"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v odpustenie hriechov - IX.

Pre úvahu nad odpustením a zároveň aj Božím milosrdenstvom pozrime sa dnes na podobenstvo o márnotratnom synovi. Viem, že je všetkým notoricky známe. Svojím spôsobom ale práve takýto pohľad je tým najhorším variantom. Pretože: Čo nám môže niekto povedať nové? Počuli sme to najmenej päťdesiatkrát... Bude dobré, ak sa nad týmto asi najznámejším a pre mnohých najkrajším podobenstvom zamysleli trocha inak.

Vieme, že toto podobenstvo je viac než o márnotratnom synovi skôr o tom staršom bratovi, pretože to podobenstvo Pán Ježiš na prvom mieste povedal farizejom a zákonníkom. Ale hlavne hovorí o Otcovi. A o Ježišovi, ktorý Otca stelesňuje.

Text nájdeme v evanjeliu svätého Lukáša, kapitola 15., verše 11. až 31. Nebudeme to čítať celé, poznáte text veľmi dobre, prečítajme si ho doma. Zastavíme sa pri niektorých veršoch, ktoré súvisia s našou témou.

Toto podobenstvo nám pomáha objaviť nežnú, láskyplnú a milosrdnú tvár Boha Otca, ktorú nám zjavuje Ježiš. Ak hovoríme o obrátení, tak obrátenie je v tomto prípade akýmsi prechodom od sklamania nad svojím hriechom – to je ten mladší syn, ktorý sa tak dlho motá okolo svojho vyznania a okolo svojich hriechov, kým sa rozhodne ísť naspäť. Poznáme, ako sa mnohí ľudia nedokážu vymaniť z lamentovania nad tým, čo všeličo v živote urobili zlé, a to je samozrejme pasca Zlého... Na druhej strane starší brat symbolizuje tých, ktorí sa zasa potrebujú odvrátiť od svojej spravodlivosti, namyslenosti, fascinácie svojou dokonalosťou.

Obaja by sa mali – ak chcú zažiť skutočné obrátenie – stretnúť s tým, ktorý nás prijíma takých, akí sme, a dáva nám radosť z toho, že sme Božie deti. Radosť z Boha, že náš Boh je taký, aký je. To je prvá dôležitá vec tejto našej dnešnej úvahy. – Ako som zo svojho Boha nadšený a spokojný s tým, ako koná?

V podobenstve vidíme, že koreňom hriechu jedného i druhého syna je ich zlá mienka o otcovi. To majú tí dvaja spoločné. Nepoznajú svojho otca. Táto neznalosť vedie k tomu, že človek v konečnom dôsledku koná spôsobom, ktorým si sám ubližuje. Ten prvý neviazanosťou, útekom z domu za zábavou, ďaleko od Boha. Ten druhý tým, že sa snaží uspokojiť Boha plnením povinností a náboženským legalizmom.

Takže: Boh sa obracia k nám a naše obrátenie nastane vo chvíli, keď my sa obrátime k Bohu. Keď spoznáme, aký je.

Zaujímavé sú reakcie ľudí k tým dvom bratom. Zdá sa, že v povedomí ľudí je oveľa sympatickejší ten prvý. Aj my si ľahšie priznáme nejakú nerozumnosť. V mladosti sme urobili nejakú hlúposť, dnes to vidíme celkom inak... Zatiaľ čo byť tým starším so svojou samospravodlivosťou, najmä keď tušíme, že je obrazom farizejov a zákonníkov, tak to sa nám horšie priznáva... Ale oni sú v nás obaja. Tak akosi na striedačku. Ak máme náboženské povedomie nejak tak, že vieme, čo sa má a čo sa nemá, čo sa sluší a patrí, tak samozrejme máme k tomu staršiemu veľmi blízko. Najlepšie sa to pozná vo vzťahu k druhým ľuďom...

Ale je tu ešte jeden variant, ktorý je pre nás asi najväčším pokušením, a to, že sme akýmisi tretími synmi, ktorí to všetko iba zobďaleč pozorujú. A ktorí práve preto, že to podobenstvo čítali a počuli už toľko krát, sa nenechajú vtiahnuť do toho príbehu a dosadia si tam iné postavy. Pretože poznáme desiatky, stovky, tisíce ľudí, tak sa nám veľmi ľahko vždy vybaví niekto, kto je podobný aj mladšiemu aj staršiemu, a my sa na to pozeráme z diaľky a posudzujeme. Nuž a vo chvíli, keď sa dostaneme do role sudcu, tak sme úplne mimo. Pretože my sme vždy tí, ku ktorým Pán hovorí a zvestuje evanjelium!

Poďme si nad tým podobenstvom položiť niekoľko otázok, ktoré si potom zodpovieme sami pred Božou tvárou. A vrátime sa k nim nabudúce.

Prečo mladší odišiel z domu? Prečo starší syn zostal doma? Aký mali jeden aj druhý pohľad na svojho otca? Kde je moje miesto v tomto podobenstve? Ktorému z bratov sa viac podobám, mladšiemu alebo staršiemu? Alebo som iba v roli pozorovateľa?

D.ú.: Prečítať Lk 15, 11-31.

Články - obsah