"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v odpustenie hriechov - X.

Chceme hľadať odpovede na ootázky, ktoré sme si dali minule v súvislosti s podobenstvom o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-31) a nad ktorými sme sa zamýšľali možno aj počas nočnej adorácie.

Prečo mladší odišiel z domu? A prečo tam starší zostal?

Vieme, že vonkajší útek býva vždy vyjadrením nejakého vnútorného rozpoloženia. Bol ten mladší rozmaznaný? Je to celkom možné. Nevážil si toho, čo doma mal? Veď v Cirkvi máme to isté. Ľuďom sa ponúkajú tie najväčšie poklady, spoločenstvo, modlitba... a oni idú niekam inam. Pýtame sa, prečo si toho nevážia...

Možno tomu mladšiemu nebolo doma dobre. Možno mu tam niečo chýbalo, alebo ho tam niečo dusilo. Dokážem si predstaviť, že sa mu popri tom staršom žilo doma ťažko. Starší bol nástupcom na otcovom hospodárstve. Budúci hospodár. A dobre vedel, ako tie veci majú fungovať. Ale z otcovej dobroty príliš veľa nenadobudol, to je tiež zrejmé. A to sa nutne prejavovalo aj vo vzťahu k mladšiemu bratovi.

Ľudia z Cirkvi väčšinou neodchádzajú kvôli Pánu Ježišovi. Veľa ich odišlo kvôli tým „starším bratom“, ktorí im prezentovali, aký je Pán Boh, ako koná, a ako to všetko má byť. A iste aj mnohí z nás pokrivili iným ľuďom obraz Boha bez toho, že by sme to chceli. Mnohí ľudia sa nemôžu cítiť v Cirkvi doma práve kvôli tej zvláštnej falošnej spravodlivosti a nemilosrdenstvu týchto „starších bratov“. Oni aj teoreticky pripustia, že Pán Boh je asi iný, ale nechcú mať s týmto spolkom nič spoločné...

(Koľkí nechodia do kostola možno kvôli nám! Môžno kvôli tomu, že niektorí z nás, len čo vyjdú z kostola, už šermujú jazykom naľavo-napravo a neušetria v klebetení a ohováraní nikoho. Môže sa takáto „zbožnosť“ niekomu páčiť? Nie je to skôr práve to, čo tých našich „mladších bratov“ odrádza a preto utekajú?)

V našom podobenstve to dopadlo dobre, lebo mladší, keď dopadol až na dno, prišiel k rozumu, celkom dobre to vyhodnotil, spomenul si na otca, na otcovský dom. A mal asi šťastie, že si v tej chvíli nespomenul na svojho staršieho brata... Po tom, ako prežíval prázdnotu z toho, čo sa mu ponúkalo mimo otcovského domu, odrazu v sebe objavil hlad. Hlad po domove. Tam niekde sa objavila spomienka – a pravdepodobne aj skúsenosť – že mu doma vlastne nič nechýbalo. Niekedy na to človek musí prísť až potom, keď zistí, že to, čo mu ponúka svet, nie je to, po čom túži...

Šťastie tohto mladšieho syna spočíva v tom, že začal konať. Mnohí si síce priznajú, že sú síce v blate, že žijú zle, ale nepohnú sa z miesta. Alebo si chcú všetok ten balast vziať so sebou do otcovho domu. A zamoria tým celé svoje spoločenstvo, celú Cirkev.

Obraz zlého Boha je zhubná lož. Na takýto obraz – „Boh je zlý“ – sa totiž nedá reagovať inak než vzburou, ktorá vedie k smrti, alebo otrockou podriadenosťou, ktorá zabíja. Pán Ježiš prišiel okrem iného aj preto – a bolo to jedno z jeho najväčších poslaní – aby očistil náš obraz o Bohu, ktorý bol pokrivený v mysli človeka už od rajských čias. Ježiš prišiel, aby zjavil Boha takého, aký v skutočnosti je.

Lenže ten zlý obraz o Bohu, ak sme si ho nejako vytvorili, nevymizne z našej mysle inak, než našou novou skúsenosťou s Bohom. Preto Ježiš priam vťahoval svojich učeníkov do stretnutia s Otcom. S jeho láskou, nežnosťou a milosrdenstvom. Keď človek sám na vlastnej koži zažije, aký je Boh, má vyhrané. Ale cesta k tomu býva častokrát dlhá.

Prečo starší syn zostal doma? On síce neodišiel, ale doma nebol spokojný. Prezradil ho jeho hnev, ktorý mal v sebe, nespokojnosť s otcom a jeho konaním. On by mu dokázal poradiť – keby sa ho spýtal – ako veci majú fungovať. A potom tá jeho zvláštna zaťatosť, keď odmietol ísť dovnútra, keď ho otec volal, ba prosil.

Mnohí zostávajú v Cirkvi, ale vo vnútornej vzbure a vonkajšej podriadenosti. Vidíme tam strašné sklamanie z Boha. Mohli by sme to povedať v súvislosti s podobenstvom, že Boh sa mnohým zdá byť nespravodlivý. Tak aký je to Boh?

Lenže k otcovmu srdcu, do tej skutočnej lásky, radosti a prijatia sa vchádza bránou otcovho milosrdenstva. A do tej brány nechce vstúpiť nikto, kto sa nepovažuje za hriešnika. Spravodliví majú pocit, že to nepotrebujú. To nedostatočné poznanie Otca – alebo lepšie povedané to nedostatočné poznanie Ježiša, skrze ktorého poznávame Otca – a tá vnútorná i vonkajšia vzdialenosť od neho má tragické následky.

My sa nemôžeme uspokojiť s tým, že chodíme do kostola, že pristupujeme k sviatostiam, kradneme menej než neveriaci, klameme menej ... tak to nejde! My potrebujeme objaviť lásku Ježišovho srdca, zažiť Otcovo milosrdenstvo. Lebo tam nastáva skutočná premena. Človek definitívne prestane kradnúť a klamať. Ale to sa stane až vtedy, keď spozná Boha. Lebo nepoznáme Boha, budeme všetko robiť len preto, aby sme nezhrešil. A keď nezhrešíme, posilní to ešte viac našu pýchu. A zväčší aj vzdialenosť od Boha...

Vzdialenie sa od Boha má strašné následky. Človek sa odcudzí nielen Bohu, ale aj sebe samému a ostatným. V mene slobody stratí svoju slobodu, a to vedie k bytostnému poníženiu nás samých, ktorí sme stvorení na Boží obraz. A nakoniec sa dostaví šialená prázdnota, pocit nezmyselnosti života a osamelosť. Tak, ako to vidíme, žiaľ, na mnohých z dnešnej generácie.

Dnešná nedeľa – deň farskej poklony – nech je pre nás svätým dňom, v ktorom máme možnosť spoznať Boha takého, aký v skutočnosti je. Na kolenách, možno aj v spovednici. Ideme k nemu, alebo nám lepšie padne sa od neho vzdialiť? ...

Odporúčam počas dnešnej osobnej poklony znova si prečítať zmienený text evanjelia a premýšľať nad ním v Božej prítomnosti.

 

Články - obsah