Ak pšeničné zrno odumrie, prinesie veľkú úrodu /10. 8. 2018/

Kto pozorne sleduje "kánony - eucharistické modlitby", vie, že v prvom tzv. rímskom sa spomína meno dnešného svätca, diakona Vavrinca. Svojim životom dokázal pravdivosť Ježišových slov dnešného evanjelia: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" (Jn 12,24). Prežívame koniec žatvy. Hodnotíme, zamýšľame sa a počítame. S hmotným a tiež aj s duchovným zrnom je nám to jasné. Kto neseje, ten nemôže žať. Kto však urobí so zrnom hmotným, ako aj s duchovným to, čo od nás žiada Boh, presvedčí sa o pravdivosti Ježišových slov. Nepochybujeme, že každého človeka prišiel Ježiš na zem zachrániť a spasiť. Sám to povedal, že prišiel spasiť všetkých ľudí (por. 2 Kor 5,15). Aj keď Ježiš ako Boh myslel na všetkých ľudí, všetkých čias a národov, nemôže všetkých privítať vo svojom kráľovstve. Iba tých, ktorí to chceli, to znamená, ktorí žili tak, že zachovávali jeho prikázania. Táto myšlienka je aktuálna aj dnes pre každého z nás. Ježiš zomrel za všetkých, ale každý osobne sa musí svojim životom rozhodnúť: Buď sa stane priateľom Krista, alebo sa postaví proti nemu. Iná cesta - akási "kompromisná medzi tým" - neexistuje. Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.... " (Mt 16,24) dopĺňajú slová Pán Ježiša z dnešného evanjelia. Kto pozná evanjeliá vie, že každá myšlienka a udalosť zapadajú do seba ako kolieska v súkolí. Jedna udalosť vysvetľuje druhú. Jedno podobenstvo slúži k objasneniu druhého. Učenie Krista je tak prejavené, že aj do konca čias i ten najväčší odporca, keď prijme texty evanjelií ako logický prvok, bude musieť rezignovať. V Ježišovom učení nie je nič nelogické. Nenájdeme tam po zrelom skúmaní a zvážení vec a udalosť, ktorá by rozumnému človeku nebola prínosom. Áno, aj dnes sú odporcovia a tí, ktorí neveria v Krista. Ich nevera a učenie sa však stavajú len na domnelých hypotézach, ktoré sú už dávno všetky vyvrátené. Nevera u nich spočíva na slobodnom rozume a vôli, ktoré sú však naplnené nenávisťou voči Bohu a voči Ježišovi Kristovi. Dnes rovnako ako v minulosti, tak aj v budúcnosti, bude mnoho ľudí chcieť svojím umom, šikovnosťou a nadaním obohatiť svet bez viery v Boha. Oveľa viac veriacich je jednoduchých ľudí, všetkých vekových skupín, stavov, jazykov a národov, ktorí veria v Boha a v božstvo Ježiša Krista, a chcú pre svoje presvedčenie priniesť všetko. Dnes si spomíname na priam nezabudnuteľnú postavu svätého Vavrinca. Medzi najťažšie bolesti patrí popálenie. Vieme, aké sú to bolesti, keď väčšina tela stráca ochranný povrch, pokožku. Dnes v každom národe jestvujú špeciálne kliniky, aby aj v tejto oblasti pomáhali ľuďom. Keď Vavrinca zatkli, bolo to po smrti jeho učiteľa Sixta II., ktorý mu predpovedal smrť, dostal príkaz odovzdať poklady Cirkvi. Bol totiž poverený správou cirkevného majetku. Vavrinec na určené miesto zvolal chudobných, mrzákov, spodinu Ríma a ukázal na nich: "Toto je poklad Cirkvi." Sudcovia v hneve dali Vavrinca pomaly opekať. Telo mladého diakona zuhoľnatelo, ale Vavrinec zostal verný Kristovi. Vedel, kde je jeho miesto. Aj my vieme, kde je naše miesto. Pri všetkých ťažkostiach zostať verný Kristovi. Táto vernosť je odmenená samým Kristom, ktorý bude a je naším Sudcom. Čo krajšie si môžeme priať ako to, keď sa raz pred svojho Boha-Sudcu postavíme s tým, že sme aj my obstáli ako apoštol Pavol: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod" (2 Tim 4,7-8). Keď dnes v rímskom kánone budeme počuť jeho meno, prosme ho pri svätej omši, aby sme aj my vždy vedeli, kde je naše miesto a obstáli sme tak verne ako on. Amen Zdroj:www.evanjelizacia.eu