Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 24. júna – Narodenie sv. Jána Krstiteľa, slávnosť, (b); pondelok, 25. júna – Pondelok 12. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Maxím, biskup; sv. Viliam, opát; utorok, 26. júna – Utorok 12. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Ján a Pavol, mučeníci; sv. Josemaria Escrivá de Balaguer, kňaz; streda, 27. júna – Streda 12. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Ladislav, ľubovoľná spomienka, (b); alebo sv. Cyril Alexandrijský, biskup a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); štvrtok, 28. júna – Štvrtok 12. týždňa v Cezročnom období, sv. Irenej, biskup a mučeník, spomienka, (č); piatok, 29. júna – sv. Peter a Pavol, apoštoli, slávnosť, (č); sobota, 30. júna – Sobota 12. týždňa v Cezročnom období, (z); Prvých svätých mučeníkov Cirkvi v Ríme, ľubovoľná spomienka, (č) alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Oto, biskup.

V nedeľu je Zbierka na dobročinné diela Svätého Otca.

Prvým čítaním nedeľnej slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa je úryvok z Knihy proroka Izaiáša (Iz 49, 1-6). Autor v ňom hovorí, že Pán ho povolal už z matkinho lona, už v tom čase myslel na jeho meno a ústa mu urobil sťa ostrý meč. Utvoril ho ako zaostrený šíp, na ktorom ukáže svoju slávu. Pán žiada Izaiáša, aby k nemu priviedol Jakuba a Izraela. A sľubuje mu, že ho urobí svetlom národov, aby tak Jeho spása siahala až do končín zeme.

Izaiáš v tejto časti (aj keď biblisti sa domnievajú, že touto kapitolou sa v Izaiášovej knihe začína text iného autora, tzv. Druhého Izaiáša) hovorí o svojom povolaní už v čase, keď bol ešte v lone matky. Akoby chcel zdôrazniť, že celý jeho život je poznačený týmto včasný povolaním k slovu, ktoré má byť ostré ako meč a šíp. Izaiáš sa síce snaží namietať, ale jeho neistota je Bohom zrušená a vyvrátená je akákoľvek pochybnosť jeho poslania, a to cez obraz tieňa ruky a tulca. Služobník teda môže uskutočniť svoje poslanie v prospech Izraela, ale aj všetkých ostatných národov. Aj na nás, brat/sestra, Pán myslel už v momente nášho počatia a vypravil nás na cestu životom tým, že nám dal rodičov, ktorí sa o nás starali, odovzdali nám aj vieru a pripravili aj inak pre život. Teraz my nesieme ich zástavu a je na nás, ako nažité odovzdáme ďalšej generácii.

Druhé čítanie je zo Skutkov apoštolov (Sk 13, 22-26). Pavol v ňom hovorí, že Boh povolal otcom za kráľa syna Jesseho – Dávida, ktorý bude plniť Božiu vôľu. Z jeho potomstva potom Boh dá svetu Spasiteľa, pred príchodom ktorého Ján hlásal krst pokánia. A keď Ján končil svoj beh, upozorňoval, že on nie je ten, za ktorého ho pokladajú. A na príchod Ježiša otočí pozornosť poslucháčov slovami, že po ňom príde Ten, ktorému on nie je hodný ani remienok na obuvi rozviazať.

Skutky apoštolov sú druhým dielom evanjelistu Lukáša. S hlbokou múdrosťou spájajú historické spomienky na šírenie kresťanstva v jeho začiatkoch od Jeruzalema až po Rím do vzájomného kontextu súvislej teologickej úvahy. Práve preto je táto kniha považovaná akoby za piate evanjelium. Dnešný úryvok začína v čase, kedy bol po štyridsiatich rokoch odstránený kráľ Saul a na jeho miesto nastupuje Dávid. Z jeho rodu sa neskôr narodí Spasiteľ.

V evanjeliu podľa Lukáša (Lk 1, 57–66. 80) sa vraciame do chvíľ, kedy Alžbete nadišiel čas pôrodu. Keď ho na ôsmy deň obrezali a chceli mu dať meno po otcovi Zachariášovi, Alžbeta sa rozhodla pre meno Ján. Keď jej ľudia vraveli, že sa v príbuzenstve nikto takto nevolal, dali tabuľku Zachariášovi, aby na ňu napísal, aké meno si želá pre syna on. Na tabuľku napísal meno Ján. A vtedy sa mu rozviazali ústa a prehovoril. Susedov sa zmocnil strach a pýtali sa, čím bude tento chlapec. 

Do diania s Alžbetou vstupujeme čase, kedy ju navštívi Panna Mária a Alžbeta ju pozdraví známym: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“. Na tento pozdrav Mária zareaguje chválospevom, ktorý dnes poznáme pod názvom Magnificat („Velebí moja duša Pána...“ – https://www.youtube.com/watch?v=OfbFvXvW9pM). Na toto dianie nadväzujú udalosti popísané v dnešnom čítaní.

Ústrednými postavami dnešného evanjelia sú teda Alžbeta a Zachariáš a ich syn Ján Krstiteľ, ktorého narodenie si dnes pripomíname. Vieme, že obaja rodičia museli vo svojom živote veľa pretrpieť, kým im Pán ku koncu ich pozemského života daroval tak túžobne očakávaného syna. Jeho narodenie vlastne otvorilo Zachariášovi ústa, takže mohol velebiť Boha za tento veľký dar. Alžbeta a Zachariáš nám môžu byť príkladom trpezlivosti a viery v Boha. Dali sa mu úplne k dispozícii a On ich za to odmenil. Možno aj my sme niekedy, brat/sestra, vystavený čakaniu. Chceli by sme niečo dosiahnuť, zažiť, dostať, prosíme o to, a zdanlivo sa nič nedeje. Rozmýšľame, či sa zle modlíme, či nesprávne prosíme, či je naše úsilie nedostatočné. A vždy je nám meradlom (ne)trpezlivosti naša predstava o tom, kedy sa to čakané má stať. S upretými očami na vytúžený cieľ zabúdame na to, že Pán má s nami svoje vlastné plány a najlepšie vie, kedy a čo máme dostať. A keď to napokon dostaneme, zostaneme naplnení a šťastní, doslova si ten pocit vychutnávame a delíme sa oň so svojim najbližším okolím. Zverme sa teda Pánovi, dôverujme Mu, že nám chce len to najlepšie a že On sám vie lepšie ako my, čo a kedy nám bude na osoh. Vo svojich modlitbách pamätajme aj na dnešného „oslávenca“ – uctime si Jána Krstiteľa za jeho úžasnú horlivosť v ohlasovaní Pánovho príchodu, za jeho oduševnenosť v oslovovaní ľudí, ale aj za jeho pokoru a schopnosť sebazáporu. Veľa toho spravil pre Ježiša aj pre nás a berme si z neho príklad, lebo aj my môžeme svojho Pána rovnako oddane milovať opierať sa vo svojom živote o Neho. Buďme Ježišovi nablízku: cez modlitbu, myšlienky, slová i skutky. Pocítime Jeho veľkú milosť a podporu.

V pondelkovom evanjeliupodľa Matúša (Mt 7, 1-5) Ježiš vo svojej horskej reči pokračuje ďalšími ponaučeniami: varuje svojich učeníkov, aby nesúdili druhých, lebo sami budú tak súdení. Vyčíta im, že bratovi vidia v oku smietku, zatiaľ čo vo vlastnom oku nevnímajú ani brvno. Preto im radí, aby sa najprv zbavili brvna vo svojom oku a až potom môžu vyberať smietku v oku svojho brata. Tieto slová sú mimoriadne aktuálne aj dnes. Často sme prísni, keď súdime iných, ale k sebe sme veľmi benevolentní. Hneď sme pripravení súdiť a odsúdiť. Naša tolerancia k iným názorom býva niekedy mimoriadne nízka a za správne považujeme iba to, čo si myslíme my. Dokonca často nevieme o probléme ani otvorene a nestranne hovoriť tak, aby sme dokázali počúvať toho druhého. Často nás k tomu nepriamo vedú dnešné technické možnosti komunikácie: voľakedy jediný spôsob – priamy rozhovor z očí do očí – dnes dopĺňa množstvo technických možností. Vymieňame si názory cez internet, mail, skype, všakovaké čety a sociálne siete. Zaiste, je to obohacujúce, pretože sa dnešný človek dostáva k oveľa väčšiemu množstvu informácií. Má to však aj svoju druhú, veľmi negatívnu stránku. Takáto výmena názorov je neosobná a často aj anonymná. Neosobnosť prináša so sebou výrazný pokles úrovne obsahu aj formy takejto výmeny názorov. Tým, že ľudia nie sú voči sebe zoči voči, majú často pocit, že si môžu dovoliť viac, ako by si trúfli pri osobnom stretnutí, veď nie sú vystavení ani povinnosti zareagovať na argumenty protistrany, môžu sa jednoducho „odstrihnúť“. A nehovoriac už o tom, že mnohým dáva možnosť anonymity takejto komunikácie, ktorú dnešné technické možnosti ponúkajú, zase pocit absolútnej a bezbrehej neviazanosti a zvádza k takej komunikácii, k akej by sa verejne nikdy neuchýlili. Ale ľudia v našom okolí nechcú a nepotrebujú sudcov a protivníkov, ale bratov a sestry. Teda takých, ktorí ich neohovárajú, neútočia na nich, neposmievajú sa im a nehádžu im polená pod nohy, ale takých, ktorí im pomôžu, povzbudia, budú im oporou. Zamyslime sa dnes, brat/sestra, nad tým, ako sa zhovárame s ľuďmi vo svojom okolí a čím sú pre nich naša prítomnosť a naše názory. Načrime do svojho vnútra, pozrime sa do svojho svedomia a začnime sa za ľudí viac modliť, ako ich súdiť.

V evanjeliu z utorka (Mt 7, 6. 12-14) nasleduje ďalšia časť Ježišovej horskej reči. Učeníkom zdôrazňuje, že nemajú dávať sväté psom ani hádzať perly sviniam. Majú robiť ľuďom to, čo chcú, aby ľudia robili im samotným. Široká brána vedie do zatratenia, ale úzka vedie do života. Ale málo je tých, ktorí ju nachádzajú. Dnešné čítanie formuluje tzv. „zlaté pravidlo“ lásky vo vete: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“. Nasleduje symbolika dvoch ciest, ktorá je obrazom dobrovoľného výberu dobra a zla a stelesňujú ju dve brány – široká a úzka. Široká cesta je voľba pohodlia, komfortu, leňošenia či sebectva alebo iných foriem bezstarostného života, v ktorom je každá starosť a obeta iba ťažkosťou, ktorá nás otravuje. Druhú, úzku cestu s volíme, ak vo svojom živote hľadáme Božiu vôľu a trvalé hodnoty a pominuteľné veci nie sú pre nás dôležité, resp. sú pre nás skôr prostriedkami pre dosiahnutie cieľa. Iste, táto cesta nie je ľahká, na jej zvládanie musíme neustále vyvíjať nemalé úsilie, často krát sa obetovať a niekedy pri tom všetkom aj nechtiac zlyhať. Ak však máme správne stanovený rebríček hodnôt, tieto prehry sú pre nás poučením i motiváciou zlepšiť sa, neopakovať svoje zlyhania, vo sviatosti zmierenia vrátiť sa k Pánovi a načerpať nové sily. Možno sa nám niekedy, zdá, že sa od nás veľa chce, uvedomme si, brat/sestra, že ako protihodnota sa nám na druhej strane veľmi veľa ponúka; a naveky. Tešme sa preto z tejto perspektívy a bojujme o ňu.

V evanjeliumv stredu (Mt 7, 15-20) je Ježiš v záverečnej časti svojej horskej reči varuje pred falošnými prorokmi, ktorí prichádzajú maskovaní v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Dobrý strom má dobré ovocie zatiaľ čo zlý strom má ovocie zlé. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie tak, ako zlý strom nerodí dobré ovocie. Ale každý strom, ktorý neprináša ovocie, vytnú a spália. Takže podľa ovocia možno spoznať strom. Ježiš v tejto časti svojej reči až sedem krát zopakuje slovo ovocie. Nemožno teda pochybovať o tom, že prirovnanie k ovociu je kľúčovým posolstvom tejto časti Jeho reči. Ovocie je teda akýsi rozlišovací znak pravosti. Ježiš upozorňuje aj na falošných prorokov, ktorých je aj dnes veľa. Snažia sa ľudí dezorientovať, vyvolávať rozpory a zvádzať na zlé, odkláňať ľudí od Božích zákonov. Stačí sa pozrieť do novín či prečítať si správy na internete alebo vypočuť v televízii: gender ideológia, eutanázia, možnosť adoptovať si dieťa pre páry rovnakého pohlavia, Istanbulský dohovor ako ovčie rúcho viacerých týchto trendov a podobne. Všetko toto je ovocie, podľa ktorého môžeme poznať autorov týchto myšlienok a ich ciele. Neustále sa objavujú noví a prichádzajú s novými formami svojej ideológie. Ako sa píše v inej časti Matúšovho evanjelia: „Kým ľudia spali, prišiel nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel.“ (Mt 13, 25). Čím viac je vo svete skazeného ovocia, tým vyššia je potreba aj toho dobrého. Tým je dnes človek naplnený Kristom. Ak v ňom prúdi Jeho krv, ak prijíma Jeho telo, dokáže si tieto hodnoty niesť aj do svojho života a prinášať medzi skazené ovocie aj to zdravé, dobré. Chce to ale vytrvalosť a neustále budovanie si vzťahu s Bohom spolu s každodenným úsilím konať dobro. Brat/sestra, každý z nás má túto úlohu byť dobrým ovocím, preto sa opierajme o modlitbu ako základ byť naplnení správnymi hodnotami a vyberať si vždy inú cestu ako tú, ktorú si vyberajú falošní proroci. Ak nás teda niekto nahovára na niečo iné, ako káže Cirkev, vedzme, že máme do činenia s falošným prorokom a podľa toho aj reagujme.

Štvrtkové evanjelium (Mt 7, 21-29) je poslednou časťou horskej reči. Ježiš v nej upozorňuje, že nie každý, kto Mu hovorí Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu Otca. Človeka, ktorý počúva Ježišove slová, prirovnáva k mužovi, ktorý si postavil dom na pevnom základe – skale. Preto vydržal búrky aj dažde. Zatiaľ čo hlúpy postavil dom na piesku a prvá búrka a dážď ho podmyl a dom sa zrútil. Ľudia videli, že Ježiš ich učí nie ako zákonníci, ale ako ten, ktorý má moc. Poučenie je zrejmé práve vďaka svojmu ostrému protikladu: kto počúva a uskutočňuje Kristove slová, stavia svoju existenciu a budúcnosť na pevnom, trvácom základe. Ak však niekto iba počúva a potom si urobí inak, po svojom, neskončí dobre. Matúš v závere zdôrazní, ako ľudia nad touto rečou žasli a vnímali Ježišovu nadprirodzenú autoritu. Ako ale máme my, brat/sestra, správne počúvať a uskutočňovať Kristove slová dnes? Ako máme poznať Božiu vôľu? Ako si máme byť istí, že to, čo robíme, je určite v zhode s Božou vôľou? Cirkev nám každý deň vo svätej omši ponúka vysvetlenie Ježišových slov a vo sviatosti zmierenia vstupuje do nášho svedomia. To všetko nám pomáha správne si vysvetľovať všetko, čo sa okolo nás deje ako aj nachádzať tú pravú cestu a najlepší postoj ku každej životnej situácii. Ďalšou možnosťou je dôsledné plnenie svojich každodenných povinností v zamestnaní a rodine a poslušnosť voči cirkevným autoritám. Ak na týchto hodnotách vystaviame svoje vzťahy, budú spolu s celým naším životom stáť na pevných základoch, ktoré nepodľahnú búrkam problémov a dažďu falošných prorokov. A aj keď nie všetko, čo urobíme, bude dokonalé, predsa pôjdeme správnym smerom cez úzku bránu náročnosti a pravých hodnôt.

V piatkovom evanjeliu z Matúša (Mt 16, 13-19), ktoré čítame dnesna slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, sa v okolí Cézarey Filipovej pýta svojich učeníkov, za koho ľudia pokladajú Syna človeka. Dozvedá sa, že jedni za Jána Krstiteľa, druhí za Eliáša, iní za Jeremiáša alebo jedného z prorokov. Na priamu otázku, za koho Ho pokladajú oni, mu Šimon Peter odpovie, že je Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš na adresu Petra reaguje, že je blahoslavený, lebo mu to zjavil Otec na nebesiach. A napokon povie, že na ňom postaví svoju Cirkev, ktorú pekelné brány nepremôžu. Peter počuje, že dostane kľúče od kráľovstva a čo na zemi zviaže, zostane zviazané aj na nebi, a čo na zemi rozviaže, bude rozviazané aj na nebi. Ježiš tu chce priviesť učeníkov k pochopeniu tajomstva Jeho osoby, preto zisťuje, za koho Ho pokladajú. Peter Mu vyzná svoju vieru, za čo ho Ježiš odmeňuje blahoslavenstvom. Šimon sa mení na Petra ako skalu (grécky petra znamená skala), na ktorej bude stáť Cirkev. Skala ako základný kameň. Zmienka o kľúčoch od kráľovstva je vlastne delegovaním plnej moci od Ježiša Petrovi. Podčiarkuje ju moc „zviazať“ a „rozviazať“, čiže súdiť a odpúšťať, povoľovať alebo zakazovať, prijímať alebo vylučovať zo spoločenstva. Sú to vážne slová, ktoré prednaznačujú obraz Cirkvi, ktorá vydrží veky. Peter spolu s Pavlom ako svätci dnešného dňa nám môžu byť v mnohom príkladom. Obaja majú celkom odlišný pôvod: jeden bol rybár, obyčajný človek, druhý bol učencom. Jeden žil s Ježišom celý život, druhý Ho stretol až po vzkriesení. Obaja boli mnohokrát väznení a z väzenia aj zázračne oslobodení. A obaja sa stali mučeníkmi. Oboch ich spájal vzťah k Ježišovi. Svojim hlásaním Ježišových slov aj oni sami rástli na duchu. Skúsme sa im teda, brat/sestra, v tomto podobať. Iste sa aj my stretneme s ťažkosťami a nepohodlím, avšak odmenou nám bude pomoc a sila od Boha, Jeho milosrdenstvo a náš vnútorný pocit šťastia a naplnenosti. Nech je teda aj pre nás, brat/sestra, tento sviatok medzníkom, pri ktorom si všetky tieto skutočnosti pripomenieme tak, aby sme si ich niesli do ďalších dní nášho života.

V sobotnom evanjeliu (Mt 8, 5-17) stretávame Ježiša v Kafarnaume, kde ho stotník prosí, aby pomohol jeho sluhovi, ktorý leží doma ochrnutý. Po tom, ako mu Ježiš sľúbi, že príde a uzdraví ho, stotník plný pokory vraví, že nie je hoden, aby Ježiš vstúpil do jeho príbytku, ale stačí aby povedal slovo, a jeho sluha ozdravie. Ježiš vraví, že takú vieru nenašiel u nikoho v Izraeli. A prepustil stotníka s tým, že sa mu stane tak, ako uveril. Potom vošiel do Petrovho domu, kde jeho testiná ležala v horúčke. Preto sa jej dotkol a ona ozdravela a začala ich obsluhovať. V ten večer ešte uzdravil mnohých, ktorých k Nemu priniesli. Toto sa odohralo po tom, ako Ježiš dokončil svoju reč na hore a zostúpil do mesta Kafarnaum. Po slovách nastúpili činy. Po uzdravení malomocného prišlo uzdravenie stotníkovho sluhu na diaľku. Stotník – pohan, prejavil hlbokú vieru, veď opustil pohodlie svojho domova a v pokore poprosil o pomoc pre neho ešte neznámeho učiteľa. Musel byť plný obáv z odmietnutia a pochybností, pretože vedel, že v očiach učiteľa, ktorého ide prosiť, je pohan a dôstojník okupačnej armády. Napriek tomu všetkému veril, že môže stačiť jedno slovo neznámeho učiteľa, a jeho sluha môže byť zdravý. Brat/sestra, ak pohanský stotník veril v moc a silu Ježiša, o čo viac máme veriť my! Vieme predsa, že Ježiš nám chce dávať svoje dary a čaká, či o ne prejavíme záujem. Veď povedal: „Proste a dostanete, klopte, a bude vám otvorené (Lk 11, 9). Niekedy sa nám môže stať, že naše prosby nebudú vypočuté hneď a niekedy nebudú vypočuté vôbec. Ale to je už tajomstvo, ktoré odhalíme až v nebi. Napriek tomu prosme a modlime sa k Bohu, nášmu láskavému a štedrému Pánovi, aby sme mu otvárali dvere k sebe a umožnili mu prejaviť Jeho lásku k nám.

Na obr.: Návšteva Panny Márie (Giotto di Bondonne, freska, 1306)