tomáš nemec

Očkovať či neočkovať.

2013-11-25T10:05:24Z

Kopírujem zo

http://www.slobodavockovani.sk/news/spb-tk-kbs-kontra-vatikan-ad-stanovisko-subkomisie-pre-bioetiku-teologickej-komisie-konferencie-biskupov-slovenska-k-niektorym-etickym-aspektom-povinneho-ockovania/

V sobotu 26.X.2013 vydala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) svoje Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania (ďalej len Stanovisko), ktoré sa na stránke KBS objavilo 31.X.2013. Stanovisko bolo dlho očakávané, pretože na tieto otázky sa rôzni veriaci pýtali KBS už najmenej od roku 2010, preto možno čakali, že bude podrobne zdôvodnené a dôkladne vypracované. Žiaľ, nestalo sa tak.

Keď sa však pozrieme na iné stanoviská SpB TK KBS, napr. stanovisko k inej veci z toho istého dňa, zistíme, že obsahuje odkazy na katechizmus, vyjadrenia pápežov, encykliky apod., pričom je tiež detailne vysvetlené prečo SpB TK KBS zaujala taký postoj, aký zaujala. Ešte omnoho lepšie sú zdôvodnené a podložené pápežské encykliky, napr. Veritatis splendor, pod ktorými nájdeme rádovo stovky odkazov na rôzne zdroje, pričom v samotnom texte sa to navyše hemží odkazmi na Písmo Sväté (Bibliu). U stanoviska k povinnému očkovaniu (tzn. k nepochybne veľmi závažnej téme) však nič také nenachádzame. Dalo by sa teda povedať, že toto Stanovisko je nedostatočne zdôvodnené (vlastne takmer vôbec) a prakticky ničím nepodložené (ak teda nerátame pomyselnú autoritu autora/autorov a toho, kto sa podeň podpísal, tzn. predsedu SpB TK KBS — spišského biskupa Mons. ThDr. Štefana Sečku, PhD.).

Napriek tomu, že Stanovisko je stručné (až tak stručné, že chýbajú akékoľvek podklady, odvolávky na zdroje atď.), nešetrí slovami na oslavné ódy o úspechoch povinného očkovania na Slovensku, pritom však úplne ignoruje jeho očividné neúspechy a nedostatky. Táto selektívnou slepotou trpiaca rétorika akoby z oka vypadla vyjadreniam prof. MUDr. Jozefa Glasu, CSc., PhD., ktorý toto Stanovisko avizoval v relácii „Občan“ na rádiu Lumen 29.X.2013 a ktorý je vedúcim Ústavu medicínskej etiky a bioetiky (ÚMEB), čo sa hneď na úvodnej stránke chváli tým, že ho sponzorujú traja výrobcovia vakcín (Pfizer, GlaxoSmithKline a Sanofi). Máme teda dobrý dôvod domnievať sa, že prof. Glasa je hlavným autorom Stanoviska.

V úvode stanoviska nájdeme veľmi nekonkrétne obvinenie, bez pomenovania dotknutých osôb i bez konkrétnych citácií údajných pomýlených informácií či deformácií:

„niektoré osoby alebo mimovládne organizácie pôsobiace v slovenskom verejnom a internetovom priestore predkladajú rozličné pomýlené či deformované „informácie“ týkajúce sa povinného očkovania detí a povinného preočkovania mládeže a dospelých“

Z toho nie je celkom jasné, kto všetko patrí medzi „niektoré osoby“, ale snáď nie som príliš pyšný, keď sa domnievam, že som tým myslený aj (a nielen) ja. Pod „mimovládnymi organizáciami“ sa zrejme myslí hlavne Iniciatíva pre uvedomenie si rizík očkovania, ktorá už 1.XI.2013 zverejnila svoju reakciu na toto Stanovisko. Svoj komentár zverejnila aj Spoločnosť sv. Bazila Veľkého. Márne by sme v Stanovisku hľadali odkazy na zmienené „pomýlené či deformované informácie“ (budem sa tváriť, že tie ironické úvodzovky som si nevšimol) či akékoľvek citácie z nich. SpB TK KBS teda reaguje obviňujúcim tónom na úplne nekonkretizované vyjadrenia úplne nekonkretizovaných osôb. Nuž, nie je nič jednoduchšie, než vyvrátiť neupresnené omyly a deformácie neupresnených osôb v podstate ideologickými frázami.

Stanovisko je už hneď v úvodnej vete neobjektívne a očividne zaujaté v prospech povinného očkovania, pretože sa zaoberá

„etickými otázkami spojenými so zachovaním systému povinného očkovania na Slovensku“

Nie „so systémom“, ale „so zachovaním systému“. To (bez dôkazu) predpokladá, že systém povinného očkovania je skvelý a bez sebemenších pochybností je potrebné ho zachovať a prípadné etické problémy s ním spojené nejako formálne „vyriešiť“ (zamiesť pod koberec).

V tretej vete pokračuje Stanovisko ďalším obvinením, že vraj sa (my — kritici povinného očkovania) odvolávame

„… aj na výroky Učiteľského úradu Katolíckej cirkvi, pápežov či Pápežskej akadémie za život, pričom však tieto vyjadrenia svojvoľne prekrucujú alebo nesprávne vysvetľujú.“

Opäť chýba akákoľvek citácia čohokoľvek, čo sme údajne prekrútili či nesprávne vysvetlili. Kto tu však v skutočnosti prekrúca a nesprávne vysvetľuje, uvidíme nižšie.

Po úvode nasledujú 4 body, pričom v prvom bode sa SpB TK KBS s úctou skláňa pred odbornosťou našich medicínskych a epidemiologických elít. Čitatelia www.slobodaVockovani.sk už určite veľmi dobre vedia, ako to v skutočnosti s odbornosťou našich titulovaných propagátorov očkovania je (okrem toho, že si v mnohom navzájom protirečia, sme tu už citovali a komentovali celé plejády ich ľahko preukázateľných očividných bludov, hlavne v rubrike Komentáre), takže to vyznieva mimoriadne tragikomicky.

Rozhodovanie o očkovaní je údajne „výsostne odbornou, medicínskou a epidemiologickou záležitosťou“. Každému, kto pozná históriu pojmu „informovaný súhlas“, musel v tejto chvíli prejsť mráz po chrbte. Konštatovanie, že ide o „výsostne odbornú, medicínsku a epidemiologickú záležitosť“, je totiž nápadne podobné argumentácii obhajcov Dr. Josefa Mengeleho a ďalších nacistických „lekárov“, ktorí vykonávali neľudské pokusy na väzňoch v koncentračných táboroch proti vôli, prípadne bez vedomia týchto väzňov. Podľa Mengeleho a jeho obhajcov, ktorí sa oháňali pojmom „vyššie dobro spoločnosti“, boli úmrtia a ťažké poškodenia zdravia, vyplývajúce z ich drastických pokusov, práve tak „výsostne odbornou, medicínskou … záležitosťou“ v záujme vedy a spoločnosti, a teda niečo ako povolené obete v prospech vyššieho dobra národa. Nechcem vám spôsobiť vážne žalúdočné ťažkosti podrobným opisovaním toho, aké všetky pokusy, ktoré Dr. Mengele a kol. robili na ľuďoch, boli ospravedlňované záujmami vedy a spoločnosti.

Norimberský vojenský tribunál, kde okrem iných vojnových zločincov boli súdení aj nacistickí lekári, vzniesol voči týmto zločincom hlavné obvinenie v zmysle „vykonávania lekárskych pokusov bez súhlasu dotknutej osoby“. Povinné očkovanie, tak ako sa dnes na Slovensku vykonáva, však nie je ničím iným než obdobným lekárskym pokusom, a to v drvivej väčšine prípadov bez informovaného súhlasu dotknutej osoby (resp. jej rodiča/pestúna), keďže pred výkonom samotného očkovania nie je očkovaná osoba prakticky nijako testovaná, aby sa predišlo aspoň tým najzrejmejším rizikám, a nie je ani poučená o možných vážnych až fatálnych nežiaducich účinkoch očkovania, a to ani vo (veľmi nedostatočnom) rozsahu príbalového letáku. Obrazne povedané, povinné očkovanie na Slovensku je ruskou ruletou, pri ktorej však neviete ani len koľko komôr revolvera je nabitých a koľko prázdnych. Propagáciu takéhoto prístupu, tzn. lekárskych pokusov (v podobe očkovania) bez dôkladne informovaného a plne dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby (resp. zákonného zástupcu), ako ste si už možno všimli, označujem za vakcinacizmus, a myslím, že právom.

Z Norimberského tribunálu vzišiel aj tzv. Norimberský kódex, ktorý v 10 bodoch popisuje zásady etického lekárskeho pokusu. Prvým a najzásadnejším bodom je dobrovoľný súhlas účastníkov pokusu — bez nátlaku, podvádzania, zavádzania, preháňania, vydierania či vyhrážania sa.

Podľa 2. bodu musí byť pokus navrhnutý tak, aby priniesol plodné výsledky (užitočné poznatky) pre spoločnosť, ku ktorým sa nedá dospieť iným spôsobom štúdia. To znamená, že pokusy na ľuďoch by sa mali vykonávať v čo najmenšej možnej miere, len v absolútne nevyhnutných prípadoch, keď sa k veľmi potrebnému poznatku nedá dopátrať iným spôsobom.

Podľa 3. bodu by mal byť pokus na ľuďoch založený na pokusoch na zvieratách tak, že predpokladané výsledky oprávňujú vykonanie pokusu. To sa v prípade plošného očkovania bez predchádzajúceho dôkladného testovania jednoducho nedeje, pretože najmenej od konca roku 2009 je známe, že autoimunita (porucha imunity, pri ktorej imunitný systém útočí na svoje vlastné telo) je nevyhnutným následkom očkovania, premenlivý je len počet očkovaní, ktoré treba na vyvolanie autoimunity u tej-ktorej osoby vykonať. Podobne z pokusov na zvieratách vieme, že hliník z vakcín sa vo veľkej miere usádza v mozgu očkovaných osôb, kde spôsobuje vážne poškodenia, pričom náchylnejší sú k tomu jedinci s určitou (nie práve zriedkavou) genetickou výbavou, ako aj s nie ešte vyzretou krvno-mozgovou prekážkou (hemato-encefalickou bariérou), čo sú prakticky všetky bábätká a batoľatá do 2–3 rokov. Napriek tomu sa však veselo očkuje ďalej od 3. mesiaca života, či dokonca od narodenia (deti HBsAg-pozitívnych matiek), a zrejme nikoho z našich zvelebovaných údajných odborníkov na očkovanie to netrápi.

Podľa 4. bodu Norimberskému kódexu má byť pokus navrhnutý tak, aby sa predišlo všetkému zbytočnému telesnému i duševnému utrpeniu. To sa jednoducho nedeje, pretože je napr. dobre známe, že keď sa podáva hexavakcína (Infanrix Hexa) spolu s vakcínou proti pneumokokom (Prevenar 13 alebo Synflorix), prináša to oveľa viac nežiaducich účinkov, než keby sa očkovali zvlášť s niekoľko-týždňovým rozostupom. Tak to aspoň vyplýva z pôvodne tajných (dôverných) dokumentov výrobcu vakcíny, ktoré istá dobrá duša z príslušného úradu poskytla verejnosti. Súčasná očkovacia prax teda úplne zbytočne poškodzuje očkované osoby.

Podľa 5. bodu nemá byť pokus vykonaný, ak je vopred známe, že môže spôsobiť smrť alebo trvalé zdravotné postihnutie. To sa takisto masovo porušuje, keďže je známe, že očkovanie spôsobuje úmrtia i ťažké poškodenia zdravia.

Podľa 8. bodu má byť pokus vykonávaný iba príslušne vedecky kvalifikovanými výskumníkmi. To sa zhusta nedeje, pretože plošné očkovanie v drvivej väčšine prípadov vykonávajú ľudia, ktorí o princípoch očkovania, imunitných pochodoch, zložení vakcín, toxikológii jednotlivých zložiek atď. dokopy nič nevedia.

Podľa 10. bodu by mali výskumníci (v tomto prípade pediatri) pokus prerušiť, keď je dobrý dôvod domnievať sa, že pokračovanie v pokuse (v očkovaní) spôsobí účastníkovi poškodenie zdravia, trvalé zdravotné postihnutie či smrť. Toto sa tiež notoricky porušuje, pretože aj deti, ktoré reagovali napr. na prvú dávku hexavakcíny vyslovene škaredo, mnohí pediatri naďalej očkujú, čo potom často vyústi do rôznych trvalých neurologických, onkologických a iných poškodení zdravia, a neraz spôsobí aj smrť.

Pokiaľ máte pochybnosti o tom, že výkon povinného plošného očkovania nie je ničím iným, než kolosálnym lekárskym pokusom, hrubo porušujúcim Norimberský kódex, prečítajte si mnohé vysvetľujúci článok „Morálne právo na výnimku z povinného očkovania na základe svedomia, filosofického presvedčenia a osobnej viery“. A nie som zďaleka prvý, čo na to poukazuje, keďže na hrubé porušovanie Norimberského kódexu už dávno predo mnou upozorňovali iní.

Máme teda mnoho dobrých dôvodov považovať plošné povinné očkovanie za zločin, v zásade rovný zverstvám, ktoré páchali nacistickí „lekári“ na väzňoch v koncentrákoch (prinajmenšom u rizikových detí to tak je). Napriek tomu SpB TK KBS velebí (de facto) zločincov (tzn. tých, čo činia zlo) a architektov tejto obludnosti a odporúča bezvýhradne vydať svoj osud a osud svojich detí do rúk ich „výsostnej odbornosti“. V tomto sa však SpB TK KBS púšťa na veľmi tenký ľad, pretože ešte stále žije pár pamätníkov, ktorí na vlastnej koži pocítili hrôzostrašné praktické následky takéhoto zmýšľania. Členovia SpB TK KBS sa týmto (aj keď zatiaľ len v myšlienkovej rovine) totiž dopúšťajú rovnakej chyby ako svojho času nezanedbateľná časť (v niektorých krajinách, ako napr. vo vojnovom Chorvátsku, dokonca veľká väčšina) katolíckeho duchovenstva o tri pokolenia dozadu, čo sa pridala na stranu „výsostne odborného“, vedeckého, zároveň však neľudského a — ako sa neskôr ukázalo — v jadre morálne zvráteného režimu. Hoci nešlo o väčšinu, pričom mnohí iní katolícki kňazi, ba aj biskupi vtedy za svoje zásadové postoje a činy zomreli násilnou smrťou či skončili v koncentračných táboroch, predsa len nám táto trpká historická skúsenosť ukazuje vztýčený varovný prst — hľa, kam až môže viesť nevinne vyzerajúce vyzdvihovanie a podporovanie „výsostnej odbornosti“ a vedeckosti! Osobne mám preto husiu kožu z toho, že SpB TK KBS akoby chcela zopakovať tento historický omyl svojím dôrazom na „výsostnú odbornosť“, vedeckosť apod., a ich nadradenosť individualite bežného človeka-laika. To je navyše v príkrom rozpore aj s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, ktorý (zrejme berúc si smutné poučenie z obdobia nacizmu/fašizmu) hneď v úvode (čl. 2) jasne stanovuje:

„Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“

Keďže čl. 2 Dohovoru je všeobecným ustanovením (hneď po účele a predmete Dohovoru v čl. 1), nie právom, netýka sa ho ani možnosť obmedziť práva, ustanovené Dohovorom, ak je to „potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných“ (čl. 26). Vedomé obetovanie jednotlivcov v (údajný) prospech spoločnosti, čo je nevyhnutným dôsledkom argumentácie v prospech plošného očkovania potrebou (údajnej) kolektívnej imunity (viď nižšie), je teda zásadne neprípustné.

Po „výsostnej odbornosti“ nasleduje v Stanovisku oslava úspechov povinného očkovania, ako keby bola skopírovaná priamo z tlačovej správy Úradu verejného zdravotníctva SR (ÚVZ SR) či z brožúrky od výrobcu vakcín (žeby nakoniec naozaj bola?):

„Výsledky tohto programu [povinného očkovania], dosiahnuté na Slovensku v priebehu uplynulých desaťročí, osobitne v období po druhej svetovej vojne až po naše časy, sú právom považované za jeden z najväčších úspechov našej medicíny a organizácie zdravotnej starostlivosti, a to aj v medzinárodnom meradle a porovnaní.“

Je už ozaj načase, aby došlo k dôkladnej odluke cirkví od štátu, pretože takéto nekritické prijímanie a opakovanie komerčnej propagandy výrobcov vakcín a štátneho úradu, ktorý je de facto ich marketingovým oddelením, cirkevnou autoritou je naskutku nehorázne.

A naozaj sa máme čím chváliť? Tým, že každé tretie dieťa je na niečo alergické (pomaly každé druhé), mnohé deti na viacero vecí naraz? Tým, že za posledných 20 rokov sa u našich detí do 14 rokov strojnásobil výskyt autoimunitnej cukrovky 1. typu? Takto by sa dalo ešte dlho pokračovať, každopádne však určité pomyselné úspechy medicíny na poli imunity (ktoré navyše z veľkej časti vôbec neboli spôsobené medicínskym zásahom — očkovaním — ale niečím úplne iným) nemožno oddeľovať od zrejmých neúspechov na tom istom poli imunity. Tvrdiť, že to spolu absolútne nesúvisí, môže snáď len úplný ignorant, tobôž vo svetle už zverejnených výskumov o súvislosti očkovania s autoimunitou či ďalšími poruchami imunity. Výmena kedysi bežných detských, akútnych a väčšinou banálnych chorôb za doživotné poruchy imunity prinajmenšom mne osobne vôbec nepripadá fascinujúco.

V 2. bode Stanoviska nájdeme dych-vyrážajúce tvrdenie:

„Nikto nemá právo zodpovedne prijatý a vedecky podložený odborný úsudok našich lekárov a iných zdravotníkov, odborníkov vo veci povinného očkovania, bezdôvodne či ľahkovážne spochybňovať alebo popierať. Ohrozoval by tým neprípustným spôsobom zdravie, ba i život nevinných, osobitne detí a zdravotne postihnutých alebo oslabených osôb.“

Keď si odmyslíme vsuvky, tak

„Nikto nemá právo … odborný úsudok našich lekárov a iných zdravotníkov, odborníkov vo veci povinného očkovania, … spochybňovať alebo popierať.“

Pochybnosť je základom vedeckého pokroku a bez nej by sme sa ešte stále učili o tom, že Slnko sa točí okolo Zeme a nie opačne, že Zem je placka, nie (takmer) guľa, atď. atď. Zákaz pochybností či spochybňovania je znakom ideologickej totality. V podstate tým Stanovisko z propagandistickej provakcinačnej ideológie vyrába novú dogmu. Vypustené vsuvky sa tento smutný fakt snažia spraviť stráviteľnejším, ale dosť chabo.

V prvom rade by som rád vedel, ktorý odborný úsudok našich propagátorov očkovania je zodpovedne prijatý a vedecky podložený. Na mnou napísané vyjadrenie sa k odmietnutiu povinného očkovania, ktoré obsahovalo vyše 100 odkazov na vedecké zdroje (bolo teda viac než dobre vedecky podložené), odpovedal Úrad verejného zdravotníctva SR znôškou poloprávd a vyslovených nezmyslov, ktorá neobsahovala ani jeden jediný odkaz na čokoľvek — bola bez akéhokoľvek vedeckého podkladu. Čo sa týka zodpovednosti — komu sa zodpovedajú tí, čo rozhodli, že sa proti tomu a tomu má povinne očkovať? Nezodpovedajú sa nikomu, nie sú nijak postihovaní za to, že rozhodli zle, nemáme nijaký mechanizmus hmotnej zodpovednosti za ich zlé rozhodnutia, tzn. akékoľvek rozhodnutie našich medicínskych autorít vo veci povinného očkovania je z definície nezodpovedné. „Zodpovedne prijatý … odborný úsudok“ je teda v tomto prípade vyslovený oxymoron (vnútorne si protirečiace slovné spojenie, napr. kockatá guľa).

V druhom rade je reč o „bezdôvodnom a ľahkovážnom“ spochybňovaní a popieraní. Dovolím si tvrdiť, že som sa ešte nestretol s bezdôvodným spochybňovaním povinného očkovania (ktoré je výsledkom úsudku našich medicínskych autorít). Akékoľvek mne známe spochybňovanie očkovania totiž má svoj dôvod — najčastejšie osobné skúsenosti s nežiaducimi účinkami očkovania, s úplnou neznalosťou (nielen) pediatrov v oblasti očkovania, zjavné konflikty záujmov našich známych tvárí spomedzi propagátorov očkovania, ktoré sú platené výrobcami vakcín za prednáškovú a konzultačnú činnosť, podporujúcu očkovanie (a teda predaj vakcín), vznešene nazývanú „kontinuálne vzdelávanie zdravotníkov“, v rámci ktorej pre nežiaduce účinky očkovania niet miesta, a ak, tak len v zmysle ich popierania a bagatelizácie…

Tieto vsuvky sú teda dvojitým (žeby úmyselným?) nezmyslom, preto sa domnievam, že skutočnou myšlienkou autora bolo zakázať týmto akúkoľvek debatu, akékoľvek pochybnosti laikov o úsudkoch a rozhodnutiach našich pediatrov, imunológov, infektológov, virológov a ďalších, čo majú vplyv na aktuálnu podobu povinného očkovania.

Pritom sa úplne ignoruje individuálne svedomie rodičov a pestúnov, napr. keď ich dieťa na následky očkovania zomrelo, a preto (logicky a pochopiteľne) odmietajú akékoľvek očkovanie svojich ďalších detí. Čo takýmto rodičom SpB TK KBS odporúča v bode 3?

„Vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života.“

Žeby autori Stanoviska nevedeli o tom, že očkovanie môže zdravie a život aj ohroziť? Stanovisko sa tvári ako keby nežiaduce účinky očkovania nejestvovali a rodičia odmietaním očkovania upierali deťom niečo, čo je len a len dobré a nikdy inak, na veky vekov, amen. To ale jednoducho nie je pravda, čo sa dočítate v každom jednom príbalovom letáku k vakcíne, ktorý by ste — mimochodom — mali od pediatra dostať bez vyzvania pred každým očkovaním. Predpokladám však, že autori Stanoviska (bez ohľadu na to, aký Stanovisko budí dojem) nie sú zas tak hlúpi, aby si mysleli, že očkovanie nemá žiadne nežiaduce účinky.

To znamená, že rozhodovanie o očkovaní je hľadaním a výberom toho, čo je menším rizikom. Nie je to teda vôbec dopredu jasná a jednoznačná voľba a svedomití rodičia z princípu nemôžu len tak bez zaváhania dať dieťa očkovať, bez najmenšieho zamyslenia sa nad rizikami očkovania, bez snahy zvážiť, čo je väčšie a čo je menšie riziko, bez výberu toho menšieho rizika...

Nuž a keď sa rodičia opýtajú morálnej autority — KBS — že čo teda robiť, keď sa ich svedomie bije s tým, čo chcú od nich epidemiológovia, príslušné úrady a (síce sporné, ale predsa) právne predpisy, tak odpoveďou je, že majú „závažnú morálnu povinnosť“ dať svoje deti očkovať. Toto je ešte horšie než protiústavná Vyhláška MZ SR č. 585/2008 Z.z., pretože tá pripúšťa aspoň zdravotné kontraindikácie očkovania. SpB TK KBS ani to nie. Svedomie či vedomie (ani odvodené slová) nikde v celom Stanovisku nenájdete.

A tu sa treba pristaviť, pretože toto je v príkrom rozpore s Katechizmom Katolíckej cirkvi (KKC). Podľa čl. 1776, 1778 a 1790 KKC:

„V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:

„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“

Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil.

Zhrnuté: nie Stanoviska, nie vyhlášky MZ SR, nie názorov údajných odborníkov na očkovanie, ale toho, o čom človek vie, že je spravodlivé a správne (čím u niekoho môže byť aj odmietnutie povinného očkovania), je povinný sa verne pridŕžať vo všetkom, čo hovorí a robí. Je povinný poslúchať úsudok svojho svedomia. A nie SpB TK KBS, ale svedomie je prvým (tzn. najdôležitejším) z Kristových zástupcov, takže v prvom rade treba počúvať svoje svedomie, až potom (možno) Stanovisko SpB TK KBS — ak nie je v rozpore so svedomím. KKC ale pamätá aj na prípady, kedy je svedomie v rozpore so štátnou mocou či nariadením inej autority (čl. 1782 a 1903):

Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti.“

Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“

Teraz by mohol niekto pohotovo namietnuť, že však povinné očkovanie sa usiluje o spoločné dobro — o kolektívnu imunitu, ako to ostatne zaznieva i v samotnom Stanovisku:

„Zároveň tým prispievajú aj k spoločnému dobru celej spoločnosti, na ktorom však majú sami rodičia, ako aj ich deti priamy podiel. Okrem toho poskytujú ochranu aj tým deťom a iným osobám, ktoré nemohli byť z medicínskych alebo časových dôvodov zaočkované. Táto povinnosť je vzhľadom na medicínske a epidemiologické dôvody natoľko závažná, že zo strany zodpovedných štátnych inštitúcií oprávňuje – v záujme dosiahnutia spoločného dobra a s potrebným rešpektovaním dôstojnosti a skutočného dobra každého jednotlivca – vyžadovať plnenie tejto povinnosti aj všeobecne záväznými právnymi predpismi a nariadeniami, vrátane primeraných sankcií, aby sa dosiahlo ich naplnenie.“

Tu už začína byť vidno, že autori stanoviska toho o očkovaní veľa nevedia. Keby áno, muselo by im byť jasné, že očkovaním vyvolaná kolektívna imunita (ono „spoločné dobro celej spoločnosti“) je ako Yeti — každý o ňom hovorí, ale nikto ho na vlastné oči nevidel. V skutočnosti jediná reálna kolektívna imunita je tá, ktorá vzniká prirodzeným prekonaním choroby drvivou väčšinou populácie, neprerušeným obehom pôvodcu ochorenia v populácii a dojčením pokiaľ možno každého dieťaťa aspoň do 2. narodenín. Očkovaním vyvolaná kolektívna imunita je oxymoron. Viac o tom v stručnejšom mojom článku, alebo obšírnejšom článku Mgr. Petra Tuhárskeho, alebo v knižke americkej imunologičky ukrajinského pôvodu Taťjany Obuchanyč.

Očkovaním vyvolaná kolektívna imunita je teda vyslovený blaf a ako ospravedlnenie povinného očkovania — ani vedecky vzaté, ani právnicky vzaté — absolútne neobstojí. Druhá vec je, že sa povinné očkovanie vydáva za opatrenie na ochranu verejného zdravia. Verejné zdravie ako pojem je dosť diskutabilné. V podstate za verejné zdravie nemôžeme označiť nič iné, než súhrn zdraví všetkých jednotlivcov, ktorých do danej verejnosti počítame. Z tohto hľadiska, ak očkovanie poškodí zdravie ľubovoľnej očkovanej osoby, dochádza nielen k zhoršeniu zdravia jednotlivca, ale aj k zhoršeniu verejného zdravia. To znamená, že plošné očkovanie môže verejné zdravie nielen vylepšiť ale aj zhoršiť. Ba dokonca, to, že verejné zdravie sa očkovaním zhoršuje, je prakticky isté a neodvratné — prinajmenšom pokým sa pred povinným očkovaním nerobia dôkladné testy imunity a celkového zdravotného stavu, ktoré by vylúčili prakticky všetky vážnejšie nežiaduce účinky (ja viem, to je vlastne nemožné, tak ale aspoň 99,99%).

Nuž a to, či plošné očkovanie môže verejné zdravie zlepšiť, je závislé v prvom rade od epidemiologickej situácie a tiež od reálnej účinnosti vakcíny (nie koľkým ľuďom vytvorí vakcína požadovanú hladinu protilátok mesiac po očkovaní, ale koľko ľudí len a len vďaka vakcíne po skutočnom kontakte z pôvodcom choroby neochorie a bez vakcíny by za rovnakých okolností ochorelo). Keď je výskyt nejakej choroby desiatky rokov nulový, netreba mať IQ vyše 130, aby človek pochopil, že očkovanie neprináša žiadne zlepšenie, pretože nižší než nulový už výskyt choroby byť nemôže. Môžeme to teda uzavrieť tak, že plošné očkovanie v súčasnej podobe verejné zdravie v určitých smeroch jednoznačne zhoršuje a to, či ho v iných smeroch vylepšuje, je pri najlepšej vôli veľmi otázne. K tomuto mi opäť nedá nezacitovať z KKC (čl. 1789 a 1756):

Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
— Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
…

Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

Tzn. účel nesvätí prostriedok. Okrem iného teda nie je dovolené robiť zlo (vpichovať do tiel bábätiek a dojčiat oslabené vírusy a jedovaté látky, ako napr. zlúčeniny ortuti, zlúčeniny hliníka, fenol, formaldehyd, glutaman sodný či polysorbát 80, čo má za následok trvalé a neraz i vážne poškodenie zdravia mnohých z nich – počnúc alergiami a astmou cez neurologické poškodenia až po smrť), aby z toho možno vzniklo dobro (údajne dostatočná hladina protilátok proti vybraným chorobám mesiac po očkovaní u väčšiny z očkovaných, neznámo na ako dlho). To zlo je tu očividné a neodvratné, to dobro len potenciálne a značne pochybné (napr. protilátky nemusia stačiť na úspešné zvládnutie nákazy, aj keby sa vďaka očkovaniu vytvorili vo veľmi vysokej koncentrácii).

Nuž a z toho mi vyplýva, že ak autorita (Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky = ÚVZ SR) používa na dosiahnutie údajného dobra (pomyselnej kolektívnej imunity) morálne nedovolený prostriedok (kolektívnu intoxikáciu), nie je to autorita oprávnená, a teda nie je vo svedomí záväzná. Pre svedomitého človeka teda takáto autorita (ÚVZ SR) prestala byť autoritou a nastalo hrubé bezprávie. A to je presne to, čo tvrdíme už dlhé roky. KKC mi to akurát pomohol ujasniť presne definovanými pojmami a súvislosťami kresťanskej mravouky.

Nuž a to, že sa SpB TK KBS k tomuto bezpráviu pridáva, ba dokonca ho povzbudzuje, aby sa dialo naďalej, a všetkých veriacich kresťanov vyzýva k rešpektovaniu bezprávia a k podriaďovaniu sa mu, je na zaplakanie. Nie je žiadnym tajomstvom, že toto Stanovisko rozhorčilo mnohých praktikujúcich katolíkov a katolíčky. Znechutených a zhrozených reakcií na Stanovisko som si v posledných 2 týždňoch vypočul/prečítal viacero.

Aby to nebolo málo, v Stanovisku nie je ani žiadna výzva k hľadaniu pravdy, naopak, vyzýva sa v ňom k „pozitívnemu ovplyvňovaniu názorov a postojov“, čo chápem ako jednostranné presviedčanie národa o kvalitách očkovania, zamlčiavajúc negatíva, bez ohľadu na to, kde je pravda. Inak povedané, je to výzva k účinnému výplachu mozgov:

„V tomto smere Subkomisia chce vyzdvihnúť zodpovednosť, povinnosť a nezastupiteľnú úlohu škôl, médií masovej komunikácie a tiež osôb, ktoré sú schopné pozitívne ovplyvniť názory a postoje v spoločnosti.“

Žiadne nabádanie k samostatnému hľadaniu pravdy — naopak, nabádanie k zavádzaniu verejnosti, z ktorého najväčší (a možno aj jediný) zisk vo výsledku majú výrobcovia vakcín, vrátane troch sponzorov ÚMEB prof. Glasu. Mimochodom, už vás niekedy oslovili študenti v belasých tričkách s logom UNICEF, ktorý zbierali peniaze na deti v Afrike, presnejšie: na očkovanie detí v Afrike? Uvedomili ste si v danej chvíli, že UNICEF vlastne zbiera peniaze pre výrobcov vakcín? Práve v ich vreckách totiž obrovský diel z vyzbieraných peňazí skončí.

„Pozitívne ovplyvňovanie názorov a postojov v spoločnosti“ mi až príliš nápadne pripomína „Pozitívnu komunikáciu očkovania“, čo bol blok prednášok na IV. slovenskom vakcinologickom kongrese, v rámci ktorého dostal priestor aj PR agent výrobcov vakcín PhDr. Martin Kasarda, PhD.. Áno, priatelia, našich pediatrov oficiálne školia v komunikácii o očkovaní aj reklamní agenti výrobcov vakcín.

Je zjavné, že v Stanovisku vôbec nejde o pravdu, mimochodom aj z toho, že toto slovo v ňom nenájdete — až na jeden výskyt v negatívnej podobe, kedy sa za nepravdivé tvrdenie označuje niečo, čo v skutočnosti je pravda (viď nižšie). Čo hovorí KKC o pravde a jej hľadaní (čl. 2467)?

Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať: „V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby,… sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.“

To znamená, že keď na svojej ceste dospejem k poznaniu (považujem za pravdu), že povinné očkovanie je jednak viac na škodu než na úžitok, jednak vôbec nie je nevyhnutné, že neočkované deti sú v priemere oveľa zdravšie než deti očkované, som morálne povinný celý svoj život podľa toho usporiadať, a teda odmietnuť povinné očkovanie svojich detí. Ba čo viac, nemám sa spoliehať len na (kto vie, či nie skorumpovaných?) odborníkov, ale som morálne povinný pravdu hľadať. Hľadať pravdu je niečo výrazne iné než nekriticky prijímať názor niekoho iného (napr. údajného odborníka) resp. nechať „pozitívne ovplyvniť svoje názory a postoje“ školou či médiami masovej komunikácie. KKC teda od nás požaduje, aby sme neboli tupé ovce, čo sa nechajú vláčiť za nos, ale aby sme aktívne hľadali pravdu a nielen to — aby sme podľa zistenej pravdy aj zariadili celý svoj život. Stanovisko je teda v zjavnom rozpore s KKC, s de facto súhrnom katolíckej vierouky a mravouky. Stanovisko nabáda k činom, ktoré sú v ostrom rozpore s kresťanskou vierou i mravmi.

Tým sa dostávame k záverečnému 4. bodu, v ktorom hneď prvá veta je mimoriadne sporná:

„Napokon, Subkomisia sa chce vyjadriť k rôznym nepravdivým tvrdeniam, akoby sa v očkovacích látkach nachádzali súčasti potratených ľudských zárodkov alebo plodov, prípadne akoby sa očkovacie látky z nich alebo s ich použitím vyrábali.“

V očkovacích látkach sa nachádzajú časti ľudských buniek, ktoré boli pôvodne odobraté z umelo potrateného (mimochodom: všimnite si, že v Stanovisku slovo „umelo“ akosi „vypadlo“) bábätka, vlastne dvoch, a následne umelo množené už mimo tela. Ide o bunkovú kultúru RA27/3, ktorá obsahuje vírus ružienky, a o bunkovú kultúru buď MRC-5 alebo WI-38, ktorá sa používa na pomnoženie vírusu ružienky. Samozrejme, ako to už chodí, v slovenskom príbalovom letáku sa nedozviete o tom, že vakcína tieto zvyšky (vrátane fragmentov DNA umelo potrateného bábätka) obsahuje. Takisto nenájdete v nijakom slovenskom príbalovom letáku zmienku o možnom úmrtí následkom očkovania, čo v niektorých amerických či iných mimo EÚ možno nájsť. V americkom príbalovom letáku vakcíny Varivax proti ovčím kiahňam (vakcína proti ružienke sa vyrába obdobne, takže to rovnako platí aj pre ňu) sa však dočítame, že:

The product also contains residual components of MRC-5 cells including DNA and protein…
[Výrobok obsahuje zvyškové časti buniek MRC-5, vrátane DNA a bielkovín…]

Niekto by, pravda, mohol namietať, že nejde o pôvodné bunky z umelo potrateného bábätka, čo je pravda. Ide o bunky, vzniknuté delením pôvodných buniek v umelých podmienkach mimo tela. Lenže ak za identitu bunky považujeme jej typ a DNA, tak tieto bunky sú toho istého typu a majú tú istú DNA, ako malo umelo potratené bábätko, z ktorého boli pôvodné bunky vzaté. Množili sa nepohlavne delením na dve identické bunky a tak dokola, takže sú to bunky na nerozoznanie od tých pôvodných. Keby sa použili pôvodné bunky a naproti nim také, ktoré z pôvodných vznikli jedným či viacerými cyklami delenia v umelých podmienkach, nedalo by sa zistiť, ktoré sú ktoré. Vyzerajú totiž rovnako a majú totožnú DNA. Tvrdenie, že ide o niečo iné, nie o „súčasti potratených ľudských zárodkov alebo plodov“ je teda prakticky neobhájiteľné. Tie bunky sú totiž úplne rovnaké, z rovnakého zdroja, ďalej by sa delili aj na pôvodnom mieste (v tele bábätka, keby nebolo umelo potratené), ako sa delili aj umelo v laboratóriu, a či už medzi ich pôvodným umiestnením a následným použitím pri výrobe vakcín bolo 0, 1, 2, 3 či 50 delení mimo ľudské telo, na tom vôbec nezáleží.

Stanovisko pokračuje zarážajúcou bagatelizáciou:

„V skutočnosti sa pri príprave niektorých očkovacích látok (napríklad na rozmnoženie vírusov, ktoré sa po zneškodnení stávajú súčasťou danej očkovacej látky) používajú bunkové alebo tkanivové kultúry, pri ktorých príprave sa na začiatku, pred mnohými rokmi, použili tkanivá z umelo potrateného ľudského plodu.“

Tak po prvé: nejde o použitie bunkových tkanív z umelo potrateného ľudského plodu (bábätka) pri príprave bunkových/tkanivových kultúr, ale tie bunkové kultúry sú tými odobratými tkanivami, len po x cykloch delenia v umelých podmienkach (mimo ľudské telo). Bunkové kultúry však obsahujú bunky s totožnou DNA, ako mali bunky priamo odobraté z umelo potracovaného bábätka (muselo byť ešte aspoň čiastočne nažive, lebo mŕtve bunky sa nedelia, a teda by na tento účel boli nepoužiteľné). Dnes sa teda používa x-té pokolenie potomkov umelo-potratového tkaniva — na nerozoznanie od pôvodného tkaniva, priamo vyrezaného z nie ešte celkom mŕtveho umelo potracovaného bábätka, — a nie niečo, iba pri príprave čoho sa použil kus z umelo potrateného bábätka („na začiatku, pred mnohými rokmi“), ale potom to už s umelými potratmi nijak nesúvisí.

A po druhé: to, že došlo k úmyselnej účelovej chladnokrvnej vražde „pred mnohými rokmi“, nemení absolútne nič na tom, že došlo k úmyselnej účelovej chladnokrvnej vražde. Načo tam autori Stanoviska vôbec dali toto slovné spojenie? Ostatne, nejde vôbec o udalosť iba dávno minulú, ale bunkové kultúry pre účely výroby vakcín boli z umelo potrácaných bábätiek vyrábané aj neskôr, čo má jeden veľmi dobrý dôvod: Hayflickov limit. Bunky z ľudských plodov nemožno deliť do nekonečna, ale len zhruba 40x až 60x. S každým ďalším delením sa totiž skracujú konce chromozómov (častí DNA), tzv. teloméry, a keď sa skrátia na kriticky malú veľkosť, delenie buniek sa zastavuje. Na bunkách, čo sa už viac nedelia, nemožno množiť vírusy, takže také bunky sú nanič. V súčasnosti používané bunkové kultúry MRC-5 a WI-38 vznikli v 60. rokoch minulého storočia a pomaly sa už blíži koniec ich životnosti. Musia preto v nie príliš vzdialenej budúcnosti byť nahradené inými bunkovými kultúrami z umelo potratených bábätiek, a nepochybne aj budú, ak nedôjde k radikálnemu prehodnoteniu spôsobu výroby týchto vakcín. Sľubnou sa ukazuje byť napr. novšia umelo-potratová bunková kultúra PER.C6.

Takže vraždy potenciálnych bábätiek za účelom výroby vakcín či iných biologických produktov sa diali nielen v 60. rokoch 20. storočia, ale aj neskôr, a nie je dôvod domnievať sa, že sa tak nedeje aj dnes resp. že sa tak nebude diať aj v budúcnosti. V Stanovisku vyjadrená ľútosť na tom veľa nezmení:

„To je, pochopiteľne, samo osebe, smutnou skutočnosťou, s ktorou z morálneho hľadiska nikdy nemožno súhlasiť, ani ju schvaľovať.“

Dovolím si tvrdiť, že ani zmeniť nemôže, pretože hneď nasledujúca veta Stanoviska (ak by malo byť vyslyšané, čo dúfam nebude) akúkoľvek zmenu znemožňuje:

„Na druhej strane, pokiaľ nie je k dispozícii očkovacia látka, ktorá by bola pripravená s použitím bunkovej alebo tkanivovej kultúry pripravenej eticky vhodným spôsobom, rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní – vzhľadom na závažné dôvody ochrany života a zdravia svojho dieťaťa – dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou.“

Totiž, jediné čo na výrobcov rôzneho druhu (nielen vakcín) reálne funguje, je bojkot. Keby Slovensko, Poľsko, Írsko, Taliansko, Španielsko a ďalšie prevažne katolícke krajiny zakázali používanie umelo-potratových vakcín na svojom území, môžete si byť istí tým, že výrobcovia by sa hneď vrhli na vývoj etickejších alternatív. Ak však majú katolícki rodičia naďalej dávať svoje deti očkovať neetickými vakcínami, výrobcovia nemajú ani najmenší dôvod k vývoju etických vakcín pristúpiť.

Týmto sa tiež SpB TK KBS dopúšťa hrubej dezinterpretácie stanoviska Pápežskej akadémie pre život (Pontificia Academia Pro Vita = P.A.V.), v ktorom sú rodičia vyzývaní, aby:

„sa postavili na odpor (napr. použitím výhrady svedomia) proti čoraz rozšírenejším útokom na život a proti "kultúre smrti", z ktorej tieto útoky vyvierajú. Z tohto uhla pohľadu použitie vakcín, ktorých výroba je spojená s umelým potratom, vytvára prinajmenšom nepriamu vzdialenú pasívnu materiálnu spoluprácu na umelom potrate a priamu pasívnu materiálnu spoluprácu na predaji takýchto vakcín. Navyše, v rovine kultúry použitie takýchto vakcín prispieva k vytvoreniu všeobecného spoločenského súhlasu s konaním farmaceutického priemyslu, ktorý ich vyrába nemravným (amorálnym) spôsobom.

Preto je povinnosťou lekárov a otcov rodín prejsť k alternatívnym vakcínam(ak existujú) i vytvárať tlak na politických predstaviteľov a zdravotníctvo, aby boli sprístupnené také vakcíny, ktoré by neboli mravne (morálne) problematické. V prípade potreby by mali (lekári a otcovia rodín) použiť výhradu svedomia ohľadne použitia vakcín vyrobených prostredníctvom tkanív odvodených z umelo potratených ľudských plodov. Rovnako tak by mali všetkými možnými prostriedkami (novinárskou a spisovateľskou činnosťou, skrz rôzne asociácie, masovo-komunikačné prostriedky atď.) odporovať vakcínam, ktoré doposiaľ nemajú morálne prijateľné alternatívy, vytvárajúc tým tlak na to, aby boli vyvinuté alternatívne vakcíny, ktoré nemajú nijakú spojitosť s umelými potratmi ľudských plodov, a požadujúc dôkladnú zákonnú kontrolu farmaceutického priemyslu.

Čo sa týka ochorení, proti ktorým niet alternatívnych vakcín, ktoré by boli dostupné a mravne prijateľné (morálne akceptovateľné), je správne zdržať sa použitia týchto vakcín, ak je to možné urobiť bez vystavenia detí (a nepriamo celého obyvateľstva ako takého) značnému zdravotnému riziku. Avšak, ak je zdravie obyvateľstva vystavené značnému nebezpečenstvu, morálne problematické vakcíny smú byť dočasne tiež použité. …

V každom prípade, zostáva tu mravná (morálna) povinnosť pokračovať v boji a použiť všetky zákonné prostriedky na sťaženie života farmaceutickým spoločnostiam, ktoré sa správajú bezohľadne a nemravne (neeticky).“

Všimnite si ten priepastný rozdiel:
P.A.V.: „… je správne zdržať sa použitia týchto vakcín … smú byť dočasne tiež použité … do tej miery, do akej je to nutné na odvrátenie vážneho ohrozenia zdravia nielen svojich vlastných detí, ale aj celého obyvateľstva …“
kontra
SpB TK KBS: „… rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou …“

Čo to je vážne ohrozenie zdravia celého obyvateľstva? Snáď nie tie 2 hlásené prípady ružienky za posledných 52 týždňov na celom Slovensku??? Zhodneme sa, dúfam, že 2 prípady za rok nie sú vážnym ohrozením zdravia celého obyvateľstva, potom však podľa P.A.V. „je správne zdržať sa použitia týchto vakcín“, ba dokonca by sme „mali použiť výhradu svedomia“. SpB TK KBS teda obracia vyjadrenie P.A.V. úplne na ruby, pričom v úvode Stanoviska tvrdí o odporcoch povinného očkovania neetickými vakcínami, že vraj výroky P.A.V. „svojvoľne prekrucujú alebo nesprávne vysvetľujú“. Kto tu teda prekrúca? Je to predsa SpB TK KBS, nie my, kto použitie umelo-potratových vakcín čoby „krajný spôsob“ (ako píše P.A.V.) prekrútil na morálnu povinnosť. To sú dva takmer úplne opačné póly. Úplným opakom morálnej povinnosti by bol striktný zákaz, ku ktorému má P.A.V. veľmi blízko, len nie je až tak kategorická, takže v krajnej (extrémnej) situácii pripúšťa dočasné použitie neetických vakcín. To je len o vlások menej než prísny zákaz. Ani omylom to však nemožno vykladať ako morálnu povinnosť!!!

Ale to nie je jediné, čo tu škrípe. Stanovisko sa týka povinného očkovania a z povinného očkovania je jedinou umelo-potratovou vakcínou vakcína proti ružienke. Lenže ružienka nie je chorobou, ktorá by deťom, čo sú proti nej očkované (od 15. mesiaca života vyššie) spôsobovala závažné ohrozenie života a zdravia. To spôsobuje len tehotným ženám, ak by ružienku dostali počas tehotenstva, resp. ich ešte nenarodeným bábätkám, ktoré by mohli byť vírusom ružienky vážne poškodené či spontánne potratené. Lenže drvivá väčšina žien, čo sú dnes na Slovensku tehotné, už bola proti ružienke očkovaná, takže ak veríme očkovacej propagande, že vakcína má doživotnú účinnosť, alebo je účinná aspoň 30 rokov od očkovania (ktoré sa robievalo zo začiatku v 12. roku života, dnes je 2. dávka v 11. roku života, tzn. +30 rokov je vek, v ktorom ženy už spravidla „majú odrodené“), tak riziko, že nejaké neočkované dieťa nakazí ružienkou nejakú práve tehotnú ženu, je extrémne blízke nule, aj keby bol výskyt ružienky medzi deťmi na Slovensku podstatne vyšší, než dnes je. Autori Stanoviska teda zjavne buď nepochopili podstatu očkovania proti ružienke a/alebo nie sú oboznámení s aktuálnou zaočkovanosťou rizikovej skupiny. Pritom práve podľa nich samých je očkovanie „výsostne odbornou, medicínskou a epidemiologickou záležitosťou“. Táto (veci znalému človeku) zjavná chyba ich však usvedčuje skôr z výsostnej neodbornosti.

Zdôraznenie potreby etických vakcín a „povzbudenie“ príslušných orgánov k hľadaniu etických riešení už vo svetle faktu, že ten najúčinnejší prostriedok (bojkot) nám bol upretý, pôsobí dosť nepresvedčivo:

„Zároveň rodičia majú povinnosť pôsobiť v rámci svojich možností na to, aby sa pri príprave, výrobe, ako aj pri objednávaní očkovacích látok uprednostnili tie, ktoré boli vyrobené eticky vhodným spôsobom. K tomuto úsiliu chce Subkomisia naliehavo vyzvať a povzbudiť aj zodpovedné slovenské štátne orgány a inštitúcie.“

Porovnanie s mnohonásobne ostrejším a ráznejším výrazivom P.A.V. si už láskavý čitateľ urobí aj sám.

Nasledujúci apel na výrobcov vakcín pôsobí horšie než trápne, keď zvážime, že traja významní výrobcovia vakcín sponzorujú Ústav medicínskej etiky a bioetiky, ktorému šéfuje pravdepodobný hlavný autor tohto Stanoviska — prof. Glasa. Stavme sa o čokoľvek, že títo traja výrobcovia vakcín (a zároveň sponzori ÚMEB) — GlaxoSmithKline, Pfizer a Sanofi — budú výzvu SpB TK KBS úplne ignorovať (hoci možno budú — paradoxne — naďalej sponzorovať ÚMEB) prinajmenšom do času, kedy dostanú od vlády ultimátum: „Buď dodáte etické alternatívy k súčasným umelo-potratovým vakcínam, alebo zabudnite na štátne zákazky!“

Vyjadrenie P.A.V. však nie je jediným vyjadrením Katolíckej cirkvi k umelým potratom vo vzťahu k biomedicínskemu výskumu, kam spadá aj vývoj a výroba vakcín. V o 10 rokov staršej encyklike Jána Pavla II. Evangelium Vitae sa dočítame na margo umelých potratov ešte prísnejšie vyjadrenia:

… priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom …

Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ … Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť.

Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek.

Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu.

Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka …

Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. … užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb, ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek.

Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí – niekedy na tento účel špeciálne "vyrobených" oplodnením v skúmavke, či už ako "biologický materiál" na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.

Stručne zhrnuté: „vždy zlo“, „nikdy nemôže“, „ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ“, „nič a nikto“, „žiadna autorita nemôže“, „ani priamo ani nepriamo“, „žiadna okolnosť, žiaden cieľ“, „niet pre nikoho žiadnych výnimiek“… To je tak kategorické odsúdenie, že kategorickejšie si už naozaj neviem predstaviť. Dokonca nikto nesmie ani len nepriamo súhlasiť s umelým potratom! No a čo iné, než nepriamy súhlas s umelým potratom je vedomé používanie vakcín, vyvinutých/vyrobených pomocou umelého potratu? Predsa zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným. Vo svetle encykliky Evangelium Vitae teda možno označiť dočasné dovolenie P.A.V. používať umelo-potratovú vakcínu sťaby „krajný spôsob“ (čo SpB TK KBS postavila úplne na hlavu, keď z toho urobila morálnu povinnosť) ako veľmi nešťastné vyjadrenie, ktoré je – nebojím sa povedať – v rozpore s kategorickým odmietnutím umelého potratu a akéhokoľvek jeho využitia, hlásaným v Evangelium Vitae.

Na záver ešte k argumentácii prof. Glasu, ktorú použil na svojej prednáške v Bratislave 12.VI.2013 večer a ktorú niektorí označili za presvedčivú. Podľa neho je vraj dovolené využiť výsledky minulých morálne neprípustných činov, v tomto prípade bunky z umelých potratov, obdobne ako je dovolené kráčať po ceste, ktorú za Rímskej ríše vraj stavali v ťažkých podmienkach otroci a mnohí z nich pritom zahynuli… Nuž, v 1. rade — človek vôbec nemusí ísť do Ríma, nedostane od nikoho pokutu ani inú sankciu, keď tam nepôjde. V 2. rade — ak predsa len do Ríma ide, nemusí ísť po tejto ceste. V 3. rade — cesta nie je postavená z kostí, lebiek, ani iného „biologického materiálu“ z ľudských tiel, nemá s nimi totožnú DNA, ani si ju človek nepichá do tela. Vo 4. rade — šlo zjavne o dospelých alebo dospievajúcich otrokov, nie o malé deti a už vôbec nie o deti ešte nenarodené, ktoré nemajú absolútne nijakú možnosť brániť sa útoku na svoj život — ani len plačom nie. V 5. rade — kráčanie po tejto ceste nijakým spôsobom nepodporuje ďalšiu stavbu ciest za použitia obrovských obetí na ľudských životoch, avšak používanie umelo-potratových vakcín dáva výrobcom vakcín signál (súhlas), že môžu naďalej beztrestne neetické vakcíny vyrábať, ba dokonca robiť ďalšie umelé potraty za účelom vývoja nových vakcín. Je to teda zo strany prof. Glasu jednoznačne demagogická analógia, ktorá vlastne vôbec nie je analógiou, iba je za ňu neprávom vydávaná.

Sláva..... (slovenskej) demokracii

2013-09-19T14:26:45Z

Včera som cestoval vlakom z dvojdňovej služobky v Bratislave a dal som sa vo vlaku do reči s veľmi zaujímavým človekom.

Debatovali sme o tom, že doteraz nepoznáme, či nevieme vysvetliť, čo vlastne spôsobuje vplyv magnetu na rôzne predmety, ako je možné že otáčajúce sa elektro/magnetické pole vyrába elektrinu. Vieme popísať prejavy a účinky. Ale čo to vlastne je, ešte čaká na objavenie.

Bavili sme sa o platových pomeroch, o tom, koľko vlastne z peňazí, ktoré zarobím, reálne zúžitkujem (daň, odvody, atď) a došli sme (samozrejme :-D) k politike.

Chlapík mi povedal, že my ako občania, ktorí sme si zvolili zástupcov (v rámci zastupiteľskej demokracie), nemáme legitímne spôsoby, ako predmetných zástupcov vysáčkovať z funkcií, keď svoju prácu nerobia poriadne. [Ak je táto informácia nesprávna, a viete ju odkazom na informačný zdroj vyvrátiť, budem vďačný].

Taktiež sme sa bavili o parlamentnej demokracií, kde jednofarebný parlament schváli niečo, čo navrhla vláda tej istej farby, alebo ak máte viaczložkový parlament, tak sa štyria predsedovia dohodnú, ako to vlastne bude. Vyslovil niečo také, ako - prečo nemať len jedného poslanca za jednu stranu, keď strana musí hlasovať, ako niekto z hora zavelí. V podstate mal podľa mňa pravdu v tom, ako sa hráme na demokraciu, pričom základné zložky uplatňovania vlády na Slovensku majú hierarchické štruktúry, v ktorých, ako som povedal, je dôležitý hlas hlavy hierarchie.

Veľmi zaujímavá ve, ktorú som doteraz nevnímal - Slovensko je jeden volebný obvod. A toto je druhá vec, ktorá by nám bránila uplatneniu moci v priamej demokracií, keby sme toho či hentoho poslanca chceli odvolať z funkcie - a teda, že zmobilizovať viac ako polovicu volebného obvodu by bolo ťažké, ba v niečích očiach nemožné.

Potom ešte Spp, j&t, Penta, Achmea, paraziti a Ghádhí. Hlavne jeho jedna múdra veta o tom, že "keď sa chcete zbaviť parazita, treba ho prestať živiť". Parazitmi sme označili trhové subjekty, ktoré nás vyciciavajú - či už obchodné reťazce, ktoré pomaly zožierajú naše vlastné hospodárstvo, alebo banky, ktoré zožierajú hypotékami a poplatkami naše peňaženky a rodiny alebo možno aj Únia, ktorá zhoršuje trhové postavenie našich vlastných podnikateľov a spolu s našou matičkou vládou im kope hrob a láta drevotrieskovú truhlu.

Táto debata ma však nijako nezdeptala, nezdeprimovala, vlastne som nad všetkým vnímal Boha.

Je tu generácia, ktorá má Boha na prvom mieste v živote. Ale tento Boh neni podľa "klasického obrazu uja s prstom hore". Tento Boh, Otecko je super chlapík, ktorý ma miluje a viem, že chce pre mňa super veci, ktoré vnímam hneď od rána, keď sa zobudím.

Chcem Ťa poprosiť Otče, aby si sa jednotlivo dotkol každého Slováka a Slovenky. Chcem, aby sme Ťa spoznali a poznávali ako milujúceho Otca, s ktorým vzťah nech dávam doporiadku hneď. Prosím Ťa, Otče, aby si nám vštepoval hrdosť k vlastnej krajine a spolupratričnosť k susedom či kolegom.

Otče nech Tvoj Duch obnovuje tvárnosť Slovenska. Nech Tvoj Duch je duchom múdrosti, ku ktorému chodia na poradu všetci politici, počnúc prezidentom. Nech naši nepriatelia padajú pred Tvojou tvárou, lebo Ty si verný.

A na záver niečo, čo je dobré vedieť, v akomkoľvej boji - "keď náš Boh je s nami, nemôže vládnuť strach, keď náš Boh je za nás, kto môže stáť proti nám".

List ministrovi Lajčákovi *2

2013-09-05T14:28:41Z

Zverejňujem so súhlasom autora:

Vážený pán minister Miroslav Lajčák! 4. 9. 2013

Dovoľte mi reagovať na Váš článok uverejnený dňa 20. augusta 2013 na blogu sme.sk, pod názvom: ,,Čaká nás ešte veľa práce, pán Brown!“

http://lajcak.blog.sme.sk/c/335716/Caka-nas-este-vela-prace-pan-Brown.html#t2

Píšem Vám nielen ako občan tohto štátu, ako otec, ale aj ako ten, ktorý sa už viac ako 15 rokov venuje pastoračnej službe duchovného sprevádzania ľudí s homosexuálnymi sklonmi na Slovensku, a to cez našu službu s názvom Linka Valentín, ktorá pôsobí pri Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach.

Venujem sa ľuďom zraneným v oblasti vzťahov, citov, sexuality, ktorí prežívajú vo svojom živote homosexuálne cítenie, ako aj ľuďom inak sexuálne cítiacim. Túto našu službu ocenil aj pán premiér SR Róbert Fico, a to aj na stránkach Katolíckych novín (KN č. 22 zo dňa 6. júna 2010, na str. 10). Text o našej službe bol uverejnený v KN č. 19, dňa 16. mája 2010, na str. 12 - 13. Píšem Vám preto ako človek, ktorý nielen teoretizuje, ale aj hlbšie vidí do samotnej problematiky, pretože sa týmto ľuďom osobne venujem viac rokov.

Nechcem sa tu vracať k tomu, čo už je aj Vám zrejme dobre známe z ,,Pripomienok k tvorbe strategického programového dokumentu pre oblasť ochrany a podpory ľudských práv.“ Stratégia ochrany a podpory ľudských práv je ale tak nejasná, zahmlená a neprehľadná, že sa nečudujem, že mnohí sa pýtajú a vyžadujú vysvetlenie. A mnohí to ani nevyžadujú, lebo vôbec nevedia, o čo tu vlastne ide. Tento navrhovaný koncept sa však iba skrýva za ľudské práva, pričom v skutočnosti navrhuje porušovanie ľudských práv a slobôd iných.

Spomínané pojmy ako ,,gender ideológia“, záujmy LGBTI loby, alebo ,,rodová rovnosť“, nie sú v skutočnosti ničím iným, ako novodobým Babylonom. Táto škodlivá ideológia je pre kresťanov neprijateľná, nakoľko je namierená proti nim, proti ich presvedčeniu, proti Bohu, a tým i voči samotným ľuďom, rodinám i celej spoločnosti.

Vo Vašom článku sa píše: ,,hlavnou myšlienkou pripravovanej stratégie je tolerancia a rešpekt voči iným, a nie podpora gejov, lesieb a iných dúhových farieb.“ Pán minister, ale aj všetci tí, ktorí čítajú tieto riadky - zamýšľajme a pýtajme sa spoločne: Čo je v pozadí tejto stratégie? Čo alebo kto sa za ňou skrýva? Pretože v nej nejde o ľudské práva. Nejde o akúsi nezávadnú podporu bežných ľudských práv. Ide tu o cielenú manipuláciu s ľuďmi. V skutočnosti sa za touto ,,stratégiou“ skrýva vopred pripravená manipulácia s občanmi tohto štátu, s cieľom propagovať homosexualitu medzi ľuďmi v našej spoločnosti. Ohrozené sú najmä deti a mládež. Podľa Vás je správne, aby boli deti v školách a v predškolských zariadeniach vedené k možnosti výberu rodu, a iným bludom? Ide o veľkú nezodpovednosť, o vedomé šírenie morálneho úpadku, hriechu a zla. Nesmieme sa báť pomenovať hriech hriechom, a to predovšetkým preto, aby tí, ktorí mu prepadli, našli cestu k Bohu a ku spáse.

Táto škodlivá ideológia ohrozuje celé ľudstvo, nakoľko jej cieľom je priviesť ľudstvo do otroctva, a tým k jeho zničeniu, a nie k slobode, nehovoriac už o ľudských právach, ku ktorým má veľmi ďaleko. A keďže sa prediera aj do krajín, ktoré ani nie sú členmi EU, alebo iných európskych a svetových zložiek, potom tu ide o politickú objednávku, v pozadí ktorej sú však veľmi skazené pohnútky a zlé ciele mocných tohto sveta.

Preto sú dnes kresťania prenasledovaní nielen v Egypte, Nigérii, Číne či inde vo svete, ale najnovšie aj v kresťanských krajinách USA a západnej Európy! Denne sú tam reálne pošliapavané práva na slobodu vierovyznania. Občania niektorých krajín, medzi nimi aj kresťania sú perzekuovaní za svoje náboženské presvedčenie. A to je len počiatočný nástup a výsledok tejto zlej ,,stratégie“, ktorá rozvracia rodinu! A podotýkam, že táto záležitosť sa netýka len veriacich, ale všetkých ľudí na Slovensku.

Za rovnako škodlivé treba považovať texty a knihy, na ktorých sa podieľali ľudia z LGBTI propagandy, a ktoré sa snažia pretlačiť aj do škôl. Ich obsah je v každom prípade nebezpečný pre celú spoločnosť, keďže je v nich množstvo nepresností, zavádzajúcich a nepravdivých informácií, a preto je skreslený a neobjektívny. V skutočnosti tu ide o podvrh a veľké klamstvo.

Som rád, pán minister, že Vám ide o celospoločenskú diskusiu. Súhlasím s vami. A ďalej píšete: ,,Som však presvedčený, že vzťahy medzi ľuďmi – a práva z nich vyplývajúce – musia byť postavené na zásadách rešpektovania a úcty k tomu druhého.“

Homosexualita však nie je ľudským právom. Je to zranenie. To je najvýstižnejší výraz, vyjadrujúci podstatu alebo pozadie homosexuálneho sklonu. Všetci ľudia s homosexuálnymi sklonmi sú zranení, a to bez ohľadu na to, či žijú alebo nežijú homosexuálne aktívne. Preto všetci títo ľudia to, čo potrebujú, a čo im môže skutočne pomôcť je jedine uzdravenie. Cirkev a kresťania sú preto povinní vo svojej službe Bohu a každému človeku otvárať cestu k obráteniu, pokániu a duchovnému uzdraveniu.

Dňa 1.1.1993 bola síce homosexualita vylúčená z Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10), a síce pod nátlakom niektorých aktivistov, ktorí vyznávali homosexuálny štýl života. Nestalo sa tak na základe odbornej diskusie, totiž nebola nestranná, ale značne spolitizovaná. Jednoducho sa rozšíril názor bez toho, aby bol podložený skutočným výskumom a štúdiom, nakoľko tomu do dnešného dňa nikde vo svete nepredchádzala žiadna seriózna vedecká diskusia. Takúto diskusiu by bolo potrebné zorganizovať a venovať sa tejto otázke.

Treba vedieť, že nie všetci ľudia s homosexuálnymi sklonmi žijú aktívne, nakoľko pre mnohých toto zistenie nie je ľahké a nestotožňujú sa s tým, ale hľadajú inú cestu. Je naozaj veľa tých, ktorí reálne v detstve či dospievaní pociťujú homosexuálne sklony bez toho, aby k tomu akýmkoľvek spôsobom prispeli a bez toho, aby mali akúkoľvek homosexuálnu skúsenosť.

Čo sa týka ich túžby, aby toto cítenie bolo zmiernené, alebo posilnené heterosexuálne cítenie, v súčasnosti v rámci zdravotníckych zariadení im nikto oficiálne pomoc neposkytne. V tomto zmysle možno hovoriť o diskriminácii ľudí s takouto požiadavkou, keďže nemajú možnosť obrátiť sa na zdravotníctvo.

V USA a v západnej Európe, ako i inde vo svete, sa niekedy pod zámienkou rozširovania občianskych práv, ochrany práv menšín, tolerancie a demokracie podávajú falošné a zavádzajúce informácie, ktoré sa týkajú aj zdravotných rizík homosexuálnych skutkov, a zatajujú sa dôležité informácie o homosexualite, a tiež možnosti efektívnej pomoci tým, ktorí majú problém identity s vlastným pohlavím.

Týmto ľuďom sa dá pomôcť vrátiť sa k ich skutočnej identite. Pokiaľ však pod ľudskými právami rozumiete napr. ,,registrované partnerstvá“, vedzte pán minister, že tým sa nevyriešia problémy týchto ľudí. Práve naopak, iba sa skomplikujú. Tie problémy ktoré majú budú mať bez ohľadu na to či žijú alebo nežijú v registrovaných partnerstvách.

Charakteristickým znakom aktívneho homosexuálneho životného štýlu je totiž nemenná promiskuita a závislosť na sexuálnej fantázii a sexuálnom prežívaní. Možno o tom neviete, pán minister, ale v homosexuálnom vzťahu nie je možná vernosť! Každý človek s homosexuálnymi sklonmi pokiaľ žije homosexuálne aktívne, je nútený žiť, a žije promiskuitne, nakoľko inak v týchto vzťahoch nevie, nemôže a nedokáže fungovať. Takýto postoj vnáša do duše človeka pocit bezvýchodiskového riešenia problému. A tak sa títo homosexuálne aktívni ľudia dostávajú akoby do začarovaného kruhu a postupne strácajú zmysel a cieľ svojho života. Ranu ranou totiž nikdy nemožno zahojiť. A to, čo je proti ľudskej prirodzenosti je aj proti ľudskému šťastiu a životu človeka vôbec.

Ide tu len o to, či sme za život a zastupujeme tak kultúru života alebo kultúru smrti. Či nám ide skutočne o ochranu života každého človeka, alebo o jeho smrť.

V článku tiež uvádzate: ,,Na všetko prichádza emocionálna odpoveď: nie, len nič nemeňme, dobré je to tak, ako to je! Prepáčte, ale nie je.“ Súhlasím s vami pán minister, nie je.

V našej spoločnosti sa totiž najčastejšie stretávame s dvoma nesprávnymi pohľadmi dvoch odlišných skupín - konzervatívcov a liberálov. Tí prví pokladajú homosexuálnu aktivitu za morálne zlú, no na druhej strane však prechádzajú okolo týchto ľudí bezradne, nevedia im pomôcť, lebo nemajú o tom žiadne vedomosti.

Liberáli sa zasa skrývajú za toleranciu, no ich postoj v skutočnosti vedie ľudí s homosexuálnymi sklonmi do hlbokého osamotenia, lebo sa ním nerieši podstata ich ťažkostí, čím ich udržiavajú v omyle a klamstve. Práve preto je medzi nimi toľko samovrážd a nešťastia , čím prispievajú k tragédiám. A svojim homosexuálne aktívnym spôsobom života a jeho propagáciou ohrozujú správne ponímanie rodiny. Preto sú homosexuálne skutky nebezpečné a škodlivé nielen pre tých, ktorí ich praktizujú, ale aj pre ďalší vývoj rodiny a spoločnosti. Nečinnosť prvej skupiny je preto rovnako falošná ako nadšenie tej druhej. Obidve tieto, i keď odlišné skupiny nechávajú ľudí s homosexuálnymi sklonmi a ich ťažkosťami osamotenými. Sú v nepráve a nečinnosť prvej skupiny je rovnako falošná ako nadšenie tej druhej.

Cesta cirkvi je tretia, a to nová cesta pastorácie ľudí s homosexuálnym cítením. Vychádza na jednej strane z katolíckej náuky tak, ako je prezentovaná v dokumentoch, a na druhej strane z dnešných poznatkov psychológie.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám jasne hovorí o tom, že týchto ľudí treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Iba to, čo je pravdivé, môže byť aj pastoračné. Pritom platí, že cestou pastorácie, uzdravenia a spásy je jedine pravda.

Takmer nikto na Slovensku si neuvedomuje, že tu nemáme len tých niekoľko aktivistov, ktorí vystupujú a kričia po námestiach, ale aj tých, ktorí týmto stavom nedobrovoľne trpia a hľadajú inú cestu. A práve na tých verných Kristovi zabúdame? Takmer nerozlišujeme medzi aktivistami za homosexualitu a tými, ktorí bojujú o svoju vernosť Kristovi. Za tých, ktorí často trpia sami a nedobrovoľne v tomto stave, lebo majú strach otvoriť sa a nevedia, komu o sebe povedať, a kde hľadať pomoc. Vieme sa aspoň trochu priblížiť k ľuďom, ktorí žijú bez partnera a v spoločenstve sa cítia sami, kým ostatní hovoria len o manželstve, deťoch, rodine? Kto sa im na Slovensku skutočne venuje? Kto im chce pomôcť tým, že ich vypočuje a bude sa im snažiť pomôcť v ich bolesti, ktorú prežívajú? Každé zľahčovanie, ľahostajnosť, nevedomosť, nezáujem o ťažkosti ľudí s homosexuálnymi sklonmi alebo každý výsmech ich ťažkostí, sú v každom prípade kruté, neľudské a nekresťanské. Ľudia s homosexuálnym cítením majú hlad po skutočnej láske, ktorej sa im v ich živote nedostalo. O to smutnejšie je konštatovanie, že často jediným miestom, kde títo ľudia môžu zažiť aké-také prijatie, pozornosť a záujem, je aktívne homosexuálne prostredie, ktoré ich ale odsúva od pomoci a naplnenia ich skutočných potrieb. Preto si všetci ľudia, kresťanské cirkvi, aj celá naša spoločnosť, musíme plne uvedomiť našu zodpovednosť aj za starostlivosť o ľudí inak sexuálne cítiacich - našich bratov a sestry. Nedostatok informácií, predsudky a strach z nepoznaného vytvárajú veľké bloky u ľudí a to ich núti neuvážene konať.

Preto možno len privítať vaše slová, pán minister, ktoré uvádzate: ,,Problémy, ktoré v oblasti ľudských práv Slovensko má, sa nevyriešia samé od seba, a ničomu nepomôže, ak budeme pred nimi zatvárať oči.“

Tu skutočne treba pán minister celospoločenskú diskusiu. Je potrebné stretnúť sa a navrhnúť solídny koncept o tolerancii, rešpekte a úcte voči druhým ľuďom, aby sa to dostalo do povedomia celej spoločnosti, ktorú v tejto oblasti treba vyškoliť. Nie však za cenu pripustenia škodlivej a zvrhlej stratégie, ktorá pošliape práva väčšiny, diskriminuje kresťanov, nivočí morálne a kresťanské hodnoty v našej spoločnosti, šliape po rodine. Táto cesta totiž vedie do záhuby...

A pokiaľ nebude manželstvo muža a ženy a rodina v tejto spoločnosti na prvom mieste, a nebudú dostatočne chránení zákonmi, ak vzťahy v našich rodinách budú zlyhávať, potom treba očakávať aj nárast počtu ľudí s rôznymi aj sexuálne neprirodzenými sklonmi!

Vedzte však, že pravda sa nedosiahne tým, že sa stretnú za jedným stolom úzka skupina ľudí okolo škodlivej LGBTI propagandy, spolu so zástupcami cirkvi, kresťanských a spoločenských organizácii, alebo MVO. Stretnúť sa treba zvlášť s jednými za okrúhlym stolom, a zvlášť z druhými. Zlo a dobro sa totiž navzájom vylučujú. Jestvuje totiž len pravda alebo lož. Áno, ľudia môžu mať aj majú rôzne názory, ale nezabúdajme na to, že pravda, tá bola, je a bude len jedna! Pravda môže byť len jedna!

Verím, že vzájomnou otvorenou, solídnou a úprimnou komunikáciou v spoločnosti sa môže vypracovať potrebný koncept pre prijatie a správne pochopenie ľudí inak sexuálne cítiacich našou spoločnosťou, ako aj pre konkrétnu potrebnú pomoc týmto ľuďom. Navrhujem doplnenie predmetnej stratégie aj o ďalšie oblasti, ktoré sú potrebné, ako napr. právo na život nenarodených detí, rodičovské práva, právo na výhradu svedomia, náboženskú slobodu ale aj sloboda slova. A taktiež tak, ako aj Vy: chrániť deti, starých a sociálne odkázaných občanov, týrané ženy, migrantov, azylantov, ľudí pod hranicou chudoby atď.

Prosím Vás, pán minister, a zároveň vyzývam, aby ste sa zasadzovali za dobro, pravdu a za jej šírenie aj na pôde parlamentu a nedali sa zmanipulovať, zlákať, kúpiť, vydierať ani oklamať škodlivými ideológiami, ktoré sa snažia k nám preniknúť a rozvrátiť našu spoločnosť a hodnoty, ktoré po stáročia vyznávame.

Pamätajte na to, že aj Vy raz budete stáť pred Božím súdom tak, ako aj každý jeden človek. A každý z nás si nesie svoju zodpovednosť.

A aj keď sa v dnešnej dobe zdajú byť niektoré ideológie mocné, predsa len bude mať Božia pravda posledné slovo.

Želám Vám, vážený pán minister Miroslav Lajčák, veľa zdravia, sily a múdrosti prinavrhovaní, rozhodovaní a schvaľovaní koncepcií, zákonov, aby prinášali šťastie, radosť a spokojnosť všetkým občanom SR. Nech Vám k tomu Boh pomáha.

Cпаси и сохрани!

S úctou

otec Vitalij

za Linku Valentín

Linka Valentín

Gr. kat. cirkev

P. O. Box B - 43

O40 01 Košice

valentinskespolocenstvo@centrum.sk

Orosh verzus Bezák.... dokedy?

2013-08-31T11:31:52Z

Ahoj Otecko, veľmi Ťa prosím o požehnanie pre každého jedného človeka, ktorý bude čítať tento článok, aby nepriateľ nemohol prekrútiť moje slová, ale aby v správnej miery pochopil moje slová. Prosím Ťa aj za seba, aby som v pokore prijal každú kritiku a komentár. O to prosím v Mene Ježiša Krista!

Dobrý deň, priatelia,

dneska som si mrkol správu na http://trnava.sme.sk/c/6917740/hanba-kricali-na-oroscha-bezakovi-priaznivci.html

Sám sa radím medzi sympatizantov Bezáka, ale po jednej výmene názorov s celou farnosťou som stiahol chvost a uvedomil som si, že "tadiaľto cesta nevedie".

Nehovorím, že Bezák je zlý, alebo KBS je zlá. Z kuloárnych informácií by som mohol tak stručne skonštatovať, že "pravda je niekde v strede". To ako v manželstve - nikdy nie je na vine iba jeden. Už som ženatý, tak trochu viem povedať, že je to často o "kolektívnej vine" :-)

1) V prvom rade je potrebné odsúdiť konanie "účastníkov protestu". Prosím, nemýľte sa, odsúdiť KONANIE účastníkov protestu, nie odsúdiť ÚČASTNÍKOV samotných. Cítia krivdu, i ja ju stále cítim. Ale začal som sa na to dívať ináč. V mojej hlave som problém dokonca vyostril a povedal som si, že toto neni problém medzi Bezákom a ostatnými biskupmi. Kauza "Bezák", ako to média honosne nazvali, však poukazuje na jeden (podľa mňa) hlbší problém: A to je postoj kléru voči veriacim. Samozrejme ma môžete napadnúť za to, že zovšeobecňujem a všetkých biskupov z množiny (KBS mínus Bezák) hádžem do jedného vreca.

Môj zovšeobecňujúci postoj účelovo zdôvodním tým, že sa predsa nenašiel ani jeden otec biskup, aby sa postavil k Bezákovi ako chlap. Nemusel sa ho priamo zastať, ale pochlasky zaujať spravodlivý postoj typu: "vieč čo Robo, takto a takto to nie je dobre, budú z toho následky". To je ale už ich bordel - ja oddôvodňujem svoj zovšeobecňujúci postoj.

Teda - vrátime sa k "účastníkom zájazdu" - sám za seba toto konanie odsudzujem, pretože nie je spravodlivé či už z duchovného hľadiska, alebo z morálneho. Pre ilustráciu uvediem prehnaný príklad, aby niekto z demonštrantov si to vedel trochu predstaviť na jednoduchej modelovej situácií: Iste by sa ani jednému z nich nepáčilo, keby vydával dcéru alebo ženil syna, a zišli by sa bývalí partneri týchto ľudí, a pohukovali by na svadobný sprievod. Bolo by to

i) dehonestujúce udalosť

ii) urážajúce

iii) veľmi bolestivé na citovej úrovni - čo také matky tých mladomanželov... tie by mali krásnu pamiatku na celý život

iv) nespravodlivé pred Bohom

Na animátorskej škole som sa naučil, že sú veci spravodlivé a sú veci dobré. No ale veci dobré, nemusia byť automaticky spravodlivé /pred Bohom. Lebo spravodlivé je to, ako by sa na vec pozeral Boh.

Myslíte, že by Ježiš schvaľoval rušenie tejto procesie? Jasné, Ježiš by neschválil nespravodlivé ťahy istých cirkevných štruktúr a s láskou by ich skritizoval, ako to vehementne robil už za života, ale isto by si nedovolil postaviť sa s transparentom pred procesiu.

2) Dostávam sa k druhej veci, ktorá je kľúčová podľa môjho názoru. Mnohí aj neveriaci vnímajú "kauzu Bezák" ako niečo, čo s nami prispatými veriacimi pohne. Čo má pohnúť? Prečo "kauza Bezák"?

Ako som povedal "kauza Bezák" odhalila jednu veľmi dôležitú vec, nazvem to "radikálnu trhlinu v prístupe otcov biskupov k im zverenému Božiemu ľudu".

Najprv (ďalšia) modelová situácia, na ktorej nám istý kňaz demonštroval rozdiel medzi slovenským biskupom a českým biskupom. V tejto situácii sa toto rozlíšenie veľmi hodí. A teda:

Zadefinujeme si dva faktické predpoklady:

i) Cirkev na Slovensku je viac tradičná ako presvedčená.

ii) Cirkev v Česku je väčšinou presvedčená ako tradičná.

Potom:

Zo skúseností s prístupom českých biskupov voči veriacim, či verejnosti vôbec, je zrejmé, že keby sa "kauza Bezák" odohrala v Česku, tiež by českí biskupi nezverejnili dôvody odvolania Bezáka, ale prístup k ľuďom by bol asi takýto:

"Pozri synku, ja a mamka sme sa trochu posekali (ja=oco=Cirkev/KBS a mama=Bezák). Teraz Ti o tom ešte nemôžem nič povedať, lebo by si tomu nerozumel, ale príde čas, keď sa všetko dozvieš."

Možno, to nie je správne, ale veľmi citlivo vnímam, medzi českým prístupom "otecka k synovi" oproti slovenskému prístupu "mocnára voči poddanému". Jeden môj priateľ raz tak ironicky poznamenal, že už by si tie naše cirkevné kniežatká mohli uvedomiť, že žijeme v 21. storočí a je potrebné sa tak správať, a s ľuďmi tak komunikovať.

Samozrejme to nemyslel, že povolíme homo, potraty, predmanželské spolužitie, odhodenie sutany, či iné "pro-pokrokové znaky". Skôr chcel poukázať na to, že dnešný človek, je človek do veľkej miery uvažujúci, hľadajúci pravdu, má potrebe rozumieť, chápať, mať jasno, tí čo veria, chcú rozumieť čomu veria, a prečo veria, a chcú mať istotu, že viera je určite správna a určite super :-) [A oná viera je super - poznámka autora].

Jeden český arcibiskup raz na TV Noe povedal (parafráza): "Ja keď chcem hovoriť o viere a o veciach Cirkvi, musím použiť jazyk skôr civilný, aby som dotyčného človeka zaujal. Keď mu chcem povedať o Ježišovi, musím uvažovať, akým spôsobom ten človek myslí, akým jazykom rozpráva, aby som mu toto svedectvo pomohol podať a pritom ho nestratil."

Porovnajme si tento postoj biskupa k človeku s mnohými nášmi otcami biskupmi. [Áno, priznávam, sú u nás mnohí, ktorým by som týmto ukrivdil, preto sa vopred ospravedlňujem. Vážim si ich a fandím im]. Lenže - sám so donedávna kritizoval našich biskupov za to, že majú k nám skôr mocenský prístup, ako otcovský. Ale prestal som, hoc v mojej hlave tento postoj zostal. Uvedomil som si však, že môj postoj a moje vyjadrenia nedokážu exaktne vyjadriť presné pohnútky otcov biskupov, ktoré ich vedú k takúmuto spôsobu jednania, a bránia im v tom otcovskom prístupe.

Ja vidím priestor na zlepšenie situácie v nasledujúcich krokoch:

- prestať reptať na o.biskupov, pretože "Ak reptám, bránim, aby požehnanie prichádzalo cezo mňa ku ním. Teda ak reptám, nemôžem sa čudovať, že je to celé naprt, keď sám svojím reptaním, ohováraním, osočovaním, a preklínaním jemu vlastne vyjadrujem zlo, a bránim dobru".

- rovnako ako sa dožadujeme u politikov, aby nás brali rovnocenne, musíme sa dožadovať aj u otcov biskupov, aby nás brali vážne, rovnocenne. Niekto povie, že im však bol zverený úrad pastierov partikulárnej Cirkvi na Slovensku. A ja mu poviem "no a čo? To sa nejako bije?" Veď ak ja som vedúci zamestnanec, mne teda bol zverený "úrad" nad 15timi zamestnancami, snáď som v pozícií, keby som nad nimi a oni sú už nie mne rovní?

Videl som obrázok na internete, ktorý rozlišoval medzi vodcom(lídrom) a bossom. Keď je "boss" na čele, tak zamestnanci ťahajú "biznis" aj s ním. Ale keď je vodca na čele, prvý ťahá lano uviazané o biznis, ukáže smer, povzbudzuje svojich zverencov, spomalí, či zastaví, keď jeden už nevládze.

Preto modlime sa za našich biskupov a kňazov, aby si najprv uvedomili svoju identitu syna - Božieho syna, ktorého Boh miluje, a potom aby si uvedomili identitu takého duchovného otca, alebo aj vodcu, ktorému bola zverená starostlivosť o Božie deti, ktoré Boh tiež miluje rovnako silno, a predsa každého osobitným spôsobom.

- kňaz či biskup, stále človek. Má z vás niekto pocit, že po vysvetení za kňaza, keď mu Ježiš vrije do srdca večnú pečať "Kristovho kňaza", to sa z neho akože stáva nad človek? Nie? Tak prečo sa potom k ním tak správame? Ako prejav úcty? Naozaj? Pozrite sa kriticky na mentalitu na Slovensku, keby v mene úcty voči kňazom, či biskupom, poslušne skloníme uši, chvosty a chrbty. A čušíme. Veď - snáď Ježiš, keď napomínal farizejov, alebo im šplechov pravdu do ksichu, snáď si ich menej vážil? Veď to bol práve prejav jeho lásky k ním, že im povedal pravdu rovno do očú, aby mali možnosť prehodnotiť svoje konanie.

Počul som dve veci:

i) Ak veriaci nepovie kňazovi, svoju kaplánovi, či farárovi, že "viete otče, alebo vieš čo, Peter, toto asi nebolo správne", teda s láskou ho prišiel napomenúť, že prešvihol dáku medzu - odkiaľ by mal vedieť ten duchovný otec, že niečo pokašlal, keď nemá spätnú väzbu? No odkiaľ ja či Ty budem/e vedieť, že niečo je zle, kým nás neupozornia? A kto nás upozorní, keď sa ma/nás boja, alebo si ma/nás vlastne ľudia taaaaak riadne vážia, že mi/nám vlastne nič nepovedia?

ii) Jeden farárko raz povedali - ak biskupi nemajú spätnú väzbu, mali by si ju zaplatiť.

Tu si môžeme natvrdo uvedomiť dôležitosť vzájomnej spolupráce a vzájomných vzťahov medzi duchovnými otcami a nami veriacimi. A tento vzťah má byť vzťahom rovnocenným.

Preto ľudia, dosť bolo bezákovania a orošovania. Je čas nechať Otca uzdraviť naše štruktúry, naše myslenie, naše rokmi vzbudované a pokryvené predstavy o úcte, podriadenosti a najmä nemohúnosti.

Prosím Ťa Otče, za ľudí, ktorí si prečítali tento článok, aj za tých, pre ktorých bol dlhý a nedočítali ho. Nech Tvoja láska a milosť ich stále sprevádzajú, nech Tvoj pohľad, je ich pohľad, nech Tvoj názor, je ich názor, nech Tvoja odvaha je ich odvaha. Nech vieme rozlíšiť medzi dobrým a spravodlivým. Nech sa naši (v)otcovia nechajú preniknúť Tvojim pohľadom na nich samých a na ich službu. O to prosím v Mene Ježiša Krista! +

Zdroj obrázka: http://www.lolwall.co/264722

List ministrovi Lajčákovi

2013-08-21T06:36:02Z

Drahí priatelia, chcem sa s vami podeliť o niektoré veci, a požiadať aj vás o aktívnu účasť v boji proti ničeniu morálky pod rúškom tolerancie a zavádzanie nových ľudských práv.

1) Dávam do pozornosti možnosť prihlásiť sa ako pozorovateľ na zasadnutie Rady vlády pre ĽP, národnostné menšiny a rodovú rovnosť dňa 4.septermbra 2013. Zasadnutie je verejné a prihlasuje sa u pani milica.janculova@mzv.sk

Na tomto zasadnutí sa bude prerokovávať Stratégia ľudských práv.

2) podľa MVO je v tomto kroku dôležité písať otvorené listy ministrovi Lajčákovi ako samostatné osoby, teda treba zaplaviť podateľnu ministerstva MZVaEZ obálkami jasne prezentujúcimi verejnú mienku.

Vecne a trefne sformulovať vaše stanovisko, ktorým odmietate to, čo sa v dokumente spomína a poslať na adresu

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí

Hlboká cesta 2
833 36 Bratislava 37

Predpokladáme, že je to vhodné takto urobiť do septembra, nakoľko ako som spomenul, 4tého. sept. bude rokovať rada vlády.

Priatelia neváhajte! Naše hodnoty sú síce ohrozené, ale náš Otec je nad nami. Preto nech sa to zdá akokoľvek náročné a bezvýchodiskové, verte, Otec má východisko! Ja tomu verím, a spolieham sa na neho!

Ostávajte s Kristom+

::: Pre "Modlitbová stena" ::: Uzdravenie? Telesné? Duchovné? Za akú cenu?

2013-08-07T14:49:54Z

Drahí priatelia, chcem vám, všetkým, ktorí máte svoje trápenie, ktoré nie je Oteckovi ľahostajné, podať svedectvo moje, i mojich blízkych.

Nech viete, že v každom trápení vás Otecko neopúšťa, pretože vás jedinečne miluje. Pokiaľ však nastane nový trvalý stav (napr. človek ochrnie, alebo stratí prácu, alebo má fyzické problémy), je dôležité najprv prosiť Otca o uzdravenie sebaprijatia. Nehovoríme o tom, že sa nemodliť za uzdravenie - áno, je to až nutné!, dokonca Písmo to dáva starším ľudu za povinnosť. Ale nech uzdravenie nie je podmienkou vašej identity. Vedzte, prosím, že požehnaní ste aj počas nezamestnanosti, požehnaní ste aj na vozíku, požehnaní ste aj s akoukoľvek fyzickou disproporciou. Ako je to možné? Veď sa mi stalo toto a toto, poviete si. No preto, že Otec vás za každej dennodennej i mimoriadnej okolnosti nadovšetko miluje, no potrebuje, aby ste najprv uzdravili vzťah s Ním, a všetko ostatné príde potom.

Že sa mi to ľahko hovorí? Nie, nehovorí sa mi to ľahko. Nemám síce nijaké telesné postihnutie, ale pri stretnutiach s ľuďmi zdieľam ich stav. Oni sami mi pomáhajú vstrebať podstatu ich prístupu k sebe samým v ich ťažkosti. Nie je to ľahké a keď si predstavím sám seba v takom (navonok žalostnom) stave, hanbím sa, keď si uvedomím, že ja sám by som sa najprv psychicky zrútil, potom by som nakydal na Boha a až potom by som uvažoval nad iným prístupom k veci.

Na Campfeste som sa stretol s jednou dievčinou, ktorá je na vozíku po nehode. Stal som sa jej "Campfestovým pomocníkom", lebo jazdiť na vozíku po tej tráve nie je zábava. Mňa dosť boleli kríže :-D a to som ho len tlačil.

Veľmi som túžil (asi nemiesto nej), aby ju Otec uzdravil. Ale On mi namiesto uzdravenia dal precítiť, ako veľmi ju miluje. Veľmi som plakal od šťastia či lásky, či ako to chcete nazvať, keď mi to ukázal pri jednej chvále. Vtedy som si uvedomil, že On ju miluje, a nie je čo riešiť. Campfestofola :-D

Čo však s istotou viem - najprv hľadajte Božie kráľovstvo, a to ostatné vám bude dané. Čo to v praxi znamená:

1) Ak sa Ti deje neprávosť,

2) Ak si stratil/a prácu,

3) Ak máš zranenie, chorobu, ochrnutie

4) Niekto Ti umrel

tak

vyvyšuj Boha nad túto situáciu, a hoc nevidíš zmenu, alebo zmena neni podľa Tvojej predstavy, maj dôveru ba až istotu, že Boh je nad touto situáciou, nad touto neprávosťou, a robí svoje dielo!

Čo je však dôležité - Pán vládne nad situáciou. Stáva sa však, že pre strach, nedôveru, nepokoj sebe neodpustenie vládne situácia nad vami. V takom prípade sa treba v Mene Ježiša Krista zriekať všetkých útlakov, ktoré vám bránia vidieť Otca ako kráľa nad tou situáciou.

Treba si však uvedomiť, že vami predstavované riešenie situácie nemusí byť spravodlivé. Môže byť dobré, napr. znova chodiť, schudnúť, nájsť si prácu, a i., ale je otázne či je to spravodlivé. Spravodlivé, teda podľa Božej vôle. Ak by niekto argumentoval, že nie je možné úplne poznať Otcovu vôľu, tak je to pravda. Lenže my máme predsa istotu, že On veci vidí s nadhľadom, a so všetkého vytaží maximum. Čo sem však vstupuje, je, že Otec chce pre nás to najlepšie a rieši problémy komplexne. A teda, položme si otázky:

1) Je dôležité, aby si znova chodil/a, hneď a zaraz? Pokojne to môžete rozumne zdôvodniť, že budeš lepšie môcť svedčiť o Pánovej sláve. To je síce pekné, a dobré, ale nemusí to byť spravodlivé. Prečo? No pretože Pán hovorí, aby sme prijímali svoj stav, tzn. ak nemôžeš chodiť, tak prijími tento fakt. Pre ochrnutých má vždy dobré slovo Nick Vujicic.

http://nickvujicic.com/

http://www.youtube.com/channel/UCm71Z36uSgQtoNmnYjelvNA

Nechcem povedať, že "on je na tom horšie, tak by sa nesťažujte", ale chcem vám povedať, že tento človek prijal svoj stav, prijal, že napriek nedostatku pohybového aparátu je za každých okolností milovaný Boží syn, je plnohodnotný človek (manžel, otec) a Boh cez neho ožaruje a motivuje ďalších. Čo vlastne teda urobil - prijal sám seba, a prestal hovoriť Bohu "ak mi dáš ruky alebo nohy, tak sa mi bude lepšie žiť, resp. budem Ťa môcť lepšie chváliť" (samozrejme som parafrázoval). Pozor, neprestal však veriť Otcovi, že v spránom čase, bude mať ruky a nohy. Ale vie, že Otec najlepšie usúdi, kedy tak bude. Dovtedy robí čo vie v Božom mene.

A ešte - na dnešný trend degradácie a odsúvanie postihnutých ľudí na okrej spoločnosti, alebo iných koncentrákov a-la sanatória, na to sa vykašlite. Ste plnohodnotní ľudia, ako hocikto iný. Verte mi!!!

Božia dcéra s väčším pozadím, mastnými vlasmi, navyše kilá podľa vzorca, ktorý isto Otec nevymyslel. Chce schudnúť, lebo je to s ňou zle. Nikdy nehovorím, že uzdravenie netreba aj v tejto oblasti. Treba však Najprv - prijať samú seba. Povedzte kočky narovinu, koľké z vás túžia po inom tele, ako to čo máte. Teda aspoň trochu vylepšenom, aby ste prestali mať ten pocit, že ste možno chudery, škraty alebo iné sebazničujúce myšlienky vyplývajúce z obrazu v zrkadle, či porovnávania sa s tým, čo vidíte prezentované v médiách alebo na ulici ako dnešnú sexy krásnu Venušu.

Neviem, či vám to už niekto povedal, ale zmena myslenia podmienená zmenou svojho zovňajšku sa nedostaví. Prečo? Lebo vy, kočky, nemáte zranené telá, neni problém v kile navyše, neni problém so širokými bokmi. Vy ste zranené zvnútra. Položte si ruku na srdce a pospomínajte, kedy vám kto povedal, aké ste krásne, aké ste úžasné bez toho, aby ste niečo urobili, bez toho, aby ste sa natiahli do plesových šiat či inom splnené stavovej podmienky? >>> TU <<< hľadajte problém. Tu je zranenie. Zranenie, ktoré je spôsobené nedostatkom úcty a chvály voči vašej osobe. A týmto s zranením prichádza menejcennosť. A keď raz mám menej ceny, tak tú cenu (hodnotu) treba dáko doplniť nie? No jasné kočky - dobré sukne, priesvitné tričká či iné ultramódne doplnky, len nech sa chlap po vás otočí. Po diskusii s dievčatami sme tento váš stav pomenovali takto: Žena chce byť krásna, ale pritom nevie vnímať, že začína byť aj sexy, čo nie je vždy žiadúce. Najmä nie vtedy, ak sa časť mozgu vplyvom gravitácie odkrví, aby sa prekrvila iná.... časť tela. Áno dievčatá, Ak stojíte za prízemné vybudenie mužského chtíča pre svoje dobitie hodnoty, pokojne pokračujte, ale takéto "dočasné nadhodnotenie" má krátkodobé trvanie a následné ešte rozsiahlejšie znehodnotenie. Takže - na zamyslenie.

Pre tie, ktoré by radi so sebou niečo robili, radím, nech radšej pozrú na seba, a kuknú, či sú na seba hrdé aj s kilami navyše, s pehami, či mastnými vlasmi. Ak nie, skúmajte, z čoho pramení vaše domnelé podhodnotenie. Keď niečo nájdete, predneste to Bohu a proste, "Otecko, pomôž mi prijať sa takú, akou ma Ty vidíš. Daj, aby som sama seba videla Tvojími očami". To je prvý krok. Žena, ktorú Otec naplní svojou láskou, uzdraví jej sebahodnotovú slepotu, bude vnútorne krásna, a takáto vnútorná krása bude prežarovať telo. Malá rada: keď budete skúmať, či a kde nastal problém s nedobíjaním hodnoty, skúmajte svojho pozemského otca. Do akej miery vás ako malé dcérky hladil, dotýkal sa vás správnym spôsobom primerane veku, či a koľko vám hovoril, aké ste krásne, aké sten úžasné a iné veci, ktoré sú základom zdravej hodnoty dievčaťa.

Chlapi - pre vás platí to isté!

Takže zopakujem základ mojej myšlienkovej rozpravy - hodnotu máte!!! V identite Božieho syna alebo Božej dcéry. Pokiaľ si nie ste vedomí a vedomé tejto jedinečnej hodnoty, hľadajte, prečo je to tak. Zatiaľ však budujte svoj osobitý vzťah s Bohom, ktorého ste dcérami a synmi, ktorých však mená má vyryté do dlane.

Robiť? Áno, ale komplexne!

2013-07-26T10:13:18Z

Ahojte priatelia, akurát čítam knihu Mlčanie od Tibora Rostasa http://www.martinus.sk/?uItem=140514

Možno nebudete súhlasiť s niektorými vecami, lebo máte pocit, že čítate konšpiračné teórie, no je až zarážajúce, že to, čo bolo pred rokok “len” konšpiračná teória, dnes počuť z úst vedcov SAV, a zisťujete tiež, že sa o tom hovorilo narovinu už dávno a za konšpiračnú teóriu to je označené pre zmätenie “ne”priateľa.

Ukázalo mi to však jednu vec - musíce súčasne pracovať na viacerých frontoch.

Začali sme kresťan v politike, ale vnímam nutnosť pracovať aj v spoločnosti, no konkrétne vo výrobnom a spotrebiteľskom sektore. Do hája :-D do teraz som mal presne premyslené, čo sem napíšem, a zrazu sa to stratilo.

Vnímam paralelne uzdravovať v oblastiach:

politiky - uzdravenie politických kruhov, noví vodcovia v politike
sféra výroby a služieb - kvalita výroby, predraženosť, klamanie zákazníka, poctivosť
spotrebiteľský sektor - chcieť kvalitu, očakávať kvalitu, ale vedieť ju aj zaplatiť. Taktiež v tejto súvislosti vnímam potrebu zodpovednej konzumácie - nechcieť jahody v decembri, stále mať všetko čerstvé “lebo ja chcem”. Nezdravý konzum, ktorý je na Slovensku nás dostal na prvú priečku v závislosti na hypermarketoch v EU. Dosť blbé, však?

Čítal som toto: http://www.postoy.sk/node/4324

Hovoril som s jedným chlapíkom, a ten vraví, že my, veriaci, hoc sa snažíme robiť veci lepšími, prinášať Boha do každej oblasti ľudského života, nezastavíme degradáciu spoločnosti a teda, že systém krachne, my to LEN spomaľujeme. Ten článok trochu podporuje túto myšlienku.

Je jasné, povieme, že predsa my nebojujeme ľudskými, alebo Božími silami; no ale tým pádom si na základe článku kladiem otázku: Čo očakávame? Výsledok (dôsledok) alebo Zázrak? Lebo čo čakáme, aj dostaneme. Ak očakávame výsledok, výsledok sa skrze požehnanie dostaví na základe požehnanej činnosti. Ale ak očakávame viac, teda zázrak, verím, že sa stane, ako uveríme! TAKŽE?!

Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.(Hippokratos)

2013-02-14T07:40:21Z

Každé tehotenstvo sa teda začína počatím a akýkoľvek zásah do následných prirodzených procesov nidácie (uhniezdenia) a ďalšieho vývoja oplodneného vajíčka nie je ničím iným, ako ukončením života konkrétneho človeka. Človeka, ktorý mal od počatia presne zadefinované svoje pohlavie, fyzický vzhľad, farbu vlasov a očí, krvnú skupinu, povahu, hudobný alebo výtvarný talent a všetko ostatné, s čím bude žiť celý život. Tento človek má na konci ôsmeho týždňa svojho života, keď má 56 dní, len 5 gramov a 2 centimetre, ale už má sformované všetky vnútorné orgány, môže hýbať rukami a nohami, má tvár, už niekoľko týždňov mu bije srdce a prístroje sú schopné zaregistrovať jeho mozgovú činnosť. Potrat v ktoromkoľvek štádiu je nezvratným ukončením tehotenstva, a teda aj novovzniknutého života, nezávisle od toho, či ho vykoná lekár chirurgicky v nemocnici alebo žena chemicky tabletkou.

Doposiaľ bola na Slovenskom trhu k dispozícii len tzv. postkoitálna alebo núdzová antikoncepcia (Postinor, Ellaone, Escapelle…), ktorú žena mohla užiť do 72 hodín po styku, a ktorá v prípade, že prišlo k počatiu, zabraňuje nidácii. Zabránenie uhniezdenia je jedným z mechanizmov pôsobenia aj bežne predávanej hormonálnej antikoncepcie, ktorá nie je označovaná ako núdzová. Môže sa preto stať (a odborné štúdie o postfertilizačných účinkoch antikoncepcie to potvrdzujú), že žena potratí bez toho, aby sa dozvedela, že bola tehotná. Tabletka je tu poistkou, ak náhodou prišlo k neplánovanému počatiu.

Potratové tabletky Medabon a Mifegyne, ktorých registrácia na Slovensku potichu prebehla v závere minulého roka (Medabon 31. 10. 2012, Mifegyne 31.12. 2012), však patria do celkom inej kategórie. Prečo?
Žena sa rozhodne pre užitie niektorého z prípravkov až vtedy, keď lekár potvrdí, že je tehotná, nie je to teda poistka „ak náhodou“, ale prostriedok cielene vyvolávajúci potrat už vyvíjajúceho sa človeka. Oba novoregistrované prípravky obsahujú účinnú látku mifepriston (RU-486), ktorý blokuje pôsobenie prirodzeného ženského hormónu progesterónu. To spôsobí odumretie vyvíjajúceho sa plodu v maternici. Následne je žene podaný druhý „liek“, prostaglandín misoprostol (36-48 hodín po mifepristone), ktorý vyvolá sťahy maternice, aby bol mŕtvy plod vypudený z tela ženy. Celý tento proces môže trvať niekoľko dní, ktoré žena strávi prevažne doma bez lekárskeho dohľadu, a pri plnom vedomí prežije potrat svojho dieťaťa. Vedecké štúdie sa zhodujú v tom, že chemický potrat nie je pre ženu ani bezpečnejší, ani šetrnejší ako chirurgický potrat. Ženy počas neho pociťujú bolestivé kŕče a krvácanie, ktoré môže trvať 12 aj viac dní, môže sa dostaviť nevoľnosť, vracanie, hnačky a bolesti hlavy. Medzi vážne komplikácie chemického potratu patrí nezvládnuteľné krvácanie, ktorého riešenie si vyžaduje podanie liekov, transfúzií krvi alebo chirurgické vyčistenie maternice. Podľa veľkej fínskej štúdie na 42 500 ženách má potrat tabletkou štyrikrát viac negatívnych dôsledkov ako chirurgický (1). Ďalšia štúdia uvádza úmrtnosť pri potrate tabletkou 10-násobne vyššiu ako pri chirurgickom potrate. (2) Psychiatrické výskumy ukazujú, že u viacerých žien sa po takomto potrate rozvinula úzkosť, depresia a zníženie sebaúcty s rizikom samovraždy.

Abby Jonsonová vo svojej knihe nePlánované (Kumrán, 2012), v ktorej rozpráva svoj životný príbeh píše:

„Videla som, ako sa ženy rozhodovali medzi potratom pomocou liekov a lekárskym zákrokom, a zdalo sa mi, že v prípade raných potratov abortíva predstavujú omnoho skrytejší, menej agresívny a pohodlnejší spôsob ukončenia tehotenstva. Žiadna anestézia, žiaden chirurgický zákrok – len zopár tabletiek. Neznie to vari príjemne? Lenže moja skúsenosť bola úplne iná. Ešte na klinike som podľa typického postupu užila jednu tabletku Mifeprexu. Dostala som aj antibiotiká, poslali ma domov s predpisom na lieky proti bolesti a proti zápalovej infekcii, ktoré som si mala dať podľa potreby, a navyše som si v priebehu 24-48 hodín mala dávať Misoprostol – tabletky, ktoré mali dokončiť proces vyčistenia maternice. Nasledujúce dni, ktoré som strávila osamote vo svojom byte, boli čistou agóniou. Kŕče, ktoré sa dostavili, boli neznesiteľné a trvali celé dni. Bolo mi príliš zle na to, aby som vstala z postele, mala som horúčku a silno som krvácala. Bola som vystrašená, ale či už od hanby, z pocitu pokorenia alebo zo snahy potrestať seba samu – a možno to bola kombinácia všetkých troch vecí – na kliniku som jednoducho nezavolala.“

Pre koho je teda zavedenie potratovej tabletky dobré?

Slabo informovaná žena ľahko podľahne nebezpečnej ilúzii, že ide o humánnejší, šetrnejší a bezpečnejší zákrok. Možno je jedným z dôvodov na registráciu týchto prostriedkov aj snaha odbremeniť lekárov, ktorí nebudú musieť deti zabíjať. Žena zhltne tabletku a sama zabije svoje dieťa. Zoberie na seba všetku zodpovednosť, vinu, aj negatívne psychické dôsledky. Obeťou potratu sú vždy minimálne dvaja. Dieťa a jeho matka. Nečakané tehotenstvo ženu často zaskočí a zmení jej plány a predstavy o budúcnosti. Napriek tomu má každé počaté dieťa právo na život a lásku svojich rodičov. Každý z nás žije vďaka tomuto rozhodnutiu svojej mamy. Žena – matka – by vždy, za každých okolností mala stáť na strane života. Je pozvaná chrániť svoje nenarodené dieťa a my všetci ostatní sme pozvaní podporovať ju v tomto rozhodnutí.

Simona a Jozef Predáčovci

(1) Maarit Niinimäki, M.D., et. al., „Immediate Complications after Medical Compared with Surgical Termination of Pregnancy,“
114, Obstetrics & Gynecology (Oct. 2009): 795-804.

(2) Michael F. Greene, M.D. Fatal Infections Associated with Mifepristone-Induced Abortion. „N Engl J Med 2005”
http://www.nejm.org/doi/full/10.1056/NEJMp058260

Prebraté z http://www.lpp.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=311&Itemid=152

7 vrchov

2013-01-13T18:36:28Z

Dobrý deň, priatelia,

prinášam vám video o 7mych vrchoch, ktoré predstavujú 7 strategických frontov, na ktorých prebieha duchovný boj, ktorý si častokrát neuvedomujeme. Je tu aj prepis pre tých, ktorým sa titulky čítajú ťažšie, resp. ich rýchlosť sťahovania nie je až taká očarujúca.

Odkaz na video: http://www.youtube.com/watch?v=FXm3gm7pAvs

Takže nech sa páči:

Pred viac ako 30timi rokmi... dal Boh víziu trom mužom:

Loren Cunningham – zakladateľ Mládež s misiou (orig. YWAN)

Bill Bright – zakladateľ Hlas pre Krista

Francis Schaeffer – teológ a zakladateľ komunity L´Abri

Víziou bolo znázornenie ako priniesť Božie Kráľovstvo tejto generácii.

Loren Cunningham: „V auguste 1975 v jeden deň mi dal Pán zoznam vecí, o ktorých som nikdy predtým nerozmýšľal. Pán povedal, že toto je spôsob ako získať Ameriku a národy pre Boha.“

V každom meste sveta zúri duchovný boj o nadvládu nad Božím stvorením a dušami ľudí. Tento boj sa odohráva na siedmych strategických frontoch, akoby vrchov vytŕčajúcich nad kultúrou, aby tvaroval a ovplyvňoval jej osud. V priebehu rokov sa cirkev pomaly stiahla zo svojho pôsobiska na týchto vrchoch zanechajúc tak prázdnotu, ktorá je teraz vyplnená temnotou. Keď stratíme svoj vplyv, stratíme aj kultúru, a keď stratíme kultúru, nepodarí sa nám priblížiť Božie kráľovstvo.

Teraz stojí generácia v zúfalej potrebe, je čas bojovať za nich a získať tieto vrchy vplyvu naspäť.

Vládny vrch – tu je zlo buď zviazané, alebo schválené.

Vrch vzdelania – kde sa vyučuje pravda alebo lož o Bohu a jeho tvorstve.

Vrch médií – v ktorých sú informácie interpretované cez optiku dobrého, alebo zlého.

Vrch umenia a zábavy – kde sú hodnoty a mravnosť buď oslavované alebo zdeformované.

Vrch náboženstva – kde ľudia uctievajú Boha v Duchu a pravde alebo sa uspokoja s náboženským rituálom.

Vrch rodiny – kde sa na nasledujúcu generáciu prenáša buď požehnanie alebo kliatba.

A vrch, na ktorom sú závislé ostatné vrchy, ten, ktorý poháňa a financuje všetky ostatné vrchy, „Vrch obchodu“, kde ľudia budujú na slávu Boha alebo na slávu ľudí, kde sú zdroje zasvätené Božiemu kráľovstvu alebo sa ich zmocnili sily temna. Tí, ktorí ovládajú tento vrch, riadia to, čo ovplyvní našu kultúru.

Za posledných 50 rokov nastal najprudší morálny úpadok v histórii. Kultúra, ktorú sme zdedili po našich predkoch, sa rozpadá pred našimi očami. Aký svet zanecháme našim deťom a vnúčatám?

Pokiaľ bude vrch obchodu v rukách nepriateľov evanjelia, financovanie ostatných vrchov bude vždy obmedzované, a akákoľvek snaha priniesť Božie kráľovstvo bude zmarená.

Predstavte si Boží ľud, ako získava späť svoje mestá, vládu, umenie a zábavu, v médiách, vo vzdelaní, v rodine, v náboženskom vplyve, je obmedzený iba svojou predstavivosťou a nie nedostatkom financií. Je to možné, ale najprv musíme získať vrch obchodu naspäť.

Boží krok na získanie tohto vrchu už začal. Tisícky a tisícky podnikateľov v každom veľkom meste po celej krajine zapĺňajú arény, aby sa učili od vodcov a počuli evanjelium o Ježišovi.

90% ľudí na pracovnom trhu verí v Boha.

78% verí, že duchovno a obchod si neprotirečia.

70% tvrdí, že kvôli viere má ich život zmysel a účel.

Viac ako 56 miliónov kresťanov veriacich v Bibliu a zamestnaných v obchode predstavuje ohromnú Božiu armádu čakajúcu na to, aby sa skutočne zapojila do boja.

Avšak túto strategickú armádu a bojový front cirkev do značnej miery stále ignoruje. Viac ako 90% členov cirkvi sa necíti byť vyzbrojených alebo trénovaných cirkvou na to, aby dokázali uplatňovať biblickú vieru vo svojom každodennom živote.

(Citáty od dvoch autorov)

Vrch obchodu je taký strategický, pretože je to miesto vplyvu. Keď sa pozrieme na kultúru, tak väčšina kultúry je definovaná tým, čo sa deje v obchode.

Aby sme použili bohatstvo sveta na to, aby sme požehnali svet a požehnali ho nielen tým, že rozdáme núdznym to, čo oni potrebujú.

Keď prinášame národu ekonomiku a ekonomické výhody na to, aby sme utvárali jeho kultúru, potom máte vplyv na danú kultúru.

Ľudia, keď pretvárajú, mali by pretvárať všetky sféry spoločnosti.

Je načase, aby sme získali späť týchto sedem vrchov a priniesli svetlo Božie naspäť do našej kultúry.

Táto vec je známa už aj na Slovensku, nakoľko bola na túto tému konferencia 7 vrchov v Ružomberku.

Krátke (už neaktuálne video) Mária Tomášika, ktorý je vedúci spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave.

http://www.youtube.com/watch?v=eXBPkQ_vx54

eTrend - "Rozlúčte sa so súkromím, bolo príliš drahé"

2012-04-10T14:23:15Z

V prepojenom svete zanechá človek stopu bez ohľadu na to, ako sa chráni

Nič nie je zadarmo. Všeobecne známe pravidlo má ešte dodatok: ak za vec neplatíme peniazmi, začne nakoniec predávať ona nás. Obchod v tomto štýle predstavuje televízia, ktorá prostredníctvom reklamy predáva firmám čas ľudí, ktorí ju sledujú. Podobne to robia napríklad webové stránky, ktoré sú síce zadarmo, ale cez reklamu a bannery predávajú časť pozornosti používateľa.

Väčšinou ide o férový obchod, keďže predávajúci (napríklad médium) aj kupujúci (človek pozerajúci reklamu) majú dobrú predstavu o tom, čo predávajú a kupujú. Reklamu je jasne vidieť a štruktúru divákov ukáže pomerne jednoduchý prieskum.

Sociálne siete, spolu s takmer každou službou od Googlu, nepísanú dohodu transparentnosti medzi predávajúcim a kupujúcim zmenili. Popri reklamách, ktoré servírujú rovnako ako tradičné webové médiá, si berú aj veľa informácií o súkromí svojich používateľov. Ich rozsah a hodnotu bežný používateľ nevie odhadnúť. Speňažiť sa ale dajú dobre.

Koľko stojí sexuálna orientácia

Podľa analýzy magazínu PC PRO dokáže Facebook predať jedno kliknutie na reklamu zameranú na menšie mestečko vo Veľkej Británii približne za 26 pencí. Ak sa ale zacielenie zúži len na centrum mesta a nezadaných homosexuálnych mužov vo veku od 18 do 21 rokov so záujmom o nočné kluby, cena jedného kliknutia stúpne na 71 pencí. Teda takmer na trojnásobok v porovnaní so široko zameranou reklamou. Facebook tak využíva hodnotu súkromných údajov svojich používateľov na zvýšenie zisku.

Nezáleží pritom na tom, či si používateľ nastavil, že údaje majú byť súkromné. Sociálna sieť ich pre reklamu využíva anonymizovane, čo jej umožňuje ponúkať reklamu a na základe akýchkoľvek údajov v jej databáze. Priamo súkromie cieľovej skupiny narušené nebolo – meno používateľa sa s jeho záujmami nedá cez reklamu spojiť.

Reklama však môže napríklad cieliť na mladé ženy, ponúknuť im ďalšiu službu vyžadujúcu registráciu pomocou e-mailovej adresy a mena. Výsledkom môže byť menný zoznam samostatne žijúcich mladých žien v danej oblasti, ktorý by ich mohol vystaviť v horšom prípade osobnému riziku a v lepšom prípade len ďalšej reklamnej kampani.

Problémom je cena

Facebook získal hodnotu znížením bezpečnosti svojich používateľov, čo je len jeden z príkladov toho, ako zbieranie údajov o súkromí zmenilo výhodnosť obchodov „zadarmo“. Podstatou problému nie je fakt, že sociálne siete do súkromia zasahujú, ale to, že bežný používateľ si neuvedomuje rozsah, v akom sa to deje.

Najlepším príkladom je aféra okolo aplikácie Girls Around Me (Dievčatá okolo mňa) pre iPhone. Aplikácia robila presne to, čo naznačuje jej názov. Na telefóne zobrazila polohu dievčat v okolí používateľa spolu s fotografiou a ich profilom na Facebooku. Kombinovala najmä údaje z aplikácie Foursquare, ktorá umožňuje používateľom označiť svoju polohu, a informácie z Facebooku.

Všetky údaje získavala z verejne dostupných záznamov, ktoré ľudia dobrovoľne zverejnili na rôznych sociálnych sieťach a nechali ich verejne dostupné. Až po nedávnej sérii článkov sa aplikácia dostala do širšieho povedomia. Následne jej sieť Foursquare odrezala prístup k svojim (inak verejným) dátam a nakoniec ju Apple stiahol z ponuky aplikácií.

Aplikácia pritom využívala len údaje, o ktorých už väčšina používateľov aspoň tuší, že sú verejné a mohli by byť zneužité. Jediné, čo spravila, bolo, že ich spájala a dávala do kontextu.

Pre bežného používateľa je však zdieľanie a postupné stieranie súkromia tak príjemné a užitočné, že nemyslí na to, ako sa informácie v systéme hromadia, navzájom nabaľujú... a akými cestami ich tretie strany môžu využiť.

V princípe je to rovnaké, ako keď si ľudia deň za dňom pochutnávajú na "ešte jednom koláči". Potom zrazu zistia, že pribrali tridsať kíl a doktor začína dosť často spomínať riziko infarktu. Momentálny benefit je príliš lákavý na to, aby si človek dokázal vyhodnotiť dlhodobé riziko. Sociálne siete a ďalšie webové služby sa prijímajú veľmi ľahko lebo vo vnímaní používateľov prinášajú jasnú hodnotu a veľmi nízku cenu.

Pri spätnom pohľade sa zdá, že súkromie bolo vždy príliš cenné na to, aby sa ho ľudia rozhodli nakoniec nepredať. Zatiaľ nie je jasné, či dobre odhadli jeho cenu. Ak sa ukáže, že je iná ako si v súčasnosti myslíme, môže prísť významná korekcia správania aj trhovej hodnoty Facebooku.

Zverejnené na stránke: http://technologie.etrend.sk/it-biznis/rozlucte-sa-so-sukromim-bolo-prilis-drahe.html

Moja dilema - Mariánska úcta

2012-01-01T22:09:47Z

Zdravím vás, priatelia.

Veľmi ma trápi jedna vec. Narovinu - mariánska úcta, teda úcta k Panne Márií.

Pýtam sa, kde je tá správna miera. Podľa mňa odpoveďou je, že miera je potiaľ, kým si Máriu nectím viac ako Krista. Teraz nechcem zatracovať modlitbu posvätného ruženca ani nič iné. Len v poslednej dobe si uvedomujem, ako veľmi sa neustále zasväcujeme Panne Márií, ale prečo nie priamo Kristovi? Lebo Máriin hlas vraj pridá k tomu nášmu?

Počul som názor, s ktorým sa stotožňujem: "Pred modlitbou ´Otče náš´sa modlíme, ´Boh nám dal moc stať sa Božími deťmi, a nimi aj sme´. Ďalej máme autoritu v Kristovom Mene - ´O čo budete prosiť v mojom Mene od Nebeského Otca, dostanete to´ (samozrejme, ak je to v súlade s Otcovou vôľou)." Pýtam sa, ´Načo Mária?´ ´Je hriechom nemať silnú mariánsku úctu?´ Neviem, do akej miery je tento názor správny, preto to sem píšem, a dúfam, že vyvolám diskusiu, do ktorej by sa mohli zapojiť aj kňazi.

Panna Mária a úcta k nej určite nie je na škodu, je len výhrou pre nás ako veriacich. Veď ja sám sa v aute modlievam ruženec pokiaľ je to možné. Je mi jasné, že tá modlitba je skôr tak odriekaná, ale príde mi správne aspoň takto obetovať ten čas Bohu, keď už s Ním priamo nerozvíjam v vzťah v modlitbe.

Čo však je veľmi zavádzajúce je "cez Máriu k Ježišovi" (ak chcete aj po latinsky známe motto otca biskupa Galisa ´per Mariam ad Jesum´). Je to zavádzajúce, ak si neuvedomíme, že akú úlohu v tomto zohráva Panna Mária. Je LEN prostredníčkou. To znamená, že ak je nám ťažké osloviť priamo Krista, alebo Otca (čo si myslím, že je príznakom nejakého vnútorného problému), požiadame o pomoc Máriu. Ale cez Máriu máme kráčať k Ježišovi. No ruku na srdce a priznajme si, koľko z nás ostáva pri Márií. Položme si otázku, s kým máme vďaka týmto modlitbám viac rozvinutý vzťah - s Máriou alebo s Ježišom, na ktorého Mária stále poukazuje. Dovolím si dať jeden hyperbolický príklad starej panej, ktorá má v spálni "Mariánsky kútik" s polmetrovou sochou Panny Márie no Ježiš je "len" na 12cm obrázku. Denne odmodlí X ružencov a verte mi, keď sa modlím s ňou - nestihnem sa nadýchnuť.

Boli sa u nás modliť pobožnosť s obrazom Svätej rodiny - spev, ruženec, zasvätenie sa Panne Márií a Ježiš sa spomenie len v Zdravase a niekde nakoniec. Pýtam sa, prečo?

Tetušky sa pred omšou tiež modlia ruženec a na záver sa recitujú, aby Panna Mária prijala ich modlitby a na záver požehnanie od Márie a Ježiša - "...so svojím milým synom, požehnaj nás Panna Mária. Amen." -> prečo sa nemodlíme k Ježišovi, aby aj na príhovor Bohorodičky nás požehnal Nebeský Otec? Veď na Meno Ježiš sa má zohnúť každé koleno na nebi, na Zemi i v podsvetí.

Milí priatelia, chcem vás poprosiť, aby ste sa modlili k Otcovi, aby ste sa s Ním zhovárali, lebo len ak je modlitba rozhovorom s Pánom, tak môžeme/môžete budovať nejaký vzťah. A Otec sa teší, keď máme záujem budovať s Ním vzťah. Navyše si myslím, že ak On zbadá, že máme tento záujem, keď my urobíme jeden krok, On urobí aspoň tri. Veď je náš Otec.

Ešte raz prizvukujem - neuberám hodnote iných modlitieb, ale nech vám Otec dá milosť spoznať, ktorý spôsob a ktorá modlitba je investíciou do vášho spoločného otcovsko-synovského/dcérskeho vzťahu, alebo je to len odriekaním nejakých Cirkvou schválených slov. A ešte povzbudenie do modlitby vlastnými slovami - modlitba "Otče náš" nie len modlitbou Pána, ale je to aj Ježišov odkaz nám, ako má naša modlitba vyzerať:

Chvála: ´Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa Meno Tvoje. Príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na Zemi.

Prosba: Chlieb náš každodenný daj nám dnes.

Spytovanie svedomia, zriekanie, odprosenie: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. AMEN

P.S.: Nebojte, ja tiež nie som dokonalý. Viem, ako sa mám modliť, no nie vždy to zvládam. Navyše moja modlitba nie je pravidelná, a môj spovedník mi hovorí - kto má problém v modlitbe, má problém vo všetkom. Tak vás prosím o modlitbu a ja vyprosujem pre vás požehnanie od nebeského Otca (Num 6, 22-27).

Výzva pre kňazov!

2011-12-01T09:12:04Z

Bol som animátorom na Akademe v tomto roku. V mojej skupinke bol jeden Čech, ktorý študuje v Bratislave. Povedal nám niečo, čo by mali počuť všetci kňazi: "Keď chodím ku spovedi, môj spovedník začína spoveď slovami >Ježiš je rád, že si tu<" Takže vyzývam všetkýck kňazov, aby povzbudzovali svojich kajúcnikov. Sami určite vedia, že to niekedy je ťažké, prísť ku spovedi.

Svätý otec: Na čo sa majú zamerať katolícki voliči?

2011-10-30T17:17:39Z

30.septembra 2011 (LifeSiteNews.com)

Analýza zamyslení pápeža Benedikta XVI. o tom, ako by mali katolíci voliť

„Hlas katolíkov“ sa ukázal ako rozhodujúci faktor počas niekoľkých posledných volieb a preto boli podniknuté rôzne snahy nasmerovať tieto hlasy na rôzne smery. Počas svojho pontifikátu, a dokonca predtým, sa pápež Benedikt veľmi presne vyjadril, ako sa majú katolíci zapájať do politiky a ako majú voliť. Vo svojom príhovore k členom Európskej ľudovej strany v marci 2006 pápež zdôraznil, že „čo sa týka katolíckej cirkvi, základný zmysel politickej aktivity sa týka „nemenných“ otázok života, rodinných a rodičovských práv na výchovu. Čo sa týka katolíckej cirkvi, základný cieľ jej zásahov do verejnej scény je ochrana a podpora dôstojnosti človeka, a preto vedome priťahuje osobitnú pozornosť na princípy, ktoré sú nemenné,“ povedal.

Dodal, že medzi nediskutovatelné princípy v politike pre katolícku Cirkev patria tieto tri body:

ochrana života vo všetkých jeho obdobiach od prvého okamihu počatia až po prirodzenú smrť,
uznanie a ochrana prirodzenej štruktúry rodiny – ako jednoty medzi mužom a ženou založenej na manželstve – a jej obrana pred snahou urobiť ju zákonne rovnocenným so zásadne inými formami jednoty, ktoré ju v skutočnosti ničia a prispievajú k jej destabilizácii, zastierajú jej špecifický charakter a jej nezameniteľnú úlohu v spoločnosti,
ochrana práv rodičov slobodne vychovávať svoje deti.

O rok neskôr v Apoštolskej exhortácii Sacramentum Caritatis pápež zopakoval upozornenie o nemenných hodnotách - oblastiach - v ktorých kresťan v politike nemožne robiť kompromisy. Uviedol tieto nemenné hodnoty ako „úcta k ľudskému životu, jeho ochrana od počatia až po prirodzenú smrť, rodina založená na manželstve medzi mužom a ženou, sloboda vychovávať svoje deti a ochrana verejného blaha vo všetkých svojich formách.“

Jeden z najvyčerpávajúcejších opisov týchto "nediskutovatelných" princípov v politke napísal kardinál Jozef Ratzinger pred svojím povýšením do pontifikátu. V roku 2002 v dogmatickej poznámke schválenej pápežom Jánom Pavlom II. nazvanej Účasť katolíkov na politickom živote kardinál Ratzinger napísal, že vyformované kresťanské svedomie nemá dať hlas politickému programu alebo súhlasiť s právom jednotlivca, ktoré odporuje základným obsahom viery a morálky.“

Vysvetlil:

Keď sa politická aktivita ukáže byť proti morálnym princípom, ktoré nepripúšťajú výnimku, kompromis alebo zmenu, katolícka povinnosť je jasnejšia a zaťažená väčšou zodpovednosťou. Voči základným a nemenným etickým požiadavkám kresťania musia rozoznať, že v stávke je podstata morálneho zákona, ktorý sa dotýka úplného dobra ľudskej bytosti. Toto sa týka zákonov ohľadom potratu a eutanázie (nezamieňať si s rozhodnutím vzdať sa mimoriadnych liečebných postupov, čo je morálne legitímne). Takéto zákony musia chrániť základné právo na život od počatia do prirodzenej smrti. Podobne je nevyhnutné spomenúť povinnosť rešpektovať a chrániť práva ľudského embrya. Obdobne rodina potrebuje byť chránená a podporovaná, založená na monogamnom manželstve medzi mužom a ženou a chránená vo svojej jednote a stabilite tvárou v tvár moderným zákonom o rozvode: iné formy spolužitia nijako nemôžu byť kladené na tú istú úroveň ako manželstvo, ani nemôžu získať legálne uznanie ako také. Rovnako je to pravda ohľadom slobody rodičov vychovávať svoje detí: je to nemenné právo rozoznané aj Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Rovnako treba uvažovať pri spoločenskej ochrane mladistvých a slobode od dnešných foriem otroctva (napríklad drogová závislosť a prostitúcia). Okrem toho existuje právo na náboženskú slobodu a vývoj ekonomiky, čo je v službách človeka a všeobecného blaha, s rešpektom k spoločenskej spravodlivosti, princípom ľudskej solidarity a subsidiarity, podľa ktorých „musia byť práva všetkých jednotlivcov, rodín a organizácií priznané a prakticky uplatnené.“ Nakoniec treba spomenúť otázku pokoja. Určité pacifistické a ideologické vízie sa snažia z času na čas zosvetštiť hodnotu pokoja, kým v iných prípadoch existuje problém zhrnutia etnických súdov, ktoré zabúda na komplexitu spracovaných problematík. Pokoj je vždy „práca spravodlivosti a účinok charity.“ To vyžaduje absolútne a radikálne odsúdenie násilia a terorizmu a vyžaduje neustálu a ostražitú povinnosť na strane všetkých politických vodcov.

Pápež Benedikt tiež urobil rozdiel medzi tým, čo nazýva „nemennými“ vecami a inými vecami, poznamenávajúc, že o niektorých veciach existuje priestor pre oprávnený nesúhlas, ale o iných nie. V prejave v máji tohto roka poznamenal: „Nikto nemôže tvrdiť, že hovorí „oficiálne“ v mene všetkých veriacich alebo všetkých katolíkov v otázkach verejne otvorených do diskusie. Na druhej strane všetci katolíci a v skutočnosti všetci muži a ženy sú povolaní konať s čistým svedomím a ušľachtilým srdcom v rozhodnej podpore tých hodnôt, ktoré sú často nazývané „nemennými.“ Toto rozdelenie ďalej rozšíril vo svojom liste z roku 2004, ktorý kardinál Ratzinger poslal americkým biskupom ohľadom katolíckych politikov a spoločenstva. V tomto dokumente kardinál Ratzinger tvrdil, že dokonca veci také dôležité ako vedenie vojny a trest smrti sú menej „morálne dôležité“ ako potrat a eutanázia. „Kým cirkev povzbudzuje občianske inštitúcie, aby sa snažili o pokoj, nie vojnu, a aby boli rozvážni a mali zľutovanie pri trestaní kriminálnikov, môže byť stále odpustiteľné nastúpiť do zbrane, aby sme sa bránili proti útoku alebo použiť ako najvyšší trest trest smrti,“ povedal. "Môže byť zákonný rozdiel názorov medzi katolíkmi o vedení vojny a použití trestu smrti, ale nie však s ohľadom na potrat a eutanáziu,“ dodal.

Source date:

Fri, 2011-09-30

http://www.lifenews.sk/content/sv%C3%A4t%C3%BD-otec-na-%C4%8Do-sa-maj%C3%BA-zamera%C5%A5-katol%C3%ADcki-voli%C4%8Di

Kresťanský gynekológ

2011-06-17T10:03:56Z

Zdravím vás!

Tento príspevok dávam preto, aby som vyvolal diskusiu.

Rád by som poznal váš názor na pomoc pri štarte kresťanského gynekológa.

- mala by diecéza v danej oblasti finančne pomôcť zrodu ambulancie, ktorú bude mať gynekológ vykonávajúci svoju prax výlučne podľa Božej pravdy a teda učenia Katolíckej cirkvi?

- ako vnímate vy, ženy, existuenciu takéhoto lekára? Boli by ste ochotné odísť od klasického lekára, zaťaženého zmluvou s nemocnicou, zmluvami s farmaceutickými spoločnosťami?

- dali by ste zo svojho vrecka na takýto projekt?

- ešte by ma zaujímal postoj "neplodných párov". Že ako vnímajú vec ohľadne umelého oplodnenia - či by išli k lekárovi, ktorý po všetkých možných diagnostických vyšetreniach navrhne umelé oplodnenie, alebo za takým, ktorý pracuje v súlade s prírodzených plánovaním rodičovstva (viď http://www.lpp.sk/ ) podľa rôznych metód, prípadne keď už ani toto nezaberá, tak odporučí adopciu? Viem, je to kecanie do svedomia týchto párov, ale predsa na to diskutujeme.

Ďakujem prípadnýn diskutuúcim. Teším sa na vaše príspevky.

S pozdravom Tomáš Nemec

Za čo to vlastne bojujeme?

2011-06-08T11:17:50Z

... nuž aj takéto sú zákony. Do hája, bojujeme za nenarodené deti a keď sa potom začnú náhodou predčasne rodiť, máme tu zrazu čudné lekársku etiku a zákony, ktoré dovolia pomáhať takýmto deťom až po 23. týždni? Kde je lekárska etika, utrpenie a agónia, keď ich surovo roztrhajú v maternici? Hippokrates sa chudák asi aj v hrobe obracia :-(

Niekedy mám strach, že by som pri takomto postupe lekárov zabudol, že som kresťan, a niekto by si to odniesol :-( Ach Bože, pomáhaj nám pochopiť, že Tvoja Zvrchovanosť sa uplatňuje aj v takýchto prípadoch, veď Ty si náš Záchranca a Liečiteľ!

http://najmama.aktuality.sk/clanok/227081/pribeh-lekari-jej-odmietli-zachranit-syna-mohol-este-zit/

Priatelia moji, priznám sa, hanbím sa za seba.

2011-06-02T19:44:55Z

Dobrý večer

... po debate s mojim otcom:

Priatelia moji, verím, že mal som urobiť viac.

Arcibiskup Mons. Zvolenský napísal otvorený list majiteľovi galérie, ktorá vystavovala znevažujúcu "umeleckú" podobizeň nášho pápeža. Mám pocit, že vzhľadom nato, mám guráž a odvahu na viac, jediné, čo som urobil, bolo, že som tento list podporil. Nabudúce, nech mi Pán požehná sily, túžim sa postaviť pred galériu a v tichom pokojnom proteste sa postaviť za našu Cirkev. Či už ide o námestníka, teda pápeža, či niečo iné. V tom mi Pán Boh pomáhaj! V opačnom prípade mi zas ostane len hanba. A trúfam si povedať, že nie len mne, ale všetkým, ktorým Boh dal kusisko odvahy, a nič sme neurobili.

pozrite si odkaz: http://www.lifenews.sk/content/%C5%A1kandal%C3%B3zneho-p%C3%A1pe%C5%BEa-ukryli-do-skladu

postavme sa za našu Cirkev, pretože keby toto urobil o Jánovi Pavlovi II, tak ho Poliaci zožerú. Alebo prečo nevymodeloval Alaha, alebo proroka Mohameda? Lebo by isto dopadol, ako ten čo, proroka Mohameda karikatúroval. Teraz je strážený, lebo za urážku Islamu, a kto vie, ako rýchlo by ho za to už nebolo. Odvaha autora je len v zosmiešnení ľudí, ktorí značne predstavujú konzervativizmus a ich "umeleckým" stvárnením len búrajú spoločenské tabu. A my sme krajina, ktorá mu to v pohode dovolila. Vďaka Mons. Zvolenskému, a kresťanom, ktorí sa postavili za jeho list, stojí socha pápeža v sklade, kam chodia zvedavci nakúkať. Nech nám dá Boh do budúcna milosti a silu, aby takáto výstava, či podobná dehonestujúca udalosť na Slovensku neuzrela svetlo sveta.

Toľko môj názor...

Zaujímavý komentár o HODNOTÁCH

2011-05-29T10:49:27Z

Zdravím vás. Na Aktualitách som našiel jeden článok o tom, ako dáky chlap obťažoval dosť vážne mladú ženu.

Čo však chcem ukázať, je komentár mladáho chalana zo Zlatých Moraviec, ktorý má azetID Kenjee

http://diva.aktuality.sk/diskusia/29522/pribeh-ak-sa-so-mnou-nevyspis-zabijem-ta/

Tu je jeho komentár:

Bez ohľadu na to, či je článok pravdivý alebo nepravdivý, do akej miery je pritiahnutý za vlasy...situácie ktoré sú tam opisované existujú a aj v horších podobách. Myslím, že xxx rozvedených žien by vedelo rozprávať o tom ako ich, psychicky či fyzicky ich "manžel" tyranizoval, napokon asi len tak pre srandu neexistujú krízové centrá kam dotyčné ujdú. Na margo príspevku Pánov, ktorí spomínali, že trestné oznámenie nepomôže často, áno pravdu majú. Zoberte si koľko je prípadov kedy dotyčná žena má potvrdené od lekára fyzické ublíženie na zdraví, pričom spôsob akým boli poškodenia vykonané, si subjekt nemohol urobiť sám. Paradoxne ako páni spomínali, páni policajti poučia a idú preč, zväčša sa to rieši až vtedy keď dotyčnú niejaký chmuľo dorazí. /argumentácia polície nemohli sme nič orbiť veď ešte jej nič vážne neurobil, z psychologického hladiska by dotyčný agresor mohol byť jasne odhalený/ prikláňam sa k tomu, že by sa akékoľvek prejavy domáceho a iného násilia ako aj ublíženie na zdraví malo jednozačne viac postihovať. Posledný bod : Pred pár rokmi ako som sledoval ako spoločnosť rozvracá hodnoty som si v duchu vravel, čochvíľu tu bude generácia ľudí ktorí budu jednoducho hlúpi, povalačai , parazity, psychický upíri a hlavne nezodpovední ľudia bez vážnosti k životu. Pochopiteľne teraz aj predtým keď to vravím, sa práve ozve masa tejto zdegerenovanej populácie a začnú povedané potierať primitívnymi názormi ktoré v sebe nemajú nič len vulgárnosť a hlavne nie pointu. Pozrite sa aká je spoločnosť a uvidíte, že sa rapídne zvyšuje skupina hore menovaných. Musel som sa ale náramne smiať, keď istá psychologička v ČR prehlásila , existuje nová diagnóza : NEZODPOVEDNOSŤ párov - čo vedie k promiskuite, rozvratu rodín atď atď.. Myslím, že každí z prítomných by dokázal vymenovať xxx faktorov. Problém je, že všetci menujete no nepýtate sa PREČO, respektíve ak aj prídete na to PREČO z istého hladiska Vám nevyhovuje zmeniť svoj postoj, pretože zmeniť postoj si žiada uprieť starému spôsobu života - CELÚ túto maškarádu tu zťažuje ESTETICKÝ prístup k životu čiže subjekt vedie svoj život ako Pôžitkár - čo vedie k podvedomému PESTOVANIU MY SELF - respektíve "JA" JA JA JA JENOM JÁ. Toto je ešte umocňované,médiami, konzumnou politikou, u mladých sa to podporuje v Hudbe zasa prezentácia EGA...Čo čakáte potom od partnerov a okolia? SUMA SUMÁRUM - EGO je problém , tam kde je silná EGO pozícia tam nie sú hodnoty, na ktorých by mohola byť postavená akákoľvek forma vzťahu. Táto masa rozbíjačov hodnôt vlastnou nevedomosťou potom v globále ničí všetky hodnoty typu RODINA, Láska atď atď, čím sa celá spoločnosť stane otrokom týchto hlupákov v rôznych smeroch. Hladáte vždy xxx dôvodov prečo sú veci takto a vždy prehliadate práve toto slovo HODNOTY. Pretože ste sa naučili vnímať viac IN CONCRETO - hmotné veci , nie IN ABSTRACTO - niečo čo sa chytiť nedá. Títo parazitéri sa dostanú do všetkých sfér, tak isto budú parazitovať aj na vašej produkcii. Vy budete makať oni budú parazitovať. Istá filozofická koncepcia s názvom Teória Hier často pojednáva o týchto veciach. Vždy tu je skupina poctivých ľudí, ktorí robia vytvárajú Statky, ktoré sú štátom dané pre všetkých ľudí bez ohľadu na Vek,Rasu,Pohlavie, spoločenské postavenie. Ak by neboli ľudia, ktorí robia a stavajú hodnoty, nemohli by sme napr cestovať AUTOBUSOM. Naproti tomu stojí banda rozvracačov, ktorí cestujú na úkor Vás. Ak by väčšinová časť spoločnosti bola rozvracačmi, jednoducho by ste Autobusom nemohli cestovať, nakoľko by to nemal kto zaplatiť. Problém nastáva teraz kedy sa fakt začína formovať skupina ľudí ktorá jednoducho robiť nechce, nebude a radšej volí parazitáciu, takáto skupina ľudí potom vychováva deti ktoré sú predurčené na parazitáciu nakoľko poznanie ich rodičov determinuje ich činy, myslenie a správanie...(potom sa to budete snažiť vyriešiť hrubým spôsobom, čím ale odstránite minimum podmienok a vytvoria ešte viac bordelu)Čiže otázka na Vás do kedy budete prehliadať hlavnú príčinu a to DEŠTRUKCIA HODNOTOVÉHO rebríčka? AK prijmete toto čo bolo povedané, položte si OTÁZKU čo v tomto svete zastrešuje vôbec HODNOTY? Ak na to neprídete rád Vám odpoviem... Mimochodom k deštrukcii akýchkoľvek hodnôt de veľkej miery napomáha aj prílišný LIBERALIZMUS, všetko čo je v extréme či na Ľavo či na PRAVO vedie k rozpadu. Toto čo sa deje s dnešnou mládežou, je tiež extrém. Rodičia nevedia zvládať nápor väčšinovej masy ktorá vplýva na ich deti, a preto radšej pripustia na ich požiadavky len aby bolo dobre, a to SPRÁVANIE ktoré vedie k jasnej DEŠTRUKCII osobnosti , po fyzickej a psychickej stránke sa STÁVA NORMOU, čiže štandardným myslením v kolektívnom vedomí spoločnosti , čo vyústi o pár rokov do toho čo som vyššie načrtol. Takže nie je to o tom, že VY neviete čo sa stane VY ste o tom práva rozhodli svojím POSTOJOM.

Kresťanstvo verzus New Age - "Konkrétne kroky"

2011-05-15T10:51:47Z

Zdravím vás. Ponúkam vám výber textu z Vatikánskeho dokumentu o New Age, ktoré ma veľmi zaujali. Ide o konkrétne kroky, ktoré by sme ako kresťania mohli urobiť.

Zdroj: http://www.kbs.sk/print.php?cid=1116973610

6. 2. Konkrétne kroky

Predovšetkým treba znovu pripomenúť, že všetky osoby a praktiky v širokom spektre new age nie sú rovnakým spôsobom prepojené na teórie tohto hnutia. Podobne označenie new age sa často zneužíva alebo nesprávne používa pri javoch, ktoré by sa mali zaradiť inam. Termín new age sa dokonca občas používa na démonizovanie niektorých osôb alebo praktík. Podstatné je rozlíšiť, ktoré javy, hoci aj voľne spojené s týmto hnutím, odrážajú kresťanskú predstavu o Bohu, o ľudskej osobe a o svete a ktoré im protirečia. Jednoduché odvolávanie sa na new age len podľa názvu znamená málo, ba dokonca nič. Záleží na tom, aký je vzťah jednotlivca, skupiny, praktiky alebo daného produktu k hlavným princípom kresťanstva.

Katolícka cirkev vlastní účinnú sieť inštitúcií, ktoré by však mohli byť lepšie využívané. Napríklad jestvuje mnoho pastoračných centier, kultúrnych centier a centier spirituality. V ideálnom prípade by mohli byť využité na riešenie zmätku okolo religiozity new age rôznymi tvorivými spôsobmi, napríklad ako priestor na diskusné a študijné fóra. Musíme, žiaľ, priznať, že jestvujú i prípady, keď sú katolícke centrá spirituality aktívne zapojené do šírenia religiozity new age v Cirkvi. To treba určite napraviť, no nielen preto, aby sa prestal šíriť zmätok a mylná náuka, ale aj preto, aby sa tieto centrá začali efektívne podieľať na šírení pravej kresťanskej spirituality. Navyše katolícke kultúrne centrá sú nielen vzdelávacími inštitúciami, ale aj priestorom na poctivý dialóg.92 Všetkými týmito otázkami sa zaoberá niekoľko vynikajúcich špecializovaných inštitúcií, sú to cenné zdroje, ktoré by sa mali veľkoryso podeliť s oblasťami bez takýchto možností.

Nemálo skupín new age využíva akúkoľvek príležitosť na to, aby svoju filozofiu a činnosť vysvetľovali druhým. Na stretnutia s týmito skupinami sa treba starostlivo pripraviť a majú sa na nich zúčastňovať osoby, ktoré sú schopné vysvetľovať katolícku vieru a spiritualitu, no zároveň kriticky pristupovať k mysleniu a praxi new age. Je nesmierne dôležité overiť si dôveryhodnosť osôb, skupín a inštitúcií, ktoré vyhlasujú, že ponúkajú uvedenie do new age a informácie o tomto hnutí. V niektorých prípadoch totiž to, čo sa začalo ako nezaujaté skúmanie, sa skončilo aktívnou podporou a obranou alternatívnych náboženstiev. Niektoré medzinárodné inštitúcie sa aktívne podieľajú na kampani, ktorá má napomôcť rešpektovanie náboženskej rôznosti, a požadujú právny status náboženstva pre isté diskutabilné organizácie. To zapadá do predstavy new age o postupnom prechode do nového veku, v ktorom obmedzený charakter jednotlivých náboženstiev nahradí nové, univerzálne náboženstvo alebo spiritualita. Pravý dialóg však už od samého začiatku rešpektuje odlišnosť a nikdy sa nesnaží zakrývať rozdiely, zmiešavajúc dovedna všetky náboženské tradície.

Niektoré miestne skupiny new age nazývajú svoje stretnutia „modlitbovými skupinami“. Tí, ktorí sú na takéto stretnutie pozvaní, majú hľadať znaky pravej kresťanskej spirituality a dávať si pozor, aby neprebehol žiadny iniciačný obrad. Tieto skupiny využívajú nedostatočnú teologickú a duchovnú prípravu niektorých osôb na to, aby ich postupne pritiahli k niečomu, čo môže byť v podstate formou falošného kultu. Kresťanom treba vysvetliť, čo je pravým predmetom a obsahom modlitby – v Duchu Svätom prostredníctvom Ježiša Krista k Otcovi – , aby mohli správne posúdiť zámery „modlitbovej skupiny“. Kresťanská modlitba a Boh Ježiša Krista sa budú dať potom ľahko odlíšiť.93 Mnohí sú presvedčení, že keď si „požičajú niečo“ z orientálnej múdrosti, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, avšak príklad transcendentálnej meditácie by mal viesť kresťanov k opatrnosti, aby sa nevedomky nedali ovplyvniť iným náboženstvom (v tomto prípade hinduizmom), hoci jej propagátori neprestajne zdôrazňujú, že je nábožensky neutrálna. Problém nespočíva v tom, že sa niekto učí, ako meditovať, ale v predmete či v obsahu meditačného cvičenia, ktorý jasne vymedzuje, či sa vzťahuje na Boha zjaveného Ježišom Kristom, alebo na nejaké iné zjavenie, či jednoducho na skryté hĺbky vlastného ja.

Náležité uznanie si zasluhujú i kresťanské skupiny, ktoré podporujú starostlivosť o zem, pretože je Božím dielom. Otázke úcty voči stvorenstvu sa možno tvorivým spôsobom venovať aj v katolíckych školách. Avšak mnohé z toho, čo tvorí najradikálnejšie prvky ekologického hnutia, nie je ľahké dať do súladu s katolíckou vierou. Vo všeobecnosti platí, že starostlivosť o životné prostredie je znamením obnovenej pozornosti voči tomu, čo nám Boh daroval, a vari aj potrebným znakom kresťanskej starostlivosti o stvorenstvo. „Hlbinná ekológia“ je však často založená na panteistických a občas i gnostických princípoch.94

Začiatok tretieho tisícročia ponúka skutočný kairos pre evanjelizáciu. Mysle a srdcia ľudí sú nezvyčajne otvorené vierohodným informáciám o kresťanskom chápaní čias a dejín spásy. Nemalo by však byť hlavnou prioritou zdôrazňovať, čo v iných chápaniach chýba. Skôr je potrebné neustále sa vracať k prameňom našej viery, aby sme dokázali správne a primerane predstavovať kresťanské posolstvo. Môžeme byť hrdí na to, čo všetko nám bolo zverené, a musíme vedieť odolať tlakom prevládajúcej kultúry, ktorá chce, aby sme tieto talenty ukryli do zeme (porov. Mt 25, 24 – 40). Jedným z najužitočnejších nástrojov, ktorý máme k dispozícii, je Katechizmus Katolíckej cirkvi. Navyše máme aj obrovské dedičstvo v podobe ciest k svätosti v životoch kresťanských mužov a žien minulosti i súčasnosti. Tam, kde bohatý kresťanský symbolizmus s jeho umeleckými, estetickými a hudobnými tradíciami ešte nepoznajú alebo sa naň už pozabudlo, musia ešte veľa urobiť sami kresťania, ale aj tí, ktorí hľadajú skúsenosť s Božou prítomnosťou alebo si ju chcú lepšie uvedomovať. Dialóg medzi kresťanmi a prívržencami new age bude plodnejší, ak bude brať do úvahy príťažlivosť všetkého, čo súvisí s emóciami, a symbolický jazyk. Ak je našou úlohou poznávať a milovať Ježiša Krista a slúžiť mu, je veľmi dôležité začať dobrou znalosťou Písma. No najistejšou cestou, ako dať kresťanskému posolstvu zmysel, je stretávanie sa s Pánom Ježišom v modlitbe a vo sviatostiach; sú to okamihy, v ktorých sa náš život posväcuje.

Hádam najjednoduchším a najbežnejším prostriedkom, ktorý sa priam ponúka, aby sme po ňom siahli, a ktorý môže byť dokonca tým najúčinnejším, je čo najlepšie využiť bohaté kresťanské duchovné dedičstvo. Veľké rehole majú v oblasti meditácie a spirituality dlhú tradíciu, ktorú by mohli záujemcom sprostredkovať formou rôznych kurzov alebo pobytov v rehoľných domoch. Čiastočne sa to už deje, no je potrebné to ešte rozšíriť. Pomáhať ľuďom pri ich duchovnom hľadaní ponukou overených techník a skúseností pravej modlitby by mohlo viesť k dialógu, v ktorom by sa odhalili bohatstvá kresťanskej tradície a možno by sa pritom objasnilo i mnohé z new age.

Jeden z predstaviteľov new age použil živý a užitočný obraz, keď prirovnal tradičné náboženstvo ku katedrálam a new age k svetovému veľtrhu. Hnutie new age predstavuje pre kresťanov výzvu, aby kresťanské posolstvo vyniesli z katedrál na trhovisko pokrývajúce celý svet. Tento obraz predkladá kresťanom pozitívnu výzvu, pretože vždy je pravý čas prinášať posolstvo z katedrál ľuďom na trhovisko. Samozrejme, že kresťania takúto výzvu nepotrebujú a nemajú na ňu čakať, keď naozaj chcú priniesť posolstvo Ježiša Krista tým, ktorí hľadajú odpovede na svoje otázky, duchovný pokrm, čo by ich nasýtil, alebo živú vodu. Keď však použijeme spomenutý obraz, musia kresťania, nasýtení slovom a sviatosťami, vyjsť z katedrál a vnášať evanjelium do všetkých oblastí každodenného života. Omša sa skončila: „Iďte v mene Božom!“ V apoštolskom liste Novo millennio ineunte Svätý Otec upozorňuje na veľký záujem o spiritualitu v dnešnom sekularizovanom svete a na to, akým lákavým spôsobom odpovedajú na tento dopyt iné náboženstvá. Rozvíja túto tému ďalej a obracia sa na kresťanov s výzvou: „My, ktorí sme dostali milosť veriť v Krista, ohlasovateľa Otca a Spasiteľa sveta, máme povinnosť ukazovať, k akým hĺbkam môže viesť vzťah k nemu“ (33). Pre tých, ktorí si na trhovisku sveta vyberajú z náboženských ponúk, sa stane kresťanstvo príťažlivým predovšetkým vďaka svedectvu členov Cirkvi, vďaka ich dôvere, pokoju, trpezlivosti a srdečnosti, ako aj vďaka ich konkrétnej láske k blížnemu, ktoré sú plodmi ich viery, živenej opravdivou osobnou modlitbou.

Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii

2011-05-13T16:58:39Z

Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii

2011-03-22 (14:13)

Milan S. Ďurica

Už pred piatimi rokmi jeden z našich vysokých cirkevných predstaviteľov neváhal verejne upozorniť veriacich, ako aj prítomných najvyšších štátnych predstaviteľov, že v našej spoločnosti sa stále jasnejšie a útočnejšie prejavuje komplot nepriateľských síl proti kresťanstvu a najmä proti Katolíckej cirkvi: „Bez nadsadenia môžeme povedať, že kresťanské prostredie na Slovensku je ohrozené, pretože sú kresťanské hodnoty spochybňované, ba dokonca zosmiešňované.“

Musel mať na to svoje dôvody. Veď pre každého čo i len trocha uvažujúceho pozorovateľa je to evidentná skutočnosť. Stačí si vziať do rúk ktorýkoľvek z celonárodne, ale aj regionálne rozšírených denníkov, ešte viac hociktorý z ilustrovaných týždenníkov, ktorými vydavateľstvá zaplavujú novinové stánky, alebo aj množstvo ponúkaných kníh v pouličných stánkoch, mnohých kníhkupectvách, ba aj v nespočetných inzertných novinách, ktoré vychádzajú v státisícových nákladoch a periodicky ich nachádzame grátis v našich poštových skrinkách; stačí čo i len letmo otvoriť hocktorý domáci aj zahraničný televízny program v akomkoľvek čase, alebo sa trocha započúvať do rozhovorov najmä mladých, ale aj nielen mladých ľudí pri ich zábavách, na trhovisku, počas prestávok v škole, ba neraz aj v rodine, aby sme si túto skutočnosť overili. Musíme sa však priznať, že najčastejšie to vôbec nerobíme.

A čo pozorne nevnímame, o tom nebudeme nikdy uvažovať, a preto si to vôbec neuvedomujeme. Všetci sme neustále zaplavovaní takým množstvom masovokomunikačných posolstiev, že nám to ani časovo nevyjde, aby sme sa nad nimi pozastavovali. Pritom však zabúdame, že všetky tie posolstvá majú svoj obsah aj svoju účelnosť, sú často študované a programované vysoko špecializovanými odborníkmi na lahodné ovplyvňovanie vedomia i podvedomia, takže bez toho, žeby sme si to uvedomili, stávame sa receptormi tých obsahov, ktoré ohrozujú vieru a mravné zásady nielen v totalite spoločenstva našich spoluobčanov už od najútlejšieho veku, ale aj náš vlastný myšlienkový svet. Bránime sa totiž iba proti tomu, čo vnímame ako nebezpečenstvo. Baránka sa nikto z nás nebojí, preto pred ním neuteká ani sa nebráni. Ale Kristus Pán nás aj dnes – ba práve dnes azda najaktuálnejšie – upozorňuje: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.“ (Mt 7, 15)

Nikdy v ľudských dejinách to nebolo potrebnejšie, ako dnes. Prvotnú Cirkev, ako jej to Božský zakladateľ predpovedal, prenasledovali najprv Židia, potom aj globalizujúci Rimania, a to väzeniami, bičovaním, kameňovaním, smrťou na kríži alebo sťatím hlavy. Ale krv mučeníkov bola semenom kresťanov: práve v tých prvých storočiach z pôvodnej židovskej sekty sa Cirkev stala svetovým náboženstvom.

Podobným spôsobom aj v súčasnosti v zaostalejších krajinách zemegule každoročne hynú desiatky a desiatky hlásateľov evanjelia. Iba niektoré katolícke spravodajské služby pravidelne uverejňujú zistené fakty o tomto mučeníctve. Svetové masmédia o tom zanovito mlčia. Tak v rámci príprav na Veľké jubileum v roku 2000 komisia „Noví mučeníci“ zistila, že v priebehu 20. storočia zahynulo pre vieru 12 692 katolíkov, z toho 126 biskupov, 5 343 diecéznych kňazov a seminaristov, 4 872 rehoľníkov a 2 351 laikov.

Pritom sa tam nebral ohľad na takmer dva milióny kresťanských Arménov, ktorých od roku 1895 a najmä v roku v roku 1915 vyvraždili Kurdi a Turci. Až dve tretiny spomenutých vrážd vykazuje naša Európa. V rokoch 1936 – 1937 komunistický režim v Španielsku dal často neľudským spôsobom vyvraždiť trinásť biskupov, 4 184 kňazov a seminaristov, 2 365 rehoľníkov, 2 830 rehoľných sestier a nespočetných katolíckych laikov. Počas Hitlerovho režimu v Nemecku bolo zavraždených vyše štyritisíc kňazov. Iba v koncentračnom tábore Dachau vyvraždili 2 794 kňazov a rehoľníkov, v okupovanom Poľsku 1 923 kňazov, 580 rehoľníkov a 289 rehoľných sestier. Ale tu ide iba o bezpečne zistené vraždy, pri čom sa musí počítať s tým, že skutočný stav obetí bol oveľa vyšší, pretože mnohé archívne materiálny z koncentračných táborov boli pred koncom vojny zničené.

Nám na Slovensku už Cirkev uznala a vyhlásila za blahoslavených troch mučeníkov. Ale nemáme doposiaľ spoľahlivo a vyčerpávajúco zistené, koľko kňazov, rehoľníkov a katolíckych laikov bolo počas uplynulého 20. storočia najrozličnejšie prenasledovaných a pozbavených života pre ich vieru.

V novembri 2002 nemecký profesor Thomas Schirmayer (Bonn) odhadoval, že v súčasnosti je asi 200 miliónov kresťanov na svete ohrozených na tele i na živote. Je to hlavne v islamských a v komunistických štátoch Ázie (Severná Kórea, Laos, Vietnam, čiastočne aj India, Saudská Arábia a Turecko), ale najnovšie aj v Afrike a v Južnej Amerike, v Spojených štátoch amerických (zavraždená Sr. Marguerite Bartz, november 2009), ba – zatiaľ zriedkavo – aj na našom Slovensku. Podľa najnovších správ agencie Fides zo 7. decembra 2009 prenasledovaní kresťania na celom svete tvoria 75 až 85 percent všetkých prenasledovaných ľudí. Pápež Benedikt XVI. neprestáva zdôrazňovať „dramatickú situáciu Cirkvi“ a nedávno (v októbri 2009) zvolal osobitné zasadnutie synody biskupov, ktorá má riešiť otázky veľkého nebezpečenstva, v ktorom sa nachádzajú katolíci na Blízkom východe.

Zamatová taktika tvrdej stratégie

Ale náš pokročilý svet techno-digitálnej civilizácie prišiel aj na neporovnateľne účinnejšie, „zamatové“ metódy boja proti Cirkvi. Ako jeden z hlavných nástrojov na to mu slúži práve tá najrafinovanejšia komunikačná technika. To je ten dravý vlk v ovčom rúchu. Tým z nás, čo v roku 1990 už dosiahli takú dospelosť, že mohli kriticky pozorovať a posudzovať politické dianie, nemohlo ujsť, že za úprimným nadšením širokých más z dobre režírovaného divadla „nežnej revolúcie“ sa horúčkovito mobilizovali medzinárodné tajné spoločenstvá, ktorých cieľom – v úplnom súlade s tým istým cieľom svetového marx-leninizmu – bolo a je: vykoreniť z duší vieru v osobného Boha a vyhladiť z ľudských dejín najmä Kristovu Cirkev.

Tunajšia tlač to takmer nezaznamenala. Ale napríklad vo francúzskej a talianskej tlači sme vtedy čítali, že už v polovici apríla 1990, teda krátko pred prvou pastoračnou návštevou Jána Pavla II., navštívil Prahu veľmajster Veľkého Orientu Francúzska v Paríži Jean-Robert Ragache. Bol tam prijatý s poctami ako pre hlavy štátov vtedajším predsedom vlády a podpredsedom Federálneho zhromaždenia. Prezident Václav Havel – slobodomurár vysokého stupňa a prostredníctvom istej lóže vo Viedni financovaný bývalý disident – osobne daroval slobodomurárom kláštor sv. Agnesy, v ktorom Ragache inštaloval novú českú lóžu. Hneď sa do nej prihlásilo vyše tisíc kandidátov. Po návrate do Paríža veľmajster Ragache na výročnom zhromaždení Veľkého francúzskeho Orientu vyhlásil: „Nechceme, aby na Východe marxizmus bol nahradený katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, musíme vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu.“ Nebolo to preto náhodou, že Ján Pavol II. v roku 1996 odmietol prijať „Rád Galilea Galileiho“, najvyššie to slobododumrárske vyznamenanie pre neslobodomurárov, ktorým ho chcel poctiť veľmajster talianskeho Veľkého Orientu Virgilio Gaito.
V novom sídle pražskej lóže dňa 17. novembra 1991, počas návštevy amerického prezidenta George Busha (staršieho), inaugurovali obnovenú Veľkú lóžu Československa. Veľký Orient pritom rozhodol, že sa čím skôr musia založiť lóže v Brne, v Ostrave a v Bratislave. A o týždeň neskôr, 23. novembra 1991 Škótsky slobodomurársky rítus tam vykonával svoje obrady za prítomnosti vysokých funkcionárov Organizácie severoatlantickej zmluvy (NATO).

Ale ani Bratislava nemeškala. Už v októbri 1991 prezident európskej Veľkej lóže B´nai B´rith, Marice Honigbaum a jeho tajomník Ernst Ludwig Ehrlich, za rituálnej prítomnosti vtedajšieho predsedu vlády Dr. Jána Čarnogurského slávnostne založili novú lóžu tejto židovskej slobodomurárskej organizácie v Bratislave. Čoskoro vznikli v Bratislave aj ďalšie dve slobodomurárske lóže: lóža škótskeho rítu Ján Kollár a lóža francúzskeho rítu Humanizmus.

Hnutie Slovákov za vlastnú štátnu samostatnosť, ktorá sa realizovala 1. januára 1993, však pribrzdilo ono rozhodnutie Veľkej lóže Česko-slovenska z novembra 1991 o robustnom preniknutí aj na Slovensko.
Na Slovensku totiž slobodomurárstvo doposiaľ nemalo veľké šťastie. Bolo to jednak preto, že lóže si vyberajú členov predovšetkým z najvyšších intelektuálnych a hospodárskych spoločenských elít, aké Slovákom v dejinách chýbali, a potom hlavne preto, že postupne sa tvoriace slovenské elity boli pod mocným vplyvom tradičného kresťanstva. Nechýbali jednotlivci slovenského pôvodu, ktorí boli členmi v rozličných maďarských a nemeckých, novšie aj v českých, resp. československých lóžiach. K najznámejším patria napríklad: už v 18. storočí Móric Beňovský (1746 – 1786), Jozef Chryzostom Hajnóci (1750 – 1795), neskôr Ľudovít Košút (1802 – 1894), potom Milan R. Štefánik, Milan Hodža, Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Imrich Karvaš a mnohí iní zo známych osobností verejného života. Ale Veľká slovenská lóža nikdy nejestvovala.

Až 19. januára 2003, keď sa vo Viedni zišli veľmajstri Veľkých lóží z Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska a bývalej Juhoslávie, za účasti reprezentantov Veľkých lóží Francúzska, Belgicka, viacerých lóží amerických a vojenských lóží NATO vyniesli rozhodnutie, že sa ešte v tom istom roku zriadi Veľká lóža Slovenskej republiky. Predpokladom na jej založenie majú byť nové slobodomurárske lóže v mestách Nitra, Banská Bystrica, Zvolen a Košice. Tieto nové lóže spolu s už jestvujúcimi dvomi lóžami v Bratislave, ktoré sa pretvoria na medzinárodné lóže, vytvoria potom Veľkú lóžu SR. Financovanie na zriadenie týchto nových lóží mali zaistiť „bratia“ zo susedných Veľkých lóží Rakúska, Česka a Maďarska. Osobitná pozornosť sa mala venovať lóži v Košiciach, ktorá sa mala stať pevnou bázou ako brána pre obchod s Východom.

Naskutku dňa 17. mája 2003 v Kremnici založili medzinárodnú lóžu Kosmopolis (Cosmopolitan Lodge No 11) so sídlom v Bratislave. Na zakladajúcom zasadaní v Komorskom dvore sa zúčastnil aj delegát Európskeho parlamentu Azelio Fulmini a inšpektor vojenských lóží NATO Jacques Huygh-baert. Podľa internetovej správy „založenie tejto lóže spadá do preskupovania politických záujmov v stredoeurópskom priestore a súvisí s oživeným prenikaním ideológie slobodných murárov do mocenských, ako mierotvorných, tak aj hospodárskych záujmov sfér kandidátskych krajín.“ Podnet na vznik tejto lóže vyšiel z kruhov NATO. Medzi ôsmimi zakladajúcimi členmi lóže boli piati členovia pražských lóží A. Mucha a Most, a iba traja členovia bratislavskej lóže Ján Kollár.

Zdá sa však, že z najvyšších miest slobodomurárstva všetky tieto projekty boli podstatne zablokované. K zriadeniu Veľkej lóže Slovenskej republiky nikdy nedošlo. Dve veľké lóže v Česku – Veliká lože České republiky, ktorá združovala 13 lóží, a Veliký Orient český, ktorý počítal 7 lóží, – sa nedávno spojili a vytvorli jedinú Veľkú lóžu Českej republiky. V zozname členských lóží tejto veľkej lóže bilo do očí, že sa tam uvádzali aj dve lóže so sídlom v Slovenskej republike. Situácia sa vyjasnila 21. marca 2009, keď za prítomnosti vyše 230 "bratov" z 21 krajín vznikla v Bratislave Veľká lóža Slovenska. Názov – ako vidíme – neberie do úvahy jestvovanie Slovenskej republiky, iba krajinu Slovensko. Iba budúcnosť ukáže, či za tým možno vidieť „trest“ Slovenska za jeho historicky takmer nulovú účasť na svetovom slobodomurárskom hnutí, alebo aj gesto nepriameho, ale výrečného zaznávania samostatnej Slovenskej republiky, spojené s nádejou na budúcu obnovu výtvoru svetového slobodomurárstva, ktorým bola „československá“ (ale pre Milana R. Štefánika a pre Andreja Hlinku vždy „Česko-Slovenská“) štátnosť.

Nemali by sme však ucelený pohľad na súčasnú situáciu, keby sme náležite nezohľadnili aj ďalší zdroj nebezpečenstva, ktoré ohrozuje Cirkev a jej veriacich. Je ním už dosť hlboko v značnej časti asi dvoch posledných generácií zakorenená zhubná a zločinná ideológia marx-leninistického komunizmu so svojím bojovným ateizmom. Iba naivný pozorovateľ si môže robiť ilúzie, že pádom moskovskej centrály boľševizmu a vojenskej moci ZSSR sa razom tento najúhlavnejší nepriateľ každého náboženstva a Katolíckej cirkvi zvlášť kdesi rozplynul. Zabúdame, že každý totalitný režim, a tobôž režim, ktorý si otvorene vytýčil za cieľ „svetovú revolúciu“ na rozšírenie a uplatnenie svojej ideológie, svojej ekonomickej a vojenskej moci na celom svete, mal vždy pripravené veľmi dômyselne a podrobne rozpracované projekty aj na zvládnutie možných situácií lokálnej či širokoplošnej straty vlastnej moci. Na to boli v Moskve vysoko odborne školení najvyberanejší mladí komunisti zo všetkých sovietmi ovládaných štátov, a boli im zaistené obrovské finančné prostriedky, uložené v rozličných svetových bankách. Títo verejnosti neznámi ľudia vedeli, ako za zachovať v prípade zmeny režimu a ako sa votrieť a preniknúť do nových politických a hlavne ekonomických štruktúr, aby boli o všetkom dobre informovaní, a aby si z tajných fondov, ku ktorým dostali heslá a kódy, vytvorili nové pramene finančných tokov, a teda priamy vplyv na printové i elektronické médiá a na celý ďalší vývoj spoločnosti. V Českej republike už boli identifikovaní mnohí bývalí vysokí dôstojníci tajných služieb, ktorí sú dnes štatutármi alebo konateľmi dôležitých privatizovaných podnikov. Zistil sa prípad, že jedna takáto osoba teraz priamo kontroluje dokonca sedem dôležitých tak výrobných, ako aj finančných podnikov.

Na Slovensku to asi tiež nebolo celkom ináč. Viacerí spoľahliví autori v rozličných jazykoch už na to poukázali a pádne dokázali, že napriek zdanlivo protirečivým politickým a sociálnym programom takzvané hnutia „ľavica“ a „pravica“, v základnom postoji voči náboženstvu a hlavne voči Katolíckej cirkvi obidva tieto ideologické tábory zastávajú podstatne to isté stanovisko. Rozdiel je iba v spôsoboch a prostriedkoch, ktorými sa snažia dosiahnuť ten istý konečný cieľ. Iba pár príkladov: Celkom paralelne so ZSSR všetky západné „demokracie“ odstránili z občianskych preukazov a cestovných pasov rubriky „národnosť“ a „náboženstvo“. Lebo obidva tábory pokladajú jedno i druhé za najväčšie prekážky uplatnenia svojich zámerov. Na odstránení krížov z verejnosti sa pracuje už dlhé desaťročia. Keď som prišiel po roku 1990 na Slovensko, zarazilo ma, že na sanitkách a nemocniciach namiesto takmer všade na svete mimo mohamedánskych krajín používaného označenia červeným krížom, videl som tam akéhosi hada, ktorý pripomína pohanského boha Asklepia, alebo ešte staršieho Mojžišovho hada na púšti. Slovom: späť k pohanstvu alebo do predkresťanskej epochy.

Jasne to nedávno vyhlásil predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Paul Poupard: „Európa už nie je bezpečná pred náboženskými prenasledovaniami! Dnešné útoky proti kresťanom iba naberajú oveľa nenápadnejšie formy. Dnešní kresťania sú pre svoju vieru zosmiešňovaní, mnohé mladé páry pociťujú pohŕdanie v spoločnosti, keď chcú mať viac detí. Tých, ktorí sú proti homosexuálnym partnerstvám, považujú okamžite za netolerantných ľudí. Všetky tieto formy prenasledovania, či sú už skryté alebo otvorené, prinesú svoje plody!“ Ide tu o agresívnu sekularizáciu, ktorá môže priviesť k priamym útokom na každé náboženstvo, ale hlavne na veriacich katolíckych kresťanov, na ich životný štýl a na ich mravné zásady.

Všetkým je spoločné odmietanie akéhokoľvek zjaveného náboženstva, najmä Katolíckej cirkvi, ktorá sa zakladá na zjavení Syna Božieho Ježiša Krista. Pojem “Veľký Architekt Vesmíru”, ktorým slobodomurári označujú akúsi najvyššiu silu v prírode, nemá nič spoločného s jediným Bohom v troch osobách, ktorého vyznáva Katolícka cirkev, pretože ho vysvetľujú ako čosi imanentné v mechanizme vesmíru v zmysle filozofického deizmu. Pritom sa usilujú propagovať nové “Náboženstvo svetovej jednoty”, ako to vyhlásili na veľkom zhromaždení v Pittsburgu 28. – 31. augusta 2000, ktoré bolo jednou z príprav na 55. zasadanie Generálneho zhromaždenia Organizácie spojených národov (OSN). Medzi zakladateľmi tohto nového svetového náboženstva sú známe osobnosti ako Michail Gorgačov, vtedajší generálny tajomník Organizácie spojených národov Kofi Annan a jeho predchodca Robert Muller, juhoafrický protestantský arcibiskup Desmond Tutu a suspendovaný katolícky profesor teológie Hans Küng. Na zakladajúcom zhromaždení tejto „Iniciatívy spojených náboženstiev“, ktoré sa konalo v sídle Organizácie spojených národov v New Yorku, sa zúčastnilo vyše tisíc náboženských vodcov z celého sveta s výraznou účasťou hnutia New Age. Hlavným cieľom tohto nového náboženstva je odstránenie Rímskokatolíckej cirkvi a pápežstva.

Štatistické odrazy stáročných nástrah

     Myslím, že z týchto súvislostí každému môže byť jasné, odkiaľ vychádza najväčšie ohrozenie Cirkvi ako spoločenstva veriacich aj ako svetovej organizačnej štruktúry, celých sedemnásť storočí, až približne do roku 1950 najrozšírenejšieho náboženstva na svete.

Vtedy z celkového počtu ľudstva približne dva a pol miliardy bolo 825 miliónov – teda 33 % kresťanov, a z toho do 500 miliónov katolíkov (takmer 25 % z celkového počtu). Mohamedánov bolo vtedy 375 miliónov (15 %). Štatistiky z jubilejného roku 2000 však už zaznamenali, že počet stúpencov Mohameda po prvý raz v dejinách prevýšil počet katolíkov: bolo ich 1 142 miliónov, čo predstavuje približne trojnásobok v porovnaní s rokom 1950 a 18,4 % z celkového počtu 6 200 miliónov obyvateľov Zeme. Zatiaľ katolíkov v roku 2005 bolo už iba 1 115 miliónov (asi 15 %) z celkového počtu obyvateľov Zeme (asi 7 000 miliónov). Najnovšie štatistické údaje vykazujú, že z tohto súčasného počtu obyvateľov sveta 1 570 miliónov, teda takmer 25 % tvoria moslimovia, z ktorých 300 miliónov je rozptýlených v krajinách, kde tvoria iba etnické menšiny. Tak sa katolíci stávajú stále skromnejšou menšinou vo svetovom porovnaní, a aj spolu so všetkými možnými náboženskými zoskupeniami a sektami, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu – a niektoré z nich sú veľmi expanzívne – vykazujeme pomerný štatistický úpadok: z celkového počtu ľudstva dosahujeme iba menej ako 30 percent, teda necelé dve miliardy duší.

Ak si uvedomíme, že uplynulo tristo rokov odvtedy, čo sa slobodomurárstvo začalo formálne organizovať a šíriť svoju ideológiu do celého sveta, a ak sa zoznámime so základnými cieľmi tejto ideológie, tak pochopíme, že za tých tristo rokov sa svet dostal takmer úplne do „nežnej“ siete týchto tajných organizácií, ktoré sa postupne zmocnili skutočnej kontroly kultúrnych a vedeckých inštitúcií všetkých stupňov, finančných kapitálov, a tak aj strategických surovín, kľúčových komplexov priemyselnej výroby a distribúcie ich produktov sieťami medzinárodného obchodu, čím získali rozhodujúci vplyv na celé politické dianie v jednotlivých štátoch i vo svete. Sami sa už vo svojej literatúre verejne priznávajú, že z ich iniciatívy došlo v roku 1773 k zrušeniu Spoločnosti Ježišovej (jezuitov); ich dielom bolo založenie Spojených štátov amerických (1777), ktorých prezidenti všetci boli a sú slobodnými murármi; z nich vyšla Francúzska revolúcia a jej Vyhlásenie všeobecných ľudských a občianskych práv (1789), ako aj talianske Risorgimento a rozličné národné hnutia v strednej Európe 19. storočia. Oni založili po prvej svetovej vojne Spoločnosť národov a po druhej svetovej vojne Organizáciu spojených národov (OSN). Takisto si privlastňujú ideu Spojených štátov európskych, ktorú navrhol už v roku 1848 francúzsky slobodomurár Victor Hugo (1802 – 1885).

Výhľady do blízkej budúcnosti

Iba budúci vývoj ukáže, akú rolu hrá svetové slobodomurárstvo pri organizovaní a ideologickom podmieňovaní Európskej únie. Kto pozorne analyzuje jej doterajšie štruktúry, jej zákonodarstvo, stanoviská jej najvyšších orgánov k svetovým problémom tak ekonomického, ako aj etického charakteru, ľahko odhalí ich až nápadný súlad s ideovými obsahmi slobodomurárstva. Stačí si spomenúť na jeden z najzásadnejších problémov, ktorý veľmi citlivo otriasol dôveru kresťanských obyvateľov európskych štátov a prinútil najvyššiu morálnu autoritu sveta, akou bol bezpochyby pápež Ján Pavol II. (1978 – 2005), nespočetne krát pozdvihnúť svoj varovný hlas, keď šíky ateistických a Kristovej cirkvi nepriateľských zoskupení vo vysokom vedení Európskej únie mobilizovali všetky svoje aj rôznorodé zoskupenia, aby nepripustili do Zmluvy o ústavnom zákone ani len zmienku o Bohu a o kresťanstve. Napriek tomu, že na hospodársko- politickom projekte zjednotenia európskych štátov začali pracovať traja hlboko veriaci štátnici, akými boli Konrád Adenauer, Robert Schuman a Alcide De Gasperi – o ktorých sa nedávno začal alebo ešte len chystá proces beatifikácie – postupne sa tohto projektu zmocnili socialistické marxistické hnutia a iné protikresťanské spoločenské sily, ktoré z neho v týchto posledných desaťročiach dokázali vytvoriť najmohutnejší nástroj odkresťančovania Európy.

V necelom prvom roku rozšírenej Európskej únie 2004 sa už celkom zreteľne prejavil agresívny charakter jej vedenia, keď v Európskom parlamente spochybňovali legálne zvolenú slovenskú poslankyňu MUDr. Annu Záborskú, navrhnutú na predsedníctvo jednej z jeho komisií, iba preto, že je známa ako praktická katolíčka. A ešte vypuklejšie sa to prejavilo v ďalšom prípade (október 2004), keď talianskou vládou oficiálne vymenovaný kandidát na člena Európskej komisie, viacnásobný minister Talianskej republiky, posledne minister pre európske záležitosti a špičkový katolícky intelektuál prof. Rocco Buttiglione bol Výborom pre ľudské práva (!) Európskeho parlamentu vyhlásený za nevhodnú osobu zastávať post komisára EU pre spravodlivosť, vnútorné veci a ľudské práva, lebo verejne prejavil svoje presvedčenie veriaceho katolíka vo veci rodiny a sexuálnej morálky. Po vypočúvaní pred Európskym parlamentom Buttiglione vyhlásil, že tam ide o nenávistnú inkvizičnú kampaň voči nemu, ktorá vychádza zo zámeru vylúčiť kresťanov z verejných úradov Európskej únie. A celkom nová správa z Talianska prináša zvesť o tom, že začiatkom novembra 2009 Európsky súd pre ľudské práva priznal fínskej občianke, bývajúcej v severotalianskom kúpeľnom meste Abano Terme, právo na odstránenie kríža v štátnej základnej škole, ktorú navštevujú jej dve deti, lebo si nepraje, aby jej deti boli ovplyvňované kresťanským náboženstvom. Európsky súd dokonca uložil talianskému štátu, aby žalobkyňu za to odškodnil sumou 5 000€. Tento súdny výrok vyvolal široké protesty talianskej verejnosti, takže aj vláda vyhlásila, že sa proti nemu odvolá. No fakt zostáva faktom a zdá sa, že nastalo to, čo dávno predvídal sv. Pavol, že „príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sa od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ (2.Tim. 4,3)

Kým toto píšem, dostal sa mi do rúk pastiersky list Maďarskej konferencie biskupov, v ktorom konštatujú: „Pred niekoľkými rokmi sme si mysleli, že sekularizmus predstavuje takmer jediné nebezpečenstvo. Aj keď je konzumný spôsob myslenia a idol pôžitkárstva naďalej prítomný medzi našim ľudom, dnes sa rozmáha aj duch novopohanstva.“ Poukazujú na pomýlené idey synkretizmu rozličných náboženstiev a filozofií, na okultizmus, špiritizmus a rôzne formy modlárstva, ktoré všetci môžeme pozorovať vo svojom okolí. Stačí si uvedomiť módu orientálnych filozofií a teozofií, opovrhovanie kresťanskými zásadami tak v osobnom, ako aj v spoločenskom živote (manželstvo, rodina, národ), satanizmus, nebezpečne sa šíriacu zoolatriu (správa z Londýna 2006: „Psy dostávajú lepšiu stravu ako ich majitelia“), ktoré kliesnia cestu k úplnému pohanstvu.

Ďalšie náznaky toho pozorný čitateľ medzinárodných správ nachádza takmer na dennom poriadku. Iba v tieto dni, keď upravujem túto úvahu, obehli svetom správy, že v Slovinsku predseda vlády vymenoval za riaditeľa Úradu pre náboženské záležitosti notorického vyznávača satanizmu; že redaktorka slovenského Rádio expres vyslovila počudovanie a takmer pohoršenie nad tým, že vysokí vládni činitelia Slovenskej republiky odignorovali návštevu dalajlámu, ktorému vraj patrila podobná úcta ako pápežovi; že novozvolený Európsky parlament odhlasoval protestný demarš proti zákonu na ochranu mravnosti školskej mládeže, ktorý nedávno schválil parlament katolíckej Litvy.

Pápež Pavol VI. už v roku 1972 verejne vyhlásil: „Pravda je taká, že jednou z najväčších potrieb Cirkvi i sveta je nevyhnutnosť brániť sa proti zlu, ktoré nazývame Zlým duchom.“ U nás to obšírne rozviedol kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý v tomto roku 2009 vydal svoju prenikavú úvahu na tému Démonizmus v živote a literatúre. (Lúč, Bratislava 2009). Ale takmer súčasne aj pápež Benedikt XVI. počas vysviacky piatich nových biskupov 12. septembra 2009 v Bazilike sv. Petra verejne vyslovil svoju obavu nad tým, že aj v samej Cirkvi „mnohí z tých, ktorým bola zverená zodpovednosť, pracujú pre seba samých a nie pre spoločenstvo, pre spoločné dobro“. Ak si spomenieme aj na jeho vysvetľujúci list biskupom vo veci zrušenia exkomunikácie biskupov, ktorých vysvätil Mons. Lefebvre, a v ktorom s veľkou bolesťou konštatoval, že niektorí cirkevní hodnostári prejavovali až „útočnú nevraživosť “, takže sa cítil „predmetom ich nenávisti“ a napadnutia zo strany pastierov, ktorí sa navyše hryzú a požierajú medzi sebou s veľkým nebezpečenstvom, že sa aj navzájom zničia, tak ľahšie pochopíme jeho opakované napomínanie o dramatickej situácii v Cirkvi.

A my katolíci sa na to všetko prizeráme, takmer všetci mlčíme, ba mnohí z nás očakávajú v Európskej únii svetovým komunizmom kedysi sľúbený raj na zemi. Neodporovať včas zlu, ktoré nás ohrozuje, môže podľa kresťanskej morálky znamenať osudnú spoluzodpovednosť za to, čo nás následkom toho postihne.

Na našom malom Slovensku

Toto všetko sa zákonito odráža aj vo vnútropolitickej situácii nášho štátu. Už v roku 1990 viacerí pozorovatelia v zahraničí konštatovali, že v chaotickom hľadaní nových ciest vtedajšie vedúce osobnosti „vedeli, čo viac nechcú, ale nemali žiadnu jasnú koncepciu o tom, čo by chceli a mali dosiahnuť“. Na tomto sa v krátkom čase začala rozpadávať zdanlivá jednota „revolučného“ hnutia a došli sme tak ďaleko, že dnes sotva päť a polmiliónový štátik na výsmech sveta má zaregistrovaných nepomerne viac politických subjektov, než aj najväčšie európske štáty, a že o post hlavy štátu sa opätovne uchádzalo až do dvanásť väčšinou občanom neznámych kandidátov. Ani nespomínam vraj vyše tritisíc „nevládnych“ či „mimovládnych“ organizácií.

Medzitým zahraničný kapitál prakticky na sto percent ovládol slovenský mediálny trh, ktorý si do masmédií nasadil dokonca aj svojich, slovenskému národu a jeho štátu cudzích, až nepriateľských vydavateľov a šéfredaktorov. Pod ich vedením, po krátkej hre na „nezávislé“ informačné médiá, postupne sa stále jasnejšie prejavujú nielen ako protislovenské, ale aj ako protikresťanské a hlavne protikatolícke propagačné orgány. Za nimi sú vysoko špecializovaní odborníci v psychologickom ovplyvňovaní a v podvedomom podmieňovaní rozličných zoskupení občanov podľa veku, vzdelania, politických, ekonomických, športových, zábavných a iných záujmov, takže kto pravidelne číta tie denníky a periodiká, či sleduje televízne programy, ani sa nenazdá a stáva sa vlastníkom a vyznávačom tých ideí, ktoré mu po kvapkách nasugerovali. Jeden z najrozšírenejších denníkov vychádzajúcich v našej republike krátko pred poslednou návštevou sv. Otca na Slovensku vypísal anketu medzi svojimi čitateľmi. Na otázku „Zúčastníte sa na sv. omši celebrovanej pápežom?“ 75 % jeho čitateľov odpovedalo NIE a 6 % EŠTE NEVIEM. Niekdajší bojovný ateizmus radikálne zmenil taktiku: naoko „nežné“ psychologické metódy sú účinnejšie než hrubé zbrane, lebo nevyvolávajú strach ani odpor.

Najsmutnejšie pritom je, že značná časť tých Katolíckej cirkvi nepriateľských periodík je financovaná nielen katolíckymi laikmi, ale aj farskými úradmi a rehoľnými spoločenstvami. Všade tam totiž vidno aj verejne vyložené denníky a iné časopisy tohto druhu. Asi nikto z ich abonentov si neuvedomil, že predplácaním takejto tlače, podporujeme ju približne 15 – 20 miliónmi korún, teda približne pol miliónom až do sedemstotisíc € ročne. Ak tomu pripočítame pravdepodobných katolíckych laikov, ktorí túto tlač pravidelne kupujú a ktorí tvoria najmenej 20 % jej stálych čitateľov – pretože nikto ich neupozorní, aké sú hĺbkové zámery tejto tlače – tak výška tej katolíckej podpory dosahuje ročne možno aj sto miliónov korún, čiže vyše troch miliónov €.

Nikdy nemôžem zabudnúť, ako jeden z vtedajších slovenských biskupov, Dr. Pavol Jantausch – ktorého som mal šťastie aj osobne dobre poznať – už v roku 1933 verejne upozorňoval Cirkev na Slovensku: „Čo nám katolíkom v súčasnej situácii najviac chýba, to je dobrý politický denník.“ Mali sme síce vtedy katolícky orientovaný denník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ale predvídavému biskupovi Jantauschovi išlo o silný, od politickej strany nezávislý mienkotvorný politický denník s bohatými a špičkovými informáciami, v rukách katolíckeho vydavateľstva, s vynikajúcimi katolícky orientovanými redaktormi. Tohto sa nielen on nedožil, ale žiaľ ani doposiaľ ho nemáme. Ale ako som v rámci svojich štúdií zistil, Andrej Hlinka v tomto už po prvej svetovej vojne predišiel biskupa Jantauscha, keď vo svojom „Slováku“ z 13. mája 1920 napísal: „Čo nám pomôžu naše náboženské školy, keď nám tlač všetko vytrhá, čo sme za šesť rokov do útleho srdca nasiali. Nepomôže nám ani stavovská alebo politická organizácia, pretože verejnosť najmä robotnícka, je sterorizovaná a otrávená, že sa sotva kto odváži vstúpiť do našich organizácií. Nepomôže nám už dnes ani ozdoba chrámov, hoci je ona taktiež žiaduca. Ani veda a umenie nás nespasia. Tlač, silnú, imponujúcu slovenskú tlač potrebujeme ako každodenný kúsok chleba. Potrebujeme dobre informovaný, pekne napísaný, nasledovne zaujímavý a cenný časopis, s ktorým musí účtovať priateľ i nepriateľ, a bez ktorého nemožno vladáriť, uplatniť sa a zaujať spoločenské postavenie.“ Ale žiaľ ani Hlinkov, ani Jantauschov varovný hlas v našej spoločnosti počas celého uplynulého storočia, a ani doposiaľ v tomto novom storočí, nenašli konkrétnu faktickú ozvenu.

V tomto ohľade sme prepásli aj jedinečnú príležitosť, aká sa Cirkvi na Slovensku ponúkala v prvých rokoch po zmene režimu. My sme sa totiž vrhli s veľkým nadšením na stavanie kostolov (od roku 1990 bolo ich vraj postavených vyše 450) ale, – ako mi to raz dôverne pošepol istý svetovo rozhľadený priateľ jezuita – možno by bolo lepšie počkať trocha aspoň s niekoľkými kostolmi, a namiesto nich investovať tie milióny do modernej techniky mediálnych zariadení. Zdá sa, že my katolíci sme ešte stále nezaregistrovali jednu očividnú skutočnosť: že totiž do kostolov nám prichádza stále menej aj tých, ktorí sa hlásia za členov Cirkvi – a štatistiky v celom svete dokazujú, že je to konštantný trend vývoja spoločenských zvyklostí – takže nám slúžia v podstate iba na katechizovanie a na liturgické služby Božie, čo je iste jednou z podstatných úloh pastorácie. Ale je to, ako keby sme pozabudli na Kristov príkaz   „CHOĎTE teda a učte všetky NÁRODY“ (Mt 28, 19). Hádam zabúdame, že v hebrejčine pod slovom národ (gôj alebo´am) sa rozumejú hlavne pohania, teda v dnešnom zmysle: neveriaci, ateisti, všetci tí, čo nepoznajú Boha a sú vzdialení od jeho Cirkvi. Tých je aj v našich krajinách stále viac. Už pápež Pius XI. (1922 – 1939) v encyklike, ktorú často citujeme, ale asi nie veľmi často opäť čítame, realisticky konštatoval, že „aj my musíme bojovať so svetom, ktorý z veľkej časti už znovu upadol do pohanstva“.

(Quadragesimo anno, 1931). A tak, zatiaľ čo my čakáme na ľudí v našich kostoloch, farských úradoch, sálach, oratóriách, chatách, nepriatelila Cirkvi a náboženstva slobodne vchádzajú – CHODIA – každodenne a vo všetkých hodinách z domu do domu, do každej rodiny a často aj do každej izby, kde sa prostredníctvom televízie, rádia, internetu prihovárajú „všetkým národom“: nielen nevercom, ateistom, pohanom, ale aj pokrsteným kresťanom, nevynímajúc biskupov, kňazov a rehoľníkov takmer všetkých spoločenstiev. Nedávno široko medializované škandály viacerých príslušníkov amerického kléru, a následne aj podobné prípady v susednom Rakúsku, ba i v Taliansku a inde, veľmi pravdepodobne možno pokladať za výsledky a následky práve týchto činností. Lebo tá masová propaganda veľmi systematicky, naliehavo a účinne vštepuje do duší SVOJE slovo. Slovo hedonistického materializmu, slovo bezuzdného sexualizmu, slovo univerzálneho skepticizmu, slovo etického a náboženského relativizmu a indiferentizmu, slovo spoločenského anarchizmu a pohanského humanizmu, ktorého najvyššou hodnotou je jednotlivý človek so svojím JA. Toto všetko je obsahom a posolstvom stoviek a tisícov filmov a najrozličnejších relácií, ktoré v mnohých našich rodinách takmer bez prestania bežia na obrazovkách a ukladajú sa do vedomia i do podvedomia našich blížnych už od najútlejšieho veku. Veď produkcia týchto materiálov vo svete je z 94 % v rukách nekresťanských, ateistických a iných finančných kruhov. Potom sa to nemôže neodrážať aj na myslení a konaní, ako aj na osobných stupniciach hodnôt u všetkých tých ľudí, ktorí to konzumujú.

Tento „odkresťančujúci“ vplyv masmédií sa už citeľne prejavuje aj u nás prudkým poklesom kňazských a rehoľných povolaní, ktoré nám svet ešte pred desiatimi rokmi v dobrom závidel. Ak sú ešte určité lokálne rozdiely v niektorých národoch a štátoch, globálna svetová štatistika by nás nemala nechávať ľahostajnými. Podľa všetkých novších štatistických zistení celkový počet katolíckych kňazov na svete zostáva zhruba ten istý, ako bol pred polstoročím. Už na Zelený štvrtok roku 2004 prefekt rímskej Kongregácie pre klérus musel smutne konštatovať: „V roku 1961 mala Cirkev 404 tisíc kňazov; k 31. decembru 2004 ich bolo iba 405 tisíc.“ Počet katolíkov sa odvtedy citeľne zvýšil najmenej o 50 miliónov, ale počet kňazov zostal akoby zmrazený na kvóte spred pol storočím, takže na jedného kňaza dnes pripadá do 15 tisíc veriacich. Ale aj z tých štyristo tisíc kňazov, koľko sa ich skutočne a na plný čas venuje hlásaniu SLOVA? „naliehajúc vhod i nevhod, usvedčujúc, karhajúc a povzbudzujúc so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“, ako to Timotejovi ukladal sv. Pavol? Nemožno sa ubrániť dojmu, že aj o mnohých našich cirkevných podujatiach platí nedávno zverejnená konštatácia o tom, že z celého objemu turistických podujatí na svete 80 % pokrývajú najrozličnejšie konferencie, sympóziá, synody, „vorkšopy“, zasadania, zhromaždenia (normálne, špeciálne, jubilejné, pracovné, lokálne, regionálne, európske, globálne, atď.), oslavy, jubileá a neviem aké iné, z ktorých okrem turistických zážitkov zúčastnených osôb vyplýva len málo pozitívneho pre spoločné duchovné i časné dobro.

Proti tomuto systematickému, dôkladne premyslenému a neustále pôsobiacemu útočeniu na kresťanský životný štýl a na zjavené pravdy, ktoré sú jeho žriedlom, iba stále zriedkavejšie navštevovaná nedeľná sv. omša a jej homília, nech je akokoľvek svedomito pripravená a prednesená (čo sa nie vždy stáva), naozaj veľa nezmôže. Lebo spomenuté masové vplyvy odvádzajú ľudí od tradičných stretávaní sa na nedeľných bohoslužbách s upevňovaním viery a vzájomných vzťahov medzi veriacimi kresťanmi. Nedávna kronika zaznamenala, že keď sa poslanec NR SR Jozef M. Rydlo odvážil predniesť v aule obrannú reč za zachovávanie nedeľného odpočinku, drvivá väčšina poslancov opustila zasadaciu sieň (zostalo ich tam asi 25) a sám predseda vyzval poslanca, aby svoj prejav ukončil. Nikto si ani v kresťanských médiách nespomenul, že iba pred desiatimi rokmi pápež Ján Pavol II. adresoval biskupom, kléru a veriacim osobitný obsiahly a dokumentovaný Apoštolský list Dies Domini (Deň Pána), v ktorom ich vyzýval neúnavne pracovať na tom, aby spolu s veriacimi slávili tento deň Boží ako účinný prostriedok hlboko prežívaného spoločenstva s Kristom i s jeho Cirkvou. Takéto hodnoty, ak sú v spoločnosti znevažované, napádané a neuznávané, my veriaci musíme mať odvahu aj náležite brániť.

    Len kto si toto všetko neuvedomuje, môže sa čudovať, že sa rodiny rozpadávajú, že u detí mizne autorita rodičov a učiteľov, že aj napriek rastu nemanželských spolužití pôrodnosť klesá pod hranicu náhrady zomrelých, že stúpa počet ťažkých zločinov aj samovrážd, a to aj v nedospelom veku; že sa aj na našom malom Slovensku každý deň „legálne“ vykonávajú vraždy 30 až 45 bezbranných nenarodených detí, čím sa aktívne zúčastňujeme na globálnej genocíde, ktorej počet obetí už silne prevýšil aj obete všetkých najkrvavejších vojen dvadsiateho storočia (vyše jednej miliardy oproti asi 200 miliónom). Že sa šíri primitívny a bezohľadný kapitalizmus a s ním spojená korupcia, ktoré degradujú našu spoločnosť až po najvyšších nami zvolených zákonodarcov, ministrov, policajtov, sudcov, lekárov, ba i učiteľov. Že najnovšie jeden z ministrov sa verejne chválil, že jeho zásluhou svetoví zámorskí podnikatelia vystavia pri Bratislave najväčšie stredisko hazardných hier v Európe so všetkou nemorálnosťou a zločinnosťou, ktoré s tým všade na svete súvisia. A že najnovšie aj takzvané kresťanské politické zoskupenia podporili voľbu nového župana, ktorý sa vraj aj aktívne zúčastňuje na šírení šamanizmu, ktoré podniká jeho manželka. Ale aj že po pätnástich rokoch štátnej samostatnosti vyše 10 až 15 % obyvateľstva žije v biede a žobrote, ďalších približne 20 % žije na hranici chudoby a nedostatku, zatiaľ čo rapídne rastie asi 10%-ná vrstva v našom prostredí nikdy doposiaľ nevídaných milionárov a miliardárov, ktorí k takýmto bohatstvám sotva mohli prísť čestným spôsobom. To všetko môže aj v pomerne krátkom čase vyvolať také spoločenské napätia a konflikty, aké náš národ a naša Cirkev v ňom ešte nezažili.

    Nie, nie som a nechcem byť pesimistom. Ale musíme mať odvahu objektívne pozorovať život okolo seba, konštatovať jeho negatívne, neraz až patologické zjavy, a po kompetentnej diagnóze hľadať ich príčiny a usilovať sa o účinnú nápravu. Na toto by bolo treba nie jednu úvahu, ale aspoň desať podobných a podrobnejších rozborov toho, čo sa tu odohráva, aby sme si mohli urobiť čo najobjektívnejší a najúplnejší obraz o situácii.
    Ale už z toho, čo sme si tu povedali, myslím, že vyplývajú aspoň niektoré základné zistenia.

    Vzdialenejšie príčiny súčasného stavu našej spoločnosti, ktorý ohrozuje Cirkev v nej, boli napríklad:
Počas komunistického prenasledovania Cirkvi sa konali obdivuhodné tajné pastoračné podujatia, získavala sa mládež, formovali sa kňazské a rehoľné povolania, našiel sa celý rad hrdinských duší, ktoré obetovali aj život za vieru. To všetko sme my zďaleka obdivovali, boli sme hrdí na našu Cirkev na Slovensku a v medziach možností usilovali sme jej aj pomáhať.

Ale – neberte to prosím ako výčitku, na ktorú nemám ani právo, ani úmysel – ťažko nám bolo po návrate domov pochopiť, prečo sa v takej živej Cirkvi úplne zabudlo na to, čo nám už pápež Pius XII. krátko pred svojou smrťou (1958) odkazoval: „Bojím sa, že my, ktorí trpíme s prenasledovanými bratmi a modlíme sa za nich, ale spolu s nimi sa nepripravujeme na to, že nás môže prekvapiť aj veľká zmena k lepšiemu, aká musí byť obsahom našej kresťanskej nádeje!“ Aspoň ja osobne som to tak chápal a pravidelne odkazoval po zriedkavých, ale postupne aj dosť častých návštevách zo Slovenska: „Pokladajte si za kresťanskú povinnosť: kto len môže, nech študuje cudzie jazyky, ktoré vám umožnia priamy kontakt s vývojom Cirkvi vo svete. A pripravujte vybratých mladých ľudí aj po vedeckej stránke, aby raz mohli vystúpiť na verejnosť a zaujať v národnom spoločenstve také miesto, aké nám katolíkom patrí.“

My v zahraničí sme síce pozorne sledovali vývoj situácie doma, ale do všetkého sme nahliadnuť nemohli. Mňa osobne však priam šokoval tento fakt: Vtedajší rakúsky diplomat Dr. Karol Rajnoch (neskôr profesor na Univerzite vo Viedni), ktorý pôsobil na generálnom konzuláte v Bratislave a patril aj ku katolíckym aktivistom, v roku 1950 v spolupráci s jezuitom P. Zavarským (s ktorým bol potom v roku 1951 spolu obžalovaný a súdený) uskutočnili tajný prieskum duchovnej orientácie najmä medzi študentmi a mladými ľuďmi z „podzemných“ katolíckych skupiniek. Získali asi 400-450 odpovedí na šesť predložených otázok so vzťahom na náplň ich náboženského života. Z týchto stoviek odpovedí na otázku „Miluješ svoj národ a modlíš sa zaň?“ iba jedna jediná študentka odpovedala kladne. A bola to rodom evanjelička, ktorá prestúpila na katolícku vieru.

Vtedy som sa začal obávať o budúci vývoj slovenského národa. Lebo podobný postoj katolíckej mládeže naznačoval systematické zanedbávanie jej formácie v duchu celého Desatora, v ktorom štvrté prikázanie – prvé o vzťahoch človeka k spoločenstvám – ukladá veriacim aj mravnú povinnosť lásky k vlasti a národu. Výhovorka, ktorú som dostal od príležitostných návštevníkov, že „ak máme trpieť, chceme trpieť iba za vieru“, sama poukazovala na tento nedostatok v duchu toho, čo vtedy francúzsky filozof a konvertita Jacques Maritain (1882 – 1973) nazýval „anjelizmom“, teda kresťanstvom vzdialeným od prirodzenej konkrétnosti života.

Práve toto mohlo byť jednou z hlavných príčin, prečo sa po zmene politického zriadenia dostali do kľúčových postavení verejného života prevažne bývalí aj najvyšší funkcionári ateistického režimu, ktorí postupne umožnili svojim blízkym zmocniť sa hospodárskych a finančných štruktúr, a tým vlastne pokračovať pod inými etiketami ovládať Slovensko. Bývalí dôstojníci Štátnej bezpečnosti podľa niektorých dosť spoľahlivých prameňov dnes osobne vedú alebo kontrolujú najväčšiu časť dôležitých podnikov. Iní sa dali do služieb cudzích mocenských a ideologických zoskupení, ktoré im podobne dopomohli k získaniu kľúčových hospodárskych aj politických pozícii. Títo všetci majú spoločný záujem a cieľ: vytlačiť na okraj spoločenského diania všetko kresťanské a slovenské. Dnes sa to už cíti takmer na každom kroku. Pred pár rokmi zmizol z distribúcie hodnotný mesačník „Fakty“, ktorý šíril katolícky pohľad na vývoj slovenskej spoločnosti. Katolícky orientovaný týždenník „Kultúra“ už skôr musel zredukovať svoju periodicitu na polovicu (dvojtýždenník) a hrozí mu úplný zánik. Podobný osud stihol aj prevažne evanjelicky, ale národne orientovaný, obsahom veľmi solídny „Literárny týždenník“, ktorý už zmenil aj svoj názov na „(dvojtýždenník)“. Aj to sú jasné dôkazy toho, že politická línia našich vlád odsúva všetko národné a kresťanské na okraj verejného života.

     Ale z našej strany nevidieť doposiaľ ani konkrétny náznak snahy o nápravu. Ak si pri našom ešte skromnom školstve nevytvoríme vyššie a vysoké vzdelávacie ústavy na formovanie administratívnych, hospodárskych, finančných, politických a diplomatických pracovníkov so solídnym základom kresťanskej sociálnej náuky, a najlepším z nich neumožníme priamy kontakt a skúsenosť s osvedčenými zahraničnými partnermi, nemôžeme očakávať, že sa terajšia situácia v dohľadnom čase zmení k lepšiemu.

Čo sa však toho najnebezpečnejšieho faktora týka, tu by sme mali uvažovať o jedine možnej účinnej obrane: vytvoriť vlastné masovokomunikačné prostriedky, ktorými vojsť do domov, do rodín, do rozličných spoločenských zoskupení, aby sme všade ohlasovali SLOVO evanjelia. Žil som dlhé roky na území Padovskej diecézy, ktorá má asi 800 tisíc obyvateľov a rozlohu približne jednej desatiny Slovenska. Tamojší biskup – predtým kapucínsky provinciál – ako prvý v Taliansku už asi pred tridsiatimi rokmi si založil vlastnú televíziu. Na začiatku bol na to iba jeden kňaz a pár študentiek. Bolo to skromnučké, až primitívne v porovnaní so štátnymi a súkromnými kanálmi. Ale postupne sa to tak zdokonalilo, že tá diecézna TV už dávnejšie aj po technickej stránke je celkom na úrovni a sleduje ju vysoké percento občanov severovýchodného Talianska.

V tomto sme síce nedávno, takmer po dvoch desaťročiach, mohli zaregistrovať prvých niekoľko úspešných a sľubných iniciatív. Ale sme ešte stále veľmi ďaleko od toho, čo súčasná spoločenská situácia urgentne vyžaduje. Nie sú to totiž iba náboženské správy a programy, lebo tie sledujú iba tí, čo už veria a cítia sa kresťanmi. Potrebné je celkové zameranie aj informatívnych a zábavných programov tak, aby svojou kvalitou oslovili nielen našich veriacich, ale aj čo najširšie vrstvy občanov nášho štátu a tak plnili Kristov rozkaz „Choďte a učte!“ Ale hlavne dnes by sme nemali ignorovať najnovšie digitálne mediálne prostriedky individuálnej aj masovej komunikácie, ktorými možno dosiahnuť rapídne rastúce kruhy používateľov. Nebola to náhoda, že pápež Benedikt XVI. práve v tomto Roku kňazov určil za tému Svetového dňa spoločenských komunikácií, ktorý sa bude konať 16. mája 2010, práve tému „Kňaz a pastorácia v digitálnom svete“. Chcel tým povzbudiť všetkých kňazov, aby zodpovedali tejto vážnej výzve na intenzívne šírenie SLOVA ŽIVOTA aj expresívnou gramatikou digitálnej techniky, ktorá harmonickým spájaním slov, zvukov a obrazov umožňuje účinne ohlasovať dobrú zvesť evanjelia.

Ale nemali by sme pritom zanedbať aj otázku biskupom Jantauschom už pred osemdesiatimi rokmi urgovaného kvalitného informačného a hlavne mienkotvorného katolíckeho denníka. Lebo ešte dlho potrvá, kým najširšie masy našej populácie budú mať pohodlný prístup k týmto najnovším technickým vymoženostiam. Noviny človek nájde v každom novinovom stánku, alebo mu ich doručí ešte stále spoľahlivá dobrá stará pošta.

Uvažujme, diskutujme, prosme o milosť a osvietenie Ducha Svätého, a potom predovšetkým – KONAJME.

Kto pozná život sv. Jána Bosca, iste si spomenie, ako to robil ten veľký pedagóg a neohrozený obranca Cirkvi. Jeho užšia vlasť Piemont sa v druhej polovici 19. storočia nachádzala v podobnej, ale oveľa kritickejšej situácii ohrozenia viery a Cirkvi ako teraz naše Slovensko a celá Európa. Ešte mladý kňaz Ján Bosco nerezignoval, nemlčal, ale siahol po vtedy najmodernejšom nemeckom technickom tlačiarenskom zariadení „Heidelberg“ a začal vydávať vreckový časopis „Letture Cattoliche“ (Katolícke čítania), ktorým doslovne zaplavoval najprv svoj Piemont, a potom značnú časť Talianska; ba predávalo sa to aj v Ríme. Bol to čin nielen finančne veľmi náročný – no, Ján Bosco mal neobmedzenú dôveru v Božiu Prozreteľnosť – ale bol to aj z hľadiska osobnej bezpečnosti taký odvážny čin, že dlho nenachádzal biskupa, ani cirkevného cenzora, ktorý by mal odvahu podpísať sa pod vtedy vyžadované Nihil obstat-Imprimatur tohto časopisu. Kňaz Bosco bol však presvedčený, že Cirkev sa musí aj brániť. Preto s tvrdohlavosťou dobrého Piemontčana presviedčal a bojoval, kým to nedosiahol. Pritom veľmi presne rozlišoval medzi záujmami svojho prozreteľného diela na záchranu chudobnej mládeže a medzi výsostnými záujmami obrany Cirkvi, ktoré mu boli nado všetko. Ale nespoliehal sa iba na prirodzené prostriedky. Presvedčený, že Panna Mária je Bohom ustanovená za spoločnú matku a pomocnicu najmä v prípade veľkých nebezpečenstiev pre celý Boží ľud, obnovil a horlivo šíril úctu k Panne Márii Pomocnici kresťanov, aby pomáhala Cirkvi a jeho národu prekonať ťažkú historickú skúšku, ktorá ich v tom čase postihla.

Bratislava, v novembri 2009.

         Postscriptum

Pôvodom cudzí, ale na Slovensku už dlho usadený nekatolícky pozorovateľ a dnes už aj poslanec NR SR, vo svojich analýzach a úvahách o súčasnej slovenskej spoločnosti (asi 300 strán) došiel k uzáveru, že
„v dušiach väčšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimočný národ: živelná kresťanská ideológia, pekný slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároveň krotký. Ešte raz zdôrazňujem, že je to jediná reálna ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storočia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete, a obzvlášť v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi.“ A z toho zvádzal svoju diagnózu:
„Slovensko životne nevyhnutne potrebuje stranu kresťansko-demokratického ľudového typu, ktorá konečne politicky zastreší, sformuje a posilní živelnú kresťanskú ideológiu a stane sa dlhodobou a stabilnou politickou štruktúrou.“

Ale na realizovanie tejto absolútnej nutnosti je predovšetkým treba primerané ľudské zdroje: „Slovensko potrebuje kresťanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný cieľ, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vútornej politiky. Slovensko potrebuje aspoň jedného kresťanského politika – taký je minimálny program.“ (Sergej Chelemendik, Bože, ochraňuj Slovensko! Bratislava, 2003, s. 289 - 290).
Ak nahradíme v týchto citátoch jeho marxistický, a preto nepresný výraz „ideológia“ správnym „náboženstvo“, tak musíme konštatovať, že žiaľ podobnú lapidárnu a realtívne presnú diagnózu slovenskej súčasnej situácie spolu s konkrétnym návrhom na jej terapiu doposiaľ neuverejnil žiaden slovenský autor.

http://www.kultura-fb.sk/

Filozofia života - Autor S.Chelemendik, J.E.Kardinál Korec

2011-05-13T16:48:22Z

Dobrý deň! Prinášam rozhovor Sergeja Chelemendika s J.E. Kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom.

Téma Filozofia života

Pán kardinál, pamätáte si, kedy ste po prvýkrát v živote uverili v existenciu Boha? Ako k tomu došlo?

Moje prvé prijímanie Boha ako súčasť môjho života sa uskutočňovalo v rodinnom veriacom prostredí, v prostredí veriacej kresťanskej obce - s katolíckym chrámom a kňazom uprostred, so školou, v ktorej atmosféra bola kresťanská, v prostredí, v ktorom sme celý rok prežívali s nedeľnými bohoslužbami, so sviatkami, ako Vianoce, Veľká noc, až po sviatky Všetkých svätých a po sviatok zosnulých.

Prítomnosť Božiu som prežíval v rodine ako síce neviditeľnú, ale živú, tak ako prítomnosť otca či matky. Denná modlitba ráno, večer či pri stole mi to živo pripomínala. Bohoslužby v kostole túto vieru v prítomnosť Božiu prehlbovali. Existenciu Boha som v tomto období chápal cez kresťanskú vieru, ktorá je dar, a ak je aj vecou poznania, chápania a rozumu, oveľa viac je vecou dôvery a lásky. Tie mi v detstve stačili.

Neskôr sa vo mne prehlbovalo i moje chápanie existencie Boha. Čím ďalej, tým viac som si všímal, že život vo viere v Boha bol okolo mňa plnší, akýsi spoľahlivejší a vyrovnanejší. Ľudia opravdivo veriaci mi boli blízki a dobre sa mi s nimi žilo. To isté som si všímal už ako študent pozorovaním dejín. Ľudia opravdivo veriaci, ako Benedikt z Nurzie, František z Assisi či don Bosco, boli požehnaním pre svoje národy i pre svet. Moja viera sa vyvíjala od detstva. Poznáme, pravda, prípady tzv. konverzií. Muži, ako Ernest Hello, Léon Bloy či G. K. Chesterton a G. Papini, u nás Pavol Strauss, našli vieru až v zrelom veku. Bola to cesta premýšľania a životnej skúsenosti. Príklady sú aj u iných národov.

Moje chápanie existencie Boha sa časom, najmä po tom, čo som roku 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej k jezuitom, prehlbovalo i rozumovou cestou, cestou filozofie. Vyjadriť to niekoľkými vetami je takmer nemožné. Prečítal som o tomto probléme desiatky a desiatky kníh. Uvedomoval som si, že takmer všetky národy akosi inštinktívne cítili, že zložitý svet na vrchole s človekom sa nevysvetľuje sám zo seba – uznávali nejakú Najvyššiu bytosť, i keď často aj znetvorenú.

Pri zrode európskej filozofie si predsokratovskí filozofi kládli otázku, ako vznikli také racionálne zložité systémy, ako ľudský organizmus, jeho pľúca, srdce, oči a nervová sústava. Leukippos a Demokritos uvádzali, že večné atómy a ich pohyb vysvetľujú všetko.

Anaxagoras videl hlbšie a hovoril, že vznik takej zložitej štruktúry, akou je ľudské telo, možno pochopiť len ako výsledok zámeru , ako dielo nejakej Mysle, ktorú síce nevidíme, ktorá ale istotne existuje, ako existujú veci sveta, ktoré chceme pochopiť a vysvetliť. Túto Myseľ nazval Anaxagoras Nous či Logos. Ktorýsi z neskorších filozofov ho za to pochválil ako „jediného triezveho medzi opitými“. Pre mňa to bolo presvedčivé. Uvažoval som: Keby sme našli uprostred piesku Sahary lietadlo, ktoré tam núdzove pristálo a pilot odišiel, nejakým domorodcom, ktorí by sa pýtali, či lietadlo vzniklo z piesku, by sme vysvetlili, že lietadlo mohlo vzniknúť iba tak, že bolo najprv v mysli nejakého projektanta, ktorý ho nakreslil, prepočítal, dal konštruktérom, a tí ho vyrobili ako premyslené dielo rozumu, dielo, v ktorom každá súčiastka má svoju funkciu a svoj cieľ. Na námietky domorodcov, že projektanta nikde nevidíme, by sme odpovedali: Nevidíme ho, ale s istotou usudzujeme, že existuje. Inak sa nedá vysvetliť ani existencia lietadla. Lebo vznik lietadla pôsobením čisto fyzikálnych síl nikdy nevysvetlíme.

Týmto smerom som si, najmä pri štúdiu filozofie, prehlboval chápanie existencie Boha, počnúc od Aristotela až po novovekých a najnovších filozofov.

Spôsobov, ktorými som stále hlbšie chápal existenciu Boha, bolo, pravda, viac. Ba bolo ich mnoho. Gilbert Keit Chesterton kedysi napísal, že na svete je toľko vecí, ktoré ho presviedčajú o existencii Boha, že by mohol začať s dôkazmi odkiaľkoľvek, od repy alebo od taxíka. Dodával, že v takom istom rozpoložení by bol, keby mal dokázať, prečo dáva prednosť civilizácii pred divošstvom.

Blaise Pascal, matematicko-filozofický génius, hoci ako kresťan, hlavný pilier svojej viery nachádzal v Kristovi, v otázke existencie Boha začínal tiež práve rozumovými úvahami. Jednu z nich predložil takto: Otázka, či je Boh, je otázkou aj pre mňa, a to ako otázka života i smrti. Ak Boh jestvuje, má to dosah aj pre môj život i pre moju smrť. Ak ho ignorujem, skočím pri smrti do priepasti a do tmy? B. Pascal napísal: Je Boh alebo nie? Hrá sa hra, v ktorej padne panna alebo lev. Na čo stavíte? Poviete, že je správne nestaviť sa vôbec? Lenže vy si jedno musíte voliť. Nie je to dobrovoľné – ste nalodený. Osobne sa vás to týka. Pre čo sa teda rozhodnete? Zvážme stratu i zisk, ak zvolíte leva – že Boh je... ak vyhráte, vyhráte všetko, ak prehráte, neprehráte nič. Ak zvolíte, že Boh nie je , zvolíte si ukrutné riziko. Lebo na ceste týmto svetom žijeme v objatí týchto predpokladov:

1/ že tu isto budeme trvalo;

2/ že by sme tu mohli byť trvalo;

3/ že je neisté , či tu budeme trvalo;

4/ že tu iste nebudeme trvalo;

5/ že máme istotu, že tu budeme dlho;

6/ že je neisté , či tu budeme dlho;

7/ že tu zaručene nebudeme dlho;

8/ že je neisté, či tu budeme ešte o hodinu.

Tento posledný predpoklad je skutočne náš.

Takto som si postupne nespočetnými cestami prehlboval presvedčenie o existencii Boha. A stále hlbšie som chápal, že je pre mňa dobré Boha prijímať.

Nemohli by ste podrobnejšie priblížiť, aké dôkazy Vás presvedčili o existencii Boha?

Veľmi rád, aby som to ako-tak ešte doplnil. Vaša otázka sa týka dôkazov existencie Boha. V kresťanstve však neveríme v Boha všeobecne, nie sme deisti ako osvietenci 18. storočia. Veríme v Boha, ktorý sa nám dal poznať aj priamejšie než cez svet okolo nás, na základe ktorého poznáme existenciu Boha ako príčinu a pôvodcu, ako pri vysvetľovaní lietadla poznáme existenciu projektanta. Prirodzenou cestou rozumu poznali filozofi Boha ako nevyhnutnú príčinu sveta, ako absolútnu bytosť, ako bytosť osobnú, bytosť mysle, vôle a moci, cez ktorú sa nám svet stáva zrozumiteľným aj v takých zložitých veciach, akým je neslýchane zložitý organizmus človeka - človeka, ktorý má vo svete schopnosť myslieť, písať knihy, tvoriť kultúru a milovať ľudí i svet. Boh sa nám dal poznať aj priamejšie, a to v dejinách cez tzv. zjavenie v národe Izraela a vyvrcholene v Ježišovi Kristovi. Boha živo poznáme cez Ježiša Krista. O ňom máme spoľahlivé svedectvo a dôkazy v splnených proroctvách, v evanjeliách a vo svedectve sprievodných zázrakov.

Kresťanský výraz Zjavenie je veriacim blízky, celkove je však v dnešnom svete dosť nejasný. Napísal som pre mladých knižku pod názvom „O tajomstvách a zjavení“. Poukázal som na to, že pri poznávaní sveta narážame na hranice svojich zmyslov, na hranice vied a stojíme pred bránami tajomstva, ktorým je hlavne človek. Nášmu zraku unikajú neslýchané rozmery vesmíru, udávané v miliónoch svetelných rokov. Unikajú nám aj mikrorozmery skladby atómov. Nevidíme elektromagnetické vlnenie, ani ho nemôžeme ohmatať. Svojimi zmyslami zachytávame len výsek javov tohto sveta. Veľké i malé rýchlosti či procesy unikajú našim zmyslovým schopnostiam, ba i našim predstavám. Ako si napríklad predstaviť počet molekúl v jednom kubickom centimetri plynu, ktorých množstvo fyzika vyjadruje číslom 3+ devätnásť núl. Bezradní sme so svojimi zmyslami i obrazotvornosťou pri tvrdení fyziky, že ultrafialové vlnenie má tisíc kmitov za sekundu, že hmotnosť elektrónov je 0,27 núl 9109 gramu, že priemer atómového jadra je jedna trilióntina centimetra.

Nevieme si to vôbec predstaviť.

Čo nám povie naša obrazotvornosť na tvrdenie fyzikov, že elektromagnetické vlny sa šíria rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu? Rozhlasové vlny sú všade prítomné, nevidíme ich, ani nemôžeme ohmatať, a predsa sú všade okolo nás – stačí zapnúť tranzistor a ich existencia je zjavná. Prírodné vedy odhalili mnohé neviditeľné veci už v našom materiálnom svete. Akí musíme byť obozretní, keď chceme tvrdiť, čo je možné a čo nie, čo môže existovať a čo nie.

Aj prírodné vedy samotné majú svoje hranice. Život aj v tejto veci pozmenil naše niekdajšie názory. K životu patria aj iné javy a skutočnosti než výpočty a merania vo fyzike. K životu patrí aj vernosť, aj odvaha, česť, obetavosť, láska, úsmev, umenie, hudba, utrpenie a viera v trvalú budúcnosť. Teda k životu patria nielen oči, uši a hmat. Francúzsky biológ Rostand, sám agnostik, napísal, že stále pochybuje, že v molekulách, s ktorými manipuluje chemik v laboratóriu, je z čoho utvoriť život a ľudské myslenie, a že pripúšťa, že to, čo si nevie predstaviť vo svetle toho mála, čo vie, mohlo by sa mu stať prijateľným vo svetle toho všetkého, čo nevie. Dnes vieme, že aj veda má svoje hranice a nemá posledné slovo v živote človeka a ľudstva.

Skutočnosť života a sveta je omnoho plnšia, než sa dá vyjadriť vedou, pojmami alebo číslami. Osoba druhého človeka, dieťaťa či matky, je pre nás tajomstvo, zvonka neprístupné. Čo je tvár človeka? Cez tvár človeka nazeráme často do hĺbky, ktorú nevládzeme preskúmať, nemáme do nej prístup. Čo to cez tvár človeka vtrháva do nášho života, keď to vie dať do pohybu naše vnútro, rozžiariť nám oči, otvoriť nám neviditeľné tajomstvo druhého človeka? Čím sú krásne tváre ušľachtilých ľudí okolo nás, ak všetko pochádza z ničoty a do ničoty sa má vrátiť? Umelci tu tušia tajomstvo človeka, bohatstvo jeho vnútra. Toto tajomstvo nám môže človek ako živá osoba sprístupniť len sám - tým, že nám ho prejaví, vyrozpráva a zjaví .

To nás môže pripraviť a disponovať, aby sme boli otvorení prijať ešte vyššie tajomstvo. Ak je Boh živá osoba, môžeme ho poznať nielen zvonka, z jeho diela, ktorým je svet a v ňom my ľudia, ale môžeme ho spoznať aj zvnútra, ak sa nám on sám dá poznať, ak sa nám prejaví, ak sa nám zjaví . Kresťanstvo a Cirkev nám hovoria, že práve toto sa stalo v dejinách.

Po dôkazoch o existencii Boha môže začať reč o Ježišovi Kristovi, ktorý je mimoriadnym zjavom v dejinách, fenoménom, s akým sa nemožno stretnúť v nijakom inom náboženstve.

Prísny vedecký postup spočíva potom v tom, že sa siahne po evanjeliách ako historických dokumentoch. Ich štúdiom sa zisťuje, že hovoria o mimoriadnej osobe a osobnosti, o Ježišovi Kristovi, sleduje sa, čo povedali o ňom očití svedkovia, čo krok za krokom hovoril on sám o sebe, keď tvrdil, že je viac než kráľ Šalamún, viac než prorok Jonáš, vystupoval ako Niekto, kto má moc odpúšťať hriechy, za čo ho nepriatelia obviňovali, že sa rúha Bohu.

Pred ukrižovaním prehlásil, že príde súdiť živých i mŕtvych.

Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi, hovoril, že prišiel v mene svojho Otca, nik nepozná Otca, iba Syn a komu to Syn zjaví, a dodal: „Otec a ja sme jedno.“

Nevieme si predstaviť, že by takto bol hovoril Sokrates alebo nejaký iný veľký človek.

Pri štúdiu evanjelií prídeme až k udalosti, pri ktorej Ježiš povedal apoštolovi Petrovi: „Ty si skala a na tejto skale vystavím svoju Cirkev... Čo zviažeš na zemi, bude zviazané i v nebi.“

A tu sme už uprostred dneška. Cirkev je tu. Vinou ľudí zatiaľ rozdelená, ale je tu aj po dvoch tisícročiach.

Štúdium evanjelií sa dopĺňa štúdiom toho, čo mu predchádzalo – predpovede Starého zákona. Keď som vnikal do týchto otázok, obdivoval som, ako dôkladne sú preštudované a koľko vynikajúcich kníh nám ponúkli odborníci a naše univerzity, najmä za posledných stopäťdesiat rokov štúdia. No už Blaise Pascal napísal: Synagóga bola pred Cirkvou, židia pred kresťanmi. Proroci predpovedali Mesiáša a Novú zmluvu v ňom. Ján Krstiteľ ohlásil jeho príchod.

Je udivujúce sledovať očami viery históriu izraelského národa, jeho nádeje a zápasy, jeho očakávania i sklamania. Je udivujúce vidieť očami viery históriu Dávida a prorokov, sledovať ako Dareios a Kyros, Herodes a Pompeius konali v dobrom i zlom nevedomky na slávu evanjelia, aby nakoniec pripravili cestu Ježišovi Kristovi.

Tí, ktorí boli svedkami jeho života, smrti i nového života, dali do pohybu hnutie kresťanstva, ktoré utváralo našu civilizáciu. Jeho neuveriteľný príbeh vyvolal aj odpor, aj odporcov. Jeden z nich, Šavol z Tarzu, prenasledoval Kristových učeníkov na život a na smrť. Na jednej ceste prenasledovania, na ceste do Damašku, mal otrasný zážitok – stretol ho živý Ježiš a zmenil jeho život. Šavol sa stal Pavlom, oddaným od tej chvíle Kristovi na život a na smrť a šíril jeho evanjelium. Pred rímskym súdom prokurátor Festus zhrnul jeho obžalobu do slov: Pavol ohlasuje náuku akéhosi Ježiša, o ktorom tvrdí, že bol ukrižovaný a že znova žije. Toto je kresťanská pravda. Toto ohlasuje Cirkev dodnes dvetisíc rokov, na Slovensku tisícsto rokov, na svätej Rusi tisíc rokov. Toto kresťanstvo je živé dodnes. Má svojich vyznavačov, svojich svedkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí obetavo pomáhajú udržovať zdravý život národov a sveta. Kresťanstvo udržovalo aj zdravý život Európy i nášho Slovenska. Popri všetkých slabostiach ľudí kresťanstvo malo opravdivých veriacich v každom storočí, v každej generácii. Poznáme mená svätcov všetkých čias, ktorí svojím životom a dielami pomáhali národom a svetu ľudsky žiť. Jedno takéto meno je dnes známe po celom svete – je ním meno blahoslavenej Matky Terézie z Kalkaty.

Dnes, z výšky svojho postavenia a životnej skúsenosti, ako by ste stručne vysvetlili neveriacemu človeku podstatu Boha ako fenoménu?

V prvom rade by som s človekom, ktorý neverí v Boha, nechcel polemizovať. Viem, že o takejto veci možno polemizovať od silvestra do silvestra. A bez osohu. Nechcel by som v tejto veci neveriaceho človeka ani v pravom slova zmysle presviedčať. Prijímať Boha v živote je vec osobná, príliš osobná a neznáša nijaký tlak ani nátlak. Človek sa v tejto veci musí sám rozhodnúť, a to úplne slobodne. Iba vtedy to môže mať v jeho živote význam.

Na požiadanie by som sa o otázke Boha s neveriacim človekom istotne ochotne rozprával, a to v tom zmysle, ako vidím túto otázku ja, ako ju prežívam a čím môže byť a čím je opravdivá viera v Boha v živote jednotlivca, rodiny, národa i sveta. Pravda, v krátkom rozhovore a v krátkej odpovedi na vašu otázku možno k veci povedať naozaj iba za hrsť myšlienok, dôvodov či faktov. Ľudské, kultúrne a duchovné bohatstvo minulosti i prítomnosti Slovenska nemôžem uspokojúco zhrnúť niekomu za hodinu cesty rýchlikom.

Ktosi povedal: „Dokážte, že je Boh!“ – Toto želanie je také prekvapujúce, ako keby vám niekto povedal: „Dokážte, že máte rozum!“ Čo by ste povedali? Azda toto: Premýšľam, hovorím, čítam, píšem, chápem – a to všetko vyviera z nejakého prameňa vo mne, hoci tento prameň nevidím a nemôžem naň ukázať prstom. Aj vo svete mimo mňa sú záhadné veci – živé semená, rastliny, zvieratá, oči, tváre, premýšľajúci ľudia – a to všetko odkiaľsi vyviera, z nejakého prameňa, ktorý nevidím a na ktorý nemôžem ukázať prstom, ale ktorý isto-iste existuje, pretože existujú veci, ktoré z tohto prameňa vyvierajú. Tento prameň sa nazýva Boh. Všetko mi o ňom hovorí, všetko mi naň poukazuje. Ale dokázať ho? Ako dokážem mužovi z púšte konštruktéra lietadla, ktoré sme našli v púšti? Svet nevznikol z ničoho, z ničoty. Nemôžete nalievať víno z prázdneho džbánu.

Keď už vieme, smieme, ba musíme premýšľať, boli a sú pre nás len dve možnosti. Jestvuje Boh alebo Ničota. Ničota nie, lebo je tu svet a my v ňom. A tak vždy bol a je Boh a len tak jestvuje aj svet a my v ňom.

Keď ste napísali niektorú zo svojich kníh a publikovali ju, čitateľ ju vzal do ruky a čítal. Dozvedal sa mnohé veci o živote, o kultúre, o národe. A hoci autor nestál pri ňom, dozvedel sa mnoho aj o autorovi. Poznával bystrosť autorovho pozorovania a úsudku, všímal si jeho postoje, jeho pamäť či obrazotvornosť. Z knihy, z autorovho diela poznával do istej miery samotnú osobu autora. Takouto malou okľukou sa pokúsim naznačiť, ako možno z vecí sveta okolo nás či v nás poznať autora či Pôvodcu sveta, že existuje a aký sa nám dáva poznať zo svojho diela.

Poznám jednu cestu, ktorá by mohla priviesť človeka k otvorenosti voči Bohu. Na máloktorom probléme moderných čias sa dá tak zrozumiteľne to ukázať, že Boh jestvuje, že musí byť osobou, že to musí byť mohutná Myseľ, vôľa a sila, ako na probléme tzv. biologickej evolúcie.

Otázka vzniku a vývoja života až po človeka okrem popisov je aj vážny rozumový a filozofický problém: Ako vysvetliť, že nespočetné množstvo hmotných prvkov, sústredených do jednotnej živej bytosti, v tejto bytosti organizovane vykonáva nespočetné množstvo činností a funkcií? Ako vysvetliť fyzikálno-chemicky, že v človekovi sa objavuje vedomie, schopnosť myslieť, a tým sa objavuje úplne nový druh aktivity vo vesmíre? Tieto fakty sú nepopierateľné. Vyplývajú z nich neodškriepiteľné problémy pre ľudský rozum. Aká zjednocujúca a riadiaca sila sa tu objavuje v živej bytosti a najmä v človekovi? Aká sila je v stave vysvetliť živú bytosť a najmä človeka, aby sa stal pochopiteľným? Aká sila nám umožní pochopiť, že uprostred nevedomej hmoty sa objavil človek s tvárou, očami, krvným obehom, rozumom a svedomím?

Živé organizmy sa skladajú z asi tridsiatich biogénnych prvkov. Z nich sa tvoria organické zlúčeniny, ktorých molekuly sú stavebnými kameňmi bunky. Bunky tvoria tkanivá, tkanivá orgány, orgány zas – spájané stovkami biochemických reakcií, systémov nervov, krvným obehom, funkciou zmyslov – tvoria konkrétneho človeka. Ako pochopiť zložitú štruktúru, túto živú továreň, jej vznik, udržovanie a rozvoj? Je to výsledok náhody? Zjednotili sa molekuly do buniek náhodne? A zjednotili sa bunky do tkanív a orgánov náhodne? Alebo ide o riadenú štruktúru a o riadené procesy?

Aká náhoda by to musela byť, aby fyzikálno-chemicky vzniklo oko, dve symetricky uložené oči na tvári človeka, s náramne jemnou súhrou jednotlivých zložiek – rohovky, sietnice, nervov, slzných žliaz a kanálikov, a to pre farebné videnie! Odvolávať sa na reťaz náhod pri vzniku oka a živej bytosti by značilo žiadať v každej chvíli zázrak . Zázrak, ktorý by sa podobal povestnému zázraku „opíc korešpondentiek či spisovateliek“, o ktorom hovoril biológ H. E. Borel v známej knihe „Le Hasard – Náhoda“.

Podľa H. E. Borela, zázrak by spočíval v tom, že by tisíc opíc sedelo za písacími strojmi, udierali by krížom-krážom na klávesnice – a výsledkom by boli knihy z matematiky, fyziky či literatúry, ako Odysea, Hamlet alebo Faust. Z klepania opíc nikdy takéto diela nevzniknú.

Zložité a usporiadané štruktúry strojov, nášho priemyslu, naše mestá, mosty, kilometre koľajníc, naše knihy sú, čo do vzniku, fyzikálno-chemicky naskrz nepravdepodobné. Stali sa možnými preto, že do materiálneho sveta zasiahla myseľ človeka . Usporiadaná a fungujúca štruktúra ľudského organizmu nemôže byť výsledkom náhody. Môže byť len výsledkom pôsobenia nejakej mysle .

Je tu i ďalší pohľad. Podľa druhej termodynamickej vety v prírode panuje zákonitosť, podľa ktorej sa tepelná energia rozptyľuje a nikdy sa viac nesústreďuje. Horúci čaj v šálke vychladne a teplo sa nikdy viac nesústredí. Tento proces je fyzikálne nielen pravdepodobný, ale i nevyhnutný. V živej bytosti, v organizme človeka sa však stretáme s opačným procesom: organizmus si tvorí, sústreďuje a udržuje tepelnú energiu, u človeka okolo 36,6° C, a to v protiklade s fyzikálnym zákonom entropie o rozptyle tepelnej energie. Ak organizmus vznikol len fyzikálne-chemicky z hmotných prvkov, ako to, že tieto prvky popreli svoju fyzikálnu zákonitosť, ktorú na celej zemi vieme prekonávať len my ľudia, svojou mysľou a rozumom, v technických dielach motorov či turbín? V prírode všetko podlieha rastu entropie a v širšom zmysle tendenciou ku chaosu – skala zvetráva, dom sa rozpadá, bicykel hrdzavie, socha zvetrá. Rast entropie a tendenciu ku chaosu vie zastaviť a prekonávať len človek svojou mysľou a svojimi účelnými technickými zariadeniami. Ale vedia to aj živé organizmy.

Na túto spoločnú vlastnosť živých organizmov a technických diel upozornil Norbert Wiener z hľadiska kybernetiky, vedy o riadení. Podľa Wienera stroj, dielo ľudskej mysle, obdobne ako živý organizmus, je zariadenie, ktoré dočasne a na určitom mieste odoláva všeobecnej zákonitosti vzrastu entropie. Obidva môžu vo svete, ktorý prejavuje všeobecnú tendenciu k neusporiadanosti, utvárať okolo seba miestne pásma usporiadanosti. Človek svojou mysľou zväčšuje usporiadanosť sveta tým, že premáha entropiu a tvorí racionálne štruktúry – stroje, domy, mestá, knihy či železnice a diaľnice.

Živé organizmy v 19. storočí porovnávali so strojmi – srdce je pumpa, pľúca sú mechy. Už takáto skladba by bola neriešiteľnou záhadou. Veď takéto súčiastky by bol musel najprv niekto vyrobiť a potom podľa plánu poskladať. No vec je ešte zložitejšia. Stroj, ktorý človek utvorí, sa skladá a uvádza do pohybu zvonka . Organizmus má sám v sebe prameň svojho dynamizmu a autoregulácie. V technike zostavujeme stroje prikladaním časti k časti. Organizmus sa organizuje zvnútra – dub rastie z jediného zrna. Štruktúra stroja existuje až vtedy, keď sme stroj poskladali. Predtým táto štruktúra jestvovala len v mysli projektanta. Štruktúra živej bytosti je daná hneď v zárodku, existuje prv, než sa realizuje – v semene je štruktúra celého duba. Štruktúra domu vznikne z pospájaných kameňov, tehál, dreva a ostatných súčastí. Jestvovala síce už prv, ale iba v mysli človeka -ako idea a ako projekt.

Keď človek tvorí nejaký stroj, vidíme na vlastné oči, kto je tvorcom novej štruktúry. Aké sily však pôsobia v živej bytosti, ktorá sa rozvíja zo semena na rozložitý dub? My vieme montovať a rozmontovať stroj. Vidíme v ňom to, čo sme doň vložili. V stroji vidíme svoju vlastnú myšlienku, ktorú sme hmotou realizovali. V živej bytosti vidíme tiež realizovanú myšlienku či ideu, ktorá sa realizovala zvnútra, z jedného jadra a smerovala ku konkrétnemu cieľu. Stroj je cieľ, ku ktorému smerovala všetka činnosť, počnúc od idey. Všetko smerovalo k cieľu. Hovoríme o finalite, na rozdiel od kauzality. Pri finalite, v ktorej ide o realizovanie myšlienky ako cieľa , sa pýtame nielen prečo niečo vzniklo, ale aj načo niečo vzniklo. Pýtame sa, prečo tečie Volga do Kaspického mora, nie načo. No pýtame sa, načo má vták krídla alebo načo má človek oči alebo žlčník. Spĺňajú nejaký cieľ , sú realizovanou myšlienkou. Takto sa pýtame, načo je v aute štartér, batéria či stierače – spĺňajú ciele podľa idey auta. Akú ideu spĺňajú orgány v tele človeka? A kto naprojektoval ich účelnú činnosť?

Existencia racionálnych štruktúr organizmov si žiada vysvetlenie. Ak je jasné, že príroda sama neutvorí prsteň alebo hlinenú nádobu či ohnisko, paleontológ, ktorý objaví v zasypaných vrstvách zeme tieto veci, usudzuje, že tu bol prítomný človek a ľudská tvorivá myseľ. Tým vysvetlí svoj nález. Aká myseľ stojí za existenciou zložitého a účelne premysleného organizmu ľudského tela?

Živá bytosť je teda riadená silou, ktorá prevyšuje všetky známe sily hmotných prvkov nášho sveta. Riadená touto silou, živá bytosť sa sama tvorí, rozvíja, tvorí si orgány, udržuje si ich a poškodené si sama opravuje. Toto všetko sa začína uskutočňovať z jednej bunky, z jediného zrnka. Prevyšuje to všetky naše predstavy. Už vznik jediného orgánu svedčí o mohutnosti tejto riadiacej sily živého organizmu. Organizmus sa tvorí metódami, ktoré sú odlišné od bežného ľudského myslenia. Organizmus nie je budovaný zvonka postupom, akým my napríklad budujeme dom. Organizmus nie je ani bunkovou konštrukciou a čírym nahromadením buniek. Skladá sa síce z buniek ako dom z tehál, ale rodí sa z jedinej bunky, ako keby dom vznikal z jedinej tehly, ktorá by sama vyrábala ďalšie tehly. Porovnanie by však muselo ísť ďalej: Tieto tehly by nečakali na plány architektov, ani na príchod murárov, ale samy by sa usporadúvali a stavali by múry, potom by sa samy premieňali na okenné tabule, na

krytinu strechy, na vodovodné potrubie, na uhlie na kúrenie, na vodu pre kúpeľňu a kuchyňu. Potom by vystrojili dom ďalekohľadmi, fotografickým aparátom, telefónnou sieťou a ústreďňou... atď. Toto všetko robí živá bytosť, ktorá sa vyvíja z jedinej bunky. Tvorí si cievy,

vyrába teplo, orgány videnia, nervovú sieť. Vyvíja sa takými silami, aké sa pripisovali vílam v rozprávkach... Organizmus je budovaný bunkami, ktoré akoby poznali plán budúcej stavby, je budovaný z látok obsiahnutých v krvnej plazme, ktoré však nielen tvoria stavebnú hmotu, ale zastupujú i robotníkov.

Otázkou vývojovej teórie vzniklo mnoho problémov, pochybností i zmätkov. Evolúcia bezpochyby jestvovala. Neistý je však jej rozsah a jej hranice. Tam, kde chýbajú plynulé prechody – tzv. missing links, tam sa hovorí o tzv. mutáciách, čiže o náhlych zmenách. Nik nevie povedať presne, a teda vedecky, čo to je. Jedno je isté: Ak existoval vývoj živých bytostí a uberal sa až k objaveniu sa človeka, bol to zámerný a riadený proces, ktorý smeroval k určitému cieľu, a bol teda prejavom nejakej Mysle za oponou sveta. Lebo tak ako opice nenapíšu ani jedinú knihu, tak atómy a fyzikálno-chemické sily neutvoria ani jedinú opicu. Aj jedno, aj druhé je dielom mysle a ducha. Čisto fyzikálno-chemicky je to naskrz nepravdepodobné.

Chcieť vysvetliť existenciu vecí sveta, najmä takých zložitých racionálnych štruktúr, akými sú vysokoorganizované organizmy, čírou náhodou je najplytkejší pokus o vysvetlenie vôbec. Už v prípadoch omnoho jednoduchších nám je to úplne jasné. Čítal som takýto príklad. Niekto vyhrá v lotérii a všetci povedia: je to náhoda. Vyhrá dva alebo tri razy a povedia: mal neuveriteľné šťastie. Ak vyhrá však cez dva mesiace každú nedeľu, nik už nebude veriť, že je to v poriadku. Povedia, že je v tom asi podvod. A výherca skončí vo väzení. Evolúcia života až po zložité živé bytosti, zložitou a cieľovou súčinnosťou ich orgánov, nemôže byť dielom náhody. Je to dielo, ktoré prezrádza Myseľ a Tvorcu.

Bola Vaša viera spochybnená v priebehu Vášho života?

Ani nie. A to ani vtedy, keď som za ňu draho platil po desaťročia v továrňach a vo väzeniach. Lebo ja som za vieru naozaj tvrdo platil. V rozsudku z tzv. velezrady sa uvádzalo, že som bol proti vedeckému svetovému názoru a že som bol verný pápežovi, ktorý drží s imperialistami. Čo sa týka viery ako takej, nestál som, samozrejme, na jednom mieste. Stretal som sa v živote s mnohými problémami, ktoré ma viedli k tomu, že som sa usiloval veci stále hlbšie chápať, a preto som takmer stále mnoho čítal i premýšľal. Základným postojom viery vo mne nič neotriaslo. Smiešnosti tzv. vedeckého svetonázoru ma vo viere len utvrdzovali, lebo nevysvetľovali nič ani zo života, ani zo sveta. Bolo to unavujúce omieľanie príručiek a fráz, ktoré zaplavovali noviny, časopisy, rozhlas, školy i tisícoraké školenia. Viera mi pomohla túto prázdnotu bez pohromy prežiť cez dlhých štyridsať rokov života.

Prijímať Boha rozumom i vierou nie je vec celkom ľahká. Je to však tisíckrát prijateľnejšie, než keď nám dialektickí materialisti nanucovali svoju vieru vo všemohúcnosť hmoty. Veriť v Boha znamená normálne a zdravo ľudsky premýšľať. V tomto zmysle je viera veľmi podnetná. Kresťanskí myslitelia hovorili: „Qui credit, cogitat – Kto verí, premýšľa.“ Skusoval som a stále skusujem, že je to pravda. Starí hovorili aj toto: „Credo, ut intelligam – Verím, aby som rozumel a chápal.“ Aj toto si cez celý život overujem. Cez vieru stále lepšie a hlbšie chápem človeka, seba samého, svet, dejiny, poslanie manželstva a rodiny, zmysel vzdelávania, sociálnu spravodlivosť, problémy slobody. A chápem i potrebu modlitby. V tomto duchu napísal katolícky filozof Jean Guitton, že ak nikdy nestratil vieru, bolo to preto, lebo sa mu zdalo, že keby zanechal vieru, zradil by kritický rozum.

Pravda, ani veriaci človek nežije bez problémov a nie je mu vždy všetko jasné. Aj ja som narážal na problémy a riešil som si ich stále hlbším poznávaním, štúdiom, aj modlitbou. Aj modlitbou preto, lebo viera nie je len poznanie a otázka pravdy. Veriť znamená prijímať Boha v láske a s láskou. Tú lásku vzbudzuje v nás Boh, je to jeho dar. Preto viera nie je len úkon človeka. Je to aj dar, pre ktorý sa človek môže otvoriť.

Ešte k otázke pochybností. Aj veriaci môže zapochybovať. V dejinách Cirkvi aj veľkí svätci prežívali tzv. „temnú noc“. Spomínaný filozof Jean Guitton na otázku, či mal niekedy pochybnosti vo viere, odpovedal, že mal také, aké mali aj samotní apoštoli, a to dokonca v situácii, keď bol vzkriesený Kristus medzi nimi osobne prítomný. Keby apoštoli neboli mali pochybnosti, dodal Guitton, neboli by pre nás takými dôveryhodnými svedkami. A dodal: Keďže som mal pochybnosti apoštolov, môžem mať aj zrelú vieru.

Môže byť, podľa Vás, človek dobrý, ale neveriť v Boha?

Poznal som niekoľkých ľudí, ktorí asi neboli veriaci, ale boli slušní a dalo sa s nimi žiť. Jednotlivec v našom prostredí, ktorého mravná a kultúrna atmosféra je do veľkej miery preniknutá kresťanstvom – zmyslom pre rodinný život, sviatky, literatúru, piesne, dejiny –, môže azda podvedome žiť z týchto hodnôt a ticho ich uznávať a prijímať, aj keby sám nebol azda veriaci. Možno mal dobrú matku, možno mal dobrých učiteľov, možno ho formovali dobré knihy. Či jeho vyrovnanosť je trvalým stavom, to neviem. Či by uniesol aj veľké údery života, tiež neviem.

Neveriaci väzeň na Ruzyni v Prahe, ktorý čakal na rozsudok a nevedel, či mu dajú desať alebo dvadsať rokov trestu, raz zo samotky do nedeľného ticha začal z celej sily kričať: „Zabite ma! Zabite ma!“

Mal som aj iné skúsenosti. Keď začriem do spomienok, je tam všeličo, čo som poskusoval ako robotník za dlhé roky v továrňach pred väzením i po väzení. Vo veľkej továrni v Bratislave som pracoval medzi údržbármi strojov v obrovskej hale, kde sa spriadali umelé vlákna. Boli tam chlapci, ktorí nevedeli nič o Bohu ani o kresťanstve. Ich reči boli otrasné, ich život a plány ešte otrasnejšie. V zelenkavej tvári mali vpísané všetky neresti, o ktorých rozprávali. Alkohol a sex. Žili ako živočíchy, živorili.

Na inom mieste som pracoval s mladým človekom, mal čosi nad tridsať rokov, žil ako predošlí, ale radosť zo života nemal. Raz mi povedal: „Pán Korec, mne je život strašne dlhý!“ Nevedel, čomu žiť.

A roky vo väzení? To bola záplava biedy. Mladí chlapci nevedeli nič o Bohu, ani o kresťanstve. Ich filozofia bola jednoduchá: Boha niet, ani neba a zatratenia, niet ani svedomia. Rob, čo chceš, len sa nedaj chytiť. A tak sa títo chlapci cvičili od mala len v chytráctve.

Nedať sa chytiť, zahladiť stopy. Jeden mi povedal: V celej prírode máte boj o život a pretrvávanie zdatnejšieho. To vedel zo školy z učiva o evolúcii. A dodal s úsmevom: To máte tak – od prvoka po opicu a od opice k človeku.

Títo chlapci boli nešťastné bytosti. Nemalo ich čo držať nad vodou. Často upadali do zúfalstva. Rozrezávali si žily. Chlapec šiel počas práce v dielni do umyvárky, chytil si kožu na bruchu, prepichol a vyrezal. Iného dali do korekcie, zlomil lyžicu a držadlo prehltol. Vzali ho na operáciu. Iný pozbieral všetky možné tabletky a za hrsť ich prehltol. Odviezli ho v bezvedomí. Chlapci vzali hasiaci prístroj s tetrachlórom a obsah vypili. Inokedy do vriacej vody dali veľkú škatuľu čaju a do toho celý balíček Tarasa Bulbu, fajkového tabaku. To pili a boli omámení. Potom sa vyťahovali nože.

Títo mladí ľudia boli prázdni a nemalo ich v živote čo držať. Niektorí v styku a v rozhovoroch s nami začali objavovať aj hodnoty ducha.

Ale aj mimo väzenia som všeličo videl a skúsil. A to aj u mladých ľudí, ktorí mali určité vzdelanie. Dokonca písali do časopisov. Niektoré také veci sa nedali čítať. Samý sex a zvrátenosti. Z náboženstva sa smiali.

Aj pokrstený človek sa môže zvrhnúť. To vieme. No človek, ktorý sa modlí, ak to robí opravdivo, pripomína si denne čosi podstatné pre život, je hoden človeka.

Na druhej strane som poznal vo Valdiciach väzňa, ktorý sa stretal aj s nami, kňazmi. Bolo nás tam po roku 1960 okolo dvesto. Tento človek od pera, keď sa dostal na slobodu, vydal knihu pod názvom „Prezidentúv vězeň“. Bol to Čech. V knihe opisoval väzenský život, aj svoje skúsenosti s kňazmi. Obdivoval ich vyrovnanosť, ochotu pomáhať a udivovalo ho i to, že títo ľudia mali aj vo väzení zmysel pre humor. Svoju kapitolu o kňazoch zakončil tento vzdelaný muž s akýmsi povzdychom: „Byli chvíle, v kterých jsem litoval, že jsem nenašel víru...“

Pán kardinál, a ký je Váš postoj k ateistickým režimom, ktoré ešte donedávna boli pri moci v mnohých štátoch Európy? V týchto režimoch bolo veľa neveriacich, v krajinách ako Rusko väčšina. Vari všetci to boli nedobrí ľudia?

Pred otázkou dobrého neveriaceho človeka som tak trocha bezradný. Myslím si, že takého človeka ako jednotlivca môžeme stretnúť. Keď však čítam podrobnosti o zločinoch nacistov či komunizmu, je mi nápadné, že jedni i druhí najprv vykrikovali, že Boh, že náboženstvo je podvod a že viera v Boha je nezmysel. Nacisti mali svojho Rosenberga a jeho knihu Mýtus 20. storočia. Komunisti - svoje heslo „Náboženstvo je ópium“. A usilovali sa v tomto duchu vychovať si mládež a zateizovať každého, ako len bolo možné. Robili preto nekonečné prednášky, školenia a desaťminútovky. Ľudia zbavení svedomia boli potom povoľnými nástrojmi pre všetko možné, aj pre zločiny. Boli sme toho priamymi svedkami, ba skúsili sme to na vlastnej koži.

Tieto režimy boli prinajmenej presvedčené, že náboženstvo a viera, aspoň u kresťanov Európy, je akousi hrádzou pre zločiny, a preto vieru v Boha je potrebné zničiť. Vychovali si ľudí bez Boha, ba proti Bohu, a cez nich sa potom valili a zaplavovali naše krajiny. Pravda, tu nešlo o ľudí len jednoducho neveriacich. Tu išlo o ateistov, a to priam o bojovných ateistov.

Vy máte na mysli predsa len čosi iné, iný typ neveriaceho človeka. Aj ja som také niečo poznal. Pri čítaní jednej knihy ma prekvapil postoj, akým sa vyjadril Čingiz Ajtmatov o evanjeliách. Vyjadril údiv a obdiv nad tým, čo v evanjeliách čítal. Kristus visiaci na kríži sa modlil za svojich katov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Ajtmatov sa vyjadril, že takéto niečo nenašiel nikde vo svetovej literatúre, že to je zásada lásky, ktorá v mnohom prenikla do sveta. Ak to Ajtmatov, pôvodom Kirgiz a výchovou neveriaci, povedal ako spisovateľ predovšetkým o literatúre, aj tak som to pokladal za prejav vyrovnaného človeka. Rozhodne to nepovedal bojovný ateista a nepriateľ kresťanstva.

Pravda, my veriaci sme ďalej. Pre nás je závažné to, že nejde len o literatúru, ale o historický fakt, a tým o prevratný mravný zázrak, ktorý zmenil do veľkej miery svet. Príchodom Kristovým a priamo z kríža bolo vo svete možno počuť a vidieť Lásku. A ona vo svete našťastie pretrváva. Každá generácia od tých čias v každom storočí má aj opravdivých veriacich, má svätcov. Cez nich je vo svete stále prítomná Láska. No na výrok a postoj Ajtmatova som nezabudol.

Môže zlý človek veriť v Boha?

Neviem si to predstaviť. Bolo by to čosi ako oheň s vodou. Naozaj zlý človek by sa nemohol modliť: „Buď vôľa tvoja... odpusť nám, ako i my odpúšťame... zbav nás zlého...“

Zloba a viera v Boha - to nejde dohromady. Iná vec je, že aj veriaci človek je len krehký človek. Môže sa potknúť, môže v slabej chvíľke ublížiť. Ale nesmie pritom zostať. Musí sa spamätať, oľutovať, napraviť a začať znova. V tomto zmysle chodia ku sviatosti zmierenia, čiže na spoveď v Cirkvi, aj veriaci laici, aj kňazi a biskupi. Aj tým si udržiavajú rovnováhu života.

Môžem sa pri vašej otázke dotknúť ešte jednej veci. Dostávam kde-tu aj listy od väzňov. Sedia už roky a ďalšie majú pred sebou. Z hľadiska činu pri spomienke ich mena povedia možno ľudia: vrah. Ten človek povedzme naozaj zavraždil. Podľa civilného zákona bol odsúdený na doživotie a musí byť vo väzení. No duchovne sa spamätal, tisíckrát svoj čin oľutoval a ako pokrstený požiadal o kňaza a vyspovedal sa. Teraz je to možné. Teraz berie aj svoje väzenie ako pokánie. Bol zlý, bol za to odsúdený, odpykáva si trest, ale vnútorne sa zmenil.

My takýmto ľuďom pomáhame žiť aj vo väzení. Po Novembri zriadila sa aj vo väzniciach tzv. duchovná správa. Chodia tam kňazi i veriaci laici a zachraňujú, čo sa z trosiek zachrániť dá. Človek mohol byť zlý, ale mohol sa spamätať a obrátiť sa k Bohu. Kristus odpustil aj lotrovi po pravej strane, keď ten oľutoval svoje zlé činy a požiadal o pomoc. Život je zložitý! No človek v zásade nemôže byť zároveň vedome zlý a byť aj vedome a opravdivo veriaci. To je oheň s vodou.

Na Vašej životnej ceste ste určite stretli ľudí, ktorí Vám činili zlo. Aký je Váš postoj voči týmto ľuďom?

Niektorí ľudia mi naozaj narobili v živote mnoho zla. Niektorí nepriamo, ako organizátori prenasledovania Cirkvi a veriacich, niektorí ako vykonávatelia, sudcovia či väzenskí strážnici. Niekoľkokrát som im to dal aj najavo, keď som bol roztrpčený. Nemôžem však povedať, že by som ich bol nenávidel.

Vo väzení som videl, čo je to nenávisť a akým plameňom vie horieť. Jeden chlapec, odsúdený na dlhé roky, predo mnou hovoril, ako by sa chcel a vedel svojim protivníkom pomstiť. Hovoril, že by si nepriateľa vzal, dal ho poviazať, postavil by si vedľa neho váhy a každé dve minúty by nepriateľovi odrezal 5 dkg mäsa. A že by odrezal radšej menej, aby mohol zarezať dvakrát.

Mráz mi šiel po chrbte a niečo som mu pritom na utíšenie povedal. Takéto niečo mnou nikdy nelomcovalo. Vedel som zlo, ktoré mi istí ľudia spôsobili pomenovať, pomenovať aj tvrdo, ale nikdy som sa neuchýlil k nenávisti. Ba darilo sa mi podľa evanjelia za týchto ľudí sa aj pomodliť, aby sa spamätali. Robím to dodnes. V tom vidím veľkosť viery pre život, aj pre dnešný život.

Cirkev šíri okolo seba pokoj, ducha zmierenia a aj odpúšťania. Pri pohľade na nenávisť a pomstu, ktorú vidíme v Sudáne, vo Svätej zemi, v Iraku a inde, je tento postoj Cirkvi, postoj pápeža dobrodením pre národy a pre svet. Vie odsúdiť krivdy, vie obhajovať spravodlivosť, ale nikdy nerozdúchava nenávisť. A to nielen dnes. Pápež Pavol VI. prijal kedysi Podgorného, potom Adžubeja. Pápež Ján Pavol II. prijímal aj Arafata i jeho protivníkov. Navštívil Kubu a podal ruku F. Castrovi. Hneď po ťažkej operácii, keď bol medzi životom a smrťou v nemocnici, nahovoril na magnetofónovú pásku slová odpustenia vrahovi Ali Agčovi. Slová si vypočuli tisíce pútnikov na Námestí sv. Petra hneď nasledujúcu nedeľu. Po čase navštívil vraha vo väzení. Keby bolo viac takýchto mužov a žien medzi politikmi a štátnikmi, svet by mohol byť inakší.

Môže človek veriť v Boha, ale nechodiť do kostola a dokonca mať k cirkvi negatívny vzťah?

Veriť v Boha azda môže, ak ho výslovne nepoprel, ak nepoprel vieru. V tom prípade sa previňuje istou hriešnou ľahostajnosťou, keď zanedbáva to, k čomu ho viera má viesť. A je si v tom vo svedomí zodpovedný.

Či môže veriť, ak má k Cirkvi negatívny vzťah? Neviem, v čom by to malo pozostávať. Ak je katolík, mohol by mať voči niektorým veciam v Cirkvi azda kritický postoj. Sú veci, ku ktorým Cirkev nezaväzuje veriacich vo svedomí. Ale mať k Cirkvi ako takej výslovne negatívny vzťah, čiže ju azda odmietať alebo neuznávať? To sa už ťažko dá zlúčiť s katolíckym, pravoslávnym či protestantským chápaním viery. Možno azda konštruktívne kritizovať a naprávať, nemožno Cirkev odmietať. Vtedy sa človek z nej už vylučuje. Takúto súkromnú vieru a súkromný postoj k Bohu neviem posúdiť. Určite to nie je katolícky postoj.

Aký máte postoj k známemu výroku: ak Boh neexistuje, bolo by ho treba vymyslieť?

To mohol s dobrým úmyslom povedať len niekto, kto bol veľmi presvedčený o tom, že človek, svet a život potrebujú Boha, že bez neho by bolo vo svete veľmi zle. Ľudia by márne hľadali zmysel života ako celku a nemali by meter, ktorým by merali dobro a zlo. Život veľkých spoločenstiev, štátov by vybočil z prijateľných koľají a stal by sa asi neznesiteľným. F. M. Dostojevskij to vytušil. V Bratoch Karamazovcoch v jednom rozhovore s Ivanom Karamazovom zaznie veta: Ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené. V románe „Besi“ či „Diablom posadnutí“ Dostojevskij vylíčil uskutočňovanie projektu anarchistov v spoločnosti. Jeden z anarchistov povedal: „Pustíme démonov z reťazí.“ Druhí zas povedal: „Urobím taký čin, taký zločin, že si budú ľudia nad ním tisíc rokov odpľúvať.“ Dnes sme vo svete svedkami aj takých zločinov, na ktoré ľudstvo nezabudne tisíc rokov.

Dostojevskij svoj pohľad zhrnul do takýchto slov: „Ak raz vznikne vo svete veľké spoločenstvo ľudí bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.“ Dve takéto stavby bez Boha sa v 20. storočí za našich životov zrútili. Pod ťarchou ľudského preklínania. Za Hitlera a Stalina. Bez Boha sa svetu ako celku dá žiť ťažko. Dejiny nám ukázali, že sa nedá žiť.

Páči sa vám tvorba Dostojevského? Ako sa staviate k najznámejšej stránke jeho tvorby – Legende o Veľkom Inkvizítorovi z románu Bratia Karamazovci, kde sa Veľký Inkvizítor obracia ku Kristovi, ktorý prišiel na zem, s otázkou: „Načo si k nám prišiel?“?

Tvorba Dostojevského sa mi páči a páči sa mi veľmi. Pokladám ho za najväčšieho spisovateľa. Mohol sa ním stať len ako Rus a kresťan. Poznám pravdaže aj jeho Legendu o Veľkom Inkvizítorovi. Čítal som o nej aj viaceré analýzy.

Dostojevskij vedel istotne niečo o inkvizícii. Vedel o tvrdosti, ktorá sa v nej na rozličných miestach a v rozličnom čase prejavovala. O inkvizícii sa písalo mnoho a dávno. Písali o nej osvieteneckí muži 18. storočia, často bez veľkých škrupúľ, čo do pravdivých údajov. Vystupovali totiž otvorene nepriateľsky voči Cirkvi a zbrane proti nej nekontrolovali pod drobnohľadom. Zasiali do európskeho myslenia aj mnoho predsudkov, ktoré pretrvávajú.

Ak Dostojevskij poznal mnoho vecí o inkvizícii z literatúry, aj on bol len človek a ani on nebol celkom imúnny pred možnými predsudkami. Bol veľký kresťan, ale aj on žil v atmosfére napätia medzi pravoslávim a Rímom, ktoré tak smutne poznačovalo život našich kresťanských národov a trvá do istej miery dodnes. Dostojevskij vo svojom zanietení kresťana videl mnohé nedostatky rímskej Cirkvi, a to ho viedlo aj k tomu, že s istou básnickou licenciou ako geniálny spisovateľ napísal Legendu o Veľkom Inkvizítorovi. Nastavil tak zrkadlo rímskej cirkvi a celému západnému svetu. Jeho Legenda je v niečom kruto pravdivá, až kruto umelecky pôsobivá, ale aj kruto očistná. Myslím, že si ju prečítali takmer všetci biskupi a pápeži po Dostojevskom.

Neveriaci ju často zneužili, veriaci sa mohli a môžu z nej poučiť. Ja som si ju prečítal viackrát. A vôbec som pre ňu na Dostojevského nijako nezanevrel. Dostojevskij je pre mňa stále veľký spisovateľ, veľký Rus a veľký kresťan.

Inkvizícia sa považuje za temnú stránku dejín katolíckej cirkvi. Existujú rôzne čísla o tom, koľko ľudí bolo upálených, koľko väznených, popritom samotné slovo „inkvizícia“ je v európskych jazykoch zapísané negatívne. Čím bola inkvizícia z Vášho pohľadu?

Rád by som povedal ešte niečo o samotnej inkvizícii. Prečítal som o nej tiež hodne kníh, dokumentov a hodnotení. Inkvizícia vznikla v zápase s herézami, ktoré sa dotýkali života Cirkvi i života verejného, národov a štátov vôbec.

Herézy narobili v stredoveku Európe mnoho starostí. Niektoré neprekročili svojím pôsobením cirkevné prostredie. Tak okolo roku 1050 vystúpil v Tours vo Francúzsku vzdelaný Berengár. Vyvolal nepokoje, no jeho vplyv bol ohraničený. Zomrel zmierený s Cirkvou priam ako vzor pokánia.

Celkom ináč si počínali niektorí zaťatí heretici. Predkladali neraz divoké náuky, správali sa nenábožensky a chceli meniť celú spoločnosť násilným spôsobom. Panteista Amaury okolo roku 1200 dal vo Francúzsku do pohybu hnutie, ktoré odmietlo každú autoritu, a všetky mravné zákony. Tým, ktorí poznali jeho náuku, bolo všetko dovolené, až po spoločenstvo žien mimo manželstva. Časť jeho prívržencov prekročila Rýn a Švajčiarsko. Z nich sa vyvinuli „cynici“ Paríža, „adamiti“ v Rakúsku, „nudisti“ v Česku, ba i tzv. „luciferiáni“ v Magdeburgu.

Katari boli nielen protikresťanskí, ale i protisociálni. Šírili zvláštny druh anarchizmu. Pokladali Cirkev za „synagógu satanovu“. Odmietali všetky mravné zásady, celý kresťanský život a kresťanské inštitúcie. Protisociálna bola táto sekta tým, že smerovala k úplnemu zničeniu občianskej európskej spoločnosti. „Všetko pod Slnkom a na čo svieti Mesiac je zlo a zmätok“ – písal Limozus Neger, jeden z ich predstaviteľov. Odmietali štát, podľa nich tiež „dielo satanovo“, odmietli akékoľvek občianske záväzky a povinnosti, či už daní, či obrany národa a krajiny. Štát na nich hľadel ako na ohrozenie celého spoločenského života.

Cirkev bola nútená odmietať názory heretikov, ktorí chceli v jej mene hlásať bludy. Americký historik E. C. Lea, ktorý nebol nijako naklonený Cirkvi, napísal o Kataroch, že ak by boli získali masy pre svoju sektu, Európa by sa bola vrátila do čias úplného barbarstva. Tu nešlo už len o boj proti Cirkvi. Išlo o boj proti civilizovanému spoločenstvu vôbec. Iný historik, protestant, sa vyslovil ešte vážnejšie. „Pápežstvo nestálo, ako si niektorí myslia, na strane reakcie či obskurantizmu ani vtedy, keď bojovalo proti takému jedu, akým boli katari 12. storočia. V zápase s touto herézou plnila Cirkev svoje veľké poslanie záchrany - táto sekta by bola zruinovala nielen Cirkev, ale aj európsku civilizáciu a s ňou možno i nás všetkých.“

Keďže mnohí heretici boli spoločensky nebezpeční, v najvážnejších prípadoch ich odovzdával inkvizičný súd do rúk svetskej moci. Podľa zachovaných záznamov inkvizičné súdy neboli bez kontroly. Keď sa zistila nespravodlivosť, sudcovia boli okamžite odvolaní, ba aj postavení pred súd.

Nie všetci obvinení boli inkvizíciou odsúdení. Z 930 rozsudkov, ktoré vyniesol Bernard Gui po roku 1300, bolo 130 oslobodzujúcich, 132 tzv. kánonických, čiže duchovných trestov, 152 pokání púťou, 307 prípadov väzenia na určitý čas a 42 prípadov bolo odovzdaných svetskej moci.

Tvrdosť voči bludárom, nech už bola akokoľvek odôvodňovaná, možno len opravdivo ľutovať. Veci ľudského presvedčenia nemožno nikdy riešiť násilím. Iná vec je, keď sa heretici dopúšťali násilia a ohrozovali verejný poriadok a životy. Na to platia prísne predpisy dodnes.

Ku inkvizícii by som mal ešte jednu poznámku. Španielska inkvizícia bola najvykričanejšia. Tá sa však po roku 1400 oddelila od Cirkvi a stala sa štátnou inštitúciou.

Pokiaľ ide o previnenia inkvizície, Cirkev dnes nemieni nič zatajovať a obhajovať. V Jubilejnom roku 2000 pápež Ján Pavol II. verejne v Bazilike sv. Petra ľutoval v mene Cirkvi všetky tieto previnenia a prosil o odpustenie. Roku 2004 vyšla v Ríme 800-stranová kniha historikov o inkvizícii. Štúdie v nej publikovala komisia odborníkov, medzi ktorými boli nielen katolíci, ale i protestanti, ba i nekresťania. V knihe je mnoho historických údajov. Celkove obraz o inkvizícii nevyznieva podľa tejto knihy ani zďaleka celkom čierno.

Aj dnes sa má spoločnosť na pozore, keď ide o niektoré sekty. Vyvíjajú násilie, zmocňujú sa vedomia labilnejších ľudí, ohrozujú mravnú výchovu mládeže, vedú až ku kolektívnym samovraždám. Rada Európy roku 1999 odporúčala nevyhnutnosť mať o takýchto spoločenstvách spoľahlivé informácie. Zastavujú sa im účty v bankách, tajná polícia (CIA) im monitoruje elektronickú poštu, sú predmetom najmä tajných služieb. Aj u nás na Slovensku. Predstaviteľ takejto sekty L. R. Hubbard sa stal nežiadúcou osobou vo Veľkej Británii i vo Francúzsku, kde ho dokonca odsúdili. V USA boli jeho spolupracovníci spolu s jeho manželkou odsúdení za vymývanie mozgov, ale i za krádež úradných dokumentov.

Pokiaľ ide o priam nepriateľské útoky na Cirkev, že neznášala iné názory než svoje, malá poznámka. Tí, ktorí dnes útočia na Cirkev pre udalosti z pred 500-600 rokov, ako by nevideli otrasnú netolerantnosť režimov prítomnosti v našom modernom svete. Prežili sme desaťročia, v ktorých režimy trestali mladých ľudí za to, že sa stretli a spolu sa modlili alebo čítali sv. Písmo. Bývalý režim, ktorý na nás útočil pre inkvizíciu, trestal každý privezený exemplár Biblie či inej náboženskej knihy.

Problém inkvizície nemožno ani len porovnať s počtom odsúdených z ideologických príčin, s počtom väzení a koncentračných táborov a gulagov dneška, ani s počtom usmrtených v plynových komorách, a to nielen v Kambodži, ale aj v civilizovanej Európe.

Keď je reč o umeleckej literatúre, o filmoch či divadelných hrách, tu je možné všetko. Vieme o Hochhutovej divadelnej hre, v ktorej bol pápež Pius XII. zobrazený ako najväčší pomocník Hitlera pri likvidovaní židov. Túto surovú hru hrali v Európe aj na našom Slovensku, napriek všetkým protestom triezvych ľudí aj samotných predstaviteľov židovstva, ba aj množstva ľudí, ktorých Pius XII. zachránil. Aj taká je kultúra.

Kresťanstvo a Cirkev so všetkými duchovnými hodnotami, s kultúrou, dejinami svätcov a inštitúciami služby, s prejavmi lásky, modlitieb i myslenia, s európskou civilizáciou, ktorú spolutvorilo, s mysliteľmi a univerzitami – to všetko je pre celý vesmír nenahraditeľných hodnôt. Napriek mnohým zlyhaniam, ktoré registrujeme aj v dejinách Cirkvi, kresťanstvo bolo, je a som presvedčený, že aj bude pre svet požehnaním.

Pokiaľ ide o Legendu o Veľkom Inkvizítorovi, Dostojevskij v nej vyjadril mnoho pravdy a nastavil nám zrkadlo. Legendu napísal ako génius s veľkou silou účinnosti. Má zásluhu na tom, že k tejto veci boli vyslovené slová ľútosti a odpustenia pri vstupe do tretieho tisícročia. Pre mňa zostáva Dostojevskij navždy veľkým spisovateľom a kresťanom.