V deň, keď sa zjaví Syn človeka /16. 11. 2018/

Cirkevný rok sa pomaly končí a Božie Slovo nás vedie v tejto dobe k zamysleniu nad naším koncom, či už osobným alebo svetovým. V dnešnom čítaní nás Pán Ježiš upozorňuje, ako to bude: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých.“ Sv. Peter píše vo svojom liste, že vtedy Božia zhovievavosť vyčkávala s trestom, pokiaľ sa staval koráb. Stavba Noemovho korábu bola akousi prorockou kázňou o prichádzajúcom Božom treste. Určite sa mnohí Noemoví súčasníci dozvedeli o stavbe korábu na suchej zemi a smiali sa z toho. Len niekoľkí si zobrali k srdcu túto výzvu k pokániu. Spolu s Noemom sa zachránilo iba osem ľudí. Všetko, čo patrí k chodu tohto sveta, všetko fungovalo. Bolo jedlo aj pitie, ľudia sa ženili a vydávali a nič okrem prorockej kázne, ktorú dával Noe stavbou svojho korábu, neveštilo trest. Pán Ježiš ani nehovorí o nejakom konkrétnom zločine, ktorého by sa dopúšťala spoločnosť v Noemovej dobe. Ich hriech spočíval v tom, že žili plne zahladení na túto zem a snažili sa z nej vydolovať čo možno najviac pre seba. Genezis 6,3 ich charakterizuje vetou: „Boli len telo.“ Jednoducho nemysleli na Boha a večnosť. Žili, akoby im Boh vôbec nechýbal. V dobe Lotovej to bolo navlas podobne. „ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali ale v deň, keď Lot odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili.“ Jedli, pili, kupovali a predávali, sadili, stavali a znovu nemysleli na Boha a jeho zákon. No v jeden deň sa spustil z neba oheň a síra a všetkých zahubili. „Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka. Kto bude v ten deň na streche a veci bude mať v dome, nech nezostupuje vziať si ich, a kto bude na poli, nech sa takisto nevracia nazad.“ Podobne to bude aj pri druhom príchode Syna človeka. On príde v čase, keď ho nikto nebude čakať. Tak náhle, že si ľudia nebudú môcť zájsť ani pre svoje nástroje. V tej chvíli bude rozhodujúci len Ježiš a my, náš vzťah k nemu. Nepomôže nijaký pokus chytať sa bezvýznamných vecí, žiadny útek do pracovného nasadenia. Podstatná je láska a nie majetok, dobrota a nie kariéra. Trošku mi to pripomína jeden židovský zvyk, ktorý sa týkal pytačiek. Na rozdiel od nás sa u Židov pytačky dopredu neoznamovali. Pytač prišiel do rodiny bez ohlásenia a tak mal možnosť vidieť svoje možné budúce príbuzenstvo bez pokryteckej pretvárky. Podobne sa dialo i pri svadbe. Ani nevesta nevedela deň svojej svadby. Všetko pripravoval ženích a jeho rodina. Úloha nevesty spočívala v tom, študovať manželskú zmluvu, denne sa umývať, aby bola vždy pripravená na svadbu. Stále mala udržovať horiaci lampáš v obloku, ktorý bol symbolom jej vernosti a stálosti v láske. A ženích znovu prišiel bez ohlásenia, často po roku, niekedy i po viacerých a niekedy i uprostred noci a beda ak by už z diaľky videl, že kahanec v okne nehorí. Okamžite rušil svoj sobáš. Tieto svadobne zvyky veľmi dobre vyjadrujú Božie myslenie, hľadanie skutočnej Lásky. Boh nepotrebuje naše pekné predstavenie. Nečaká žiadne oficiálne privítanie. Jeho vôbec nenadchýna, že si raz za čas pristúpime ku spovedi, ak väčšinu svojho života prežijeme v službe hriechu. Ak je hriech prevažnou formou našej existencie a stretnutie s Bohom tvorí len pár sviatočných okamihov behom roku a ináč sa kradne a pácha zlo, to je veľmi ďaleko od skutočnej lásky k Bohu i k ľuďom. Najväčší hriech je to, že sa Bohu odopierame, že Boh v nás nemôže uskutočniť svoje kráľovstvo. Najväčší hriech je v tom, že stále patríme sami sebe, že sme sa nevydali Bohu. „Spomeňte si na Lotovu ženu. Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho.“ Lotova žena síce navonok opustila mesto hriechu, ale srdcom zostala v ňom. Neoddelila sa radikálne od zla a preto zahynula. Treba sa zrieknuť človeka, výhodného miesta, kariéry, dobrého platu. Dokonca odťať svoju pravú ruku, ak nás zvádza na hriech. Kto sa nevie takto rázne zrieknuť niektorých vecí, kto sa stále obzerá, stratí nakoniec i tieto veci i večný život. Vidíme to aj v bežnom živote. Ľudia, ktorí chceli robiť kompromisy v podstatných veciach stratia nakoniec úctu priateľov i nepriateľov. Niekto splnil nečistú úlohu a tí, ktorým ňou poslúžil, nakoniec pohrdli ním ako Judášom. Život stratia práve tí, ktorí sa oň najviac strachujú a za každú cenu sa ho snažia zachrániť. „Hovorím vám: v tú noc budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá." Pri poslednom súde sa ukáže naplno, čo ľudia v sebe skrývajú. Dvaja navonok rovnakí ľudia, nachádzajúci sa v rovnakej situácii, sa ukážu, ako podstatne odlišní. Jeden obstojí a druhí bude odvrhnutí na smetisko dejín. Boží súd ukáže ich pravú hodnotu. Nebudú sa líšiť navonok ale svojím vzťahom k Bohu, svojím duchom a svedomím. Pre jedných mal život význam len v tomto čase, pre druhých i v budúcom veku. Deň súdu nás ukáže v najhlbších vrstvách duše a zo všetkých strán. Spolu spia, spolu melú, spolu sedia v úrade či varia v kuchyni a predsa jeden sa ukáže ako spravodlivý pred Bohom a druhý ako ten, ktorý sa drží hriechu. S Bohom bude žiť naveky len ten, kto sa usiloval vnútorne patriť vždy Ježišovi, žiť jeho životom. Druhý bude ponechaný podľa svojej voľby „bez Ježiša“. Posledný súd bude splnením našej voľby. Odsúdiť nás môže len náš hriech, ktorý sme milovali viac ako Boha. Užasnú priatelia, manželia, súrodenci, keď sa ukáže, ako kto konal a ako zmýšľal, na ktorej strane barikády stal. Situácie ľudí budú možno na vlas podobné, v tú noc budú dvaja na jednej posteli, čo je znak naozaj veľmi intímneho spoločenstva a predsa budú podivne rozlíšení. Dve ženy budú spolu mlieť, jedna bude vzatá a druhá ponechaná. To, že bude niekto vzatý, to logický vieme pochopiť, ale čo s ponechaním. Ak je svet pod vládou zlého ducha, môže toto ponechanie znamenať toľko, ako zatratenie. Boh nám ponecháva slobodnú voľbu, pre koho sme žili, tu na zemi, pre toho budeme existovať aj vo večnosti. Ak sa pre nás stal idolom titan plný vzbury voči Bohu - Láske, budeme i po smrti ponechaní jeho schizofrenickej vláde a to je desný údel a predstava. Ak však chceme Krista a napriek svojej ľudskej biede ustavične prosíme, aby prišlo jeho Kráľovstvo, budeme v tejto hodine definitívne vyslobodení z tohto sveta a prídeme tam, kde vládne Otec, Syn i Duch Svätý vo večnej Sláve a Láske. Amen Zdroj:www.frantiskani.sk