« Späť

Životopisy svätých

BL. EUGEN DE MAZENOD biskup a zakladateľ rehole /21. 5. 21019/ (1782 - 1861)

BL. EUGEN DE MAZENOD biskup a zakladateľ rehole Tento blahoslavený pochádzal z provensálskeho kraja v juhovýchodnom Francúzsku. Narodil sa 2. augusta 1782 v meste Aix-en-Provence v šľachtickej rodine. Ako býva zvykom v románskych krajinách západnej Európy, mal viacej krstných mien. Jeho plné meno znelo Karol Jozef Eugen (Charles Joseph Eugéne) de Mazenod. Sotva mal Eugen sedem rokov, vypukla Francúzska revolúcia. Jeho otec ako šľachtic a vyšší štátny úradník sa musel zachraňovať útekom. Najprv sa uchýlil do Nizzy, kam za ním prišla aj rodina. Ale ani tam neboli bezpeční. Spoločne sa presťahovali do Turína a odtiaľ cez Benátky a Neapol do Palerma na Sicílii. Prirodzene, Eugen takto nemohol poriadne študovať. No predsa s pomocou rodičov sa usiloval získať čo najviac vedomostí potrebných pre život. Dôležitý bol preňho pobyt v Benátkach, kde kňazi-bratia Zinelliovci mali blahodarný vplyv na jeho charakter a na vznik jeho kňazského povolania. V r. 1802 sa rodina mohla vrátiť do Francúzska. Tu 20-ročný Eugen prežíval náboženskú krízu. Ostal však verný kňazskému povolaniu a vstúpil do známeho parížskeho seminára Saint-Sulpice. Tam ožila jeho viera a dozrel jeho duchovný život pod vedením mons. Emeryho. Eugen bol nielen príkladný seminarista, ale pomáhal svojmu predstavenému tiež pri plnení mimoriadnych úloh, ako boli tajné styky s rímskymi kardinálmi, ktorých Napoleon držal v izolácii, opisovanie a rozširovanie buly, ktorou pápež Pius VII. exkomunikoval Napoleona, ako aj opisovanie listov od pápeža, ktorého cisár držal v savonskom zajatí. Eugen bol dlho diakonom, lebo nechcel prijať kňazskú vysviacku od kardinála Mauryho, ktorý spolupracoval s Napoleonom a spravoval parížsku diecézu bez pápežovho súhlasu. Napokon ho vysvätil amienský biskup Demandolx dňa 21. decembra 1811. Tento biskup ponúkal horlivému kňazovi úrad generálneho vikára vo svojej diecéze, ale Eugen netúžil po kariére v cirkevnej službe; rozhodol sa, že bude slúžiť tým najnižšie postaveným v ľudskej spoločnosti. V r. 1812 sa vrátil do rodného mesta Aix. Tam začal svoj apoštolát pôstnymi kázňami v ľudovej reči. Kázal v kostole sv. Magdalény "svojim váženým bratom chudobným". Neviazal sa však iba na kostol. Založil dielo na kresťanskú výchovu mládeže a stal sa väzenským duchovným. Na konanie misií na vidieckych farnostiach založil v bývalom karmelitskom kláštore Spoločnosť provensálskych misionárov, ktorá sa mala venovať iba chudobným rudom na vidieku a v mestách. Abbé (tak volajú Francúzi kňaza) de Mazenod nešetril sily v službe chudobných. Avšak nadmerné pracovné vypätie a prísna životospráva začali škodlivo vplývať na jeho zdravie, takže ani z tohto dôvodu nemohol robiť všetko, čo by bol chcel. Na druhej strane ho mohli tešiť pastoračné úspechy a vďačnosť tých, ktorých sa zaujal. No vzniklo akési triedenie duchov. Kým chudobní a jednoduchí sa tešili z jeho práce, šľachtici ho pokladali za dezertéra z ich radov a za zradcu ich záujmov. Navyše sa stavalo proti nemu duchovenstvo na čele s kapitulou v meste Aix. Napätie vzniklo aj v spoločenstve kňazov, ktoré sa utvorilo okolo neho. Keď svojim spoločníkom naznačil, že chce založiť rehoľnú kongregáciu, niektorí neboli ochotní viazať sa rehoľnými sľubmi. Zmena prišla z nečakanej strany. Pri úprave cirkevnej administrácie po Napoleonovi obnovili marseillské biskupstvo. Za biskupa navrhli Eugenovho strýka Fortunata de Mazenod. Ten mal však už 73 rokov a prijímal biskupstvo s podmienkou, že synovec Eugen bude jeho generálnym vikárom. V tomto prípade Eugen súhlasil. Uvedomoval si, že v spolupráci so strýkom bude môcť veľa vykonať. A tak sa v r. 1823 Eugen de Mazenod stal generálnym vikárom marseillskej diecézy, ktorú nestačilo obnoviť úradným rozhodnutím, ale prakticky ju bolo treba znovu vybudovať. Odvtedy až do smrti musel Eugen plniť dve úlohy: zobudiť k životu a viesť cirkev v prístavnom meste Marseille a ako generálny predstavený organizovať a viesť ním založenú misionársku reholu, nazvanú Obláti nepoškvrnenej Panny Márie (lat. Oblati Mariae Immaculatae, skr. OMI). Túto rehoľnú spoločnosť schválil v r. 1826 pápež Lev XII. Marseillskú diecézu viedol Eugen ako generálny vikár v rokoch 1823-37. Akoby nestačili ťažkosti spojené s obnovou náboženského života, situáciu komplikovali aj politické problémy. Vládnuci liberáli spolu s inými antiklerikálmi sťažovali prácu biskupa Fortunata de Mazenod a vyhlásili, že len čo zomrie, znovu zrušia marseillské biskupstvo. Staručký biskup tomu chcel zabrániť tým, že dosiahol u pápeža Gregora XVI. vymenovanie svojho synovca za pomocného biskupa. To rozzúrilo úrady tak, že Eugenovi odobrali štátne občianstvo. Napokon sa však podarilo dosiahnuť zmierenie medzi mladým biskupom Eugenom a francúzskym kráľom Ľudovítom Filipom (1830-48), ktorý dovolil, aby sa starý biskup utiahol na odpočinok a aby synovec prevzal jeho miesto. Takto sa Eugen de Mazenod v r. 1837 stal marseillským biskupom a viedol túto diecézu až do smrti r. 1861, teda 24 rokov. šťastlivo prekonal búrlivé roky 1848-52. Cisár Napoleon III., ktorý nastúpil po revolúcii a "druhej republike" (1852-70), sa voči nemu správal priateľsky; dokonca ho vymenoval za senátora a navrhol ho na kardinálsku hodnosť. Neskôr sa však ich vzťahy naštrbili tým, že biskup Eugen prihorlivo obraňoval niektoré vtedajšie pápežove práva. Nepochybne najviac doliehal na Eugena pracovné úlohy. Marseille bolo prístavné a obchodné mesto, ktoré vtedy rýchle rástlo: zo 150 000 na 300 000 obyvateľov. Bolo treba vybudovať 22 nových farností. Eugen dal postaviť novú katedrálu, pútnický kostol Notre Dame de la Garde a celý rad iných nových kostolov, kým staré dal obnoviť a zväčšiť. Istý jeho súčasník sa o ňom vyjadril: "Bolo treba prerobiť všetko od základu a on to urobil; za 37 rokov svojej administrácie (ako generálny vikár a biskup) zrekonštruoval dielo pätnástich storočí". Biskup Eugen sa však neobmedzoval iba na hmotné budovanie. Povolal do diecézy viaceré činné i kontemplatívne rehole a založil početné dobročinné ústavy a diela. Zreničkou jeho oka bolo diecézne duchovenstvo. Chcel, aby sa v ňom uskutočnil ideál múdrych, svätých a horlivých kňazov. Aby mohli lepšie kňazsky žiť a navzájom si pomáhať, zoskupoval ich do malých spoločenstiev. Nie všetci však rovnako prijali jeho úsilie. Niektorí dosiahli vysoký stupeň ním predloženého ideálu, kým iní pokladali biskupove predstavy za príliš náročné. Najmä na spoločný život si nevedeli privyknúť. Preto sa po biskupovej smrti kňazské spoločenstvá rýchlo rozpadli. Je prirodzené, že v Marseille sa pod ochranou a vedením biskupa Eugena de Mazenod mohla dotvárať a rozvíjať ním založená misijná rehoľná spoločnosť Obláti nepoškvrnenej Panny Márie. Táto rehoľa bola pôvodne určená na ľudové misie vo farnostiach. Ale marseillský prístav, z ktorého plávali lode do všetkých častí sveta, akoby vyzýval Eugenových misionárov šíriť a upevňovať evanjelium aj v zámorských krajoch. Pápeži tých čias, najmä Pius VII., zdôrazňovali potrebu obnoviť vieru a náboženský život v starých kresťanských krajoch Európy. Osvietenstvo, technický pokrok a sekularizácia verejného života odcudzovali ľudí kresťanstvu. Preto bola požiadavka pápežov odôvodnená a Eugen ju spĺňal na území svojej diecézy. Ale popritom myslel aj na zámorské misie. Chcel začať v Alžírsku alebo v Amerike. Ale Rím nesúhlasil. Napokon ani oblátov nebolo veľa. V r. 1841 ich bolo iba 59. Ale keď v tom istom roku prišiel do Európy montrealský biskup mons. Bourget a žiadal pomoc pre Kanadu, biskup Eugen mu ju bez váhania ponúkol. Hneď cestovali do Kanady štyria kňazi a dvaja bratia z rehole oblátov a za nimi nasledovali ďalší. Boh sa nedá prekonať ľudskou veľkodušnosťou. Čím ochotnejšie zakladateľ posielal svojich ľudí do Božej vinice, tým viac dostával nových. O dvadsať rokov, v r. 1861, mala spoločnosť oblátov už 415 rehoľníkov, ktorí okrem Európy pracovali na rozsiahlom území Kanady (najmä na polárnom severe) a okrem toho v Spojených štátoch amerických, v Mexiku, na Ceylone a v južnej Afrike. Takto sa mohol napokon vekom pokročilý biskup Eugen de Mazenrod spokojne modliť s biblickým Simeonom: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji..." Zomrel 79-ročný 21. mája 1861. Jeho odchod z pozemského života sprevádzali jeho rehoľní synovia spevom piesne Salve Regina - Zdravas' Kráľovná. Biskupa a zakladateľa rehole Oblátov nepoškvmenej Panny Márie Eugena de Mazenroda vyhlásil za blahoslaveného pápež Pavol VI. v októbri 1975. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie