Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

"Toto pokolenie nedostane znamenie, iba ak znamenie Jonášovo" /8. 3. 2017/ Žijeme v dobe, kedy je všetko podrobované skúške. Veda je tá, od ktorej očakávajú odpovede na otázku, či je niečo pravdivé alebo nie. V staroveku a stredoveku to bolo práve náboženstvo, ktoré definovalo pravdivosť alebo neoravdivosť tvrdenia. Aj preto vo svete kresťanstva autorita, ktorá zastrešovala vysvetľovanie pravdy bola Cirkev. Aj preto rôzne konštatovania, ako: "Z vôle Božej kráľ."

Treba priznať, že to zlé pokolenie (ako ho nazval Pán Ježiš) malo právo žiadať znamenie, ktoré by svedčilo o reálnej prítomnosti Mesiáša uprostred ľudu. A Pán Ježiš vôbec neodmietal toto znamenie. Nebolo to však také znamenie, aké si vymysleli židovskí rabíni, a teda nejaké efektné a senzačné znamenie (hoci boli svedkami aj takých znamení, ako napr. rozmnoženie chleba či vzkriesenie Lazára). Ale znamením predovšetkým bol sám Ježiš Kristus. Bol znamením svojou osobnou svätosťou, svojím neobyčajným učením, nakoniec aj svojím zázračným konaním. Bol znamením, že Boh sa v ľudskom tele zjavil na svete, že sa koná dielo vykúpenia ľudstva; bol znamením Božieho odpustenia a spasiteľnej milosti všetkých ľudí dobrej vôle. Odišiel síce vo svojej ľudskej podobe, ale zanechal iné viditeľné znamenie, ktorým je svätá katolícka Cirkev. Nechýbajú ľudia, ináč vzácni, ktorí sa zlostia na Cirkev ako inštitúciu; vyčítajú Cirkvi inštitucionalizmus a byrokratizmus. Sú to dve rôzne veci. Z jasného Kristovho rozhodnutia Cirkev má viditeľnú spoločenskú štruktúru (por. GS 44), a teda je inštitúciou. Zhodne s Kristovým prianím, ktoré potvrdil II. vatikánsky koncil (por. DH 1), v Cirkvi sa zachováva jediné a pravé zjavené náboženstvo. Preto Cirkev musí byť viditeľným znakom pre všetkých (por. GS 40), aby ľudia roztratení po celom svete vedeli, kde môžu nájsť autentickú Kristovu pravdu. A samozrejme, kde je inštitúcia, tam musia byť aj písacie stoly, za ktoré si sadajú ľudia so svojím zaťažením, a teda možno aj s nadmernou byrokraciou..., to treba pochopiť a odpustiť. Ale nie písacie stoly sú tu najdôležitejšie. Kristus obohatil Cirkev nielen zjavenou pravdou, ale aj prostriedkami milosti, ktorá nás posväcuje a prináša nám spásu (por. UR 4). A tieto prostriedky – to sú sviatosti: sedem zázračným znakov, prostredníctvom ktorých Ježiš stále uprostred nás prebýva a účinkuje (zvlášť vo sviatosti Eucharistie). Ako sa vyjadril koncil, Cirkev je znamením vztýčeným uprostred národov (por. UR 2). Je znamením prostredníctvom svojej svätosti, presnejšie: prostredníctvom svätosti svojich členov. Čiže: každý z nás má tiež byť znamením. Sme skutočne znamením, že Kristus žije, účinkuje, posväcuje a prináša spásu? Zdroj:Pramene-inšpirácie

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie