Toto je môj milovaný Syn /6. 8. 2018/

Iste každý jeden z nás zakúsil udalosť, ktorú by sme mohli nazvať zážitkom. Niekedy boli naše zážitky väčšie, inokedy menšie, ale určite boli aj také, ktoré sa nám natrvalo vryli do pamäti. Boli tak silné a presvedčivé, že nám pomohli vyriešiť mnohé otázniky nášho života. Príjemný a silný zážitok s Ježišom mali šťastie spoznať aj traja apoštoli – Peter, Jakub a Ján. O ňom hovorí dnešné evanjelium. Peter o ňom píše vo svojom 2. liste ešte po mnohých rokoch. O čo vlastne išlo? Apoštoli sa vzdialili od sveta, v ktorom žili. Ich svetom bola voda, s ktorou boli zrastení ako rybári a samozrejme, ich najbližší. Dostali sa do ústrania na vysoký vrch a uzreli nádheru, svetlo a šťastie. Niekoľko chvíľ mali možnosť hľadieť na premenenú Kristovu prítomnosť. V jeho velebe uvideli naplnenie Zákona i Prorokov, čo predstavovali Mojžiš a Eliáš. V tomto úžase vôbec nevedeli, čo majú povedať. O dobrú chvíľu sa ozval Peter: Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. To ako keby chcel povedať: Pane, zastav túto chvíľu. Je to úžasné. Chcel by som okolo tej krásy postaviť stany, aby ju nič nenarušilo a všetko bolo bezpečné. Vyvrcholenie však ich ešte len očakávalo, zahalil ich oblak a počuli hlas z neba: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho. Odrazu však bolo po všetkom, Ježiš stál medzi nimi znova taký, akého ho videli predtým. Pre apoštolov to však bol zážitok na celý život, lebo videli Božiu slávu a pochopili, na čo sme na zemi. Ježiš zdôraznil, že táto sláva môže byť aj našou slávou, lebo všetci bez rozdielu sme Božími deťmi. Chcel posilniť apoštolov na zápasy, ktoré ich v živote čakajú. Veď život sa neskladá iba z príjemných chvíľ, ale aj z bolestných okamihov. Možno aj my sme v tichu kostola, v prírode alebo počas zbožnej modlitby zažili zvláštne, hrejivé a príjemné chvíle, ktoré sa dajú len ťažko opísať. Ale povieme si, že pre tento zážitok sa oplatilo žiť. Je to iba potvrdenie slov Svätého písma: V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Zažiť Boha, môže každý. V parížskej katedrále Notre Dame ukazujú miesto, kde 18-ročný Paul Claudel, dovtedy neveriaci, uveril takou silou, že už nič viac nemohlo naštrbiť jeho vzťah k Ježišovi. Pri týchto slovách si možno niekto so smútkom povzdychne, že on taký zážitok nemal. Čo odpovedať takému človekovi? Návod na taký zážitok neexistuje. Dnešné evanjelium nám však podáva radu, ako sa najlepšie k Bohu priblížiť. Máme si vytvoriť oázu ticha a nikdy zo svojho pohľadu nestratiť Krista. Kde je hluk, tam Boh mlčí. Kde je ticho, tam počuť Boží hlas. Chvíľa stíšenia nám umožní znova sa zahľadieť na Ježiša, na jeho moc a slávu, na prísľub Božieho kráľovstva, na jeho vykupiteľskú lásku, ale aj na to, že opustil Boží trón a chcel byť medzi nami. Pre tento zážitok je potrebné vedieť vypnúť televízor a rádio, prerušiť zábavu alebo prácu a pozdvihnúť hlavu k nebu. Ježiš však chce ešte povedať, že nestačí zostať kľačať v kostole, ale nesmieme zabúdať ani na povinnosti voči blížnym. Možno práve preto nedovolil Petrovi na Hore postaviť stany, ale prikázal vrátiť sa medzi ľudí. A keď pocítime zážitok Boha, vtedy si dokážeme udržať vnútornú čistotu, budeme lepšie vidieť samých seba, lepšie chápať druhých a pocítime, že nás Boh naozaj miluje. Tým budeme Boha chváliť a on zasa bude cez nás pracovať vo svete, v ktorom žijeme. A na záver sa povzbuďme slovami Chiary Lubichovej: Ježiš chce, aby sme sa spolu zhovárali. Len tak môžeme v hĺbke srdca opätovať jeho lásku a odpovedať na slová, ktoré on v tichu hovorí. Zdroj:www.trojica.sk