"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

... Stvoriteľa neba i zeme - II.

(Vďaka technike môžeme byť – aj keď vzdialene – účastníkmi 28. svetových dní mládeže, na ktorých je prítomný aj Svätý Otec František. Je dobré sledovať jeho početné príhovory; vyberme pár myšlienok z homílie, ktorú predniesol vo štvrtok (25. júla 2013)  počas uvítacieho ceremoniálu na Copacabane v Riu de Janeiro:

„Čo môžeme urobiť? Pridať vieru. (Z portugalského sloganu „Bote fé“: pridaj/dodaj/ doplň/dolej vieru - pozn. prekl.) Kríž Svetových dní mládeže putoval s touto výzvou naprieč celou Brazíliou. Pridaj vieru: čo to znamená? Keď sa pripravuje dobré jedlo a vidíš, že chýba soľ, vtedy do neho pridáš soľ; chýba olej, tak pridáš olej... „Pridať“, teda vložiť, dodať. Tak je to aj v našom živote ... Ak chceme, aby mal skutočne zmysel a naplnenie ..., každému z vás hovorím: Pridaj vieru, a tvoj život bude mať novú chuť, bude mať kompas, ktorý ukazuje smer ...“

Bote fé! Poďme teda aj my pridať viery poznávaním Symbolu.)

 

Hovorili sme o Bohu – Stvoriteľovi neba a zeme (sveta viditeľného i neviditeľného), o vesmíre i svete duchovnom – dobrých a zlých duchoch. Stvorenie by však nebolo úplné bez človeka. O tom si povieme niečo dnes.

 

Prvý človek – Adam – bol korunou Božieho stvorenia. Spájal totiž svet duchovný so svetom hmotným. Človek nie je iba telo. Je spojením duše a tela. Spojenie týchto dvoch svetov je dielom Boha – a iba Boha. Tak sa deje dodnes vo chvíli počatia každého človeka. Rodičia dávajú materiál, čiže to, čo je potrebné na stavbu tela; Boh stvorí dušu a spája ju vo chvíli počatia s telom.

Človek, keď má dušu, je osobou, a teda je ktosi, a nie čosi. Vlastne v tom spočíva jeho veľkosť. Všetko iné vo svete matérie je čímsi, niečím: galaxie, slnko, zem, strom, slon, veverička, baktéria, ktorú pozorujeme pod mikroskopom, to je čosi. Iba človek je ktosi.

Človek je schopný poznať seba. Túto schopnosť nemajú iné viditeľné stvorenia. Človek je schopný uvažovať o sebe. Preto sa môže zdokonaľovať a zlepšovať; zajtra môže byť lepší ako dnes. Všetko závisí od jeho vôle, od toho, či chce. Túto možnosť má iba človek. Kameň sa nepolepší, kôň sa tiež nepolepší, ale človek, ak chce, sa môže polepšiť. Všetci máme schopnosť uvažovať o sebe a máme možnosť rozhodovať o sebe. To je veľká šanca, ktorú máme využiť.

 

Ďalšou dôležitou vlastnosťou človeka ako osoby je schopnosť milovať. Osoba je otvorená voči iným osobám. Môže do svojho srdca prijať bohatstvo druhej osoby a sama môže obohatiť iných. Ďalšia obrovská šanca človeka.

Sám Boh je Trojicou osôb, ktoré sú navzájom otvorené. Otec, Syn a Duch Svätý sa neustále obdarúvajú láskou. Boh je vzorom, podľa ktorého stvoril a tvorí človeka. A to je podstata biblického tvrdenia, že človek je stvorený na obraz a podobu Boha. Všetci sme otvorení na stretnutie sa v láske s Bohom, s anjelmi i ľuďmi.

Otvorenie sa jednej osoby pre druhú zohľadnil Boh pri formovaní ľudského tela do takého stupňa, že stvoril človeka ako muža a ženu, bytosť dvojeho pohlavia. Samotná stavba ľudského tela zohľadňuje tento vzájomný vzťah. Nemyslíme tu len na vonkajšie znaky, ktorými sa líši telo muža od tela ženy. Súčasná veda tvrdí, že napríklad mozog muža je trochu inak stavaný ako mozog ženy. To vysvetľuje skutočnosť, že muž i žena predstavujú dva rôzne svety, ktoré sa navzájom dopĺňajú, pričom tvoria tajomnú jednotu. Sú dvaja v jednom tele.

Človek je teda muž a žena. Spojenie týchto dvoch svetov je tajomstvom. Muž nikdy nie je v stave úplne pochopiť ženu a žena nie je v stave úplne pochopiť muža. Ich vzájomné puto sa nezakladá na chápaní, ale na láske. Je to údiv nad tajomstvom ženy, ktorá obohacuje muža, a nad tajomstvom muža, ktorý obohacuje ženu.

Z toho nám vyplýva, že v súčasnom svete navrhovaná stavba manželstva, ktoré sa zakladá na chápaní, je veľkým nedorozumením. Tajomstvo nemožno pochopiť; tajomstvo možno milovať. Láska umožňuje chápanie, ale iba čiastočné. Manželia sa môžu mať veľmi radi a žiť spoločne aj 75 rokov – a stále bude viac toho, čo nepochopili, než toho, čo už pochopili.

Láska je údiv nad tajomstvom druhej osoby. Keď odumiera pohľad na druhého človeka ako na tajomstvo, vtedy zároveň zomiera láska. Tak je to v láske matky k dieťaťu i dieťaťa k matke, podobne v láske medzi otcom a dieťaťom, vo vzájomnej láske manželov, v láske súrodencov i v priateľskej láske. Krása lásky je v tom, že je stále živým prekvapením.

Láska však nie je len údiv. Láska je predovšetkým zodpovednosť. Sme povolaní k zodpovednosti za druhú osobu. Prameňom i školou takto chápanej lásky je láska Boha k nám a naša láska k Bohu. Boh je zodpovedný za nás, a to úplne, a my máme byť zodpovední za toho, koho nám on zveruje. V tom je naša veľkosť, a v tom je veľkosť každého človeka.

 

Ďalšou dôležitou vlastnosťou človeka je sloboda ... (nabudúce)

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Verím, že autor tohto skvelého článku myslel na vzájomné obohatenie tým, že sa bez obáv úprimne otvoríme jeden pred druhým. Nie je lepšia škola života, ktorú život píše sám, často so skúsenosťami, ktoré by sme radšej nechceli mať. Ale práve tu sú indície, že sa podobného omylu nedopustíme.
Odoslané 29.7.2013 4:16.

Články - obsah