« Späť

Zelený štvrtok

Zelený štvrtok

Zelený štvrtok deň sviatosti kňazstva, eucharistie a lásky V dnešný deň - Zelený štvrtok, si pripomíname ustanovenie Oltárnej sviatosti, sviatosti kňazstva i Pánovo prikázanie o bratskej láske. Prečo Zelený štvrtok? Ľudový názov pre deň Zelený štvrtok bol prevzatý z germánskeho bohoslužobného názvoslovia, zo slova „greinen“ - nariekať. V starej Cirkvi sa totiž v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov. Biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň vzrušeného, ľútostivého, ale i radostného plaču, keď sa verejní hriešnici po dlhšom pokání mohli zúčastniť na sviatostiach Cirkvi. Verejní hriešnici sa podobali suchým ratolestiam, ktoré sa dnes pokáním a rozhrešením zazelenali na strome Cirkvi. Na niektorých miestach sa v tento deň používalo rúcho zelenej farby. Missa chrismatis Na Zelený štvrtok sa pre nás kresťanov začína veľkonočné trojdnie Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, obdobie utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša má byť prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Pamiatka Pánovej večere Večerná omša sa slávi na pamiatku Pánovej večere. V liturgii Zeleného štvrtka už začíname akoby slávenie Veľkého piatku. Umývanie nôh učeníkom, ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri, Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie, sú hlavnými témami dnešného večera a noci. Schádzame sa na oslávenie pamiatky Poslednej večere, pri ktorej Ježiš Kristus prv než seba samého vydal na smrť, zveril svojej Cirkvi novú a večnú obetu ako hostinu svojej lásky. Správa o Poslednej večeri a o ustanovení Eucharistie patrí u prvých troch evanjelistov k stati o Ježišovom umučení a zmŕtvychvstaní. V slávení večere je zjavné, čo znamená Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre neho samého i pre nás. Ježiš dáva svojim učeníkom chlieb a víno a hovorí: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Ohlasuje svoju smrť a vysvetľuje jej zmysel: za vás a za všetkých. Na pozadí starozákonných zmlúv, ktoré boli predobrazmi, Ježiš ustanovuje novú zmluvu. Každá svätá omša je preto skutočným sprítomnením Kristovej vykupiteľskej smrti. Ježiš nám zo svojho obetného stola podáva najväčší dar - svoje telo a krv - ako prameň nového života. Keď oslavujeme ustanovenie Oltárnej sviatosti, naša radosť je taká veľká, že na chvíľu zabúdame na smútok, ktorý prevláda v týchto dňoch a spievame slávnostné Glória za zvuku organa a za mohutného hlaholu zvonov. Radosť z nesmierneho Pánovho daru vzápätí vystrieda hlboký smútok z Judášovej zrady i smútok z našich vlastných hriechov, krívd a zrád, za ktoré Ježiš podstúpi smrť na kríži. Preto umĺkne jasavý hlas zvonov i zvoncov, utíchne vznešený zvuk organa a až do Veľkonočnej vigílie ich nahradia tupé drevené údery klepáčov. Svätý Pavol v druhom čítaní z listu Korinťanom podáva prvú písomnú správu o ustanovení Eucharistie. V čase evanjelizácie Korintu, teda asi dvadsať rokov po Kristovej smrti (okolo roku 50), táto správa už mala ustálenú formuláciu, ktorá sa nachádza v evanjeliách. Pán Ježiš pod podobou chleba a vína dáva svoje telo a krv. Účasť na tejto večeri znamená spoločenstvo s Kristom na jeho smrti a oslávení; znamená aj spoločenstvo s tými, čo jedia z tohto chleba a so všetkými, za ktorých Kristus zomrel. Evanjelista Ján vykladá Ježišovu cestu ako lásku „do krajnosti“, až do krajnosti svojej božskej a ľudskej možnosti. Jeho božská veľkosť je zrejmá od umývania nôh až po kríž. Umývanie nôh je ako Večera; predstavenie toho, čo sa stane na kríži: je to láska, ktorá slúži, a oddanosť až na smrť. Láska je životným zákonom Krista a jeho Cirkvi. Kristus ponúkol Otcovi obetu svojho života a zároveň ju už nekrvavým spôsobom vopred vykonal. Oddelil telo od krvi, ako to bolo zvykom pri všetkých starozákonných obetách a vykonal obetnú hostinu. Prijali sme jeho telo a krv. Teraz sa už začína uskutočňovať Kristova krvavá obeta. Ježiš odchádza do ticha Getsemanskej záhrady, aby sa tam v modlitbe k svojmu Otcovi pripravil na utrpenie a smrť. Tento odchod nám teraz pripomína prenesenie Oltárnej sviatosti buď na bočný oltár, alebo do bočného bohostánku niekde vo vedľajšej kaplnke. Po prenesení Eucharistie sa spoločne spieva eucharistický hymnus Ctime túto Sviatosť slávnu, pri ktorom môžeme za obvyklých podmienok získať úplné odpustky. Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade bdel v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali. Ježiš ostáva sám, celkom opustený. Túto opustenosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Kristus prežíva smrteľnú úzkosť a prosí apoštolov, aby s ním bedlili: Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Je to výzva aj pre nás. V duchu ostaňme v tichej adorácii s Kristom v Getsemanskej záhrade.

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie