Svätá Klára z Assisi, panna /11. 8. 2018/ * 1193 (?) Assisi, Taliansko † 11. august 1253 kláštor San Damiano pri Assisi Význam mena: jasná, svetlá (lat.) Atribúty: ľalia, hostia, kríž, kniha pravidiel Patrónka práčiek, vyšívačiek, sklárov, zlatníkov, nevidiacich; telegrafov, televízie a telefonistov; pred horúčkou a očnými chorobami

Svätá Klára z Assisi, panna Známa svätica z Assisi, sv. Klára, uzrela svetlo sveta v roku 1193 v hornatom kraji Umbria v mestečku Assisi. Bola tretím dieťaťom v rodine. Mama, vznešená Hortolana, svedomito dbala o náboženskú výchovu svojich detí, a tak aj Kláre vštepovala od malička kresťanské čnosti. Klára získala veľkú náklonnosť k utiahnutosti, lásku k chudobným, k rozjímaniu. Pod svojimi drahými šatami nosila drsné kajúce rúcho. Keď dovŕšila šestnásť rokov, čo bol v tom čase vhodný vek pre vydaj, ona na to ani nepomyslela. V Assisi sa vtedy nehovorilo takmer o ničom inom ako sv. Františkovi Assiskom, ktorý opustil všetko otcovo bohatstvo a začal žiť chudobu a pokoru. Klára sa rozhodla, že ho vyhľadá a porozpráva sa s ním o svojom povolaní. Zverila sa mu, že by ho chcela nasledovať. František ju v mnohom poučoval a Klára sa nakoniec rozhodla zasvätiť jedine Bohu. S Františkom sa dohodli, že to uskutočnia na Kvetnú nedeľu 18. marca 1212. O tomto úmysle vedel aj biskup, no nevedeli o tom jej rodičia. Klára v noci z domu odišla a s dvoma priateľkami sa ponáhľali do františkánskeho kláštora. Rehoľníci ich už čakali. František doviedol Kláru pred oltár, tam jej odstrihol vlasy a namiesto drahého vrchného rúcha jej dal drsné mníšske rúcho. Zaspievali chválospev Teba, Bože, chválime. Keďže ženský kláštor František ešte nemal zriadený, Kláru zaviedol do kláštora Insula Romana (dnes Badia) k benediktínkam. Tento deň sa považuje za deň založenia klarisiek. Rodina však zostala nahnevaná. Báli sa hanby. Otec ju chcel násilím odviesť. Klára však ušla do kostola, objala oltár a zvolala: „Viete, že si nežiadam iného ženícha ako Ježiša. Jeho som si vyvolila a neopustím ho.“ Príbuzní síce zúrili, ale neodvážili sa k nej priblížiť. František ju potom zaviedol do kláštora sv. Angela v Panza, kde boli tiež benediktínky. O necelé dva týždne oznámila aj jej mladšia sestra Agnesa, že chce ísť do kláštora. Rodičia to vonkoncom nechceli pripustiť. Legenda hovorí, že keď prišli k nej dvanásti muži, ktorí ju mali z kláštora odniesť, tak oťažela, že ňou nevládali pohnúť. Keď ju chcel udrieť jej strýko, zmeravela mu ruka. Klára potom sama išla za rodičmi, aby ich utíšila. Agnesa sa teda takisto zasvätila Bohu. Biskup z Assisi prepustil Františkovi dom pri kostole sv. Damiána. Tam František umiestnil Kláru s ostatnými dievčatami, ktoré sa medzičasom k nej pridružili. V roku 1215 si zvolili za predstavenú Kláru, hoci ona sa tomu vzpierala. Žili život v chudobe, prísne podľa pravidiel. V prvých rokoch sa menovali „chudobné panie väznené u sv. Damiána“ alebo „zo spoletského údolia“ alebo „damiánky“. Až po Klárinej smrti sa začali volať klarisky. Prvé pravidlá napísal síce na požiadanie Kláry František, ale neskôr ich ona s kardinálom Hugolínom, neskorším pápežom Gregorom IX., prepracovala. Tieto druhé pravidlá schválil pápež Inocent IV., hoci sa mu videli príliš prísne. Od Gregora IX. totiž predtým dostala „privilégium chudoby“, teda právo, aby nebola viazaná na žiadny hmotný majetok. Okrem chudoby sa snažila o dokonalosť aj v ostatných čnostiach. Vymýšľala si rozličné spôsoby na umŕtvovanie – v tunike mala tŕne, bičovala sa bičom, na konci ktorého boli uzly, nenosila obuv, cez pôst jedla len trikrát do týždňa, aj to len chlieb a vodu. Dlhý čas spávala na holej zemi, namiesto vankúša mala kus dreva. Väčšiu časť noci strávila v modlitbách. Hoci bola predstavenou, robila tie najposlednejšie práce: budila sestry, zvonila, zapaľovala lampy, zametala kláštor, umývala sestrám nohy, keď sa vrátili z mesta. Keď sa stala predstavenou, stala sa veľmi neistou. Sľúbila preto poslušnosť Františkovi, kardinálovi a biskupovi assiskému. Žila v úplnej chudobe, bez pozemkov, bez stálych príjmov, v klauzúre. Zvláštnu lásku preukazovala ukrižovanému Ježišovi. Celé dni a noci rozjímala o Spasiteľových bolestiach. Vo svojich chorobách bola trpezlivá a šťastná, že môže trpieť spolu s Kristom. Popri chorobe robila aspoň ručné práce, aby nezaháľala. Hovorí sa o nej, že mocou kríža vyháňala diablov a uzdravila chorých. Mnohé mladé ženy sa rozhodli nasledovať ju. Boli medzi nimi aj princezné, napr. sv. Anežka Česká, bl. Izabela Francúzska, bl. Salome Poľská. Opustili kráľovské dvory a uchýlili sa do kláštora klarisiek. Sv. Anežke Českej adresovala Klára štyri listy, v ktorých ju dôverne nazýva „polovičkou svojej duše“. Štyridsaťjeden rokov prežila Klára v kláštore. Posledné roky strávila skoro stále v posteli, keďže sa jej zhoršila choroba, na ktorú trpela dvadsaťosem rokov. Nikdy sa však nesťažovala. Sám pápež Inocent IV. prišiel z Perugie do Assisi, aby ju navštívil. K slzám dojatý jej udelil apoštolské požehnanie. Jej rodná sestra Agnesa ju prosila, aby ju nenechávala samu. No Klára ju aj ostatné sestry potešovala. Dala si čítať o umučení Pána Ježiša, požehnávala sestry a napomínala ich, aby dôsledne zachovávali pravidlá rehole. Nakoniec pobozkala kríž a ticho zomrela 11. augusta 1253. Mala šesťdesiat rokov. Na jej pohrebe sa zúčastnil aj pápež Inocent IV. Pochovali ju v kláštore sv. Juraja, kde neskoršie postavili na jej počesť baziliku. Tam odpočíva dodnes v sklenenej truhle. Za svätú ju vyhlásil už roku 1255 pápež Alexander IV. Zdroj:www.životopisysvatych.sk