"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v Ducha Svätého – XII.

Sedem darov Ducha Svätého (IV.)

 

6. Dar nábožnosti

Ak o niekom hovoríme, že je „nábožný“, dosvedču­jeme, že verne plní svoje náboženské povinnosti. V antickej dobe mával tento termín širší zmysel: je to predovšetkým čnosť, ktorá riadi ľudské vzťahy. Vo Svätom písme je považovaný za nábožného, kto je verný svojim rodičom, príbuzným, priateľom. Proroci nabádajú ľud k zbožnosti voči Bohu, pretože je pre ľudí ako otec, ako priateľ. On je – ako čítame v knihe Zja­venia – jediný svätý, teda jediný, ktorý zostáva verný vo všetkých životných situáciách (porov. Zjv 15, 4). To zahŕňa zachovávanie jeho zákona a istých náboženských úkonov. Rozumie sa samo sebou, že skutočná zbož­nosť sa nemôže obmedzovať na vonkajšie úkony, na obrady, ale živí sa láskou, ktorá oživuje, ako napomí­nal už prorok Ozeáš (porov. Oz 6, 6).

A aká má byť naša zbožnosť voči ľuďom? Kresťan má milovať všetkých. Môže však byť verný všetkým, môže všetkým dôverovať? Duchovní autori rozlišujú: musíme preukazovať dobro všetkým, priateľom i nepriateľom, ale dôverovať môžeme len Bohu a len tým z ľudí, ktorých poznáme a ktorí si zasluhujú našu dôveru. Ale ako možno poznať človeka? Každý z nás je tajomstvom slobody a lásky. Práve preto, že človek je tajomstvom, nemožno ho poznávať podľa „vedeckých meradiel“.

Dostojevskij napísal legendu o krištáľovom paláci. Postavil si ho jeden vedec. Vpustil doň len to, čo je dokázané, jasné a rozumné. Čo je tajomné, to vyhodil von ako nehodné vedca. Presťahoval sa do tohto domu a je naň hrdý. Chváli sa jasom, ktorý ho obklopuje. Ale čoskoro sa začína nudiť, pretože tam nenachádza dve veci, ktoré obveseľujú život: slobodu a lásku. Tieto dve veci nemôžu byť nikdy „jasné“.

Z toho vyvodzuje teológ Pavol Florenskij záver: sú dva odlišné spôsoby poznania: spôsob poznania vecí a spôsob poznania osôb. Keď objavu­jeme veci, postupujeme spôsobom, ktorý nám radil Descartes: najskôr objavíme, čo je zrejmé, jasné, potom postupujeme k menej jasnému, pritom logicky uva­žujeme. Nakoniec zostávajú len číre domnienky, ktorým príliš nedôverujeme. Inými slovami: staviame krištáľový palác. Úplne iná situácia je, keď sa stretávame s osoba­mi. Tie nie sú nikdy „jasné“. Ich srdce, ich úmysly nie sú nikdy zrejmé. Nezostáva nám nič iné, než iný prístup, totiž prejaviť im na začiatku dôveru. Keď s nimi žijeme v dôvernom vzťahu, odhalia sa a dajú sa poznať tým, že prejavia svoju dôveru nám.

Nie je riskantné dôverovať? Či nevznikajú práve z tejto neprezieravej počiatočnej dôvery tragédie? Ak máme prijať neznámu osobu, zvyčajne chceme, aby ju iní doporučili ako vernú. Ale aj v takých prípa­doch sa človek často pomýli. Napriek tomu sa „duchovní Otcovia“ nemýlili, mávali totiž cardiognózu, poznanie sŕdc, čítali – ako sa to často dosvedčuje – v dušiach druhých ako „v otvorenej knihe“. To je celkom isto dar Ducha Svätého. V istej miere je daný všetkým spravodlivým a zbožným kresťanom, a preto môžu pokojne zachovávať zbožnosť nielen voči Bohu, ale aj voči ľuďom podľa Ducha, ktorý ich vedie.

 

7. Dar bázne Božej

Použitie výrazov ako bázeň Božia, smrť či peklo desia moderného človeka, ktorý ich považuje za prežité stredoveké strašidlá alebo plod barokových kázní. Túto averziu chcú niektorí ospravedlňovať učením Nového zákona o láske, ktorá premáha strach zo zavrhnutia. Ako sa zdá, ani psychologické dôvody nehovoria v prospech bázne. Ako pri výchove mladých, tak aj na verejnosti sa nedosahuje mravného prospechu hrozbami.

Tvrdí sa, že „atmosféra strachu“ charakterizuje primitívne náboženstvá. Čím je vyvinutejší pojem o službe Bohu, tým menej sa hovorí o trestoch. Aj to je správne. Ale z týchto predpokladov by sme mohli odvodiť záver o dvojakom náboženstve: jedno pre prostý ľud a druhé pre pokročilých, ako ironicky tvrdil francúzsky filozof Voltaire: „Ja neverím v diabla, som však rád, že v neho verí môj krajčír.“ Marcion už v prvých kresťanských storočiach chcel uľahčiť svedomiu svojich stúpencov. Hovoril, že všetky hrozby Boha a tresty patria do Starého zákona, ktorý našťastie už pominul a bol nahradený Novým.

Čo nám hovorí kresťanské učenie o Božej bázni? Veríme, že je pravda, čo hovorí Sväté písmo vetou: „bohabojnosť je počiatok múdrosti“ (Ž 111, 10). V inom žalme sa opakuje: „Blažený muž, ktorý sa bojí Pána“ (Ž 112, 1). Je však zaujímavé, ako je tento cit spojený s iným typicky biblickým pojmom: Božia sláva. Boh je slávny, keď zjavuje svoju velebnosť, prejavuje svoju moc vo svojich zázračných skutkoch. Hebrejčina má pre slávu výraz kabôd, čo doslovne znamená ťarcha. Keď sa zjaví Božia sláva, ľud si uvedomuje, že je potrebné brať veľmi vážne Božiu existenciu, jeho slová a to, čo od nás požaduje.

Kto získa toto pevné presvedčenie, žije v Božej bázni. V slovenčine máme dva výrazy: strach a bázeň. Strach z Boha nie je nervová slabosť vyvolaná fanta­stickými predstavami. Naopak je to pokojné rozhod­nutie: brať vážne vážne veci a neprikladať veľkú dôležitosť tomu, čo nemá cenu. Preto nás bázeň Božia oslobodzuje od zbytočného strachu, učí nás, aby sme sa nebáli ľudí, živlov, zvierat a ani diabla.

Svätý Ján Klimak ukazuje, akí smiešni sú tí, ktorí chcú kradnúť, ale utečú, pretože sa boja zlých psov, no neboja sa Boha, ktorý vidí aj zlý úmysel. Ten istý autor je tiež prísny na škrupulóznych ľudí, ktorí majú strach z budúcnosti, pretože neveria v odpus­tenie hriechov, v Božie milosrdenstvo voči kajúcnikom. Sväté písmo hovorí, že bohabojnosť je len počiatkom múdrosti. Je to prvý stupeň duchovného života, ktorý vedie k Božej láske. Ako príklad zrelosti v duchovnom živote môžeme uviesť svätého Antona Pu­stovníka, ktorý na konci svojho života povedal: „Už sa Boha nebojím.“ Pochopil, že brať Boha vážne znamená milovať ho z celého srdca.

Články - obsah