Úvaha jednej farníčky...
Mám túžbu. Veľkú túžbu. Chcem žiť ako kresťanka. Chcem žiť spoločenstvo Cirkvi - živého Tela Kristovho. Chcela by som prežívať vzájomnosť a vzájomné vedenie podobne ako prví kresťania. Ako mnohí kresťania aj dnes. Zažila som niečo podobné v študenstkých rokoch. A potom ešte chvíľu... Ale asi začnem spomínať pekne poporiadku.
Ako malé dievča som sa cítila byť so svojou kresťanskou vierou veľmi osamotená. Nepoznala som žiadnych rovesníkov, ktorí by "chodili do kostola". Kresťanmi boli moji rodičia a starí rodičia a dosť. Tí, ktorých som stretávala v kostole, alebo na hodinách náboženstva, "sa nerátali". Vlastne som ich ani nepoznala, bola to pre mňa hŕba neznámych ľudí... A tak som si pripadala takmer ako dáky exotický exemplár - sama samotinká. Nebolo sa s kým rozprávať o veciach, ktoré boli pre mňa dôležité. Nebolo s kým prežívať svoju vieru. Až kým...
Až na vysokej škole som sa nejako dostala do tých "tajných štruktúr" mládežníckych stretiek. Boli to úžasné roky. Konečne som niekam patrila. Stretávali sme sa v malých skupinkách, kde sme sa spoločne modlili - aj vlastnými slovami, čítali sme si zo Svätého Písma, študovali náboženskú literatúru, delili sa o všetko, čo prežívame. Vznikali tu krásne priateľstvá, silné vzťahy, ale hlavne sme prežívali spoločenstvo Cirkvi - ten živý organizmus. Mohli sme si navzájom pomáhať v raste, upozorniť sa navzájom na niektoré chyby, povzbudzovať sa vzájomnným príkladom, deliť sa o poznané... Prežívať spoločnú radosť i bolesť. Spoločne rásť.
Neostávali sme len v rámci jedného "stretka". Vedeli sme, že existuje mnoho ďalších podobných spoločenstiev. Ale nielen to, vedeli sme, že sme súčasťou celej Kristovej Cirkvi a boli sme Bohu vďační za to, že smieme prežívať vieru spoločne.
Viem, že aj teraz existujú rôzne spoločenstvá. Zastrešované rôznymi hnutiami, zamerané na rôzne (vekové? záujmové?) skupiny. Ale prečo by nemohli malé spoločenstvá vznikať aj vo farnosti? Naprieč vekom, naprieč životným stavom - mladí spolu so staršími, rodiny spolu so slobodnými atď. Tak ako spolu žijeme, tak ako spolu žili prví kresťania.
Myslím, že farnosť by mala byť prirodzené spoločenstvo veriacich ľudí. A keďže vo veľkom meste nefungujú vzťahy medzi ľuďmi vo farnosti tak prirodzene a automaticky, mali by sme im trochu pomôcť. Veľmi by som chcela, aby sa aj v našej farnosti začali vytvárať menšie spoločenstvá (5-12 členov) ľudí, ktorí by sa stretávali pri modlitbe, aj pri rozhovore a tiež pri stole. Nielen pri obetnom stole pri svätej omši (to je určite tá najvzácnejšia hostina), ale aj pri tom obyčajnom malom pohostení (takom malom agape) vrámci skupinky.
Nie je v ľudských silách zoznámiť sa so všetkými farníkmi počas (po) svätej omši v kostole. Poznám len zopár ľudí z nášho konca ulice. A už vôbec nestíhneme spoznať navzájom svoje trápenia a účinne pomôcť, vedieť že práve teraz by niekto potreboval navštíviť, alebo zatelefonovať... Ako, keď ani neviem kde bývajú? Myslím, že také pravidelné skupniky by pomohli budovať skutočné spoločenstvo našej farnosti. Čo si myslíte vy?
A čo by malo byť náplňou takých stretiek?
To záleží od každého, čo by chcel robiť. Možno by sme sa spolu modlili a čítali si postupne zo Svätého písma. Ak by si našiel čas aj kňaz, alebo niekto s teologickým vzdelaním, bolo by to o to účinnejšie, ale nie je to podmienkou. Alebo môžeme držať "modlitebnú stráž" za našu farnosť, za našich kňazov a diakona. Alebo za našich chorých. Za birmovancov, za deti čo sa pripravujú na prvé sväté prijímanie... Môžeme sa spoločne modliť ruženec. Alebo ... mám toľko nápadov, toľko túžob...
Chcela by som navštevovať chorých. Tých, ktorí azda ani nemôžu prísť do kostola. Teraz v zime je to ešte ťažšie aj pre tých, čo inokedy môžu - prekonať sneh a námrazu je pre mnohých náročné. Mohli by sme ich potešiť návštevou, priniesť čo treba, možno aj nakúpiť, alebo aspoň "zbehnúť do schránky" a priniesť poštu...
Túžim tiež slúžiť Pánovi hudbou. Ak by nás bolo viac, mohli by sme spolu spievať a hrať Bohu na chválu...
A možno práve vy máte ešte inú túžbu, alebo posolstvo, ktorú by sme mohl ispoločne realizovať. Len o sebe navzájom vedieť, aby sme sa mohli dať dokopy ... a spoločne rásť.
Nech naša farnosť ožíva na slávu Božiu!
Amen.
PS: Ak by ste ma chceli kontaktovať, môžete aj cez mail: letitia.tiba(zavinac)gmail(bodka)com