"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v odpustenie hriechov - IV.

Vráťme sa ku Kainovi. Jeho rodičia nám neboli celkom podobní. Boli výnimkou, pretože sa nenarodili z krvi a z tela, ale sám Boh ich sformo­val z prachu zeme. Určite boli dobrí, veď inak by ich Stvoriteľ nemohol ani vypustiť zo svojich rúk. Kain a Ábel sú nám už bližší, lebo tí sa narodili na podobu svojich rodičov. Nebola ešte nijaká „rodová línia“, ale, žiaľ, hriechy rodičov sa v prvom synovi prejavovali v hrubšom vyda­ní.

V Kainovej tvári sa chceme viac pozerať na seba a skú­mať, či sa v ňom nenájdeme. Kladieme si teda otázku: Kto a aký bol Kain? Mnohí vidia v ňom len bratovraha, ale my tak nehovorme, lebo pôvodne ním istotne nebol. Naopak, mal rád svojho brata. V jeho charaktere nachádzame aj vzácne črty. Nebol hneď bratovrahom, ale stal sa ním postupne. Podobne ako Judáš bol vyvoleným učeníkom, no postupom času sa stal služobníkom diabla. Tak to bolo aj s Kainom. Jeho mimoriadnosť spočívala práve v tom, že bol prvým synom na zemi. Prvorodené deti majú obyčajne v rodine svoje zvláštne miesto. Jedno je isté, že sú vždy starší ako tí druhí a hrozí im nebezpečenstvo, že ako prví chcú panovať, vládnuť. Je celkom možné, že aj Kain si príliš uvedomoval toto svoje prvenstvo. A to mu upierať nikto nemohol.

O Kainovom detstve a mladosti sa zo Svätého písma nič nedozvedáme. No sme presvedčení, že Kain s Ábelom sa mali naozaj radi. Obaja vyrástli v nábožnom duchu svojich rodičov. Povahovo však boli veľmi rozdielni a podľa toho si zvolili aj svoje zamestnanie. Obidvaja milovali prácu a to bolo pekné. Kain sa stal roľníkom a Ábel pastierom. Obaja boli svojím zamestnaním pripútaní k pôde. V tom čase ešte neboli školy ani žiadna hos­podárska konkurencia, ale ak človek chcel byť zdravý, tak telesne, ako aj du­chom, musel pracovať, mať svoje zamestnanie a svoje poslanie.

Môžeme sa domnievať, že Kain sa stal roľníkom z vlastnej iniciatívy. A toto je dôležitý poznatok pre všetkých rodičov, aby sa každé dieťa dostalo na svoje miesto podľa svo­jich schopností a povahových vlastností, a nie z prinútenia, lebo to si nikdy dôkladne neosvojí, to nebude jeho. Všeličo začne, a nič nedokončí. Keď sa stal Kain dobrým roľníkom, to istotne malo svoju príčinu v tom, že ho to tešilo, a preto mal po čase aj určité úspechy. Vidíme to z toho, že mal čo predložiť na obetu. Nebol teda darebák. Práca mu bola milá a prácou svojich rúk sa aj vzdelával – nadobúdaním skúseností. Bol to teda pekný a podnikavý človek.

Čítame o ňom, že po istom čase doniesol z plodu zeme Bohu obetný dar. Uvedomo­val si, že zem mu výdatne rodila, mal úspechy, že za to všetko nemôže vďačiť iba svojej šikovnosti, ale aj Pánovi, ktorý ochotne dával slnko i rosu na jeho zem. Ako však Bohu poďakovať? – Došiel k takému záveru, že si postaví oltár, pokladie naň plody zeme a takto to odo­vzdá Bohu pomocou ohňa ako zápalnú obetu. Uvedomil si, že Bohu nemôže ďakovať len takou obyčajnou cestou. To musí byť niečo slávnostné a dôstojné. Poznal už napríklad zákon ohňa, ktorý premieňa hmotu. Oheň teda premieňa hmotu a odnáša ju v plameňoch a v dyme hore k oblakom. Po­vedal si teda, že plody zeme pošle ako vďaku pomocou ohňa k Bohu.

Kain sa chcel týmto názorným obetovaním priblížiť k Bohu. Bola to túžba človeka vyhnaného z raja, ktorému sa stratila Božia blízkosť. Tu vidíme, ako sa vytvoril prvý kult a náboženstvo. Celá záležitosť ho natoľko zachytila, že o tom musel povedať svojmu bratovi. Nechcel to robiť sám, ale spolu s ním. A vidíme ich spolu, ako stavajú oltáre a obetujú Bohu z toho, čo majú, každý podľa svojho.

Dejiny prvého hriechu boli veľmi tmavé, ale dejiny druhého už doslova tra­gické. To rozdelenie bratov sa začalo veľmi skoro. A čo nás najviac prekvapu­je, začalo sa to pri obetnom oltári, pri bohoslužbe. Kain a Ábel krásne spolu žili, spolu pod­nikali, ale skončilo to smutnou bratovraždou. Pýtame sa, ako sa to mohlo stať? – Uvedomme si teda, že krivo môžeme ísť nielen vtedy, keď robíme zlo, ale aj vtedy, keď robíme dobro, ale nerobíme ho dobre. Veď aj Kain aj Ábel obe­tovali, ale Boh na ich obetu rozdielne reagoval. Milostivo zhliadol na obetu Ábelovu, ale na obetný dar Kainov nezhliadol. V akej forme sa to prejavilo, o tom Písmo nehovorí, ale rozdiel tam musel byť veľký. Táto udalosť nám chce zaiste pripomenúť, že Boh nezostane chladný, bez záujmu, ani pri takejto našej službe. Zaujíma sa o naše obety a vždy príde medzi nás, keď obetujeme. Lenže prečo obetu jedného prijíma tak, druhého onak, nad tým sa mal zamyslieť Kain, ale aj my. Boh je svätý a také je aj jeho zaobchádzanie s nami. Služba Kaina i Ábela bola navonok rovnaká. Boh sa však díva do hĺbky nášho srdca a podľa toho nás aj hodnotí. My však pri hodnotení človeka ideme veľa ráz mimo. A je to len preto, že neberieme do úvahy otázku hriechu. Kto však chce opravdivo pomáhať ľuďom, nemôže otázku hriechu obchádzať. Ján nám to hovorí takto: „Prečo zabil Kain svojho brata? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé.“ (1 Jn 3, 12). Keby aj Ábelove skutky boli bývali zlé, nemusel by zomrieť, ale preto, že bol iný, musel zmiznúť. Brat Kain túto rozdielnosť zbadal, nemohol ju zniesť, a preto ho odpratal. Teda nie nedostatok životného priestoru, ale rozdielnosť v živote a v skutkoch vy­volala vraždu. Až po dnešné dni preteká krv zo smutných bratovrážd len preto, že sme rozdielni, že jeden je Žid, druhý Riman, jeden je katolík, druhý protestant alebo mohamedán, jeden je v takej, druhý v onakej strane. Ale najsmutnejšie na tom je, že tie smutné bratovraždy sa dejú pri obetnom oltári.

V čom teda vlastne spočíval rozdiel medzi Kainom a Ábe­lom? Odpoveď sme už počuli: Iba v tom, že Kainove skutky boli zlé, Ábelove však spravodlivé. Ale či neobetovali jednako? Naoko hej, ale v skutočnosti nie. A Bohu tento rozdiel nemohol uniknúť. Je pravda, že Kain nebol bezbožník, naopak, hľadal Božiu tvár, ale už bol človekom, ktorý nebol u Boha doma, ktorý už vypadol z jeho blízkosti. Pritom však to ešte vždy bol človek hľadajúci Božiu tvár a modliaci sa k Bohu. No táto jeho zbožnosť nebola opravdivá. Jeho obetovanie sa nepodobalo Ábelovmu. Ábel prinášal obetu z tuku prvorodených svojho stáda, kým Kain bez výberu len z plodov zeme. Za Ábelovou obetou bola aj celá jeho bytosť, kým pri Kainovi by sme tú ozajstnosť, tú celosť oddanosti darmo hľadali. To bolo zdanie a nie skutočnosť, forma bez duchovného jadra, len povinnosť bez vnútorné­ho zápalu. Bola to modlitba, ale nie v duchu a v pravde. Preto sa nečudujme tomu, že sa Boh o jeho obeť nezaujímal.

Táto udalosť je výstrahou pre našu zbožnosť, naše modlitby a obety. Máme spravodlivého Boha, ktorý sa nedá oklamať ani našou zbožnosťou. To nám hovorí smutná história prvých dvoch bratov na zemi.

 

Články - obsah