Farnosť Oščadnica Matej Špalek https://www.mojakomunita.sk/web/farnost-oscadnica/novinky/-/blogs/historia-farnosti 2012-12-11T11:22:44Z 2012-12-11T11:22:44Z

Z historických prameňov sa dozvedáme, že do roku 1749 patrila Oščadnica a Skalité pod čadčiansku farnosť. V tomto roku bol postavený kostol i fara v Skalitom a Oščadnica sa stala jej filiálkou. Samostatnou farnosťou sa Oščadnica stala až v roku 1788, keď si oščadnickí farníci vlastnými silami postavili v centre obce – v Májovom zárubku drevený kostolík. Zasvätili ho uhorskému kráľovi, sv. Štefanovi. Kostol bol postavený bez chóru, pavlače a veže a mal len jeden oltár. Vedľa neho stála drevená zvonica s dvoma zvonmi. Veriaci si postavili aj drevenú faru, ktorú pokryli šindľom vlastnej výroby. Prvým farárom sa stal františkán Jakub Damas. O 16 rokov neskôr, v roku 1804 vyrástol v Oščadnici nový murovaný kostol sv. Štefana kráľa, zhotovený v barokovo-klasicistickom štýle, pôvodne jednoloďový s predstavanou vežou a pruskými klenbami, pokrytý šindľovou strechou. V roku 1873 bol na pravom boku lode postavený Mariánsky oltár. Vďaka mnohým milodarom domácich veriacich a rodákov žijúcich v Amerike kostol v roku 1902-1903 zreštaurovali a vymaľovali zvnútra, položila sa keramická dlažba, namiesto starého Mariánskeho oltára postavili nový oltár Ružencovej Panny Márie a nový bočný oltár zasvätený Božskému Srdcu. Po zániku Rakúsko-Uhorského kráľovstva požiadali oščadnickí veriaci Sv. Stolicu v Ríme a Biskupský úrad v Nitre o zmenu svojho patróna. Od roku 1921 sa novou patrónkou kostola stáva Nanebovzatá Panna Mária. Túžba mnohých veriacich a predstaviteľov farnosti i obce – zväčšiť kostol, ktorá sa zrodila už pred 1. svetovou vojnou v roku 1911, sa mohla zrealizovať až v roku 1941. Koncom apríla bol položený a farárom Štefanom Krautmanom požehnaný základný kameň. Do základov bola vložená pamätná listina a vtedajšie kovové mince. Prístavbou získal kostol nielen väčšie a modernejšie priestory, ale aj monumentálnosť a harmonickú krásu. Požehnal ho 31. augusta 1941 nitriansky biskup Dr. Andrej Škrábik, sv. omšu slúžil Dr. Jozef Tiso (v rokoch 1910-11 pôsobil v Oščadnici ako kaplán). Po rekonštrukcii a rozšírení kostola sa prebudoval aj jeho interiér. Na miesto hlavného dreveného oltára bol osadený nový hlavný oltár z umelého mramoru. Monumentálnu krásu a jedinečnosť získal osadením mramorovej sochy Panny Márie (váži 800 kg), ktorú vytesal akademický sochár Vojtech Ihriský. Hlavný oltár i sochu požehnal v roku 1942 Dr. Karol Kmeťko. V roku 2000 patril kostol medzi jubilejné kostoly, v ktorých bolo možné získať úplné odpustky. Podobnú príležitosť mali veriaci aj v Roku apoštola Pavla (29. 7. 2008 – 29. 7. 2009).

Matej Špalek 2012-12-11T11:22:44Z Matej Špalek https://www.mojakomunita.sk/web/farnost-oscadnica/novinky/-/blogs/patrocinium 2012-12-11T11:19:17Z 2012-12-11T11:19:17Z

Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta) je posledným prikázaným mariánskym sviatkom liturgického roka. V advente, hneď na začiatku cirkevného roka (8. decembra), slávime Nepoškvrnené počatie, vo Vianočnej oktáve na slávnosť Bohorodičky (1. januára), ústredný bod mariánskej úcty – Božie materstvo i ustavičné panenstvo Panny Márie. Takto v priebehu liturgického roka majú veriaci možnosť rozjímať o štyroch mariánskych tajomstvách viery, ktoré Matka Cirkev predkladá svojim deťom ako dogmy viery a ktoré má každý kresťan–katolík s pokorou a poslušnosťou prijať a zvnútorniť do osobného života viery. Katolícka cirkev učí teda o Márii štyri pravdy viery: – Panna Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu, – je vždy Panna – pred pôrodom, pri pôrode i po pôrode, – je Bohorodička, – po dokončení svojho pozemského života bola s telom i s dušou vzatá do neba. Práve toto mariánske tajomstvo viery – Nanebovzatie (15. augusta) je dôležité pre našu farnosť. Ako a kedy vznikol tento sviatok? Korene má v starej apoštolskej tradícii, podľa ktorej sa Mária po Turícach živo zúčastňovala na živote prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Podľa Pánovho želania žila roky svojej staroby pod ochranou apoštola sv. Jána. Ježišovo želanie na kríži, keď odovzdal Máriu Jánovi za matku a Jána svojej matke za syna, má univerzálny význam pre celé dejiny Cirkvi. Mária sa stala našou Matkou a my v Jánovi jej synmi. No, pre Máriu a Jána malo toto Ježišovo želanie aj celkom osobný význam. Apoštol Ján prijal úlohu starať sa o Ježišovu matku ako o svoju vlastnú matku. I preto viacerí cirkevní otcovia považovali za miesto konca Máriinej životnej púte Efez, mesto v Malej Ázii na pobreží Egejského mora v dnešnom Turecku. Preto sa maloázijský Efez stal už od prvých kresťanských storočí miestom živej mariánskej úcty. Bola taká mocná, že dokázala celkom premôcť a potlačiť pohanský kult bohyne plodnosti – Artemidy, ktorou bol Efez, vtedy miliónové veľkomesto, preslávený v celej vtedajšej Rímskej ríši. Tento kult sprevádzali masové sexuálne orgie ako prejav „vzývania“ bohyne Artemis. O to väčšmi potom vychádza na povrch ten úžasný paradox, že práve v tomto meste bola neskôr tak živo uctievaná tá, ktorú si ctíme ako Nepoškvrnenú a prečistú Pannu. Už na prelome 4. a 5. storočia stála v Efeze nádherná mariánska bazilika, ktorá bola cieľom putovania mnohých starovekých kresťanov. Zastavovalo sa tam aj veľa pútnikov smerujúcich do Svätej zeme. Zvlášť si uctievali „domček Panny Márie“, v ktorom podľa tradície Mária prežila posledné roky svojho života. A hoci z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa je Efez v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto, ako miesto Máriinho nanebovzatia. Preto sa práve tam konal ekumenický snem v roku 431, na ktorom bola slávnostne potvrdená pravda viery, že Mária je Bohorodička. Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe. Byzantský cisár Mauritius (588 – 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky. Vo východnej cirkvi mal sviatok Nanebovzatia názov Usnutie – Skonanie bl. Panny Márie. Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. augusta. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 – 701). Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. – 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie blahoslavenej Márie Panny). Sergius zaviedol aj slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa slávnostne končila v starobylej bazilike Santa Maria Maggiore. Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom, dáva na úroveň Vianoc, Veľkej Noci a Turíc. Teologické učenie o nanebovzatí Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i sv. Ján Damascénsky (675 – 749). Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 – 1597). Nepretržitá tradícia viery, ako aj liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi, umožnili pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. novembra 1950 apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh), ktorou vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie. V tomto dokumente pápež vysvetlil pojem Nanebovzatie Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Pápež vyhlásil: Nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panenská Bohorodička Mária, bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy. Znamenie nádeje pre veriacich v Krista Na Márii sa už splnilo to, čo chcel Ježiš pre všetkých svojich veriacich: „Otče, chcem, aby tam, kde som ja, boli so mnou i tí, ktorých si mi dal“ (Jn 17, 24). Preto jej nanebovzatie je pre nás dôvodom nádeje, že aj my tak raz budeme prebývať s Ježišom v jeho slávnom kráľovstve. Túto nádej za nás všetkých krásne vystihol pápež Pavol VI., keď povedal, že Mária je obrazom a potešiteľným dôkazom uskutočnenia vrcholnej nádeje, že budúce oslávenie je šťastným údelom všetkých, ktorých Kristus urobil bratmi a sestrami.

Matej Špalek 2012-12-11T11:19:17Z