"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v Ducha Svätého - VI.

Tituly Ducha Svätého (I.)

 

Pôsobenie Ducha Svätého je univerzálne. Možno ho popísať podľa titulov, ktoré mu dávajú Sväté písmo a tradícia.

 

1. Posvätiteľ

Na prvom mieste je nazývaný Posvätiteľ, pretože posväcuje, robí kresťanov svätými.

Kto však môže byť nazývaný svätým? Starý zákon trvá na tom, že len Boh je svätý. Jeho svätosť je pre ľudí neprístupná. Človeku nie je dovolené ani približovať sa k miestam, kde sa Boh zjavuje, kde možno cítiť jeho prítomnosť.

Keď chcel Mojžiš zblízka obzrieť horiaci ker, počul hlas: Nepribližuj sa sem! Zobuj si sandále zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem!“ (Ex 3, 5).

Neskôr, keď Mojžiš dorazil na to isté miesto so všetkými, čo vyšli z Egypta, Božia svätosť sa na hore Sinaj zjavila ešte velebnejším spôsobom. Bolo mu povedané: Choď k ľudu a urob, aby sa posvätil dnes i zajtra: nech si operú šaty a nech sú pripravení na pozajtra, lebo pozajtra pred očami všetkého ľudu zostúpi Jahve na vrch Sinaj. Potom vyznač obvod vrchu a povedz: „Neopovážte sa vystúpiť na vrch, ba ani sa dotknúť jeho úpätia! Lebo kto sa dotkne vrchu, bude vydaný na smrť! (Ex 19, 10-12).

Ešte pôsobivejšie je videnie proroka Izaiáša: Videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne a vlečka jeho rúcha napĺňala Chrám. Okolo neho sa vznášali serafíni. Každý mal po šesť krídel... A vzájomne si prevolávali tieto slová: „Svätý, svätý, svätý je Jahve Cebaot (Pán zástupov), celá zem je plná jeho slávy.“ A od zvuku tohto hlasu triasli sa veraje brán a Chrám sa naplnil dymom. Vtedy som skríkol: „Beda mi! Stratený som! Veď ja som človek nečistých perí a bývam medzi ľuďmi nečistých perí a moje oči videli Kráľa, Jahveho Cebaot.“ Vtedy priletel ku mne jeden zo serafínov so žeravým uhlíkom, ktorý vzal kliešťami z oltára, ním sa mi dotkol úst a povedal: „Pozri, toto sa dotklo tvojich perí, spadla z teba tvoja vina, tvoj hriech je odpustený!“ (Iz 6, 1-7).

Tieto úryvky sú veľmi poučné. Predovšetkým sa v nich zdôrazňuje, že svätosť je výlučná vlastnosť Boha. Od tých, čo sa chcú k nemu priblížiť, sa vyžaduje očis­tenie. Avšak v Izaiášovom videní sa objavuje aj opačný aspekt: samo priblíženie sa k Bohu očisťuje, robí človeka nepoškvrneným.

Z toho možno lepšie pochopiť, ako sa používajú slová. V súčasnej reči označujeme termínom „svätý“ morálne dokonalého človeka. Panna Mária je najsvätejšia, pretože nie je poškvrnená žiadnym hriechom. Cirkev predpisuje, aby sa človek, než pristúpi ku svätému prijí­maniu, očistil od hriechu. Sme však schopní to vykonať? Bez Božej milosti nikto nie je schopný dosiahnuť mravnú čistotu!

Sledujeme teda dva póly tej istej skutočnosti: musíme sa udržiavať čistými, aby sme sa mohli priblížiť k Bohu, a na druhej strane nás očisťuje už samo priblíženie sa k nemu. Preto sa v teológii hovorí o „mravnej svätosti“, ktorá sa prejavuje bezúhonným životom, a o „ontologickej svätosti“, ktorou je prítomnosť Boha v duši.

Tajomstvo Nového zákona overujeme totiž týmto spôsobom: Duch Svätý, ktorý prebýva v našom srdci, nás robí svätými a nepoškvrnenými pred Bohom, ale na druhej strane sa my musíme snažiť uchovávať si zodpovedajúcim mravným správaním túto svätosť, ktorá nám bola daná pri krste.

 

2. Oživovateľ

Tento titul poznáme z „veľkého“ (Nicejsko-carihradského) Kréda, kde vyznávame, že Duch „dáva život“, je oživujúci, dáva nám žiť: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa“ (lat. „Dominu et Vivificantem“, čes. Pána a Dárce života“).

Pri stvorení sveta sa život javí ako korunovanie diela: najskôr rastli­ny, potom živočíchy, nakoniec človek. Boh mu vdýchol do nozdier dych života. Tak sa stal človek živým tvo­rom (porov. Gn 2, 7), obrazom živého Boha.

Z tohto popisu vidíme, že sa život, ktorý je vždy božským darom, uskutočňuje postupne. Život, ktorý nám dáva Duch Svätý, je božský, a je účasťou na živote Najsvätejšej Trojice. A grécki Otcovia sú presvedčení, že práve on je naším „prirod­zeným životom“. Keby ľudia žili podľa prirodzenosti, nebol by vo svete hriech. Termín prirodzenosť má ten istý koreň ako sloveso rodiť sa. Podobný pôvod má aj grécky výraz physis. V tejto súvislosti, žiť „prirodzeným životom“ znamenalo pre prvých mníchov návrat k rajskému životu: pokušenie zla je preko­nané, telo poslúcha dušu, duša Boha. Dokonca aj vesmír sa vracia k pôvodnej podriadenosti človeku: v živote svätých otcov púšte čítame, že divá zver – levy, hady, vlci – sa dávali do ich služieb.

Otcovia tiež zdôrazňujú, že v raji bol veľký pra­meň, ktorý dával život celej záhrade, aj keď v raji nepršalo. V symbolickom zmysle slova je v živote kresťana týmto prameňom Duch Svätý, živá voda prisľúbená Kristom, ktorá je schopná dať znovu rozkvitnúť každej púšti duše, spôsobenej hriechom.

 

D.ú.: Nájsť ďalšie tituly Ducha Svätého – vo Svätom písme, v hymnoch a piesňach o Duchu Svätom...

(Citáty podľa Jeruzalemskej biblie)

 

Články - obsah