Hovoril o chráme svojho tela /9. 11. 2018/

Evanjelium o vyčistení Jeruzalemského chrámu Ježišom je výzvou, aby sme si uvedomili našu zodpovednosť za stav svojej duše a snáď aj za stav kostola. Ježiš vzplanul spravodlivým hnevom slovami: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu." (Jn 2,16) Uvedomujeme si spolu s apoštolmi slová „stravuje ma horlivosť za tvoj dom." (Ž 69,10) V Jeruzalemskom chráme bolo presne stanovené Bohom cez Mojžiša, kde a čo sa mohlo konať, kto a prečo sa tam mohol zdržiavať. Svoju úlohu zohrávala svätyňa, nádvoria chrámu, kde sa prinášali krvavé a nekrvavé obety, kde mali prístup len kňazi, veriaci Židia a pohania. Časom došlo k tomu, že túžba čo najlepšie predať a získať priviedla niektorých až na miesta, ktoré neboli na to určené. Ježišovo správanie môžeme chápať aj v inom svetle. Ježiš si počína suverénne ako očakávaný a predpovedaný Mesiáš. Svojím správaním dokazuje kto je a čím má byť chrám. Predstavuje sa ako Mesiáš a nielen slovom, ale i skutkom koná. Udalosť sa udiala krátko pred židovskou Veľkou nocou, keď si Židia pripomínajú oslobodenie z egyptského otroctva. Mnohí zabudli na podstatu, prečo sa táto udalosť v národe slávi. Zo slávnosti sa stal čas cestovania, obchodov, návštev, ale i obetí, snáď zo zvyku, ale národ zabudol, že Mesiáš príde s iným poslaním. Národ očakával Mesiáša, ktorý ich oslobodí od nenávidených Rimanov. Chrám Židov zjednocoval a chápali ho ako niečo najposvätnejšie. Ježiš prichádza, aby zomrel za národ, a preto sa pýtajú, „aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?" Ježiš im odpovedá: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím." (Jn 2,19) „Ale on hovoril o chráme svojho tela." (Jn 2,21) Tejto odpovedi Židia neporozumeli. Ježiš túži sústrediť pozornosť Židov na seba, svoje poslanie, svoj život. On je svätyňou Boha v plnom zmysle slova. On je Boh, hoci ľudia vidia len jeho telo. Ježiš jasne predstavuje svoju božsko-ľudskú prirodzenosť. Nepriatelia nechápu Ježišove slová o chráme. Ježiš vie, prečo prišiel na zem, on chce zomrieť za hriechy všetkých a umožniť im návrat k Otcovi. Dnes rozumieme nielen slovám Ježiša, ale i slovám apoštola: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?" (1 Kor 3,16) Rozumieme, že bičom, ktorým vyhosťujeme Boha zo svojho srdca, je hriech a hriechom rúcame svätyňu Boha v nás. Vnútro človeka po hriechu je trhoviskom. Krik, vrava, obchody, slová a slová, naše skutky i myšlienky urážajú Boha. Človek dokáže na takomto trhu predať i svojho Boha, dušu i večnosť, a nemusí za to dostať ani tridsať strieborných. Nie som zlým obchodníkom? Skončime s kupčením vo svojom živote, upusťme od predávania Boha i svojho kresťanstva. Ak zisťujeme, že v našej svätyni - duši sa nahromadili veci nepotrebné a svoje srdce sme zmenili v jaskyňu satana, je najvyšší čas dať sa do práce na jej vyčistení a návrate k Bohu. Keď sa zriekneme hriechu, naše srdce sa očistí a zároveň zrúcaný chrám našej duše sa zmení na svätyňu. Už v Starom zákone Boh povedal v Desatore, čo sme povinní zachovávať (porov. Ex 20,1-17). Ak bolo niekedy potrebné zachovávať tieto prikázania, tak je to dnes, a sme to práve my, čo sme povinní ich zachovať, pretože sami rozhodujeme o sebe. Boh vie, čo je v nás, ale rozhodujeme sa slobodne a vedome o svojej večnosti. Naše správanie, myšlienky, slová i skutky majú byť v zhode s príkazmi z Mojžišových dvoch kamenných tabúľ. Nebolo by zle, aby na viditeľnom mieste, aspoň v čase pôstu, viseli podobné tabule so slovami: Počas pobytu v kostole zachovaj ticho. Miesto, kde stojíš, je sväté. Boh chce s tebou rozprávať. Aspoň tu ho počúvaj. Uvedom si, že Boh chce byť v tvojom tele ako v chráme. Očisť svoj chrám vo sviatosti zmierenia. Načerpaj síl, aby keď odídeš, chrám duše nebol ohrozený. Keď odchádzaš z chrámu, odnes si Božie slová nielen pre seba, ale rozprávaj o nich aj iným a s inými. Môžeme si pripomenúť, že od stavu chrámov našich duší dá sa poznať aj stav hmotný, kostol, v ktorom sa stretávame. O kostole vieme povedať, že je dom Boží, dom modlitby, pozemský dom nášho Boha... Sám Ježiš hovorí: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu." (Jn 2,16) Starosť o materiálny kostol a rovnako starosť o chrám svojho tela nemožno podceniť. Na rušnej ulici došlo k zvláštnemu prepadu zlatníctva. V obchode, kde bolo viac kupujúcich, začal rozbíjať sklenené vitríny a zlato pchal do tašky. Pravdaže, polícia ho zadržala. Pri vypočúvaní mužovi bola položená otázka: „Čo vás to napadlo lúpiť v obchode, v ktorom bolo veľa ľudí a ešte uprostred dňa?" A čo odpovedal? „Skutočne? To som si nevšimol. Ja som videl iba zlato." Áno, človek bol chorý. Zvláštna choroba. Pohľad na zlato mu, takpovediac, zatemnil rozum a slobodnú vôľu. Neuvažoval, prestal sa kontrolovať, stratil súdnosť... Prečo? Už veľmi dlhú dobu sa v myšlienkach zaoberal len túžbou po zlate. Mať čo najviac zlata, vlastniť všetko zlato. Keď apoštoli videli Ježiša, ako vyháňa kupcov a peňazomencov, spomenuli si na slová žalmu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom." (Ž 69,10) Je vhodné, aby sme sa ako apoštoli rozpomenuli na tie isté slová: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom" (Ž 69,10) a zodpovedne konali voči svojej duši i chrámu, v ktorom sa stretávame. Je čas pre činy kresťana. Nemusíme vidieť videozáznam časti svojho života, stačí, keď využijeme čas a budeme chcieť vidieť seba v pravom svetle. Vtedy dokážeme vyhnať starého človeka a začať žiť ako noví ľudia. A rovnako všetci ako farnosť. Účasť na liturgii, speve, pristupovanie ku sviatostiam, ale i čistota a údržba kostola, stav, v akom sa nachádza, niečo o nás hovorí. Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu