blog - slovensky

« Späť

Z úst nemluvniat: O kríži

Nejde ani tak o malé dieťa ako také. Skôr o „maličkých“ v tom zmysle, ako ho ponúka Ježiš, keď hovorí: „Ak nebudete ako deti...“ Možno o tých, o ktorých občas povieme, že ich viera je nezrelá. A hovoríme to rovnako nezrelo...

 

Chcem sa podeliť o príhodu, ktorá sa mi stala pred pár rokmi v albánskych horách. V lete. Takže si navodíme atmosféru príjemného vánku, jemne sa preháňajúceho pomedzi skaly, vysokú trávu a nízke borovice. Nádherná blankytná obloha bez jediného mráčika.

Kým tato s jedným mojím priateľom včelárom Jakom kontrolujú včielky, ja sa prechádzam po okolí a vychutnávam si každý krok. Je mi jedno, že tato nevie po albánsky a Jak zasa po slovensky. Pri včielkach sa ľahko hľadá spoločná reč a dvaja harcovníci ju našli rýchlo.

V búde (lebo dom to rozhodne nebol) mamička chystá obed. Už-už začína rozvoniavať po celom údolí, keď na mňa ktosi kričí. Otočím sa a vidím chlapa. Takéhoto:

Už si nepamätám, čo všetko mi prešlo hlavou, ale z výrazu mojej tváre mu muselo byť jasné, že som „mierne“ nesvoj, až prekvapený. Predstavili sme sa, on z vrecka, čo mal zavesené na krku začal vyťahovať doklady a dokazovať mi, že je novinár. Veď dobre. Len pri všetkej úcte... V blízkom i ďalekom okolí mohol robiť interwiew tak s ovcami, prípadne inými domácimi či divými zvermi.

Čím ďalej tým viac mi bolo jasnejšie, že v tomto svojom kúsku sveta vidí kňaza po veľmi dlhej dobe. A možno prvýkrát. Možno kdesi na fotke videl otca biskupa, lebo sa ma pýtal či mám kríž. Keď som prisvedčil a vytiahol som spod reverendy poctivý benediktínsky krucifix, v očiach mu len tak zaiskrilo. „Počkaj tu!“ Povedal mi a zmizol kdesi medzi skalami. Počkám, čoby nie. Veď kam by som šiel...

O chvíľu sa vrátil, ruky zdvihnuté nad hlavu a už z diaľky na mňa kričí: „Pozri, aj ja som kňaz! Aj ja mám kríž!“ A skôr, ako som stihol otvoriť ústa, pokračoval: „No povedz, som kňaz či nie? S takým veľkým krížom...?“ A už ťahal spoza opaska taký plechový, bez korpusu, čo možno voľakedy dávno bol na dvierkach bohostánku.

Bolo mi jasné, že teológia sa musí uviesť do praxe... A bolo mi jasné, že akékoľvek vysvetľovanie rozdielu medzi sviatostným a krstným kňazstvom je zbytočné. Jemu zasa bolo jasné, že kňazstvo chápe (?) svojsky. A mne tiež.

Ešte párkrát zopakoval: „Aj ja mám kríž, aj ja som kňaz... som kňaz, pozri, aký mám kríž...“

A mne tie jeho slová dodnes znejú v ušiach. Odhliadnuc od... všeličoho J. Ostáva vo mne, že kto má kríž, je kňaz. Alebo: pretože je niekto kňaz, má kríž. A nielen to. Kristov kňaz sa Kristovým krížom chváli. Iba Kristovým krížom (pozri Gal 6,14).

Stačilo pár viet „z úst nemluvniat a dojčeniec“... a ja mám dodnes jasno čo do prítomnosti kríža v kňazskom živote.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Je neuveriteľné ako mnohé okamihy v živote, obohacujú jeho význam. Či už je to nejaká udalosť alebo stretnutie s úplne neznámym, jednoduchým človekom. Verím, že každé stretnutie je Božia vôľa a má svoju príčinu, má nám niečo dať a niečomu nás naučiť. Keď ťa pri stretnutí naplní sila osobnosti, sila lásky, sila viery, či zanechá v duši človeka dobrý pocit poznania, pochopenia, radosti a hoci len otáznik v hlave je to dobré. To Boh robí, posiela nám navzájom do cesty ľudí od ktorých sa vždy môžeme niečo naučiť. Hoci len máličko a možno len úsmevu a možno až úsmevu. Tým nechcem povedať, že to stretnutie malo byť obohatenie pre Teba. To možno Ty si mal dať tomu človeku a dal si, o tom svedčili iskri v jeho očiach.

Žiadne stretnutie nieje náhodné.
Odoslané 26.1.2013 21:44.
Dnes som na ulici prechádzala okolo "maličkého" - musel to byť žobrák, bol o hlavu vyšší odo mňa, tak milo mi urobil miesto, aby sme obaja v pohode prešli vedľa seba po chodníku, že ma to dojaloemoticon "Iní" ľudia, tí "nevidiaci" sa nevyhnú, akoby človeka nevideli, dokonca musím zísť z chodníka, aby sme sa nezrazili...Viem vemi dobre, že Boh svojich maličkých miluje najviac a oni to veľakrát aj vyžarujú svojou prívetivou detskou osobnosťou a úsmevomemoticon Vďaka za blog!
Odoslané 27.1.2013 21:08.
Vidím to akoby sa to odohrávalo mne pred očami. Taký mini scenár pre krátky film... Krásny zážitok. Taký ako z Hemingwayových poviedok. Nemám skutočný kríž - len taký namaľovaný.
Moji "maličkí" (moje dve krásne deti) mi neustále a dennodenne otvárajú oči v mnohých situáciách.
Odoslané 12.3.2013 21:08.