Aby boli jedno ako my /16. 5. 2018/

Žijeme v dobe, ktorá sa vyznačuje strachom. Súčasná doba to nie sú len lety do vesmíru, vedecko-technická revolúcia, z ktorej je svet zamračený, ale rovnako celá rada ťažkostí o ďalší priebeh ľudstva. Čoraz častejšie počúvame o boji za krajší zajtrajšok, o šťastnejší život pre seba, že treba sa starať o seba a nepozerať na druhého človeka, pretože o mňa sa tiež nikto nestará. Začíname nenávidieť každého, komu sa vodí lepšie, pomaly druhého človeka začíname vidieť len ako vraha, ktorý číha na nás, a tak sa pred svetom uzatvárame, nechceme mu dať nič a od nikoho nič nechceme. Začíname sa hlásiť k zásade, že všetci sú proti všetkým, lebo veľa nás rozdeľuje a nadmieru veľa je rôznych ťažkostí medzi nami, a preto si musí každý sám putovať týmto svetom. Mohli by sme sa pýtať slovami básnika: Ľudia, ktorí sa náhlite, ktorí ste slepí, hľa, akí ste úbohí! Prečo? Driete sa, udýchaní ste, zmorení, pre akú snahu to robíte? Nemáte pocit, že takýto život sa uberá k samozničeniu? Pred chvíľou sme počuli v evanjeliu slová Pána Ježiša a bola to modlitba o jednotu. Môžeme sa právom však pýtať, či je vôbec možná taká jednota, o ktorej hovorí Ježiš, že má byť medzi nami, keď sa v živote presviedčame o opaku, keď vládnu intrigy, nevraživosti. Môžeme hovoriť o jednote v našej veľkej rodine kresťanov, keď vidíme, že jednota nie je ani v malých skupinkách, v rodinách? Sv. Ján píše: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom" (1 Jn 4,16). Láska je sila, ktorá spája a zjednocuje ľudí medzi sebou. Ak bude medzi nami Duch Boží, vtedy začneme žiť iný život a ten náš sa bude v zásade líšiť od života iných ľudí, ktorých opanuje duch tohto sveta. Rozdiel spočíva v tom, že zmeníme svoje zmýšľanie. Dovtedy sme mohli mať rôzne túžby a ciele, napríklad svoj záujem a svoje obohatenie sme mohli chápať ako svoj zisk, mohli sme sa venovať veciam, ktoré odpovedali našej logike a egoizmu. Teraz túto záležitosť vidíme ináč. Naším cieľom, do ktorého smeruje všetko, musí sa stať to, čo vyjadríme heslom: „Aby všetci jedno boli!" To sa uskutočňuje preto, lebo sme prijali učenie Krista, ktoré nás vedie i k inej životnej múdrosti, k vernosti učeniu Krista. Slová Pána Ježiša sa postupne stanú pokrmom človeka, ktorý začne pomaly praktizovať lásku, ktorú učí Kristus. Tieto slová sa v našom živote majú prejavovať cez medziľudskú jednotu. A to nie je jednoduché. Pán Ježiš to vedel, preto nám dáva osobný príklad, ponúka nám svoju pomoc. Jeho modlitba, ktorú sme dnes v evanjeliu počuli, začala zmienením sa o jeho blízkom odchode a o osamotení, v ktorom sa ocitnú jeho najbližší, a preto za nich i za nás prosí. Tu chápeme aj dar, ktorý nám zanechal - Sviatosť oltárnu, ktorá nás má spájať. Jeho Telo je pokrmom, v ktorom máme čerpať silu, vzor a urobil nás hodnými, že sám seba zveril do našich ľudských rúk. Zásadnou povinnosťou každého z nás, kto uveril v jeho lásku, je: Snažiť sa o jednotu v rodine, medzi susedmi, na pracovisku, v národe, v Cirkvi, v spoločenstve ľudí. Žriedlom tejto jednoty pre nás je Eucharistia. Pri prijímaní sa máme učiť tejto láske. Čo by ste odpovedali na otázku: Kedy by sme sa mali cítiť šťastne? Odpovedali by ste zaiste: Keď som zdravý, keď mám úspech, keď som na dovolenke... Ale myslím si, že najlepšia odpoveď by mala znieť: Šťastný som vtedy, keď sú šťastní aj ľudia v mojom okolí! Skutočné šťastie môže byť len tam, kde je láska. Skutočnú radosť má ten, kto ostáva v Bohu a keď Boh ostáva v ňom. Čo je to kresťanská radosť, uvediem na príklade sv. Františka z Assisi. Raz sa František pobral s bratom Leónom v zime a vo vetre k zamknutej kláštornej bráne. Tu František povedal bratovi: "Brat León, bolo by krásne, keby bratia boli príkladom čnosti a bohabojnosti, ale zapamätaj si, že toto nie je dokonalá radosť." León sa preto spýtal Františka, v čom spočíva skutočná radosť. A na to mu František povie: "Zaklopme teraz na dvere kláštora. Sme premočení, zničení a hladní. a keď na našu prosbu o prijatie do kláštora vrátnik nám neuverí, že sme bratia a povie nám, že klameme, prípadne vyhodí nás, neprijme, ostaneme vonku na zime, daždi, vetre a hladní. Keď toto znesieme trpezlivo a nebudeme sa hnevať, ale budeme to trpezlivo znášať, akoby nás poznal a cez jeho ústa k nám prehovoril sám Boh. Zapamätaj si León, toto je skutočná dokonalosť!" Ten, kto vie trpezlivo znášať ťažkosti, dokáže viac prejaviť lásku. Spomeňme si na časy, keď sme sa pripravovali pred rokmi na naše prvé sväté prijímanie. Akú sme mali radosť! Naše srdcia boli šťastné, pretože boli neskazené, nepoznali ťažké hriechy. Všetci by sme sa mali vrátiť do tých rokov a pousilovať sa viac si vážiť Eucharistiu, častejšie a s väčším záujmom i ochotou pristupovať ku Sviatosti oltárnej. Sám som sa presvedčil, že časté a pravidelné pristupovanie ku Sviatosti oltárnej je veľkou posilou, aj keď človek zostane človekom slabým, ale dokáže viac odpustiť, skôr zabudnúť, častejšie odolať zlu, hriechu. Vie si odpustiť nedovolené a zakázané. Koľkí sa vysmievali z častého pristupovania ku prameňu lásky a jednoty, ale vysmievali sa len dovtedy, pokiaľ sa sami nepresvedčili o opaku, že časté sväté prijímanie nerobí ľudí svätuškárov, rojkov, ale ľudí šťastných a spokojných. Poznám muža, ktorý nie je anjel, ale počul som z jeho úst: "Keby som často nepristupoval ku sviatosti, cítim, že bol by som pre svoju povahu veľmi zlým otcom, manželom, mužom." Nie, Sviatosť oltárna, učenie Krista nie je spiatočníctvom, ale spiatočníctvo je to, ak niekto tvrdí, že kresťanstvo je nezmysel, že nič neprináša a neobohacuje moderný svet. Áno, naša doba je ťažká, zlá. Vedú sa vojny, najbližší sa súdia, je mnoho sporov, nedorozumení, hriechu. Keď však začneme od seba a nebudeme pozerať na druhého, aby ten začal, ale začnem ja, my tu prítomní, už to bude niečo znamenať, a bude na svete viac lásky, šťastia a pokoja. A táto snaha sa vyplatí, pretože ju požehná Boh a jeho požehnanie bude ako bumerang, čo sa vráti a ešte viac nás urobí šťastnými. Zamyslime sa nad touto myšlienkou. Akú si dáme odpoveď? Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu