Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom /7. 11. 2018/

V dnešnom evanjeliu hovorí Pán Ježiš o podmienkach, ktoré musíme zo svojej strany splniť, aby sme sa mohli rátať k Jeho učeníkom. Skúsme sa nad nimi zamyslieť. Možno odhalíme, kde je hlavný problém nášho nedokonalého nasledovania Pána. „Išli s ním veľké zástupy.“ Vidíme, že mnoho ľudí kráčalo za Ježišom, ale vnútorne, duchom a poslušnosťou, ho nasledovali nie mnohí. Je to presne ako v našich časoch. Koľko ľudí chodí do kostola, ale koľko je z toho skutočne veriacich a koľko skutočne milujúcich Boha. „Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ Určite Pán Ježiš, ktorý nás dokonca učí láske k nepriateľom, nechce, aby sme naozaj nenávideli svojích najbližších. Len nám chce naznačiť, že láska k Bohu má byť tak veľká, že ostatné naše lásky v zrovnaní s ňou vypadajú ako nenávisť. Zdanlivo absurdná požiadavka. Ježiš vyžaduje absolútnu lásku zo strany človeka. Lásku, ktorá dáva jemu samému prednosť pred všetkým, pred všetkými a dokonca i pred sebou. Môže to Pán Ježiš žiadať? Má na to právo? Niekedy zabúdame, že príkaz lásky k Bohu a lásky k blížnemu sa líši veľkosťou. Zatiaľ čo je človek vyzvaný „milovať blížneho ako seba samého!“, o láske k Bohu sa prikazuje čosi iné a čosi viac, „milovať Boha zo všetkých svojich síl a schopností; „z celej svojej sily miluj toho, ktorý ťa stvoril“ (Sir 5,32). Je dôležité uvedomovať si tento rozdiel. Boha a stvorenie nemáme milovať tou istou láskou. Ale prečo vôbec máme milovať Boha? Je požiadavka spravodlivosti, milovať Toho, ktorý ma stvoril. Veď som nebol a zrazu som a z jeho dobroty budem večne. Ale On je aj náš večný cieľ a určenie. V láske k Bohu nachádzame svoju dokonalosť a blaženosť. Sv. Bonaventúra vyslovuje jeden zo zákonov lásky: „Silou Lásky budeš premenený v toho, ktorého miluješ.“ Láska má úžasnú schopnosť premieňať do podoby milovaného. Deje sa to dokonca i medzi manželmi, ktorí sa často po určitej dobe spolužitia začínajú jeden druhému podobať. Sami však cítime, že táto schopnosť lásky môže byť aj nebezpečná, a to vtedy, ak milujeme niekoho alebo niečo, čo nie je hodné lásky. Stvorené skutočnosti nemáme milovať touto veľkou láskou, ktorá patrí jedine Bohu. Láska k Bohu nás vedie ku zbožšteniu. Ježiš nás učí, že v láske treba dať prednosť väčšej hodnote pred menšou. Múdrosť je ísť vždy za väčšou a vyššou hodnotou. Nech mi je človek akokoľvek príbuzný a milý, predsa je len smrteľnou a nedokonalou bytosťou. Boh je však absolútne Dobro. Komu dám prednosť? Bohu, či človeku? Ježiš je najvyššou hodnotou Univerza. Spája v sebe hodnotu Nestvorenej skutočnosti ale aj Stvorenia. Ježiš je absolútna Pravda, Krása, Dobro, Vtelená Láska, Plnosť Života. Komu by som chcel dať prednosť pred Ním. V ňom a skrze neho môžem správnym spôsobom milovať Boha i človeka. Múdrosť je v tom, ak milujem Boha viac ako svojich blízkych, viac ako svoj život, lebo v ňom je večný Život. Prečo ho mám milovať nadovšetko? Lebo On je absolútna Svätosť a Dokonalosť. On je Dobro, Pravda, Krása všetkých krás. Všetky stvorené skutočnosti sú určitým podobenstvom o samotnom Bohu. O ňom rozpráva voda i oheň, vzduch i zem, zvieratá i ľudia. O ňom chce rozprávať i jedlo, ktoré požívame, sladkosť ovocia i užitočnosť bylín a čajov. Stvorenie je len predobrazom Boha. Sv. Augustín hovorí: „Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je tvoja moc a múdrosť tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, protivíš pyšným. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Boh nás stvoril pre seba a naše srdce je nepokojne, kým nespočinie v Ňom. Myslíte si, že Boh, ktorý stvoril Nebo i Zem, že Boh, ktorý stvoril človeka v jeho nádhere, podľa sv. Františka: „po telesnej stránke na podobu svojho Syna a po duchovnej stránke na svoj vlastný obraz“, že tento Boh je azda menej vzrušujúci ako muž alebo žena, že je azda menej roztomilý ako malé dieťa? Myslíte si, že Ten, ktorý krásou obdaril hviezdne nebo a majestátom horské štíty, nie je azda majestátnejší a krajší? Myslíte si, že ten, ktorý rozhýbal planéty, hviezdy a galaxie na ich cestách a ktorý hýbe časticami v atóme, ktorý dal do pohybu mohutné rieky, nemá azda toto všetko v nekonečnej miere Sám v sebe? Toto prikázanie lásky k Bohu nadovšetko, by nemuselo byť prikázaním, keby sme boli normálni, ale po prvotnom hriechu nie sme normálni. Hriech nám nikto neprikazuje a my ho páchame, hoci tým sebe i blížnym škodíme. A láska k Bohu nášmu Stvoriteľovi sa nám musí prikazovať, hoci ak ju uskutočňujeme nachádzame svoju blaženosť. V závere dnešného evanjelia sme počuli jednu veľmi pravdivú a reálnu podmienku nasledovania: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ Zrieknuť sa všetkého, čo máme, neznamená „nemať nič“, ale znamená to všetko odovzdať do rúk Božích, pod Božiu vládu. V skutočnosti ide o to, aby som sa svojou láskou nepripútal k viditeľným veciam natoľko, že by ma začali zdržovať na ceste k Bohu. Z vlastnej duchovnej skúsenosti môžem povedať, že stačí len hriešna túžba, ktorú živíme vo svojom srdci a na naplnenie ktorej si ponecháme akési zadné dvierka vo svojom srdci, a už nasledovanie Krista prestáva byť radostnou skutočnosťou a stáva sa neznesiteľným bremenom. Ale ak sa človek zriekne i tejto možnej hriešnej perspektívy svojho života, ak sa úplne zameria na Boha ako na svoju Absolútnu budúcnosť, ak všetko vo svojom živote odovzdá Bohu, dokonca ak svoj život odovzdá Bohu, teda rozhodne sa v Kristovi zomrieť sebe, vtedy nájde radosť v Bohu a v jeho službe. Znovu môžem potvrdiť, že nie je ťažké opustiť rodičov, bratov a sestry a iných ľudí, ale veľmi pomaly človek opúšťa seba. Zdráha sa dať Bohu prednosť pred sebou. Človek je stále pokúšaný k sebectvu, ktoré sa dokáže zamaskovať aj do najzbožnejších skutkov, k seba presadzovaniu, k seba realizácii. Problém je v tom, že naša skutočná sebarealizácia je v Bohu. Každá iná forma sebarealizácie je planá a hriešna. Niekto múdry povedal, že ak človek miluje niečo viac ako Boha, teda ak má v srdci nejakú modlu, už sa Boh do jeho srdca nevmestí, ale ak miluje Boha nadovšetko, tak sa do jeho srdca vmestí zároveň celý stvorený vesmír. Boh nás chce spasiť i za cenu našich bolestí i za cenu našej smrti, lebo Spása je lepšia ako pozemský život. Aj SZ žalmista vyznáva a potvrdzuje: „Tvoja milosť je lepšia ako život!“ Bolesť umierania môže byť prekonaná láskou k Bohu „nado všetko“ i nad seba samého. Môže sa stať výrazom tejto lásky. Starneme a pribúda nám fyzických problémov. Ale vôbec by to nemuseli byť problémy, keby sme Boha skutočne milovali. Veď sú to poslovia, ktorí nás upozorňujú, že Pán prichádza a my mu predsa chceme ísť v ústrety. Zdroj:www.frantiskani.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie