"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v odpustenie hriechov - III.

(Pokračovanie v Roku milosrdenstva.)

Štvrtú kapitolu knihy Genezis pokladajú vykladači Písma za kapitolu druhého hriechu. Máme pred sebou Kaina a Ábela, prvých dvoch bratov, prvých súrodencov na zemi. Prvý hriech sa udial v raji pri zakázanom strome a bol to hriech proti Bohu; druhý hriech, Kainova vražda, bol spáchaný proti bratovi. Túto dvojitú tvár hriechu nemôžeme poprieť, lebo Boh a človek sú dve ob­lasti, v ktorých sa ľudská duša zaťažuje hriechom. Všetky naše hriechy môžeme zaradiť do týchto dvoch kategórií. Mohli by sme to však vyjadriť aj tak, že je to rub a líce jednej podstaty, ktorá sa sústreďuje v jednom bode, v nedôvere v Boha. Takto sa začali dejiny hriechu na zemi.

Na prvý pohľad sa nám zdá, že to poradie, prvý a druhý hriech, sme určili správne, ale ak sa na vec zahľadíme dôslednejšie, bude nám jasné, že prvý hriech mal svoje následky a pokračovanie už oveľa skôr, než pri tejto bra­tovražde. Hovorili sme už, že Eva jedla zakázané ovocie, ale nechcela byť hriešnicou len sama. Strhla do hriechu aj svojho manžela. Adam poslúchol hlas svojej ženy a tiež zhrešil. Hlas ženy zvíťazil u neho nad hlasom Boha. Keď potom večer zbadali prichádzať k sebe Boha tak, ako chodieval aj inokedy, začali pred ním utekať a skrývať sa. Potom sa pred ním začali vyhovárať a zvaľovať vinu jeden na druhého. Pri prvom hriechu nena­chádzame ducha kajúcnosti – a potom niet divu, že sa hromadia ďalšie hriechy. Tak je to aj s nami: často si niektoré hriechy nevšímame. Lenže to nie je biblický pohľad. Sväté písmo hriechy nezamlčuje. Keď sa hlbšie zamyslíme, objaví sa nám tam tá dlhá reťaz prvého hriechu. Veď aj zavraždenie brata bolo ovocím toho prvého hriechu. Ak človek stratí Boha, tak sa mu stratí aj brat. To je zákonitosť.

Zem, domovina človeka, sa dostala pod Božiu kliatbu. Bola to pokuta za hriechy človeka. Únavná práca, tŕnie a bodľačie, bolesť s rodením a výchovou detí, stali sa údelom otca i matky. Ako vidíme, Eva túto pokutu ochotne znášala. Boh ju vyhnal z raja, ale s prísľubom, že sa stane matkou. A my ju počujeme s radosťou plesať nad svojím prvo­rodeným synom. Nazvala ho Kainom. Toto meno znamená v našej reči ko­pija, šíp. Brány raja sa zatvorili za človekom, ale život šiel ďalej, lebo Eva ako matka smela plesať od radosti: „Získala som človeka od Pána!“ Tým nám hovorí, že aj z raja vyhnaný človek zostal pod Božím dohľadom.

Sväté písmo nám takto stručne vykreslilo radostný obraz rodinného šťastia mimo raja. Sotva jestvuje na zemi niečo krajšie, ako radosť rodičov – zvlášť matky – nad narodeným synom. Boh nás vyhnal z raja, ale išiel s nami, neopustil nás. Boh prisľúbil a svoje slovo aj splnil. Bola to taká radostná skúsenosť srdca matky, že sa vôbec nečudujeme jej plesaniu. Živila ju viera, že Boh bude s nami aj mimo raja.

Nevieme, koľko času prešlo, kým Eva porodila svojho druhého syna. Ale tak sa nám zdá, že ani nie veľa. Čo je však zaujímavé, Sväté písmo nespomína druhé­ho syna, ale Kainovho brata. A to tiež nie je bez príčiny. Veď narodenie Ábela bolo najväčším šťastím pre Kaina, že už nemusel byť sám, ale mal aj brata. To by si mali všetci rodičia dobre uvedomiť, že najlepším darom pre ich synčeka alebo dcérku je ďalšie dieťa, aby to prvé malo súrodencov. Zdá sa nám, že Evine pôrodné bolesti pri tomto druhom synovi boli omnoho väčšie. Ba už ani chlapec sám tak mnoho nesľuboval, ako ten prvý. Bol slabší a matka s ním mala omnoho viac starostí, aby ho zachovala pri živote. Asi preto mu už nedá­va také víťazoslávne meno. Pomenuje ho Ábelom, čo znamená vzdych. Matka akoby tu prorocky predvídala, ale v skutočnosti nemala ani len tušenie o tom, akým boľavým vzdychom bude v jej živote tento druhý syn.

Sväté písmo nám aj touto scénou v Adamovej rodine chce povedať vážnu vec. Deti sa rodia, ale nikdy vopred jasne nepredvídame, čo z nich bude. Jed­ny robia viac starostí, druhé menej. Musíme si tiež uvedomiť, že postupom času sa môže osud detí zvrtnúť. Vieme, že tá jasajúca radosť Evy sa postupom času premenila na nevysloviteľnú bolesť. Nevieme si snáď ani predstaviť, akú bolesť cítila, keď sa dopočula, že sa jej syn, od Boha získaný, stal vrahom svojho jediného brata. Už nemôže viac vidieť svojho druhého syna, ale musí sa dívať na vraha s ovisnutou tvárou. A toto všetko bolo ovocím toho prvého hriechu, jej hrie­chu. To je zákonitosť hriechu, že plodí ďalší hriech, a to vždy horší.

A musíme si uvedomiť ešte jednu pravdu. Prvý hriech človeka sa odo­hral v raji a nevykonali ho ateisti, ale ľudia, ktorí mali dovtedy úzky vzťah s Bohom. Ani tá najlepšia rodina, ani to najviac veriace zhromaždenie nie je zárukou pred pádom do hriechu. Naopak! Neraz práve tam môžeme ťažko padnúť. Hriech je nevysloviteľne vážna záležitosť. Bojme sa hriechu, najmä toho svojho, ale potom aj hriechov tých, ktorých nám Pán postavil do cesty. A to sú v prvom rade naša manželka či manžel, deti, vnuci alebo aj súrodenci. Hriech je taká zložitá záležitosť, že si s ním sami neporadíme.

 

Články - obsah