« Späť

Životopisy svätých

SV. RAFAEL KALINOWSKI /20. 11. 2017/ rehoľník (1835-1907)

SV. RAFAEL KALINOWSKI rehoľník Postava tohto Božieho sluhu, ktorý po dobrodružnom živote zakotvil v karmelitánskom kláštore, je u nás málo známa, hoci pochádzal zo susedného Poľska. A predsa si zasluhuje pozornosť, lebo je veľmi poučná. Jozef Kalinowski bol kapitánom v ruskej armáde, projektantom železnice, ministrom v povstaleckej vláde vo Vilne, väzňom na Sibíri, docentom matematiky, vychovávateľom kniežaťa Czartoryského a konečne karmelitánoin, zakladateľom kláštorov, mužom veľkej kultúry, autorom a vydavateľom historických a duchovných diel. Keď objavil duchovnú zásadu sv. Terézie z Avily: "Nech ta nič neznepokojuje, nič nezarmucuje, všetko sa pominie, len Boh ostane", pokladal ju za takú geniálnu, že si ju vyvolil za svoju životnú zásadu. A táto zásada mu pomohla organicky rozvíjať jeho bohatú osobnosť. Jozef Kalinowski sa narodil vo Vilne 1. septembra 1835. Jeho otec Andrej bol profesorom matematiky a riaditeľom ústavu pre šľachtických študentov vo Vilne. Z prvého manželstva s Jozefínou Polonskou mal dvoch synov, Viktora a nášho Jozefa. Po smrti druhej manželky Viktórie, s ktorou mal tri deti, oženil sa po tretí raz s Jozefínou Puttkamerovou, s ktorou mal ďalšie štyri detí. Jozef dostal v rodine dobrú kresťanskú výchovu, ktorú si neskoršie prehĺbil v štúdiách na ústave pre šľachticov. Tento ústav založila ruská vláda v starom kolégiu rehoľníkov piaristov, ktorí boli zrušení. "Moji spolužiaci - okrem malých výnimiek - boli synovia najbohatších rodín v Litve," spomína si Jozef vo svojich Pamätiach. "Disciplína bola veľmi prísna." Zmierňovala ju veselá povaha dominikána Mokrzeckého, ktorého neskoršie deportovali do Moskvy. Litva bola vtedy pod ruskou okupáciou. Deportácie litovských národovcov a katolíckych kňazov na Sibír bývali častou udalosťou. "V mladom veku som ešte nechápal tieto udalosti, ale aj ja som prežíval všeobecný odpor proti zrade metropolitu Siemaszeka, ktorý sa s niekoľkými inými biskupmi odtrhol od svätej litovskej cirkvi." Za okupácie sa nedovoľovali vyššie štúdiá ani Litovcom ani Poliakom vo vlastnej krajine, ale len v cudzine. Jozef začal najprv študovať na hospodárskej škole. Neskoršie odišiel do Petrohradu, kde sa chcel dať zapísať na inžiniersku fakultu, ale neprijali ho. Bol nútený vstúpiť do vojenskej školy. Po dokončení štúdií žiaci sa museli začleniť do ruskej armády. Tam sa stretol s viacerými krajanmi. Chodieval do divadla a písal verše plné melanchólie a smútku. Cnelo sa mu za vlasťou. Iba konferencie, ktoré prednášal po francúzsky dominikán O. Souillard, mu zmierňovali tvrdý život v cudzine. V roku 1860 dostal miesto na stavbe železnice Kursk-Kyjev-Odessa. Býval v Breste-Litovskom, kde sa zoznámil s istým mladým litovským inžinierom, ktorý ho zasvätil do hlbšieho duchovného života. Mal vážnu známosť s istým dievčaťom, ale to napokon dalo prednosť mládencovi z bohatej rodiny. "Nechajme Pána, nech on vedie našu lod'ku", napísal si v Pamätiach. Keď ho povýšili na kapitána, usiloval sa organizovať nedeľnú náboženskú školu, ktorá pomáhala jeho krajanom odporovať pokušeniu zaprieť katolícku vieru a prestúpiť na pravoslávie. Keď roku 1863 pozoroval tajné prípravy na povstanie svojich krajanov, vzdal sa kapitánstva vo vojsku, aby nemusel bojovať proti svojim krajanom. Usadil sa vo Varšave. Ale ruská tajná polícia ho pozorne sledovala. V noci z 12. na 13. marca 1864 ho zaistili a uväznili. 2 júna ho odsúdili na smrť. Neskôr z obavy, aby ho ľudia nepokladali za národného mučeníka, rozsudok smrti zmenili na doživotné vyhnanstvo a nútené práce na Sibíri. 29. júna 1864 sa vydal na dlhú cestu na Sibír spolu s inými odsúdencami. V Pamätiach opisuje túto ťažkú cestu, ktorá trvala okolo desať mesiacov. Osemtisíc kilometrov museli prekonať väčšinou peši. "Mnohí spoločníci, vysilení a smädní, umierali na ceste. Pochovávali ich na kraj cesty alebo do snehu." "Moje určenie do Ussolé pokladám za jednu z tých chvíľ, ktoré rozhodli o budúcnosti človeka na tejto pozemskej púti. Bola to veľká milosť Božieho milosrdenstva." V Ussolé mal po prvý raz možnosť urobiť si duchovné cvičenia sv. Ignáca. "Kniha o živote svätých od O. Petra Skargu mi dobre osvietila obzor. V nej som našiel zmienku aj o reholi Karmelskej Panny Márie na Východe i na Západe." Tu sa Kalinowski zdokonalil v modlitbe. Medzi spoluväzňami bol známy ako muž modlitby. Títo sa dokonca modlievali: "Pre modlitby Jozefa Kalinowského osloboď nás, Pane!" Jeho prípad potvrdzoval starú tradíciu, že aj na miestach podobných peklu sa nájdu svätí, čo hýbu svetom. Desať rokov na Sibíri bolo pre Kalinowského asketickým noviciátom. Pripravovali ho na úplnú oddanosť Bohu. Roku 1868 bola amnestia, ktorá ho oslobodila od nútených prác, ale ostával aj naďalej pod dozorom polície. S niekoľkými priateľmi sa usadil v Irkutsku. Tam sa stretol s O. Szwornickým, ktorý bol tiež deportovaný na Sibír, kde sa stal farárom najväčšej farnosti na svete, siahajúcej od čínskych hraníc až po Beringovu úžinu. Kalinowski sa stal jeho najbližším spolupracovníkom. 24. januára 1874 sa dozvedel, že nová amnestia ho urobila celkom slobodným. Mohol sa vrátiť do Litvy, svojej vlasti. Ostal tam však len nakrátko. Presťahoval sa do Krakova, kde sa stretol s kňažnou Czartoryskou, ktorá mu ponúkla miesto učiteľa pre svojho syna. Rodina často chodievala do Paríža. Tam bývala v hoteli Lambert. Kalinowski bol tri roky pre malého kniežaťa Guzia "otcom a priateľom, učiteľom a spoločníkom, duchovným vodcom a ošetrovateľom". Spoločne navštevovali známe európske svätyne a kúpeľné mestá. 13. mája 1883 navštívil rodinu Czartoryskú v parížskom hoteli Lambert aj sv. Ján Bosko a v rodinnej kaplnke slúžil pre ňu sv. omšu. Neskoršie Guzio vstúpil k saleziánom. V rehoľnom živote sa vyznačil príkladnou svätosťou. Patrí medzi kandidátov blahorečenia. Jozef sa veľa dozvedel o karmelitánskej reholí z čítania diel sv. Jána z Kríža a sv. Terézie z Avily. Dňa 14. júla 1877 vo veku 42 rokov zaklopal na bránu karmelitánskeho kláštora v Linci v Rakúsku a žiadal o prijatie. "Prichádzam s úmyslom modliť sa a robiť pokánie za obrátenie Ruska a za zblíženie pravoslávnych s katolíckou Cirkvou." Prijali ho. Pri obliečke dostal meno Rafael od sv. Jozefa. Mal tvrdý noviciát, hoci duchovne bol už dosť pripravený na rehoľný život. Neskoršie sa priznal: "Hoci som prežil sibírske roky, nikdy som nebol tak uponižovaný ako v noviciáte." Dňa 26. novembra 1878 zložil rehoľné sľuby. Potom si ešte doplnil teologické vedomosti a 15. januára 1882 bol vysvätený za kňaza. Vysviackou sa končia aj jeho Pamäti. V reholi karmelitánov O. Rafael Jozef prežil 30 rokov. Keďže ku koncu života bol postihnutý nevyliečiteľnou chorobou, pomýšľal zorganizovať trpiacich, aby svoje utrpenia premenili na lásku. Dozvedel sa však, že také združenie už jestvuje; on sám sa s mnohými inými trpiacimi stal jeho horlivým členom. Roku 1883 bol vymenovaný za priora, predstaveného v Czernej. Neskoršie sa stal duchovným vodcom viacerých ženských karmelitánskych kláštorov a zakladateľom nových kláštorov, o. i. aj vo Wadoviciach, rodisku pápeža Jána Pavla II. Hoci denne bol zavalený tisícimi starosťami, predsa si vedel zachovať pokojnú myseľ a úzke spojenie s Bohom. Bol skutočným majstrom modlitby. Vždy si našiel čas na dlhé poklony Najsvätejšej sviatosti, ale aj na vedecké bádania v knižniciach. Výsledkom tejto práce sú štyri zväzky Kroník kláštorov bosých karmelitánok v Poľsku, Litve a Rutensku. Keďže rehoľné povolania na začiatku nášho storočia v Poľsku veľmi rástli a kláštory v Czernej a vo Wadoviciach boli preplnené, O. Rafael roku 1905 zamýšľal postaviť nový kláštor v Krakove. Na to však už nestačili jeho slabnúce telesné sily. Zomrel 15. novembra 1907 v mestečku Wadovice, v ktorom sa o trinásť rokov neskôr narodil Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II. Už v roku 1934 sa začal kánonický proces blahorečenia O. Rafaela Jozefa Kalinowského. O tri roky neskôr preniesli jeho telesné pozostatky z kláštorného cintorína do kaplnky sv. Jána z Kríža v kláštornom kostole. Kánonický proces sa skončil začiatkom roku 1983. A 22. júna toho istého roku pápež Ján Pavol II. vyhlásil tohto poľského karmelitána za blahoslaveného spolu s jeho priateľom Bratom Albertom Chmielowským. Stalo sa to v Krakove pri druhej návšteve Sv. Otca v Poľsku. Ten istý pápež ho vyhlásil za svätého v novembri 1991 v Ríme. Pripravil Štefan Senčík SJ (Uverejnené v časopise Posol, febr. 1987, str. 46-49.) Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie