Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch /14. 2. 2019/

Pán Ježiš odmenil vieru tej ženy. Pretože musí nás udivovať pokora jej viery. Pán Ježiš zo začiatku odmieta prosbu; má to byť ešte jedným potvrdením, že on je pravým Mesiášom, ktorý – podľa mienky Židov – bude poslaný len k izraelskému národu, nie k pohanom; dokonca Pán Ježiš tu neváha prirovnať pohanov k psom. A predsa žena sa neuráža; ukazuje sa dokonca jemne vtipná: Veď aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch, ktoré padajú zo stola. V každom prípade podáva dôkaz veľkej pokory. A práve pokora má byť jedným z prívlastkov modlitby a je podmienkou účinnosti modlitby. Dnešný človek chce radšej sám tvoriť a reformovať svet, nerád prosí Boha, nechce, aby ho Boh obdaroval láskou, nechce byť dlžníkom Boha, ťažko je mu prosiť. (Ostatne, nemalú pokoru treba, aby sme sa obrátili s prosbou na druhého človeka.) A ak už prosíme Boha – tak sa radi odvolávame na nejaké svoje zásluhy? lebo veď ja som to a to urobil, toľko som pracoval, toľko som trpel atď. A od toho je už len jeden krok k požadovaniu: Pane Bože, daj, lebo mi to patrí! A možnože, pre zmenu, vo falošnej pokore si myslíme, že k prosbe nás oprávňujú len nejaké údajné zásluhy, nejaké dobré skutky. A zatiaľ naše náboženstvo predpokladá prvenstvo daru pred skutkom, pred vlastnou zásluhou; lebo aj pre vykonanie dobrého skutku je potrebná Božia milosť. Takto človek uskutočňuje seba a stáva sa naplno človekom nie skrze to, čo robí, čo dáva – ale skrze to, čo dostáva. Pán Boh, ktorý je L8ska, chce nás obdarovávať svojou láskou – treba teda jeho dary prijímať s vďačnosťou a s pokorou o ne prosiť, o všetko s pokorou prosiť. Sv. omša je obetou na kríži. Ukrižovaný Kristus je v úplnom svojom otvorení sa pre nás najväčším darom. Vieme s pokorou tento dar prijať? Zdroj:www.homily-service.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie