« Späť

Životopisy svätých

SV. SERAFÍN Z MONTEGRANARO /12. 10. 2018/ rehoľný brat I. rádu (1540 - 1604)

SV. SERAFÍN Z MONTEGRANARO rehoľný brat I. rádu Serafín sa narodil v roku 1540 v Montegranaro pri Ankone ako syn Hieronýma Rapagnana a Teodory Giovannuzziovej v chudobnej, ale veľmi nábožnej rodine. Narodil sa druhý zo štyroch detí a pokrstený bol menom Felice (Felix). Pretože mal krehké zdravie, jeho otec, pracujúci ako murár, ho čoskoro poslal na výpomoc k jednému roľníkovi, aby pásol jeho stádo. V tichu vidieka a samote sa naučil krásne modlitby a čítať z veľkej knihy prírody a pozdvihnúť svoju myseľ k Bohu. Takže sa už z obdobia jeho detstva rozprávajú rôzne zázračné skutky. Po otcovej smrti ho starší brat, ktorý prevzal otcovo remeslo, povolal späť aby mu aspoň pomáhal. Felix sa však pre toto remeslo nehodil, a tak bol často terčom výčitiek aj bití zo strany svojho výbušného brata. Jedného dňa vyjavil svoje túžby nejakému zbožnému dievčaťu z Loro Piceno a ona mu povedala o kapucínoch a ich duchovnom živote, ktorý by mu asi vyhovoval. Na túto ponuku reagoval s nadšením a okamžite odišiel do kláštora v Tolentino. Asi v roku 1558, keď mal osemnásť rokov, zaklopal na dvere kapucínov v Tolentíne. Hoci nebol prijatý hneď, ako dúfal, pochopil aspoň, že kapucínsky život je pre neho ten správny. Po prekonaní určitých ťažkostí ho prijali ako rehoľného brata do Rádu menších bratov kapucínov. Nakoniec mohol vstúpiť do noviciátu v Jesi, kde bol jeden z pôvodných františkánskych kláštorov, v ktorom spolu s kapucínskym habitom prijal meno Serafín. Tu tiež zložil svoje rehoľné sľuby v roku 1559. Putoval, možno povedať, z kláštora do kláštora, pretože napriek jeho dobrej vôli a veľkému úsiliu, ktoré vkladal do plnenia zverených povinností, nedokázal uspokojiť ani predstavených, ani spolubratov, ktorí ho neušetrili od výčitiek a trestov. On však vždy preukazoval veľkú dobrotu, pokoru, trpezlivosť, poslušnosť, žijúc v chudobe. Počas 64 rokov svojho života býval na rôznych miestach provincie: Loro Piceno, Corinaldo, Ostra, Ankona, San Elpidio a Mare, Ripatransone, Filottrano, Potenza Piceno, Civitanova, Montolmo (Corridonia) a predovšetkým Ascoli Piceno, kde zostal najdlhšie. Vykonával prácu vrátnika a záhradníka i almužníka. V styku s najrozličnejšími osobami dokázal nájsť vhodné slová, mal jemný prejav, aby priviedol duše k Bohu. Podľa príkladu svätého Františka miloval prírodu, ktorá oslovovala jeho srdce a povznášala ho k Bohu. Mnohé príbehy jeho života sa javia, akoby ožili niektoré z najcharakteristickejších strán "Kvietkov". Od roku 1590 Serafín žil v Ascoli Piceno. Ascoli je mesto, ktoré prijal za svoje, privilegované miesto jeho svätosti: preto je tiež často nazývaný Serafin z Ascoli. Najviac hodnotných svedectvo pochádza od bratov a občanov tohto mesta, ktorí dokázali jeho svätosť rozpoznať, overiť aj uchovať v pamäti najlepšie. Mesto si ho natoľko obľúbilo, že keď sa v roku 1602 rozšírila správa, že ho majú premiestniť, predstavení mesta napísali list do kláštora, aby tomu zabránili. Bol skutočným poslom pokoja a dobra, mal veľký vplyv na všetky sociálne vrstvy a svojím slovom dokázal utíšiť starú nenávisť, nadchnúť ľudí pre čnosti, meniť nevhodné zvyklosti, a tak dosiahnuť účinnú reformu v duchu Tridentského koncilu. Jedného dňa sa odobral do kostola, aby sa modlil pred Najsvätejšej sviatosti a tu veľmi nariekal pred Pánom: "Pane, títo bratia predsa videli môj život. Ak sa sem nehodím, nemali ma vôbec púšťať ku sľubom, ale keď už ma prijali, prečo ma trýznia takým pokorením?" Vtedy počul od Najsvätejšej Sviatosti hlas, ktorý mu povedal: "Brat Serafín, naopak, nie je práve toto tá správna cesta k tomu, aby slúžili mne, ktorý som toľko vytrpel za vykúpenie ľudského pokolenia?" Brat Serafín dostal strach, keď počul tieto slová, a za pomoci Svätého Ducha vstúpil do seba. Dal si predsavzatie, že vždy, keď iný urobí alebo povie niečo, čo ho popudí, pomodlí sa za neho ruženec Panny Márie. Po určitej dobe počul znovu známy hlas: "Brat Serafín, pretože si z lásky ku mne prekonal a pokoril sám seba, požiadaj ma o akúkoľvek milosť a dostaneš ju." Sebazápor bol tajomstvom jeho svätosti. Milostí, ktoré vyprosoval, bolo tak veľa, že mu otec gvardián zakázal konať zázraky. Záznamy z procesov sú nepretržitými zoznamami zázrakov. Stačilo pobozkať jeho plášť, dostať od neho pohladenie, dokonca len vzývať jeho meno, a vyliečili sa dlhotrvajúce choroby a vyriešili sa veci nevyriešiteľné. Ako píšu životopisci, všetko sa v jeho rukách stávalo zázračným: chlieb, pomaranče, tráva, zrno, šalát, a predovšetkým ruženec vyrobený z feniklovej stonky a kúskov tekvice. Ľudia dôverovali tomuto ružencu viac než všetkým lekárom v meste. K jeho postave neodmysliteľne patrí aj malý mosadzný kríž, k jeho ruke takmer prirástol ruženec. Tak ho zachytáva tradičná ikonografia. Jeho úcta ku krížu a k Panne Márii je plná múdrosti pochádzajúcej z neba, ktorá občas udivovala aj vzdelaných teológov. Kríž držal stále v ruke a ponúkal ho k bozku všetkým: snažil sa tak zabrániť, aby mu bozkávali ruky alebo tuniku. Bol človekom veľmi pokorným a pokorovaným (pokorovaniu patrilo k vtedajšiemu kapucínskemu životnému štýlu v oblasti Marky), ale bol vždy veselý, rozžiarený duchom. Dokonale dodržiaval pravidlo chudoby a naprosto prijal za svoje kajúci, kontemplatívny a apoštolský ráz radovej konštitúcie. Zvyčajne trávil v kostole viac času ako vo svojej cele, najmä v noci. Keď ho niekto sledoval a on si to všimol, predstieral spánok a chrápanie. A keď mu naviac dotyčný vyčítal nedostatok úcty, dopovedal mu žartom: "Môj svätý obrázok, ja spím radšej v kostole ako v refektári." Bol doslova zamilovaný do tajomstva Ježiša Krista a jeho Matky, rád o nich rozjímal a privádzalo ho to do extázy. Bol by si želal, aby bol pridelený do Loreta či do Ríma, aby mohol miništrovať každý deň na omšiach. Z toho pramenila jeho horlivosť spolupracovať s Kristom na záchrane duší, stručné a prenikavé duchovné výzvy, úspešná snaha o získanie povolaní, úcta ku kňazom, súcit s chorými, trpiacimi a chudobnými, odvážna snaha dosiahnuť zmierenie v spoločnosti i v rodinách, misionárske nadšenie a túžba pre mučeníctvo. Hoci skoro nevedel čítať a písať, dokázal o Božích veciach hovoriť výnimočne a duchovne. Keď musel z poslušnosti kázať v refektári, jeho slová, ktorými komentoval (napríklad žalm "Kto prebýva v ochrane Najvyššieho" alebo sekvenciu "Stabat Mater"), boli tak dojemné, že všetkých privádzali k slzám. Ľudia, ktorí ho poznali, ho opisujú až s fotografickou presnosťou: "Mal fúzy a vlasy stále neupravené ... hrozne mu páchlo z úst ... jeho tunika plná záplat mu padala stále na ľavú stranu a bolo tak vidieť kajúci pás ... jeho krk bol stále začervenaný a plný zapálených miest ... nechcel, aby sa niekto dotkol jeho ramien ... miloval kvety a deti. "Pravdou zostáva, že ľudskí a pokorní svätci vždy mali radi deti. A práve deti svojim volaním "Zomrel svätec! Zomrel svätec!" oznámili mestu Ascoli smrť brata Serafína, ktorá nastala popoludní 12. októbra 1604 na ťažkú angínu v kláštore Ascoli Piceno. 16. júla 1767 ho Klement XIII. vyhlásil za svätého. Zdroj:Literatúra: (1) FERRINI, Giuliano - RAMÍREZ, José Guillermo: Františkánski svätí na každý deň. Serafín Bratislava 2006, s. 330 (2) http://www.kapucini.cz/svati/Serafin.html

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie