Svätý Barnabáš, apoštol /11. 6. 2019/ * Cyprus † 61 (?) Salamis, dnes ruiny pri Famaguste, Cyprus Význam mena: syn útechy (hebr.) Atribúty: skala, Matúšovo evanjelium Patrón debnárov, tkáčov; pri sporoch, smútku; pred dažďom, krupobitím

Svätý Barnabáš, apoštol Život sv. Barnabáša poznáme len veľmi málo z toho, čo sa píše o ňom v Novom Zákone, najmä v Skutkoch apoštolov. Bol Hebrejom z Léviho pokolenia a rodom z Cypru. Najprv sa volal Jozef Josiali. Meno Barnabáš dostal od apoštolov alebo od prvých kresťanov vďaka tomu, že vedel pekne hovoriť a mal osobitný dar iných presviedčať a potešovať. Slovo „Barnabáš“ znamená „syn útechy (potešenia)“. Cirkevní otcovia a aj sám evanjelista Lukáš ho nazývajú apoštolom, no nie preto, že patril medzi dvanástich, ktorých si sám Ježiš Kristus vybral za apoštolov, ale preto, že podľa jasného Božieho príkazu bol antiochijskou cirkvou spolu s apoštolom Pavlom vybratý za apoštola, a aj preto, že sa s ostatnými apoštolmi veľmi pričinil o rozšírenie Kristovej cirkvi na zemi. V mladosti ho rodičia poslali študovať do škôl v Jerualeme, kde súčasne s apoštolom Pavlom, vtedy ešte Šavlom, navštevoval školu vtedajšieho slávneho židovského učenca Gamaliela. Potom uveril v Krista a bol prijatý medzi jeho sedemdesiatich dvoch učeníkov a ako taký počúval slová života z úst samotného Krista Pána. Následne predal svoj majetok a získané prostriedky venoval apoštolom. Žil s komunitou prvých konvertitov na kresťanstvo v Jeruzaleme. Keď sv. Pavol tri roky po svojom obrátení prišiel do Jeruzalema, veriaci sa vzpierali pripustiť ho do svojho spoločenstva, pretože vedeli, s akou horlivosťou prenasledoval cirkev. Barnabáš prvý vzal na seba zodpovednosť za jeho dôveryhodnosť, predstavil ho apoštolom Petrovi a Jakubovi a opísal kresťanskému spoločenstvu, ako Pavla pozval samotný Kristus a ako potom smelo a nebojácne ohlasoval ukrižovaného Krista v Damasku. Barnabášovo slovo a jeho odporúčanie mali takú veľkú vážnosť, že sám apoštol Peter prijal sv. Pavla na 15 dní do svojho domu. Niektorí kresťania, aby unikli prenasledovaniu, ktoré vzniklo po smrti sv. Štefana, odišli z Jeruzalema do Antiochie, kde tamojším židom a pohanom ohlasovali evanjelium a na potvrdenie svojho učenia robili aj zázraky. Keď sa spoločenstvo veriacich dozvedelo o ich úspechoch, vyslalo Barnabáša už s udelenou právomocou biskupa, aby týchto novoobrátených posilnil vo viere a dal tejto novej miestnej cirkvi základný poriadok. Barnabáš toto všetko dôkladne urobil a keď počet veriacich každým dňom rástol, usúdil, že potrebuje pomocníka. Preto odišiel do Tarzu, kde sa vtedy zdržiaval sv. Pavol, a prosil ho, aby s ním odišiel do Antiochie a tam s ním zdieľal jeho námahy. Sv. Pavol, potešený týmto pozvaním, odišiel a celý rok s Barnabášom pôsobili v Antiochii. Obaja ohlasovali Božie slovo a Pán Boh štedro požehnal ich prácu. Bolo to práve v Antiochii, kde nasledovníkov Krista prvýkrát nazvali kresťanmi. Pravdepodobne takto veriacich nazvali nepriatelia, aby sa im vysmiali. No časom toto meno dostalo úctu a prijali ho všetci veriaci. Za čias rímskeho cisára Klaudia nastal na východe a osobitne v Palestíne veľký hlad. Antiochijskí kresťania, oduševnení bratskou láskou, uskutočnili veľké zbierky na pomoc veriacim v Judei. Vyzbierané peniaze zverili Barnabášovi a Pavlovi, aby ich odniesli predstaveným jeruzalemskej cirkvi, čo aj urobili. Opisujú to Skutky apoštolov na konci 11. kapitoly. Keď sa obaja vrátili do Antiochie, priviedli so sebou aj Jána, ktorý sa volal Marek, Barnabášovho príbuzného, ako pomocníka. Bol to vlastne evanjelista Marek. Neskôr odišli do Seleucie, odtiaľ sa pustili na more a preplávali na ostrov Cyprus. Tu v meste Salamína v židovských synagógach ohlasovali ukrižovaného Krista. Potom odišli do mesta Paf, kde pre Kristovu vieru získali Sergia, správcu tohto mesta. Odtiaľ odišli do Perge v Pamfýlii, kde sa od nich oddelil Ján Marek a vrátil sa do Jeruzalema. Príčina tohto rozchodu spočívala v tom, že Ján Marek sa naľakal námah ďalekej cesty a nebezpečenstiev, ktoré každodenne hrozili zo strany neveriacich. Keď sa Pavol s Barnabášom vrátili do Antiochie, vznikol v tamojšom spoločenstve spor nad otázkou, či kresťania obrátení z pohanstva sú viazaní zachovávať aj predpisy Mojžišovho zákona, osobitne obriezku. Keď nemohli dospieť k zhode, vypravili Pavla a Barnabáša do Jeruzalema. Tam sa roku 51 zúčastnili na sneme, ktorý zvolali apoštoli, aby sa poradili o tejto otázke. Apoštoli a starší stanovili, že Mojžišov zákon kresťanov nezaväzuje. Tieto ustanovenia priniesli Pavol a Barnabáš na liste aj veriacim v Sýrii a Cilícii, ktorí sa tomu veľmi potešili. Potom sa rozhodli, že navštívia všetky cirkvi v Ázii, ktoré založili. Barnabáš chcel opäť zavolať aj svojho príbuzného Jána Marka, no Pavol si myslel, že netreba brať so sebou človeka, ktorý už raz ukázal takého slabého ducha, a tak sa títo dvaja muži rozdelili. Na obranu Jána Marka musíme doplniť, že svoju chybu neskôr napravil, a potom bol vzorom horlivosti a vytrvalosti vo všetkých protivenstvách. Sám sv. apoštol Pavol ho ako takého vo svojich listoch veľmi chváli. Keď sa Barnabáš rozišiel so svojím priateľom Pavlom, nasadol s Jánom Marekom na loď a odplával na Cyprus. Tu sa končia správy, ktoré o jeho živote dáva Sväté Písmo, hoci veríme, že jeho roztržka s Pavlom sa nakoniec vyriešila. Tradícia kedysi tvrdila, že Barnabáš kázal v Alexandrii a v Ríme, že bol zakladateľom chrámu v Cypriote, že bol biskupom v Miláne (nebol ním) a že bol ukameňovaný v Salamise v roku 61. Zdroj:www.životopisysvatych.sk