« Späť

Z dnešného evanjelia

Toto pokolenie nedostane znamenie, iba ak znamenie Jonášovo /21. 2. 2018/

Keď sa schádzali zástupy, začal Ježiš hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo.“ Aby sme správne pochopili „znamenie Jonášovo“, musíme sa najprv podrobne pozrieť na jeho osobu. Spis o prorokovi Jonášovi patrí medzi najkratšie záznamy v Písme Svätom a predsa sa v ňom hovorí o veľmi svojráznej postave. Čo je na ňom také zvláštne? Kniha opisuje príbeh proroka, ktorého Boh posiela k záchrane pohanského mesta. Prorok dostáva toto zvláštne povolanie v dobe, v ktorej sa formovalo presvedčenie o vyvolenosti Židovského národa. Jednoduchý veriaci žid chápal svoje vyvolenie ako vrodenú genetickú kvalitu. Bol presvedčený o tom, že je Bohu vzácny a milý už len kvôli svojmu pôvodu z Abraháma. Neuvedomoval si, že Boh ho vyvolil preto, aby skrze neho zachránil okolitý svet. Nechápal, že božie vyvolenie je nerozlučne spojené s poslaním. Kniha proroka Jonáša aj nám chce povedať, že nie sme vyvolení pre seba samých, ale aj my sme tu preto, aby sme šli a prinášali hojné ovocie. Prijať toto poslanie je ťažké a nemôžeme sa čudovať, že to bolo takisto proti vôli prorokovi Jonášovi. Znovu sa vracať do sveta, ktorý je pokušením, znovu sa dotýkať ľudskej biedy. Jonášov odpor voči božiemu plánu spásy išiel tak ďaleko, že sa rozhodol utiecť Bohu. Staroveké národy boli presvedčené, že každá krajina má svojho boha. Utiecť bohu teda pre neho znamenalo, odísť z Izraela. Jonáš nasadol na loď, ktorá išla presne opačným smerom, ako ho posielal Boh. Rozhodol sa cestovať do Španielska. Kniha Jonášova opisuje veľkú búrku, ktorá zasiahla loď, na ktorej sa Jonáš plavil. Námorníkom sa už zdalo, že všetci zahynú. Každý námorník sa modlil ku svojmu bohu, len Jonáš spal a nechcel sa modliť. On totiž utekal Bohu, nemal sa ku komu modliť. Keď námorníci pomocou lósu zistili, že je to Jonáš, ktorý je zodpovedný za túto búrku, on sám im poradil, aby ho hodili do rozbúreného mora a more sa utíšilo. V mori ho prehltla veľká ryba a on sa v jej útrobách zmietal v hlbočinách mora tri dni a tri noci. A až v tomto veľkom nebezpečenstve sa Jonáš začal znovu modliť a sľúbil, že splní svoje poslanie. Potom ho ryba vyvrhla na zem. Poznáme to, že ak odmietame svoje povolanie a poslanie, dostávame sa do duchovnej búrky a tmy bezbožnosti. Najväčšiu radosť v duchovnom živote spôsobuje človeku fakt, keď s istotou vie, že je na tom mieste, na ktorom ho chce mať Boh. Zdá sa, že obrátiť proroka Jonáša vyžadovalo väčšiu námahu ako obrátenie mesta Ninive. Písmo sväté vyslovené hovorí, že Ninivčania sa obrátili na Jonášovo kázanie. Jonáš prichádza ako hlásateľ Božích trestov. Kladie dôraz na Boží trest, ak sa Ninive neobráti. A predsa sa Ninive napriek všetkému jeho očakávaniu obrátilo. Tvrdosť Jonášovho srdca bola tak veľká, že sa hneval na Boha, ktorý sa zľutoval nad mestom, ktorému on predpovedal trest. Pre túto jeho tvrdosť dostal Jonáš ešte jednu lekciu božej výchovy, ktorú nám opisuje kniha proroka Jonáša takto: „Nato vyšiel Jonáš z mesta a býval východne od mesta; urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, chcel vidieť, čo sa stane v meste. Vtedy Pán, Boh, rozkázal ricínovému kru, ktorý vyrástol nad Jonášom a robil mu nad hlavou tieň, aby ho oslobodil od nepríjemnosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi zaradoval. Keď na druhý deň vychádzala ranná zora, rozkázal Boh červíku a on zranil ricínus, takže vyschol. A keď vyšlo slnko, rozkázal Boh horúcemu východnému vetru a slnce pražilo Jonášovi na hlavu, že omdlieval a duša si mu žiadala umrieť. I povedal: „Lepšie mi je zomrieť ako žiť.“ Vtedy povedal Boh Jonášovi: „Azda sa právom hneváš na ricínus?"“ Boh kladie Jonášovi otázku, ktorá skúma príčinu jeho hnevu. Hnev nemusí byť hriešny, môže byť aj spravodlivý. Ale Jonášov hnev nieje spravodlivý. „Jonáš hneváš sa pre ten brečtan, myslíš si, že sa hneváš spravodlivo. Tebe je ľúto byliny a mne nemá byť ľúto mesta, v ktorom žije sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia kde je ich pravá a ľavá ruka. K tomu množstvo zvierat.“ Boh nás pozýva, aby sme skúmali svoj hnev a jeho opodstatnenosť. Veľmi často nás vedie k tomu, aby sme vo svojom hneve poznali tvrdosť vlastného srdca. Predmetom Božieho záujmu sú ľudia i zvieratá. Boh súcití i so zvieratami, ktoré stvoril pre človeka. Jonáš je viacnásobným znamením pre súčasníkov Pána Ježiša, ale aj pre nás. Predovšetkým sa v knihe Jonáš zjavuje pravda o tom, že Boh Izraela nie je len Bohom Izraela, ale Pánom celej zeme a všetkých národov. Jonáš je pre Ježišových poslucháčov výčitkou svojou neochotou pracovať na spáse pohanov. Aj Ježišovi poslucháči prijímajú svoje vyvolenie, ale neprijímajú z neho prameniace poslanie. Jonáš je aj v tom zmysle poučením, že ukazuje, ako sa človek pre neposlušnosť Bohu dostáva do duchovných zmätkov. Jonáš nás učí, že Spása vyvoleného je v tom, aby splnil svoje poslanie, že naša spása sa uskutočňuje v starostlivosti o spásu našich blížnych. Jonáš je znamením aj svojím trojdňovým zápasom s temnotou smrti, lebo aj Ježiš tri dni zápasil so smrťou, kým víťazne vstal z hrobu. Zdroj:www.frantiskani.sk

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie