanie sviatostí</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Povinná administrácia vo vzťahu k štátnej správe a k cirkevným úradom</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Vedenie kancelárie farského úradu</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Správa, údržba, obnova cirkevného majetku</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Duchovná formácia podriadených</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Katechetická činnosť</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Charitatívna činnosť</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Zaopatrovanie starých a chorých ľudí sviatosťami, návštevy</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Predsedanie farskej rady</span></li>
<li>
<span style="font-size:12px;">Rozvíjanie ekumenickej spolupráce s ostatnými cirkvami.</span></li>
</ul>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">To je tak v skratke. Jasne vidno, že svätá omša je síce na prvom mieste, ale za ňou je toho celkom dosť. Niečo z toho je v tomto koronovom čase okyptené, iného je zasa viac. A potom sú veci, ktoré mnohí kňazi bežne robia nad rámec vyššie vymenovaného. Napríklad chodia v tomto čase vypomáhať do nemocníc. Ja chodím dobrovoľníčiť do nemocnice na 4 hodiny týždenne – pomáham s administratívou pri očkovaní. Ale máme aj takých spolubratov, ktorí trávia hodiny priamo na kovidových oddeleniach.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Okrem toho je v pracovnej zmluve napísané, že pracovná doba je 40 hodín týždenne nerovnomerne rozdelených počas týždňa. Z môjho pohľadu to má svoje výhody – viem byť flexibilný a k dispozícii keď treba. Rovnako flexibilne si viem nájsť čas „pre seba“ ľahšie ako mnoho ľudí, ktorí majú fixný pracovný čas. A presne tieto výhody sa pre mňa ľahko môžu stať nevýhodami. Z pohľadu ľudí to, samozrejme, môže byť presne naopak. Za všetky spomeniem len príhodu, ktorej bol svedkom môj spolužiak z gymnázia (čau, Cila), keď som bol u neho pred pár rokmi v Prahe na návšteve. Len tak, ako starí priatelia si sedíme pri fantastickej jahňacinke, občas ju preložíme hltom dobrého vína. Idylka zaslúženého oddychu po týždni, ktorý bol naozaj náročný. Do toho telefonát (bola nedeľa, asi 23:30). Priznám sa, že som zdvihol len preto, že mi napadlo, že niekto umiera… Bolo to trošku inak. Dostal som otázku, či nemôžem prísť požehnať dom, lebo už nejaký čas im straší. Skoro som okoktavel. Len som sa nesmelo spýtal, či je určite ten najvhodnejší čas na riešenie tohto problému. Odpoveďou bolo, že by bolo dobré, keby som prišiel TERAZ. <em>„No, žiaľ, teraz neprídem. Som v Prahe.“</em> Už len slušne poprosím: <em>„Zavolajte mi ráno, dohodneme sa.“</em> Z druhej strany sklamaný hlas: <em>„Tak teda teraz neprídete?“</em> No veru, teraz neprídem. Iste, takéto príhody sa nedejú denne, ale občas sa stane.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Čo sa v týchto dňoch deje takmer denne je, že som viac na linke. Niektoré rozhovory trvajú hodiny. A korona-nekorona, sú situácie, ktoré sa nedajú vyriešiť inak ako osobne. Z času na čas príde nejaká duša s ťažkým srdcom, že na pár minút. Ako nič je z toho niekoľko hodín. To je len taký zbežný náčrt toho, čo robí farár, keď nemá omšu.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Do rozpisovania sa o „správe, údržbe a obnove cirkevného majetku“ sa ani nejdem púšťať; azda len toľko, že pomaly nadobúdam dojem, že s titulom z teológie je viazaný aj ten zo stavebníctva, právneho poradenstva (minimálne v oblasti občianskeho a obchodného zákonníka), ekonomiky, projektového manažmentu a všetkého, čo súvisí s lúkami, lesmi, pasienkami, wi-fi anténami, vysokotlakovým vodovodným potrubím či roznášaním reklamných letákov.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Sú chvíle, keď sa modlím celkom jednoducho: <em>„Pane, nestal som sa kňazom kvôli spravovaniu cirkevného majetku, zmluvám, ani opravám; stal som sa kňazom, aby som ľuďom prinášal Teba.“</em> A potom sa stane, že príde babička po radu ako zatepliť povalu, alebo ma osloví rodinka, či im pomôžem spraviť ostenie okolo okien v podkroví. Nuž, neostáva mi iné, ako konštatovať, že náš Pán má skvelý zmysel pre humor. Rezignujem na moje predstavy, spomeniem si, že Ježiš sa živil ako tesár a nanovo zisťujem, že keď s chlapmi lejem betón, ťahám omietky či maľujem kostol, sme si bližší, ako sa zdá.</span></p>
<p>
<strong><span style="font-size:12px;"><em>Mýtus 3.: Farár chce mať omše, len aby bol zvonček.</em></span></strong></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Toto je celkom osobitná kapitola, ktorá keď uzrie svetlo sveta, bude dlhá. A možno aj horká…</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:12px;">P.S.: Kto ma bližšie pozná vie, že mám veľký koníček – lietanie. Občas sa smejem, že je to moja genetická vada. Vyrastal som na letisku a hoci nelietam súťažne, priznávam, že lietam výkonnostne. Odhliadnuc od toho, že aj pri lietaní sa stretám s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha a vidia vo mne najprv kňaza až potom pilota, dovolím si podotknúť, že čo sa týka tandemového lietania (to znamená, že niekoho veziem ako pasažiera), bez preháňania a samochvály, lietam na svetovej úrovni. Za sezónu 2018/2019 som z cca 840 pilotov bol vo svetovom rebríčku 5., za sezónu 2019/2020 som podal trošku slabší výkon a z cca 750 pilotov som bol „až“ 8. Možno za ten slabší výkon môže aj to, že v koronovom roku 2020 všetky moje letové hodiny boli asi len polovicou mojich pracovných nadčasov (ktoré sa, samozrejme, nepreplácajú). Rozhodne to neľutujem. Som v prvom rade kňaz a tak to má byť. Ostatné je potom. A že vraj farár okrem omše nemá čo robiť…</span></p>tomáš ján kuník2021-02-27T21:18:25ZOtcova slávatomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/otcova-slava2021-02-16T17:01:26Z2017-05-28T06:16:06Z<p>
<span style="font-size:12px;">Jedna z centrálnych tém Jánovho evanjelia. Ježiš je Otcom poslaný medzi nás, aby sme „poznali jediného pravého Boha a … Ježiša Krista“ (v. 3). Celá jeho misia je zameraná na postupné odhaľovanie Božej slávy človeku; tej slávy, ktorú mal Syn „skôr, ako bol svet“ (v. 5); slávy, ktorou teraz Syn oslávi Otca; slávy, ktorá sa naplno ukáže v hodine nadchádzajúcej kríža.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Ťažko je pridať niečo ku slovám sv. Jána. Teológiou, ktorú ponúka, zachádza omnoho ďalej, ako sú schopné dovidieť ľudské slová. Ponúka tajomstvo večného života, ktorý tkvie v poznaní Boha, tajomstvo bohatstva v odovzdaní všetkého do rúk Otca, tajomstvo slávy zjavujúcej sa v hodine kríža.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Ježiš sa lúči so svojimi učeníkmi tým, že sa za nich modlí. Vlastne sa nerozpráva s nimi, ale s Otcom. Nepozerá na svojich drahých, ale „pozdvihol oči k nebu“ (v. 1) a prosí Otca za tých, ktorých mu On dal. Trošku netypický štýl rozlúčky. Štýl hodný Božieho Syna. Isto mu nie je ľahko a apoštoli tomu zrejme až tak celkom nerozumejú. Ale Ježiš už nič nevysvetľuje. Modlí sa, aby jeho učeníci mocou, ktorú má od Otca, získali poznanie Boha – a teda večný život.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Je si vedomý, že pred krížom, ktorý má byť zjavením slávy, sú slová zbytočné. Vie, že mu Otec dal všetko. A rozumie tomu, čo učeníci pochopia, keď im zošle Ducha: že kríž je vrcholom slávy nie pre utrpenie a smrť, ale najmä pre poslušnosť a lásku. Sláva Syna spočíva v poslušnosti Otcovi. A sláva Otca sa prejavuje… poslušnosťou Syna. Poslušnosťou z lásky.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">A nech by som ešte dokázal pridať hocaké vznešené slovo, stále sa cítim ako Dante, keď opisuje v <em>Božskej komédii</em>, ako mu bolo dovolené hľadieť na Boha. Sv. Bernard najprv prosí Pannu Máriu, aby Dante, po tom, ako uvidí Božiu slávu, ostal pri zdravom rozume, a sám Dante potom, ako sa pokúsi opísať, čo videl, povie, že jeho slová sú asi také výstižné, ako bľabotanie kojenca. No predsa vyzná, že ten, kto videl toto svetlo, už nie je schopný, a ani mu nie je dovolené, odvrátiť zrak a pozerať na čokoľvek iné.</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Azda presne o toto prosí Ježiš Otca. Pre Dvanástich, ale aj pre nás. Aby sme tak poznali slávu poslušnosti Láske, že už nikdy nebudeme ochotní ani schopní pozerať inde, ako na Kristov kríž. Že už nikdy nebudeme chcieť svet pochopiť ani prijať svet bez Kristovho utrpenia. Že spolu so sv. Pavlom budeme túžiť vedieť a poznať jedine Krista ukrižovaného (por. 1Kor 2,2), aby jeho kríž nebol vyprázdnený (por. 1Kor 1,17).</span></p>
<p>
<span style="font-size:12px;">Ježiš sa za nás modlí. Nech je na nás vidno, že Otec vypočul jeho modlitbu. Lebo On vždy počuje (por. Jn 11,41-42). Nech nám v temnotách tohto sveta žiari sláva poslušnosti Synovho kríža, lebo v ňom máme pravý a večný život.</span></p>
<p style="text-align: right;">
<span style="font-size:12px;">Tento článok bol s miernymi úpravami uverejnený v časopise Slovo+</span></p>
<p>
</p>tomáš ján kuník2017-05-28T06:16:06ZKeď sa pastier stane vlkomtomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/ked-sa-pastier-stane-vlkom2020-12-20T15:49:23Z2020-12-20T15:43:09Z<p style="text-align: justify;">
Včera prišli nové protipandemické opatrenia. S nimi väčšie obmedzenie účasti na bohoslužbách. A mne bolo jasné, že v mojej farnosti budú tie malé kostolíky naozaj malé na to, aby bolo bez ťažkostí možné obsadiť len 25% kapacity miest na sedenie.</p>
<p style="text-align: justify;">
Vo farnosti sme mali od štvrtku adventnú duchovnú obnovu. Ešte raz vďaka, p. Dušan, že si sa toho ujal.</p>
<p style="text-align: justify;">
Pátra som nechal v sakristii a šiel som pred farský kostol počítať veriacich, ktorí prichádzali na svätú omšu. Vedel som, že obvyklá účasť na bohoslužbách bežne presahuje súčasnú normu. Vedel som, kto príde na poslednú chvíľu a vedel som aj prečo. A tak som začínal tušiť, koho už nebudem môcť vpustiť do kostola.</p>
<p style="text-align: justify;">
Ako som tak stál pred kostolom a počítal farníkov, nevedel som, či som ešte dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce, alebo som už vlk, ktorý ich rozháňa. Stalo sa presne to, čoho som sa obával a ja som musel niektorým ľuďom (ktorí síce zásadne chodia na poslednú chvíľu, ale prídu vždy, keď môžu) povedať: <em>„Už vás nemôžem pustiť dnu. Prosím, choďte domov.“</em></p>
<p style="text-align: justify;">
Naozaj som si nikdy nemyslel, že raz ako kňaz budem stáť pred kostolom a budem ten, kto zabezpečuje, aby doň už nikto ďalší nevošiel. Málokedy hrám na pocity, ale toto bolo na mňa príliš. Bohu vďaka, že mám chápavých veriacich. Bohu vďaka, že rozumejú vážnosti situácie a bez reptania sa otočili a šli domov. Jasné, že som poobede mal ubolené telefonáty. S tým som počítal. Ale som vďačný, že napriek tomu, že všetci máme toho plné zuby a máme naozaj rôzne povahy, vieme takéto ťažké situácie riešiť bez konfliktov.</p>
<p style="text-align: justify;">
Akosi podvedome som začal hľadať vinníka. Možno preto, aby som si uľahčil v bolesti, možno preto, aby som sa zbavil zodpovednosti za moje, síce láskavé, ale predsa tvrdé: „Nie.“ Kto za to môže? Kto môže za to, že je v kostole obmedzený počet veriacich? Konferencia biskupov? Vláda? Úrad verejného zdravia?</p>
<p style="text-align: justify;">
Bohu vďaka, dosť rýchlo som prišiel na to, že hľadanie vinníka je nezmysel. Že obviňovanie biskupov, vlády, hygieny a neviem koho ešte, že mali a mohli spraviť viac či inak, nikam nevedie. Diskutovať môžeme pred alebo po kríze. Teraz je takáto situácia, treba ju rešpektovať a uvedomiť si, že pri túžbe hrať hrdinov je tu len jedna možnosť: hrdinstvo poslušnosti. Tej poslušnosti, ktorá je ochotná zriecť sa svojich predstáv, tradícií, túžob, plánov, práv či potrieb. Tej poslušnosti, ktorá sa krátko pred Vianocami snáď aspoň trošku podobá na tú Ježišovu z Getsemanskej záhrady: <em>„Otče, … nie ako ja chcem, ale ako ty“</em> (Mt 26,39).</p>
<p style="text-align: justify;">
Napokon, Slovo sa stáva telom v dokonalej poslušnosti Otcovi, aby túto poslušnosť mohlo potvrdiť na kríži. V tom je naplnenie Vianoc. Poslušnosť stojí potenie krvou. Jej zmyslom nie je osobný komfort ani naplnenie vlastných túžob, dokonca ani potrieb. Ale jej ovocím je spása, ktorú nám prináša Ježiš Kristus.</p>
<p style="text-align: justify;">
A tak Vás, milí moji farníci (ale aj všetci ostatní) veľmi prosím, zachovajme si v srdci pokoj. Aj keď sa možno nedostaneme na slávenie Eucharistie, skúsme to prijať. Majme v sebe kúsok štedrosti a ochoty podeliť sa. Veď azda v každej farnosti je viac vianočných svätých omší od vigílie až po tú cez deň. Vyberme si jednu a nepchajme sa na všetky. A vôbec to nemusí byť polnočná. Aj na vigílnej, aj na tej rannej oslavujeme narodenie toho istého Spasiteľa, ktorý sa pre nás stal <em>„poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“</em> (Flp 2,8).</p>tomáš ján kuník2020-12-20T15:43:09ZPredvianočná paródiatomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/predvianocna-parodia2020-12-15T16:24:25Z2020-12-14T18:43:13Z<p style="text-align: justify;">
Zasa som raz zistil, čo všetko nepotrebujem, hoci je to ponúkané v špeciálnej vianočnej zľave. Nuž, zľava. To je také magické slovo. Akcia! Opantá človeka a už-už by ho aj presvedčila, že sa ten <em>kauf</em> naozaj oplatí. No a potom zvesí hlavu, že napriek úplne špeciálnej akciovej zľave si to nemôže dovoliť. <em>„Žiadny problém!“</em> (to je tiež citát z jednej predvianočnej reklamy). Veď to sa dá kúpiť na splátky a splácať začnete až po Novom roku. A už sa aj podpisuje úverová zmluva.</p>
<p style="text-align: justify;">
Nepíše sa mi to ľahko, no z Vianoc stal biznis. Čo by to boli za sviatky, keby obchodné reťazce nezarobili viac, ako počas celého roka? A čo predáva najlepšie? No predsa dobrá reklama. Pozlátko, na ktorom si predajca snáď dá záležať viac, ako na samotnom tovare či službe. Ach, keby tie reklamy boli aspoň nápadité s nádychom kultúrneho humoru. Také mám rád a viem ich oceniť. No pri pohľade na niektoré reklamy, ktoré sa teraz tlačia do médií nadobúdam dojem, že pandémia nepriniesla len krízu ekonomiky, ale aj (seba)úcty a zdravého rozumu. Jedna reklama jačí nepočúvateľný ohavný text na melódiu piesne <em>Tichá noc</em>, ďalšia paroduje stať evanjelia, v ktorom Ježiš ukázal snáď najväčšie milosrdenstvo, ešte iná sa nás hedonisticky pokúša presvedčiť, že <em>to najkrajšie na sviatkoch je dobré jedlo</em>.</p>
<p style="text-align: justify;">
A tak si spomínam na slová otcov púšte z 3. storočia: <em>„Diabol je Božia opica.“</em> To znamená, že napodobňuje Boha, aspoň sa o to snaží. Nie je vynaliezavý, nie je tvorivý, nemá vlastný nápad. Len kopíruje, kradne a spotvoruje to krásne, čo nám Boh daroval. Ak siahneme po jeho výtvoroch, ostávame v konečnom dôsledku sklamaní, prázdni a nešťastní.</p>
<p style="text-align: justify;">
Dúfam, že ešte nie je neskoro, len Vás, moji drahí, veľmi prosím, nenechajme si ukradnúť Vianoce. Nedajme sa oklamať akciovými cenami, prešpekulovanými pozlátkami, textami reklám, ktoré by chceli byť vtipné a pútavé, no sú len zohyzdením jemnej kultúry umenia a trápnym výkrikom túžby po zisku.</p>
<p style="text-align: justify;">
Veď, priznajme si, na čo je nám dobrý ešte rýchlejší internet, keď sa vieme tak rýchlo pohádať aj bez neho? Čo osoží honosný darček na splátky, keď si nedoprajeme spoločne strávený čas? Aký úžitok je z bohato prestretého stola, keď pri ňom po sebe zazeráme?</p>
<p style="text-align: justify;">
Vytráca sa, dlhodobo a hrozivo sa vytráca, zmysel Vianoc. Možno je to tým, že je pohodlnejšie brázdiť internetové stránky, ako sa snažiť o láskavú komunikáciu v domácnosti; možno tým, že je ľahšie kúpiť drahú vec, ako darovať svoj čas na úkor vlastnej lenivosti; možno tým, že je menej náročné stáť celý deň pri hrncoch a plechoch, ako všimnúť si človeka, ktorého niečo trápi.</p>
<p style="text-align: justify;">
Ak ostaneme pri pozlátku, ak ostaneme na povrchu, radosť z Vianoc sa rýchlo vytratí. Možno už pri prvej splátke, ktorou sa urputne podieľame na oživovaní ekonomiky zasiahnutej krízou. Nepodceňujem vážnosť situácie. Práve naopak. Veľmi túžim, aby sme si jeden druhého všímali aspoň tak, ako si všímame pandemickú situáciu. Vírus nezáujmu o človeka je horší, epidémia egoizmu je nákazlivejšia a dôsledky sebectva vražednejšie ako korona…</p>
<p style="text-align: justify;">
Milí moji, nedajme si vziať Vianoce. Nedajme si ukradnúť ich zmysel. Pre nás, veriacich kresťanov, je to predsa sviatok príchodu Spasiteľa na svet. Pre neveriacich môžu byť sviatkom úcty, pokoja, lásky. Veď to všetko sú nádherné hodnoty. Nezabúdajme, že zmysel Vianoc tkvie v sebadarovaní. Boží Syn sa stal darom pre každého človeka. Je to dar Lásky, ktorý sa nedá vyvážiť ani nahradiť iným darom. Neparodujme tento zázrak našou povrchnosťou. Otvorme naše srdcia pravdivej Láske. Tej láske, ktorá sa nemeria peniazmi, rýchlosťou či pohodlím. Dovoľme, aby v našich srdciach vládla Láska, ktorá je úplná a preto sa nezastaví pri povrchnej márnivosti; Láska, ktorá sa nám darovala a preto má právo od nás očakávať, že aj my sa staneme darom pre ľudí okolo nás; Láska, ktorá má moc premieňať tmu na svetlo a preto nás môže premeniť na nových ľudí, schopných tú istú Lásku prijímať, prežívať a rozdávať nielen na Vianoce, ale každý deň v roku.</p>
<p style="text-align: justify;">
P.S.: Už len pre úplnosť… Slávnosť Narodenia Pána sa slávi 25. decembra. Deň pred ním, teda 24., nazývaný aj „štedrý deň“, je v kresťanskej tradícii dňom zvláštnej prípravy (aj v podobe pôstu) a „štedrá večera“ je vstupom do slávenia Vianoc; takzvaná <em>vigília</em> (z lat. „vigilare“ – bdieť) nás vovádza do slávenia už v predvečer sviatku. To znamená, že sa na narodenie Pána tešíme tak veľmi, že ani nejdeme spať; nie, že sa prejeme a dopijeme. Je smutné, keď kresťan (v opojení) tvrdí, že Vianoce sú 24. decembra.</p>tomáš ján kuník2020-12-14T18:43:13ZPokoj: pozdrav a dartomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/pokoj-pozdrav-a-dar2020-04-15T14:25:24Z2014-09-26T19:25:20Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Na Námestie Matky Terezy putujeme pešo. Nie je ďaleko, len asi hodinku zdravej chôdze. Postupe sa delíme. Kňazi, mladí, zbor... každý na svoje miesto. Až obdivuhodné, aký poriadok vládne v inak chaotickom meste. Vychutnávam si pokoj, ktorý sa na rušných uliciach Tirany tak často nevidí. Nasávam atmosféru.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">V sektore pre kňazov sa pomaly chystáme na svätú omšu. Toľko kňazov pokope... Ďalšia vec, ktorá sa tu často nevidí. Mierne napätie z toho, ako to všetko dopadne, vyvažujú výbuchy smiechu tlmené nežnou radosťou zo sviatosti zmierenia, ktorú si môžeme navzájom bratsky darovať.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Jeden z ceremoniárov nás sprevádza na pódium. Je mi jedno, kde budem sedieť. Modlím sa, aby nepršalo, lebo nebo vyzerá všelijako, len nie dobre. Zrazu sa ocitám v prvom rade, hneď pod ambonou. Odtiaľto sa veru nepostavím. Taký dobrý flek...</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Pápežský let chvíľu meškal. Neviem prečo, ale myslím, že to bolo pre horúčku, ktorú mal František od soboty. Je to na ňom vidieť i počuť. Premiér Rama víta Pápeža v prezidentskom paláci slovami: <em>„Dom Albánca patrí Bohu a hosťovi. Tak je dnes Albánsko dvakrát Božím domom, pretože k nám ako hosť prichádza Boží posol.“</em> Pri úvode Františkovej reči, pri slovách: <em>„Som šťastný, že som medzi vami...“</em>, neviem udržať slzy.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Svätá omša. Kyrie. Začína pršať. Po chvíľke prestáva, cez kázeň dokonca vykukne slniečko, ale na usušenie nestačí. Okrem toho svieti skoro priamo do očí, takže pri pohľade na Františka musím žmúriť. Nevadí. Ľahšie sa skrýva dojatie, hoci to vyzerá, že sa na Pápeža mračím (ešte to tak!).</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ono dojatie nabralo na obrátkach, keď nás vyzval byť ako orol – lietať vysoko a pritom nezabúdať na svoje hniezdo; hľadieť do budúcnosti, ale nezabúdať na korene.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Po slávení Eucharistie pár stretnutí na Námestí a pomaly sa presúvame do katedrály. Cestou sa zasa strhla leja. Vo falošnej nádeji, že ostaneme suchí, stojíme pod stanom, kde dobrovoľníci rozdávajú pútnikom vodu. Tí, ktorí majú dáždniky, ich už majú nad hlavami. Aj pod stanom... My, čo také veci nevlastníme, sa necháme znovu zmáčať a vôbec nám to nevadí. Čo tam po tom, že sme už tretíkrát zmokli. Dnes je medzi nami Peter našich dní a nech by neostala suchá ani nitka, stojí to za to.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Vstup do katedrály je stráženejší ako hranice Schengenu. Vnútri veľa ľudí a málo miesta. Toto srdce diecézy sa na pár chvíľ zmenilo – dnes nič zvláštne. Však ráno som nespoznával ani Tiranu. Komu nechutil suchý obed na daždi, sýti sa v lavici. Kto nestihol uschnúť vonku, snaží sa o to teraz. Okrem toho sa chce snáď každý s každým stretnúť a prehodiť pár slov. No aj je silne prítomná mystika očakávania.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Najsilnejší moment: Františkove slzy. Keď sa sklonil nad otca Ernesta, aby ho objal po tom, čo vydal svedectvo o tom, ako prežil komunistické lágre, budil dojem, akoby sa tak isto skláňal nad celou Cirkvou (a nielen v Albánsku), aby ju chránil.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tohto kňaza a sestru, ktorá rovnako vydala svedectvo o tom, ako prežila komunizmus, potom <em>„použil ako príklad“</em>, počas kázne vo vešperách, pretože <em>„všetci si navzájom máme byť príkladom“</em>. Poďakoval im za svedectvo a nám povedal, že ak títo svedkovia viery mali silu prežiť všetky tie muky, tak to bolo preto, že <em>„ich jedinou útechou bol Kristus“</em> a nás zasvätených vyzval, aby sme nehľadali inú útechu, pretože <em>„ak budeš hľadať inú útechu, nebudeš šťastný. Ba viac, nebudeš schopný utešovať iných.“</em></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Vešpery sa skončili. Zavetril som, že mám pre dnešok poslednú šancu vidieť Pápeža z blízka. Celkom drzo som nepočúvol pokyn organizátora, ktorý nás vyzval ostať sedieť a presúvam sa ku dverám. Však aj Pápež musí von dverami, ktorými vošiel.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Podarilo sa. Keď sme si podali ruky, cítil som sa ako Jakub, ktorý hovorí anjelovi: <em>„Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!“</em> Stretli sa nám pohľady a pri mojom <em>„dnes mám výročie vysviacky“</em> som si vyslúžil úsmev. Z očí do očí som posledne Pápežovi pozeral pred 11 rokmi v Banskej Bystrici.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Túto blízkosť budem ešte dlho spracovávať a dlho z nej čerpať. Nie pre ono podanie ruky. To by bolo málo, hoci aj to sa cení. Skôr pre slová povzbudenia, ktoré František adresoval cirkvi v Albánsku. A najmä preto, že táto návšteva ďaleko prekročila hranice Albánska a podľa slov samotného Pápeža má byť signálom pre celý svet. Signálom pokoja a povzbudením k tomu, že je možné darovať ho a rovnako aj prijať.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
</p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">foto: hlavný obrázok: ja :)</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;"> úvodný obrázok: CTV</span></p>tomáš ján kuník2014-09-26T19:25:20Z„Trochu si odpočiňte“ (Mk 6,31)tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/„trochu-si-odpocinte“-mk-6-31-2019-07-03T20:31:52Z2019-07-03T20:29:28Z<p style="text-align: justify;">
„Trochu si odpočiňte“ (<em>Marek </em>6,31)</p>
<p style="text-align: justify;">
Najviac to asi vidno na deťoch počas posledných týždňov školského roka. O prázdninách sa už nešepká ako o nejakej priam magicky vzdialenej odmene; už sa o nich hovorí celkom nahlas s nadšením ako o niečom, čo príde. Konečne žiadne vstávanie, žiadne diktáty, žiadne domáce úlohy.</p>
<p style="text-align: justify;">
Prejde čas školskej dochádzky a … už ako dospelí zažívame niečo podobné. Len ten čas sladkého nič nerobenia už netrvá dva mesiace, ale nanajvýš pár týždňov. Aký milý paradox. Všetky deti chcú byť dospelé, aby nemuseli chodiť do školy a keď z nej vyrastú, chceli by sa, už dospelí, zasa stať deťmi a mať len tie detské starosti, ktoré končia pár úlohami. A niekedy naivne detským ospravedlňovaním vlastnej lenivosti usilovne hľadať výhovorku v štýle: <em>„To nie je moja chyba, že som dostal päťku. Však aj Jožo dostal. To si učiteľka vymyslela takú ťažkú písomku. To sa nedalo napísať.“</em></p>
<p style="text-align: justify;">
Na čo nám je oddych, keď po ňom zasa prichádzajú dni plné práce, námahy a stresu? V škole či práci myslíme na dovolenku a prázdniny a len čo ten čas príde, zasa myslíme na to, čo nás čaká po návrate do obyčajných dní. Ubíjajúci stereotyp. Stála myšlienka na budúcnosť, na to, čo nás čaká. Prípadne nostalgická spomienka, aké to bolo kedysi všetko iné; a nielen v práci či škole, ale aj v spoločnosti, vo vzťahoch, alebo v nás…</p>
<p style="text-align: justify;">
Myslíme na to, čo bolo a čo bude. A možno pri tom zabúdame myslieť na to, čo JE práve teraz. Aj preto si stále viac myslím, že čas oddychu (prázdnin či dovoleniek) nemá byť časom odtrhnutým od každodennej reality, ale časom, v ktorom sa naučíme vnímať prítomný okamih. Chvíľou, v ktorej sa zamyslíme nad zmyslom každodennej námahy a možno práve vďaka oddychu objavíme jej čaro. Okamihom, v ktorom si uvedomíme, že nežijeme pre výkon ani pre oddych, ktorý po ňom nasleduje. Časom, v ktorom sa naučíme ďakovať za zdravie a silu, prípadne sa naučíme v pokore prijať, že tých síl či zdravia už nie je toľko, ako kedysi.</p>
<p style="text-align: justify;">
V Biblii čítame prosbu: <em>„A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“</em> (<em>Ž</em> 90,12). Možno práve dovolenka či prázdniny môžu byť tým požehnaným priestorom, v ktorom sa zamyslíme a naučíme sa „zrátať si“ náš život. Nie len v zmysle toho, koľko nám ešte chýba odpracovať do dôchodku, ale najmä v zmysle prehodnotenia našich cieľov a prostriedkov, ktorými sa tie naše ciele snažíme dosiahnuť. Dovolenka, to je ako keď maliar, ktorý tvorí veľké dielo, na chvíľu preruší svoju činnosť a poodíde od plátna aby jednak videl, čo zatiaľ dokázal vytvoriť a zároveň, aby videl, čo ešte potrebuje dotvoriť.</p>
<p style="text-align: justify;">
Čas dovolenky je, samozrejme, časom oddychu. Ale myslím, že by sme nemali zabúdať na tento rozmer pohľadu na náš život. Kde inde, ako v pokoji dovolenky, akoby „poodstúpení od plátna reality“, sa môžeme bez stresu zamyslieť nad situáciou na našom pracovisku, nad našimi výkonmi, nad pracovnými i osobnými vzťahmi? To všetko s cieľom a túžbou niečo zlepšiť. Nie vrátiť sa ako majstri sveta a rozdávať rady všetkým naokolo, ale snáď sebe samým stanoviť nové výzvy a hranice v túžbe veľmi konkrétne zlepšiť to, čo nefunguje tak, ako má.</p>
<p style="text-align: justify;">
Iste, je to činnosť, na ktorú treba vždy aspoň dvoch. Ale nič nám nebráni (teda, okrem vlastného strachu), byť tým prvým, kto začne niečo meniť. Byť tým, kto po návrate z dovolenky a prázdnin prestane frflať či sťažovať sa na vedenie, obviňovať či ohovárať kolegov, alebo… žalovať na spolužiakov.</p>
<p style="text-align: justify;">
Drahí moji, nech je čas oddychu časom, v ktorom sa dokážeme zastaviť a premýšľať. Aby sme to dokázali, nepotrebujeme cestovať cez pol sveta do najvychytenejších destinácií s bezpočtom luxusných hotelov. Stačí k tomu odvaha zastaviť sa. Možno doma v záhrade či na balkóne pri káve načerpáme omnoho viac, ako kdesi ďaleko. Možno jedna prechádzka lesom, hoci len do Cenova, zmení náš život viac, ako cesta okolo sveta. Toho najvzácnejšieho „dovolenkára“ totiž nosíme v sebe. Tak mu doprajme ten najvzácnejší čas práve tam, kde sme. Veď pokoj v srdci nevybudujeme tým, že budeme donekonečna zapĺňať pamäťové karty tisíckami gýčových fotografií. Radšej sa sústreďme na to, aby sme priestor našich sŕdc napĺňali pokojom a radosťou.</p>
<p style="text-align: justify;">
Prajem Vám požehnaný a zmysluplne využitý čas dovoleniek a prázdnin.</p>tomáš ján kuník2019-07-03T20:29:28ZNaplnené očakávanietomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/naplnene-ocakavanie2018-12-24T14:25:46Z2018-12-24T14:19:15Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">A ak sa toto všetko mení v čase pred narodením dieťaťa, nezriedka sa po jeho narodení toho zmení ešte viac. Určite pribudnú povinnosti a s istotou ubudne spánku. Všetko sa točí okolo toho bezbranného uzlíka, ktorý potrebuje nepretržitú starostlivosť. A ak sme vnímaví, akosi nám pomaly dochádza, že nič, ale naozaj nič už nie je také, ako doteraz.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tak nejako je to aj so slávením Vianoc. Narodí sa Dieťa, ktoré definitívne a navždy zmení život človeka. Veď si stačí prečítať len tých pár zmienok o jeho narodení v Betleheme. Mení sa život pastierov. Mení cesta mudrcov od Východu – teda spôsob ich života. Mení sa situácia na kráľovskom dvore v Jeruzaleme, kde o jeho narodení len počuli. Mení sa život Márie a Jozefa, ktorí sa ocitajú v nezávideniahodnej situácii, keď musia utekať, aby malému Ježišovi zachránili život. Jeho narodenie spôsobí takú spoločenskú zmenu, že svet prestane počítať vek od východu z Egypta či návratu z Babylonského zajatia; od založenia Ríma či jeho pádu. Narodenie Ježiša Krista je tak dôležitým okamihom dejín, takou nevysloviteľnou zmenou v živote ľudskej rodiny, že dejiny sa zrazu počítajú „pred“ a „po“ Kristovi. Moderne, snáď v domnení falošnej tolerancie či dedičstva totality, niektorí používajú radšej výraz „pred naším letopočtom“ či „nášho letopočtu“. Taká drobnosť a pritom tak dôsledná snaha vytlačiť Ježiša z ľudského života.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">On sa stal Darom. Pre Teba. On sám je zvesťou o nekonečnej láske Boha k človeku. Áno, On prišiel, aby zmenil Tvoj život. Môj život. Život každého človeka.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak si pripomíname jeho narodenie slávením Vianoc, tak na tento rozmer nemôžeme zabudnúť. Ak sa zo slávenia Vianoc vytratí Narodenie Pána, stratia svoj význam. Znamenalo by to zabudnúť na toho, ktorý sa stal Darom z milosti a lásky Otca úplne zadarmo. Potom ľahko podľahneme pokušeniu kupovať stále drahšie dary a nimi merať veľkosť lásky. Ak zabudneme na Darcu, ktorý sa stal Darom, nebudeme schopní darovať sami seba, nedokážeme zmeniť naše ubolené vzťahy, vzdať sa pocitu krivdy a možno ani túžby po pomste. Ak sa zo slávenia Vianoc vytratí rozmer vytúženého príchodu Dieťaťa, stratíme zmysel pre túžbu konať dobro.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Veľmi Ti prajem, aby si nestratil citlivosť srdca. Aby si sa nebál žiť každý deň v roku to, čo slávime na Vianoce: stretnutie s Dieťaťom, ktoré svojou Láskou mení všetko.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Keď si v týchto dňoch pripomínaš jeho príchod, nezabudni sám, sama sebe pripomenúť aj to, že prichádza, chce prísť aj do Tvojej rodiny práve preto, aby všetko bolo inak, aby už nič nebolo také, ako doteraz. Neprichádza preto, aby si bol milý či milá len pár dní. Nechce prísť preto, aby si z Tvojho domova vyhodil lásku spolu so stromčekom. Ani preto, aby Tvoja dobrota pominula spolu so snehom. Ježiš prichádza, aby v Tvojom srdci spravil podstatnú zmenu. Skús malého Ježiša obdarovať. Skús počas celého roka nezabúdať, že jeho životný štýl môže a má byť aj tým Tvojím.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Práve Vianoce – Narodenie Pána – Ti pripomínajú, že víťazstvo sa nedosahuje násilím, ale láskou. Nie šliapaním po druhých, ale poníženosťou. Nie nafukovaním sa a prázdnym dokazovaním moci, ale pokorou. Áno, sú to všetko čnosti, ktoré sa tomuto svetu zdajú slabé, neúčinné a možno aj bláznivé. No sám Boží Syn Ti svojím narodením ukazuje, aké sú mocné, dôležité a múdre. On, ktorý zanechal svoju nebeskú slávu sa stal bezbranným dieťaťom, aby si sa nebál k nemu priblížiť. Všemohúci sa stal bezmocným. Kvôli mne, kvôli Tebe.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Chcem Ťa pozvať. Nájdime si čas; len pár chvíľ. Zamyslime sa spolu nad týmto tajomstvom. Možno Ťa pohľad na Dieťa uložené v jasliach zrazí na kolená tak, ako mňa. Možno sa tak z vďačnosti staneš dosť malým, aby si prosil o odpustenie. A možno sa na tých istých kolenách staneš dosť veľkým na to, aby si nielen prosil, ale aj dával odpustenie tým, ktorí Ťa ranili. A Tvoj život už nikdy nebude ako predtým, lebo objavíš, že pokojná radosť z odpustenia a dar trpezlivej lásky je viac, ako úzkoprsá túžba po pomste či sebazničujúci postoj nenávisti.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nech novonarodený Boží Syn premení Tvoj život v stretnutí s Ním.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">O tento dar prosím pre Teba pri jasličkách. K tomu Ti so srdca žehnám a vyprosujem milostiplné prežitie sviatkov Narodenia Pána a mnoho pokoja v srdci počas celého nastávajúceho roka.</span></p>tomáš ján kuník2018-12-24T14:19:15ZAko detitomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/ako-deti2018-04-16T10:21:16Z2014-06-12T10:20:15Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Videli ste, ako sa tri a pol ročné dievčatko hrá s tým, čo nájde? Bez strachu, v radosti, žasnúc nad životom.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Pršalo, tak si našla <em>„svoju dážďovku“</em> a celý deň sa o ňu starala, strážila ju a úplne všade ju so sebou nosila. Jej mladší brat mal dovolenie pohladkať ju, ale vziať si ju nemohol. Iba ak by si našiel svoju... Azda by s ňou šla aj spať, ale to jej už mamička nedovolila.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Na druhý deň zasvietilo slniečko, z každej strany bzučal nejaký hmyz. Na dážďovku sme zabudli, ale stále nebolo treba <em>barbie</em> ani iné najsammodernejšie hračky. Úžas začal <em>„spacákom pre motýle“</em> – húsenicami od výmyslu sveta. Až som sa miestami obával, či sa daktorá nebude brániť. Predsa len, mnohé zvyknú byť jedovaté. Ale detí sa zjavne neboja...</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Vážka však vyzerala hrozivo. Spočiatku nahnala do očiek aj slzičky strachu, ale to rýchlo prešlo a o chvíľu sa z nej stal najlepší kamarát. Tak krásne, jednoducho.</span></p>
<p style="text-align: center;">
<span style="font-size:12px;"><img alt="" src="https://www.mojakomunita.sk/documents/414735/1666832/Sn%C3%ADmka+2+%2812.+6.+2014+12-09%29.png/4be59491-2cf9-4b86-bc87-4318057d9d68?t=1402568451701" style="width: 640px; height: 361px;" /></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Kedysi sme s úškrnom hovorievali: <em>„Ako málo stačí k detskej radosti.“</em> Aká veľká a jednoduchá pravda! Dnes sa mi žiada s bolesťou dodať: ako ťažko sa znovu nachádza, keď sa stratí...</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tá krásna, nefalšovaná, priezračná, uchvacujúca a nákazlivá detská radosť z úplných drobností každodenného života. Prameň spokojnosti a pokoja. Azda na toto myslí Pavol, keď filipanom opakuje, aby sa neustále radovali (por. Flp 4,4). Áno, aj z drobností.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ozaj, kde je hranica, kde možno povedať, že toto je ešte drobnosť a toto je už veľká vec? Naozaj je ťažké niekde nakresliť čiaru. Nech je všetko dôvodom na radosť. Nech sú dôvodom na veľkú radosť aj tie otravné malé muchy. Snáď aj preto, lebo v duchovnom živote neexistujú maličkosti...</span></p>
<p style="text-align: center;">
<span style="font-size:12px;"><img alt="" src="https://www.mojakomunita.sk/documents/414735/1666832/Sn%C3%ADmka+3+%2812.+6.+2014+12-18%29.png/8f8b5cff-f577-47b1-8997-0106f69556f7?t=1402568460918" style="width: 640px; height: 361px;" /></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Máme sa od detí čo učiť...</span></p>tomáš ján kuník2014-06-12T10:20:15ZZatiaľ asi ešte nie...tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/zatial-asi-este-nie-2017-09-27T09:04:55Z2017-09-27T08:55:27Z<p style="text-align: justify;">
Vracal som sa na jedno z miest, kde som nebol roky. Len tak, zo zvedavosti. Nič zvláštne ma k nemu neťahalo. Len som chcel vidieť, aká je cesta a či sa vôbec niečo zmenilo.</p>
<p style="text-align: justify;">
Už som bol skoro v cieli, keď som na pravej strane cesty zazrel traktor a pri ňom policajné auto a sanitku. Vyhláška káže v prípade nehody zastaviť a poskytnúť pomoc. No a keďže som veriaci, okrem vyhlášky mi ani svedomie nedá len tak prejsť popri nešťastí človeka. O to viac, že ako kňazovi mi prináleží poskytnúť prvú pomoc nielen v telesnej, ale aj v duchovnej oblasti.</p>
<p style="text-align: justify;">
Tak som zastavil pri policajtoch a pýtam sa, či treba pomôcť. Mladý muž v uniforme slušne odpovedal, že netreba. Nedal som sa odbiť, hovorím: <em>„Som kňaz, ak treba…“</em> A on na to: <em>„Už je v sanitke, tak zatiaľ asi ešte nie… Vďaka.“ </em>Nuž, dobre. Pomyslel som si, pozdravil a šiel svojou cestou. Ale tá odpoveď mi nedala pokoj.</p>
<p style="text-align: justify;">
<em>„Zatiaľ asi ešte nie…“</em></p>
<p style="text-align: justify;">
A kedy už hej?</p>
<p style="text-align: justify;">
Hm. Asi máme zvláštnu predstavu o tom, kedy „už“ volať Pána Boha na pomoc a kedy „ešte nie“, kedy to ešte zvládneme sami. Onomu zranenému v sanitke úprimne prajem skoré uzdravenie, ale…</p>
<p style="text-align: justify;">
Predstava o tom, že na stretnutie s Bohom v osobe kňaza máme ešte čas, je veľmi zavádzajúca. Žiaľ, práve v prípadoch, keď si myslíme, že ešte máme čas, že ešte je skoro, stačí okamih a zrazu je neskoro. Príliš neskoro…</p>
<p style="text-align: justify;">
Boh má o nás záujem stále, nielen v okamihu smrti, o ktorom ani nevieme, kedy príde. On nás stále čaká, stále na nás pozerá pohľadom plným milosrdenstva, je stále pripravený pomôcť nám a dať nám oveľa viac, ako sa odvažujeme prosiť.</p>
<p style="text-align: justify;">
Neodkladajme čas stretnutia s Bohom. Ani čas stretnutia s Bohom v osobe človeka, ktorý je blízko nás. Neodkladajme čas vzájomného odpustenia, zmierenia či pomoci. Učme sa pozerať sa okolo seba s očami pripravenými podať pomocnú ruku. A rovnako, nebojme, nehanbime sa prijať pomoc či odpustenie, ak nám ich niekto ponúka.</p>
<p style="text-align: justify;">
Ono <em>„Zatiaľ asi ešte nie…“</em> je veľmi zradné. Žijeme tu a teraz a len raz. Teraz je správny čas, ten najsprávnejší čas, všímať si ľudí okolo nás, teraz je najlepší čas na stretnutie s Bohom. Lebo, úprimne… „Potom“ znamená „nikdy“. Veľmi často. Nepremárnime túto chvíľu čakaním na lepšiu. Práve táto je tá najlepšia.</p>tomáš ján kuník2017-09-27T08:55:27ZDva svetytomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/dva-svety2017-06-22T17:28:40Z2017-06-22T17:23:19Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">Tak sa mi pritrafilo aj celkom nedávno. Potreboval som sa dostať z bodu A do bodu B. Celkom úmyselne neuvádzam konkrétnosti. Bol podvečer, ale slniečko ešte stále dosť vysoko a ešte stále celkom poctivo pripekalo. Bol som dosť hladný, veď som od rána takmer nejedol (to bola moja chyba). A aj kvalitne unavený. Veď som niesol batoh so štvrtinou mojej hmotnosti.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Niekoľko áut popri mne prešlo. Niekto si ma asi ani nechcel všimnúť, niekto iný mi zasa zakýval, že končí už tu, že teda by mi veľmi nepomohol. Zastavil mi chlapík na dodávke. Že ma vezme, ale len do ďalšej dediny. Potešil som sa. Veď s tým batohom na chrbte... každých sto metrov je dobrých. A bolo to skoro 5 km.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Na dlhej rovnej ceste pred dedinou si všimol, že na zastávke stojí autobus. Spýtal sa ma, či nechcem ísť spojom. Bolo mi to jedno. Potreboval som sa niekam dostať a tých pár centov, možno pár euro som pri sebe mal. Chlap dupol na plyn s výrokom: <em>„Snáď sa ešte nehýbe.“</em> Keď som videl rýchlomer, povedal som mu len, že by som bol nerád, aby kvôli mne prišiel o papiere. Predsa len... už sme boli v dedine a svietilo tam 120km/h. Pousmial sa len a povedal, že to je v poriadku. Tak mi chcel pomôcť, že kvôli mne riskoval pokutu a papiere. Neznámemu človeku, ktorý mu to nikdy nebude mať ako odplatiť. Možno tiež dakedy chodieval stopom. A možno nie. Len vedel, čo je núdza a veľmi si vážil pomoc, ktorej sa mu kedysi dostalo a takto ju oplácal.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Stihli sme. Zastal pred autobusom. Čo zastal! Poriadne zaflekoval. Rýchly pozdrav a už som sa so spokojným úsmevom niesol aj s batohom k dverám autobusu. Úsmev mi ale rýchlo zmrzol vo chvíli, keď sa dvere autobusu predo mnou zatvorili. Prosebne som pozrel na šoféra. Ten sa len zvláštne pozeral, rozhadzoval rukami a výrečnými gestami mi naznačil, že odchádza. Kým som sa spamätal, autobus sa pohol. A ja som nechápavo ostal stáť na zastávke a premýšľal som, prečo ma vlastne nevzal. Či to bolo preto, že som prišiel neskoro, či pre batoh, či pre...? Neviem. Vodič tohto „podvŕbáka“ isto mal tie najsprávnejšie dôvody, pre ktoré ma odmietol naložiť do poloprázdneho spoja…</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Kým som chytil ďalšieho stopa, mal som trošku času porozmýšľať. A znovu sa mi potvrdilo, ako veľmi záleží od konkrétneho človeka. Vôbec nejde o to, kto má akú farbu pleti, akým jazykom hovorí či do akej náboženskej skupiny patrí. Ide o to, akým je v skutočnosti človekom. Teda tým, kto vidí potrebu svojho blížneho, kto si ho všimne v jeho núdzi.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Je pred nami čas oddychu, dovoleniek, prázdnin. Keď sa rozhodneme na pár dní „vypnúť“ a trošku vykročiť zo všednej každodennosti, skúsme „nevypnúť“ aj naše srdcia a všímajme si jeden druhého. Neprechádzajme okolo seba ako múmie; alebo ešte horšie, ako divé zvery. Nebojme sa podať pomocnú ruku, dať niečo zo seba, stratiť pre človeka pár minút z nášho uponáhľaného času a urobiť tak tento svet trošku lepším.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Mimochodom, po odchode autobusu ma do auta vzal hneď prvý šofér. A zaviezol ma presne tam, kde som potreboval. Zadarmo a skôr, ako onen autobus…</span></p>tomáš ján kuník2017-06-22T17:23:19ZA Svetlo vo tmách svietitomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/a-svetlo-vo-tmach-svieti2016-12-24T14:33:40Z2016-12-24T14:31:00Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">Evanjeliá ponúkajú pri opise Vianoc doslova explóziu svetla. Jasná hviezda a anjeli sú znameniami, ktoré odkazujú na Dieťa uložené v jasliach. No akoby k nemu neviedli priamo. Hviezda vedie mudrcov po dlhej ceste najprv do Jeruzalema, až potom do Betlehema. Akoby ju na čas stratili. A „</span><em style="font-size: 12px;">nesmierne sa zaradovali</em><span style="font-size: 12px;">“ (Mt 2,10), keď ju znova uvideli. Anjeli zasa prídu k pastierom a ohlásiac im radostnú zvesť im len načrtnú, kde nájdu Spasiteľa. Zvyšok cesty je len na ich vôli a ochote vstať a ísť.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Isto nie je náhoda, že evanjeliá ponúkajú práve tieto dve skupiny ľudí. Pastierov, ako tú najobyčajnejšiu skupinu ľudí. Možno drsných, ale úprimných. Možno nevzdelaných, ale s otvoreným srdcom. Možno ako tých, ktorí sú okolím vnímaní ako čudáci, a predsa sú ochotní vo svojej krásnej jednoduchosti ísť v ústrety Svetlu.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Mudrci sú trošku iná kategória. Presný opak pastierov. Ľudia, ktorí „vedia čítať z hviezd“ znamenia čias. Vzdelaní a zároveň vyučení Božou múdrosťou. Ľudia z kráľovského dvora, ktorých jedinou povinnosťou bolo štúdium a predsa pri svojej učenosti ostali pokorní. Tí, ktorým tituly a široký rozhľad neubrali na pokore. Možno práve naopak.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">A tieto dve skupiny sa stretajú pri jasliach. Cudzinci a spodina. Kde sú veľkňazi? Kde sú tí, ktorí skúmali Písma a proroctvá? Kde sú tí, ktorí mali spoznať Mesiáša a rozpoznanie jeho príchodu mali takpovediac v náplni práce? Nevieme. Vieme len to, že tam neboli. Zdá sa, že ešte stále blúdia kdesi na púšti motajúc sa okolo seba zahľadení ktovie kam. Akoby pre nich zastal čas v dobe proroka Izaiáša, ktorý s veľkou bolesťou konštatuje hneď v úvode svojej knihy: <em>„Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí“</em> (Iz 1,3). Preto tá známa idylka jasličiek, kde popri mudrcoch a pastieroch nachádzame oslíka a vola – ako znamenie toho, ako ľahko sa začneme motať len okolo seba, ak prestaneme byť vďační. Ján vo svojom evanjeliu smutne poznamenáva: <em>„Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“</em> (Jn 1,11), aby nás varoval pred prázdnym mudrovaním a tvrdohlavosťou, v ktorých sa dá len bezcieľne blúdiť.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ako sa dá prehliadnuť Svetlo v temnej noci? Ako sa dá nevšimnúť si, že Boží Syn sa stal človekom? Možno si povieme, že nám by sa to nestalo... Naopak, isto by sme zvesť o narodení Spasiteľa prijali s radosťou, veď sme citliví ľudia. Veriaci katolíci, evanjelici, alebo aj neveriaci. Možno si povieme, že ak by sme žili v tej dobe, isto by nám tak významná udalosť neunikla. Naozaj?</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Veď aj dnes sa znova rodí Kristus. Aj dnes sa Boží Syn stáva človekom aby bol <em>Boh s nami</em>. Aj dnes prichádza v takom istom tichu, aby nás zachránil. Možno práve tu je zádrhel. Prichádza, aby zachránil. Ale... Stojíme o jeho pomocnú ruku? Prichádza, aby zmenil náš život. Ale... Máme na to dosť odvahy?</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Múdro a právom sa o Vianociach hovorí ako o najkrajších sviatkoch roka, o sviatkoch lásky. Je dobré, pekné a správne, keď sa rodina zíde, aby sme sa navzájom obdarovali. Pomáha nám to nezabudnúť na podstatu Vianoc. Nezabudnúť, že Boh nás tak veľmi miloval, že nám daroval svojho Syna. To On je ten pravý Dar ľudstvu a každému človeku. Ak z Vianoc odstránime tento ich základ, ostanú okyptenou pretvárkou a zo sviatkov sa stane honba za darčekmi, ktoré, hoci sú drahé, aj tak za nič nestoja... Ak z Vianoc vyženieme Krista, naženieme samých seba do zradnej siete supermarketov, v ktorých sa dá kúpiť všetko. Teda, okrem toho, čo je naozaj potrebné.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak majú Vianoce aj tento rok ostať sviatkami lásky a porozumenia, potrebujeme ich sláviť s veľkou vďakou za ten najväčší Dar. Jedine Ježiš, to bezbranné dieťa v jasliach, nám môže a túži dať pravý pokoj. Zadarmo. Tu a teraz. Ten pokoj, v ktorom nemusí byť všetko dokonale naservírované, perfektne upratané a sterilne čisté. Ten pokoj, ktorý On dáva do srdca, nie do vecí.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Modlím sa za Vás všetkých, a prajem Vám, aby nikto pri slávení Vianoc nezabudol na ich zmysel. Modlím sa, aby sa v každom srdci obnovil pokoj. Aj tam, kde možno už dávno chýba. Ježiš ho znova štedro dáva. Stačí ho prijať. Modlím sa, aby sa Ježiš znova narodil v každom z nás. A modlím sa, aby sme takto prežívali Vianoce počas celého roka 2017.</span></p>tomáš ján kuník2016-12-24T14:31:00Zotec Ernesttomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/otec-ernest2016-10-09T17:48:29Z2016-10-09T17:35:44Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px;">Ako 20-ročný, už vo františkánskom habite, zažil, ako albánska štátna bezpečnosť vyplienenia kláštor v Shkodre. Štát kláštor premenil na sídlo vyšetrovacej väzby. Vyšetrovaných držali v izolácii, mučili ich elektrickým prúdom, nedovolili im niekoľko dní a nocí ani sadnúť si, oblievali ich studenou vodou a ak mohli spať, tak len na mokrej betónovej podlahe často už skropenej krvou tých, ktorých v celách mučili pred nimi. V lepšom prípade sa mohli zakryť mokrou prikrývkou.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Mladý františkánsky mních Ernest bol spolu s ostatným „dorastom“ z kláštora poslaný domov. Dostal prácu učiteľa v jednej malinkej dedinke hlboko v horách a po základnej vojenskej službe, kde sa s brancami zaobchádzalo bežne horšie ako so zvieratami, prijíma 7.IV.1956 kňazskú vysviacku.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Jeho kňazské pôsobenie netrvalo dlho. Po polnočnej omši v roku 1963 bol zajatý a odvedený políciou presne do toho kláštora, z ktorého ho kedysi komunisti vyhodili. Vrátil sa tam, kde sa pripravoval dať Kristovi všetko, aby si teraz vypočul rozsudok smrti.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Neskôr mu bol rozsudok zmenený na 25 rokov nútených prác. Samozrejme, v neľudských podmienkach. Jeho kňazské srdce sa nezaprelo ani v pracovnom tábore. Pre väzňov všetkých kategórií, od zlodejov až po politicky nepohodlných ľudí, sa stal otcom. Možno aj preto si o desať rokov znovu vypočul rozsudok: trest smrti. Dôvod bol celkom jasný: podozrivý z pokusu o sprisahanie. Trest nebol vykonaný ani teraz. Otca Ernesta sa zastali väzni. Ostal v pracovnom tábore do roku 1981. Spolu teda strávil vo väzeniach a pracovných táboroch osemnásť rokov, z toho dvanásť v bani.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Po prepustení na slobodu mal v kádrovom posudku zápis: „nepriateľ ľudu“. Keďže počas komunizmu musel každý pracovať, otec Ernest, s nálepkou, ktorú dostal od úradov, mohol akurát tak čistiť kanále a žumpy. Nemohol verejne pôsobiť ako kňaz. A tak to robil tajne. Presne tak, ako tí ostatní, ktorí už prežili väzenie, mučenie, pracovné tábory. So špiónmi v pätách a s pohľadom upretým na kríž.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Keď sobášil, snúbencom pred jeho príchodom dali na oči šatku, aby nespoznali kňaza a pri prípadnom súdnom pojednávaní mohli povedať, že na ich svadbe „kňaza nevideli“.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Po páde režimu v roku 1990 slúžil ako kňaz všade tam, kde ho biskup poslal. Pokorne a trpezlivo zmieruje rodiny, ktoré upadli do krvnej pomsty; je živým svedectvom odpustenia a víťazstva lásky.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Jeho hrdinsky prežitý kňazský život mu o pár dní prinesie odmenu: pápež František ho dnes (9.X.2016) vymenoval za kardinála. Som presvedčený, že purpur, ktorý dostane, je len chabou predchuťou odmeny, ktorú mu vo večnosti dá Pán. Ja sa úplne sebecky modlím, aby tú Božiu odmenu dostal čím neskôr, pretože takých ľudí, ako je otec Ernest, tento svet veľmi potrebuje. Tu a teraz.</span></p>
<p style="text-align: right;">
<span style="font-size: 12px;">foto:</span></p>
<p style="text-align: right;">
<span style="font-size: 12px;">malý obrázok: internet;</span><br />
<span style="font-size: 12px;">hlavný obrázok: otec Ernest s pápežom Františkom v katedrále v Tirane 21.IX.2014.</span><br />
<span style="font-size: 12px;">Otec Ernest vtedy svojím svedectvom pápeža rozplakal. (c) l´Osservatore Romano</span></p>tomáš ján kuník2016-10-09T17:35:44ZTebe slovenská spieva (?) krajina...tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/tebe-slovenska-spieva-krajina-2016-10-08T16:25:19Z2016-10-06T18:56:20Z<p style="text-align: justify;">
Ako dôkaz starobylosti tejto úcty priniesol otec biskup Július Gábriš v roku 1984 na púť do Šaštína reliéf Sedembolestnej z roku 1484 (teda presne 500-ročný exemplár), jeden z tých, ktoré sa vtedy vyrábali z pálenej hliny na príkaz Mateja Korvína a na Slovensku sa nachádzali azda v každej rodine.</p>
<p style="text-align: justify;">
Hoci sa jej sedem bolestí pripomína zvlášť, neznamená to, že ich bolo práve toľko. Sedem je v biblickej reči číslo plnosti, hojnosti. Teda „Sedembolestná“ je tá, ktorá trpela veľa. Je zaujímavé, ako si Boh vedie Máriu. Najprv ako celkom obyčajné dedinské dievča, ktoré pozve stať sa matkou jeho Syna. Anjel ju osloví <em>„Raduj sa, milosti plná“</em> (Lk 1,28), v gréckej pôvodnine „chaire, kecharitoméne“. Spomínam grécky text preto, lebo tu lepšie vyznie podobné znenie slov chará (radosť) a charis (milosť, ale aj dar).</p>
<p style="text-align: justify;">
Mária je teda povolaná radovať sa z daru, ktorý jej Boh ponúka a ktorý je pozvaná slobodne prijať. Do bolesti, ktorú so sebou tento dar nesie, je Mária vychovávaná postupne. Iste si bola vedomá, že očakávanie Mesiáša je v jej ľude živé, no na druhej strane je veľmi pravdepodobné, že sa stretla s nepochopením aj u najbližších (veď aj Jozef, jej snúbenec, ju chcel prepustiť). Bolesť sa v tomto kontexte vyslovene objaví až v chráme, kde Simeon povie Márii: <em>„Tvoju vlastnú dušu prenikne meč“</em> (Lk 2,35).</p>
<p style="text-align: justify;">
Na chvíľu sa zdá, akoby sa radosť z daru celkom vytratila. No opak je pravdou. Bolesť je zárukou, že sa jedná o skutočný vzťah lásky, do ktorého sa celkom vydáva a v ktorom má bolesť vždy svoje miesto. Matka Tereza z Kalkaty vravievala: <em>„Láska musí bolieť. Ak by nebolela, nebola by láskou.“</em></p>
<p style="text-align: justify;">
Mária sa v tomto vzťahu lásky znovu a znovu učí prijímať Dar, ktorý od Boha dostala so všetkým, čo prináša. Dokonca sa učí, že Dar, ktorý dostala, vlastne nedostala pre seba, ale pre iných, pretože Ježiš prišiel na tento svet <em>„zachrániť hriešnikov“</em> (1Tim 1,15) práve svojou smrťou na kríži, kde vrcholí aj Máriina bolesť, keď vidí umierať svojho jediného Syna; a svojím zmŕtvychvstaním, keď dáva všetkým nový život, kde zasa vrcholí jej radosť.</p>
<p style="text-align: justify;">
V našich rodinách nikdy nechýbalo utrpenie a bolesť. Azda preto je nám, Slovákom, Bolestná Matka taká blízka. Kdesi hlboko v srdci tušíme, že Mária vie prežívať bolesť v radosti a nikdy nestráca nádej. Veriace srdce šípi, že Mária je nám v utrpení nielen príkladom, ale najmä posilou, keď na nás s láskou hľadí a povzbudzuje nás. Veď tak dobre rozumie utrpeniu. Rozumie, že utrpenie nie je samoúčelné, dáva nádej, že aj to, čo tak veľmi bolí sa naozaj môže obrátiť na požehnanie, že aj utrpenie sa môže obrátiť na radosť. Vedie nás po ceste, ktorou prešla ona sama – po ceste kríža – aby nás priviedla ku svojmu Synovi. Nikdy neukazuje na seba. Vždy stojí pod krížom svojich detí, ktoré trpia tak ako jej Syn.</p>
<p style="text-align: justify;">
Nechať sa viesť Máriou je odvážny krok. Práve tak odvážny, aký spravila ona, keď sa nechala Bohom viesť a stala sa Matkou jeho Syna. Nechať sa viesť Máriou znamená porozumieť bolesti, naučiť sa žiť, znovu a znovu s radosťou prijímať všetko, čo život prinesie a najmä, nechať sa viesť Máriou znamená prísť ku Kristovi. Ona je tá, ktorá nám spoľahlivo ukazuje cestu aj vtedy, keď nevládzeme, keď blúdime, keď si nevieme rady ani sami so sebou.</p>
<p style="text-align: justify;">
Mať takúto patrónku je veľký dar Cirkvi Slovensku. Nie je to dar len pre katolíkov, ale pre celý národ a pre každého z nás. Mať matku je vzácny dar. Mať za patrónku Božiu Matku, ktorá nás vedie k Životu, a tým je Kristus, je veľmi veľký a vzácny dar. Bez ohľadu na vierovyznanie a postoj k Cirkvi. Aj preto by azda nebolo nesprávne mať doma obraz či sochu Sedembolestnej. Nie ako púhu dekoráciu či ako súčasť tradičnej výzdoby, ale ako znamenie dôvery v pomoc Matky, ktorá vždy stojí pri svojich deťoch – a pripomínať si to pri každom pohľade na ňu (A nielen v deň sviatku, ale napríklad... aj 3 týždne po ňom :) ).</p>
<p style="text-align: right;">
<em>foto: internet</em></p>tomáš ján kuník2016-10-06T18:56:20ZNebudem voliťtomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/nebudem-volit2016-03-03T17:57:37Z2016-03-03T16:27:35Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Doteraz som bol voliť úplne vždy. Parlamentné voľby, prezidentské voľby, referendum, europarlament. Ak si dobre pamätám, asi len raz sa mi stalo, že som sa nedokázal zúčastniť komunálnych volieb. Ako to mám uvedené aj v úvode môjho profilu, som ma misii v Albánsku už ôsmym rokom. Prísť na Slovensko len kvôli voľbám ma stojí celkom dosť. Ale stojí mi to za to, pretože viem, že ak budem mlčať, budú kričať kamene.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Tentokrát však voliť nebudem. Nie preto, žeby som nechcel. Dokonca ani nie preto, žeby som nevedel, koho voliť. Hoci, áno, nie je ľahké vybrať si. Tento raz voliť nebudem jednoducho preto, že sa mi nedá prísť na Slovensko. Prvý raz v živote som ukrátený o <em>právo</em> voliť. Tak trochu si za to môžem sám.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Ani pred štyrmi rokmi som necestoval na Slovensko kvôli voľbám a predsa som si svoju občiansku <em>povinnosť</em> splnil. Existovala voľba poštou, o ktorej všetkých Slovákov žijúcich v Albánsku vtedy informovalo naše veľvyslanectvo. Voľba poštou existuje aj teraz. Aj budova ambasády stojí. Problém nie je ani v tom, že by sme nevedeli, že budú voľby. Však to sa nedá prehliadnuť.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Akosi sa však stalo, že tentokrát sa ku mne informácia o voľbe poštou z veľvyslanectva nedostala (nerozoberám z akého dôvodu) a keď som to začal riešiť, bolo už neskoro, lebo prešla lehota stanovená zákonom. Žiaľ.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Kdesi na mojom blogu sa bude dať nájsť článok <em>"Právo vybojované krvou"</em>. Je presne o tom, o čom sa bavíme. O <em>práve voliť</em>. Ja som teraz o toto právo prišiel, možno aj z vlastnej viny. Neviem. Preto prosím o pomoc.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Nežiadam o príspevok na cestu, nežiadam prenosnú urnu ba dokonca ani zmenu zákonov.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Prosím ťa, choď voliť. Choď voliť za mňa. To je jedno koho, len choď a odovzdaj platný hlas. Voliť nie je len právo. Je to povinnosť. Ak nie si rozhodnutý, čítaj, študuj, hľadaj. Určite niekoho nájdeš. Nie sú všetci rovnakí a nie sú všetci zlí. Ak to postavíme do tohto svetla, ak sa necháme presvedčiť polopravdami o tom, ako sú všetci skorumpovaní a kradnú, tak potom v politike budú presne takíto ľudia: skorumpovaní zlodeji. A bude im aj tak jedno, čo si o nich myslíme. Budú mať dosť peňazí na to, aby si nimi zapchali uši.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Áno, aj tentokrát riskujeme sklamanie z toho, čo príde po voľbách. Možno si niekto bude búchať hlavu o stenu so žalostným: <em>"Tohto som volil!?" </em>A predsa to má zmysel. Predsa sa oplatí zariskovať. Keby každé štyri roky šli k voľbám všetci voliči a krúžkovali len tých, ktorí neklamú ľudí, nepodvádzajú priateľov, neokrádajú štát a nezdierajú poctivých, politika by sa od takýchto indivíduí skôr či neskôr vyčistila...</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Ešte raz: ak nejdeš voliť, lebo si presvedčený, že aj tak sú všetci jedna veľká zlodejská banda, tak túto mafiánsku mašinériu nepriamo podporuješ svojím mlčaním. A možno aj priamo.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">Ja tento raz voliť nebudem. Prosím, pomôž mi, choď voliť za mňa...</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;">P.S.: ak sa nevieš rozhodnúť, skús si prečítať môj blog "Neťahajte jarmo s neveriacimi" spred štyroch rokov. </span><span style="line-height: 17.1428px; font-size: 12px;">Mne sa celkom páčil.</span><span style="font-size: 12px; line-height: 1.42857;"> :) Môžno ti pomôže. </span></p>tomáš ján kuník2016-03-03T16:27:35ZO crux, ave spes unica!tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/o-crux-ave-spes-unica-2016-03-03T08:13:24Z2016-02-29T14:48:20Z<p style="text-align: justify;">
<span style="line-height: 1.42857;">Dodal k tomu, že kríž je privilegovaný miestom stretnutia medzi ľudskou úbohosťou a Božím milosrdenstvom, víťazstvom nad zlom, porážkou smrti, sprostredkovaním života, znovunavrátením nádeje a zvestovaním svetla. Drevom, pri ktorom stoja dve ženy – Eva, ktorá podľahla pokušeniu neposlušnosti a v domnení, že siaha po božom živote sa vydala smrti; Mária, ktorá po ničom nesiaha. Naopak, v dôvere vydáva samu seba božiemu zámeru (porov. Homília sv. Jána Pavla II., 14.IX.2003, sviatok povýšenia sv. Kríža, Bratislava – Petržalka).</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<strong>Kríž: Miesto stretnutia</strong></p>
<p style="text-align: justify;">
Z ľudského pohľadu je kríž vykonaním rozsudku smrti nad človekom. Niet z neho cesty späť. Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa zomiera. Z Božieho pohľadu je kríž presne tým istým vykonaním rozsudku smrti. No už nie nad človekom, pretože Boh nechce smrť hriešnika, ale jeho obrátenie (porov. Ez 18,23). A tak ani pre Ježiša pred krížom niet cesty späť. Zomiera na ňom, lebo je verný (porov. 2Tim 2,13). Je vždy verný.</p>
<p style="text-align: justify;">
Preto je kríž naozaj miestom stretnutia úbohosti a milosrdenstva, rozsudku a odpustenia, zrady a vernosti. Miestom, kde bude vždy znieť: <em>„Otče, odpusť im!”</em> a <em>„Budeš so mnou v raji.”</em></p>
<p style="text-align: justify;">
<strong>Kríž: Porážka a víťazstvo</strong></p>
<p style="text-align: justify;">
Vždy idú spolu. Vždy. Vždy je niekto víťaz a niekto porazený. No ten, kto je víťaz v ľudských očiach, môže byť v božích ten, kto prehral všetko. A zasa ten, kto je pre ľudí posledný <em>lúzer</em>, môže byť pred Bohom víťaz. Boh má často iné kritériá, pretože pozerá na svet cez optiku večnosti.</p>
<p style="text-align: justify;">
<em>„V ukrižovanom Ježišovi Boh prichádza a chce dosiahnuť hriešnika v jeho najposlednejšej vzdialenosti, presne tam, kde sa ten stratil a vzdialil sa od Neho. Toto robí v nádeji, že konečne bude môcť obmäkčiť zatvrdnuté srdce svojej Nevesty“ (pápež František).</em></p>
<p style="text-align: justify;">
V bolesti Otca nad smrťou Syna už znie <em>„Kristus... smrťou smrť premohol.“ </em>Smrť zomrela, nie je už nepriateľkou, ale bránou. Už nie je strašidelným trestom za hriech, ale sestrou, ktorá nás vedie pred Otcovu tvár.</p>
<p style="text-align: justify;">
Len v pohľade na kríž sa dá pochopiť, kto je naozaj porazený, a kto je skutočný Víťaz.</p>
<p style="text-align: justify;">
<strong>Kríž: Život, nádej a svetlo</strong></p>
<p style="text-align: justify;">
Kríž už nie je nástrojom smrti, ale stromom života, ktorého prvým ovocím je sám Kristus. Ten, ktorý prisľúbil večný život všetkým, ktorí sa sýtia jeho Telom a pijú jeho Krv. To sa nedá pochopiť, tomu sa dá len uveriť. Rozum tu musí zostať stáť, srdce sa musí rozbúchať, hlava skloniť a ... človek padnúť na kolená chváliac Vykupiteľa.</p>
<p style="text-align: justify;">
Len v takomto postoji úžasu je všetko jasné, lebo len pokánie v chvále otvára oči slepým a vyvádza z tmy do Božieho svetla rovnako, ako kedysi Pavla.</p>
<p style="text-align: justify;">
<em>„Len v láske Ukrižovaného je odpoveď na onen smäd po nekonečnom šťastí a láske, o ktorom človek klame sám seba, keď sa snaží presvedčiť seba samého, že ho môže uhasiť idolmi poznania, moci a vlastníctva“ (pápež František).</em></p>tomáš ján kuník2016-02-29T14:48:20ZNaučme sa čakaťtomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/naucme-sa-cakat2015-11-28T21:50:22Z2015-11-28T21:28:49Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">Na vlak sa už nečaká, iba ak mešká. Na vlak sa uteká. Na výsledok skúšky sa nečaká do najbližšieho stretnutia s profesorom. Dnes postačí registrácia v AIS školy. A vlastne... pri nákupe on-line sa už nečaká ani pri pokladni. Čas čakania skracujeme na najmenšiu možnú mieru, aby sme </span><em style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">„nestrácali čas“</em><span style="font-size: 1.02em; line-height: 1.4;">. No ruku na srdce: čím ten získaný čas vypĺňame? Azda to nie je len stále väčšie naháňanie sa za niečím, čo nevieme uchopiť? Všetko by sme chceli rýchlo a hneď a vlastne... už včera bolo neskoro.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
Advent nám má obnoviť zmysel čakania. Máme si znovu dať čas čakať, ešte raz sa naučiť, že čas strávený čakaním môže a má byť vyplnený a plodný práve preto, že čas príchodu nezávisí od nás. Od nás závisí len to, ako tento čas vyplníme. Čas adventu nám takto pomáha nanovo prežiť, že väčšina čakaní (ak nie všetky) v našom živote nezávisí od nás a pripomína nám, že trpezlivo čakať sa oplatí.</p>
<p style="text-align: justify;">
V prvej časti adventu živíme v sebe nádej na druhý príchod Krista, usilujeme sa utvrdiť vo viere, že <em>„Pán nemešká s prisľúbením... ale je len trpezlivý“</em> (2Pt 3,9). Túto vieru potvrdzuje jeho druhá časť, ktorá nám v pamäti oživuje spomienku na jeho prvý príchod. Advent je teda časom dôvery, akousi skúškou správnosti, že Boh je verný.</p>
<p style="text-align: justify;">
Prežívať očakávanie, čakať na niekoho je vždy veľké dobrodružstvo. Očakávanie samo tak trochu skúša dôveru toho, kto čaká. Ak meškám, zavolám, že prídem neskôr. To sa ale v duchovnom živote nedá. Tu ostáva len dôvera. Celkom prirodzene sa rodí otázka: <em>„Dokedy ešte čakať?“</em> či: <em>„Má to ešte zmysel?“</em></p>
<p style="text-align: justify;">
V tomto zmysle nachádzame v Písme aspoň dva postoje. Na jednej strane je to postoj Tobiášovej matky, ktorá stratila nádej na návrat svojho syna v podstate už vo chvíli jeho odchodu. Napriek jej silnej emočnej reakcii, napriek výčitkám, ktoré adresuje svojmu mužovi Tóbimu, dokonca napriek slovám, ktoré povie Tobiášovi pri jeho návrate, svojím spôsobom aj táto žena žije v očakávaní. Akoby bez nádeje, akoby zakonzervovaná vo svojej bolesti, zaliata vo vlastnom strachu. Neodvažuje sa dúfať v synov návrat nie preto, žeby ho nechcela vidieť. Práve naopak. Pretože ho veľmi túži vidieť, bojí sa veriť, že sa ešte vráti, aby jej túžba azda nebola sklamaná, ak by sa nevrátil. Jej očakávanie sa tak mení na trpkú bolesť z rozlúčky, v ktorej nádej na stretnutie nemá miesto.</p>
<p style="text-align: justify;">
Kde teda možno nájsť radosť z nádeje na nové stretnutie, ktoré skôr či neskôr príde napriek bolestnej rozlúčke? Je to v očakávaní milosrdného otca z podobenstva. Na rozdiel od Anny tento otec verí v návrat svojho syna. Možno až tvrdohlavo. Jednoducho si nepripúšťa, že by sa nevrátil. Raz sa isto vráti. A toto presvedčenie dáva nádej do každého dňa, dáva silu denne vychádzať z domu a odvahu hľadieť na cestu, ktorá sa stráca kdesi v horizonte dúfajúc, že sa na nej raz nájde milovaný syn. Táto viera napĺňa prázdnotu čakania. Veď čo ak príde už dnes? Ak nie, nevadí. Možno príde zajtra. Ale príde. Isto príde a budeme sa znovu spolu radovať...</p>
<p style="text-align: justify;">
V tomto svetle sa mi páči pozerať sa na čas adventu ako na čas čakania. Iste, nič nové. Novinka je ale v tom, že neočakávame Pánov <em>príchod</em>, ale <em>návrat</em>. A to je rozdiel. Nepríde niekto neznámy. Nepríde cudzinec. Príde ten, ktorého dobre poznáme (alebo aspoň by sme mali). Nevieme kedy. Ale príde. Písmo hovorí: <em>„Ak sa oddiali, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká“ </em>(Hab 2,3). A tak... otázka znie, ako očakávame Pánov návrat? A vôbec, očakávame ešte? V beznádeji ako zdeprimovaná matka Anna, alebo v radosti ako milosrdný otec z podobenstva?</p>
<p style="text-align: justify;">
Je len prirodzené, že ak očakávame návrat niekoho, koho milujeme, nevieme sa dočkať chvíle stretnutia. Dokonca jej všetko podriaďujeme... Prichystaná izba, miesto pri stole, možno aj večne prihrievaný obed... A pri očakávaní Krista? Svätý Augustín pred 1 600 rokmi položil kresťanom otázku, ktorá je aktuálna aj dnes: <em>„Aká je to láska, ktorá sa bojí stretnutia s milovaným? Ako môžeš povedať, že miluješ Krista, keď sa bojíš stretnutia s ním?“</em> Naozaj Pána očakávame, alebo je to len pekná liturgická fráza na hony vzdialená od každodenného života?</p>
<p style="text-align: justify;">
Príď, Pane, nemeškaj. Vráť sa čím skôr a splň sľub, ktorý si dal apoštolom pri poslednej večeri, príď a vezmi nás k sebe, aby sme aj my boli tam, kde si ty. Maranatha!</p>tomáš ján kuník2015-11-28T21:28:49ZNie je mi to jedno!tomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/nie-je-mi-to-jedno-2015-11-21T17:50:03Z2015-11-19T09:54:38Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Sme v čase kadejakých kríz, posledne sa už nehovorí o ekonomickej, ale o tej utečeneckej. Neviem či a neviem nakoľko útoky v Paríži súvisia s poslednými vlnami migrantov, no predpokladám, že sa dotkli každého z nás. Lebo ak nie, tak je to hnusné sebectvo.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Predtým, ako sa pustím do ohňa, pár premís:</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Najprv: <em>toto video</em>: <a href="https://www.youtube.com/watch?v=4JOuMY7UAP8">https://www.youtube.com/watch?v=4JOuMY7UAP8</a> má asi 6min.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Potom: <em>tento blog</em> nemá byť šírením strachu a už vôbec nie poplašnej správy (o.i. aj preto, lebo je na to paragraf).</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">A ešte: <em>Nie som</em> žiadny „hej´ Slovák“, ani nacionalista ba dokonca ani xenofób.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Toľko premisy.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">No a ja, píšuc tieto riadky zo štátu väčšinou moslimského, v ktorom spolužitie moslimov a kresťanov aj pápeži dávajú za vzor svetu, hovorím, že mi naozaj nie je jedno, čo bude zajtra s krajinou medzi Tatrami a Dunajom, s kúskom zeme medzi Tríbečom, Vtáčnikom a Inovcom, v ktorom som vyrastal. Všetko sa vo mne búri. Všetko.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ak sa v takej slobodnej, rovnej a bratskej Galii diabolské prelievanie nevinnej krvi stáva pravidelnou súčasťou správ, tak neviem či nám to náhodou nehrozí aj na našej holubičej rodnej hrude. Toto už totiž nie je <em>„Riman cár“</em>, ktorý si kdesi pod bralom <em>„zastal táborom“</em> a je ochotný vyjednávať s nevelikou družinou švárnych mládencov v plnej zbroji. Ten aspoň, aj keď svojským spôsobom, priniesol grécky zmysel pre krásu a rímske právo (hoci naši slovanskí predkovia sa v tom čase preháňali kdesi za Dneprom). Teraz tu máme terorizmus skazy, ktorý chce strašiť smrťou nevinných. A strach je vždy diablov nástroj, rovnako ako smrť, ktorá prišla na svet práve kvôli jeho závisti (por. Múd 2,24). S (islamskými) teroristami sa ale vyjednávať nedá, pretože sa im nedá veriť. To je dôvod, prečo sa s nimi vyjednávať vlastne ani nesmie. Oni totiž diskutovať aj tak nechcú. Ani vyjednávať. A... zbabelé (samovražedné) útoky na civilistov svedčia o tom, že nechcú vlastne ani bojovať.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Neverím, odmietam veriť, že sa na Slovensku necháme zastrašiť a smerom na západ sa budeme len nemo prizerať tak, ako to v Druhej svetovej vojne robili smerom na východ páni Petain a Chamberlain, keď Hitler napadol Poľsko, anektoval Rakúsko a Sudety, z Čiech a Moravy si spravil protektorát a zo Slovenska nárazníkový satelit. Ich krajiny na to kruto doplatili len o pár rokov neskôr.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Verím, že na Slovensku sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí sa smrti neboja, pretože veria, že Kristus nad ňou zvíťazil. Verím, že na Slovensku ešte stále žijú kresťania, ktorí veria, že láska je nielen mocná, ale dokonca mocnejšia ako smrť (por. Pies 8,6) a preto sa nebudú báť konať. Nie, nevyzývam na križiacku výpravu. Hoci sa úprimne priznávam, že keď vidím, čo sa deje na západ od štátnej hranice, začínam chápať jej myšlienku. Aspoň tú počiatočnú určite. Nešlo o peniaze ani o moc. Išlo o pomoc tým, ktorí boli ako nevinní napadnutí. Napadnutí tými, ktorí sa len pár storočí predtým vydávali za chudákov, ktorých všetci prenasledujú a tak si ich kresťania a Židia chovali na hrudi – ako hadov, ktorí ich nakoniec dohrýzli na smrť. Stačí si prečítať históriu šírenia islamu v jeho prvých rokoch. Od osvietenia Mohameda (či skôr zatmenia mozgu) je to stále ten istý refrén. Len pred pár dňami kosovský imám otvorene hovoril o troch fázach džihádu. Na internete je o tom dosť, nebudem to teraz rozpisovať podrobne. Za všetko len jedna ukážka: podľa Koránu je moslimom dovolené mať neveriacich priateľov len v prvej fáze džihádu a za podmienky, ak z toho môžu vyťažiť pre islam. No aj to priateľstvo je pochybné, lebo podľa Koránu môžu vo veci a džihádu klamať, veď koniec – koncov, aj tak sú to len „neveriaci psi“.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nastavenie druhého líca je vec, ktorej plne rozumiem. To sa robí vtedy, keď niekto krivdí <em>mne</em>. Ale rozumiem aj biču v Pánovej ruke v Jeruzalemskom chráme. To sa zasa robí vtedy, keď sa deje neprávosť na komkoľvek <em>inom</em>. Pripadá mi nielen ľudské, ale aj kresťanské zastať sa slabších, ktorým sa krivdí. Ak treba, tak aj zauchom útočníkovi. A dokonca bez toho, aby sa k tomu volala polícia či súdny dvor v Haagu. Keď mi pred kostolom deviatak začal kopať do tretiaka, tak dostal jednu výchovnú chladenú vzduchom a viac si to nedovolil.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Veľká matka Európa nás tak preveľmi chce chrániť, až nám vzala zmysel pre zodpovednosť. Je to len pár mesiacov, čo zákony na ochranu výtržníkov vo svojej šialenosti zašli tak ďaleko, že keď si šofér autobusu dovolil proti nim zakročiť, takmer prišiel o prácu. Ak nie je možné zastať sa ukrivdeného, nech je to hoci len za oplzlosti na verejnosti či poškodenie spoločného majetku, tak sa potom nedivme, keď sa (beztrestne) zabíjajú nevinní. Je to logický dôsledok liberalizmu, ktorý nás v mene falošného pocitu slobody oberá o hodnoty. Je pochopiteľné, že každý otrok na návnadu vidiny slobody skočí. Žiaľ, obvykle potom končí ešte horšie.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nemienim sa navážať do utečencov a myslím si, že im treba pomôcť. Ale... Veľké, veľmi veľké „ale“. Otázka totiž znie, kto je <em>naozaj</em> slabší a bezbrannejší. Taký utečenec v tábore dostane (samozrejme zadarmo a na neurčito) strechu nad hlavou, kus chleba, cigarety, telefón a vreckové (to si nevymýšľam, to je realita táborov minimálne v Taliansku, ktoré už má toho všetkého plné zuby). To sú také pálky pre štátnu pokladnicu, že dôchodcovia toho istého Talianska potom majú problém zaplatiť z dôchodku dane. Nediskutujem o pomoci <em>skutočne </em>potrebnej pre migrantov. Ale chcem sa spýtať, či azda poctiví občania štátu, ktorí celý život dreli, sú v očiach spoločnosti menej ctení ako – prepytujem – „cudzí štátni príslušníci“?</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Tak pardon, vážení! Nedá sa mlčať. Lebo... Naši starí otcovia nás naučili, že kto mlčí, ten svedčí. Aby som náhodou nebol obvinený z neznášanlivosti (čo budem aj tak, ale je mi to v podstate jedno). Mám známych a kamarátov aj medzi moslimami, ktorí jednoznačne odsudzujú terorizmus a tvrdia, že sa za takých moslimov hanbia. Ja im chcem veriť napriek tomu, čo som o džiháde a dovolení klamať neveriacich psov napísal vyššie.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Ale nedá mi to. Chceme v našej (azda ešte stále milovanej) krajine konečne uveriť, že „Islam je militantné náboženstvo <em>in se</em>“? (tak som to napísal kedysi v blogu „Mešita v Bratislave či bazilika v Dubaji“ na </span><span style="font-size: 10px; line-height: 1.4;">http://christ-net.sk/node/754</span><span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">) Chceme si konečne strhnúť pásku z očí a aspoň na chvíľku odložiť povestné slovenské malomeštiactvo a pozrieť sa okolo seba?</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Som kňaz. Voľajako sa s Božou pomocou pretlčiem, smrti sa nebojím a deti nemám; takže budúcnosť by mi mohla byť ukradnutá. Ale nie je. Verím Ježišovým slovám a bude mi cťou, ak mi raz dá milosť mučeníctva. Rád vylejem svoju krv tak, ako to spravili zástupy mučeníkov v dejinách kresťanstva. Ale napriek tomu, a možno vďaka tomu, že sa nebojím smrti a očakávam Pánov príchod, milujem život. Nebojím sa žiť a nebojím sa obetovať za život iných. Viem, že život je dar, ktorý som si nedal sám a viem aj to, že zmysel má len vtedy, keď sa znovu stane darom pre iných. Presne toto je dôvod, pre ktorý budem rád trpieť pre vieru, ktorú mi vštepovali moji rodičia. Budem sa rád biť za môj národ, tak veľmi skúšaný zvonku i zvnútra. Budem rád brániť moju rodnú hrudu, pretože ju kropil pot mojich predkov.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">To, čo sa dnes deje v Európe, je desivé. V prvom rade hovorím so žiaľom o preliatej krvi, ale jedným dychom s rozhorčením dodávam, ako ma hnevá ten veľký rozpor, čo dnes máme v Európe. Všetko sa môže, všetko je dovolené, všetko sa toleruje, kým to nie je kresťanské. Toleruje sa polmesiac, ale nie kríž. Toleruje sa kosák a kladivo, ale nie hlahol zvonov. Rešpektuje sa joga, ale z modlitby sa vysmievame. Za vzor sa kladie zvrátené sexuálne správanie a zároveň sa odsudzuje život v panenstve či celibáte. Nehovoriac o práve voľby matky na potrat, ktoré ale potláča právo dieťaťa na život. Naozaj sa niet čo diviť, že na vraždenie kresťanov sa pozeráme so stoickým pokojom a ešte máme pri tom odvahu tváriť sa, ako nás trápi hlad v krajinách tretieho sveta (áno, väčšinou moslimských!).</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Nuž, viem, teraz bude nasledovať presne to, čo som pomenoval na začiatku... Budem označený za katolíckeho fanatika, militantného xenofóba, extrémneho rasistu horšieho ako celý IS dohromady. Ak áno, tak... Prepáčte, bude to len dôkaz toho, že v Európe je naozaj dovolené všetko, len to nesmie byť kresťanské.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Dúfam, že skončil čas, v ktorom budeme my, kresťania len nekompetentne mlčať zo strachu, aby sme snáď niekoho neurazili. Totiž, hrozí nám, že budú kričať kamene. V lepšom prípade. V tom horšom budú na nás padať z rúk tých, ktorí na rozdiel od nás vieru berú vážne.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Iste, aj náš Pán pred Pilátom mlčal. Ale pred veľradou nie. Tam sa spýtal sluhu: <em>„Prečo ma biješ?“</em> (Jn 18,23) A sv. Pavol sa rovnako jasne ohradil, keď ho Rimania chceli bičovať (por. Sk 22,24-29). Je ťažké, ak nie nemožné, povedať pravdu s takou láskou, aby sa nikto neurazil. Ale strach z toho, že sa niekto urazí, keď bude stáť tvárou v tvár pravde, predsa nemôže zabrániť o nej svedčiť.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Odmietam sa nemo pozerať a zbabelo vyčkávať do chvíle, kým posledný pohľad neupriem do hlavne popravčej čaty. Vždy sa dá niečo urobiť. Vždy existuje riešenie.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Verím, že sa pokúsime pre naše Slovensko a pre našu Európu niečo konkrétne urobiť. <em>„Čo konkrétne?“</em> je úplne legitímna otázka, na ktorú zatiaľ nemám odpoveď. Ale viem, že sa nemôžeme len prizerať a musíme konať. Pomôžte mi nájsť odpovede. Možno sa nám s Božou pomocou podarí zachrániť kúsok Európy...</span></p>tomáš ján kuník2015-11-19T09:54:38ZNa nezaplatenietomáš ján kuníkhttps://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/na-nezaplatenie2015-06-30T10:46:47Z2015-06-29T18:58:58Z<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size:12px;">Pred týždňom mi zavolala jedna kandidátka. Už býva so sestrami a zároveň študuje. Chcela sa poradiť. Zo skúšky už raz vyletela, lebo si ju odmietla kúpiť. Ďalší "výlet" by znamenal aj odchod zo školy. Ona v tom mala celkom jasno... Len... </span><span style="font-size: 12px; line-height: 16.7999992370605px;">Ono tá korupcia je naozaj svinstvo (pardon za výraz). Až také, že predstavená bola ochotná tú skúšku zaplatiť...</span><span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;"> (teraz dúfam, že sa nikto nepohorší, lebo to naozaj nie je cieľom tohto blogu; nikoho nesúdim. Skôr naopak, chápem to).</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Tak sa ma pýta, že čo s tým. Nebolo mi ľahko. Viem, že je dobrá študentka. V poslednom ročníku. A koniec-koncov, tých 50 či 100€ nie je až taká závratná suma. No vedel som, že mám pred sebou dušu zo zrnkom svätosti a nejde o pár korún. Vedel som, že môžem očakávať veľa. <em>"Nepredávaj svoju česť"</em>, bola moja reakcia. <em>"Aj keby si mala kvôli tomu vyletieť zo školy. Dôveruj Pánovi a nepredávaj svoju česť. Neskrývaj sa za predstavenú, ktorá je ochotná to zatiahnuť ."</em></span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Poprosila ma o modlitbu s tým, že predstavenej povie, že na skúšku pôjde bez úplatku.</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Týždeň bolo ticho. A dnes mi volá a hovorí: <em>"Bola som sa v škole zapísať na skúšku... A na rektoráte mi povedali, že však ju už mám spravenú..."</em> Možno si viete predstaviť tú radosť v hlase... Tak som kul železo, kým bolo horúce: <em>"Heej? A teraz čo?" </em>Pri odpovedi: <em>"Nič, už len obhájiť diplomovku."</em> Som skoro spadol zo stoličky :)</span></p>
<p style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12px; line-height: 1.4;">Takto to dopadne, keď sa spoliehame na Boha. Niet sa čomu diviť. Údiv nad zázrakom (ako sa často stáva zástupom, ktoré sprevádzajú Ježiša) je znakom malej viery. Kto dôveruje Bohu, ten sa pri zázraku nediví. Len chváli Boha za jeho vernosť, za to, že naozaj dáva stonásobne...</span></p>tomáš ján kuník2015-06-29T18:58:58Z