Svätá Genovéva, panna /3. 1. 2018/ * okolo 422 Nanterre, Francúzsko † 3. január 502 (?) Paríž, Francúzsko Atribúty: svieca, anjel a diabol, kľúče od Paríža Patrónka mesta Paríž; žien, pastierov, vinohradníkov, voskárov, klobučníkov; pri očných chorobách, horúčke, kiahniach, malomocenstve; pri more, suchu, vojne

Svätá Genovéva, panna Hlavným prameňom životopisu sv. Genovévy je Život Genovévy, ktorý si zasluhuje pozornosť historikov, ale zároveň nás vyzýva k opatrnosti pri posudzovaní udalostí z jej života, lebo starí životopisci ich zvyčajne používali na výchovu a povzbudenie ľudí. Podľa tohto spisu sa Genovéva narodila okolo r. 422 v dedine Nanterre asi desať kilometrov od Paríža ako dcéra roľníka Severa a jeho manželky Geroncie. V r. 429 sv. Germán, biskup z Auxerre, legát pápeža sv. Celestína I. (422-432) a sv. Lupus, biskup z Troyes, cestovali do Anglicka, aby tam bránili vieru proti bludom pelagiánov. Cestou sa zastavili aj v Nanterre. Biskup Germán si všimol šesťročnú Genovévu, ktorej z tváre žiarila nevinnosť a láska, zavolal si ju i jej rodičov a povedal im: „Blahoželám vám k tejto dcérke! Vychovajte ju pre Boha. Pán ju vyvolil k svätosti a k posväteniu iných!“ Na druhý deň ju zasa povolal, vzal ju do kostola a dal jej na pamiatku medený peniaz s obrazom Ukrižovaného. Zavesil jej ho okolo krku a napomenul ju, aby ho vždy nosila z lásky k Ukrižovanému. Od toho času sa Genovéva považovala za zasvätenú Pánovi. Ako pätnásťročná sa definitívne zasvätila Pánovi, keď s dvoma priateľkami zložila sľub panenskej čistoty do rúk parížskeho biskupa Vilicusa. Treba pripomenúť, že vtedy tieto Bohu zasvätené panny neboli mníškami, iba po prijatí závoja nosili odlišné šaty, ale naďalej zostávali žiť vo svojich rodinách. Po smrti rodičov odišla bývať do Paríža ku svojej krstnej matke. A hoci ju veľmi trápila reuma, pre ktorú mnoho ráz s veľkými bolesťami dlho ležala a nemohla sa ani pohnúť, predsa viedla veľmi prísny život, aký viedli kedysi pustovníci na púšti: jedávala iba dva razy do týždňa, vo štvrtok a v nedeľu, a to iba chlieb a vodu. Zo soboty na nedeľu celú noc prebdela, vôbec nespala. Od sviatku Zjavenia Pána, čiže Troch Kráľov, až do Zeleného štvrtka neopustila svoju izbičku, ale v utiahnutosti sa venovala iba Bohu. Jej skrytý život vzbudil u svetákov mnoho závisti, podozrievali ju a rozchýrili o nej, že sa pretvaruje, klame ľudí a že je čarodejnica. Na to ju ľudia začali znevažovať, ba zašlo to až tak ďaleko, že jej siahli na život. No Genovéva všetko prijímala s pokojným vedomím, že Boh takto prejavuje lásku k človeku, keď ho všeličím stíha a dopúšťa trápenia. Priam v tom čase (r. 447) prišiel do Paríža sv. Germán, ktorý znovu cestoval do Anglicka, a pýtal sa tam na Genovévu. Ako veľmi sa zadivil, keď počul o nej to najhoršie. On však neuveril rečiam jej nepriateľov a na dôkaz toho, ako vysoko si ju váži, poslal jej posvätný chlieb. Takto umlčal nactiutŕhačov a ľudia si ju znovu ctili a vážili. Od r. 451 nachádzame Genovévu zahrúženú do veľkých verejných problémov. Atila, kráľ Hunov, sa sám nazýval Božím bičom, po spustošení pol Európy prešiel cez rieku Rýn a na čele šesť až sedemstotisícovej armády barbarov vtrhol do Galie ako lavína. Francúzsko vtedy verilo, že nastáva koniec sveta. Po páde mnohých miest bol ohrozený aj Paríž. Všetci prestrašene utekali, snažiac sa zachrániť svoje veci, ktoré viezli na vozoch. Útekom sa však vlasť nezachraňuje! Vtedy zasiahla Genovéva. Vyhlásila, že ak sa ľudia polepšia a budú robiť pokánie, nemusia sa báť žiadneho trestu, nech zostanú tam, kde sú, lebo „Boží bič“ sa neodváži ani len priblížiť k mestu. Ženy uverili, dali sa upokojiť a spojili sa s ňou vo všeobecnej modlitbe, ale muži nie. Tí povstali proti nej a nazvali ju falošnou prorokyňou, ktorá ich len preto utešuje, aby ich tým istejšie obetovala, krvilačným barbarom. Keď boli mysle mešťanov najväčšmi pobúrené proti Genovéve, prišiel do Paríža archidiakon biskupa Germána, ktorý medzitým zomrel. Biskup na smrteľnej posteli odovzdal tomuto archidiakonovi rozličné dary pre Genovévu s príkazom, aby ich po jeho smrti odovzal Genovéve. Archidiakon verejne ukázal tieto dary ľudu, vrelo sa zastal Genovévy a utíšil búrku proti nej. A parížsky ľud ju poslúchol, robil pokánie a hľa: Atilu s jeho vojskom zastavil pod múrmi Orleansu sv. biskup Agnano, potom ho porazili v bitke pri Troyes – a tak rýchlo opustil Francúzsko, že Paríž ani nevidel, ako to predpovedala Genovéva. Od toho času si ju ľud vážil. Druhý raz zachránila Paríž, keď pohanský kráľ Frankov Childerik obsadil Paríž a zúril tam veľký hlad. Vtedy sa odvážne spustila po rieke Seine a po rieke Aube až k mestu Arcia sur Aube. Vo všetkých pobrežných dedinách dojímavými slovami opisovala hlad parížskeho ľudu a prosila ich o pomoc. Vrátila sa domov so siedmimi loďami potravín. Pre toto všetko neslobodno zabudnúť na jej činnosť čisto náboženskú. Nad hrobom sv. Dionýza vystavala kostol, z ktorého časom vznikol benediktínsky kláštor Saint Denis. Vykonala aj púť do mesta Tours na hrob sv. Martina, biskupa. Zomrela 3. januára 500-502. Hneď po jej smrti nad jej hrobom postavili drevenú kaplnku, neskôr na tom mieste kráľ Chlodovik vybudoval chrám sv. apoštolov, v ktorom mali pochovať aj jeho. Tento chrám neskôr pomenovali chrámom sv. Genovévy. Jej telesné pozostatky za francúzskej revolúcie 21. novembra 1793 zneuctili a svätokrádežne spálili na námestí della Gréve a popol hodili do rieky Seiny. Drahocenné veci z hrobu vykradli. V súčasnosti je však jej úcta vo Francúzsku veľmi rozšírená. Zdroj:www.životopisysvatych.sk