"Toto pokolenie nedostane znamenie, iba ak znamenie Jonášovo" /8. 3. 2017/ Žijeme v dobe, kedy je všetko podrobované skúške. Veda je tá, od ktorej očakávajú odpovede na otázku, či je niečo pravdivé alebo nie. V staroveku a stredoveku to bolo práve náboženstvo, ktoré definovalo pravdivosť alebo neoravdivosť tvrdenia. Aj preto vo svete kresťanstva autorita, ktorá zastrešovala vysvetľovanie pravdy bola Cirkev. Aj preto rôzne konštatovania, ako: "Z vôle Božej kráľ."

Treba priznať, že to zlé pokolenie (ako ho nazval Pán Ježiš) malo právo žiadať znamenie, ktoré by svedčilo o reálnej prítomnosti Mesiáša uprostred ľudu. A Pán Ježiš vôbec neodmietal toto znamenie. Nebolo to však také znamenie, aké si vymysleli židovskí rabíni, a teda nejaké efektné a senzačné znamenie (hoci boli svedkami aj takých znamení, ako napr. rozmnoženie chleba či vzkriesenie Lazára). Ale znamením predovšetkým bol sám Ježiš Kristus. Bol znamením svojou osobnou svätosťou, svojím neobyčajným učením, nakoniec aj svojím zázračným konaním. Bol znamením, že Boh sa v ľudskom tele zjavil na svete, že sa koná dielo vykúpenia ľudstva; bol znamením Božieho odpustenia a spasiteľnej milosti všetkých ľudí dobrej vôle. Odišiel síce vo svojej ľudskej podobe, ale zanechal iné viditeľné znamenie, ktorým je svätá katolícka Cirkev. Nechýbajú ľudia, ináč vzácni, ktorí sa zlostia na Cirkev ako inštitúciu; vyčítajú Cirkvi inštitucionalizmus a byrokratizmus. Sú to dve rôzne veci. Z jasného Kristovho rozhodnutia Cirkev má viditeľnú spoločenskú štruktúru (por. GS 44), a teda je inštitúciou. Zhodne s Kristovým prianím, ktoré potvrdil II. vatikánsky koncil (por. DH 1), v Cirkvi sa zachováva jediné a pravé zjavené náboženstvo. Preto Cirkev musí byť viditeľným znakom pre všetkých (por. GS 40), aby ľudia roztratení po celom svete vedeli, kde môžu nájsť autentickú Kristovu pravdu. A samozrejme, kde je inštitúcia, tam musia byť aj písacie stoly, za ktoré si sadajú ľudia so svojím zaťažením, a teda možno aj s nadmernou byrokraciou..., to treba pochopiť a odpustiť. Ale nie písacie stoly sú tu najdôležitejšie. Kristus obohatil Cirkev nielen zjavenou pravdou, ale aj prostriedkami milosti, ktorá nás posväcuje a prináša nám spásu (por. UR 4). A tieto prostriedky – to sú sviatosti: sedem zázračným znakov, prostredníctvom ktorých Ježiš stále uprostred nás prebýva a účinkuje (zvlášť vo sviatosti Eucharistie). Ako sa vyjadril koncil, Cirkev je znamením vztýčeným uprostred národov (por. UR 2). Je znamením prostredníctvom svojej svätosti, presnejšie: prostredníctvom svätosti svojich členov. Čiže: každý z nás má tiež byť znamením. Sme skutočne znamením, že Kristus žije, účinkuje, posväcuje a prináša spásu? Zdroj:Pramene-inšpirácie