Bol si verný nad málom, vojdi do radosti svojho pána /19. 11. 2017/
Neraz počujeme, že skrachovala nejaká firma, že pre zadĺženie sa rozpadla nejaká asociácia, ba stane sa, že zbankrotuje aj banka. To svedčí o riziku podnikania. Ale či sa preto máme vzdávať podnikania? Keď sa prenesieme do duchovnej roviny, aj tam sa často stretávame s neúspechom a rôznymi prekážkami, ale či nebezpečenstvá, ktoré nám hrozia v duchovnom živote, sú hodne toho, aby sme sa vzdali úsilia? Pozor! Proti takémuto počínaniu zaznievajú slová: „Zlý a lenivý sluha! Mal si teda dať svoje peniaze peňazomencom a ja by som si pri svojom návrate vybral, čo je moje.“ Priblížme si podobenstvo dnešného evanjelia. Podobne ako sme počuli minulú nedeľu podobenstvo o múdrych a nerozumných pannách, aj to dnešné nám hovorí o posledných veciach, o zavŕšení, o konci. Predsa však hovorí o prítomnosti, lebo už teraz sa rozhoduje o tom, aký bude ten koniec. Podobenstvo čerpá námet z peňažníckeho prostredia. Talent bola veľká hodnota, tí sluhovia by boli dnes milionári. Spolu s darom im Pán dal aj úlohu obchodovať. Prví dvaja dostali viacej – sami mohli podnikať, ako to aj spravili. Podobenstvo vrcholí v správaní tretieho sluhu, ktorý hoci aj mal menej, mal predsa dosť na to, aby sa aspoň mohol zapojiť do podnikania iných, mohol niekam investovať svoj talent. Pripomeňme si, že úroky v Oriente bývali veľmi vysoké. Sluha sa však bál a strach mu vzal akúkoľvek odvahu k iniciatíve. Zakopal talent, aby sa zbavil starostí a komplikácií. Napriek tomu, že vedel aký je Pán, bol so sebou spokojný. Jeho správanie ukazuje, že Pán mu ostáva tak cudzí, ako talent, ktorý mu napokon hodil pod nohy. Nestačilo zabezpečiť sa proti zlu, že nič z toho, čo dostal, nechýba. Odplatou mu bola večná tma, zatiaľ čo tí prví vošli do radosti svojho Pána. Aj my sme dostali od Pána Boha talenty. Dal nám život a vôbec všetko to, čo máme. Každý z nás dostal osobitný dar. Podľa toho, kto koľko dostal, bude sa od neho žiadať vrátiť. Nemusíme si preto závidieť a nemiestne je aj porovnávanie. Všimnime si, že Pán bol rovnako spokojný so sluhom, ktorý dostal päť a doniesol ďalších päť, ako s tým, čo dostal dva a získal ďalšie dva. Keď sa tak vžijeme do postoja tretieho sluhu, možno nás prekvapí, že tento potrestaný sluha neprehýril majetok. To urobil márnotratný syn, a predsa keď sa obrátil, bolo mu všetko odpustené. K odsúdeniu tretieho sluhu však stačilo, že zverené peniaze zo strachu pred ich stratou neinvestoval. Dary nepôsobia samy, ale len našim prostredníctvom, sú to naše úlohy, ktoré treba realizovať. A čo máme robiť? Pri našom poslednom vyúčtovaní bude rozhodovať láska, ktorú sme dali nášmu blížnemu: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších - mne ste urobili. V duchu evanjelia je potrebné dávať lásku. Tomu, čo investujeme do našich blížnych sa medze nekladú. Práve jedna z podstatných vlastností lásky je jej vynaliezavosť. Láska je odpoveďou na rozličné situácie, ktorým sme v bežnom živote vystavení. Je potrebné, aby sme pred svojimi duchovnými očami mali zákon pšeničného zrna, ktoré ak neodumrie, neprinesie úrodu. Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Aj keď cítime strach, aj keď si pripadáme nevládni a bezradní, nedajme sa odradiť. Boh nám nikdy nedáva bremeno, ktoré by nás zlomilo a naše úsilie by vyšlo navnivoč. Strach je nedostatkom lásky. Dokonalá láska vyháňa strach a skutočná láska rozdávaním rastie, a tak napokon sa darcovi dostáva viacej ako obdarovanému. Stalo sa to niekde v zámorských misiách. Istý mladý černoch v sebe pocítil Božie volanie a chcel sa stať kňazom. Jeho však rodina bola veľmi chudobná a štúdia príliš drahé, preto sa húževnatý mladík rozhodol ísť pracovať do baní. Žil veľmi asketicky, denne ťažko pracoval v prašnom a tmavom prostredí, Počúval kliatie baníkov a videl okolo seba zomierať spoločníkov, kým on chválil Pána a snažil sa vliať robotníkom trochu potešenia. Po piatich rokoch, keď už mal potrebné peniaze, prišiel za svojím kňazom a opäť mu predniesol svoju túžbu. Kňaz mu jemne a veľmi taktne povedal, že sa mu vidí, že v baniach si podlomil zdravie. Napokon aj lekár konštatoval trvalé a ťažké poškodenie pľúc. Keďže v takomto stave sa nemohol stať kňazom, ponúkol mu jeho kňaz, aby si vedľa neho za ušetrené peniaze kúpil pozemok, postavil obydlie a pomáhal mu v tom, čo môže. Mladík však odmietol: Keď sa nemôžem stať kňazom, dám svoje peniaze inému, aby sa nim mohol stať a ja pôjdem opäť do baní. Po ďalších piatich rokoch neľudskej práce mal mladík rovnako veľkú ďalšiu sumu. Život mu však už vyhasínal až napokon dokonal. Jeho posledné slová boli: Chcel som sa stať kňazom, a hľa, odchádzam, ale tu na zemi namiesto mňa jedného budú dvaja. Nebojme sa krachu, veď naše dielo a poslanie je Božie. Pán je s nami po všetky dni až do skončenia sveta, preto keď pracujeme na Božom diele, nedopustí, aby vyšlo nazmar. Odovzdajme svoje úsilie do rúk Pána. Ak nevieme, čo robiť, skúsme svoje talenty vložiť do diela, ktoré začal iný. Len jedného sa chráňme: stiahnuť sa a zakopať svoj talent! A keď sa nám na konci ukáže Pán v sláve, budeme môcť vojsť do radosti svojho Pána. Zdroj:www.www.trojica.sk
