"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Stavba viery - VI. : Verím v Cirkev

VERÍM V CIRKEV

 

Ten, kto uveril v Krista, opravdivého Boha a opravdivého Človeka, a kto mu uveril, stojí pred ďalším poschodím stavby viery, a tým je viera v Cirkev. Sám Ježiš pozýva človeka k vstupu do spoločenstva, ktoré ustanovil na zemi, aby v ňom predĺžil svoju prítomnosť a svoju spásnu činnosť.

K spáse je potrebná viera v Krista, ale táto viera je uchovávaná v Cirkvi. Šavol na ceste do Damasku stretol Krista, videl svetlo, ktorého jas ho na tri dni oslepil. Počul jeho hlas a rozprával sa s ním. Potom nastalo jeho obrátenie. Zdalo by sa, že k tomuto obráteniu už nič netreba dodať. Avšak všimnime si jednu dôležitú vec: Šavol dostal od Ježiša jasný príkaz: Vstaň a choď do mesta, tam ti povedia, čo máš robiť (Sk 9, 6). Teda sám Spasiteľ ho nasmeroval do Cirkvi, čiže do spoločenstva učeníkov, ktoré pôsobilo na území Damasku. V tejto Cirkvi bol pokrstený a stal sa jej členom.

 

Cirkev má zásadne dva rozmery – ľudský a božský. Prijatie toho prvého si nevyžaduje vieru. Stačí sa pozrieť na preplnené Námestie svätého Petra v Ríme, aby sme vedeli, že Cirkev je medzinárodná organizácia a má svoje dejiny, silné zázemie, veľké dedičstvo kultúry... V túto Cirkev netreba veriť, táto Cirkev je organizácia, ktorú každý, kto chce, môže poznať. Ľudský rozmer Cirkvi nepatrí k viere, ale k poznaniu.

Veľa súčasných ľudí vidí Cirkev iba týmto spôsobom. Obdivujú alebo kritizujú rôzne rozmery jej života a činnosti. Treba otvorene povedať, že pre neveriacich takýto čisto ľudský pohľad je odôvodnený. Neveriaci človek ani nemôže chápať Cirkev inak. Chápe ju takú, aká sa mu javí. Raz je udivený nádhernou liturgiou v nejakej bazilike, inokedy je zaskočený sústredenosťou na svätej omši, ktorú slávi kňaz v maličkej misijnej kaplnke, a zasa v inom prípade je pohoršený neprimeraným správaním kňaza... – To je vtedy, keď vidíme iba ľudský rozmer Cirkvi.

Viera si vyžaduje vidieť a vnímať božský rozmer Cirkvi, a tiež aj spojenie toho, čo je v nej ľudské, s tým, čo je božské. To, čo je v Cirkvi ľudské, často nie je sväté, lebo kde je človek, tam sú aj chyby, tam je hriech, tam sú slabosti – tak ako v každej inej ľudskej organizácii. Avšak to, čo je v Cirkvi božské, je sväté a môže to získať každý, kto túto svätosť dokáže vidieť. Tento rozmer Cirkvi vidí očami viery jedine človek, ktorý verí v Cirkev. Ona sa mu javí ako dobre zorganizované „mesto“, v ktorom je prítomný sám Kristus. Jeho obyvatelia sú obyčajní ľudia. Ale dôležité je to, že základom mesta je Ježiš. Keby jeho nebolo, tak „mesto“ by okamžite upadlo na úroveň iných miest.

Keď hovoríme o meste, môžeme tiež hovoriť o jeho obyvateľoch. A tu môžeme poznamenať, že niektorí z nich patria doň preto, lebo pre ich rodičov Cirkev bola rodným „mestom“, mali v ňom „trvalý pobyt“, a aj oni po rodičoch zdedili tento „trvalý pobyt“. Iní doň prišli po dlhom hľadaní, a zasa iní doň vstupujú až v posledných chvíľach života, iba preto, aby v ňom zomreli.

 

Čo charakterizuje človeka, ktorý verí v Cirkev? Človek, ktorý verí v Cirkev, sa usiluje o to, aby sa často zúčastňoval na slávení Eucharistie – na svätej omši. Lebo spoločenstvo okolo oltára je v plnom slova zmysle Cirkvou. Je to spoločenstvo naplnené prítomnosťou zmŕtvychvstalého Ježiša. Pretože Eucharistia sa najčastejšie slávi v svätyni, kde sa spoločenstvo, Cirkev – Ecclesia, zhromažďuje okolo oltára, katolícke svätyne nazývame ecclesia – po našom kostol.

Teda praktickým ukazovateľom vedome vyznávanej viery v Cirkev je účasť na nedeľnej svätej omši. Na Slovensku sa k viere priznáva mnoho ľudí, ale vieru v Cirkev vyznávajú jedine stáli účastníci eucharistického slávenia.

 

Kríza viery sa dotkla predovšetkým tohto piateho poschodia stavby viery. Mnohí opúšťajú Cirkev, toto Božie „mesto“, lebo hľadajú iné, atraktívnejšie mestá, v ktorých o zákonoch a hierarchii hodnôt nerozhoduje Kristus, ale násilie, peniaze, kariéra, zábava, pohodlie, neobmedzená sloboda... Podobenstvo o márnotratnom synovi (či lepšie o milosrdnom otcovi; Lk 15, 11-32) je neustále aktuálne. Cirkev rešpektuje slobodu človeka, preto nechá, keď jej deti opúšťajú otcovský dom. Čaká však na ich návrat a raduje sa, keď sa jej synovia vracajú, aby znovu zasadli pri otcovskom stole. Tento návrat sa uskutočňuje vždy cez bránu sviatosti pokánia: čiže uznaním svojho omylu a odprosením Otca a bratov.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Ďakujem za hodnotný článok. Súhlasím.
Odoslané 29.4.2013 1:16.
Vďaka, tak dôležité a potrebné pre pochopenie toho, čím Cirkev je a čím nie je.
Odoslané 29.4.2013 6:05.
Zaujal ma výborný článok,ale aj motto Pia XII. úplne na začiatku. Toto motivovalo v rokoch 1962 a neskôr tých, ktorých prepustili z väzenia, aby riskovali a začali zakladať medzi mládežou vzdelávacie krúžky. Boli to predovšetkým vdp. RNDr. Vladko Jukl, ktorý odišiel vlani do večnosti v 88 r. života, jeho priateľ MUDr. Silvo Krčméry, a viacerí spolupracovníci, ktorých mená si bolo lepšie kvôli výsluchom nepamätaľ a preto ich ani nezverejňovali. Títo sa snažili premostiť naše univerzitné vzdelanie s katolíckou vieroukou, neskôr nás zoznamovali s dôveryhodnými kňazmi, kde sme nabrali duchovnú formáciu k prijatiu sviatostí. Akto mal možnosť, bez indexov a bez papierov študoval teológiu, aby mohol katechizovať v rodinách s deťmi
Takže chcem pripomenúť sestrám a bratom, ktorí majú trochu rezervovaný postoj k "tým vzdelaným". Nemali sme okrem občasného vydania JKS a kalendára, prešpikovaného oddanosťou socialistickej vlasti, žiadnu näboženskú literatúru, áno, mať aspoň Nový zákon bola vzácnosť. Učili sme sa cudzie jazyky nie preto, aby nám pršalo do nosov, ale preto, lebo z bývalého východného Nemecka sa dalo
pomerne ľahko dovážať sv. Písmo, rôzne druhy katechizmov pre všetky vekové kategórie, koncilové dokumenty.Komunikácia s Poľskom a Maďarskom už bola ostrejšie sledovaná. Muž, tak to sa nám snažili napĺňať obsah tohoto motta naši starší bratia a sestry, kňazi i laici, tajné rehoľníčky- aby sme si potom, keď ukončíme štúdiá, vedeli vieru aj brániť a ak sa dalo, aj ohlasovať. Rozišli sme sa z Bratislavy na vidiek, lebo tam nás čakala práca.
Vďaka tejto generácii, Pán im odplať všetko snaženie, námahu a odvahu riskovať.

+
Odoslané 29.4.2013 16:42.

Články - obsah