Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia - 19. nedeľa v Cezročnom období

Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba /12. 8. 2018/

Dnes pokračujeme v čítaní 6. kapitoly evanjelia sv. Jána, kde sa hovorí o Eucharistii. Evanjelista vyslovene podotýka, že Ježišovi súčasníci šomrali na to, čo Ježiš hovoril: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ A vraveli: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba!?“ Vžime sa do ich situácie. Mali pred sebou svojho krajana, o ktorom si mysleli, že ho dobre poznajú. Ten človek mal niečo po tridsiatke a hovoril také zvláštne veci. My sa už na Ježiša dívame očami viery, ktorá je osvietená jeho Zmŕtvychvstaním a dejinnou skúsenosťou cirkvi, ale oni videli len mladého človeka, ktorý hovoril a konal veľmi zvláštne a nezvyčajne veci. Ježiš povedal zástupom: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.“ Ježiš učí, že viera v neho je Božou milosťou. Ale táto Božia milosť má určité ľudské predpoklady. O kúsok ďalej počujeme: „A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne." Kde môžeme počuť Otcov hlas? Tým hlasom Boha Otca je naše vlastné svedomie. Boh už pri stvorení človeka vložil do jeho srdca Božie Slovo. Božie Slovo je prítomne v našom najtajnejšom vnútri a my, ak sme čestní voči sebe samým, musíme priznať, že Ježiš hovorí súzvučne s tým, čo hovorí naše vlastné svedomie, hovorí z hĺbky nášho srdca. Kto nerešpektuje a nevšíma si hlas svedomia, nemôže dôjsť ku Kristovi. Ale, kto žije podľa svojho svedomia, je schopný otvoriť sa Kristovi a jeho spasiteľnému zásahu. Je schopný rozpoznať Krista, ako Božie Slovo skrze, ktoré a pre ktoré bol stvorený. My všetci ho v sebe nosíme, ako svoje najhlbšie a najtajnejšie vnútro, ako svoju najskrytejšiu túžbu po blaženosti, po kráse, po pravde, po plnom živote. Keď sa človek stretá s ohlasovaním Krista a je aspoň trošku úprimný voči sebe samému, musí konštatovať, že to všetko, čo Kristus učí, je v najväčšej hĺbke jeho srdca. Kristus zjavuje akoby zvonku, materiálne to Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, to Slovo, pre ktoré sme boli stvorení. Robí objektívnym to, čo je už subjektívne v našom srdci. „A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca". Nie sme všetci mystici, aby sme po dlhom a usilovnom očisťovaní mohli objaviť podobu Boha v hĺbke svojej duše a podľa tejto podoby sa nechali pretvárať. Preto sa Boh sám zjavuje ako Vtelené Slovo, vstupuje do našej ľudskej reality. Vstupuje do nášho vedomia aj skrze naše zmysly. Naše telo sa potrebuje zmyslami dotknúť Kristovho Tela. Podľa neho sa chceme nechať tvarovať. Aj svojím človečenstvom máme vstúpiť do skutočnosti Boha. „Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“ Čo je to večný život? Večný život to je ustavičný rozvoj, ustavičný rast do podoby Nekonečného a Neohraničeného Boha. To sa deje vtedy, keď prijímame Krista ako svoj Život. Smrť sa nám po dedičnom hriechu javí ako milostivé obmedzenie nášho pomýleného rastu. Boh nechce, aby sa skazený a zvrhlý človek stal normou všetkých vecí. Nechce, aby tyrania ľudskej zvrhlosti, večne vládla. Ale keď sa začneme rozvíjať v zhode s jeho vôľou, súhlasne s jeho Slovom, vtedy si želá a chce, aby sme existovali večne. Ježiš sám je tým Slovom, Semenom, Zrnom, ktoré z vlastnej sily bude rásť v priestore našej ochoty. Len ho treba vierou prijať do seba. Keď veríme, tak už ten život v sebe máme, ako semienko, ktoré sa raz rozvinie do plnej sily. „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.“ Keď žijeme z Krista a jeho tajomstiev, Boh sám nám garantuje večný život. Smrť už nebude pre nás katastrofou, zničením človeka, ale prechodom do vyššieho sveta, kde budeme môcť poznávať Boha bezprostredne. „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta." Skôr ako pôjdeme ďalej, zamyslime sa nad samotným poslaním a podstatou chleba. Podstata chleba je v tom, aby nám sprostredkoval životnú energiu zo slnka, aby sme mohli pracovať a rásť. Bez pozemského chleba by naše telo zahynulo. Museli by sme zomrieť. Chlieb, ktorý prijímame, okrem toho, že nám dáva potrebnú energiu, dáva nám aj stavebné prvky, z ktorých je budované naše telo. Požívame síce chlieb, ale premieňame ho na svoje telo. Ježiš však o sebe vyhlasuje, že On je živým chlebom, teda nie chlebom, ktorý až v nás samých má účasť na oživení. Chlieb, ktorý kupujeme v obchode, je mŕtvy chlieb. Živé zrná museli najprv prejsť ohnivou vyhňou smrti, aby sme ho mohli požívať'. Ježiš je živý chlieb, ktorý má moc premeniť nás do svojej podoby. Keď žijeme z tohto chleba, budeme žiť naveky. Eucharistia je ovocím Stromu života, ktorý je uprostred raja. Strom Života je Tóra, Večný Boží Zákon. Zákon Večného Života je Kristov kríž. Ježiš je chlebom života, živý chlieb. On je chlebom svojou podstatou, pretože dáva život. Nestáva sa chlebom až v okamihu premenenia. On je večným chlebom. Ježiš vybral za základ tejto úžasnej sviatosti pozemský chlieb preto, lebo najlepšie zodpovedá Jeho povahe. On je dobrý ako chlieb. Ježiš sa doslova predstavuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Svet žije a existuje vďaka obeti. Keby medzi nami zhasla schopnosť obetovať sa, zhasol by život. Slnko by prestalo vydávať teplo a svetlo, odmietlo by sa stravovať, človek by sa prestal rozmnožovať, pretože každý nový človek prichádza na tento svet za cenu obeti. Eucharistia je pokrmom, z ktorého môžeme čerpať silu k obeti. Eucharistia je obetou. Sv. František z Assisi zvlášť nám kňazom, ale i všetkým veriacim adresuje toto napomenutie ohľadom Najsvätejšej sviatosti: „Nuž, ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce, prečo nechcete poznať pravdu a veriť v Syna Božieho? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z kráľovského trónu do života Panny; denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe; a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hlaďme a verme, že je to jeho pravé a živé Najsvätejšie telo a krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Preto vás všetkých, svojich bratov, prosím a bozkávam vaše nohy s tou láskou, akej som len schopný, aby ste preukazovali všetku úctu a česť, nakoľko ste schopný, Najsvätejšiemu Telu a Najsvätejšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sa všetkému tvorstvu ako na nebi tak i na zemi dostalo pokoja a bolo uzmierené so všemohúcim Bohom. Počujte, moji bratia: ak je blahoslavená Panna Mária tak veľmi uctievaná, čo je správne, pretože ho nosila vo svojom presvätom lone, ak sa blažený Krstiteľ zachvel a neodvážil sa dotknúť svätej hlavy Božej, ak je uctievaný hrob, v ktorom kratučký čas ležal – ako svätý, spravodlivý a hodný musí byť potom ten, kto sa dotýka rukami, srdcom a ústami prijíma a iným ku prijímaniu podáva Pána, ktorý už neprichádza ako kedysi, aby zomrel, ale žije na veky a je oslávený, a na ktorého sa túžia dívať anjeli?" Zdroj:www.frantiskani.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie