"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím - I.

Začneme otázkou: Koľko percent ľudí v našej farnosti je veriacich? Mohli by sme počuť najrôznejšie odpovede. Tí, ktorí chodia do kostola, zvyčajne udávajú menej percent než tí, ktorí tam nechodia. Niekto totiž vychádza zo skúsenosti, iný z rozličných predstáv o počte veriacich. Kto číta štatistiky, vychádza z nich. Predstava ani skúsenosť však ne­majú presné čísla. A už vôbec nie štatistika. (Spisovateľ G. B. Shaw ho­voril, že pozná tri druhy lží: veľkú lož, malú lož a štatistiku. J)

Nikto nemá meradlo či počítadlo viery. Najbližšie k pravde je skutočnosť, že verí skoro každý, ba až úplne kaž­dý. Predstavme si nasledujúcu situáciu:

Inštitút pre výskum verejnej mienky prevá­dza v okresnom meste výskum o tom, koľko ľudí je a koľko nie je veriacich. Na miestnej autobusovej stanici položí otázku aj mužovi stredného veku. Ten odpo­vie, že je neveriaci. A je to práve ten muž, ktorého obvodný lekár z ich obce poslal do okresnej nemocnice na odborné vyšetrenie. Kde však je nemocnica, to muž nevie. Spýta sa a ide tým smerom, kam mu ukážu. Na vrátnici v nemocnici sa spýta na patričného lekára. Dá na radu vrátničky a v nájde­nom oddelení si sadá pred muža v bielom plášti a hovorí mu o svojich ťažkostiach. Muž v bielom napíše niečo na papier a žena v lekárni vydá krabičku. Muž sa vracia na autobusovú stanicu a kupuje si lístok do miesta bydlis­ka. Pokojne si sadne a čaká až autobus odíde. – Zvláštny to neveriaci! Veril náhodnému chodcovi, ktorý ho poslal k ne­mocnici; tu veril vrátničke; veril, že muž, ktorí sedí pred ním, je naozaj lekár a ešte patričného odboru; veril, že mu predpísal liek a nie jed; veril, že žena v lekárni je magistra a nie upratovačka; veril, že recept dobre prečítala; verí, že muž sediaci za volantom, má vodičský preukaz a je triezvy; verí, že autobus ide podľa cestovného poriadku... Keby tento náš človek bol naozaj neveriaci, ako tvrdí, chcel by u lekára vi­dieť jeho občiansky preukaz, ktorý by porovnal s lekárskym diplomom. Tak by postupoval aj v lekárni. A vodičovi za volantom by dal fúkať do de­tekčnej trubičky a možno by mu preskúšal i zrak. Neurobil nič z toho – veril...

Už počujem vašu námietku, že bez takej viery by bol život nemysliteľný. Veríme tomu, že učiteľ učí správne deti pravopis, veríme, že v samoobsluhe je v krabici to, čo hlása nápis na nej. Veríme... Ale aj tak to nie je tá viera, ktorú mali výskumníci z inštitútu na mysli. Toto by sme mohli skôr charakterizovať ako dôveru.

Čo je to teda viera? Je to dar, je to milosť. Dar, ktorý dáva Boh a na ktorý človek odpo­vedá svojím áno. A naviac je to postoj. Viera nie je filozofický alebo svetový názor, viera je štýl života, viera je uskutočnená odpoveď na Božiu výzvu. Viera je prijatie Božieho Syna Ježiša Krista do nášho života. Viera je krok do tajomstva, je to intimita s Bohom, je to kvas nového života.

Nikto sa nezamiluje preto, lebo sa presvedčil o tom, že zamilovať sa je krásne, alebo preto, že prečítal množstvo kníh o fenoméne zamilovanosti. Človek sa zamiluje preto, lebo sa stretol s osobou, ktorá v ňom prebu­dila lásku. Podobne človek uverí preto, lebo sa s­tretol s osobou, ktorej možno veriť, s osobou, ktorá vzbudzuje dôveru. Každá láska je láskou voči nie­komu a každá viera je vierou v niekoho. Kresťanská viera nie je vierou v niečo, ale vierou v niekoho.

 

Slovo „verím“ má teda dva základné významy: verím „v čosi“verím „komusi“. Väčšina nášho života je postavená na tomto krátkom slove. Dieťa celé roky zberá vedomosti na základe viery. Verí vysvetleniam rodičov, verí starším súrodencom, verí kamarátom, verí učiteľom... Malé množstvo tohto poznania si môžeme overiť. Všetky hlbšie vzťahy k druhému človeku budujeme na dôvere. Na prvý pohľad nie je možné overiť, či osoba, ktorá tvrdí, že ma miluje, naozaj hovorí pravdu, alebo iba používa krásne slová... Na mostoch dôvery budujeme najcennejšie rozmery nášho života. Na takomto základe dôvery budujeme manželstvo a rodinu. Vieme, že ak nás priateľ, manžel alebo tí, ktorí nám vyznávali lásku, sklamú, prežívame najbolestnejšie drámy. Šťastný je ten človek, ktorý má komu dôverovať a ktorý nie je sklamaný. Teda viera zohráva v živote každého človeka mimoriadne dôležitú úlohu.

 

Nás zaujíma náboženská viera. Tá má tiež dva rozmery: 1. Verím to, čo Boh zjavil, a teda prijímam ako pravdu isté množstvo informácií, ktoré mi odovzdal. Najdôležitejšie z týchto informácií boli zachytené vo vyznaní viery: verím v jestvovanie Boha, verím v Otca, Syna a Ducha Svätého, verím v tajomstvo Vtelenia, v Zmŕtvychvstanie, v život večný. Čiže verím v „čosi“. 2. Ale verím aj Bohu, keď ho uznávam za najvyššiu a o všetkom rozhodujúcu autoritu. (Tento druhý rozmer viery nazývame dôverou.)

V prvom prístupe najdôležitejšiu úlohu plní rozum, ktorý úkonom viery vstupuje na terén, ktorý mu je nedostupný. Totiž to, čo prijíma ako pravdu, nie je mu samozrejmé a nedokáže to pochopiť. Prijíma to na zásade, že dôveruje tomu, kto mu to hovorí, čiže Bohu. Rozum cíti svoju malosť voči pravdám, ktoré mu podáva Boh, pretože často z pohľadu logiky rozumu nemôžu jestvovať. Až uvedomenie si toho, že rozum má schopnosť jedného rozmeru poznávania a že môžu jestvovať aj iné rozmery skutočnosti, ktoré rozum nemôže poznať, dovoľuje rozumu „kapitulovať“ a súhlasiť s novým nástrojom poznania, ktorým je viera.

Viera ako dôvera je viac dielom srdca než rozumu. Uľahčuje ju láska, ktorá spája toho, kto verí, s tým, komu verí. Láska skrze vieru sa stáva nástrojom poznania. Preto aj v otázke viery sa nesmieme púšťať cestou pochopenia, ale cestou lásky. Ten, kto miluje, začína chápať. Chcieť urobiť lásku závislou na pochopení je veľkým nedorozumením. Nemáme totiž prikázanie: „Budeš chápať Boha...“, ale (hlavné prikázanie znie): Budeš milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých svojich síl. Ten, kto miluje, chápe.

Dnes, keď častokrát staviame rozum vyššie ako srdce a pochopenie vyššie ako lásku, dopúšťame sa mnohých omylov. Koľko manželov narieka nad tým, že „on ma nechápe“, „ona mi nerozumie“. Zatiaľ čo v manželskej prísahe niet ani slova o porozumení, je tam reč o láske: „Sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť...“ Keby manželia skutočne milovali jeden druhého, tak by sa aj chápali.

Presne ten istý mechanizmus funguje aj v náboženskej viere: Ten, kto miluje Boha, čoraz plnšie chápe to, čo Boh hovorí. Kto nemiluje, a chce len pochopiť, nikdy nič nepochopí; stratí sa v slepej uličke, z ktorej niet východiska.

 

 

Skúsme v tomto týždni hľadať odpoveď na otázky: Čo je teda viera? Čo znamená veriť?

 

Kde?  KKC 27–175;  Kompendium 1–32;  YouCat 1–24

Predchádzajúci

Články - obsah